Najvyšší súd
10Sžr/159/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu,
v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25,
Bratislava, proti odporcovi: Správa katastra Galanta, Mierové nám. č. 2, Galanta, za účasti
B. C., nar. X., bytom D., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. V 3467/09-02
zo dňa 13.09.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.
44Sp/15/2011-29 zo dňa 06.06.2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
č. k. 44Sp/15/2011-29 zo dňa 6. júna 2011 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č. V 3467/09-02 zo dňa 13.09.2010 odporca podľa § 31 ods. 3 zákona
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny
zákon“) zamietol návrh na vklad záložného práva k nehnuteľnostiam dotknutým začatým
vkladovým konaním.
Svoje zamietavé rozhodnutie odporca odôvodnil tým, že pokiaľ záložca koná
prostredníctvom splnomocnenca je nutné, aby takéto plnomocenstvo obsahovalo presnú
špecifikáciu nehnuteľností v súlade s ustanovením § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona;
v opačnom prípade je takéto plnomocenstvo neurčité a teda neplatné podľa § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka (odporca odkázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8Sžo 17/2007 zo dňa 12. decembra 2007). Ďalej uviedol, že prílohou zmluvy
o úvere mali byť listy vlastníctva vytlačené z Katastrálneho portálu, avšak Katastrálny portál
slúži len ako informačný systém, ktorý je aktualizovaný raz za týždeň a teda v danom okamihu nemusí poskytovať aktuálne údaje a výpisom z neho nie je možné preukázať
vlastnícke právo k nehnuteľnosti.
Pri posudzovaní platnosti predloženej zmluvy o zriadení záložného práva správny
orgán zistil, že na základe predloženej zmluvy o úvere poskytol navrhovateľ dlžníkovi úver
vo výške 250,- Eur, pričom pohľadávka vo výške 492,- Eur, čo je 196,8 % pôvodne požičanej
sumy, sa zabezpečuje záložným právom na nehnuteľnostiach, ktorých trhová hodnota
podstatne prevyšovala výšku poskytnutého úveru, preto, podľa názoru správneho orgánu, bola
výška zábezpeky neprimerane vysoká a priečila sa dobrým mravom.
Na základe týchto skutočností dospel správny orgán k záveru, že navrhovateľ predložil
návrh na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností, ktorého prílohu tvorila Zmluva
o zriadení záložného práva, ktorej obsahom bol absolútne neplatný právny úkon, pričom splnomocniteľ nebol oprávnený v mene dlžníka uzavrieť žiadnu zmluvu a táto
skutočnosť bola dostatočným dôvodom na zamietnutie návrhu na vklad.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ, cestou odporcu, opravný prostriedok
na Krajský súd v Trnave.
Krajský súd, ako súd prvého stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie,
ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s administratívnym spisom a dospel k záveru,
že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.
Predovšetkým vychádzal krajský súd zo skutkového zistenia odporcu, podľa ktorého
podal navrhovateľ návrh na vklad zmluvy o zriadení záložného práva do katastra
nehnuteľností. K návrhu pripojil aj zmluvu o zriadení záložného práva uzavretú medzi
záložným veriteľom (v tomto prípade navrhovateľom) a záložcom (osobou uvedenou v záhlaví rozsudku ako na konaní zúčastnenou osobou), v zastúpení na základe
splnomocnenia advokátom Mgr. E. F.
Krajský súd v rozsudku uviedol, že v súdenom prípade bolo plnomocenstvo (ako
jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu právneho vzťahu zastúpenia) spísané
priamo v zmluve o úvere (v strede textu), bez ďalšej prezentácie prípadného zmluvného
vzťahu medzi advokátom a klientom. Z celého kontextu zmluvy a jej podpisovania pritom
nebolo jasné, akú vôľu mienil dlžník podpísaním zmluvy prejaviť. Zmluvu podpísal dňa
24.03.2009 s tým, že vyhlásil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy a zároveň tieto spolu so zmluvou
prevzal.
Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, podľa ktorého dohoda o plnej moci
nebola riadne uzavretá. Splnomocnenie na právny úkon o právach k nehnuteľnostiam,
v danom prípade k záložnej zmluve, malo kopírovať samotný predmet zmluvy, t.j. obsahom
splnomocnenia mali byť tie isté náležitosti označenia nehnuteľnosti, ako ich vyžaduje zákon
pre zmluvu v súlade s ustanovením § 42 katastrálneho zákona. Z dojednania plnomocenstva, aké bolo uskutočnené v zmluve o úvere, nevyplývalo, že by zástupca mohol v mene dlžníka
uzavrieť záložnú zmluvu predloženú na vklad. Formulácia, že zástupca uzavrie v mene
dlžníka záložnú zmluvu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka, ktoré budú bližšie
špecifikované na liste vlastníctva ku dňu uzatvorenia záložnej zmluvy, bola neurčitá
a v podstate ani splnomocnenec, ani splnomocniteľ v čase uzatvárania dohody
o splnomocnení nevedeli, s akými konkrétnymi nehnuteľnosťami sa bude nakladať,
ku ktorým bude zriadená záložná zmluva.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že napadnuté
rozhodnutie odporcu bolo v súlade so zákonom a preto ho podľa § 250q ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“),
potvrdil.
III.
Odvolanie navrhovateľa
Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie v celom rozsahu,
ktoré odôvodnil v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. Podľa jeho názoru,
odporca i krajský súd vec nesprávne právne posúdili.
Podľa názoru navrhovateľa, plná moc v úverovej zmluve spĺňala všetky náležitosti
vyžadované Občianskym zákonníkom, a keďže bola splnená zákonom predpísaná písomná
forma, možno ju považovať za platnú. Vyplýval z nej jednoznačný zámer dlžníka
splnomocniť Mgr. F. pre prípad insolventnosti dlžníka na uzatvorenie záložnej zmluvy
k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka. V čase podpisu navrhovateľ nevyžadoval
od dlžníka predloženie listov vlastníctva, pretože od podpisu úverovej zmluvy
po insolventnosť často ubehne dlhšie časové obdobie a dochádza k rýchlym prevodom
nehnuteľností za účelom ukracovania veriteľa.
Ďalej namietal, že na platnosť procesno-právneho splnomocnenia sa nevyžaduje
špecifikácia nehnuteľností, a teda účastník katastrálneho konania nemal zákonnú povinnosť
uvádzať presnú identifikáciu nehnuteľností v dohode o splnomocnení, a to najmä v prípade,
ak z obsahu dohody o splnomocnení bolo zrejmé, že zástupca je v mene a na účet záložcu
oprávnený zriaďovať záložné právo ku všetkým nehnuteľnostiam vo vlastníctve záložcu. Plná moc bola platným právnym úkonom, pretože bola v písomnej forme, konajúce
osoby pripojili svoje podpisy na jednej listine a z udeleného plnomocenstva bol zrejmý rozsah
zástupcovho oprávnenia konať v mene a na účet zastúpeného.
K vytýkanému obmedzeniu voľby dlžníka na výber splnomocneného zástupcu
navrhovateľ uviedol, že dlžník neprejavil svoj nesúhlas s Mgr. F., neodmietol udelenie takejto
plnej moci a ani túto plnú moc neskôr neodvolal.
Krajský súd, podľa názoru navrhovateľa, vec nesprávne právne posúdil, keď vyslovil,
že rozhodnutie odporcu bolo zákonné, pretože Úverová zmluva bola platná, udelené
plnomocenstvo bolo platné a do dňa podania návrhu na vklad záložného práva nebolo
splnomocniteľom odvolané a Záložná zmluva bola platná. Podľa názoru navrhovateľa,
ak mala správa katastra pochybnosti o platnosti splnomocnenia, mala konanie prerušiť
a zaobstarať si podklad pre rozhodnutie. Obdobne mal postupovať aj súd v rámci súdneho
konania. Správny orgán nerešpektoval rovnosť účastníkov a ustanovil sám seba do funkcie
ochrancu práv dlžníka. Bolo evidentné, že dlžník dlhodobo neplnil svoje povinnosti riadne a včas a neplatil svoj dlh tak, ako bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté a navrhovateľ
ako veriteľ len využil zmluvne dohodnutú možnosť zabezpečiť svoj dlh zriadením záložného
práva. Uvedené neznamená automatickú možnosť uspokojenia svojej pohľadávky.
Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec sa mu vráti na ďalšie konanie.
Zároveň žiadal o uloženie povinnosti odporcovi nahradiť navrhovateľovi trovy konania.
Odporca sa k podanému odvolaniu proti rozsudku krajského súdu v stanovenej lehote
nevyjadril.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“), ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 O. s. p. a po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej
lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ustanovením § 250s O. s.p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania
(§ 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p.) dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny a preto ho
po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O. s. p.
potvrdil.
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Podľa tretej hlavy piatej časti O. s. p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon
zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam
správnych orgánov.
Podľa § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým
preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ustanovenie
§ 250j ods. 5 platí obdobne.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, Najvyšší súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 v spojení s §250ja ods. 3 a § 250l
ods. 2 O. s. p. konštatoval, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožnil
v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty
prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa vo svojom
odôvodnení následne obmedzil iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia
napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom
konaní (§ 219 ods. 2 O. s. p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie
prvostupňového súdu o ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia).
Najvyšší súd zdôraznil predovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou
činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota. S princípom právnej istoty logicky
korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako.
Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená
prostredníctvom ustanovenia § 250ja ods. 7 O. s. p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom
konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie,
ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“
Na základe citovaného ustanovenia v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. Najvyšší súd
odkazuje na svoj rozsudok zo dňa 10. januára 2008 sp. zn. 8 Sžo 30/2007 zverejnený v plnom
rozsahu na internetovej stránke Najvyššieho súdu
http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom
rozsahu uvádza:
Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je právnym štátom.
Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je právna istota a spravodlivosť (pozri
nálezy Ústavného súdu SR napr. I. ÚS 17/99, I. ÚS 54/02).
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví zákon.
Z vyššie citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že v právnom
štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu
priznáva ústava alebo zákon. Preto je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať,
uplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas. Zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších
predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) v ustanovení § 4 ods. 1 zakotvuje, že práva
k nehnuteľnostiam sa do katastra zapisujú vkladom práv k nehnuteľnostiam do katastra,
záznamom práv k nehnuteľnostiam do katastra a poznámkou o právach k nehnuteľnostiam
v katastri.
Podľa § 1 ods. 1 katastrálneho zákona kataster nehnuteľností (ďalej len „kataster“) je
geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra sú údaje o právach
k týmto nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom bremene, práve
zodpovedajúcom vecnému bremenu a o predkupnom práve, ak má mať účinky vecného práva
a o iných právach a povinnostiach z vecného bremena, ak boli zriadené ako vecné práva
k nehnuteľnostiam, ako aj o právach vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku
obcí, zo správy majetku vyšších územných celkov, o nájomných právach k pozemkom,
ak nájomné práva trvajú alebo majú trvať najmenej 5 rokov (ďalej len „právo
k nehnuteľnosti“). Kataster slúži aj ako informačný systém, najmä na ochranu práv
k nehnuteľnostiam, na daňové účely a poplatkové účely, na oceňovanie nehnuteľností, najmä
pozemkov, na ochranu poľnohospodárskeho pôdneho fondu a lesného pôdneho fondu,
na tvorbu a ochranu životného prostredia, na ochranu nerastného bohatstva, na ochranu
národných kultúrnych pamiatok a ostatných kultúrnych pamiatok ako aj chránených území
a prírodných výtvorov a budovanie ďalších informačných systémov o nehnuteľnostiach (§ 2
katastrálneho zákona).
V zmysle § 5 ods. 1 katastrálneho zákona vklad je úkon správy katastra; vkladom
vzniká, mení sa alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam.
Podľa § 16 ods. 2 veta prvá katastrálneho zákona správa katastra vykonáva štátnu
správu na úseku katastra v územnom obvode okresu.
Podľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené
v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 28
ods. 2 citovaného zákona práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa
alebo zanikajú vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa odseku 3 § 28 citovaného zákona právne účinky vkladu vznikajú na základe
právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení.
V zmysle § 29 citovaného zákona vklad podľa § 28 možno vykonať iba na základe
právoplatného rozhodnutia správy katastra.
Podľa § 30 ods. 1 katastrálneho zákona účastníkom konania o povolení vkladu je
účastník právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo
k nehnuteľnosti. Konanie o povolení vkladu sa začína na návrh účastníka konania (§ 30 ods. 2
katastrálneho zákona).
V zmysle § 30 ods. 3 katastrálneho zákona návrh na vklad sa podáva písomne
a obsahuje:
a) meno (obchodné meno, názov) a miesto trvalého pobytu (sídlo) účastníka konania,
b) označenie správy katastra, ktorej je návrh adresovaný,
c) označenie právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo
zaniknúť právo k nehnuteľnosti; ak sú predmetom návrhu na vklad právne vzťahy
z viacerých právnych úkonov, označia sa všetky právne úkony,
d) číslo listu vlastníctva a názov katastrálneho územia, ak je právo k nehnuteľnosti,
ktoré má byť vkladom dotknuté, zapísané v katastri,
e) určenie dňa, ku ktorému majú vzniknúť právne účinky vkladu pri prevode majetku
štátu na iné osoby podľa osobitného predpisu.
Podľa § 30 ods. 4 katastrálneho zákona prílohy k návrhu na vklad sú najmä:
a) zmluva, na ktorej základe má byť zapísané právo k nehnuteľnosti do katastra,
v počte vyhotovení podľa počtu účastníkov konania a jej tri ďalšie vyhotovenia,
b) verejná listina alebo iná listina, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti, ak toto
právo k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste vlastníctva,
c) identifikácia parciel, ak vlastnícke právo k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste
vlastníctva,
d) geometrický plán,
e) ocenenie nehnuteľností,
f) výpis z obchodného registra alebo z iného registra, ak je účastníkom konania
právnická osoba,
g) dohoda o splnomocnení, ak je účastník konania zastúpený splnomocnencom; podpis
splnomocniteľa musí byť osvedčený podľa osobitných predpisov,
h) potvrdenie o zaplatení odvodu, ak nadobúdateľ má povinnosť zaplatiť odvod podľa
osobitného predpisu.
Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona správa katastra preskúma platnosť zmluvy,
a to najmä oprávnenie prevodcov nakladať s nehnuteľnosťou, či je úkon urobený
v predpísanej forme, či sú prejavy vôle hodnoverné, či sú dostatočne určité a zrozumiteľné
a či zmluvná voľnosť, prípadne právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené.
Podľa ods. 2 § 31 citovaného zákona pri rozhodovaní o povolení vkladu prihliada
správa katastra aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie
vkladu.
Podľa § 31 ods. 3 citovaného zákona, ak sú podmienky na vklad splnené správa
katastra vklad povolí; inak návrh zamietne. Ak sú podmienky na vklad splnené len v časti
návrhu a ak je to účelné, správa katastra môže rozhodnúť len o časti návrhu.
Podľa § 31 ods. 6 citovaného zákona rozhodnutie o povolení vkladu nadobúda
právoplatnosť dňom jeho vyznačenia. Proti rozhodnutiu, ktorým sa vklad povoľuje, nemožno
podať opravný prostriedok. Správa katastra doručí zmluvu s vyznačením rozhodnutia o povolení vkladu všetkým účastníkom konania (§ 31 ods. 7 katastrálneho zákona). V zmysle
§ 8 správa katastra doručí rozhodnutie o zamietnutí vkladu všetkým účastníkom konania.
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie. Odvolanie sa podáva na správe katastra,
ktorá rozhodnutie vydala, v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia. Ak správa katastra
podanému odvolaniu nevyhovie v celom rozsahu, o odvolaní rozhodne súd.
Podľa § 36b ods. 2 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. 79/1996
Z.z., ktorou sa vykonáva zákon NR SR o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v znení neskorších predpisov (ktorý bol
s účinnosťou od 01.12.2009 nahradený vyhláškou č. 461/2009 Z. z.), pri skúmaní platnosti
zmluvy sa zisťuje, či právny úkon svojim obsahom alebo účelom neodporuje zákonom alebo či
ho neobchádza alebo či sa neprieči dobrým mravom a to najmä, či
a) účastník bol spôsobilý na právne úkony,
b) účastník nespôsobilý na právne úkony bol zastúpený zákonným zástupcom alebo
iným zástupcom,
c) za právnickú osobu konal oprávnený zástupca,
d) zmluva, ktorej účastníkom je osoba, ktorá nemôže písať alebo čítať, bola uzavretá
vo forme notárskej zápisnice,
e) v zmluve ide skutočne o písomné prejavy vôle osôb v nej uvedených s osobitným
zreteľom na tých, ktorých právo na jej základe zaniká alebo sa obmedzuje,
f) uzavretiu zmluvy účastníkov nie sú na prekážku okolnosti, ktoré bránia nakladaniu
s nehnuteľnosťou, a či k právnemu úkonu účastníka, ktorý je obmedzený
pri disponovaní s nehnuteľnosťou, prípadne k zmluve ako celku bol udelený
potrebný súhlas.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v intenciách vyššie citovaných ustanovení
katastrálneho zákona a vyhlášky preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a dospel
k záveru, že odporca ako orgán verejnej moci uplatnil svoju kompetenciu v súlade so zákonom
(conditicio sine qua non). Katastrálny zákon zakotvuje tri druhy zápisov vecných a iných práv
k nehnuteľnostiam do katastra (vklad, záznam a poznámku), pričom každý z týchto právnych
inštitútov má iné právne účinky. V súlade s platnou právnou úpravou v Slovenskej republike
sa k nadobudnutiu vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam vyžadujú dva úkony.
Prvým úkonom je uzavretie právneho úkonu medzi účastníkmi konania (napr. podľa
Občianskeho a obchodného zákonníka), ktorý predstavuje tzv. titul nadobudnutia práva podľa
hmotného práva. Ďalším úkonom je rozhodnutie správy katastra, ako správneho orgánu
podľa katastrálneho zákona, ktorým sa povoľuje vklad vlastníckeho alebo iného vecného
práva do katastra. Inštitút vkladu je založený na základe konštitutívnosti, čo znamená,
že zmluvné vecné práva k nehnuteľnostiam vznikajú, menia sa a zanikajú vkladom
do katastra. Správa katastra je ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je
v jej kompetencii rozhodovať, či sú splnené podmienky na povolenie zápisu práv
k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv k nehnuteľnostiam. Na konanie
o povolenie vkladu je miestne príslušná tá správa katastra, v ktorej obvode sa nachádza
nehnuteľnosť.
Vkladové konanie ako návrhové správne konanie sa začína na základe návrhu
účastníka konania, pričom katastrálny zákon zakotvuje jednak obligatórne náležitosti návrhu,
na základe ktorého sa vkladové konanie začína, ako aj príkladmo prílohy návrhu, ktoré má
účastník vkladového konania spolu s návrhom na povolenie vkladu predložiť. V priebehu
vkladového konania správa katastra ako správny orgán posudzuje podstatné náležitosti
príslušného zmluvného typu a to z hľadiska kritérií, ktoré sú príkladmo uvedené v ustanovení § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona a predmetnú zmluvu posudzuje aj v intenciách
ustanovenia § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z.z.
To znamená, že vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup,
pri ktorom správa katastra ako správny orgán na základe predložených písomných podkladov
podľa § 31 ods. 1, 2 katastrálneho zákona a § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z.z.) posudzuje
skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto rozhodovacieho
procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu
na vklad.
Podľa § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo
rozhodnutia štátneho orgánu, alebo na základe dohody o plnomocenstve.
Právny vzťah zastúpenia, pokiaľ ide o dôvody jeho vzniku, vzniká buď priamo
zo zákona, na základe rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo na základe zmluvy. Podľa
toho rozlišujeme:
1. zákonné zastúpenie, ktoré vzniklo priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia
súdu či iného štátneho orgánu,
2. zmluvné zastúpenie (splnomocnenie).
Pri zmluvnom zastúpení rozlišujeme:
a) zmluvu, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia. Občiansky zákonník nazýva
takúto zmluvu dohodou o plnomocenstve (§ 23). Za najfrekventovanejšie zmluvy,
ktoré zakladajú právny vzťah zastúpenia, možno považovať zmluvy, týkajúce sa
právnej pomoci uzavreté medzi klientom a advokátom,
b) právny vzťah zastúpenia ako vzťah medzi zástupcom a zastúpeným, ktorý je daný
predmetom a obsahom (vzájomnými právami a povinnosťami) zastúpenia;
c) plnomocenstvo ako osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia.
V súdenom prípade plnomocenstvo (ako jednostranný právny úkon preukazujúci
existenciu právneho vzťahu zastúpenia) bolo spísané priamo v zmluve o úvere (v strede textu),
bez ďalšej prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom
a klientom. Z celého kontextu zmluvy a jej podpisovania je nejasné, akú vôľu mienil dlžník
prejaviť podpísaním zmluvy. Zmluvu podpísal 08.03.2006 (pozri dátum podpisu zmluvy), s tým, že vyhlásil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy a zároveň tieto spolu so zmluvou prevzal. Všeobecné
podmienky zmluvy k návrhu na vklad pripojené neboli.
Na tieto všeobecné podmienky na body 15. a 16. sa odvoláva zmluva pri splnomocnení
veriteľa dlžníkom na všetky úkony vykonať sa majúce v centrálnom depozitári cenných
papierov SR, a.s. Samotné plnomocenstvo dlžníkom podpísané nie je. Platný právny úkon
podľa § 37 Občianskeho zákonníka je, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne, s možným plnením. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda
vôle vychádza z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Vôľa bez jej prejavu nie je
poznateľná. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti
neexistuje, resp. existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje prejav. Zrozumiteľnosť právneho
úkonu značí, že jeho adresát je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité
na vyjadrenie právneho úkonu. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný
jeho obsah, alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom.
Je možné súhlasiť s právnym názorom krajského súdu, že dohoda o plnomocenstve je
dvojstranný právny úkon a ani dokazovaním nebolo zistené, že takáto zmluva platne bola
uzavretá, ktorej existenciu malo prezentovať plnomocenstvo uvedené v zmluve. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu nie je možné odstrániť rozpor, čo mienil podpisom úverovej zmluvy,
okrem súhlasu s prijatou sumou a s jej vrátením v navýšenom rozsahu a súhlasu
so všeobecnými podmienkami zmluvy (ktoré zmluva o plnomocenstve neobsahuje), dlžník
prejaviť.
Podľa § 20 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení, každý má právo
na poskytnutie právnej pomoci a môže o ňu požiadať ktoréhokoľvek advokáta.
Takáto slobodná voľba advokáta v skutočnosti mohla byť obmedzená, ak v predtlači
úverovej zmluvy, v textovej časti na rovnakej strane, na ktorej sa uzatvárajú zmluvné
podmienky pre poskytnutú výšku úveru a podmienky jeho vrátenia, sa v samostatnej časti
textu uvádza konkrétny advokát, ktorý má na základe plnomocenstva hájiť záujmy
splnomocniteľa. Ako je vyššie v rozsudku uvedené, nie je možné jednoznačne vysloviť právny
záver, že dlžník podpísaním úverovej zmluvy mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve, a už vonkoncom nie, že tým mal možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere advokáta,
ktorý háji jeho záujmy.
Ústava Slovenskej republiky garantuje ochranu vlastníckeho práva v čl. 20.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v zmluvách o úvere je použitá forma
zabezpečenia úveru zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k dlžníkovej nehnuteľnosti
s doložkou, že v prípade, ak úver nebude dlžníkom do určitého dňa vrátený, nadobudne veriteľ
„úplné“ vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Je potrebné uviesť, že dojednanie prevodu práva
ako obligačného zabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a nie
funkciu uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného
vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa
prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným svojim účelom a obsahom,
podľa názoru odvolacieho súdu obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka neplatné.
Napokon najvyšší súd poukazuje aj na to, že obchádzanie zákona spočíva i vo vylúčení
záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom
zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako
nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, kedy sa niekto správa
podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný
a nežiaduci.
Zákon nevylučuje uzavretie všetkých zmlúv použitých v predmetnej veci (zmluvu
o úvere, zmluvu o zastúpení, záložnú zmluvu), tieto zmluvy je však potrebné posúdiť aj
v kontexte ich vzájomnej súvislosti, to znamená, čo týmito zmluvami sa mienilo dosiahnuť.
V podstate týmito zmluvami sa môže dosiahnuť nie len zabezpečenie návratnosti poskytnutej
sumy v navýšenej hodnote veriteľovi, ale aj možný prechod dlžníkovho vlastníctva k jeho
celému nehnuteľnému majetku v nepochybne ďaleko väčšej hodnote, než je výška plnenia
povinného z úverovej zmluvy.
Preto aj odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom odporcu a súdu prvého stupňa,
že týmto postupom zo strany navrhovateľa sa výrazne zasahuje do práv povinného vo výkone práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, čo je v rozpore s dobrými
mravmi.
Z horeuvedených dôvodov preto možno konštatovať, že rozhodnutie odporcu je
v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil.“
Neušlo pozornosti Najvyššieho súdu, že od vydania citovaného rozhodnutia došlo
k niektorým zmenám v skutkových okolnostiach uvádzaného prípadu, avšak podstatné
skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie veci, zostali nezmenené, preto Najvyšší súd
považuje právny názor vyslovený v rozsudku sp. zn. 8 Sžo 30/2007 za stále aktuálny
a aplikovateľný aj v prejednávanej veci.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok navrhovateľa a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 8 Sžo 30/2007,
pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad
zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie
protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 v spojení s §250ja ods. 3 a § 250l ods. 2 O. s. p. rozhodol tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O. s. p., podľa ktorého neúspešnému
navrhovateľovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo, na základe čoho
účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 250ja ods. 2 v spojení
s § 250l ods. 2 O. s. p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol
porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom
účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O. s. p.
(úprava vzťahov týkajúcich sa evidencie nehnuteľností vychádza z verejnoprávnych vzťahov),
v konaní nebolo potrebné v súlade s ustanovením § 250i ods. 1 O. s. p. vykonať dokazovanie
a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok
(§ 246c ods. 1 O. s. p.).
V Bratislave 7. decembra 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková