Najvyšší súd  

1 Cdo 167/2009

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. P., bývajúcej v H., zastúpenej spoločnosťou A. s.r.o., so sídlom v B., proti žalovaným 1/ H. K., bývajúcej v B., 2/ V. spol. s r.o., so sídlom vo Z., o určenie čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy, vedenej

na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 13 C 168/2008, o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 9. júna 2009 sp. zn. 13 Co 102/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žiar nad Hronom, viazaný právnym názorom krajského súdu, v poradí

druhým rozsudkom z 26. marca 2009 č.k. 13 C 168/2086-84 zamietol žalobu, ktorou sa

žalobkyňa domáhala určenia čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú žalobu odôvodnila

tým, že žalovaná 1/ previedla svoje spoluvlastnícke podiely k pozemkom do vlastníctva

žalovanej 2/ bez toho, aby rešpektovala predkupné právo ostatných spoluvlastníkov. Právne

svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil nedostatkom naliehavého právneho záujmu na

určení neplatnosti časti kúpnej zmluvy podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej len „O.s.p.“). Zároveň žalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovaným trovy

konania spolu vo výške 602,38 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 9. júna 2009  

sp. zn. 13 Co 102/2009 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Poukázal na

právne posúdenie preskúmavanej veci, uvedené už v svojom rozhodnutí z 2. marca 2009   sp. zn. 13 Co 40/2009, ktorým bol zrušený prvý rozsudok okresného súdu v tejto veci, ktorým

bolo žalobe vyhovené. Zdôraznil, že právo z predkupného práva nadobúda pre oprávneného

(obídeného) spoluvlastníka účinnosť až okamihom, keď si toto právo uplatní (po prevode

vlastníctva voči novému spoluvlastníkovi), nie už okamihom prevodu vlastníctva. Uplatnením

predkupného práva sa rozumie, že oprávnený spoluvlastník akceptuje podmienky ponuky na

prevod spoluvlastníckeho podielu. Ak už došlo k prevodu spoluvlastníckeho podielu

a namieta sa len porušenie predkupného práva, oprávnený spoluvlastník sa môže od

nadobúdateľa domáhať (ide o majetkové právo) len prevodu vlastníctva za rovnakých

podmienok, za akých došlo k porušeniu predkupného práva, a to v prípade sporu žalobou

o uloženie vyhlásenia vôle nahrádzajúce toto vyhlásenie (§ 161 ods. 3 O.s.p.). Toto právo

patrí oprávnenému voči každému ďalšiemu spoluvlastníkovi, ktorý spoluvlastnícky podiel

nadobudne. Na určení neplatnosti zmluvy by bol daný naliehavý právny záujem len vtedy, ak

by existovali aj iné dôvody neplatnosti takejto zmluvy. Zároveň odvolací súd upravil výrok

prvostupňového súdu o trovách konania (ohľadom miesta plnenia) tak, že žalobkyňu zaviazal

k povinnosti zaplatiť žalovaným trovy konania spolu vo výške 602,38 € do rúk ich právnej

zástupkyne v lehote troch dní.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala včas dovolanie žalobkyňa podľa  

§ 237 a § 238 ods. 1 O.s.p. Žiadala, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a určil,

že kúpna zmluva je čiastočne neplatná. Dovolanie odôvodnila § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p.

Uviedla, že súd vec nesprávne právne posúdil a že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/

O.s.p., spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom tým, že bolo porušené jej procesné

právo na spravodlivé konanie, pretože súd náležite neodôvodnil svoje rozhodnutie, keď sa

nevyporiadal s jej tvrdeniami tak ako boli uvedené v odvolaní, na pojednávaní pred okresným

súdom 26. marca 2009 a v písomnom vyjadrení predloženom na tomto pojednávaní,

neposúdil ich a nezaujal k nim žiadne právne stanovisko. Poukázala na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia; judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany.

Žalovaná 1/ nevyužila možnosť vyjadriť sa k podanému dovolaniu.

Žalovaná 2/ sa vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu stotožnila s právnym

záverom odvolacieho súdu. Poukázala na to, že žalobkyňa nemala na podanie určovacej

žaloby naliehavý právny záujem, keď sa mohla domáhať prevodu spoluvlastníckeho podielu

od žalovanej 2/ a že neboli preukázané iné skutočnosti svedčiace danosti naliehavého

právneho záujmu k podaniu takejto žaloby. Zdôraznila, že žalobkyňa nie je v právnej neistote,

keďže jej postavenie sa prevodom spoluvlastníckych podielov nijako nezmenilo, je stále

spoluvlastníčkou predmetných parciel a predkupné právo jej zostalo zachované.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal

predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239

O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie  

§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu

vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti

dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa.  

Podmienky prípustnosti dovolania bolo preto potrebné skúmať v zmysle § 238 O.s.p.,

podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

(238 ods. 3 O.s.p.). Dovolaním žalobkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý

nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné;

prípustnosť jej dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.

Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní

došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd

povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť, neobmedzil

sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj

otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania

vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania

z hľadiska § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľka tvrdí, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva až

vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení

skutočne trpí.

Žalobkyňa v dovolaní nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle

§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla

v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo

k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/

O.s.p.).

Odňatím možnosti pred súdom konať sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,

ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu

v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.  

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalobkyni

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. K odňatiu možnosti konať

pred súdom malo podľa jej názoru dôjsť tým, že bolo porušené jej procesné právo na

spravodlivé konanie, pretože odvolací súd náležite neodôvodnil svoje rozhodnutie, keď sa

nevyporiadal s jej tvrdeniami, neposúdil ich a nezaujal k nim žiadne právne stanovisko.

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že námietka žalobkyne nie je

dôvodná.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde  

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým  

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať

odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku;

zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.

Citované ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť

odôvodnenie rozsudku.  

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko  

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného konštatuje, že odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Právo na spravodlivý

proces je naplnené tým, že súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový

stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú. Do práva na spravodlivý

proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces

neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda

aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

prvostupňový súd i odvolací súd náležite odôvodnili svoje rozhodnutie. V odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedli, ako vec právne posúdili. Prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré zamietol žalobu a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu

prvého stupňa potvrdil (poukázal v celom rozsahu na svoje právne posúdenie veci uvedené už

v uznesení č.k. 13 Co 40/2009 z 2. marca 2009, pričom podstatu svojho právneho názoru

zopakoval). Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že tvrdenia žalobkyne uvedené

v odvolaní, na pojednávaní pred okresným súdom 26. marca 2009 a v písomnom vyjadrení

predloženom na tomto pojednávaní, ktoré podľa názoru dovolateľky odvolací súd neposúdil,

nezaujal k nim stanovisko a nijako sa s nimi nevyporiadal, sú v podstate právnymi názormi

žalobkyne na posúdenie predmetnej veci, konkrétne preukázania naliehavosti právneho

záujmu na určení neplatnosti časti kúpnej zmluvy, čo v konečnom dôsledku znamená

namietanie samotného nesprávneho právneho posúdenia veci. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Pokiaľ žalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi, keď zamietli

jej určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, k tomu dovolací súd

uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci môže byť odôvodnením dovolania len v prípade,

ak je dovolanie prípustné (čo nie je preskúmavaný prípad).  

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či

ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné.  

O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne  

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Riadiac

sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224  

ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. novembra 2010   JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková