UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobkyne Ing. arch. Q. M., bytom E., zastúpeného JUDr. Danielou Strakovou, advokátkou so sídlom Konštantínova 6, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni - ústrediu, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 322-2/2014-BA zo dňa 06.02.2014, konajúc o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 6S/40/2014-52 zo dňa 17.04.2015, takto jednomyseľne
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6S/40/2014-52 zo dňa 17. apríla 2015 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredie č. 322-2/2014-BA zo dňa 06.02.2014, ktorým žalovaná potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov (ďalej len „správny orgán 1. stupňa“) č. 27030- 1/2013-PO zo dňa 29.10.2013, ktorým rozhodla, že samostatne zárobkovo činnej osobe - žalobkyni ku dňu 05.02.2008 povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie nezaniká.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd s poukazom na § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) uviedol, že za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu sa považuje aj autorizačné osvedčenie, na základe ktorého Slovenská komora architektov zapísala žalobkyňu dňa 25.04.2001 do zoznamu autorizovaných architektov. Dňom vydania autorizačného osvedčenia o zapísaní architekta do zoznamu nadobúda fyzická osoba na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, pretože má postavenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, t. j. podľa zákona č. 138/1992 Zb. o autorizovaných architektoch a autorizovanýchstavebných inžinieroch (ďalej len „zákon č. 138/1992 Zb.“), ak túto činnosť nevykonáva v pracovnom pomere. Samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá má autorizačné osvedčenie na vykonávanie činnosti architekta, zaniká povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v súlade s § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení až dňom vyčiarknutia zo zoznamu architektov. Dňom vyčiarknutia architekta z uvedeného zoznamu stráca autorizačné osvedčenie platnosť.
Poznamenal, že zmena formy výkonu činnosti architekta nemá za následok zmenu ani zánik autorizačného osvedčenia (oprávnenia). Autorizačné osvedčenia nezaniká, je platné a preto povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorá začne vykonávať činnosť architekta v mene a na zodpovednosť právnickej osoby ako jej spoločník alebo konateľ, zaniká podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení najskôr 30. júna kalendárneho roka na základe výšky príjmov z podnikania a inej samostatne zárobkovej činnosti dosiahnutý za predchádzajúci kalendárny rok.
Žalobkyňa za rok 2006 dosiahla ako samostatne zárobkovo činná osoba príjmy relevantné na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia od 01.07.2007 do 30.06.2008, preto jej dňom, ktorý predchádza dňu, kedy pozastavila prevádzkovanie živnosti na základe živnostenského oprávnenia, t. j. dňom 05.02.2008, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, keďže ako držiteľka autorizačného osvedčenia sa naďalej považovala za samostatne zárobkovo činnú osobu. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku sp. zn. 9Sžso/23/2013.
Stanovisko žalobkyne z 25.03.2015 nepovažoval za rozšírenie rozsahu napadnutého rozhodnutia žalovanej, išlo len o spresnenie dôvodov žaloby po udelení plnomocenstva právnej zástupkyni. Záverom konštatoval, že keďže postup správnych orgánov bol v súlade so zákonom, žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie dôvodiac, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že mala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby k 05.02.2008, a teda že povinné nemocenské a dôchodkové poistenie jej nezaniklo z prerušenia prevádzkovania živnosti k 06.02.2008, pričom zotrvávala na dôvodoch uvedených v upresnení žaloby zo dňa 25.03.2015 a v prednese právnej zástupkyne na pojednávaní konanom dňa 17.04.2015. K veci uviedla, že existencia zápisu v zozname autorizovaných architektov osvedčuje len odbornú spôsobilosť, a nie faktický výkon povolania alebo jeho formu, tie sú len na slobodnom rozhodnutí architekta. Poukázala na to, že od 21.12.2007 je zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Prešov ako spoločníčka a konateľka spoločnosti STOA architekti, s.r.o., ktorej predmetom činnosti je „činnosť autorizovaného architekta“. Pre výkon tejto činnosti právnickou osobou je žalobkyňa ako jej konateľka povinná mať autorizačné osvedčenie podľa zákona č. 138/1992 Zb. a vykonávať funkciu odborného garanta pre poskytovanie architektonických služieb v mene a na zodpovednosť právnickej osoby, pričom poukázala na § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 138/1992 Zb., podľa ktorého sa za zamestnanca označuje aj spoločník alebo konateľ spoločnosti.
Vznikom funkcie konateľa spoločnosti s predmetom podnikania „činnosť autorizovaného architekta„ vznikla na strane žalobkyne zákonná prekážka pre výkon slobodného povolania v rovnakom predmete podnikania na základe §136 ods. 1 písm. a) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ktorý zákaz potvrdzuje, ako aj ustanovenia spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti STOA architekti s.r.o. v čl. 18 bod 6.
Ďalej žalobkyňa poukázala na to, čo namietala pred krajským súdom, a ako sa s jej námietkami krajský súd a žalovaná vysporiadali. Záverom konštatovala, že podaným odvolaním sa domáha preskúmania právneho názoru prvostupňového súdu a zmeny napadnutého rozhodnutia zrušením preskúmavaného rozhodnutia žalovanej a vrátením veci na ďalšie konanie.
Žalovaná sa vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 02.07.2015 naďalej pridržiavala svojho stanoviska, ktoréuviedla vo svojom rozhodnutí a vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02.10.2014, kde podrobne objasnila skutkový a právny dôvod, na základe ktorého rozhodla. Poznamenala, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Ďalej uviedla, že sa podrobne zaoberala aj námietkami, ktoré žalobkyňa uviedla v doplnení žaloby a ktoré sú v podstate totožné s námietkami uvedeným v odvolaní voči rozhodnutiu krajského súdu a ku každej z námietok zaujala stanovisko vo vyjadrení zo dňa 30.03.2015, ktorého sa taktiež pridržiava. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 O.s.p.. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ust. § 250s prvá veta O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je nedôvodné. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. septembra 2016 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovanej č. 322-2/2014-BA zo dňa 06.02.2014. Týmto rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa o tom, že žalobkyni ku dňu 05.02.2008 povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie nezaniká.
Podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu.
Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení, povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z jej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako l2-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9.
Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení, povinne dôchodkovo poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená.
Podľa § 21 ods. l zákona o sociálnom poistení, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby vzniká od l. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako l2-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) <. dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) <. odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu,21) <. ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) <..
Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa ako držiteľka živnostenského listu vydaného Obvodným úradom Prešov dňa 17.09.1992 č. ŽO/4813/1992/Se bola považovaná na účely sociálneho poistenia za samostatne zárobkovo činnú osobu (ďalej len „SZČO“) podľa § 5 písm. b) zákona o sociálnom poistení. Dňom 25.04.2001 bola zapísaná do zoznamu autorizovaných architektov, vedeného Slovenskou komorou architektov pod registračným číslom 1152 AA. Dňa 21.12.2007 začala vykonávať činnosť architekta ako konateľ a spoločník spoločnosti STOA architekti, s.r.o. Na základe rozhodnutia o pozastavení prevádzkovania živnosti č. OŽP-Z/2008/01460-2 zo dňa 06.02.2008 mala žalobkyňa podľa § 58 ods. 2 písm. c) zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (ďalej len živnostenský zákon) v znení účinnom do 31.05.2010 pozastavené prevádzkovanie živnosti v období od 06.02.2008 do 31.10.2008. Žalobkyňa bola súčasne považovaná na účely sociálneho poistenia za SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.
Námietky, ktorými žalobkyňa v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu, boli v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobkyňa uplatňovala už v konaní na súde prvého stupňa. Podľa názoru najvyššieho súdu sa už žalovaná a následne aj súd prvého stupňa s týmito námietkami žalobkyne vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú, a preto v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. najvyšší súd ako súd odvolací môže len skonštatovať správnosť dôvodov rozsudku krajského súdu. Žalovaná ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobkyňa, ktorá od 21.12.2007 vykonáva činnosť architekta ako konateľ a spoločník spoločnosti STOA architekti, s.r.o. je naďalej SZČO, pričom bolo dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade neboli splnené podmienky zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO na účely tohto zákona a upravuje tak aj postavenie architekta, ktorý má autorizačné osvedčenie na vykonávanie činnosti. Aj podľa názoru odvolacieho súdu existencia autorizačného osvedčenia architekta, podmienená jeho zápisom v zozname autorizovaných architektov vedenom Slovenskou komorou architektov až do času, kým architekt nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu má za následok, že musí byť považovaný za SZČO na účely zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že zákonodarca rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch zveril do vecnej pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne (§178 ods.1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení).
Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať činnosť architekta. Autorizačné osvedčenie architekta je viazané na fyzickú osobu a nezaniká ani v prípade, že činnosť architekta realizuje prostredníctvom obchodnej spoločnosti, v dôsledku čoho v danom prípade nenastali zákonom taxatívne vymedzené skutočnosti (§ 21 zákona o sociálnom poistení) rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia u žalobkyne ako SZČO. V predmetnej veci činnosť žalobkyne ako autorizovaného architekta a zároveň konateľa a spoločníka v spoločnosti STOA architekti, s.r.o. je viazaná na existenciu autorizačného osvedčenia. Zmena formy výkonu činnosti architekta nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia z dôvodu, že autorizačné osvedčenie na vykonávanie činnosti architekta zaniká až dňom vyčiarknutia zo zoznamu architektov, kedy autorizačné osvedčenie stráca platnosť.
Právny názor krajského i odvolacieho súdu je v súlade s ustálenou judikatúrou -právnym názorom najvyššieho súdu, vysloveným v rozsudku sp. zn. 4Sžso/42/2013 zo dňa 20.08.2014, v rozsudku sp. zn. 9Sžso/7/2012 zo dňa 24.04.2013 a v rozsudku sp. zn. 7Sžso/27/2010 zo dňa 01.07.2011, ktorý bol v rámci zabezpečenia jednotného výkladu zákonov v súlade s § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012 pod č. 66. Odvolacísúd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci ide o obdobnú problematiku zániku účasti na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení ako vo vyššie uvedených rozhodnutiach.
S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodnutie žalovanej, že poistenie žalobkyne ako SZČO ku dňu 05.02.2008 nezaniklo, považoval za súladné so zákonom a preto rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 250k ods.1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, lebo žalobkyňa v konaní nebola úspešná a žalovaná nárok na náhradu trov konania nemá.
S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.