10Sžso/47/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: Sociálna poisťovňa - ústredie, Oddelenie vymáhania pohľadávok, Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, proti žalovanému: INSOLVENCY TRUSTEE, k. s., Vajanského 24, Galanta, správca úpadcu: FIT möbel SK, s.r.o., IČO: 36 823 384, Kračanská cesta 2913/52, Dunajská Streda, právne zastúpenému: EMPIRI s.r.o., Advokátska kancelária, Bárdošová 2/A, Bratislava, o určenie výšky, poradia a zabezpečenia pohľadávok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/15/2014-110 zo dňa 26. mája 2015, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/15/2014-110 zo dňa 26. mája 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že zabezpečená pohľadávka žalobcu vo výške 366,83 Eur, uplatnená prihláškou č. 10 zo dňa 28.10.2013 v konkurznom konaní úpadcu FIT möbel SK, s.r.o., Kračanská cesta 2913/52, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 36 823 384, č. k. 25K/34/2013 je prednostnou pohľadávkou v zmysle § 120 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov ďalej len „ZKR“), ďalším výrokom rozhodol, že zabezpečená pohľadávka žalobcu vo výške 773,02 Eur, uplatnená prihláškou č. 11 zo dňa 28.10.2013 v konkurznom konaní úpadcu FIT möbel SK, s.r.o., Kračanská cesta 2913/52, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 36 823 384, č. k. 25K/34/2013 je prednostnou pohľadávkou v zmysle § 120 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že z hľadiska posúdenia dôvodnosti žaloby vo vzťahu k popretým pohľadávkam, ktoré boli uplatnené žalobcom prihláškou č. 10 a č. 11 dospel k záveru, že aby bolo možné považovať tieto pohľadávky za prednostné, je potrebné vyriešiť otázku, kedy tieto pohľadávky skutočne vznikli. Teda či vznikli v čase reštrukturalizácie, resp. pred začatím reštrukturalizácie alebo po jej skončení.

Keďže pohľadávka žalobcu vo výške 366,83 Eur, uplatnená prihláškou č. 10 zo dňa 28.10.2013 z titulu nezaplateného poisteného na sociálne poistenie za obdobie október 2012, predpísaná rozhodnutím Č.700-05123622-GC04/12 z 13.12.2012, sa týka nezaplateného poistného za október 2012, súd ustálil, že povinnosť na zaplatenie poistného vznikla 01.11.2012 v zmysle ust. § 142 ods. 1 zákona č.461/2003 Z. z., pričom poistné bolo splatné v zmysle ust. § 143 ods. l tohto zákona dňom 08.11.2012, t.j. v čase, kedy prebiehala u dlžníka - spoločnosti FIT möbel SK, s.r.o., so sídlom Kračanská cesta 2913/52, 929 01 Dunajská Streda, reštrukturalizácia, ktorá začala uznesením Okresného súdu v Trnave zo dňa 10.10.2012, zverejneným 16.10.2012. Z vyššie uvedeného teda krajský súd vyvodil, že v zmysle § 120 ods. 2 zákona č.7/2005 Z. z. treba túto pohľadávku považovať za prednostnú, nakoľko vznikla počas reštrukturalizačného konania.

V ďalšom uviedol, že rovnako treba hľadieť aj na pohľadávku žalobcu vo výške 773,02 Eur, uplatnenú prihláškou č. 11 zo dňa 28.10.2013 z titulu nezaplateného poistného na sociálne poistenie za obdobie máj 2013, predpísanú rozhodnutím č.700-0511442213-GC04/13 zo dňa 16.07.2013, pretože povinnosť zaplatiť poistné za mesiac máj 2013 vznikla 01.06.2013 v zmysle ust. § 142 ods. 1 zákona č.461/2003 Z. z., pričom poistné bolo splatné v zmysle ust. § 143 ods. l tohto zákona dňa 08.06.2013, t.j. v čase, kedy prebiehala u dlžníka spoločnosti FIT möbel SK, s.r.o., so sídlom Kračanská cesta 2913/52, 929 01 Dunajská Streda, reštrukturalizácia, ktorá začala uznesením Okresného súdu v Trnave zo dňa 10.10.2012, zverejneným 16.10.2012. Z vyššie uvedeného teda súd dospel k záveru, že v zmysle § 120 ods. 2 zákona č.7/2005 Z. z. treba aj túto pohľadávku považovať za prednostnú, nakoľko vznikla počas reštrukturalizačného konania.

Krajský súd poukázal na to, že na rozdiel od pohľadávky penálov, ktoré vznikajú okamihom vydania rozhodnutia, ktorým je penále predpísané, pohľadávky týkajúce sa nezaplateného poistného na sociálne poistenie vznikajú priamo zo zákona, teda ich vznik nie je viazaný na rozhodnutie príslušného orgánu verejnej správy. Z uvedeného dôvodu je aj odkaz žalobcu na rozhodnutie NS SR č. 4Obdo/48/2011 právne bezvýznamný.

Pokiaľ ide o pohľadávky nezaplateného penále, uplatneného prihláškou č. 13 a č. 14, ktoré boli predpísané rozhodnutiami Č.700-0511875313-GC04/13 z 30.9.2013 v sume 11.754,57 Eur a rozhodnutím Č.700-0511875413-GC04/13 dňa 30.9.2013 v sume 48.675,35 Eur, dospel krajský súd k záveru, že tieto pohľadávky nemožno považovať za zistené z dôvodu, že podľa ustanovení zákona §§ 144 a 240 ods. 1,2 a ust. §§ 119a 120 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii penále vyúčtované podľa zákona nie je možné považovať za príslušenstvo pohľadávky, penále je sankcia za porušenie povinností odviesť poistné včas alebo v správnej výške podľa zákona. Nárok na penále nevzniká priamo zo zákona, ale vzniká až na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia vydaného Sociálnou poisťovňou. Z uvedeného teda vyplýva, že penále nie je možné prihlásiť prihláškou v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní, pokiaľ nie je pohľadávka určená právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Sociálnej poisťovne.

V danom prípade mal krajský súd za nesporné, že obe pohľadávky vznikli dňa 30.09.2013 t.j. dňom vydania rozhodnutí, avšak tieto pohľadávky nemožno považovať za zistené, keďže predmetné rozhodnutia smerovali voči dlžníkovi a následne boli aj dlžníkovi doručené dňa 08.10.2013, hoci v čase doručovania bol už na majetok dlžníka vyhlásený konkurz ( dňa 03.10.2013 nasledujúci deň po zverejnení v Obchodnom vestníku). Keďže v danom prípade správca nemal možnosť preskúmať vydané rozhodnutia a o ich vydaní sa dozvedel až z prihlášky zabezpečenej pohľadávky, považoval súd popretie pohľadávky zo strany správcu za zákonné.

Rozsudok krajského súdu napadol žalovaný včas podaným odvolaním tak, že rozhodnutie napadol v rozsahu výroku, ktorým súd určil, že zabezpečená pohľadávka žalobcu vo výške 366,83 EUR, uplatnená prihláškou č. 10 je prednostnou pohľadávkou, výroku, ktorým súd určil, že zabezpečená pohľadávka žalobcu vo výške 773,02 EUR, uplatnená prihláškou č. 11 je prednostnou a výroku, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

Odvolanie dôvodil tým, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa dospel na základevykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

K odvolaniu proti rozsudku vo veci samej žalovaný uviedol, že žalobca si prihláškou pohľadávky č. 10 a 11 prihlásil do konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu pohľadávky vzniknuté voči úpadcovi v čase prebiehajúceho reštrukturalizačného konania úpadcu (v tom čase ešte iba dlžníka). Právnym dôvodom vzniku oboch prihlásených pohľadávok bolo poistné na sociálne poistenie za obdobie október 2012 (prihláška pohľadávky č. 10, zapísanej v zozname pohľadávok pod č. 53/10) a máj 2013 (prihláška pohľadávky č. 11, zapísanej v zozname pohľadávok pod č. 53/11).

Keďže obe predmetné pohľadávky vznikli počas reštrukturalizačného konania v súvislostí s prevádzkovaním podniku úpadcu (v tom čase dlžníka), žalobca si tieto prihlásil do konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu ako prednostné pohľadávky podľa § 120 ods. 2 ZRK (poradie „A“), pretože mal za to, že boli splnené podmienky podľa § 120 ods. 4 ZKR. Predchádzajúci správca predmetné pohľadávky poprel čo do poradia z toho dôvodu, že podmienky podľa § 120 ods. 4 ZKR splnené neboli, a teda pohľadávky sa v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu nemôžu považovať za prednostné.

Pohľadávky, ktoré si žalobca prihlásil v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu prihláškami č. 10 a 11 sú skutočne pohľadávkami, ktoré sa v reštrukturalizácii považujú za prednostné pohľadávky v zmysle § 120 ods. 2 ZKR, keďže vznikli počas reštrukturalizácie dlžníka (v čase medzi vydaním uznesenia, ktorým súd povolil reštrukturalizáciu a uznesenia, ktorým súd skončil reštrukturalizáciu). Táto skutočnosť medzi žalobcom a žalovaným nie je sporná. Na to, aby sa však mohli predmetné pohľadávky, ktoré sa v reštrukturalizácii považovali za prednostné, uplatniť ako prednostné v konkurze, musel by byť počas reštrukturalizácie na majetok dlžníka vyhlásený konkurz tak, ako to explicitne predpokladá § 120 ods. 4 ZKR. Tu sa právny názor žalobcu a žalovaného na okamih skončenia, prípadne čas trvania reštrukturalizácie rozchádza.

Žalobca tvrdí, že reštrukturalizácia pokračuje aj po vydaní uznesenia o jej skončení príslušným súdom v zmysle § 153 ods. 1 ZKR. Poukazuje pritom na ust. § 118 ods. 2 ZKR, ktoré podľa žalobcu nedovoľuje súdu vyhlásiť konkurz podľa § 120 ods. 4 ZKR počas reštrukturalizácie, pretože v každom prípade najprv musí byť vždy reštrukturalizácia uznesením skončená/reštrukturalizačné konanie skončené a až následne môže byť vyhlásený konkurz, a teda znenie § 120 ods. 4 ZKR treba chápať „v širších súvislostiach“ - reštrukturalizácia nekončí vydaním uznesenia o jej skončení, ale až úplným splnením reštrukturalizačného plánu. Inak by podľa žalobcu nebolo toto ustanovenie v praxi uplatniteľné, pretože počas reštrukturalizácie nemôže byť vyhlásený konkurz (argument vyššie). Podľa žalobcu sa vydaním uznesenia o skončení reštrukturalizácie končí len jej „formálno-procesná časť“ a naďalej pokračuje v „ekonomickej rovine", ktorá končí, až keď budú všetky pohľadávky všetkých veriteľov zahrnuté do reštrukturalizačného plánu splnené. Tento názor mal vysloviť aj NS SR v rozhodnutí sp. zn. 4Obdo/48/2011.

Žalovaný považuje argumentáciu žalobcu za absolútne účelovú, nemajúcu oporu v ZKR, a rozhodnutie NS SR, ktorým podporuje svoju argumentačnú líniu je, podľa názoru žalovaného nepresvedčivé, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci a vykazujúce znaky svojvôle, resp. tvorby práva namiesto jeho výkladu, čo je v rozpore s princípmi právneho štátu, keďže normotvorná právomoc súdom nepatrí.

Žalovaný poukázal na svoje vyjadrenia pred súdom prvého stupňa, že zákonodarca na viacerých miestach v ZKR upravil situácie, kedy práve počas reštrukturalizácie môže dôjsť k vyhláseniu konkurzu, nie však na základe návrhu (§ 131 ods. 2 ZKR, § 129 ods. 1 ZKR).

Z uvedených dôvodov vyslovil žalovaný názor, že práve počas reštrukturalizácie môže byť v zákonom celkom jasne vymedzených prípadoch vyhlásený konkurz a iba ak sa tak stane, pohľadávky, ktorévznikli počas reštrukturalizácie ako prednostné, sa môžu v konkurze uplatniť ako prednostné. Pre doplnenie uviedol, že reštrukturalizácia bola právoplatne skončená dňa 16.07.2013 (uznesenie Okresného súdu Trnava, sp. zn. 36R/5/2012, zo dňa 08.07.2013, zverejnené v Obchodnom vestníku č. OV134/2013 pod č. K012538 dňa 15.07.2013) a konkurz bol právoplatne vyhlásený až dňa 03.10.2013 (uznesenie Okresného súdu Trnava, sp. zn. 25K/34/2013, zo dňa 25.09.2013, zverejnené v Obchodnom vestníku č. OV 190/2013 pod č. K017415 dňa 02.10.2013), teda viac ako dva mesiace po skončení reštrukturalizácie.

Žalovaný ďalej poukázal na fakt, že ZKR v žiadnom svojom ustanovení nerozdeľuje reštrukturalizáciu na žalobcom zmienené častí (fázy/roviny), ktoré by reštrukturalizácia mala mať. Práve naopak, z viacerých ustanovení ZKR je zrejmé, že zákonodarca nemal úmysel, aby osobitne existovala „ekonomická rovina" reštrukturalizácie s právnymi účinkami. Žalovaný nepopiera existenciu ekonomickej roviny reštrukturalizácie, ktorá má svoj nepopierateľný zmysel najmä pre veriteľov, avšak len vo faktickej rovine bez akýchkoľvek právnych následkov spájaných s jej začatím/vznikom a ukončením. „Ekonomická rovina“ reštrukturalizácie ako obdobie reštrukturalizácie nie je v ZKR nijako zakotvená, nie je zrejmé, kedy by mala začať a kedy skončiť. Poukázal na absenciu právnej istoty, ak by za stavu absencie exaktnej definície začatia aj skončenia „ekonomickej roviny" reštrukturalizácie boli s týmto stavom spojené právne účinky. Dátum splnenia reštrukturalizačného plánu (ako domnelý skutočný koniec reštrukturalizácie podľa žalobcu) nie je zverejňovaným ani verejne dostupným/zistiteľným dátumom, veritelia nemajú povinnosť si ho, a ani súdu, oznamovať a súd tento nezisťuje ani ex offo. Teoreticky by teda mohla nastať situácia, že veriteľ, ktorý si bude prihlasovať pohľadávku do konkurzu, nebude vedieť, či si má túto prihlásiť ako prednostnú alebo nie, lebo nebude vedieť, či už skončila „ekonomická rovina“ reštrukturalizácie uspokojením všetkých pohľadávok všetkých veriteľov podľa reštrukturalizačného plánu alebo nie.

Zákonodarca v § 162 ods. 1 ZKR výslovne odlišuje okamih skončenia reštrukturalizácie a okamih úplného splnenia plánu, ktorý má, vychádzajúc z predmetného ustanovenia, nastať až po skončení reštrukturalizácie. Zákonodarca takto explicitne vylúčil možnosť, že by reštrukturalizácia skončila až úplným splnením plánu; zákonodarca so skončením reštrukturalizácie v zmysle § 153 ods. 1 ZKR (vydaním uznesenia o jej skončení) spája aj konkrétne právne následky vymenované v § 156 ZKR, ktoré sú charakteristické pre trvanie reštrukturalizácie (existencia funkcie správcu, veriteľského výboru, osobitné účinky spojené s jej začatím), pričom so skončením „ekonomickej roviny“ reštrukturalizácie zákonodarca žiadne právne následky nespája.

K rozhodnutiu NS SR sp. zn. 4Obdo/48/2011 žalovaný uviedol, že toto rozhodnutie nemožno považovať za precedentné, keďže je nepresvedčivé, veľmi stručné odôvodnené, neobsahuje žiadne reálne odôvodnenie úvah, ktorými sa NS SR riadil, a ktoré ho viedli k takému rozhodnutiu, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci a vykazujúce znaky arbitrárnosti, pretože súd pri „uplatnení" zákonných noriem išiel nad ich rámec a právo dotvoril a nie vyložil, pričom v správne fungujúcom právnom štáte majú rozhodnutia súdu unifikovať právo a upevňovať zákonný výklad, nie ho svojimi odôvodneniami trieštiť.

Z uvedeného dôvodu sa žalovaný nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že pohľadávky prihlásené prihláškami č. 10 a 11 by mali byť prednostnými, pretože nebola splnená požiadavka podľa § 120 ods. 4 ZKR, keďže konkurz na majetok úpadcu nebol vyhlásený počas reštrukturalizácie, ale až viac ako dva mesiace po jej skončení. Žalovaný preto navrhol žalobu zamietnuť, no v rozpore s jeho návrhom súd prvého stupňa v tejto časti žalobe vyhovel.

Žalovaný zároveň poukázal na viaceré vady rozsudku, ktoré zjavne vyplývajú z jeho odôvodnenia, v ktorom sa obmedzil len na konštatovanie, že sporné pohľadávky vznikli počas reštrukturalizácie, a preto sa považujú za prednostné v zmysle § 120 ods. 2 ZKR. Táto skutočnosť však nie je medzi žalobcom a žalovaným sporná, spornou skutočnosťou je, či sa predmetné pohľadávky považujú za prednostné aj v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu v zmysle § 120 ods. 4 ZKR, pričom v odôvodnení rozsudku nie je obsiahnutá ani jediná veta, ktorou by bol rozsudok vo veci samej odôvodnený. Súd teda buďnevykonal potrebné dôkazy k tomu, aby vôbec zistil, či sa pohľadávky môžu považovať za prednostné aj v zmysle § 120 ods. 4 ZKR alebo tieto vykonal, ale nesprávne právne vec posúdil tým, že neaplikoval správne ustanovenia ZKR na skutkový stav, ktorý zistil. Z odôvodnenia rozsudku nie je možné zistiť, ktorý z uvedených dôvodov prevažuje, keďže odôvodnenie nedáva odpoveď ani na to, aký skutkový stav súd prvého stupňa zistil, ako sa vysporiadal so spornými tvrdeniami žalobcu a žalovaného, a ani ako zistený skutkový stav právne kvalifikoval a prečo.

Takéto odôvodnenie rozsudku podľa názoru žalovaného nespĺňa ani náležitosti odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“). Žalovaný tiež poukázal na viaceré rozhodnutia ÚS SR, podľa ktorých je súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06) a tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá síce nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

Z uvedeného dôvodu sa žalovaný ani nevie účinne proti rozsudku brániť, keďže nevie, či súd vykonal ním navrhované dôkazy (alebo aspoň niektoré z nich) za účelom zistenia skutkového stavu, alebo či má trvať na ich vykonaní alebo súd tieto vykonal, no neopísal v odôvodnení rozhodnutia zistený skutkový stav a až následne tento nesprávne kvalifikoval. Žalovaný z uvedeného dôvodu žiada aj o nápravu tohto nedostatku. Bez ohľadu na uvedené skutočnosti, žalovaný vyjadril názor, že rozhodnutie je nesprávne, pričom z dôvodu na strane súdu prvého stupňa (nejasné, nezrozumiteľné a nepresvedčivé odôvodnenie) nie je zrejmé, či súd prvého stupňa pochybil pri zisťovaní skutkového stavu alebo až pri jeho následnej právnej kvalifikácii a uplatnení relevantných zákonných noriem, čoho dôsledkom bolo vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci samej.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd po posúdení argumentov žalovaného a preskúmaní rozsudku napadnutý rozsudok vo veci samej zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby napadnutý rozsudok v uvedenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom prvostupňový súd zaviaže, aby náležité zistil skutkový stav veci, tento riadne opísal v odôvodnení nového rozsudku a následne správne právne kvalifikoval, pričom svoje úvahy riadne opíše a odôvodní.

V prípade, ak by odvolací súd napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil, žalovaný žiada, aby vyslovil prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p., pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania žalovaný uviedol, že ho považuje za nesprávny z dôvodu, že žalobca bol v danej veci úspešný rovnako ako žalovaný. Namietal, že súd nesprávne aplikoval § 142 ods. 2 O.s.p., keď posúdil všetky nároky, ktoré boli predmetom konania spoločne, pričom mal postupovať tak, že pri každom nároku rozhodne o trovách konania podľa úspechu pri uplatňovaní toho konkrétneho nároku, pričom v tomto prípade mal žalovanému, uplatňujúc § 142 ods. 1 O.s.p., priznať náhradu trov vo vzťahu k dvom uplatňovaným nárokom, ohľadne ktorých mal žalovaný plný úspech (žaloba bola zamietnutá). Žiadal preto, aby mu bola prizná náhradu trov prvostupňového konania a náhrada trov odvolacieho konania podľa priloženého vyčíslenia.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 09.07.2015 uviedla, že dôvody odvolania žalovaného vo veci samej považuje za účelové a neopodstatnené. Poznamenala, že žalovaný sa v odvolaní rozsiahlo venoval rozhodnutiu NS SR sp. zn. 4Obdo/48/2011, na ktoré žalobkyňa v priebehu konania poukázala z dôvodu obdobnej právnej problematiky, avšak ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ten pri svojom rozhodovaní nevychádzal z predmetného rozhodnutia, nakoľko ho považoval za právne bezvýznamný.

Ďalej uviedla, že vo veci samej sa pridŕža všetkých svojich doterajších tvrdení a argumentov. Zdôraznila,že v prípade zúženého výkladu ust. § 120 ods. 4 ZKR tak, ako to uvádza žalovaný, by ust. § 120 ods. 4 ZKR bolo v praxi neaplikovateľné, a to nielen v prípade konkurzu na návrh oprávnenej osoby, ale i pre prípad konkurzu na žiadosť správcu v zmysle § 129 ods. 2 posledná veta ZKR a tiež konkurzu vyhláseného z úradnej moci súdu v zmysle § 131 ods. 2 ZKR, nakoľko v oboch prípadoch súd jedným uznesením zastaví reštrukturalizačné konanie, začne konkurzné konanie a vyhlási konkurz. Teda vždy dôjde najprv k zastaveniu reštrukturalizačného konania, následne k začatiu konkurzného konania a až následne k vyhláseniu konkurzu, a to v rámci jedného uznesenia vydaného príslušným súdom za predpokladov uvedených v ZKR. Tvrdenie žalovaného, že reštrukturalizácia v takomto prípade má kontinuálne prejsť na konkurz, a teda konkurz je možné považovať za vyhlásený počas reštrukturalizačného konania potom nemá oporu v zákone a je prejavom žalovaného svojvoľného výkladu príslušného ustanovenia zákona. Vyhláseniu konkurzu na majetok dlžníka teda vždy predchádza skončenie samotnej reštrukturalizácie a aby bolo možné na právne vzťahy aplikovať ust. § 120 ods. 4 ZKR, je potrebné za konkurz vyhlásený počas reštrukturalizácie považovať konkurz, k vyhláseniu ktorého došlo v dôsledku neúspešného reštrukturalizačného konania (pred úplným splnením plánu) voči veriteľovi, ktorý je zároveň oprávnený z pohľadávky považovanej za prednostnú v zmysle § 120 ZKR. V opačnom prípade by sa ust. § 120 ods. 4 ZKR stalo v praxi bezpredmetné.

Úvahy, že uvedeným postupom pri aplikácii ust. § 120 ods. 4 ZKR by teoretický veriteľ, ktorý prihlasuje pohľadávku do konkurzu, „nevedel, akým spôsobom si má pohľadávku prihlásiť, lebo nebude vedieť, či už skončila ekonomická rovina reštrukturalizácie..,, čo zavedie neprijateľný stav právnej neistoty“, sú podľa žalobkyne absurdné a ničím nepodložené.

Tvrdenie žalovaného, že po potvrdení plánu súdom síce „nepopiera existenciu ekonomickej roviny reštrukturalizácie, avšak bez akýchkoľvek právnych následkov spájaných s jej začatím/vznikom a ukončením“, je priamo vyvrátené napr. znením ust. § 161 ods. 1 ZKR. Rovnako, i keď si je žalobca vedomý, že zákon č. 87/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, vrátane zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, sa nevzťahuje na reštrukturalizáciu dlžníka/úpadcu, tak z niektorých jeho novelizovaných ustanovení (§ 155a a nasl. ZKR) priamo vyplýva, že i po potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom, a teda po skončení reštrukturalizačného konania pokračujú ekonomické efekty a dôsledky reštrukturalizácie s rozsiahlymi právnymi následkami pre veriteľov a pre dlžníka samotného. Preto aj po tom, čo reštrukturalizačný plán dlžníka bol potvrdený súdom, nemožno poprieť pokračovanie reštrukturalizácie z hľadiska určitej „ekonomickej“ roviny s nepopierateľnými právnymi následkami pre prípad neplnenia reštrukturalizačného plánu.

Pokiaľ ide o odvolanie voči výroku súdu o náhrade trov konania, žalobkyňa ho rovnako považuje za účelové a neopodstatnené. Uviedla, že predmetom žaloby o určenie pohľadávok bolí štyri pohľadávky žalobkyne, ktoré boli správcom konkurznej podstaty popreté s tým, že súd v napadnutom rozsudku určil poradie dvoch z popretých pohľadávok v celkovej hodnote 1 139,85 EUR tak, ako žalobkyňa žiadala v petite žaloby zo dňa 29.01.2014 a žalobu v časti o určenie ostatných dvoch pohľadávok v celkovej hodnote 60 389,04 EUR zamietol. Žalobkyňa poukazuje na okolnosti popretia predmetných pohľadávok uplatnených prihláškou č. 13 a č. 14. Ak veriteľ nemá s ohľadom na zodpovedné vyhodnotenie opodstatnenosti podania žaloby o určenie pohľadávok inú možnosť, ako sa plne spoliehať a odvolávať na písomné dôvody popretia oznámené správcom, potom je neprípustné také konanie správcu, ktorým po viac ako roku od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok, od samotného popretia pohľadávok a od podania incidenčnej žaloby podstatným spôsobom zmení dôvody popretia a popretie odôvodní celkom novými ideami, o ktorých veriteľ pri podaní žaloby nemal možnosť uvažovať a zodpovedne ich vyhodnotiť po právnej stránke.

Takéto konanie nielen vnáša do právnych vzťahov veriteľov v konkurze neakceptovateľnú právnu neistotu, ale možno ho kvalifikovať ako svojvôľu zo strany správcu. Potom by miera zodpovednosti správcu konkurznej podstaty (v tomto prípade spočívajúca predovšetkým vo vyčíslených trovách konania) nemala byť opomenutá a už vôbec nie prenášaná na veriteľa, ktorý sa v priamej súvislosti s konaním správcu konkurznej podstaty snažil uplatniť svoj nárok na súde, preukázať jeho právnupodstatu a vyvrátiť dôvody popretia pohľadávok uvádzaných správcom (tzn. neopodstatnenú aplikáciu ust. § 155 ods. 2 ZKR).

Na mieste je tiež otázka, či vôbec je prípustné po lehote určenej na popieranie pohľadávok takýmto zásadným spôsobom zmeniť dôvody popretia pohľadávok s právnymi následkami, ktoré zákon s popretím a neúspešným domáhaním sa určenia popretých pohľadávok na súde spája.

Na základe skutočností uvedených žalovaným na pojednávaní pred krajským súdom, ktoré nikdy neboli uvádzané ako dôvod popretia pohľadávok ani pri samotnom zapísaní popretia do zoznamu pohľadávok správcom Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k. s., ani v písomnom vyjadrení správcu INSOLVENCY TRUSTEE, k. s., a o ktorých žalobkyňa z tohto dôvodu nemala dôvod pochybovať, sa žalobkyňa rozhodla nepodať odvolanie voči Rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/15/2014 z 26.05.2015, a to predovšetkým aj s ohľadom na výrok súdu o trovách konania, ktorý vzhľadom na všetky okolnosti tohto prípadu a skutočnosti vyššie uvedené považovala za spravodlivý pre obe zúčastnené strany.

Žalobkyňa ďalej vo veci nepriznania trov konania uviedla, že žaloba bola podaná voči správcovi konkurznej podstaty, ktorým v čase jej podania bola spoločnosti INSOLVENCY TRUSTEE, k. s. Účastníkom konania na strane žalovaného bol teda správca konkurznej podstaty. Osoba vo funkcii správcu, ktorá má z moci štátu osobitné a jedinečné rozsiahle právomoci pri výkone správcovskej činnosti, musí byť v zásade schopná v konaní o určení pohľadávky konať sama, a to i v prípade, ak nemá právnické vzdelanie, nakoľko podmienky výkonu funkcie správcu a podmienky povolenia zápisu do zoznamu správcov sú dostatočne dôsledne a prísne stanovené tak, aby osoba, ktorá bola zapísaná do zoznamu správcov, bola oprávnená vykonávať túto funkciu samostatne a s odbornou starostlivosťou tak, ako to zákon vyžaduje. Potom, ak sú úkony správcu spojené s incidenčným konaním podstatnou súčasťou „náplne jeho práce“ ako správcu konkurznej podsady, tak ponechanie zastupovania na advokátsku kanceláriu s následným vyčíslením trov právneho zastúpenia vo výške 2 111,47 EUR a trov odvolacieho konania vo výške 421,46 EUR, spolu vo výške 2 532,93 EUR považuje žalobkyňa za absolútne neúčelne vynaložené náklady správcu konkurznej podstaty.

Žalobkyňa poukázala na to, že nielenže pôvodný správca konkurznej podstaty poprel predmetné sporné pohľadávky žalobkyne z úplne iných dôvodov, ako boli napokon namietané žalovaným v samotnom konaní pred súdom, čo malo podstatný vplyv na výsledok konania, ale ani samotný žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe žalobkyni, ktorý je potrebné považovať za prvý úkon, ktorý mu patril, neuviedol tieto skutočnosti a ani inak nerozporoval doručenie predmetných rozhodnutí, na podklade ktorých boli popreté pohľadávky do konkurzu prihlásené, a nijak nerozporoval ich právoplatnosť a vykonateľnosť. Mieru zodpovednosti žalovaného v tomto prípade (prejavujúcu sa predovšetkým vo vyčíslených trovách konania) nemožno poprieť a opomenúť, nakoľko mala priamy vplyv na konanie žalobkyne spočívajúce v podaní samotnej žaloby. Táto zodpovednosť by preto nemala byť prenášaná na veriteľa, ktorý sa v priamej súvislosti s konaním správcu konkurznej podstaty snažil uplatniť svoj nárok na súde a vyvrátiť dôvody popretia pohľadávok uvádzaných správcom. Okrem toho účelne vynaložené trovy konania správcu konkurznej podstaty sa považujú za pohľadávku, ktorú má správca možnosť uplatniť si voči konkurznej podstate, prípadne môže byť uspokojená pomerne zo všeobecnej podstaty.

Na základe všetkých uvedených skutočností žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol a potvrdil rozsudok krajského súdu a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 O.s.p.. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ust. § 250s prvá veta O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a treba mu priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a nainternetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. septembra 2016 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Podľa § 120 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z., ak súd počas reštrukturalizácie vyhlási na majetok dlžníka konkurz, prednostné pohľadávky, ak vznikli v súvislosti s prevádzkovaním podniku dlžníka počas reštrukturalizačného konania, sa v konkurze v nezabezpečenom rozsahu uspokojujú zo všeobecnej podstaty pred inými nezabezpečenými pohľadávkami.

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bolo rozhodnutie krajského súdu v odvolaním napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým ako súd prvého stupňa určil, že žaloba žalobkyne je dôvodná len v časti uplatnenej pohľadávky vo výške 366,83 EUR uplatnenej prihláškou č. 10 a v časti uplatnenej pohľadávky vo výške 773,02 EUR uplatnenej prihláškou č. 11. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd s poukazom na príslušné ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii a zákona o sociálnom poistení tým, že pohľadávku žalobkyne vo výške 366,83 EUR uplatnenú prihláškou č. 10 rovnako ako pohľadávku žalobkyne vo výške 773,02 EUR uplatnenú prihláškou č. 11 je nutné považovať za prednostnú, nakoľko vznikla počas reštrukturalizačného konania.

Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu má za preukázané, že žalobkyňa už v žalobe zo dňa 29.01.2014 namietala, že konkurz na majetok úpadcu bol na účely určenia poriadia prihlasovaným pohľadávok vyhlásený počas reštrukturalizácie dlžníka, teda pohľadávky žalobcu uplatnené prihláškou č. 10 a č. 11 sú prednostnými pohľadávkami. Naproti tomu žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 23.06.2014 namietal, že konkurz na majetok úpadcu nebol vyhlásený počas jeho reštrukturalizácie, ale až viac ako dva mesiace po jej právoplatnom skončení, teda neboli splnené podmienky na to, aby mohli byť uplatnené pohľadávky uspokojené ako prednostné.

Vo svetle uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že vlastné odôvodnenie rozhodnutia súd prvého stupňa je vo vzťahu k vyriešeniu kľúčovej otázky (splnenie podmienok podľa § 120 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z.) nedostatočné s tým, že právny názor súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v naznačenom smere úplne absentuje, čo nezodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V zmysle ustálenej judikatúry krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nemusí vysporiadať so všetkými námietkami účastníka konania, ale len s tými, ktoré sú právne relevantné s prejednávanou vecou. Povinnosť súdu vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníkov súdneho konania je jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

V predmetnom prípade súd rozhodoval o určení výšky, poradia a zabezpečenia pohľadávok žalobkyne, pričom medzi účastníkmi konania bolo sporné, či súd vyhlásil alebo nevyhlásil konkurz na majetok dlžníka počas reštrukturalizácie, bolo preto povinnosťou súdu zaoberať sa touto spornou skutočnosťou. Opisom vzniku jednotlivých pohľadávok a ich uplatnenia v reštrukturalizačnom konaní nedal krajský súd odpoveď na jedinú spornú otázku, na ktorú sa názory žalobkyne a žalovaného rozchádzajú. Z konštatovania, že predmetné pohľadávky vznikli počas reštrukturalizačného konania, čo nebolo medzi účastníkmi sporné, nemožno odôvodniť prijatý záver, že išlo o prednostné pohľadávky v zmysle § 120 ods. 4 ZKR.

Vychádzajúc z uvedeného považoval odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľné s tým, že postupom súdu bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom, pretože pre chýbajúcu argumentáciu sa žalovaný ani nemôže účinne proti rozsudku brániť.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok umožňuje, a to najmä zúčastniť sa pojednávania vo veci, byť vypočutý ako účastník, robiť podania, podávať opravné prostriedky a pod.

Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré poskytuje záruku, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Účastníci konania majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Ide o predpoklad účinného uplatňovania práva na opravné prostriedky stranami v konaní. Navyše, odôvodnenie súdneho rozhodnutia je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.

Uvedené vyplýva aj zo znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozhodnutia uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania, pretože nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Iba také rozhodnutie, ktoré je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. je odvolacím súdom preskúmateľné a účastníkom umožňuje posúdiť postup súdu prvého stupňa.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu dôsledne sa vysporiadať s relevantnými námietkami žalovaného, vrátane odvolacích námietok, znovu vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.