1 Cdo 146/2009
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M., podnikateľa, obchodné meno M., s miestom podnikania N., v dovolacom konaní zastúpeného M., advokátom a konateľom spoločnosti V. s.r.o., so sídlom v T., proti žalovanej L., podnikateľke, obchodné meno L., s miestom podnikania B., o zaplatenie 3 684,52 € (111 000 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 7 C 166/2007, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. novembra 2008 sp. zn. 17 Co 290/2008, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Žiari nad Hronom (súd prvého stupňa) rozsudkom z 5. júna 2008 č.k. 7 C 166/2007-82 uložil žalovanej povinnosť uhradiť žalobcovi 11 000 Sk spolu s 8 % úrokom z omeškania zo sumy od 2. júla 2006 až do zaplatenia v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia; vo zvyšku žalobu zamietol. Zároveň žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku a trovách právneho zastúpenia v podiele 1/10, vo finančnom ekvivalente 4 880 Sk.
Na odvolanie žalobcu smerujúcemu proti druhému výroku rozsudku súdu prvého stupňa, t.j. výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby (vo zvyšku 100 000 Sk s príslušenstvom) Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd rozsudkom z 19. novembra 2008 sp. zn. 17 Co 290/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi do 3 dní 3 226 Sk spolu s 8 % úrokom z omeškania ročne od
2. augusta 2006 do zaplatenia a vo zvyšku o zaplatenie 96 774 Sk s príslušenstvom žalobu zamietol. Vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.
Proti rozsudku odvolacieho podal žalobca dovolanie, a to do výroku, ktorým odvolací súd žalobu zamietol (vo zvyšku o zaplatenie 96 774 Sk s príslušenstvom). Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 238 ods. 1 O.s.p. a za dôvody dovolania označil inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo odvolací súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie odvolacieho sudu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Z hľadiska prípustnosti dovolania možno za zmenu rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom považovať len také rozhodnutie, ktorým odvolací súd vecne zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím o veci samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa musí ísť o iné, rozdielne rozhodnutie vo veci samej. Rozhodujúcim preto nie je formálne hľadisko, teda slovné vyjadrenie rozsudku, ale vecné (obsahové) hľadisko, teda to či odvolací súd niečo vecne zmenil na tom, čo už pred ním deklaroval alebo konštituoval súd prvého stupňa.
Z porovnania výrokových častí rozsudkov oboch nižších súdov je zrejmé, že odvolací súd napriek použitej formulácie o zmene v skutočnosti (podľa obsahu) rozsudok súdu prvého stupňa v (zamietajúcej) časti o zaplatenie 96 774 Sk p o t v r d i l a tento rozsudok zmenil len v ostatnej (zvyšnej) časti – týkajúcej sa zamietnutia 3 226 Sk s príslušenstvom (súdom prvého stupňa), v ktorej časti - na rozdiel od súdu prvého stupňa - návrhu vyhovel a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi túto sumu (3 226 Sk) spolu s 8 % úrokom z omeškania ročne od 2. augusta 2006 do zaplatenia. Z hľadiska prípustnosti dovolania žalobcu je podstatné, že oba rozsudky (rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu) sú súhlasné v tom, že (zhodne) zamietli žalobu v časti o zaplatenie 96 774 Sk. Z uvedeného vyplýva, že táto časť rozsudku odvolacieho súdu, ktorá bola žalobcom dovolaním napadnutá, má povahu potvrdzujúceho rozsudku a prípustnosť dovolania proti tejto časti je potrebné podľa toho skúmať.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutá časť výroku rozsudku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie), je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť nemožno. Argumentácia dovolateľa o prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je preto mylná.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale komplexne sa zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ nenamietal, že by v danom konaní došlo k niektorej z týchto vád; existencia vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto nemožno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia.
Žalobca dovolanie odôvodnil tvrdením, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a spočívala v tom, že odvolací súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; ako ďalší dôvod uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Obdobne tieto závery platia i pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené (a ani tvrdené) dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloženie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2009
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková