Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Cdo 138/2010
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Mgr. K. B., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. J. K., advokátom vo Z.,, proti odporcovi Ing. V. B.,
bývajúcemu vo Z., zastúpenému JUDr. A. N., advokátom v Bratislave, o rozvod manželstva
a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému M. B., narodenému X,
zastúpenému kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen,
vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 9C 43/2007, o dovolaní odporcu proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. marca 2010 sp. zn. 15Co 56/2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. marca 2010 sp. zn. 15Co 56/2010 v napadnutom potvrdzujúcom výroku o povinnosti
odporcu prispievať na výživu maloletého M. z r u š u j e a v rozsahu zrušenia vracia vec
Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen (súd prvého stupňa) rozsudkom z 24. novembra 2009 č. k.
9C 43/2007-487 manželstvo navrhovateľky a odporcu uzavreté 29. septembra 2001 rozviedol
a maloletého M. B., narodeného X, zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti
navrhovateľke s oprávnením maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok. Odporcovi
uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého M. výživným vo výške 200 € mesačne,
vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky počínajúc dňom právoplatnosti
rozsudku o rozvode manželstva. Styk odporcu s maloletým M. upravil na každý párny víkend
v mesiaci od soboty od 10.00 hod. do nedele do 15.00 hod., počas letných prázdnin každý
kalendárny rok od 1. júla od 10.00 hod. do 15. júla do 17.00 hod., počas vianočných sviatkov
každý párny kalendárny rok v čase od 23. decembra od 10.00 hod. do 28. decembra do 17.00
hod., každý nepárny rok v čase od 28. decembra od 10.00 hod. do 2. januára nasledujúceho
kalendárneho roka do 17.00 hod., počas jarných prázdnin každý kalendárny rok v období od nedele pred jarnými prázdninami od 10.00 hod. do stredy do 17.00 hod. s tým, že v stanovenú
dobu je povinný dieťa prevziať od navrhovateľky pred bytom navrhovateľky a v stanovenú
dobu dieťa navrhovateľke na tom istom mieste odovzdať. Rovnako i navrhovateľke uložil
povinnosť v stanovenú dobu dieťa pred svojím bytom odporcovi odovzdať a v stanovenú
dobu na tom istom mieste dieťa od odporcu prevziať. O trovách konania rozhodol tak, že
účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie o rozvode manželstva súd
odôvodnil trvalým rozvratom vzťahov medzi manželmi spôsobeným rozdielnosťou ich pováh
a predovšetkým závadovým správaním odporcu, jeho neprimeranou žiarlivosťou a agresivitou
vo vzťahu k navrhovateľke. Pri rozhodovaní o zverení maloletého M. do osobnej starostlivosti
navrhovateľky vychádzal súd z odporúčania znalca, vyjadrenia maloletého dieťaťa ako i zo
skutočnosti, že v doterajšej starostlivosti navrhovateľky o maloletého nezistil žiadne
nedostatky. Výšku vyživovacej povinnosti odporcu voči maloletému M. určil súd
s prihliadnutím na potreby maloletého dieťaťa a jeho mimoškolské aktivity, pričom vychádzal
zo skutočnosti, že odporca je podnikateľom, spoločníkom obchodných spoločností a tiež
členom predstavenstva spoločnosti K.. Rozhodnutie o úprave styku odporcu s maloletým M.
odôvodnil súd tým, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by odporca nebol
schopný počas doby stretávania sa o dieťa riadne postarať a je aj v záujme maloletého, aby sa s otcom stretával. O trovách konania rozhodol súd podľa § 144 prvá veta O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) na odvolanie navrhovateľky i odporcu
rozsudkom zo 17. marca 2010 sp. zn. 15Co 56/2010 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti vo výroku o povinnosti odporcu prispievať na výživu maloletého M. ako
vecne správny potvrdil a vo výroku o úprave styku odporcu s maloletým dieťaťom zrušil
a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd mal za to,
že výživné určené súdom prvého stupňa zodpovedá odôvodneným potrebám maloletého ako
aj schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom odporcu. Stotožnil sa so skutkovými
zisteniami súdu prvého stupňa týkajúcimi sa podnikateľskej činnosti odporcu, pričom
výpadok v tejto činnosti od novembra 2009 z dôvodu pracovnej neschopnosti odporcu
považoval odvolací súd len za krátkodobý, bez podstatného vplyvu na jeho príjmové
a majetkové pomery. Zohľadnil pritom i skutočnosť, že odporca v blízkej minulosti predal
nehnuteľnosti za viac ako 6 000 000 Sk, keď v období po predaji nehnuteľnosti odporca
podľa vlastného vyjadrenia uvažoval o stavbe rodinného domu. Zároveň poukázal i na to, že
odporca v trestnom konaní proti nemu vedenom udelil plnomocenstvo dvom advokátom, čo
podľa názoru odvolacieho súdu taktiež odôvodňovalo záver o schopnosti odporcu platiť vyššie výživné, než bolo ním navrhovaných 50 € mesačne. Zrušenie napadnutého rozsudku vo
výroku o úprave styku odporcu s maloletým synom odvolací súd odôvodnil tým, že pre
nedostatok dôvodov je rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti nepreskúmateľné,
v dôsledku čoho bola účastníkom (predovšetkým navrhovateľke) odňatá možnosť konať pred
súdom.
Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podal odporca dovolanie.
Navrhol rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Namietal, že odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia o výške výživného poukazoval i na skutočnosti, ktoré neboli prezentované
pred súdom prvého stupňa (o predaji nehnuteľnosti odporcom za viac ako 6 000 000 Sk, jeho
úvahách o stavbe rodinného domu, ako aj o tom, že udelil plnomocenstvo dvom advokátom,
aby ho zastupovali v trestnom konaní). K týmto zdôvodneniam, ktoré odvolací súd premietol
do svojich záverov a ktoré boli navrhovateľkou len tvrdené (v podaní doručenom súdu
8. marca 2010), sa nemohol v dôsledku postupu odvolacieho súdu vôbec vyjadriť. Predmetné
podanie navrhovateľky mu bolo totiž doručované v čase, keď už existoval rozsudok
odvolacieho súdu opierajúci sa nad rámec záverov súdu prvého stupňa v rozhodnej časti o vyjadrenie navrhovateľky. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd celkom zjavne doplnil
dokazovanie informáciami od navrhovateľky, pričom napádaný rozsudok odôvodnil práve
skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z takto doplneného dokazovania; bolo preto
povinnosťou odvolacieho súdu, aby vo veci nariadil pojednávanie (§ 214 ods. 1 písm. a/
O.s.p.), na ktorom by riadne vykonal dôkazy obstaranými listinami a poskytol mu možnosť sa
k nim vyjadriť, resp. nič nebránilo odvolaciemu súdu, aby mu dal možnosť vyjadriť sa
k novým skutočnostiam v primeranej lehote aj písomne.
Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení navrhla dovolanie zamietnuť. Kolízny
opatrovník maloletého dieťaťa sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či dovolanie odporcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Občiansky súdny poriadok
pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci
rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2) a
napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
(§ 238 ods. 3).
Podľa § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo
pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí
rodičovstva alebo o osvojení.
V citovanom ustanovení § 238 ods. 4 Občiansky súdny poriadok zakotvuje zásadu,
podľa ktorej dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine (zák. č.
36/2005 Z.z.), keď výnimku z tejto zásady predstavujú iba rozsudky o obmedzení alebo
pozbavení rodičovských práv a povinností, o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských
práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva a
o osvojení. V preskúmavanej veci ide o určenie vyživovacej povinnosti rodiča k maloletému
dieťaťu podľa Zákona o rodine, teda o takú vec, na ktorú sa nevzťahuje výnimka prípustnosti
dovolania, ako je vymedzená v § 238 ods. 4 O.s.p. Zároveň treba poznamenať, že takáto
výnimka by sa, pravdaže, mohla uplatniť iba za splnenia východiskového predpokladu, že
dovolanie by prichádzalo do úvahy podľa predošlých odsekov (o takýto prípad v danej veci
ale nejde). Vychádzajúc z týchto zistení je opodstatnený záver, že prípustnosť dovolania
odporcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.
Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O.s.p., ukladajúceho dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal prípustnosť
dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu nielen vo vzťahu k § 238 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné z niektorého z dôvodov zmätočnosti
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Je potrebné uviesť, že
ak v konaní došlo k niektorej z uvedených vád, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo
veciach, v ktorých je inak tento opravný prostriedok neprípustný, teda aj rozhodnutie
odvolacieho súdu vo veci, v ktorej je dovolanie podľa ustanovenia § 238 ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku vylúčené [porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 11/98, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe v čísle vydania
(zväzku) 4 ročník 1998 na strane 76 pod č. 38].
Vady uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ dovolateľ nenamietal a v konaní ani nevyšli
najavo.
So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom treba
zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka
o existencii niektorej z uvedených procesných vád; určujúcim je zistenie, že k vade tejto
povahy skutočne došlo.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uverejnenej pod č. 460/1992 Zb. ( ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia
čl. 48 ods. 2 ústavy vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého
slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod
č. 209/1992 Zb. (ďalej len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v
záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom
na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je predovšetkým umožniť každému reálny prístup
k súdu a teda splniť aj tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu, čo znamená umožniť účastníkovi
konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (porovnaj
napr. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 14/01 z 23. augusta 2001,
sp. zn. II. ÚS 132/02 z 13. novembra 2002, sp. zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Právo na súdnu ochranu okrem ústavy (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv
a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. (čl. 36 ods. 1), a dohovoru (čl. 6
ods. 1), zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (len ako
príkladom porovnaj § 41, § 115, § 123). Občiansky súdny poriadok, ako je to výslovne
uvedené v jeho § 1, upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj
výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných
osôb.
Dovolací súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že aj právo účastníkov konania
na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na
spravodlivý proces. Je treba rešpektovať požiadavku, aby procesné strany v konaní mali
možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k
stanoviskám pripojených v ich spise; tým sa totiž zabezpečuje, aby procesné strany mali vieru
vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam,
ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Nedoručenie, resp. zjavne oneskorené doručenie
vyjadrenia účastníka konania k odvolaniu druhému účastníkovi konania (odvolateľovi),
vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, je v rozpore s princípom rovnosti
zbraní, takýto stav preto narúša právo na spravodlivý proces.
Z obsahu spisu vyplýva, že 8. marca 2010 bolo na odvolacom súde osobne v dvoch
rovnopisoch podané vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľky z 26. februára 2010
k odvolaniu odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa z 24. novembra 2009 č. k.
9C 43/2007-487 spolu s prílohami (č. l. 541-558 spisu). Podľa údajov uvedených na
doručenke (pripnutej k č. l. 560 spisu) bolo toto vyjadrenie odvolacím súdom doručené
právnej zástupkyni odporcu 18. marca 2010. Ako je zrejmé zo zápisnice nachádzajúcej sa na
č. l. 568 spisu, verejné vyhlásenie rozsudku odvolacieho súdu v predmetnej veci sa
uskutočnilo už o deň skôr, t. j. 17. marca 2010.
Z doposiaľ uvedeného je dostatočne zjavné, že odvolací súd porušil právo odporcu na
spravodlivý proces, pretože v rozpore s princípom rovnosti účastníkov mu oneskorene (až po
vyhlásení svojho rozsudku) doručil vyjadrenie navrhovateľky k jeho odvolaniu, v dôsledku
čoho už odporca na tvrdenia navrhovateľky v tomto vyjadrení nemohol reagovať. Takýmto
chybným postupom odvolací súd odňal odporcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd na zdôvodnenie
potvrdzujúceho výroku o vyživovacej povinnosti odporcu uviedol okrem iného aj to, že
odporca predal nehnuteľnosti za viac ako 6 000 000 Sk a následne podľa vlastného vyjadrenia
uvažoval aj o stavbe rodinného domu a tiež že odporca v trestnom konaní proti nemu
vedenom udelil plnomocenstvo na zastupovanie dvom advokátom. Ide o skutočnosti, ktoré
súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol a z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je zrejmé, ako odvolací súd k týmto skutkovým zisteniam dospel. Navrhovateľka a jej právny zástupca už pred súdom prvého stupňa tvrdili, že odporca predal
rodinný dom (porovnaj vyjadrenie navrhovateľky na č. l. 171 a záverečnú reč právneho
zástupcu na č. l. 476 spisu), avšak na preukázanie týchto tvrdení neboli v prvostupňovom
konaní vykonané žiadne dôkazy. Tvrdenie o obhajobe odporcu v trestnom konaní dvoma
advokátmi sa prvýkrát vyskytuje až vo vyjadrení právneho zástupcu navrhovateľky
k odvolaniu odporcu, u ktorého prílohy tvorili kópie viacerých listín, medzi inými i kúpnej
zmluvy o predaji rodinného domu odporcom, ďalej časti zápisnice z pojednávania Okresného
súdu Zvolen uskutočneného 30. apríla 2007 vo veci sp. zn. 5P 588/06 (na ktorom sa odporca
sám vyjadril, že predal rodinný dom a uvažoval o výstavbe nového) a tiež dvoch
plnomocenstiev, ktoré udelil odporca advokátom na svoju obhajobu v trestnom konaní (č. l.
546 – 547, 552 – 558 spisu). Z uvedeného je zjavné, že odvolací súd mohol k predmetným
skutkovým zisteniam dospieť len tak, že doplnil dokazovanie vyššie uvedenými listinami,
ktoré boli priložené k spomínanému vyjadreniu právneho zástupcu navrhovateľky. Keďže tak
odvolací súd urobil bez toho, aby v súlade s § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. nariadil vo veci
pojednávanie, na ktorom by tieto listinné dôkazy zákonným spôsobom vykonal (§ 129 ods. 1
v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a umožnil účastníkom (najmä odporcovi) sa k nim vyjadriť,
zaťažil odvolacie konanie ďalšou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Skutočnosť, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnými procesnými vadami, nemôže byť
považované za správne.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu v
napadnutej časti uznesením zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie
(§ 243b ods. 1 a 4 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. novembra 2011
JUDr. Milan D e á k, v. r.
predseda senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta