Najvyšší súd 6Sžf/39/2014

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: INGWE ANWARUNYA, s.r.o., so sídlom Priemyselná 786, Michalovce (predtým CARAT Distillery, spol. s r.o., so sídlom Senecká cesta 23,931 01 Šamorín), IČO: 36 272 612, právne zastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, proti

žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská

Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100902/8153/2013/CI zo dňa

25. januára 2013, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.

14S/34/2013

-92 zo dňa 27. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.

14S/34/2013-92 zo dňa 27. februára 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom rozhodnutie žalovaného správneho

orgánu č. 1100902/8153/2013/CI zo dňa 25. januára 2013 zrušil podľa § 250j ods.2, písm. e/

O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi

2 6SŽÍ/39/2014

náhradu trov konania vo výške 70 eur za súdny poplatok a 431,60 eur na účet jeho právneho

zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd zákonnosť

preskúmavaných rozhodnutí posudzoval v intenciách ustanovenia § 50 ods. 1 zákona č.

563/2009 Z.z. o správe daní-daňového poriadku, a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v

znení neskorších prepisov (ďalej len zákon č. 563/2009 Z.z alebo daňový poriadok) v spojení

s § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov účinného od

01.09.2012 (ďalej len zákon č. 530/2011 Z.z.), ktorú právnu úpravu citoval, postupom podľa

ustanovení piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že žalovaný žalobou napadnutým

rozhodnutím potvrdil rozhodnutie Colného úradu Trnava č. 9005838/1/1265388 /2012 zo dňa

13. 11. 2012, ktorým bolo žalobcovi registrovanému ako prevádzkovateľ daňového skladu

postupom podľa § 50 ods. 1 zákona č. 563/2008 Z.z. ( zrejme č. 563/2009 Z.z.), aby v

prípade, že by súčet spotrebnej dane z liehu (ďalej len daň), ktorá vznikla uvedením

alkoholického napoja, ktorý je lieh ( ďalej len lieh) do daňového voľného obehu daňovým

subjektom v zdaňovacom období november 2011 a ktorá nebola zaplatená a dane pripadajúcej

na celkové množstvo liehu uvedené do daňového voľného objemu obehu daňovým subjektom

za zdaňovacie obdobie december roku 2012 (ďalej len súčet nezaplatenej dane) bol vyšší ako

rozdiel sumy zloženej zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. a sumy

zábezpeky na daň pripadajúcej na ich prepravovaný v pozastavení dane sa zdržal uvedenia

liehu do daňového voľného obehu za zdaňovacie obdobie december roku 2012 bez

predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na uvedený účet správcu dane s použitím

uvedeného variabilného symbolu tak, aby súčet nezaplatenej dane bol vždy nižší alebo rovný

ako súčet sumy zloženej zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. (zníženej o

sumu zábezpeky na daň pripadajúcu na lieh prepravovaný v pozastavení dane) a zloženej

peňažnej sumy. nakoľko je dôvodná obava, že nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe

jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane

spojené so značnými ťažkosťami.

Colný úrad Trnava v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia zo dňa 13. 11. 2012

konštatoval, že podľa predložených vývozných vyhlásení vyviezol žalobca na územie tretieho

štátu 7.580.000 kontrolných známok, ktoré mali byť odovzdané obchodnému partnerovi OOO

ITAR v Ruskej   federácií. Na územie Slovenskej republiky bolo dovezené a následne

3 6SŽÍ739/2014

prepustené do colného režimu voľný obeh 96.240 spotrebiteľských balení liehu označených

predmetnými známkami. Podľa informácií daňového úradu vyvezené kontrolné známky

neboli dodané tvrdenému odberateľovi, čím vzniklo podozrenie z nezákonného nakladania s

kontrolnými známkami v danom objeme (nenalepené vyvezené kontrolné známky neboli

predložené), vzhľadom na do úvahy prichádzajúcu pokutu za správny delikt v zmysle § 47

ods. písm.e/ zákona č. 105/2004 Z.z. vo výške 20.325.168 eur, v súvislosti s ktorou je obava

že nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti

nevymožiteľná alebo, že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami,

z dôvodu ktorých s odkazom na platnú právnu úpravu zákona č. 563/2009 Z.z. bolo vydané

predbežné opatrenie.

Žalovaný žalobou napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že napadnuté predbežné

opatrenie bolo vydané v súlade so zákonom, jeho účelom je zabezpečenie zaplatenia do úvahy

prichádzajúcej dane z liehu, v prípade ak by žalobcovi bola uložená pomerne vysoká

potenciálne hroziaca pokuta v súvislosti so spornými kontrolnými známkami. Obsah

predloženého oficiálneho stanoviska vydaného Federálnou službou pre reguláciu trhu s

liehovinami Ruskej federácie je v rozpore s informáciami získanými danej veci Kriminálnym

úradom finančnej správy od Colnej správy Ruskej federácie. S poukazom na fungovanie

žalobcu ako podnikateľa v režime slovenských daňových noriem žalovaný nepovažoval za

dôvodné ani výhrady o obmedzovaní podnikania, resp. vzniku značnej škody z titulu

postupu/rozhodovania správcu dane.

Krajský súd poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 50 ods. 1 zákona č. 563/2009

Z.z. a ustanovenú v § 16 ods. 1, 3, 7, 8, U, 12, 17 zákona č. 530/2011 Z.z., uviedol, že

zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúca predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia, keď súd v

rámci súdneho prieskumu musí prihliadať na procesné pochybenie správneho orgánu

namietané v žalobe. Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu

krajský súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe

informácií a dôkazov zabezpečených Kriminálnym úradom finančnej správy od Colnej správy

Ruskej federácie, s ktorým sa jednak žalobca nemal možnosť oboznámiť a jednak žalovaný

nedostatočne, resp. nijako nevyhodnotil v odôvodnení rozhodnutia rozpor medzi obsahom

dôkazov predložených žalobcom (osvedčujúcich riadny vývoz známok a ich zničenie) a

informácií, ktoré mali k dispozícii z vlastných zdrojov správne orgány. Krajský súd súhlasil s

názorom žalovaného, že pre vydanie predbežného opatrenia v zmysle   §   50 zákona

4 ÓSžf/39/2014

č. 563/2009 Z.z. postačuje odôvodnená obava. Konštatoval, že je však potrebné trvať na tom,

aby správny orgán sa v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysporiadal so splnením

podmienok na vydanie predbežného opatrenia aj z tohto hľadiskám, pričom je potrebné

vyhodnotiť aj širšie okolnosti prípadu, vrátane žalobcom namietanej daňovej spoľahlivosti v

súvislosti s upustením od povinnosti mať zloženú zábezpeku na daň, majúc za to, že tento

postup je nevyhnutný pre zabezpečenie zákonom garantovaných práv daňovníka ako

účastníka správneho konania vrátane práva na súdnu ochranu.

Krajský súd vo vzťahu k vznesenej námietke žalovaného, že napadnuté rozhodnutie

majúce dočasný charakter nepodlieha súdnemu prieskumu, konštatoval, že v danom prípade

sa jedná o rozhodnutie dôsledkom, ktorého je zásah do základných práv a slobôd žalobcu, a

ako také nesmie byť vylúčené zo súdneho prieskumu (článok 46 ods. 2 Ústavy SR). Dal do

pozornosti právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 4 Sžf 70/2012 zo

dňa 23.04.2013.

Záverom krajský súd uviedol, že nepovažuje za dôvodné opakované poukazy na vzťah

daňovej zábezpeky ako Špeciálneho inštitútu (majúceho prednosť) a predbežného opatrenia

ako všeobecného inštitútu, ktorý podľa názoru žalobcu v prípade upustenia od povinnosti

zložiť daňovú zábezpeku vylučuje možnosť uložiť predbežné opatrenie v zmysle § 50 zákona

č. 563/2009 Z.z., poukazom na to, že ide o dva inštitúty využiteľné v daňovom konaní síce za

rovnakým účelom (zabezpečenie riadneho plnenia daní) avšak s odlišnými právnymi

dôvodmi a zákonnými podmienkami ich aplikácie.

Krajský súd rozhodovanie o náhrade trov konania odôvodnil podľa § 250k ods. 1

O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli

zaplatením súdneho poplatku a právnym zastúpením.

II.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalovaný.

Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a

vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil

tak, že žalobu zamieta.

5 6Sžff39/2014

V dôvodoch odvolania namietal, že krajský súd na základe vykonaných dôkazov

dospel k nesprávnym skutkovým záverom ( § 205 ods. 2, písm. d/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/).

Vytýkal krajskému súdu, že v rozsudku dochádza ku skutkovým a právnym záverom,

ktoré iba stručne konštatuje, avšak neuvádza dôvody ako k nim dospel.

Nesúhlasil s argumentáciou súdu 1. stupňa, že pokiaľ považoval rozhodnutie

žalovaného za zasahujúce do základných práv a slobôd žalobcu a teda podliehajúce súdnemu

prieskumu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p., neuvádza, aké základné práva a slobody

žalobcu mali byť rozhodnutím žalovaného dotknuté a akým spôsobom. Vyslovil názor, že pre

účely pristúpenia súdu k súdnemu prieskumu rozhodnutia správneho orgánu podľa § 247 a

nasl. O.s.p., musí byť výslovne zrejmé, že žalobca bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím a postupom správneho orgánu. Dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 5sžf 42/2008 zo dňa 19. 08. 2008. Nesúhlasil, že by v danom prípade bolo

obmedzené právo žalobcu na podnikanie.

Žalovaný taktiež považoval za nesprávne tvrdenie súdu prvého stupňa, že žalobca sa

nemal možnosť oboznámiť s príslušnými dôkazmi, na základe, ktorých bolo rozhodnutie

žalovaného vydané.

Nesúhlasil s ani argumentáciou súdu prvého stupňa, že žalovaný nedostatočne resp.

nijak nevyhodnotil v odôvodnení rozhodnutia rozpor medzi obsahom dôkazov predložených

žalobcov a informáciami, ktoré mali správne orgány dispozície z vlastných zdrojov.

Zdôrazniac účel vydania predbežného opatrenia, poukázal na dôvody uvedené v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia na str. 7. Vytýkal súdu prvého stupňa, že v napadnutom rozsudku

ničím nekonkretizuje v Čom, u ktorých námietok sa žalovaný mal nedostatočne, resp. nijako

vysporiadať.

Žalovaný ďalej namietal tvrdenie súdu prvého stupňa, že bolo potrebné skúmať

dôvodnosť vydania rozhodnutia colného úradu vrátanie žalobcom namietanej daňovej

spoľahlivosti v súvislosti s upustením od povinnosti mať zloženú zábezpeku. Vyslovil názor,

že súd prvého stupňa očividne pri vyslovení svojho názoru ako dôvodu zrušenia rozhodnutia

žalovaného postupoval v rozpore s § 245 ods. 2 O.s.p.. Tvrdil že, ak prvostupňový súd sa

zaoberal odôvodnenosťou vydania predbežného opatrenia vzhľadom na rizikový faktor

ohrozujúci   úhradu dane, je bezpredmetné,   či   bol   žalobca v predchádzajúcom období

6 6Sžf/39/2014

považovaný za daňovo spoľahlivého, keďže predpoklad uloženia sankčnej pokuty predstavuje

novú skutočnosť, ktorá nastala neskôr a v prípade uloženia pokuty v značnej výške

20.325.1686 samo o sebe nutne predstavuje riziko finančnej insolventnosti daňového subjektu

bez ohľadu na to, či bol v minulosti považovaný za daňovo spoľahlivého. Žalovaný považoval

za nesprávne tvrdenie súdu prvého stupňa poukazujúce na skutočnosť, že žalobca mal

upustené od povinnosti zložiť zábezpeku, keďže ku dňu vydania rozhodnutia colného úradu

zo dňa 13. 11. 2012 mal žalovaný opätovne zloženú zábezpeku. Uviedol, že žalobca bol

povinný podľa § 76 ods. 2 písm. a/ zákona č. 530/2011 Z.z. účinného od 1. 1. 2012 podať

správcovi dane do stanovenej lehoty opätovnú žiadosť o úplné upustenie od zábezpeky, v

uvedenej lehote žalobca predmetnú žiadosť nepodal, a preto zo zákona podľa § 76 ods. 9 mu

opätovne vznikla povinnosť zložiť zábezpeku. Poukázal na to, že po podaní daňového

priznania za príslušný kalendárny mesiac, peňažná suma zložená žalobcom na základe

predbežného opatrenia, bola na základe jeho žiadosti použitá na úhradu priznanej dane,

ilustrujúc tým dôvodnosť jeho námietky, ktorou namietal tvrdenie súdu prvého stupňa, že

rozhodnutie colného úradu/žalovaného treba považovať za zásah do základných práv a slobôd

žalobcu.

Záverom žalovaný dal do pozornosti oznámenie Generálnej prokuratúry SR č. VI/1 Gd

349/12 - 10 zo dňa 28. 11. 2012, v ktorom konštatovala, že rozhodnutia žalovaného sú

predbežnej povahy a majú obmedzenú platnosť, a preto nebol zistený dôvod na vykonanie

opatrení.

III.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že navrhoval, aby najvyšší súd

odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.5

V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že naďalej trvá na svojich tvrdeniach a

právnom názore vyslovenom v žalobe, ako aj že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne

skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zmene napadnutého rozsudku krajského súdu. Uplatnil si

náhradu trov odvolacieho konania v sume 170, 44 eur.

6Sžf/39/2014

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s

§ 246c ods, 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu

uvedenom v odvolaní žalovaného (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.)

postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v

spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č.

1100902/8153/2013/CI zo dňa 25. januára 2013 zrušil podľa § 250j ods.2, písm. e/ O.s.p. a

vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobou napadnutým rozhodnutím č. 1100902/8153/2013/CI zo dňa 25. januára 2013

žalovaný potvrdil rozhodnutie Colného úradu Trnava č. 9005838/1/1265388 /20I2 zo dňa 13.

11. 2012 podľa § 74 ods.4 zákona č. 563/2009 Z.z..

Colný úrad Trnava rozhodnutím c. 9005838/1/1265388 /2012 zo dňa 13. 11. 2012

žalobcovi registrovanému ako prevádzkovateľ daňového skladu podľa § 50 ods. 1 zákona č.

563/2009 Z.z. uložil povinnosť, aby v prípade, že by súčet spotrebnej dane z liehu (ďalej len

daň), ktorá vznikla uvedením alkoholického napoja, ktorý je lieh ( ďalej len lieh) do

daňového voľného obehu daňovým subjektom v zdaňovacom období november 2011 a ktorá

nebola zaplatená a dane pripadajúcej na celkové množstvo liehu uvedené do daňového

voľného obehu daňovým subjektom za zdaňovacie obdobie december roku 2012 (ďalej len

súčet nezaplatenej dane) bol vyšší ako rozdiel sumy zloženej zábezpeky na daň podľa § 16

zákona č. 530/2011 Z.z. a sumy zábezpeky na daň pripadajúcej na lieh prepravovaný v

pozastavení dane, sa zdržal uvedenia liehu do daňového voľného obehu za zdaňovacie

obdobie december roku 2012 bez predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na uvedený účet

správcu dane s použitím uvedeného variabilného symbolu tak, aby súčet nezaplatenej dane

bol vždy nižší alebo rovný ako súčet sumy zloženej zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č.

530/2011 Z.z. (zníženej o sumu zábezpeky na daň pripadajúcu na lieh prepravovaný

8 6SŽÍ/39/2014

v pozastavení dane) a zloženej peňažnej sumy, nakoľko je dôvodná obava, že nesplatná alebo

nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto

dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného

správneho orgánu, ktorým žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o predbežnom opatrení

podľa § 50 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zdržať

sa uvedenia liehu do daňového voľného obehu za zdaňovacie obdobie december roku 2012

bez predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na uvedený účet správcu dane, za predpokladu

podmienok uložených v tomto predbežnom opatrení.

Odvolací súd v medziach odvolania žalovaného preskúmal rozsudok súdu prvého

stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj

napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho

orgánu prvého stupňa a konania im prechádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe,

najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými

námietkami uvedenými v žalobe, ako aj námietkami žalovaného uvedenými v jeho vyjadrení

k žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu,

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu

neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je

posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových

podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s

účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi

predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho

orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu

správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

9 ÓSžf/39/2014

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav,

ktorý tu bol v Čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy

nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia

správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho

orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na

zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej

úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, Či také rozhodnutie nevybočilo z medzi

a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho

rozhodnutia 245 ods. 2 O.s.p.).

„Podľa či. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") Slovenská republika je

zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa či. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v

rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.7

Podľa či. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a

ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných

právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej

obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený

ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je

súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Práve tu je ťažisko

činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane,

mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu

realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v

zmysle či.2 ods.2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou

obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (či. 7

Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie

postupovať tiež v súlade s jej právne záväznými predpismi.

6Sžf/39/2014

Odvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného medzi účastníkmi konania v prieskumnom konaní súdu spočíva práve v ústavnej

konformnosti výkladu právnej úpravy ustanovujúcej splnenie zákonných podmienok pre

uloženie povinnosti daňovému subjektu na základe predbežného opatrenia v zmysle zákonnej

úpravy ustanovenej v § 50 zákona č. 563/2009 Z.z., a preto odvolací súd zameral svoju

pozornosť na uvedené sporné skutočnosti.

Podľa § 50 ods. 1, 3, 5, 6, 7 správca dane môže počas daňovej kontroly, počas

určovania dane podľa pomôcok alebo pri miestnom zisťovaní na zabezpečenie ich účelu alebo

ak je odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a

vymáhateľnosti nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so

značnými ťažkosťami, v rozsahu nevyhnutne potrebnom uložiť rozhodnutím daňovému

subjektu, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo strpel, a to najmä, aby a) zložil

peňažnú sumu na účet správcu dane, b) nenakladal s vecami alebo právami určenými v

rozhodnutí.

Proti rozhodnutiu o uložení predbežného opatrenia možno podať odvolanie, ktoré

nemá odkladný účinok.

Správca dane predbežné opatrenie zruší, ak pominie dôvod, pre ktorý bolo uložené; ak

pominul dôvod len sčasti, predbežné opatrenie sa zruší len čiastočne.

Predbežné opatrenie stráca účinnosť dňom zaplatenia dane alebo daňového

nedoplatku, a to aj vykonaním kompenzácie podľa § 55 ods. 7, alebo dňom vzniku záložného

práva podľa § 81; o strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne

upovedomiť daňový subjekt.

Ak správca dane predbežné opatrenie zrušil alebo predbežné opatrenie stratilo

účinnosť, správca dane bezodkladne vráti daňovému subjektu zloženú peňažnú sumu podľa

odseku 1 písm. a) alebo jej časť, ktorá nebola použitá na úhradu dane alebo daňového

nedoplatku, na ktorú bola zložená.

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 50 zákona č. 563/2009 Z.z. upravuje

jednak hmotnoprávne podmienky pre uloženie predbežného opatrenia, jeho účinnosť, ako aj

postup správcu dane pri jeho ukladaní. Podnet na uloženie predbežného opatrenia môže

vychádzať len od správcu dane. Predbežné opatrenie možno uložiť v ktoromkoľvek štádiu  

daňovej   kontroly alebo   miestneho zisťovania, alebo v procese určovania dane

6Sžf/39/2014

podľa pomôcok, spravidla však vtedy, keď správca dane zistí porušenie povinností daňovým

subjektom a predpokladá sa, že správca dane rozhodnutím vyrubí daň alebo rozdiel dane.

Predbežné opatrenie môže správca dane uložiť len formou procesného rozhodnutia, ktoré

musí mať všetky predpísané náležitosti ( § 63 daňového poriadku ). Na jeho vydanie je

príslušný správca dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu alebo miestne zisťovanie. Vydaniu

rozhodnutia o predbežnom opatrení nepredchádza dokazovanie. Stačí, ak skutočnosti, ktorých

sa predbežné opatrenie týka, sú osvedčené a v takej miere, aby odôvodňovali použitie

predbežného opatrenia, teda ak je odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň

bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe bude

vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami. Výrok rozhodnutia musí byť formulovaný

tak, aby predbežné opatrenie bolo vykonateľné. Inštitútom predbežného opatrenia správca

dane obmedzuje dispozičné právo daňového subjektu s jeho majetkom, a to najmä aby - zložil

peňažnú sumu na účet správcu dane; -nenakladal s vecami alebo právami určenými v

rozhodnutí. Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré nemá odkladný účinok.

Rozhodnutie je vykonateľné, ak proti nemu nemožno podať odvolanie, alebo ak odvolanie

nemá odkladný účinok, z ktorých dôvodov rozhodnutie o predbežnom opatrení je dňom

doručenia vykonateľné. Voči rozhodnutiu o predbežnom opatrení možno podať odvolanie a

po ukončení odvolacieho konania a doručení rozhodnutia odvolacieho orgánu je rozhodnutie

právoplatné. Predbežné opatrenie nesmie byť trvalej povahy a nesmie znemožňovať

obnovenie pôvodného stavu v budúcnosti. Účinnosť predbežného opatrenia je časovo

obmedzená. Predbežné opatrenie stráca účinnosť - dňom úplného zaplatenia dane alebo

daňového nedoplatku alebo dňom ieho úplného uhradenia vykonaním kompenzácie podľa §

55 od s.7. O strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne upovedomiť

daňový subjekt. Táto skutočnosť môže nastať aj vtedy, ak napr. daňový subjekt uplatní riadne

alebo mimoriadne opravné prostriedky a na základe nich správca dane alebo odvolací orgán

rozhodnutie o vyrubení dane alebo rozdielu dane zruší alebo zmení. Následkom je zrušenie

rozhodnutia o predbežnom opatrení, a to celkom alebo sčasti. Ak správca dane predbežné

opatrenie zrušil alebo predbežné opatrenie stratilo účinnosť, správca dane bezodkladne vráti

daňovému subjektu zloženú peňažnú sumu na účte správcu dane alebo jej časť, ktorá nebola

použitá na úhradu dane alebo daňového nedoplatku, na ktorú bola zložená.

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací

súd mal preukázané, že Colný úrad Trnava vo výroku rozhodnutia č. 9005838/1/1265388

12 6SŽÍ739/2014

/2012 zo dňa 13. 11. 2012 uložil žalobcovi, registrovanému ako prevádzkovateľ daňového

skladu postupom podľa § 50 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., aby v prípade, že by súčet

spotrebnej dane z liehu (ďalej len daň), ktorá vznikla uvedením alkoholického napoja, ktorý je

lieh ( ďalej len lieh) do daňového voľného obehu daňovým subjektom v zdaňovacom období

november 2011 a ktorá nebola zaplatená a dane pripadajúcej na celkové množstvo liehu

uvedené do daňového voľného obehu daňovým subjektom za zdaňovacie obdobie december

roku 2012 (ďalej len súčet nezaplatenej dane) bol vyšší ako rozdiel sumy zloženej zábezpeky

na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. a sumy zábezpeky na daň pripadajúcej na lieh

prepravovaný v pozastavení dane, sa zdržal uvedenia liehu do daňového voľného obehu za

zdaňovacie obdobie december roku 2012 bez predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na

uvedený účet správcu dane s použitím uvedeného variabilného symbolu tak, aby súčet

nezaplatenej dane bol vždy nižší alebo rovný ako súčet sumy zloženej zábezpeky na daň

podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. (zníženej o sumu zábezpeky na daň pripadajúcu na lieh

prepravovaný v pozastavení dane) a zloženej peňažnej sumy, nakoľko je dôvodná obava, že

nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná,

alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami. Rozhodnutie

Colného úradu Trnava sa stalo vykonateľné dňom jeho doručenia žalobcovi, pretože napriek

prípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu, podanie odvolania nemalo odkladný účinok.

Zo znenia výroku tohto rozhodnutia vyplýva, že účinnosť predbežného opatrenia bola časovo

obmedzená. Predbežné opatrenie stratilo účinnosť vykonaním kompenzácie zloženej

zábezpeky predbežným opatrením s daňou za sledované zdaňovacie obdobie. Na túto

skutočnosť upozornil aj žalovaný v dôvodoch odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa,

keď poukázal na to, že po podaní daňového priznania za príslušný kalendárny mesiac, peňažná

suma zložená žalobcom na základe predbežného opatrenia, bola na základe jeho žiadosti

použitá na úhradu priznanej dane.

Krajský súd postupoval správne, kedl vo vzťahu k vznesenej námietke žalovaného, že

napadnuté rozhodnutie má dočasný charakter, a preto nepodlieha súdnemu prieskumu,

posudzoval charakter preskúmavaného rozhodnutia, či vzhľadom na jeho predbežnú povahu

by mohlo zasiahnuť do základných práv a slobôd žalobcu, z ktorého dôvodu by nemohlo byť

vylúčené zo súdneho prieskumu (článok 46 ods. 2 Ústavy SR), dajúc do pozornosti právny

názor vyslovený Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 4 Sžf 70/2012 zo dňa 23. 04. 2013.

Súd prvého stupňa však svoje skutkové a právne závery náležité neodôvodnil.

13 6Sžf/39/2014

Zákonodarca v právnej úprave predbežného opatrenia v právnej norme § 50 zákona č.

563/2009 Z.z. predpokladá dočasný charakter úpravy pomerov daňového subjektu. Účinnosť

predbežného opatrenia je časovo obmedzená. Predbežné opatrenie stráca účinnosť -dňom

úplného zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku alebo - dňom jeho úplného uhradenia

vykonaním kompenzácie podľa § 55 ods.7. O strate účinnosti predbežného opatrenia musí

správca dane písomne upovedomiť daňový subjekt. Ak predbežné opatrenie stratilo účinnosť,

správca dane bezodkladne vráti daňovému subjektu zloženú peňažnú sumu na účte správcu

dane alebo jej časť, ktorá nebola použitá na úhradu dane alebo daňového nedoplatku, na ktorú

bola zložená.

Vychádzajúc zo skutkových zistení a z právnej úpravy ustanovujúcej predbežné

opatrenie (§ 50 zákona č. 563/2009 Z.z.) krajský súd v danom prípade si nezadovázil dostatok

skutkových okolností, majúce za následok predčasnosť ustálenia jeho záveru o nutnosti

súdneho prieskumu žalobou napadnutého rozhodnutia. Predmet súdneho prieskumu postupom

podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je určený predmetom, o

ktorom rozhodol orgán verejnej správy rozhodnutím napadnutým žalobou, ako aj rozsahom

dôvodov uvedených v žalobe. Povinnosťou súdu je skúmať splnenie podmienok súdneho

prieskumu vychádzajúc z konkrétnych skutkových a právnych okolností každého

individuálneho prípadu. Aj keď súdy v rámci súdneho prieskumu neposudzujú účelnosť a

vhodnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, sú vždy povinné posudzovať účinnosť

preskúmavaného rozhodnutia a tým jeho pôsobenie na práva a povinnosti, ako aj právom

chránené záujmy fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá v postavení žalobcu v žalobe namieta,

že tieto boli rozhodnutím a postupom orgánu verejnej správy porušené. Z tohto pohľadu bolo

povinnosťou súdu prvého stupňa v danej veci skúmať, či predmetné rozhodnutie Colného

úradu Trnava a následne rozhodnutie žalovaného uplynutím časovej pôsobnosti, započítaním

dane za sledované zdaňovacie obdobie, nestratilo svoju účinnosť a až na základe takto

zistených skutkových okolností posúdiť, či predmetné predbežné opatrenie bolo spôsobilé

zasiahnuť do základných práv a slobôd žalobcu.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 221

ods. 1, písm. h/, ods. 2 O.s.p. a s § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

14 6Sžf/39/2014

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní postupovať v intenciách

názoru odvolacieho súdu a po zadovážení si skutkových okolností naznačených vyššie v danej

veci opätovne rozhodnúť. Súčasne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí vo veci opäť

rozhodne o náhrade trov konania vrátane o náhrade trov odvolacieho konania ( § 246c ods. 1

v spojení s § 224 ods.3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3: 0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení účinnom od 01. mája 2011 ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. mája 2015

JUDr. Zdenka Reisenauerová , v. r,

predsedníčka senátu Za

správnosť vyhotovenia: Mgr. Karín Fedorová   b