1 Cdo 15/2009
Najvyšší súd Slovenskej republiky U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Doc. JUDr. Ľ. H.., bytom B. v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. M. F., advokátom v B. proti žalovanému P., a.s. N., o ochranu osobnosti, ktorá s viedla na Okresnom súde Bratislava III. sp.zn. 15C 36/2002,
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. mája 2008 sp. zn 6Co139/2006 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 27. mája 2008 sp. zn. 6Co139/2008 vo výroku, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa
zmenený a žaloba zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu
v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III. rozsudkom z 5. mája 2004 č. k. 15C 36/2002-113 v spojení s opravným uznesením z 2 septembra 2005 č.k. 15C 36/2002-229 uložil žalovanému
povinnosť do 15 dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť v denníku S. na tej istej strane,
rovnakým písmom, ako boli údaje, ku ktorým sa ospravedlnenie vzťahuje, ospravedlnenie
tohto znenia: „D. dňa 16. 3. 2002 uverejnil na strane 6 článok autora R. K..s nadpisom „Ú.", v
ktorom okrem iného uviedol: „Napokon verejne (v médiách ) svoju spoluúčasť na
spomínaných trestných činoch priznali aj J. S., aj obaja bývalí ministri vnútra H. a K.. O tom,
že únoscovia K. ml. a G. K., ktorý zmaril referendum v roku 1997, by mali byť potrestaní, sa
nedá pochybovať, bránia však tomu M. amnestie ( tiež nepriame priznanie spoluviny ), ktoré
sa stali vhodnou únikovou cestou pre viacero sudcov." Uvedené údaje týkajúce sa Doc. JUDr.
Ľ. H.. sú nepravdivé. P. a. s., vydavateľ D. sa doc. JUDr. Ľ.H. za uverejnenie nepravdivých
údajov ospravedlňuje." Ďalej súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 500 000 Sk z titulu náhrady nemajetkovej ujmy do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, v časti náhrady nemajetkovej ujmy 4 500 000 Sk žalobu zamietol a
žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi k rukám advokáta JUDr. M. F. trovy konania
525 510 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že denník S. dňa 16. 3. 2002 uverejnil článok
autora M. K.s titulkom „Ú. " Žalobca bol v tomto článku označený ako osoba, ktorá sa
dopustila trestnej činnosti v súvislosti s únosom M. K.a ml., na ktorý sa vzťahujú M.
amnestie. Tieto amnestie sú však dôvodom, pre ktorý nikdy nebude prebiehať trestné konanie
voči konkrétnej fyzickej osobe a žalobca preto nemohol prejaviť vôľu priznať svoju
spoluúčasť na trestnej činnosti v súvislosti s únosom M. K. ml. mal za to, že tvrdenia v
predmetnom článku o spoluúčasti žalobcu na trestných činoch sú nepravdivé a predstavujú
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Vzhľadom na to súd prvého stupňa uložil
žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zák. Vyslovil, že
morálna satisfakcia podľa tohto ustanovenia nie je postačujúca vzhľadom na to, že v dôsledku
predmetného zásahu do osobnosti žalobcu bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a
vážnosť v spoločnosti, a preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500 000
Sk z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. a vo zvyšku
(keďže žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5
000 000 Sk ) žalobu zamietol. Pri určení výšky tejto náhrady súd prvého stupňa prihliadol
najmä na to, že k zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti došlo v periodiku s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorého čitateľská obľúbenosť je verejne známa a často
prezentovaná, s ohľadom na dlhodobosť znevažujúceho pôsobenia zásahu vo verejnosti, s ohľadom na vplyv zásahu na profesijný i súkromný život žalobcu..
Na odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a rozhodnuté
o trovách konania Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. mája 2008 sp. zn. 6Co 139/2006
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť
ospravedlniť sa žalobcovi, potvrdil. V časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi 500 000 Sk z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že
k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti, a to do jeho práva na česť
a dôstojnosť došlo konštatovaním v predmetnom článku, že žalobca verejne (v médiách)
priznal svoju spoluúčasť na trestnom čine údajného zavlečenia M. K. ml. do cudziny. Za
správne preto považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa, keď priznal žalobcovi morálnu
satisfakciu vo forme ospravedlnenia. Na rozdiel od súdu prvého stupňa odvolací súd
žalobcovi nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že mu na ňu
nevznikol nárok. Uviedol, že. žalobca v televíznom vystúpení nepoprel autenticitu svojho telefonického rozhovoru s riaditeľom SIS I. L. a z obsahu tohto rozhovoru je zrejmé, že
mienil zasahovať do vyšetrovania údajného zavlečenia M. K. ml. do cudziny, i keď dnes sa už
nedá zistiť, či tak skutočne urobil. Obsah uvedeného telefonického rozhovoru a tiež jeho
forma prinajmenšom spochybnili, či mal žalobca ako minister vnútra naozajstný záujem na
vyšetrení údajného zavlečenia M. K. ml. do cudziny.
Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený
podal dovolanie žalobca. Žiadal v tejto časti rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že odvolací súd pri rozhodovaní o nepriznaní
nemajetkovej ujmy a zamietnutí žaloby vychádzal zo skutkových zistení, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Ide o predovšetkým zistenie odvolacieho súdu, že rozhovor, ktorý
sa mal uskutočniť medzi riaditeľom SIS I. L. a žalobcom je autentický. Odvolací súd mal
podľa odôvodnenia rozsudku tieto zistenia preukázané z prepisu telefonického rozhovoru,
zverejneného v Rádiu T. 13.5.1996 a prepisu vystúpenie žalobcu v spravodajskej relácii S.
13.5.1996.Poukázal na to, že otázku autenticity sa nepodarilo vyriešiť v trestnom konaní,
v ktorom boli nahrávky skúmané Kriminalisticko - expertíznym ústavom PZ Bratislava,
z ktorého dôkazu súd prvého stupňa vychádzal. Odvolací súd však dôkaz uvedeným spisom
ako písomným dôkazom nevykonal, preto tento dôkaz nemohol hodnotiť inak ako súd prvého
stupňa. Namietal tiež nesprávne právne posúdenie veci.
Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné (§238 ods.1 O.s.p.),
preskúmal rozsudok v rozsahu ako bol dovolaním dotknutý ( zmeňujúci výrok a výrok o náhrade trov konania), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a dovolacím dôvodom vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia
dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými
vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolateľ nenamieta, že v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (t.j. že a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát). Vada takejto povahy nevyšla v dovolacom
konaní najavo. Dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. preto nie je daný.
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť
aj keď nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom
vecná nesprávnosť rozhodnutia. O takúto vadu ide tiež v prípade nesprávneho postupu súdu
vedúceho k vydaniu nepreskúmateľného rozhodnutia. Pri zmene rozhodnutia podľa § 220
O.s.p. odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto jeho
rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.
musí odvolací súd podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.
Rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti týmto požiadavkám
nevyhovuje. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia podrobne uviedol, že akých
skutkových a právnych dôvodov považoval nárok žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodný do výšky 500 000,- Sk ( široká publicita periodika s celoštátnou
pôsobnosťou, trvanie znevažujúceho pôsobenia zásahu, negatívna reakcia širokej verejnosti
žalovanému vzhľadom k obsahu článku a osobitne vzhľadom k profesijnému postaveniu
žalobcu ako advokáta, negatívna reakcia v osobnom živote žalobcu).
Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že nárok žalobcu na túto formu zadosťučinenia mu nevznikol a zamietol ho len s poukazom na to, že nepoprel autenticitu
svojho telefonického rozhovoru s riaditeľom SIS I. L.. Z napadnutého rozsudku však nie je
možné zistiť, z čoho odvolací súd uvedené skutočnosti vyvodil, akými úvahami sa pri svojom
rozhodovaní riadil a prečo dospel k záveru o primeranosti právneho prostriedku ochrany jeho
práv len vo forme priznanie ospravedlnenia.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol konkrétne okolnosti
spochybňujúce právne úvahy súdu prvého stupňa o ním priznanom nároku. Na základe
uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd sa zodpovedajúcim spôsobom nevyporiadal
s právnym záverom súdu prvého stupňa, z ktorého tento súd vychádzal pri rozhodovaní
o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre absenciu dôvodov preto
odôvodnenie jeho rozsudku v dovolaním napadnutom výroku nemožno považovať za
zodpovedajúce zákonu.
Okrem už vyššie uvedenej nepreskúmateľnosti trpí rozsudok odvolacieho súdu
a konanie, ktoré mu predchádzalo aj ďalšou inou vadou. Ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p.
umožňuje odvolaciemu súdu, aby na základe doplneného dokazovania dospel k vlastnému
skutkovému stavu, prípadne aj odlišnému, od skutkového zistenia súdu prvého stupňa. Ak sa
ale odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, na základe
bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, musí dokazovanie sám zopakovať a zadovážiť
si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Pokiaľ tak
nepostupuje, zaťažuje konanie tzv. inou procesnou vadou.
Súd prvého stupňa mal výsledkami ním vykonaného dokazovania (výsluchmi
účastníkov a svedkov, listinnými dôkazmi) skutkovo preukázané, že vážnosť žalobcu
v spoločnosti bola znížená v značnej miere, preto zadosťučinenie v podobe ospravedlnenia nie
je postačujúce. Súd prvého stupňa zohľadnil predovšetkým širokú publicitu periodika
s celoštátnou pôsobnosťou, trvanie znevažujúceho pôsobenia zásahu, negatívnu reakciu
širokej verejnosti voči žalovanému vzhľadom k obsahu článku a osobitne vzhľadom
k profesijnému postaveniu žalobcu ako advokáta, negatívnu reakciu v osobnom živote
žalobcu). Naproti tomu výslovne autenticitu telefonického rozhovoru nepovažoval za právne
významnú, pretože nebola preukázaná a to ani v trestnom konaní, a preto nemožno vyvodiť,
že žalobca ako minister vnútra zasahoval do vyšetrovania únosu M. K. ml., resp. maril toto
vyšetrovanie.
Odvolací súd na rozdiel od toho dospel k záveru, že predmetným zásahom do
osobnosti nebola v značnej miera znížená jeho dôstojnosť ani vážnosť. Tento záver vyvodil
iba z skutočnosti, že žalobca nepoprel autenticitu svojho telefonického rozhovoru s vtedajším
riaditeľom SIS, ktorého obsah spochybnil jeho ozajstný záujem na vyšetrovaní údajného
zavlečenia M. K. ml. do cudziny.
Zo zápisnice z pojednávaní pred odvolacím súdom z 28. februára 2008, 22.mája 2008
vyplýva, že odvolací súd vypočul iba svedka K.– autora difamujúceho článku, prečítal
difamujúci článok a záznam z televízneho vystúpenia žalobcu čl.26.. Podanie správy
predsedom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu
z § 215 O.s.p. nie je zopakovaním dokazovania (§ 122 a nasl. O.s.p.); zopakovaním
dokazovania nie je ani vyjadrenie účastníkov konania, resp., ich právnych zástupcov k veci
na odvolacom pojednávaní. Odvolací súd napriek tomu, že na autenticite článku založil svoje
zamietajúce rozhodnutie, nevykonal oboznámenie sa s obsahom trestného spisu (OU PZ
Bratislava II ČVS: VP471/10-02-04/1996CE ako dôkaz listinou a vo vzájomnej súvislosti s týmto dôkazom potom vyhodnotil celé dokazovanie ako celok.
Keďže si odvolací súd v prejednávanej veci nezadovážil rovnocenný podklad pre
odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce
právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu v súčasnom štádiu konania neprislúcha
oprávnenie posudzovať správnosť týchto záverov odvolacieho súdu.
Na základe toho dospel dovolací súd k záveru, že konanie, v ktorom bol tento rozsudok
vydaný, je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
S prihliadnutím na dôvod, pre ktorý dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu,
nezaoberal sa opodstatnenosťou dovolacej námietky žalobcu, že ním napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Úlohou
dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci,
je vyriešiť otázku, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny predpis a či ho aj správne interpretoval. V danom prípade však toto posúdenie nebolo možné.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. júna 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Hrčková Marta