ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu JUDr. Martina Vladika a Mgr. Petra Melichera v spore žalobcu V. R., narodeného X. Q. XXXX, F., F. XXX, zastúpeného IVANOVIČ LEGAL s.r.o., Bratislava, Štúrova 11, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16C/1/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. januára 2022, č. k. 16Co/148/2020-297, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 15. júna 2020 č.k. 16C/1/2019-190 (ďalej aj „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol a žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 31. decembra 2018 domáhal voči žalovanej náhrady škody vo výške 31 420,36 eura s príslušenstvom a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 eur v dôsledku nezákonného rozhodnutia, rozhodnutia o väzbe a rozhodnutia o treste.
2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
3. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku založenom na závere súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcu na náhradu škody a na závere, že iné konanie, ktoré bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku nemá žiaden vplyv na skutočnosť, že žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty, konštatoval správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP) a v podrobnostiach poukázal na vyčerpávajúce skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia.
4. Na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, že žalobca na preukázanie svojich tvrdení, že rovnaný nárok na náhradu škody voči žalovanej po prvýkrát uplatnil už žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I dňa 21. septembra 2017 v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/31/2017, t. j. pred uplynutím premlčacej lehoty ničím nepreukázal. Rovnako ničím nepreukázal ani ním tvrdené skutočnosti, z ktorých by mal súd prvej inštancie vyvodiť, že zastavenie konania nezavinil žalobca. Pokiaľ ide o listinné dôkazy predložené žalobcom v odvolacom konaní, odvolací súd uviedol, že tieto nielenže neposkytujú žiaden podklad k preukázaniu žalobcom tvrdených skutočností, ale v danom prípade ide o uplatnenie novôt v odvolacom konaní. Pretože žalobcovi nič nebránilo uplatniť ním uvádzané skutočnosti a dôkazy už v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd s ohľadom na tzv. neúplný apelačný systém vyjadrený v § 366 CSP, neprihliadol na ním priložené dôkazy k odvolaniu (naviac pre toto konanie úplne irelevantné, keďže žalobca sa nimi snaží preukázať vady iného konania), pretože dokazovanie je možné doplniť iba za podmienok uvedených v § 366 (§ 384 ods. 3 CSP) a v zmysle § 366 písm. d) CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (vrátane návrhov na vykonanie dôkazov), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca v podanom odvolaní nekonkretizoval dôvod uplatnenia novoty v odvolacom konaní podľa § 366 CSP a tiež neuviedol žiadne skutočnosti, pre ktoré tieto listinné dôkazy a prostriedky procesného útoku nemohol použiť v doterajšom priebehu konania bez svojej viny. Odvolací súd tak na uvádzanie nových skutočností a predkladanie nových dôkazov neprihliadol.
5. Nad rámec uvedeného odvolací súd uviedol, že podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia. Predpokladom spočívania premlčacej doby je, aby oprávnený (veriteľ) riadne pokračoval v začatom konaní. O riadnom pokračovaní v konaní možno hovoriť len vtedy, ak sa konanie riadne skončí buď právoplatným meritórnym rozhodnutím alebo právoplatne schváleným súdnym zmierom. Ak však veriteľ v začatom konaní na súde alebo inom príslušnom orgáne riadne nepokračuje, premlčacia doba sa skončí bez ohľadu na to, že právo už bolo uplatnené (premlčacia doba plynie aj počas konania). V konaní riadne nepokračuje ten účastník, ktorý napríklad zoberie podanú žalobu späť, nepodá návrh na pokračovanie prerušeného konania, neopraví alebo nedoplní podanie a pod. Riadne v konaní nepokračuje ani ten účastník, ktorý si nesplní svoju poplatkovú povinnosť a napriek poučeniu o následkoch nezaplatenia poplatku nezaplatí poplatok za žalobu, v dôsledku čoho súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Zároveň platí, že za riadne pokračovanie v konaní možno považovať len také konanie, v ktorom sa po skončení iného konania riadne pokračuje v primeranej lehote podaním návrhu (žaloby) na uspokojenie rovnakého nároku. Dĺžka doby vo vzťahu k riadnemu pokračovaniu v konaní nie je stanovená, preto je posúdenie toho, či je v konaní pokračované v primeranej lehote závislé od konkrétnych okolností prípadu. Od nich totižto závisí, či beh premlčacej lehoty naďalej pokračuje odo dňa právoplatnosti rozhodnutia v predchádzajúcom konaní alebo či jej beh bude naďalej prerušený. Určitá benevolencia pri posudzovaní trvania prerušenia behu premlčacej lehoty podľa § 112 Občianskeho zákonníka odpadá, ak predchádzajúce konanie bolo začaté žalobou, ktorou sa poškodený už domáhal obdobných nárokov voči tomu istému žalovanému; niekoľkomesačné omeškanie s podaním novej žaloby, najmä ak je žalobca zastúpený advokátom, nemôže odôvodniť záver, že poškodený v konaní riadne pokračuje. Inak povedané, ak žalobca tvrdil, že žalobou podanou na súde dňa 21. septembra 2017 sa domáhal voči žalovanej rovnakého nároku a toto konanie bolo zastavené dňa 9. apríla 2018 pre nezaplatenie súdneho poplatku z dôvodov, ktoré (podľa vlastného názoru) nezavinil, už len samotná skutočnosť, že tú istú žalobu podal až s niekoľkomesačným oneskorením (dňa 31. decembra 2018) odôvodňuje prijatie záveru, že v začatom konaní riadne nepokračoval, pretože žalobu nepodal v primeranej lehote po skončení onoho zastaveného konania (sp. zn. 15C/31/2017).
6. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy (jeho výsluch, výsluch jeho manželky a Mariany Gálovej), odvolací súd pripomenul, že súdna prax je jednotná v názore, že k procesným právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Právomockonať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03). Odvolací súd bol názoru, že v danej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo nevykonal žalobcom navrhované dôkazy. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne uviedol, že dôkazy navrhnuté žalobcom nevykonal, nakoľko tieto považoval za nadbytočné, keď žalovanou vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku posúdil ako dôvodnú. Vzhľadom na správnosť napadnutého rozhodnutia odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie konštatuje, že vykonanie navrhovaných dôkazov by bolo nadbytočné a z hľadiska zistenia a posúdenia rozhodujúcich skutočností aj nepotrebné a nehospodárne. Ak sa totižto strana v konaní úspešne dovolá premlčania, nemôže súd premlčané právo priznať a žalobu v takomto prípade zamietne bez toho, aby sa zaoberal samotným meritom veci.
7. A keďže žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalovanej preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné.
8. Proti predmetnému rozsudku podal dovolanie žalobca. Žalobca podal dovolanie z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 a písm. a) CSP. 8.1. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobca poukazoval na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu sú nedostatočne odôvodnené. Ďalej namietal vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a to vo vzťahu ku konaniu pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 15C/31/2017 a to na základe uznesenia zo dňa 9. apríla 2018, ktorým súd konanie o náhradu škody vo výške 31 420,36 eura s príslušenstvom a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 eur v dôsledku nezákonného rozhodnutia, rozhodnutia o väzbe a rozhodnutia o treste proti žalovanej zastavil z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku. Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú okresný súd zamietol. Nedostatočné zdôvodnenie argumentoval tým, že prečo bola vec rozhodnutá v rozpore s judikatúrou ESĽP o negatívnej dôkaznej teórii, čo malo viesť k nepreskúmateľnosti rozhodnutia a tým aj porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý proces. Žalobca nesúhlasil s tvrdením odvolacieho súdu, že zastavenie konania ako aj nevyhovenie žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty je dôsledkom jeho konania. Žalobca bol bez svojho zavinenia nútený podať novú žalobu na náhradu škody a to bezprostredne po zastavení konania, pričom mal za to, že premlčacia doba od podania prvej žaloby, teda od začatého konania dňom 21. septembra 2017 v súlade s § 112 OZ spočívala a spočíva po celý čas od podania žalobného návrhu dňa 21. septembra 2017 počas šiestich mesiacov, počas ktorých bol nárok žalobcu predbežne prerokovávaný. Mal teda aj za to, že námietka premlčania žalovanou bola v rozpore s dobrými mravmi a súd na túto nemal prihliadnuť. 8.2. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobca uvádzal, že súd prvej inštancie aj odvolací súd nesprávne identifikovali, ktoré skutočnosti sú pre rozhodnutie zásadné a kto znáša dôkazné bremeno k sporným tvrdeniam, keď sa prvostupňový súd vo svojich záveroch obmedzil len na konštatáciu, že nie je schopný zhodnotiť technickú nefunkčnosť systému (s čím sa stotožnil aj odvolací súd) a nezohľadnili, že žalobca nebol objektívne schopný z dôvodov, ktoré nie sú ním zavinené predložiť dôkazy o neexistencii obsahu správy - výzvy na zaplatenie súdneho poplatku s platobným predpisom - príkazom. Súdy nesprávne posúdili otázku dôkazného bremena súvisiacu s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, čím spôsobili, že táto procesná chyba je vo svojich účinkoch prejavom svojvôle až arbitrárnosti súdu. 8.3. Uviedol, že pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje (uznesenie NS SR 6Cdo/81/2010, 6MCdo/17/2010, Uznesenie NS SR 4Cdo/13/2009 a uznesenie NS SR 6MCdo/17/2010). V prejednávanej veci to znamená, že žalobca nemal povinnosť preukázať, resp. predložiť dôkazy o neexistencii správy - výzvy na zaplatenie súdneho poplatku s platobným predpisom - príkazom. Preukázanie neexistencie takéhoto dôkazu nebolo možné užalobcu spravodlivo požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje. (Uznesenie NS SR 1Cdo/78/2010). Odvolací súd aj súd prvej inštancie vychádzajú z nesprávneho uplatnenia dôkaznej povinnosti žalobcu, dospeli k nesprávnemu právnemu záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcu s následkom znášania pre neho nepriaznivého rozhodnutia. Formalistické posudzovanie otázky neunesenia dôkazného bremena v konaní s tak výnimočnými okolnosťami prípadu a pri zanedbateľnej výške súdneho poplatku v sume 20 eur nie je v súlade s požiadavkou takej kvality súdnej a inej právnej ochrany akej si vyžaduje článok 46 ods. 1 Ústavy SR. Dovolateľ poukazuje na nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie aj odvolacím v otázke dokazovania neexistencie obsahu správy - výzvy na zaplatenie súdneho poplatku s platobným predpisom - príkazom, nakoľko od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálne neexistenciu určitej skutočnosti. Súd sa v tejto otázke odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Preukazovanie tejto skutočnosti je objektívne nemožné. Súdy neposkytli dôkladné vysvetlenie, prečo bola prejednávaná vec rozhodnutá v rozpore s doterajšou judikatúrou o negatívnej dôkaznej teórii. V tomto smere došlo aj v zmysle judikatúry ESĽP k porušeniu práva na spravodlivý proces cez prizmu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. V tomto smere poukázal aj na článok 2 ods. 2 CSP. Ďalej uviedol, že princíp predvídateľnosti rozhodnutia znamená, že účastníci v právnych vzťahoch môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Ďalej poukázal aj na § 112 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak veriteľ v premlčacej dobe uplatnil právo na súde alebo iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. V tomto smere nesúhlasil so závermi odvolacieho súdu, že skutočnosť, že tú istú žalobu podal žalobca až s niekoľko mesačným oneskorením dňa 31. decembra 2008 a odôvodňuje to prijatie záveru, že v začatom konaní riadne nepokračoval. V tomto smere poukázal aj na to, že žalobca podal prvú žalobu na súde dňa 21. septembra 2017, uznesením zo dňa 9. apríla 2018 súd zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, proti predmetnému uzneseniu podal sťažnosť a rovnako žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty, 11. mája 2018 uhradil súdny poplatok vo výške 20 eur bezprostredne dokonca potom sa ako oboznámil s obsahom príkazu na úhradu. Uznesením dňa 5. júna 2018 pod sp. zn. 15C/31/2017 Okresný súd Bratislava I zamietol sťažnosť ako aj návrhy na odpustenie zmeškania lehoty. Dňa 24. júla 2018 podal ústavnú sťažnosť, nakoľko sa domnieval, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj v článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, pričom žiadal, aby bolo predmetné rozhodnutie okresného súdu zrušené. Žalobca podal ústavnú sťažnosť predtým ako podal na súd novú žalobu dňa 31. decembra 2018. Na základe uvedeného bolo nepochybné, že žalobca bol v konaní iniciatívny a stále vyvíjal činnosť smerujúcu k riadnemu pokračovaniu v súdnom konaní. Taktiež z konania žalobcu je zrejmé, že vyjadril vôľu, aby sa v konaní riadne pokračovalo. Nečinnosť súdu v konaní (v čase podania novej žaloby - absencia rozhodnutia ústavného súdu) nemôže ísť na ťarchu žalobcu a nemôže mať ten následok, pokračovanie plynutia premlčacej lehoty. 8.4. V priebehu konania žalobca navrhol vykonať dokazovanie výsluchom žalobcu a výsluchom svedkov, manželky žalobcu a Mariany Gálovej a to vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a jej výšky. Navrhnuté dokazovanie podľa názoru súdov bolo nadbytočné a nebolo vykonané. Ďalej poukázal aj na judikatúru NS SR, že za prípad odňatia možnosti konať pred súdom sa považuje aj postup súdu, ktorý z určitého dôvodu odmietol sa zaoberať meritom veci, hoci procesné predpoklady pre takýto postup neboli dané - napr. R 23/1994, R 4/2003, 1Cdo/41/2000, 2Cdo/119/2004, 3Cdo/108/2004, 3Cdo/231/2018, 4Cdo/20/2001. Tento názor bol podporený aj judikatúrou ústavného súdu pod sp. zn. I. ÚS 35/1998. Vzhľadom na to, že konanie súdov nevykazuje znaky spravodlivosti, čím došlo k zásahu do práva žalobcu na spravodlivý proces, navrhol, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený a vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
9. K dovolaniu podala žalovaná písomné vyjadrenie. Mala za to, že celá argumentačná schéma žalobcu objasňujúca dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP je založená na hodnotení procesných postupov prvoinštančného súdu konajúceho vo veci pod sp. zn. 15C/31/2017. Z uvedeného je zrejmé, že podporné argumenty žalobcu sa týkajú iného konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I, ktoré bolo uznesením zo dňa 9. apríla 2018 právoplatne zastavené. Žalovaná má na základe uvedeného za to, že dovolanie vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP je potrebné odmietnuť. Dovolanie žalobcu nesmeruje protirozhodnutiu odvolacieho súdu. Taktiež poukázala, že ani žalobcova argumentácia v žalobe zo dňa 31. decembra 2018 nepreukázala žalobcovo tvrdenie o nedoručení výzvy súdu v systéme ÚPVS, a žalobca súčasne v žalobe súdu neposkytol žiadne dôkazy preukazujúce uvedenú skutočnosť. Žalobca nepredložil žiadne iné dôkazy spôsobilé preukázať pravdivosť tvrdení o nedoručení/ nezobrazení správy v systéme ÚPVS. Pri zachovaní elementárnej procesnej opatrnosti právny zástupca žalobcu mal preverovať obsah správy a nemať očakávania vo vzťahu k súdu, ktorého sám na prípadný výpadok ÚPVS neupozornil. Taktiež poukázala na to, že výška súdneho poplatku v spore o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, nebola legislatívne menená od 01. októbra 2012. Žalovaná považuje žalobcovu argumentáciu za irelevantnú, dôkazne nepodloženú a skresľujúcu podstatu k veci. Práve nesplnením zákonnej povinnosti neuhradením súdneho poplatku v zákonom stanovenej lehote sám žalobca vytvoril prekážku pokračovania riadneho konania. Pritom poukázala aj na rozhodnutie ústavného súdu II. ÚS 470/2018. 9.1. Podľa názoru žalovanej, podaním novej žaloby a začatím nového súdneho konania nie je možné rehabilitovanie potenciálneho nesplnenia si povinnosti advokáta vyplývajúcich mu z príslušných ustanovení zákona o advokácii a nie je možné legitímne očakávať, že takéto konanie advokáta má byť na ťarchu žalovanej pri znášaní legitímnych námietok v novom konaní. Sám žalobca zabránil v ďalšom pokračovaní konania. V plnej miere bolo zachované právo žalobcu ako strany sporu, aby poznal dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu a dovolanie v tejto časti je potrebné odmietnuť podľa § 447 písm. c) CSP. 9.2. Vo vzťahu k dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalovaná uvádza, že žalobca vytýka nesprávne právne posúdenie v otázke premlčania. Poukázala najmä na to, že judikatúru, ktorú žalobca uvádza, dáva za pravdu práve žalovanej. Vo vzťahu k námietke premlčania žalovanej, že je táto v rozpore s dobrými mravmi, uviedla, že účinné uplatnenie námietky premlčania znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keď vznesením námietky zaniká nárok. 9.3. Nesprávne právne posúdenie žalobca videl aj v otázke dokazovania - negatívnej dôkaznej teórie, konkrétne v neexistencii obsahu správy - výzvy na zaplatenie súdneho poplatku s platobným predpisom, pričom podľa názoru žalovanej sa dovoláva posúdenia existencie doručenia výzvy na úhradu súdneho poplatku, t. j. namieta skutkový stav, ktorý však bol predmetom iného konania pod sp. zn. 15C/31/2017. Vzhľadom na to, žalovaná navrhla, aby bolo dovolanie odmietnuté, resp. ako nedôvodné zamietnuté.
10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť. 10.1. Žalobca uplatňuje dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 10.2. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 10.3. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10.4. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 ods. 1 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). 10.5. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany (účastníka konania) nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohtoustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 10.6. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa stranám znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, sp. zn. 4Cdo/140/2019 alebo sp. zn. 4Cdo/120/2019). 10.7. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa, tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti.
11. Vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP žalobca predovšetkým namieta nedostatok dôvodov, resp. nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, v rámci tohto dovolacieho dôvodu namieta tzv. nezrušenie uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. apríla 2018 č.k. 15C/31/2017, ktorým bolo zastavené konanie z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku zo strany žalobcu a poukazuje aj na vylúčenie z úkonu z dôvodu nefunkčnosti systému ÚPVS (rozumej iné konanie, nie ktoré je predmetom tohto dovolacieho konania). 11.1. Dovolací súd predovšetkým poukazuje na to, že dovolacie námietky žalobcu v rámci dovolacieho dôvodu vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP smerujú proti inému konaniu, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15C/31/2017 a ktoré konanie bolo právoplatne zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Preto tieto sú irelevantné vo vzťahu k tomuto konaniu. Aj odvolací súd poukázal, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie založenom na závere o premlčaní nároku na náhradu škody a na závere, že iné konanie, ktoré bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku nemá žiaden vplyv na skutočnosť, že žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty. 11.2. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť účastníkovi konania, aby uplatňoval svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. 11.3. Dovolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutia. Rozhodnutie obsahuje zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, pričom odvolací súd sa náležitým spôsobom zaoberal aj odvolacou argumentáciou žalobcu. Dovolaním napadnutý rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov prerokováva v danej veci a výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy z ktorých vyvodil svoje právne názory sú vysvetlené v odôvodnení. Odvolací súd sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu. O napadnutom rozsudku odvolacieho súdu nemožno povedať ani to, že je prekvapivým, resp. nepredvídateľným rozhodnutím v zmysle rozhodovacej praxe ústavného i najvyššieho súdu. Najvyšší súd SR už za predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, podľa ktorého predvídateľné je rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup súdu v konaní a pri rozhodovaní (viď sp. zn. 3Cdo/236/2010, 7Cdo/42/2010 a 5Cdo/10/2013). 11.4. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami ajúvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov (oboch) nižších inštancií je zrejmé, z akých skutkových zistení a právnych úvah vychádzali, keď dospeli k záveru o zamietnutí žaloby z dôvodu premlčania nároku na náhradu škody a na závere, že iné konanie, ktoré bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku nemá žiaden vplyv na skutočnosť, že žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty (bod 27. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). V bode 30. odôvodnenia ďalej odvolací súd uviedol,,,že rovnaký nárok na náhradu škody voči žalovanej po prvýkrát uplatnil už žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I dňa 21 septembra 2017 v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/31/2017, t. j. pred uplynutím premlčacej lehoty ničím nepreukázal. Rovnako ničím nepreukázal ani ním tvrdené skutočnosti, z ktorých by mal súd prvej inštancie vyvodiť, že zastavenie konania nezavinil žalobca.“ V bodoch 33. až 35. odvolací súd uviedol, že,,Nad rámec uvedeného odvolací súd uviedol, že podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia. Predpokladom spočívania premlčacej doby je, aby oprávnený (veriteľ) riadne pokračoval v začatom konaní. O riadnom pokračovaní v konaní možno hovoriť len vtedy, ak sa konanie riadne skončí buď právoplatným meritórnym rozhodnutím alebo právoplatne schváleným súdnym zmierom. Ak však veriteľ v začatom konaní na súde alebo inom príslušnom orgáne riadne nepokračuje, premlčacia doba sa skončí bez ohľadu na to, že právo už bolo uplatnené (premlčacia doba plynie aj počas konania). V konaní riadne nepokračuje ten účastník, ktorý napríklad zoberie podanú žalobu späť, nepodá návrh na pokračovanie prerušeného konania, neopraví alebo nedoplní podanie a pod. Riadne v konaní nepokračuje ani ten účastník, ktorý si nesplní svoju poplatkovú povinnosť a napriek poučeniu o následkoch nezaplatenia poplatku nezaplatí poplatok za žalobu, v dôsledku čoho súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Zároveň platí, že za riadne pokračovanie v konaní možno považovať len také konanie, v ktorom sa po skončení iného konania riadne pokračuje v primeranej lehote podaním návrhu (žaloby) na uspokojenie rovnakého nároku. Dĺžka doby vo vzťahu k riadnemu pokračovaniu v konaní nie je stanovená, preto je posúdenie toho, či je v konaní pokračované v primeranej lehote závislé od konkrétnych okolností prípadu. Od nich totižto závisí, či beh premlčacej lehoty naďalej pokračuje odo dňa právoplatnosti rozhodnutia v predchádzajúcom konaní alebo či jej beh bude naďalej prerušený. Určitá benevolencia pri posudzovaní trvania prerušenia behu premlčacej lehoty podľa § 112 Občianskeho zákonníka odpadá, ak predchádzajúce konanie bolo začaté žalobou, ktorou sa poškodený už domáhal obdobných nárokov voči tomu istému žalovanému; niekoľkomesačné omeškanie s podaním novej žaloby, najmä ak je žalobca zastúpený advokátom, nemôže odôvodniť záver, že poškodený v konaní riadne pokračuje. Inak povedané, ak žalobca tvrdil, že žalobou podanou na súde dňa 21. septembra 2017 sa domáhal voči žalovanej rovnakého nároku a toto konanie bolo zastavené dňa 9. apríla 2018 pre nezaplatenie súdneho poplatku z dôvodov, ktoré (podľa vlastného názoru) nezavinil, už len samotná skutočnosť, že tú istú žalobu podal až s niekoľkomesačným oneskorením (dňa 31. decembra 2018) odôvodňuje prijatie záveru, že v začatom konaní riadne nepokračoval, pretože žalobu nepodal v primeranej lehote po skončení onoho zastaveného konania (sp. zn. 15C/31/2017). Dovolací súd sa s uvedenou argumentáciou v celom rozsahu stotožňuje. 11.5. Žalobcov argument, že v dôsledku nezobrazenia sa správy ÚPVS z dôvodu nefunkčnosti systému a že z tohto dôvodu nemohol zaplatiť súdny poplatok v konaní pred OS Bratislava I pod sp. zn. 15C/31/2017 sa javí ako účelový, nakoľko dovolací súd poukazuje na to, že žalobca bol aj v tomto konaní zastúpený advokátom a rovnako poukazuje na zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ktorý zároveň hovorí o výške súdneho poplatku a vzniku poplatkovej povinnosti spolu s podaním žaloby, ktorého právna úprava sa v tomto smere vôbec nemenila. Aj napriek tomu dovolací súd zdôrazňuje, že argumentácia týkajúca sa priebehu a výsledku iného súdneho konania, nie je relevantná vo vzťahu k námietke § 420 písm. f) CSP v rámci tohto konania. Súdy v predmetnej veci riadne zdôvodnili, z akých konkrétnych dôvodov bola žaloba žalobcu zamietnutá a to z dôvodu premlčania s poukazom na § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. s tým, že pokiaľ žalobca zároveň tvrdil, že námietka premlčania žalovanej je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ), táto nebola zo strany súdovvyhodnotená ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (pozri odôvodnenie súdu prvej inštancie, body 11. až 14.4. s ktorými sa odvolací súd podľa bodu 27. stotožnil). Bolo nepochybné, že žalobca v úplnosti poznal dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie a aj odvolacieho súdu a preto táto dovolacia námietka je nedôvodná, bolo ju potrebné odmietnuť podľa § 447 písm. c) CSP. 11.6. Aj vo vzťahu k čiastkovej námietke žalobcu vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP, že žalobca navrhol vykonať dokazovanie výsluchom žalobcu a výsluchom svedkov manželky žalobcu a Marianny Gálovej vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a jej výške, dovolací súd poukazuje na to, že už z rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé z akých dôvodov súd prvej inštancie nepristúpil k vykonaniu predmetných dôkazov a to z dôvodu toho, že žalobcom navrhované dokazovanie považoval za nadbytočné, keď žalovanou vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku na náhradu skutočnej škody a nemajetkovej ujmy posúdil ako dôvodnú. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že aj keď má strana sporu (účastník konania) procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz. Súd však v rozhodnutí musí vysvetliť prečo ho nevykonáva. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z dôvodu, že navrhnutý dôkaz a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti v predmetnom konaní, b) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť, c) je vzhľadom na nepochybné výsledky dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočným. Pokiaľ tieto dôvody nie sú dané, súd nevyhovením návrhu na vykonanie dokazovania koná spôsobom zakladajúcom prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP (rozhodnutie NS SR sp. zn.7Cdo/205/2019). V posudzovanom prípade uvedenú požiadavku súdy splnili. Súd prvej inštancie v bode 16.1. ako i odvolací súd v bode 36. zrozumiteľným spôsobom vysvetlili, prečo tieto navrhované dôkazy nevykonali, pričom zhodne dospeli k záveru o nadbytočnosti navrhovaného dokazovania, ktoré aj jasným spôsobom zdôvodnili. Keďže bola žaloba zamietnutá z dôvodu premlčania nároku, aj podľa názoru dovolacieho súdu by išlo o nadbytočné vykonávanie dokazovania. Preto ani v tejto dovolacej námietke nemožno vzhliadnuť vadu zakladajúcu dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.
Vo vzťahu k dovolacej námietke podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
12. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 12.1. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP. môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá musí mať zreteľné charakteristické znaky. 12.2. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie, ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (sp. zn. 1Cdo/126/2017, 2Cdo/225/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017). 12.3. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). So zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríkladObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). 12.4. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. januára 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení vec i predovšetkým riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. decembra 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965-1967), 1980 (č. II, 1964-1969) a 1986 (č. IV, 1970-1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou. Napokon vzhľadom na čl. 2 ods. 2 CSP je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie (Uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/29/2017 zo dňa 24. januára 2018). 12.5. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP musí byť riešená odvolacím súdom a odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie. 12.6. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti riešenia (§ 421) táto otázka spadá. Takéto určenie významovo nespadá pod vymedzenie dovolacieho dôvodu. Skúmanie prípustnosti dovolania je tak vecou dovolacieho súdu, ktorý ale nie je viazaný jeho vymedzením (I. ÚS 51/2020). Označenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) najvyššieho súdu nie je v zmysle ustanovenia § 428 CSP obligatórnou náležitosťou dovolania. Argumentácia dovolateľa konkrétnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu je nad rámec zákonných požiadaviek a dovolací súd ňou nie je viazaný (III. ÚS 76/2021 aj III. ÚS 701/2022). Právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa § 432 CSP tvoria jeden celok, a preto najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil,,na konkrétnom riadku svojho podania“. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo namietané rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP (I. ÚS 336/2019).
13. Žalobca nesúhlasí s právnym posúdením veci v otázke premlčania, resp. jej akceptovania vznesenej žalovanou a neakceptovaním jeho námietky, že táto bola v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ s poukazom na výnimočnosť jeho situácie, ktorá je spojená so zastavením konania o náhradu škody a nemajetkovej ujmy pred OS Bratislava I sp. zn. 15C/31/2017, ktorú situáciu nezavinil. Mal za to, že vznesená námietka premlčania žalovanou je v rozpore s dobrými mravmi. 13.1. Otázka premlčania a dobrých mravov bola riešená dovolacím, či ústavným súdom vo viacerých iných prípadoch, a to nasledovne. 13.2. Z hľadiska vývoja aplikačnej praxe súdov je možné sledovať postupné odkláňanie sa od právneho názoru Najvyššieho súdu SR uvedené v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/148/2004, ktorým vyslovil, že "dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní (§ 100 ods. 1 OZ) nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ.". 13.3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/41/2012 (ZSP 1/2015) uvádza: Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitútpremlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje. Ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. 13.4. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 176/2011 (bezdôvodné obohatenie) samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t.j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. 13.5. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/226/2016 zo dňa 13. decembra 2017 (dohoda o zložení kaucie) uvádza: Treba totiž považovať nielen za rozporné s dobrými mravmi, ale (bez snahy preháňať) i za neslušné, aby mohli byť priznané účinky námietke premlčania vznesenej tým účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, ktorý si najskôr z pozície fakticky silnejšej strany vzťahu na druhom účastníkovi prakticky vynútil uzavretie dohody odporujúcej kategorickým ustanoveniam zákona a aj splnenie takto len domnelej povinnosti, vyplývajúcej druhému účastníkovi z neplatného právneho úkonu, v takejto súvislosti súčasťou ním formulovanej dohody urobil tiež ustanovenie o vlastnom oprávnení ponechať si plnenie druhého účastníka po celú dobu trvania základného právneho vzťahu a okrem toho i po dobu dvoch rokov (dvoch tretín všeobecnej premlčacej doby) po zániku takéhoto vzťahu a ktorý napokon za stavu riadenia sa druhého účastníka dohodou pre nedostatok pochybností o platnosti v nej obsiahnutých dojednaní svoju obranu proti uplatňovaniu práva druhým účastníkom v súdnom konaní založil výlučne na neplatnosti dohody a márnom uplynutí premlčacej doby, ku ktorému malo prísť už počas trvania základného právneho vzťahu (vyznačujúceho sa len právnou, nie však i faktickou rovnosťou oboch strán vzťahu) a takto ešte v čase, v ktorom by fakticky slabšia strana vzťahu uplatnením práva bola nútená podstúpiť tiež riziko rôznych "odvetných" opatrení druhej strany vzťahu na svoju ujmu). 13.6. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2017 zo dňa 22. marca 2018 - Súlad dobrých mravov s námietkou premlčania vznesenou štátom v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb., v ktorom sa posudzuje jeho zodpovednosť za spôsobenú škodu - uvádza: Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo (niekoho iného). V zákonom stanovených prípadoch je výkonom práva tiež vznesenie námietky premlčania. Námietka premlčania je jednostranný právny úkon dlžníka v konaní pred súdom, ktorým dlžník namieta uplynutie premlčacej doby. 13.7. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/249/2014 zo dňa 30. júla 2015 - (náhrada škody z nezákonného rozhodnutia) - Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohlo byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom acharakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania. 13.8. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/151/2012 zo dňa 9. decembra 2015 (náhrada nemajetkovej ujmy) sa uvádza: Posúdenie dôvodnosti námietky premlčania zostáva na úvahe súdu, ktorý objektívne prihliada predovšetkým na to, za akých okolností bola námietka premlčania vznesená, za akých okolností k premlčaniu došlo (dôvody, pre ktoré nedošlo k uplatneniu práva) a prípadne samotnú ujmu, ktorá veriteľovi v dôsledku účinkov premlčania hrozí. Úmysel poškodiť druhého účastníka námietkou premlčania však nemožno vyvodiť z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale z tých konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. 13.9. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/441/2013 zo dňa 31. marca 2016 - Námietka premlčania a dobré mravy (prevod nebytového priestoru) - Uplatnenie námietky premlčania sa prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania nesie znaky zneužitia tohto práva. Výrazom zneužitia práva v neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, (prípadne, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov), či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená.
14. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 zo dňa 3. októbra 2012 - Námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie (napr. v pomere blízkych príbuzných či spolupracovníkov alebo spolumajiteľov firmy a pod.), že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. V duchu tohto právneho názoru sa uplatnenie premlčacej námietky môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores (§ 3 ods. 1 OZ). 14.1. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 zo dňa 20. apríla 2011 - Vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva strany konania v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej strany konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhá strana konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakteruplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. 14.2. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 zo dňa 23. septembra 2013 - Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Ak strana konania, voči ktorej sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mala by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, že námietku rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ mal vyhodnotiť krajský súd v odvolacom konaní bez ohľadu na to, či druhá strana takýto rozpor výslovne namieta, ústavný súd konštatuje, že tento argument nie je neopodstatnený. Námietku premlčania by bolo možné vyhodnotiť ako rozpornú s dobrými mravmi. S prihliadnutím na ďalšie relevantné okolnosti tohto prípadu podľa názoru ústavného súdu však toto pochybenie nedosahuje takú intenzitu, aby bolo spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľov materiálnym spôsobom. 14.3. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/203/2018 zo dňa zo dňa 28. mája 2019 - Pri riešení otázky, či sa vznesenie námietky premlčania spotrebiteľom výnimočne prieči dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), súd skúma aj to, či dodávateľ dostatočne predvídal dôsledky svojho konania a náležite vyhodnocoval správanie spotrebiteľa a tiež to, či pri uplatňovaní svojich práv voči spotrebiteľovi postupoval s náležitou mierou starostlivosti a opatrnosti v súlade so zásadou, podľa ktorej právo patrí bdelým.
15. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že uvedená judikatúra dovolacieho, ako aj ústavného súdu, v otázke premlčania a dobrých mravov je v zásade ustálená v tom, že nevylučuje, že vznesenie námietky premlčania by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, avšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. 15.1. Súdy v prejednávanej veci v podrobnostiach zdôvodnili z akých dôvodov neakceptovali tvrdenie žalobcu, že námietka premlčania žalovanej je v rozpore s dobrými mravmi, keď zo strany žalobcu neboli tvrdené ani preukázané žiadne relevantné okolnosti, ktoré by bránili žalobcovi uplatniť si nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy riadne a včas, naviac s konštatovaním vo vzťahu k namietanému zastaveniu konania vo veci 15C/31/2017, že žalobca ani nepreukázal, že toto zastavenie si nezavinil sám (napokon aj ústavná sťažnosť žalobcu proti uvedenému uzneseniu bola Ústavným súdom dňa 26. septembra 2018 pod č.k. III. ÚS 470/2018 odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí). Ďalej zo strany odvolacieho súdu bolo tiež zdôraznené, že nebolo možné ani konštatovať, že žalobca riadne pokračuje v začatom konaní a premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie (§ 112 OZ). Správne odvolací súd vyhodnotil, že riadne nepokračuje v konaní aj ten, ktorý si nesplní poplatkovú povinnosť a napriek poučeniu o následkoch nezaplatenia poplatku, tento nezaplatí, v dôsledku čoho je konanie zastavené. Zároveň správne konštatoval, že za riadne pokračovanie v konaní možno považovať len také konanie, v ktorom sa po skončení iného konania riadne pokračuje v primeranej lehote podaním návrhu (žaloby) na uspokojenie rovnakého nároku. Dĺžka doby vo vzťahu kriadnemu pokračovaniu v konaní nie je stanovená, preto je posúdenie toho, či je v konaní pokračované v primeranej lehote závislé od konkrétnych okolností prípadu. Od nich totižto závisí, či beh premlčacej lehoty naďalej pokračuje odo dňa právoplatnosti rozhodnutia v predchádzajúcom konaní alebo či jej beh bude naďalej prerušený. Určitá benevolencia pri posudzovaní trvania prerušenia behu premlčacej lehoty podľa § 112 Občianskeho zákonníka odpadá, ak predchádzajúce konanie bolo začaté žalobou, ktorou sa poškodený už domáhal obdobných nárokov voči tomu istému žalovanému; niekoľkomesačné omeškanie s podaním novej žaloby, najmä ak je žalobca zastúpený advokátom, nemôže odôvodniť záver, že poškodený v konaní riadne pokračuje. Inak povedané, ak žalobca tvrdil, že žalobou podanou na súde dňa 21. septembra 2017 sa domáhal voči žalovanej rovnakého nároku a toto konanie bolo zastavené dňa 9. apríla 2018 pre nezaplatenie súdneho poplatku z dôvodov, ktoré (podľa vlastného názoru) nezavinil, už len samotná skutočnosť, že tú istú žalobu podal až s niekoľkomesačným oneskorením (dňa 31. decembra 2018) odôvodňuje prijatie záveru, že v začatom konaní riadne nepokračoval, pretože žalobu nepodal v primeranej lehote po skončení onoho zastaveného konania (sp. zn. 15C/31/2017). Vzhľadom na to dovolací súd uzatvára, že nebola dodržaná ani vyššie uvedená zásada vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich, žalobca nepostupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade s uvedenou zásadou. 15.2. V prejednávanom spore dovolací súd konštatuje, že vyššie uvádzané okolnosti tohto prípadu zo strany žalobcu nie sú teda takej výnimočnej povahy, ktoré by spôsobovali prelomenie týchto zásad uvádzaných vo vyššie označených rozhodnutiach, kedy by bolo možné dôjsť k záveru, že vznesenie námietky premlčania žalovanou by bolo možné považovať za rozpor s dobrými mravmi. Preto právne posúdenie v namietanej právnej otázke dovolací súd považoval za správne.
16. Žalobca nesprávne právne posúdenie veci vyvodzuje aj z nesprávneho - formalistického posúdenia otázky unesenia dôkazného bremena súvisiaceho s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, keď súdy nezohľadnili, že žalobca nebol objektívne schopný, z dôvodov, ktoré nezavinil, predložiť dôkazy o neexistencii obsahu správy - výzvy na zaplatenie súdneho poplatku s platobným predpisom v konaní pred OS Bratislava I pod sp. zn. 15C/31/2017 (ako je vyššie uvedené právoplatne zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku). V tomto smere poukazoval na rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/81/2010, 6MCdo/17/2010, 4Cdo/13/2009 a 6MCdo/17/2010, od ktorých sa mal odvolací súd odchýliť. 16.1. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalobcu treba osobitne pre daný prípad zdôrazniť, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť výlučne (iba tá) právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. V súdenom prípade odvolací súd svoje rozhodnutie postavil na závere, že dôvodne žalovaná uplatnila námietku premlčania nároku na náhradu škody (zároveň túto nepovažoval za rozpornú s dobrými mravmi podľa § 3 OZ) a na závere, že iné konanie, ktoré bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku nemá žiaden vplyv na skutočnosť, že žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty. Právnu otázku nastolenú žalobcom tak súdy vo svojich rozhodnutiach neriešili. Rozhodnutia na ktoré poukazuje žalobca - rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/17/2010, 6Cdo/81/2010, 4Cdo/13/2009, 1Cdo/78/2010 síce súvisia s dôkazným bremenom, ale nemajú súvis s právnym posudzovaním v predmetnej veci, vzhľadom na už uvedený dôvod zamietnutia žaloby. Dovolanie žalobcu tak v tejto časti nemožno považovať za prípustné. 16.2. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP v otázke dokazovania - negatívnej dôkaznej teórie, konkrétne k neexistencii obsahu správy - a výzvy na zaplatenie súdneho poplatku s platobným predpisom - príkazom ( v tomto smere poukazuje žalobca aj na nedostatok odôvodnenia, čo by zakladalo dovolací dôvod § 420 písm. f) CSP), v tomto smere dovolací súd taktiež poukazuje na to, že táto právna otázka, ani nemôže byť riešená v prejednávanom spore, keďže na takomto právnom posúdení nebolo založené rozhodnutie súdu prvej inštancie, ani odvolacieho súdu v predmetnej veci, keďže žaloba žalobcu bola zamietnutá z dôvodu uplatnenej námietky premlčania zo strany žalovanej a z dôvodu, že iné konanie, ktoré bolo právoplatne zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku nemá žiaden vplyv na skutočnosť, že žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty. Naviac rozhodnutia na ktoré poukazuje žalobca - rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/17/2010, 6Cdo/81/2010, 4Cdo/13/2009, 1Cdo/78/2010 síce súvisia s dôkazným bremenom, ale nemajú súvis s právnym posudzovaním v predmetnej veci, vzhľadom na už uvedený dôvod zamietnutiažaloby. Aj v tejto časti je dovolanie žalobcu neprípustné, s poukazom na § 447 písm. c) CSP. 16.3. Na záver dovolací súd konštatuje, že vzhľadom na neopodstatnenosť námietky dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolanie žalobcu v tej časti ako je vyššie uvedené nie je dôvodné. Neprípustné je v tej časti ako vyššie dovolací súd už konštatoval. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol podľa § 448 CSP. 16.4. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací súd trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.
17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.