1Cdo/118/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Ľ. U., bývajúceho v E.B. X, zastúpeného Procházka & partners, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Búdkova 4, IČO: 36 854 948, 2/ X. U., bývajúceho v E. XX a 3/ G. U., bývajúcej v E. X, oboch zastúpených JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom vo Vranove nad Topľou, Kalinčiakova 10, proti žalovaným 1/ M. Z., bývajúcemu v Z., A. D. XXX/XX, zastúpenému JUDr. Milanom Slebodnikom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, 2/ Dražby a reality PAMAŠA, s.r.o., so sídlom v Leviciach, Kalvínske námestie 2, IČO: 36 706 655, zastúpenej JUDr. Jánom Havlátom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Rudnayovo námestie 1, 3/ GORE, družstvo, so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP 41, IČO: 36 718 637, zastúpeného Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP 37, IČO: 36 856 517, o určenie neplatnosti dražby, vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 20 C 53/2008, o dovolaní žalobcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 9. júna 2016 sp. zn. 5 Co 750/2015, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 9. júna 2016 sp. zn. 5 Co 750/2015 a rozsudok Okresného súdu Michalovce z 12. februára 2009, č. k. 20 C 53/2008-120 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 12. februára 2009 č. k. 20 C 53/2008-120 zamietol žalobu, ktorou sa pôvodný žalobca 1/ Ľ. U., nar. XX. B. XXXX, naposledy bývajúci v E. XXX (ďalej len „pôvodný žalobca 1/“) a žalobkyňa 3/ domáhali určenia neplatnosti dražby uskutočnenej 17. marca 2008 podľa zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“). V rozsudku zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa neplatnosti dražby, pretože nepreukázali, ktoré ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách boli pri vykonaní dražby porušené. Poukázal na to, že v samotnej žalobe žalobcovia žiadne dôvody neuviedli, odvolávali sa len na ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. o prekážke rozhodnutej veci, a to z dôvodu, že v exekučnom konaní vedenom na tamojšom súde bola exekúcia predajom nehnuteľností žalobcu zastavená pre opakovanú neúspešnosť dražieb. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti zdôraznil, že dražba zo 17. marca 2008 bolavykonávaná podľa osobitného predpisu, a nie v exekučnom súdnom konaní, preto nemožno ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku aplikovať aj na konanie o dobrovoľných dražbách. Navyše, zastavenie konania nie je prekážkou rozhodnutej veci, nárok oprávnenej osoby zastavením konania nezaniká a právo si môže uplatniť znovu. K námietke o nepreukázaní zloženia zábezpeky súd uviedol, že žalovaný 1/ zábezpeku zložil a potvrdil to aj vykonávateľ dražby, žalovaný 2/, ktorého tvrdeniu nebol dôvod neveriť. Súd poukázal na to, že dražobník je osobou odborne spôsobilou, preto musí vykonávať dražbu v súlade so zákonom a iné tvrdenia alebo pochybnosti o zložení zábezpeky tvrdené neboli. Za neopodstatnenú považoval i námietku žalobcov o nepreukázaní výšky a existencie pohľadávky, keďže pohľadávka bola priznaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím tamojšieho súdu v konaní sp. zn. 17 Cb 63/1999 a žalobcovia ani pri vykonávaní dražby a ani v konaní pred súdom nepredložili žiaden doklad o úplnom alebo čiastočnom zaplatení dlhu. Návrh žalobcov na odročenie termínu pojednávania za účelom zabezpečenia dokladov súdom na preukázanie tohto ich tvrdenia považoval súd prvej inštancie iba za odďaľovanie rozhodnutia vo veci samej. Zdôraznil, že účastníci sú povinní sami predložiť súdu dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ich zabezpečuje len v prípade, ak ich nemôže zabezpečiť účastník sám alebo iba s ťažkosťami. Žalobcovia však tieto dôkazy boli schopní predložiť sami, avšak tak neurobili. Nesplnili si preto svoju procesnú dôkaznú povinnosť, čo malo za následok neunesenie dôkazného bremena týkajúceho sa nimi tvrdenej skutočnosti.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie pôvodného žalobcu 1/ a žalobkyne 3/ rozsudkom (v poradí tretím) z 9. júna 2016 sp. zn. 5 Co 750/2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav veci a správne ju aj právne posúdil. Predovšetkým zdôraznil, že žalobcovia 1/ a 2/ ako dedičia po pôvodnom žalobcovi 1/ vstúpili do konania až v jeho odvolacom štádiu a iba zaujali jeho procesné postaveniu ku dňu jeho smrti, t. j. k 17.11.2009. Znamená to, že im z hľadiska § 205 ods. 3 O.s.p. nevznikli žiadne nové procesné práva, preto v tomto odvolacom konaní sa bolo možné zaoberať iba námietkami (dôvodmi odvolania) proti platnosti dražby, uplatnenými v odvolaní, resp. v lehote na podanie odvolania, teda a/ prekážkou rei iudicatae, b/ nepreukázaním dražobnej zábezpeky, c/ porušením § 11 ods. 5 zákona o dobrovoľných dražbách, d/ porušením § 16 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, pretože prílohou Zmluvy o vykonaní dražby nebolo vyhlásenie navrhovateľa dražby, že predmet dražby možno dražiť a e/ tým, že notárska zápisnica spísaná JUDr. Ivičovou 17. marca 2008 neobsahovala označenie bývalého vlastníka predmetu dražby. Všetko ostatné, čo žalobcovia tvrdili, považoval odvolací súd za skutočnosti a dôkazy, pre uplatnenie ktorých nie sú splnené podmienky podľa § 205a ods. 1 O.s.p. a preto na ne nebolo možné vziať zreteľ. K odvolacej námietke o nevykonaní navrhovaného dokazovania predložením dokladu o zložení zábezpeky, dotazom na VÚB, koľko bolo splatené z poskytnutého úveru a dotazom na exekučnú kanceláriu JUDr. Zummerovej, akú sumu vymohla, uviedol, že súd prvého stupňa postupoval správne, lebo zloženie zábezpeky mal preukázané výpoveďou konateľa žalovanej 2/, ktorej pravdivosť bola potvrdená aj príjmovým pokladničným dokladom zo 17. marca 2008, z ktorého vyplýva, že žalovaný zložil 800 000 Sk ako dražobnú zábezpeku č. A01/2008 a doklady o splatení úveru, resp. v exekúcii vymoženej sume mali a mohli predložiť pôvodný žalobca 1/ a žalobkyňa 3/. V tejto súvislosti poukázal na to, že pôvodný žalobca 1/ a žalobkyňa 3/ ani v žalobe, ani v odvolaní a v jeho doplnení nevydanie potvrdení osobami, v prospech ktorých plnili, nespomínali a že žalobca 1/ túto skutočnosť prvýkrát spomenul až v podaní z 8. februára 2016, hoci im nič nebránilo, aby ju uviedli. Odhliadnuc od uvedeného, žalobca 1/ netvrdil, že by žalobcovia boli žiadali o vydanie potvrdení a príslušné osoby to odmietli. Ďalšiu námietku, že súd mal konanie zastaviť pre prekážku rei iudicatae považoval za neopodstatnenú s poukazom na obsah vyjadrení žalovaných 2/ a 3/ k odvolaniu. Rovnako tak tvrdenie, že dôvodom neplatnosti dražby je porušenie § 11 ods. 5 zákona o dobrovoľných dražbách, lebo žalovaný 3/ si nesplnil povinnosť uloženú v tomto ustanovení, nepovažoval za pravdivé, pretože toto ustanovenie ukladá povinnosť dražobníkovi, teda žalovanej 2/, a nie žalovanému 3/ ako navrhovateľovi dražby. K námietke, že zmluva o vykonaní dražby uzavretá medzi žalovaným 3/ a žalovanou 2/ iba odkazuje na vyhlásenie navrhovateľa dražby obsiahnuté v Návrhu na vykonanie dražby zo 17. januára 2008, ale samotné písomné vyhlásenie o tom, že predmet dražby je možné dražiť chýba, odvolací súd uviedol, že toto nemalo za následok neplatnosť dražby, lebo účel § 16 ods. 2 zákona bol tým dosiahnutý. Napokon ani skutočnosť, že notárska zápisnica napísaná v Notárskom úrade v Leviciach JUDr.Ivičovou 17. marca 2008 neobsahovala aj označenie bývalého vlastníka predmetu dražby, podľa odvolacieho súdu neurobila dražbu neplatnou, lebo táto zrejmá nesprávnosť bola notárkou napravená postupom podľa § 43 Notárskeho poriadku, pričom účastníci súhlasili, aby sa vykonala jej oprava podľa tohto ustanovenia a súčasne notárku splnomocnili, aby opravu vykonala a v ich mene podpísala. O trovách konania odvolací súd nerozhodoval s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4 O.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca 1/ dovolanie, v ktorom navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že určí neplatnosť predmetnej dražby, prípadne aby rozsudky oboch nižších súdov zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3.1. Žalobca 1/ namietal, že v konaní došlo k vade v zmysle § 420 písm. e/ C.s.p. Poukázal na to, že členom senátu odvolacieho súdu bol aj sudca JUDr. Ján Slebodník a právnym zástupcom žalovaného 1/ advokát JUDr. Milan Slebodník. Keďže z verejne dostupných zdrojov vyplýva, že uvedený sudca bol na základe vlastnej žiadosti preložený na výkon funkcie z Krajského súdu v Prešove na Krajský súd v Košiciach z rodinných dôvodov, možno predpokladať, že má v Košiciach rodinu. Vzhľadom na tieto skutočnosti, nie bežný výskyt priezviska Slebodník a fakt, že JUDr. Ján Slebodník a JUDr. Milan Slebodník majú pracovisko na rovnakej ulici v Košiciach, existuje tu dôvodná pochybnosť o zaujatosti sudcu JUDr. Jána Slebodníka k právnemu zástupcovi žalovaného 1/ a preto by mal byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený. 3.2. Taktiež tvrdil, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedal odpovede na otázky, ktoré boli pre posúdenie celej veci zásadné, čím sa napadnutý rozsudok stal nepreskúmateľným a svoje konanie tak zaťažil vadou v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. Konkrétne vytýkal odvolaciemu súdu, že neposkytol žiadnu odpoveď na to, I. či konštatovanie okresného súdu o tom, že žalobcovia boli schopní sami predložiť dôkazy na preukázanie platieb ich dlhu je správne a odôvodnené, II. či počas konania o neplatnosť dobrovoľnej dražby je možné uvádzať aj ďalšie dôvody na vyhovenie žalobe alebo či súd musí vychádzať výhradne z tých dôvodov, dôkazov a skutočností, ktoré boli označené žalobcami v prekluzívnej trojmesačnej lehote od príklepu licitátora, III. prečo sa nezaoberal argumentami žalobcu 1/, a/ ktoré výslovne nespomínali pôvodný žalobca a žalobkyňa 3/, b/ ktorými počas konania jednotlivé odvolacie dôvody nedoplnil, len uviedol k nim vlastnú (podrobnejšiu) argumentáciu bez toho, aby uplatnil nový odvolací dôvod, IV. prečo i napriek nespornému skutkovému stavu a/ súdy neaplikovali vo veci právnu úpravu § 11 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách, b/ neprihliadli na to, že oznámenie o dražbe nebolo v zákonnej 15-dňovej lehote zverejnené v periodickej tlači a súčasne aj po uplynutí tejto zákonnej lehoty bolo zverejnené len oznámenie o dražbe bez určenia času dražby. 3.3. Žalobca 1/ bol toho názoru, že aj na ďalšie dôvody neplatnosti dražby uvedené po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty je treba prihliadať, pretože ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 272/2007, absentuje zákonná povinnosť na to, aby včas podaná žalobca na neplatnosť dobrovoľnej dražby obsahovala nemenne aj všetky dôvody neplatnosti. Ak by bol dovolací súd toho názoru, že analógia vyplývajúca z rozhodnutia týkajúceho sa neplatnosti valného zhromaždenia, na ktoré poukazoval žalovaný 2/ (poznámka dovolacieho súdu: jedná sa o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 21/2000), je pre tento prípad použiteľná, bude potrebné odstrániť túto rozdielnosť týkajúcu sa toho, či do prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť dobrovoľnej dražby sa koncentrujú aj dôvody, na základe ktorých je takáto žaloba podaná. 3.4. Podľa žalobcu 1/ sa odvolací súd odchýlil aj od rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu, podľa ktorej je súd pri dobrovoľných dražbách povinný aplikovať právnu úpravu na zistený skutkový stav aj v prípade, ak sa takejto aplikácie účastník konania výslovne nedomáha (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 100/2012, 3 Cdo 401/2014). V týchto prípadoch bola určená neplatnosť dobrovoľných dražieb z dôvodu, že miesto dražby rodinného domu, rovnako ako v tomto prípade, bolo nesprávne zvolené, keď miesto konania dražby k draženej nehnuteľnosti bolo vzdialené až 329 kilometrov, resp. v druhom prípade 119 kilometrov. Ani v jednom prípade však žalobcovia nenamietali v trojmesačnej prekluzívnej lehote ako dôvod neplatnosti dražby nevhodné miesto dražby podľa § 11 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách. Kým v prvom prípade na to prihliadol súd ex offo, tak v druhom prípade to žalobca v záverečnej reči ešte namietol sám.

4. Žalovaný 1/ navrhol dovolanie odmietnuť, žalovaná 2/ zamietnuť. Vyjadrenie žalovaného 3/ bolo podané po uplynutí súdom stanovenej lehoty, z ktorého dôvodu nebolo možné na neho prihliadnuť (§436 ods. 3 C.s.p.).

5. Najvyšší súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (443 C.s.p.) skúmal, či je dovolanie procesne prípustné.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.

7. Ako vyplýva z obsahu podaného dovolania, žalobca 1/ vyvodzuje jeho prípustnosť z § 420 písm. e/ a f/ C.s.p. a zároveň aj z § 421 ods. 1 C.s.p., pričom následne, po zistení a vyhodnotení účinkov uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017, v ktorom bol vyslovený právny názor o neprípustnosti kumulácie dôvodov dovolania podľa § 420 a § 421 C.s.p, podaním z 5. mája 2017 oznámil, že za podstatnejšiu úlohu v tomto konaní považuje vyriešenie otázok zásadného významu a výslovne požiadal dovolací súd, aby dovolanie obmedzil na jeho prieskum iba podľa § 421 C.s.p.

8. Najvyšší súd v súvislosti so spomínaným podaním žalobcu 1/ poukazuje na ustanovenie § 440 C.s.p. v zmysle ktorého je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi tak, ako boli obsahovo vymedzené v dovolaní a ustanovenie § 434 C.s.p, podľa ktorého dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Nakoľko predmetné podanie bolo na poštovú prepravu odovzdané až po uplynutí lehoty na podanie dovolania, najvyšší súd na úpravu dovolacích dôvodov v ňom obsiahnutú neprihliadal. Aplikácia ustanovenia § 446 C.s.p. tu podľa názoru najvyššieho súdu neprichádza v úvahu; uvedené ustanovenie totiž upravuje možnosť dovolateľa vziať dovolanie späť (v celom rozsahu alebo čiastočne len z hľadiska rozsahu v akom sa rozhodnutie odvolacieho súdu napáda dovolaním) a na úpravu dovolacích dôvodov sa nevzťahuje.

9. K otázke prípustnosti, či neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov prijal ústavný súd uznesením č. k. Pl.z. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla 2018 zjednocujúce stanovisko:,,Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a) a f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Rovnaký záver v tejto otázke - prípustnosti, či neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov - prijal tiež Najvyšší súd Slovenskej republiky v neskoršom uznesení veľkého senátu sp. zn. 1 VCdo 1/2018 z 21. marca 2018, v zmysle ktorého kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C.s.p. a § 421 C.s.p. je prípustná.

10. Po konštatovaní, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C.s.p. a § 421 C.s.p. je prípustná, dovolací súd sa najskôr zaoberal prípustnosťou a dôvodnosťou dovolania uplatnenou podľa § 420 písm. e/ a f/ C.s.p.

11. Podľa § 420 písm. e/ C.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.

12. Vada konania podľa § 420 písm. e/ C.s.p. má podľa dovolateľa spočívať v tom, že v odvolacom konaní rozhodoval vylúčený sudca, resp. nesprávne obsadený súd.

13. V súvislosti s posúdením opodstatnenosti tejto námietky dovolací súd poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu publikované ako judikát R 59/1997, v zmysle ktorého neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne. Tento záver najvyššieho súdu je naďalej aktuálny vo vzťahu k § 420 písm. e/ C.s.p.

14. Sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti (§ 49 ods. 1 C.s.p.). Účelom úpravy pojatej do citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu sporu, k nezaujatému prístupu súdu k stranám alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z pohľadu uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, ktorým môže byť len niektorý z nasledujúcich vzťahov: a/ k sporu (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je priamo stranou sporu alebo osobou zúčastnenou na konaní, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, vtedy, keď sudca verejne - napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor na spor, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť alebo tiež vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti nasvedčujúce získaniu sudcom poznatkov o veci inak, než spôsobom predpokladaným právom, teda najmä dokazovaním), b/ k stranám [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu, ktorý má buď charakter rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu či relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho, ako aj negatívneho)], c/ k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní (viď vyššie pod b/).

15. Pri posudzovaní dôvodnosti námietky žalobcu 1/ vo vzťahu k sudcovi JUDr. Jánovi Slebodníkovi, členovi senátu odvolacieho súdu, o skutočnostiach majúcich privodiť jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania sporu, najvyšší súd vychádzal zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcu a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudca je totiž vo všeobecnosti vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

16. Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či preukázateľne existujú skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú. To znamená, že nie je možné vychádzať iba zo subjektívnych aspektov nestrannosti sudcu, ale aj z hmotnoprávneho rozboru skutočností, ktoré k týmto subjektívnym pochybnostiam viedli. K vylúčeniu sudcu z prejednania a rozhodnutia sporu ako už bolo spomenuté môže dôjsť iba vtedy, ak je evidentné, že pomer sudcu k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní dosahuje takej povahy a intenzity, že aj napriek zákonom stanovených povinností nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať (sine ira et studio).

17. O kvalifikovaný pomer sudcu k stranám sporu (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim. Pomer sudcu k veci je daný aj vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia sporu a rozhodnutia vo veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku sporu (napr. je stranou sporu), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako intervenient).

18. Existencia takejto okolnosti nebola v danej veci zistená u namietaného sudcu Krajského súdu v Košiciach JUDr. Jána Slebodníka. Z preskúmavaného spisu nevyplývajú žiadne také skutočnosti, ktoréby preukazovali vzťah, či už rodičovský, súrodenecký, blízky rodinný alebo osobný, právneho zástupcu žalovaného 1/ JUDr. Milana Slebodníka, advokáta k sudcovi JUDr. Jánovi Slebodníkovi. Dôvodom na vylúčenie sudcu nemôže byť rovnaké priezvisko a bez ďalšieho skutočnosť, že z verejne dostupných zdrojov vyplýva, že uvedený sudca bol na základe vlastnej žiadosti preložený na výkon funkcie z Krajského súdu v Prešove na Krajský súd v Košiciach z rodinných dôvodov. Majúc na zreteli uvedené dovolací súd dospel k záveru, že v jeho prípade nie sú dané zákonné dôvody, ktoré by ho vylučovali z prejednávania a rozhodovania daného sporu. Základom pre vylúčenie sudcu môžu totiž byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však púha subjektívna domnienka o možnej neobjektívnosti sudcu, ktorú namietajúca strana sporu nevie ničím konkretizovať a ktorú si vytvoril na základe nepreukázaných a ničím nedoložených tvrdení strany. Na tvrdenia takéhoto charakteru nemôže byť v konaní o námietke zaujatosti sudcu prihliadnuté.

19. Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

20. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

21. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v § 420 písm. f/ C.s.p. je, že a/ k nej došlo nesprávnym „procesným“ postupom, ktorý b/ znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva c/ v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

22. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane sporu (účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 162/2017, 3 Cdo 22/2018, 4 Cdo 87/2017, 5 Cdo 112/2018, 7 Cdo 202/2017, 8 Cdo 85/2018). Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje, že pojem „procesný postup“ nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním na meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou (návrhom) uplatneného nároku (1 Cdo 228/2017, 2 Cdo 220/2017, 3 Cdo 110/2017, 4 Cdo 128/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 35/2018, 8 Cdo 56/2017, 1 VCdo 2/2017).

23. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom konaní, „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 Cdo 18/2018, 2 Cdo 39/2018, 3 Cdo 173/2017, 7 Cdo 150/2017, 8 Cdo 49/2017). Otázku ústavnej súladnosti právneho záveru dovolacieho súdu založeného na takomto chápaní pojmu „procesný postup súdu“ posudzoval už ústavný súd (I. ÚS 21/2018, III. ÚS 614/2017, IV. ÚS 88/2018) podané sťažnosti však odmietol s odôvodnením, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní nemajúci oporu v zákone.

24. Pokiaľ žalobca 1/ tvrdí, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, lebo odvolací súd v ňom náležite nereaguje na jeho odvolaciu argumentáciu a podstatné otázky týkajúce sa prejednávanej veci, dovolací súd uvádza, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, ženepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci. S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).

25. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len tzv. „inú vadu konania“ (teda nie zmätočnosť) zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016 prijaté za predchádzajúcej právnej úpravy civilného konania, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne (1 Cdo 228/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 92/2018, 4 Cdo 59/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 141/2017, 8 Cdo 49/2017).

26. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

27 Dovolací súd mal na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a v celom rozsahu sa stotožnil aj s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Dovolací súd pripomína, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií chápaných ako celok je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa žalobcovia domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté rozhodnutie náležite vysvetlil.

28. Tvrdenie žalobcu 1/, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku nedal žiadne odpovede na niektoré otázky, ktoré boli zásadné pre rozhodnutie veci, podľa názoru dovolacieho súdu neobstojí. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa schopnosti žalobcov predložiť dôkazy na preukázanie platieb ich dlhu považuje dovolací súd za rozhodujúce to, že i keď nebola žalobcami uplatnená v odvolaní, ale že ju žalobca 1/ vzniesol až neskôr v priebehu odvolacieho konania po uplynutí lehoty na podanie odvolania, odvolací súd i napriek tomu na ňu reagoval, keď sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že predmetné doklady nebolo potrebné zabezpečovať súdom, nakoľko ich mohli predložiť žalobcovia aj sami, pričom zdôraznil, že žalobca 1/ vo svojom neskoršom podaní ani netvrdil, že by žalobcovia boli žiadali o vydanie potvrdení a príslušné osoby to odmietli. Za týchto okolností nemožno vytýkať odvolaciemu súdu, že spomínanú argumentáciu žalobcu 1/ označil za účelovú. Rovnako neopodstatneným je aj tvrdenie žalobcu 1/, že odvolací súd nezodpovedal podstatnú otázku, či počas konania o neplatnosť dobrovoľnej dražby môže súd vychádzať výhradne len z tých dôvodov, dôkazov a skutočností, ktoré boli označené žalobcami v prekluzívnej trojmesačnej lehote alebo je možné uvádzať aj ďalšie dôvody na vyhovenie žalobe po uplynutí tejto lehoty. V tejto spojitosti je treba si uvedomiť, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval jednak správnosť postupu súdu prvejinštancie pri zisťovaní skutkového stavu, ako aj správnosť jeho právneho posúdenia veci, teda aj toho, že okrem jediného dôvodu neplatnosti dražby uvedeného v žalobe, prihliadol (zaoberal sa) ďalšími dvoma dôvodmi jej neplatnosti, ktoré žalobcovia uplatnili v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a to celkom zjavne po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty. Zároveň dodal, že v odvolacom konaní sa mohol zaoberať len tými odvolacími dôvodmi smerujúcimi proti platnosti dražby, ktoré boli uplatnené v odvolaní, resp. v lehote na podanie odvolania, avšak len za splnenia podmienok uvedených v § 205a ods. 1 O.s.p. Uvedeným konštatovaním odvolací súd v podstate vyslovil svoj právny názor na časovú hranicu a podmienky uplatnenia dôvodov neplatnosti dražby v posudzovanej veci. Dôvody neplatnosti dražby vznesené žalobcami, na ktoré vzal zreteľ, zároveň aj presne vymenoval. Na ostatné námietky, ktoré žalobcovia označili ako dôvody neplatnosti dražby a podľa názoru odvolacieho súdu nespĺňali vyššie uvedené podmienky, už logicky neprihliadal. Týmto dal zároveň postačujúcu odpoveď aj na zvyšné otázky, v nezodpovedaní ktorých žalobca vzhliadal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku (v odseku 3.2. tohto uznesenia sú označené pod bodmi III. a IV.). Za procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že pri posudzovaní, či odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá zákonným požiadavkám, sa nezaoberá jeho vecnou správnosťou, teda správnosťou skutkových a právnych záverov v ňom obsiahnutých.

29. S odkazom na body 18. a 21. až 28. možno uzavrieť, že dovolací súd nezistil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. e/ C.s.p. a ani taký nesprávny postup odvolacieho súdu, ktorým by vylúčil žalobcu 1/ z realizácie jeho procesných práv s následkom porušenia jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. Dovolací súd dospel preto k záveru, že dovolanie žalobcu 1/ podľa zákonného ustanovenia § 420 písm. e/ a f/ C.s.p. prípustné nie je.

30. Dovolací súd následne pristúpil k preskúmaniu dovolania žalobcu 1/, pokiaľ uplatnil ako dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

31. Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.).

32. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

33. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať dôvodnosťou dovolania, v ktorom sa namieta nesprávne právne posúdenie veci, musí byť splnená jednak podmienka vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 432 C.s.p., a musia byť splnené aj predpoklady prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovenia § 421 C.s.p.

34. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (qustio fakty), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajúkritériám uvedeným v § 432 ods. 2 C.s.p. 35. V preskúmavanej veci žalobca 1/ v dovolaní tvrdí, že v prospech argumentácie odvolacieho súdu z napadnutého rozsudku nenachádza rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, ktorá by takejto argumentácii svedčila; ako vyplýva z napadnutého rozsudku nie len žalovaní, ale ani krajský súd neoznačil jediné rozhodnutie z ktorého by vyplývalo, že (i) po uplynutí prekluzívnej trojmesačnej lehoty nie je možné uvádzať ďalšie skutočnosti, ktoré by spôsobovali neplatnosť dražby a (ii) súd nie je povinný aplikovať právnu úpravu na skutkový stav, ktorý vyplýva zo súdneho spisu, ak sa žalobca takejto aplikácie nedomáha, hoci petit žaloby by takouto aplikáciou nebol nijako dotknutý. Žalobca 1/ v tejto súvislosti uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého po uplynutí prekluzívnej trojmesačnej lehoty nie je možné uvádzať žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by spôsobovali neplatnosť dražby a súd nie je povinný aplikovať právnu úpravu na skutkový stav, ktorý vyplýva zo súdneho spisu, ak sa žalobca takejto aplikácie výslovne nedomáha. Podľa žalobcu 1/ sa odvolací súd bez akéhokoľvek vysvetlenia odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 100/2012, 3 Cdo 401/2014), podľa ktorej je súd pri dobrovoľných dražbách povinný aplikovať právnu úpravu na zistený skutkový stav aj v prípade, ak sa takejto aplikácie účastník výslovne nedomáha.

36. Dovolací súd po zistení, že sú splnené všetky podmienky dovolacieho konania, vrátane odôvodnenia dovolania prípustným dovolacím dôvodom, pristúpil k skúmaniu predpokladov prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p., pričom dospel k záveru, že tieto sú splnené. Hoci žalobca 1/ vo svojom dovolaní bližšie nekonkretizoval (nenaformuloval) právnu otázku, ktorú podľa neho riešil odvolací súd nesprávne, z obsahu jeho dovolania (článok 11 C.s.p. a § 124 ods. 1 C.s.p.) možno však vyvodiť, že za podstatnú právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu považoval, či je súd povinný ex offo aplikovať právnu úpravu ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách na skutkový stav, ktorý vyplýva zo spisu ak sa žalobca takejto aplikácie výslovne nedomáha, hoci petit žaloby by takouto aplikáciou nebol nijako dotknutý.

37. Po konštatovaní prípustnosti dovolania podrobil dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu. Pristúpil teda k posúdeniu dôvodnosti dovolania z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke vo väzbe na zistený skutkový stav. Tým zároveň posudzoval aj opodstatnenosť či neopodstatnenosť odklonu odvolacieho súdu od riešenia tejto otázky ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu.

38. Pri dobrovoľnej dražbe sa zásadným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a to práva vlastniť majetok, s dosahom aj na právo na obydlie. V zmysle zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných (ďalej len „ZoDD“) účinného do 31. decembra 2008 rozumie sa dražbou verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva alebo iného práva k predmetu dražby, konané na základe návrhu navrhovateľa, pri ktorom sa licitátor obracia na vopred neurčený okruh osôb prítomných na vopred určenom mieste s výzvou na podávanie ponúk a pri ktorom na osobu, ktorá urobí najvyššiu ponuku, prejde príklepom licitátora vlastnícke alebo iné právo k predmetu dražby, alebo verejné konanie, ktoré bolo licitátorom ukončené z dôvodu, že nebolo urobené ani najnižšie podanie [§ 2 písm. a) ZoDD].

39. Podľa § 11 ods. 1 ZoDD účinného v čase konania dražby, miesto, dátum a čas začatia dražby museli byť určené dražobníkom po dohode s navrhovateľom dražby tak, aby nebola obmedzená možnosť účasti na dražbe.

40. Podľa § 21 ods. 2 ZoDD v prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu; v tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty. V prípade spoločnej dražby bude neplatná len tá časť dražby, ktorej sa takýtorozsudok týka (§ 23).

41. Dražba uskutočnená podľa zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách je neplatná, ak jej neplatnosť určí súd; neplatnosť dražby pritom súd nemôže posudzovať v inom konaní než v konaní podľa § 21 ods. 2 uvedeného zákona. Na uplatnenie práva na určenie neplatnosti dražby je ustanovená lehota troch mesiacov odo dňa príklepu; ide o lehotu prekluzívnu a jej márnym uplynutím právo zaniká. Aj keď neplatnosť dražby môže byť určená len vtedy, ak sa jej zúčastnia (buď ako žalobcovia alebo ako žalovaní) navrhovateľ dražby, dražobník, vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a osoba dotknutá na svojich právach porušením zákona o dobrovoľných dražbách, zákon nestanovuje žiadnu lehotu, v ktorej sa tieto osoby museli stať účastníkmi konania o takejto žalobe. Lehota ustanovená v § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách slúži k uplatneniu práva na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby a nie aj k vymedzeniu osôb, ktoré sa musia konania zúčastniť ako účastníci konania (z hľadiska pasívnej vecnej legitimácie), t. j. ak žaloba o určenie neplatnosti dražby bola podaná v zákonom ustanovenej prekluzívnej lehote, žalobca môže aj po jej uplynutí robiť úkony v zmysle § 92 O.s.p. (porovnaj 3 Cdo 272/2007). Podľa dovolacieho súdu pokiaľ osobitný zákon (zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách) ustanovuje, že určité právo možno uplatniť žalobou na súde iba v ním vymedzenej lehote (lebo inak právo zaniká), v konaní o neplatnosť dražby podľa § 21 ods. 2 ZoDD rovnako tak súdu nič nebráni vysloviť neplatnosť dražby na základe i takej skutkovej okolnosti, ktorú síce žalobca v žalobe uviedol, hoci výslovne nenamietal jej rozpor so zákonom, ani ju výslovne neoznačil za dôvod neplatnosti dražby; takýto postup nenarúša kontradiktórnosť konania a s tým spojenú zásadu rovnosti strán sporu, súd tu nepomáha jednej zo strán sporu v uplatňovaní jej práv (nedopĺňa jej žalobný "prednes" a nevyhľadáva za ňu "rozhodujúce skutočnosti", ani nemení ňou uplatnené právo), ale vykonáva to, čo je jeho výlučnou úlohou, teda aplikáciu práva na zistený skutkový stav. Lehota uvedená v § 21 ods. 2 ZoDD teda slúži k uplatneniu práva na vyslovenie (určenie) neplatnosti dobrovoľnej dražby a nie aj na vymedzenie jednotlivých dôvodov tejto neplatnosti.

42. V zmysle judikátu R 71/2018 patria pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 C.s.p.) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

43. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 100/2012 z 24. októbra 2013, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, posudzoval neplatnosť dražby aj v otázke (ne)splnenia zákonných predpokladov uvedených v § 11 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. V konaní vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu najvyšší súd označil za správny právny záver odvolacieho súdu, ktorý za dôvod neplatnosti dražby považoval porušenie § 11 ods. 1 ZoDD, keď za miesto konania dražby určil vzdialenú obec, čím sťažil účasť dražiteľov z oblasti, v ktorej sa dala očakávať a tým aj obmedzil účasť na dražbe, čo nepochybne malo vplyv aj na dosiahnutý výťažok z dražby. Z uvedeného rozhodnutia vychádza judikát (R 138/2014) ktorého právna veta znie: „Dobrovoľná dražba (§ 2 písm. a/zákona č. 527//2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách) má byť verejná tak z hľadiska možnosti účasti všetkých potenciálnych záujemcov o draženie, ako aj z hľadiska účasti verejnosti. Prístup verejnosti do dražobnej miestnosti nesmie byť obmedzený tak, aby musela prekonať prekážku spôsobilú odradiť ju od vstupu do tejto miestnosti. Ak ide o dobrovoľnú dražbu nehnuteľnosti určenej na bývanie, je spravidla v rozpore s požiadavkou primeranosti a vhodnosti stanovenia podmienok dražbytaké určenie miesta konania dražby, ktoré v dôsledku jeho neprimerane veľkej vzdialenosti od draženej nehnuteľnosti obmedzí možnosť účasti na dražbe tých záujemcov, pre ktorých môže byť geografická poloha nehnuteľnosti rozhodujúca.“

44. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn 3 Cdo 401/2014 z 28. júna 2016, ktorého predmetom rovnako bolo určenie neplatnosti dražby, súd konštatoval, že v konaní o neplatnosť dražby podľa § 21 ods. 2 ZoDD, nenastalo porušenie princípu kontradiktórnosti a postupom súdu nedošlo k odňatiu možnosti konať podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Aj v danom prípade odvolací súd rozhodol o neplatnosti dražby na základe takej skutkovej okolnosti, ktorú síce žalobca v konaní výslovne neuviedol a jej rozpor so zákonom výslovne nenamietal poukazujúc pritom na to, že iba aplikoval právo na zistený skutkový stav (§ 132 a § 153 ods. 1 O.s.p.).

45. Z vyššie uvedených rozhodnutí vyplýva, že v oboch prípadoch neplatnosť dobrovoľných dražieb bola vyslovená z dôvodu, že miesto konania dražby nebolo zvolené správne, pričom v prvom z označených rozhodnutí na uvedené súd prihliadol ex offo a v druhom z označených rozhodnutí po námietke, ktorá bola uplatnená v záverečnej reči. Ani v jednom prípade žaloba nevhodné miesto dražby ako dôvod neplatnosti dobrovoľnej dražby neuvádza, t. j. nebol uplatnený v trojmesačnej prekluzívnej lehote.

46. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že úspešnosť dobrovoľnej dražby vzhľadom na cieľ, ktorý sa ňou sleduje (§ 2 písm. a/ zák. č. 527/2002 Z.z.) je závislá od podmienok, za akých je vykonávaná. Jednou z týchto podmienok je aj dostatočná informovanosť čo najširšieho okruhu osôb o jej konaní, a tiež vhodne stanovené miesto, dátum a čas tak, aby sa dražby mohli zúčastniť všetci potencionálni záujemcovia o draženie, rovnako ako verejnosť; samotná vzdialenosť miesta konania dražby od miesta draženej nehnuteľnosti nemusí byť vždy dôvodom vyslovenia neplatnosti dražby, ale dôvodom jej neplatnosti bude vždy vtedy, ak takáto vzdialenosť viedla, prípadne spôsobila ohrozenie alebo porušenie práv dražbou dotknutých osôb, a to napríklad tak, že im hoci len nepriamo znemožnila účasť na dobrovoľnej dražbe, t. j. ak táto vzdialenosť bola neprimeraná od draženej nehnuteľnosti (porovnaj 8 Cdo 58/2018).

47. V prejednávanej veci na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie a aj odvolací súd jednoznačne vedomosť o tom, kde sa nachádza rodinný dom (obec Kaluža, okr. Michalovce) a kde sa konala jeho dražba (mesto Levice), čo predstavuje minimálnu vzdialenosť 336 km medzi miestom dražby a draženým rodinným domom, kde čas cesty za ideálnych podmienok trvá 5 hodín, čo zásadným spôsobom obmedzuje možnosť účasti na dražbe širokej časti potencionálnych záujemcov a tým znižuje aj potencionálny výnos z dražby. Absolútnu nevhodnosť zvoleného miesta dražby, na ktorom sa dohodli žalovaný 2/ a žalovaný 3/ v zmluve o vykonaní dobrovoľnej dražby z 11. februára 2008 (čl. VI. ods. 1) potvrdila aj dražba samotná, čo nakoniec aj bolo preukázané, keď sa dražby zúčastnil len jeden záujemca z okolia draženej nehnuteľnosti - žalovaný 1/ ktorý vydražil dom za najnižšiu cenu. Okresný a krajský súd právnu úpravu § 11 ods. 1 ZoDD na daný skutkový stav neaplikoval. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že súd je povinný aplikovať právnu úpravu na skutkový stav, ktorý v konaní zistil a to aj v prípade, ak účastníci (dnes strany) nenamietajú, pretože súd nie je viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.

48. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobca 1/ vo svojom dovolaní opodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. So zreteľom na nepochybne zistenú skutočnosť, a to určenie miesta dražby, odvolací súd a tiež aj súd prvej inštancie neplatnosť dražby mali posudzovať aj z hľadiska (ne)splnenia zákonných predpokladov uvedených v § 11 ods. 1 ZoDD. Najvyšší súd už judikoval vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 100/2012 a sp. zn. 3 Cdo 401/2014, že ak je miesto dobrovoľnej dražby príliš vzdialené od draženej nehnuteľnosti, je to dôvod neplatnosti takejto dražby, pretože tým dochádza k zásadnému obmedzeniu účasti na dražbe. Nerešpektovanie týchto rozhodnutí znamenalo neopodstatnený odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolacísúd preto rozsudok odvolacieho súdu a ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 449 a § 450 C.s.p.). V novom rozhodnutí vo veci rozhodne tento súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.). V ďalšom konaní je odvolací súd právnym názorom dovolacieho súdu viazaný (§ 455 C.s.p.).

49. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.