Najvyšší súd
1 Cdo 117/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: M. B., bytom S., v dovolacom konaní právne zastúpená JUDr. J. P., spoločnosť advokátov P., P., proti
žalovanému: JUDr. J. G., správca konkurznej podstaty úpadcu J. B., bytom S.,
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde
Svidník pod sp. zn. 5C 1058/1998, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 25. mája 2011 sp. zn. 10 Co 48/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobkyne o d m i e t a .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Svidník rozsudkom zo dňa 8.06. 2010 č.k. 5C/1058/1998-540 rozhodol
na základe návrhu žalobkyne tak, že z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov sa prikazuje do vlastníctva žalobkyne:
stavby „Budova", súp. číslo X, postavená na parcele č. X s príslušenstvom, zapísaná na LV č.
X, k. ú. S., obec S., okres S. v hodnote 564.000,- EUR,
rodinný dom, súp. číslo X, postaveného na parcele č. X, na Ul. J. G. X vo S. s príslušenstvom
s pozemkom pare. číslo X, zapísané na LV č. X, k. ú. S., obec S., okres S. v hodnote 69.700,-
EUR.
Do vlastníctva žalovaného sa prikazuje:
stavby „Rozšírenie autoservisu B.", súp. číslo X, postavenej na parcele č. X s príslušenstvom,
zapísanej na LV č. X, k. ú. S., obec S., okres S., v hodnote 72.300,- EUR,
stavba „STK, Výstavný pavilón", súp. číslo X, postavenej na parcele č. X, s príslušenstvom a
pozemkami pare. číslo X, zapísanej na LV č. X, k. ú. S., obec S., okres S. v hodnote 177.000,-
EUR,
stavba „Prístavby ČS, prevádzky P.", súp. číslo X, postavenej na parcele č. X s
príslušenstvom, zapísanej na LV č. X, k. ú. S., obec S., okres S., v hodnote 91.700,- EUR,
pozemky a to parcela č. X - trvalé trávne porasty vo výmere X m2, parcela č. X - trvalé trávne
porasty vo výmere X m2, zapísané na LV č. X, k. ú. B., obec K. B., okres K., v hodnote 199.000,- EUR.
Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému na úplné vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 46.850,- EUR a to v lehote do 30.11.2010.
V prevyšujúcej časti návrh žalobkyne zamietol. Uložil žalobkyni a žalovanému zaplatiť
spoločne a nerozdielne súdny poplatok za vyporiadanie BSM v sume 35.211,- EUR na účet
Okresného súdu Svidník a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, že
žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pri vyporiadaní veci zobral do úvahy, že
hotel R. a rodinný dom užíva žalobkyňa, hodnotu hotela stanovil s ohľadom na 3 znalecké
posudky vyhotovené nestrannými znalcami. Zamietnutie žaloby týkajúcich sa položiek 10 až
17 ( osobné motorové vozidlo Renault Lagúna, EČ X, osobné motorové vozidlo Renault
Tvingo EČ X, osobné motorové vozidlo Renault Trafic EČ SKA X, pohľadávka vo výške
2.000.000,- SKK uplatnenej úpadcom ako investícia do hotela D., stavebná plošina, ktorej
presnú špecifikáciu žalobkyňa mala dodatočne upresniť, finančné prostriedky vo výške
4.500.000,- SKK, suma 1.000.000,- SKK vybratá z účtu účastníkov konania a to J. B., v
mesiaci september 1996 a suma 160.000,- SKK vrátenú za nerealizovanú kúpu nábytku, ktorú
sumu prevzal J. B., ) lebo nebolo preukázané, že tieto veci patria do BSM, pričom zdôraznil, že spor prebieha od roku 1998, žalobkyňa klasifikovala položky 1-17 na pojednávaní dňa
10.7.2001, teda pred 9 rokmi, pričom dôkazy a doklady ani na výzvu súdu za toto dlhé
obdobie nepredložila do spisu.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo dňa 25.05.2011 sp.zn.
10Co 48/2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa s tým, že povinnosť na finančné
vyrovnanie je povinná žalobkyňa splniť do 30. dní od právoplatnosti rozsudku, nepripustil J.
B. ako vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného, odvolanie J. B. proti rozsudku
odmietol; súčasne nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že sa plne stotožnil so závermi súdu prvého stupňa a jeho
rozhodnutie v celom rozsahu odkázal. Vzhľadom na rozsah uloženej povinnosti uloženej
žalobkyni upravil iba lehotu na plnenie.
Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala včas dovolanie žalobkyňa a žiadala,
aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu u a vec mu vrátil na nové konanie. Dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzovala od ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s § 237 písm. f) O.s.p. odôvodnila tým, že postupom prvostupňového a odvolacieho
súdu bolo porušené jej základné právo na spravodlivé konanie tak, ako je garantované
v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Namietala, že prvostupňový
súd si nesplnil poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods.4 O.s.p., vyzval účastníkov na
prednesy záverečných rečí skôr ako vyhlásil dokazovanie za skončené. Trvala na tom, že ak
by bolo realizované poučenie podľa zákona, aj rozsah navrhovaných dôkazov by bol iný.
Rozsudky súdov nižších stupňov sa podľa názoru dovolateľky vyznačujú aj arbitrárnosťou
a nedostatočným zdôvodnením.
Žalovaný sa k dovolaniu vyjadril v tom smere, že dôvody dovolania sú identické
s dôvodmi odvolania žalobkyne, a preto navrhuje aby dovolací súd dovolanie zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239
O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie
§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti
dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania bolo preto potrebné skúmať v zmysle
§ 238 O.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolaním žalobkyne je napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým
je dovolanie prípustné; prípustnosť jej dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.
Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní
došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd
povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť, neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g)
O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania
z hľadiska § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľka tvrdí, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení
skutočne trpí.
I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na
spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo
spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky prípustnosť
dôkazov neupravuje, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné
kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je
zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami,
právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké
dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na
jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) je treba rozumieť taký
chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť
účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy
a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
Poučovacia povinnosť podľa tohto ustanovenia je obdobná ako poučovacia povinnosť
súdu v rámci prípravy pojednávania. Súd je povinný pred procesným rozhodnutím o skončení
dokazovania alebo pred rozhodnutím bez nariadenia pojednávania poučiť účastníkov v
rozsahu, ktorý sa týka jednak času, do ktorého možno predložiť alebo navrhnúť dôkazné
prostriedky, jednak dôsledku nesplnenia tejto povinnosti, t.j. o tom, že na neskôr predložené
alebo označené dôkazy a skutočnosti súd neprihliadne a tiež aj významu a použiteľnosti neskôr predložených alebo označených dôkazov a skutočností len v rozsahu a za podmienok
uvedených v § 205a.
Predovšetkým treba uviesť, že splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci
vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom,
prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho obsahom je významné
obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti,
hoci objektívne existujú (tzv. neúplná apelácia).Význam tejto poučovacej povinnosti treba
vidieť aj v tom, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné
prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech
žaloby alebo účinnú obranu proti nej. Dôležitosť náležitého poučenia má miesto najmä vo
veciach, v ktorých sa nariadilo viacero pojednávaní, v priebehu dlhšieho, niekedy aj
viacročného obdobia, takže účastníci sporu nemajú vždy reálnu príležitosť správne pochopiť
procesný význam poučenia, ktoré je ex lege záverečným úkonom v dokazovaní majúcim
význam aj pre spravodlivosť rozhodnutia vo veci samej.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia
zásada. Účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,
že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď
§ 101 ods. 1 O.s.p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; len súd ale
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná (viď § 120 ods. 1 O.s.p.). Z obsahu spisu
vyplýva, že žalobkyňa svoje právo navrhnúť vykonanie toho - ktorého dôkazného prostriedku
ako účastníčka konania využila. V návrhu na začatie konania na existenciu tvrdených
skutočností označila dôkazy (listy vlastníctva, znalecké posudky). V podaní z 19. apríla 1999
( č.l. 16 spisu ) označila ďalšie dôkazy, žiadala aby žalovaný predložil daňové priznania,
účtovné doklady, týkajúce sa prevádzky čerpacích staníc, technické preukazy motorových
vozidiel, doklady súvisiace s rekonštrukciou hotela D. ). V ďalšom podaní z 8.8.2001 navrhla
k položkám 1.-17. návrhu zabezpečiť konkrétne listinné dôkazy, pokiaľ ide o položku 17,
navrhla výsluch bližšie nešpecifikovaných svedkov. Súd prvého stupňa vykonal dôkazy, ktoré
podľa jeho uváženia boli potrebné pre rozhodnutie vo veci, na pojednávaní konanom dňa
8.6.2010 (č.l. 534 p.v. spisu) po prednese záverečných rečí účastníkov vyhlásil dokazovanie za skončené. Z obsahu spisu vyplýva aj to, že súd prvého stupňa účastníkov poučil podľa §
120 ods.4 O.s.p viackrát, naposledy v pozvánke na pojednávanie konanom 15.12.2009
(č.l.504).
Dovolateľke žiadna ujma formálna a ani materiálna na jej právach nebola spôsobená,
pretože táto žiadne nové skutočnosti ani nové dôkazy v odvolaní neuviedla a okrem
znaleckého dokazovania na zistenie hodnoty hotela, iný dôkaz v odvolacom konaní nežiadala
vykonať. Pokiaľ vzhľadom na nezmenené skutkové okolnosti odvolací súd dospel k záveru,
že v odvolacom konaní nie je potrebné doplniť dokazovanie podľa § 213 ods. 3, 4 O.s.p.
podaním písomného znaleckého posudku, potom tento procesný postup odvolacieho súdu
nemožno považovať na odňatie možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti dovolací súd
poukazuje na to, že zákonom č. 353/2003 Z. z., ktorým bol novelizovaný Občiansky súdny
poriadok s účinnosťou od 1. septembra 2003 umožnil súdu, aby účastníka poučil nielen ústne,
ale prípadne aj písomne, a nie len pred skončením dokazovania, ale aj po začatí konania.
Navrhovateľka, resp. jej právny zástupca týmto spôsobom poučení boli.
Pokiaľ žalobkyňa namieta, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo pri
vykonávaní dokazovania, nepriznaním významu určitému dôkazu (znaleckému dokazovaniu),
k tomu dovolací súd uvádza, že nevykonanie dôkazov podľa predstáv navrhovateľky nie je
postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,
ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. ( § 120 ods.1
O.s.p. ) Ak súd niektorý dôkaz nevykonaná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym
skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k zmätočnosti rozhodnutia (porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999 ).
Dovolateľka ďalej tvrdí, že rozsudky súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné,
resp. nedostatočne odôvodnené. K tomu dovolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Dovolací súd považuje za potrebné upozorniť aj na to, že súčasťou základného práva na
súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto
norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Navyše, odvolací súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane
vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k
názoru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.
V rámci toho prieskumu preto dovolací súd ustálil, že nedošlo k vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. zakladajúcej prípustnosť a dôvodnosť dovolania, t.j. že odvolací súd svojim
postupom neodňal žalobkyni možnosť konať pred súdom.
Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní nebola žalobkyňa úspešná; právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalovanému (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods.
1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní nepodal návrh na priznanie náhrady týchto trov (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2011
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta