Najvyšší súd
1 Cdo 167/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. P., bývajúcej v H., zastúpenej spoločnosťou A. s.r.o., so sídlom v B., proti žalovaným 1/ H. K., bývajúcej v B., 2/ V. spol. s r.o., so sídlom vo Z., o určenie čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy, vedenej
na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 13 C 168/2008, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 9. júna 2009 sp. zn. 13 Co 102/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žiar nad Hronom, viazaný právnym názorom krajského súdu, v poradí
druhým rozsudkom z 26. marca 2009 č.k. 13 C 168/2086-84 zamietol žalobu, ktorou sa
žalobkyňa domáhala určenia čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú žalobu odôvodnila
tým, že žalovaná 1/ previedla svoje spoluvlastnícke podiely k pozemkom do vlastníctva
žalovanej 2/ bez toho, aby rešpektovala predkupné právo ostatných spoluvlastníkov. Právne
svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil nedostatkom naliehavého právneho záujmu na
určení neplatnosti časti kúpnej zmluvy podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“). Zároveň žalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovaným trovy
konania spolu vo výške 602,38 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 9. júna 2009
sp. zn. 13 Co 102/2009 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Poukázal na
právne posúdenie preskúmavanej veci, uvedené už v svojom rozhodnutí z 2. marca 2009 sp. zn. 13 Co 40/2009, ktorým bol zrušený prvý rozsudok okresného súdu v tejto veci, ktorým
bolo žalobe vyhovené. Zdôraznil, že právo z predkupného práva nadobúda pre oprávneného
(obídeného) spoluvlastníka účinnosť až okamihom, keď si toto právo uplatní (po prevode
vlastníctva voči novému spoluvlastníkovi), nie už okamihom prevodu vlastníctva. Uplatnením
predkupného práva sa rozumie, že oprávnený spoluvlastník akceptuje podmienky ponuky na
prevod spoluvlastníckeho podielu. Ak už došlo k prevodu spoluvlastníckeho podielu
a namieta sa len porušenie predkupného práva, oprávnený spoluvlastník sa môže od
nadobúdateľa domáhať (ide o majetkové právo) len prevodu vlastníctva za rovnakých
podmienok, za akých došlo k porušeniu predkupného práva, a to v prípade sporu žalobou
o uloženie vyhlásenia vôle nahrádzajúce toto vyhlásenie (§ 161 ods. 3 O.s.p.). Toto právo
patrí oprávnenému voči každému ďalšiemu spoluvlastníkovi, ktorý spoluvlastnícky podiel
nadobudne. Na určení neplatnosti zmluvy by bol daný naliehavý právny záujem len vtedy, ak
by existovali aj iné dôvody neplatnosti takejto zmluvy. Zároveň odvolací súd upravil výrok
prvostupňového súdu o trovách konania (ohľadom miesta plnenia) tak, že žalobkyňu zaviazal
k povinnosti zaplatiť žalovaným trovy konania spolu vo výške 602,38 € do rúk ich právnej
zástupkyne v lehote troch dní.
Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala včas dovolanie žalobkyňa podľa
§ 237 a § 238 ods. 1 O.s.p. Žiadala, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a určil,
že kúpna zmluva je čiastočne neplatná. Dovolanie odôvodnila § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p.
Uviedla, že súd vec nesprávne právne posúdil a že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/
O.s.p., spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom tým, že bolo porušené jej procesné
právo na spravodlivé konanie, pretože súd náležite neodôvodnil svoje rozhodnutie, keď sa
nevyporiadal s jej tvrdeniami tak ako boli uvedené v odvolaní, na pojednávaní pred okresným
súdom 26. marca 2009 a v písomnom vyjadrení predloženom na tomto pojednávaní,
neposúdil ich a nezaujal k nim žiadne právne stanovisko. Poukázala na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia; judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany.
Žalovaná 1/ nevyužila možnosť vyjadriť sa k podanému dovolaniu.
Žalovaná 2/ sa vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu stotožnila s právnym
záverom odvolacieho súdu. Poukázala na to, že žalobkyňa nemala na podanie určovacej
žaloby naliehavý právny záujem, keď sa mohla domáhať prevodu spoluvlastníckeho podielu
od žalovanej 2/ a že neboli preukázané iné skutočnosti svedčiace danosti naliehavého
právneho záujmu k podaniu takejto žaloby. Zdôraznila, že žalobkyňa nie je v právnej neistote,
keďže jej postavenie sa prevodom spoluvlastníckych podielov nijako nezmenilo, je stále
spoluvlastníčkou predmetných parciel a predkupné právo jej zostalo zachované.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal
predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239
O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie
§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti
dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania bolo preto potrebné skúmať v zmysle § 238 O.s.p.,
podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
(238 ods. 3 O.s.p.). Dovolaním žalobkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý
nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné;
prípustnosť jej dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.
Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní
došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd
povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť, neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania
z hľadiska § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľka tvrdí, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva až
vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení
skutočne trpí.
Žalobkyňa v dovolaní nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle
§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla
v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo
k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/
O.s.p.).
Odňatím možnosti pred súdom konať sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny
poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalobkyni
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. K odňatiu možnosti konať
pred súdom malo podľa jej názoru dôjsť tým, že bolo porušené jej procesné právo na
spravodlivé konanie, pretože odvolací súd náležite neodôvodnil svoje rozhodnutie, keď sa
nevyporiadal s jej tvrdeniami, neposúdil ich a nezaujal k nim žiadne právne stanovisko.
Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že námietka žalobkyne nie je
dôvodná.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať
odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku;
zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.
Citované ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť
odôvodnenie rozsudku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného konštatuje, že odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Právo na spravodlivý
proces je naplnené tým, že súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový
stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú. Do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces
neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
prvostupňový súd i odvolací súd náležite odôvodnili svoje rozhodnutie. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedli, ako vec právne posúdili. Prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré zamietol žalobu a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu
prvého stupňa potvrdil (poukázal v celom rozsahu na svoje právne posúdenie veci uvedené už
v uznesení č.k. 13 Co 40/2009 z 2. marca 2009, pričom podstatu svojho právneho názoru
zopakoval). Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že tvrdenia žalobkyne uvedené
v odvolaní, na pojednávaní pred okresným súdom 26. marca 2009 a v písomnom vyjadrení
predloženom na tomto pojednávaní, ktoré podľa názoru dovolateľky odvolací súd neposúdil,
nezaujal k nim stanovisko a nijako sa s nimi nevyporiadal, sú v podstate právnymi názormi
žalobkyne na posúdenie predmetnej veci, konkrétne preukázania naliehavosti právneho
záujmu na určení neplatnosti časti kúpnej zmluvy, čo v konečnom dôsledku znamená
namietanie samotného nesprávneho právneho posúdenia veci. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ žalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi, keď zamietli
jej určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, k tomu dovolací súd
uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci môže byť odôvodnením dovolania len v prípade,
ak je dovolanie prípustné (čo nie je preskúmavaný prípad).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či
ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné.
O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224
ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. novembra 2010 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková