Najvyšší súd  

1 Cdo 117/2011

 

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: M. B., bytom S., v dovolacom konaní právne zastúpená JUDr. J. P., spoločnosť advokátov P., P., proti

žalovanému: JUDr. J. G., správca konkurznej podstaty úpadcu J. B., bytom   S.,

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde

Svidník pod sp. zn. 5C 1058/1998, o dovolaní žalobkyne   proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 25. mája 2011 sp. zn. 10 Co 48/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobkyne o d m i e t a .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Svidník rozsudkom zo dňa 8.06. 2010 č.k. 5C/1058/1998-540 rozhodol

na základe návrhu žalobkyne tak, že z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov sa prikazuje do vlastníctva žalobkyne:

stavby „Budova", súp. číslo X, postavená na parcele č. X s príslušenstvom, zapísaná na LV č.

X, k. ú. S., obec S., okres S. v hodnote 564.000,- EUR,

rodinný dom, súp. číslo X, postaveného na parcele č. X, na Ul. J. G. X vo S. s príslušenstvom

s pozemkom pare. číslo X, zapísané na LV č. X, k. ú. S., obec S., okres S. v hodnote 69.700,-

EUR.

Do vlastníctva žalovaného sa prikazuje:

stavby „Rozšírenie autoservisu B.", súp. číslo X, postavenej na parcele č. X s príslušenstvom,

zapísanej na LV č. X, k. ú. S., obec S., okres S., v hodnote 72.300,- EUR,

stavba „STK, Výstavný pavilón", súp. číslo X, postavenej na parcele č. X, s príslušenstvom a

pozemkami pare. číslo X, zapísanej na LV č. X, k. ú. S., obec S., okres S. v hodnote 177.000,-

EUR,

stavba „Prístavby ČS, prevádzky P.", súp. číslo X, postavenej na parcele č. X s

príslušenstvom, zapísanej na LV č. X, k. ú. S., obec S., okres S., v hodnote 91.700,- EUR,

pozemky a to parcela č. X - trvalé trávne porasty vo výmere X m2, parcela č. X - trvalé trávne

porasty vo výmere X m2, zapísané na LV č. X, k. ú. B., obec K. B., okres K., v hodnote 199.000,- EUR.

Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému na úplné vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 46.850,- EUR a to v lehote do 30.11.2010.

V prevyšujúcej časti návrh žalobkyne zamietol. Uložil žalobkyni a žalovanému zaplatiť

spoločne a nerozdielne súdny poplatok za vyporiadanie BSM v sume 35.211,- EUR na účet

Okresného súdu Svidník a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, že

žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pri vyporiadaní veci zobral do úvahy, že

hotel R. a rodinný dom užíva žalobkyňa, hodnotu hotela stanovil s ohľadom na   3 znalecké

posudky vyhotovené nestrannými znalcami. Zamietnutie žaloby týkajúcich sa položiek 10 až

17 ( osobné motorové vozidlo Renault Lagúna, EČ X, osobné motorové vozidlo Renault

Tvingo EČ X, osobné motorové vozidlo Renault Trafic EČ SKA X, pohľadávka vo výške

2.000.000,- SKK uplatnenej úpadcom ako investícia do hotela D., stavebná plošina, ktorej

presnú špecifikáciu žalobkyňa mala dodatočne upresniť, finančné prostriedky vo výške

4.500.000,- SKK, suma 1.000.000,- SKK vybratá z účtu účastníkov konania a to J. B., v

mesiaci september 1996 a suma 160.000,- SKK vrátenú za nerealizovanú kúpu nábytku, ktorú

sumu prevzal J. B., ) lebo nebolo preukázané, že tieto veci patria do BSM, pričom zdôraznil, že spor prebieha od roku 1998, žalobkyňa klasifikovala položky 1-17 na pojednávaní dňa

10.7.2001, teda pred 9 rokmi, pričom dôkazy a doklady ani na výzvu súdu za toto dlhé

obdobie nepredložila do spisu.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo dňa 25.05.2011 sp.zn.

10Co 48/2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa s tým, že povinnosť na finančné

vyrovnanie je povinná žalobkyňa splniť do 30. dní od právoplatnosti rozsudku, nepripustil J.

B. ako vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného, odvolanie J. B. proti rozsudku

odmietol; súčasne nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že sa plne stotožnil so závermi súdu prvého stupňa a jeho

rozhodnutie v celom rozsahu odkázal. Vzhľadom na rozsah uloženej povinnosti uloženej

žalobkyni upravil iba lehotu na plnenie.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala včas dovolanie žalobkyňa a žiadala,

aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu u a vec mu vrátil na nové konanie. Dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzovala od ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a) O.s.p.

v spojení s § 237 písm. f) O.s.p. odôvodnila tým, že postupom prvostupňového a odvolacieho

súdu bolo porušené jej základné právo na spravodlivé konanie tak, ako je garantované

v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Namietala, že prvostupňový

súd si nesplnil poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods.4 O.s.p., vyzval účastníkov na

prednesy záverečných rečí skôr ako vyhlásil dokazovanie za skončené. Trvala na tom, že ak

by bolo realizované poučenie podľa zákona, aj rozsah navrhovaných dôkazov by bol iný.

Rozsudky súdov nižších stupňov sa podľa názoru dovolateľky vyznačujú aj arbitrárnosťou

a nedostatočným zdôvodnením.

Žalovaný sa k dovolaniu vyjadril v tom smere, že dôvody dovolania sú identické

s dôvodmi odvolania žalobkyne, a preto navrhuje aby dovolací súd dovolanie zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal

predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239

O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie  

§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu

vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti

dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania bolo preto potrebné skúmať v zmysle

§ 238 O.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa § 153 ods. 3 a 4   (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolaním žalobkyne je napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým

je dovolanie prípustné; prípustnosť jej dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.

Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní

došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd

povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť, neobmedzil

sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj

otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g)

O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania

vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania

z hľadiska § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľka tvrdí, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení

skutočne trpí.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na

spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo

spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené

vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky prípustnosť

dôkazov neupravuje, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné

kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je

zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami,

právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké

dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na

jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) je treba rozumieť taký

chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť

účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do

vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje

pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy

a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené

neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Poučovacia povinnosť podľa tohto ustanovenia je obdobná ako poučovacia povinnosť

súdu v rámci prípravy pojednávania. Súd je povinný pred procesným rozhodnutím o skončení

dokazovania alebo pred rozhodnutím bez nariadenia pojednávania poučiť účastníkov v

rozsahu, ktorý sa týka jednak času, do ktorého možno predložiť alebo navrhnúť dôkazné

prostriedky, jednak dôsledku nesplnenia tejto povinnosti, t.j. o tom, že na neskôr predložené

alebo označené dôkazy a skutočnosti súd neprihliadne a tiež aj významu a použiteľnosti neskôr predložených alebo označených dôkazov a skutočností len v rozsahu a za podmienok

uvedených v § 205a.

Predovšetkým treba uviesť, že splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci

vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom,

prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho obsahom je významné

obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti,

hoci objektívne existujú (tzv. neúplná apelácia).Význam tejto poučovacej povinnosti treba

vidieť aj v tom, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné

prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech

žaloby alebo účinnú obranu proti nej. Dôležitosť náležitého poučenia má miesto najmä vo

veciach, v ktorých sa nariadilo viacero pojednávaní, v priebehu dlhšieho, niekedy aj

viacročného obdobia, takže účastníci sporu nemajú vždy reálnu príležitosť správne pochopiť

procesný význam poučenia, ktoré je ex lege záverečným úkonom v dokazovaní majúcim

význam aj pre spravodlivosť rozhodnutia vo veci samej.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia

zásada. Účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,

že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď  

§ 101 ods. 1 O.s.p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; len súd ale

rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná (viď § 120 ods. 1 O.s.p.). Z obsahu spisu

vyplýva, že žalobkyňa svoje právo navrhnúť vykonanie toho - ktorého dôkazného prostriedku

ako účastníčka konania využila. V návrhu na začatie konania na existenciu tvrdených

skutočností označila dôkazy   (listy vlastníctva, znalecké posudky). V podaní z 19. apríla 1999

( č.l. 16 spisu ) označila ďalšie dôkazy, žiadala aby žalovaný predložil daňové priznania,

účtovné doklady, týkajúce sa prevádzky čerpacích staníc, technické preukazy motorových

vozidiel, doklady súvisiace s rekonštrukciou hotela D. ). V ďalšom podaní z 8.8.2001 navrhla

k položkám 1.-17. návrhu zabezpečiť konkrétne listinné dôkazy, pokiaľ ide o položku 17,

navrhla výsluch bližšie nešpecifikovaných svedkov. Súd prvého stupňa vykonal dôkazy, ktoré

podľa jeho uváženia boli potrebné pre rozhodnutie vo veci, na pojednávaní konanom dňa

8.6.2010 (č.l. 534 p.v. spisu) po prednese záverečných rečí účastníkov vyhlásil dokazovanie za skončené. Z obsahu spisu vyplýva aj to, že súd prvého stupňa účastníkov poučil podľa §

120 ods.4 O.s.p viackrát, naposledy v pozvánke na pojednávanie konanom 15.12.2009

(č.l.504).  

Dovolateľke žiadna ujma formálna a ani materiálna na jej právach nebola spôsobená,

pretože táto žiadne nové skutočnosti ani nové dôkazy v odvolaní neuviedla a okrem

znaleckého dokazovania na zistenie hodnoty hotela, iný dôkaz v odvolacom konaní nežiadala

vykonať. Pokiaľ vzhľadom na nezmenené skutkové okolnosti odvolací súd dospel k záveru,

že v odvolacom konaní nie je potrebné doplniť dokazovanie podľa § 213 ods. 3, 4 O.s.p.

podaním písomného znaleckého posudku, potom tento procesný postup odvolacieho súdu

nemožno považovať na odňatie možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti dovolací súd

poukazuje na to, že zákonom č. 353/2003 Z. z., ktorým bol novelizovaný Občiansky súdny

poriadok s účinnosťou od 1. septembra 2003 umožnil súdu, aby účastníka poučil nielen ústne,

ale prípadne aj písomne, a nie len pred skončením dokazovania, ale aj po začatí konania.

Navrhovateľka, resp. jej právny zástupca týmto spôsobom poučení boli.

Pokiaľ žalobkyňa namieta, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo pri

vykonávaní dokazovania, nepriznaním významu určitému dôkazu (znaleckému dokazovaniu),

k tomu dovolací súd   uvádza, že nevykonanie dôkazov podľa predstáv navrhovateľky nie je

postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,

ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. ( § 120 ods.1

O.s.p. ) Ak súd niektorý dôkaz nevykonaná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym

skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však

k zmätočnosti rozhodnutia   (porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí

a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999 ).

Dovolateľka ďalej tvrdí, že rozsudky   súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné,  

resp. nedostatočne odôvodnené. K tomu dovolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez

toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Dovolací súd považuje za potrebné upozorniť aj na to, že súčasťou základného práva na

súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto

norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní   (II. ÚS 78/05). Navyše, odvolací súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom

opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, obsah odvolania   a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na

prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane

vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť,

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k

názoru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).   Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky   v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.

V rámci toho prieskumu preto dovolací súd ustálil, že nedošlo k vade v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. zakladajúcej prípustnosť a dôvodnosť dovolania, t.j. že odvolací súd svojim

postupom neodňal žalobkyni možnosť konať pred súdom.

Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol

podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania

sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní nebola žalobkyňa úspešná; právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo žalovanému (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods.

1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, lebo

v dovolacom konaní nepodal návrh na priznanie náhrady týchto trov (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   pomerom hlasov  

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2011

  JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta