ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov senátu JUDr. Martina Vladika a JUDr. Eriky Šobichovej, v spore žalobcu V.. I. N., narodeného XX. B. XXXX, T., H. X, zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Andreou Pállovou, LL.M., Nitra, Podzámska 18A, proti žalovanej Z. C., narodenej X. T. XXXX, W., Y. XX, zastúpenej advokátom Mgr. Štefanom Slováčikom, Nitra, Palánok 3, o odporovanie právnemu úkonu, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 10C/15/2020, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 2. júna 2022 sp. zn. 8Co/68/2021-259, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žalobca má proti žalovanej právo na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 22. júla 2021, č. k. 10C/15/2020-223 určil, že Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorá bola schválená vo forme zmieru uzavretého dňa 20. septembra 2017 medzi žalovanou a dlžníkom V.. V. C., narodeným X. G. XXXX, ktorou bolo vysporiadané ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 10Pc/7/2017, na základe ktorej žalovaná nadobudla nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území W., zapísané na LV č. XXXX a to parcela registra „C“ parcelné číslo 1356/37 výmera 801 m2 druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parcela registra „C“ parcelné číslo 1356/38 výmera 41 m2 druh pozemku zastavané plochy a nádvoria a stavba, rozostavaný dom bez súpisného čísla nachádzajúcich sa na parcele parcelné číslo 1356/37 do jej výlučného vlastníctva je voči žalobcovi právne neúčinná. Žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 1.1. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 42a ods. 1, 2, 3 písm. a), § 116, § 117, § 42b ods. 1, 2, 4 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním mal preukázaný základný predpoklad odporovateľnosti právneho úkonu spočívajúci v preukázaní existencie vymáhateľnejpohľadávky veriteľa - žalobcu, ktorý žiadnou zo strán spochybnený nebol. Žalobca a dlžník (bývalý manžel žalovanej) uzatvorili zmluvu o pôžičke, podľa ktorej mal žalobca právo požadovať od dlžníka splnenie dlhu a dlžník mal povinnosť tento dlh splniť. Žalobca má voči dlžníkovi dve právoplatné pohľadávky a voči dlžníkovi sa vedú exekučné konania, v ktorých mu ostáva uhradiť ešte 9.316,76 eura a 258.760,53 eura, a v ktorých súdny exekútor vydal dva exekučné príkazy, ktorými zriadil na sporných nehnuteľnostiach exekučné záložné práva. To, že predmetné nehnuteľnosti nemali patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, žalovaná počas konania relevantným spôsobom nepreukázala, pretože majetok bol nadobudnutý počas manželstva a po zániku BSM bývalí manželia pristúpili k jeho vyporiadaniu ako k majetku pochádzajúcemu z BSM. V konaní nebolo preukázané, že by žalovanej peňažné prostriedky na kúpu pozemku a stavbu domu darovali výlučne jej príbuzní a ani to, že by sa žalovaná s dlžníkom vyporiadali skôr. Vyjadrenia navrhnutých svedkov si vzájomne odporovali a vyjadrenie bývalého manžela žalovanej považoval súd za účelové. Konštatoval pritom, že aj keď žalovaná bola v čase uzavretia dohody už bývalou manželkou dlžníka, jej výsluchom (z ktorého vyplynulo, že vedela o dlhoch a exekúciách už pred rozvodom v roku 2015, sama sa na riešení podieľala, komunikovala s exekútorom atď.), ale aj konaním jej bývalého manžela v rámci vyporiadania BSM a aj jeho návrhu na povolenie odkladu exekúcie, mal súd za preukázané, že žalovaná mu je aj naďalej v pomere, ktorý je obdobný rodinnému (§ 116 a § 114 Občianskeho zákonníka) a pretože konaním dlžníka bol žalobca nesporne ukrátený, je podľa § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka možné takémuto právnemu úkonu odporovať. Pri svojom právnom závere vychádzal súd z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 260/2019 z 28. januára 2020, podľa ktorého „Je ústavne akceptovateľný právny záver, že dohode o vyporiadaní BSM schválenej súdnym zmierom, možno úspešne odporovať, nakoľko sa táto dohoda považuje sa hmotnoprávny úkon a navyše ide o dvojstranný právny úkon“. Súd vzhľadom na to uzavrel, že boli preukázané všetky predpoklady úspešného odporovania právneho úkonu (§ 42a a nasl. Občianskeho zákonníka) a žalobe vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP.
2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej (ktorá namietala nesprávne skutkové a právne posúdenie veci) rozsudkom z 2. júna 2022 sp. zn. 8Co/68/2021-259 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia vzhľadom na odvolacie námietky žalovanej uviedol, že záver súdu prvej inštancie o tom, že dohoda o vyporiadaní BSM schválená súdnym zmierom nevylučuje možnosť odporovateľnosti, keďže ide o dvojstranný hmotnoprávny úkon, bol opätovne potvrdený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. marca 2022 sp. zn. IV. ÚS 36/2022-36. Odvolacia námietka žalovanej tak nie je spôsobilá privodiť zmenu, alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko súd v konaní o schválení súdneho zmieru ohľadne vyporiadania BSM skúma, či neodporuje zákonu alebo dobrým mravom a otázkou, či takáto dohoda o vyporiadaní BSM bola uzatvorená v úmysle ukrátiť uspokojenie veriteľa niektorého z účastníkov dohody, sa v uvedenom konaní nezaoberá. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že v čase, keď došlo k vyporiadaniu nehnuteľností ešte boli manželia a preto ani nemohli uzatvoriť akúkoľvek písomnú dohodu k vyporiadaniu nehnuteľnosti, odvolací súd uvádza, že toto tvrdenie preukázané nebolo a je v priamom rozpore s tvrdeniami žalovanej uvádzanými v konaní o vyporiadanie BSM, kde predmetné nehnuteľnosti ako predmet BSM označila. Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná o dlhoch a exekúciách manžela vedela, keď bolo jednoznačne preukázané, čo vyplynulo aj z tvrdení žalovanej, že už v období v roku 2015 pred rozvodom manželstva, keď sa sama na ich riešení aktívne podieľala, bola aj účastníkom exekučného konania. Ide preto o účelovú argumentáciu. Nakoľko došlo k naplneniu všetkých predpokladov úspešného odporovania právneho úkonu podľa § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka, je dohoda o vyporiadaní BSM voči žalobcovi právne neúčinná. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj,,dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a z § 421 ods. 1 písm. a) a písm. c) CSP. 3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľka videla v nesprávnom vyhodnotení úmyslužalovanej ukrátiť veriteľa, pričom v tomto smere namietala nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a vyhodnotenie skutkového stavu, v dôsledku čoho súd nesprávne rozhodol. 3.2. Nesprávne právne posúdenie dovolateľka namietala v súvislosti s rozdielnou rozhodovacou praxou, keďže okrem existujúcich nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukázali súdy vo svojich rozhodnutiach, existuje aj opačný záver prijatý Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Cdo/219/2019. Podľa neho „Dohode o vyporiadaní BSM medzi manželmi alebo medzi bývalými manželmi je možné úspešne odporovať za splnenia podmienok uvedených v § 42a OZ, avšak nie je možné odporovať uzneseniu, ktorým bol schválený súdny zmier a ktoré obsahuje dohodu o vyporiadaní BSM, nakoľko sa nejedná o právny úkon účastníkov dohody, ale o súdne rozhodnutie.“
4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu ho navrhol ako nedôvodné zamietnuť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) a to stranou sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 427 CSP), zastúpenej podľa § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.
6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
7. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, majúc za to, že súd neprávne vyhodnotil úmysel žalovanej ukrátiť veriteľa, pričom namietala nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a vyhodnotenie skutkového stavu, v dôsledku čoho súd neprávne rozhodol.
8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
9. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva n a spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/57/2019) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
10. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí daťpodrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06). K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď uviedol, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy. (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17). 10.1. Dovolací súd zo spisu nezistil opodstatnenosť tvrdenia dovolateľky, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; v bodoch 15. až 18. sa pritom dostatočne zaoberal námietkou žalovanej, prečo považoval jej tvrdenia ohľadne nepreukázania úmyslu ukrátiť veriteľa za účelové. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu tak spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2 CSP. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd zhodnotil skutkový stav, ktorý vyplynul z dokazovania, a pri svojom právnom závere, podrobne a presvedčivo odôvodnil, z čoho vychádzal. Zároveň sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami. Zároveň prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 CSP.
11. Dovolací súd pritom dáva do pozornosti, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
1 2. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
13. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP teda nemožno považovať jednak to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa a tiež skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi (I. ÚS 50/04), ani právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
14. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že žalovaná neopodstatnene namieta, že jej odvolací súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).
15. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP dovolateľka namieta nesprávne právne posúdenie ohľadom právnej otázky týkajúcej sa možnosti odporovať uzneseniu, ktorým bol schválený súdny zmier. V tejto súvislosti poukázala na opačný právny záver, vyjadrený v rozhodnutíNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/219/2019, s ktorým sa žalovaná stotožňuje.
16. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty, ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (sp. zn. IV. ÚS 14/07). 16.1. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že až donedávna (v čase rozhodnutia odvolacieho súdu) existovali dve skupiny rozhodnutí posudzujúce predmetnú právnu otázku, keď do prvej skupiny bolo možné zaradiť rozhodnutia, ktoré považovali za možné úspešne odporovať dohode o vyporiadaní BSM schválenej súdnym zmierom, vychádzajúc zo záveru nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 260/2019, a do druhej nie je možné úspešne odporovať (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/219/2019, na ktoré poukazuje v dovolaní žalovaná). 16.2. Najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami, ktoré v dovolaní označil dovolateľ. V právnej otázke, či je alebo nie je možné dohode o vyporiadaní BSM schválenej súdnym zmierom úspešne odporovať, došlo po podaní dovolania k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“) z 8. novembra 2023 sp. zn. 1VCdo/3/2023.
17. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach (sp. zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne stabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza.
18. V predmetnom rozhodnutí z 8. novembra 2023 sp. zn. 1VCdo/3/2023 veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke rozhodol: „Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov ako dvojstranný právny úkon manželov alebo bývalých manželov môže byť voči veriteľom niektorého z manželov alebo bývalých manželov za splnenia zákonom vymedzených podmienok neúčinným právnym úkonom a to bez ohľadu na to, že k uzavretiu dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo počas súdneho konania a súd uzavretie tejto dohody potvrdil vo forme uznesenia o schválení súdneho zmieru.“ Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je zmysle § 48 CSP záväzné pre všetky senáty najvyššieho súdu, konajúce o tejto právnej otázke.
19. Pokiaľ teda v prejednávanej veci súdy nižšej inštancie konštatovali, že boli preukázané všetky predpoklady pre úspešné odporovanie dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov potvrdenej uznesením o schválení súdneho zmieru (§ 42a a nasl. Občianskeho zákonníka), dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a písm. c) CSP tak, ako ju vymedzila dovolateľka nie je daná, nakoľko odvolací súd sa pri riešení právnej otázky neodklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a táto právna otázka nie je dovolacím súdom vzhľadom na zjednocujúce záväzné rozhodnutie veľkého senátu rozhodovaná rozdielne.
20. Najvyšší súd preto dovolanie žalovanej podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol.
21. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.