1 Cdo 123/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: Mgr. M. G., bytom B., zastúpeného JUDr. Š. D., advokát, B., proti odporcovi: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Nám Ľ. Štúra, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou a o náhradu mzdy, vedenej na Okresného súdu

Bratislava I pod sp. zn. 25C 92/2008, na dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 17. mája 2011 sp. zn. 7Co 185/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v   Bratislave zo  

17. mája 2011 sp. zn. 7Co 185/2009 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I. medzitýmnym rozsudkom zo 7. mája 2009 č. k.  

25C 92/2008-49 určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená medzi

navrhovateľom a odporcom dňa 19. marca 2008 je neplatná. Vychádzal z toho, že v konaní

nebolo preukázané, že písomným rozhodnutím odporcu zo 7. marca 2008 č. 27/2008 - 1.8  

(čl. 31) došlo k zrušeniu pracovného miesta navrhovateľa. Týmto rozhodnutím nedošlo totiž k

zmene úloh, technického vybavenia odporcu, nedošlo k zníženiu stavu zamestnancov s

cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo k inej organizačnej zmene, tak ako to predpokladá § 63

ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Podľa názoru súdu týmto rozhodnutím nebolo automaticky

zrušené pracovné miesto navrhovateľa vytvorené podľa zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone

práce vo verejnom záujme, pracujúceho vo funkcií samostatný odborný referent v platovej

triede 12 na odbore správy majetku, verejného obstarávania a prevádzky. Týmto rozhodnutím

došlo len k presunu činností uvedených v č. 25 ods. 6 písm. i) až q) z odboru správy majetku,

verejného obstarávania a prevádzky do sekcie legislatívy a starostlivosti o životné prostredie.

V sekcii legislatívy a starostlivosti o životné prostredie bol vytvorený nový „odbor právnych

služieb“, z odboru legislatívy boli vypustené činnosti uvedené v č. 26 ods. 3 písm. k, p, a q), činnosti uvedené v č. 26 ods. 3 písm. x) sa presunuli do odboru právnych služieb. Odporca

kontinuálne, ešte v čase trvania pracovného pomeru s navrhovateľom vytvoril nové

štátnozamestnanecké miesto, na ktoré prijal novú pracovníčku, absolventku právnickej

fakulty, o čom svedčí Rozhodnutie o vymenovaní do dočasnej štátnej služby zo dňa 27. marca

2008 číslo 6225/2008-1.7, pričom pracovná náplň tejto pracovníčky je takmer identická s

pracovnou náplňou navrhovateľa. Na toto novovytvorene miesto nebolo vyhlásené výberové

konanie s poukazom na § 3 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. Súd mal v konaní

preukázané, že o vytvorení tohto miesta nebol navrhovateľ vopred informovaný. Súd prvého

stupňa vyslovil názor, že takýto postup odporcu je v rozpore so základnými zásadami

zakotvenými v čl. 1 Zákonníka práce, ako aj v rozpore s dobrými mravmi upravenými v § 3

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ bol pri uzatváraní dohody o skončení

pracovného pomeru uvedený odporcom do omylu, že sa jeho pracovné miesto ruší, čím sa

stáva nadbytočný, avšak z citovaného rozhodnutia ministra životného prostredia o zmene

organizačného poriadku odporcu priamo zrušenie pracovného miesta navrhovateľa

nevyplýva, došlo ním len k presunu činností v rámci sekcií. Takáto dohoda o skončení

pracovného pomeru je preto neplatným právnym úkonom podľa § 49a OZ. Vzhľadom na

výsledky vykonaného dokazovania súd preto dospel k záveru, že dohoda o skončení

pracovného pomeru je neplatná.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 17. mája 2011 sp. zn.  

7Co 185/2009 napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti

dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej medzi účastníkmi dňa 19. marca 2008

zamietol. Vychádzal z toho, že doplnením dokazovania v priebehu odvolacieho konania, a to

výsluchom navrhovateľa a oboznámením sa s obsahom rozhodnutia ministra životného

prostredia SR z 31.októbra 2006 č. 51/2006 - 1.6. o vydaní Organizačného poriadku

Ministerstva životného prostredia, obsahom rozhodnutia ministra životného prostredia

Slovenskej republiky z 18. apríla 2007 č. 22/2007-7.2., ktorým sa vydáva Dodatok č. 1 k Org.

poriadku, obsahom rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky z 10. júla

2007 č. 54/2007-7.2. (Dodatok č. 2 k Org. poriadku), obsahom rozhodnutia ministra

životného prostredia Slovenskej republiky z 24. augusta 2007 č. 58/2007-7.2. (Dodatok č.3 k

Org. poriadku), obsahom rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky z  

8. októbra 2007 č. 63/2007-7.4. (Dodatok č. 4 k Org. poriadku), obsahom rozhodnutia

ministra životného prostredia Slovenskej republiky z 23. januára 2008 č. 9/2008-1.8.  

(Dodatok č.5 k Org. poriadku), obsahom rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky zo 7. marca 2008 č. 27/2008-1.8. (Dodatok č. 6 k Org. poriadku),

obsahom rozhodnutia ministra životného prostredia SR z 6. septembra 2007 č. 60/2007 - 7.4 o

vydaní Aprobačného poriadku MZPSR, Aprobačného poriadku Ministerstva životného

prostredia účinného od 15. septembra 2007, systemizáciou funkčných miest Ministerstva

životného prostredia SR platnej k 14. marca 2008 a k 15. marca 2008 a dospel k záveru, že

odvolanie odporcu je podané dôvodne. Skonštatoval, že pracovnoprávne vzťahy

zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a štátnozamestnanecký pomer sú dva

rozdielne právne vzťahy s odlišným spôsobom vzniku. Doplnením dokazovania prehľadom

voľných pracovných miest nemal preukázané, že by odporca mal v čase organizačnej zmeny

voľné systemizované miesto pre výkon práce vo verejnom záujme zodpovedajúce kvalifikácii

navrhovateľa. Na základe uvedeného potom odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ

nebol odporcom pri uzatváraní Dohody o skončení pracovného pomeru uvedený do omylu o

skutočnosti podstatnej pre tento právny úkon. K zisteným okolnostiam prípadu považoval za

potrebné uviesť aj to, že z úkonov navrhovateľa v čase podpísania dohody o skončení

pracovného pomeru (ktorý si podľa výstupného listu začal vybavovať výstupné formality už

od 17. marca 2008, od 1. apríla 2008 do zamestnania nechodil, vo výplatnom termíne za

mesiac marec 2008 si prevzal vyplatené odstupné a odchodné súvisiace so skončením

pracovného pomeru a ktorý zamestnávateľovi do 15. mája 2008 neoznámil výhradu k

uzavretej dohode) nebolo teda možné vyvodiť akúkoľvek úvahu o možnom neuvedomení si

následkov podpísania dohody. Súd nemohol pominúť aj to, že navrhovateľ mal v čase

podpísania dohody 63 rokov, bol osobou s dosiahnutým vysokoškolským vzdelaním v odbore

právo, preto s prihliadnutím na predchádzajúce dlhoročné pracovné skúsenosti a úroveň

dosiahnutého vzdelania je veľmi nepravdepodobné, že by mal nesprávnu alebo nedostatočnú

predstavu o obsahu uzavretého právneho úkonu, o jeho následkoch, alebo iných

skutočnostiach, ktoré boli pri vytváraní vôle rozhodujúce. Vo vzťahu k obsadzovaniu

štátnozamestnaneckého miesta ku dňu 28. marca 2008, na ktoré bola na základe Rozhodnutia

o vymenovaní do dočasnej štátnej služby zo dňa 28. marca 2008 č. 6225/2008 - 1.7 prijatá bez

výberového konania nová zamestnankyňa odvolací súd konštatoval, že takýto postup je

možný podľa ust. § 25 ods. 2 písm. c / zák. č. 312/2001 Z.z. v platnom znení a nie je ho

možné hodnotiť ako konanie v rozpore so základnými zásadami zakotvenými v čl. 1 Zák.

práce, resp. ako konanie v rozpore s dobrými mravmi uvedenými v ust. § 3 ods. l

Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného odvolací súd podľa ust. § 220 O.s.p.

odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7. mája

2009, č. k. 25C 92/08-49 zmenil tak, že návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti Dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej medzi účastníkmi dňa 19. marca 2008 ako nedôvodný

zamietol.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, opodstatnenosť

ktorého vyvodzoval z § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Žiadal, aby dovolací súd napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava I

zo dňa 7. mája 2009 sp. zn. 25C 92/2008 - 49 potvrdzuje a zároveň mu priznal náhradu trov

konania. Namietal nesprávne právne posúdenia veci odvolacím súdom. Trval na tom, že

rozhodnutím odporcu zo dňa 7.3.2008 č. 27/2008 -1.8 nedošlo k zrušeniu jeho pracovného

miesta, došlo iba k presunu činností do sekcie legislatívy, kde bol vytvorený nový odbor

právnych služieb. Za nesprávny považoval aj záver odvolacieho súdu o jeho nadbytočnosti.

Poukázal na to, že ešte v čase trvania jeho pracovného pomeru odporca vytvoril nové

štátnozamestnanecké miesto, na ktoré bez výberového konania prijal novú pracovníčku

absolventku právnickej fakulty, ktorej pracovná náplň bola takmer identická s jeho pracovnou

náplňou, pričom odporca ho o tejto skutočnosti neinformoval, čím ho uviedol do omylu.

Zotrval tiež na tvrdení, že postup odporcu bol vo vzťahu k jeho osobe diskriminačný.

Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odvolací súd sa podľa jeho názoru v

napadnutom rozhodnutí dostatočne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami

prejednávanej veci, jeho myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s

poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na

právne závery, právne posúdenie veci je založené na logickej úvahe súdu a použití

relevantných výkladových pravidiel pri aplikácii správneho právneho predpisu na spoľahlivo

zistený skutkový stav, preto dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. v tomto

prípade nie daný, preto dovolanie žiadal zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) prejednal dovolanie bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmajúc najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide

o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý vykazuje

znaky rozsudku podľa § 238 ods. 1 O.s.p.

V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie

v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.

Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní

najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal.

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol v pracovnom pomere u žalovaného v pozícii

samostatný odborný referent v odbore správy majetku, verejného obstarávania a prevádzky vo

verejnej službe, a že dňa 19. marca 2008 bola medzi nimi uzavretá dohoda o skončení

pracovného pomeru k 31. marcu 2008 z dôvodu, že pracovné miesto zamestnanca bolo

zrušené a zamestnávateľ nemá voľné systemizované miesto pre výkon práce vo verejnom

záujme zodpovedajúce kvalifikácii zamestnanca.

Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme na

pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje

Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 3 ods. 1 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone

verejnej služby sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Zákon o výkone prác vo verejnom záujme upravuje len špecifiká pracovnoprávnych

vzťahov. Nad rámec týchto špecifík platí pôsobnosť Zákonníka práce.

  Na skončenie pracovného pomeru zamestnanca vykonávajúceho práce pri výkone

verejnej služby dohodou sa preto vzťahuje ustanovenie § 59 ods. 1 písm. a/ a § 60 Zákonníka

práce. Ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, končí

sa pracovný pomer dohodnutým dňom. Dohodu o skončení pracovného pomeru

zamestnávateľ a zamestnanec uzavierajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody

skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer

skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c).

  Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorým  

na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu

pracovného pomeru k určitému dňu. Vzhľadom na znenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce

pracovnoprávne   vzťahy podliehajú režimu Zákonníka práce iba v rozsahu ustanovenom v

prvej časti Zákonníka práce; inak sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o

subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho proces vzniku dohody

o skončení pracovného pomeru, ako aj existenciu požadovaných náležitostí   je potrebné

posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 43a a nasl.). Obsah dohody

o skončení pracovného pomeru musí vykazovať všetky podstatné náležitosti platného

právneho úkonu, absencia niektorého z nich má za následok neplatnosť dohody.

Podstatnou náležitosťou právneho úkonu, teda aj dohody o skončení pracovného

pomeru je vôľa, ktorá musí byť slobodná a vážna a osobitným prípadom vady vôle je omyl.

Občiansky zákonník v ustanovení § 49a považuje právny úkon za neplatný, ak ho konajúca

osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie

rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom

musela vedieť. Základným predpokladom použitia normatívnych dôsledkov tohto ustanovenia

je to, že omyl sa týka takej okolnosti, bez ktorej by konajúca osoba právny úkon vôbec

neurobila. Inak povedané, ak by nebolo omylu, nedošlo by k urobeniu právneho úkonu.

Takýto omyl sa kvalifikuje ako podstatný omyl.

Kumulatívnym predpokladom je však aj subjektívna stránka druhého účastníka

právneho úkonu (spravidla zmluvy). Druhý účastník musel omyl vyvolať alebo aspoň o ňom

musel - objektívne posudzované - vedieť.

Dovolateľ namietal, že odvolací súd vec nesprávne posúdil, keď považoval dohodu

o skončení pracovného pomeru za platnú, napriek tomu, že odporca pred skončením   jeho

pracovného pomeru vytvoril nové pracovné miesto, na ktoré prijal novú zamestnankyňu,

o ktorej skutočnosti ho však pri uzatváraní dohody neinformoval.

Hoci dohoda o skončení pracovného pomeru najviac zodpovedá zásade zmluvnej

voľnosti, Zákonník práce čiastočne túto zmluvnú autonómiu obmedzuje, tým, že

zamestnávateľovi ukladá povinnosť uviesť dôvody skončenia pracovného pomeru, ak sa

pracovný pomer skončil z dôvodov organizačných zmien. Pre platnosť dohody o skončení pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien je potom nevyhnutné naplnenie

predpokladov použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce teda:

existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného

orgánu o tejto zmene),

  • nadbytočnosť zamestnanca,

  • príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a

nadbytočnosťou zamestnanca.

Súdna prax na Slovensku je konštantná v   názore (porovnaj napr. rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 53/2010 z 30. novembra 2011), že   o nadbytočnosť

zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať

prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom,

že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo

v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami

alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby

reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len

taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V

prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu sa skúma, či

organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným. Zároveň   platí, že nemožnosť

zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu

prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (napr. rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 49/2004 z 27. júla 2004).

V danej veci písomným rozhodnutím odporcu zo 7. marca 2008 č. 27/2008 - 1.8  

došlo k presunu činností uvedených v č. 25 ods. 6 písm. i) až q) z odboru správy majetku,

verejného obstarávania a prevádzky do sekcie legislatívy a starostlivosti o životné prostredie.

V sekcii legislatívy a starostlivosti o životné prostredie bol vytvorený nový „odbor právnych

služieb“, z odboru legislatívy boli vypustené činnosti uvedené v č. 26 ods. 3 písm. k), p) a q),

činnosti uvedené v č. 26 ods. 3 písm. x) sa presunuli do odboru právnych služieb, došlo teda

k inej organizačnej zmene. Súčasne odporca vytvoril nové štátnozamestnanecké miesto, na

ktoré prijal do dočasnej štátnej služby bez výberového konania novú pracovníčku,

absolventku právnickej fakulty, (o čom svedčí Rozhodnutie o vymenovaní do dočasnej štátnej

služby zo dňa 27. marca 2008 číslo 6225/2008-1.7), pričom pracovná náplň tejto pracovníčky

bola takmer identická s pracovnou náplňou navrhovateľa.

Pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru bolo povinnosťou odporcu

informovať navrhovateľa o existencii tohto pracovného miesta, teda mu ho ponúknuť.

Následne by bolo iba   na vôli navrhovateľa, či   takúto prácu a takéto miesto, ktoré malo

dočasný charakter (navrhovateľ by vstúpil do režimu dočasnej štátnej služby) a ktoré by

vyžadovalo úspešné absolvovanie výberového konania, prijme alebo neprijme. Úvahy

odvolacieho súdu o rozdielnosti právnych vzťahoch štátnych zamestnancov a zamestnancov

vykonávajúcich práce vo verejnom záujme sú bez právnej relevancie, s posudzovaním

vhodnosti ponúkanej   práce nesúvisia. Odporca napriek tejto skutočnosti navrhovateľovi

uviedol, že je nadbytočný, pretože nemá pre neho žiadnu prácu. Uviedol teda navrhovateľa do

omylu, ktorý je podstatný, a preto je právny úkon - dohoda o skončení pracovného pomeru

neplatná.

Právne posúdenie veci, na ktorom spočíva napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, je

preto nesprávny. Vzhľadom na opodstatnené uplatnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p. dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2O.s.p.), pre ktorý je právny názor dovolacieho súdu,

záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a

dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2013

  JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta