Najvyšší súd Slovenskej republiky   5 Cdo 126/2010

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. K. bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. M. Z., advokátom   so sídlom v D. S., proti žalovanej S. L. s.r.o., so

sídlom v Z. K., IČO X., zastúpenej JUDr. V. Š. advokátom so sídlom v B., o 9 958,18 € s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 12 C 210/2005,

o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 8. decembra 2009 sp. zn. 10

Co 160/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovanej o d m i e t a.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy dovolacieho konania 310,75 € k rukám JUDr. M. Z., advokáta, so sídlom v D. S.,, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom z 28. januára 2009 č.k. 12 C 210/2005-219

žalovanej uložil do 3 dní od právoplatnosti rozsudku povinnosť zaplatiť žalobcovi 9 958,18 €

s 8,92%   ročným úrokom z meškania od 13. decembra 2003 do zaplatenia; v zostávajúcej

časti (nároku na úroky z omeškania) žalobu zamietol; o trovách konania uviedol, že o nich

rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že medzi účastníkmi konania ako podnikateľmi došlo podľa §   269 ods. 2

Obchodného zákonníka k platnému uzavretiu písomnej dohody o odstupnom s dostatočne

určitým predmetom. Odstupné bolo dohodnuté pre prípad uzavretia kúpnej zmluvy

k nehnuteľnostiam medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou. Žalovaná

z dohodnutého odstupného 1 500 000 Sk uhradila žalobcovi 1 200 000 Sk, preto na jeho

zvyšnú nezaplatenú časť 300 000 Sk (9.958,18 €) spolu s 8,92% úrokom z omeškania (§ 369

ods. 1 Obchodného zákonníka) súd   zaviazal žalovanú, vo zvyšnej časti úroku z omeškania 5 Cdo 126/2010  

(16,5% - 8,92%) žalobu zamietol. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z § 151 ods.

3 O.s.p.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Trnave rozsudkom z 8. decembra 2009 sp. zn.

10 Co 160/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne

správny potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými zisteniami i právnymi závermi

súdu prvého stupňa uvedenými v dôvodoch rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkázal

(§ 219 ods. 2 O.s.p.). Žalobca ako predávajúci uzavrel so žalovanou ako kupujúcou   10.

decembra 2003 kúpnu zmluvu k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaných v jej predmete za

dohodnutú kúpnu cenu 2 500 000 Sk. Dohodou o odstupnom z 10. decembra 2003

k predmetnej kúpnej zmluve sa   žalovaná zaviazala vyplatiť odstupné žalobcovi   1 500 000

Sk, žalobca sa uvedenú sumu zaviazal vrátiť žalovanej do 30. januára 2004, pokiaľ

nehnuteľnosti v kúpnej zmluve nebudú prevedené v termíne do 25. januára 2004. Vychádzal  

z rozsudku Krajského súdu v Trnave z   21. októbra 2005   sp. zn. 9Co 94/05, ktorým bol

potvrdený rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda zo 17. januára 2005 č.k. 5C 20/2004-

139, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy; v dôvodoch rozhodnutia sa odvolací súd podrobne vysporiadal s otázkou platnosti kúpnej

zmluvy i   dohody o odstupnom, na ktoré odvolací súd poukazuje aj v tomto konaní.

Rozhodnutie o trovách prvostupňového i odvolacieho konania odôvodnil v zmysle

ustanovenia § 224 ods. 4 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, navrhla rozsudok

odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením   § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p., tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci v otázke platnosti   dohody o odstupnom, z dôvodu nedostatku   dôvodu   (kauzality -

hospodárskeho dôvodu § 495 Občianskeho zákonníka), pre ktorý treba tento právny úkon

považovať za simulovaný a neplatný (§ 34 a násl. Občianskeho zákonníka); jeho platnosť

uplynula vkladom vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľnosti

na kupujúcu (žalovanú). Dohoda o odstupnom zabezpečovala žalobcovi, že žalovaná

neodstúpi od kúpnej zmluvy a zaplatí mu celú kúpnu cenu prevádzaných nehnuteľností.

Všetky platby žalovanej poukázané žalobcovi z titulu odstupného sú zálohami na dohodnutú

kúpnu cenu. Pri výklade dohody o odstupnom (jej právneho dôvodu – kauzality) bolo potrené

vychádzať z   prejavenej vôle zmluvných strán. V tomto smere dovolateľka vyčítala súdom 5 Cdo 126/2010  

nevykonanie ňou navrhnutých podstatných dôkazov najmä výsluchom svedka JUDr. M. H. k

motívu uzavretia dohody o odstupnom i nevysporiadanie sa s rozpormi vo výpovedi žalobcu

a svedka JUDr. M. H., vypočutého v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda

pod sp.zn. 9 Co 94/2005.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho vychádza

zo správne zisteného skutkového stavu   a správneho právneho posúdenia veci, navrhol

dovolanie žalovanej zamietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania 310,75 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť

(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu,   avšak nie v každom prípade, ale iba ak

podanie dovolania pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).  

Treba tiež   zdôrazniť, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním

úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi

vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné

preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani

v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je

oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne

zdôrazniť) prieskumnú povahu; dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá

O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho 5 Cdo 126/2010  

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods.  

3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací

súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci   rozsudok

súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto

dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej nie je

podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Dovolanie žalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady

zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku aj

proti uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až 5 Cdo 126/2010  

g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo

a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných

vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k

takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je

skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.

netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka súdom nižších stupňov vytýka, že nevykonali všetky ňou navrhnuté

dôkazy, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili a zistené rozpory vykonaným dokazovaním

neodstránili. Pokiaľ ide o námietku nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov, je súdna

prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam, konanie však netrpí vadou zmätočnosti v zmysle § 237

O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých

dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l

O.s.p., § 211 ods. 3 O.s.p.). K uvedenej námietke žalovanej treba dodať, že   vadou

zmätočnosti (§ 237 O.s.p.) netrpí konanie ani vtedy, ak súd (prípadne) nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, prípadne neodstráni rozpory pri zisťovaní skutkového stavu

veci; jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe

nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

K námietke dovolateľky, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci

súdom samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania 5 Cdo 126/2010  

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (o takýto

prípad sa v danej veci nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné)

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci

súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď

napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn.

2   Cdo   282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005, sp. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia

dovolateľky o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení v otázke neplatnosti

dohody o odstupnom boli prípadne aj opodstatnené, dovolateľkou vytýkané okolnosti by mali

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.  

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalovanej podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné a preto ho   odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s  

§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.   Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s  

§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Trovy konania v danom prípade spočívajú

v odmene advokáta za právnu službu, ktorú poskytol žalobovi vypracovaním vyjadrenia

k dovolaniu žalovanej z 23. apríla 2010 (§ 14 ods. l písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej

odmeny stanovil podľa § 10 ods. l tejto vyhlášky vo výške 253,93 €, čo s náhradou výdavkov

na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového

základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)   7,21 €   a   19% DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky) 49,61€,

predstavuje spolu 310,75 Sk.

5 Cdo 126/2010  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. februára 2011

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta