Najvyšší súd

10Sžr/159/2011

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu,

v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25,

Bratislava, proti odporcovi: Správa katastra Galanta, Mierové nám. č. 2, Galanta, za účasti

B. C., nar. X., bytom D., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. V 3467/09-02

zo dňa 13.09.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.

44Sp/15/2011-29 zo dňa 06.06.2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

č. k. 44Sp/15/2011-29 zo dňa 6. júna 2011 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím č. V 3467/09-02 zo dňa 13.09.2010 odporca podľa § 31 ods. 3 zákona

č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny

zákon“) zamietol návrh na vklad záložného práva k nehnuteľnostiam dotknutým začatým

vkladovým konaním.

Svoje zamietavé rozhodnutie odporca odôvodnil tým, že pokiaľ záložca koná

prostredníctvom splnomocnenca je nutné, aby takéto plnomocenstvo obsahovalo presnú

špecifikáciu nehnuteľností v súlade s ustanovením § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona;

v opačnom prípade je takéto plnomocenstvo neurčité a teda neplatné podľa § 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka (odporca odkázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 8Sžo 17/2007 zo dňa 12. decembra 2007). Ďalej uviedol, že prílohou zmluvy

o úvere mali byť listy vlastníctva vytlačené z Katastrálneho portálu, avšak Katastrálny portál

slúži len ako informačný systém, ktorý je aktualizovaný raz za týždeň a teda v danom okamihu nemusí poskytovať aktuálne údaje a výpisom z neho nie je možné preukázať

vlastnícke právo k nehnuteľnosti.

Pri posudzovaní platnosti predloženej zmluvy o zriadení záložného práva správny

orgán zistil, že na základe predloženej zmluvy o úvere poskytol navrhovateľ dlžníkovi úver

vo výške 250,- Eur, pričom pohľadávka vo výške 492,- Eur, čo je 196,8 % pôvodne požičanej

sumy, sa zabezpečuje záložným právom na nehnuteľnostiach, ktorých trhová hodnota

podstatne prevyšovala výšku poskytnutého úveru, preto, podľa názoru správneho orgánu, bola

výška zábezpeky neprimerane vysoká a priečila sa dobrým mravom.

Na základe týchto skutočností dospel správny orgán k záveru, že navrhovateľ predložil

návrh na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností, ktorého prílohu tvorila Zmluva

o zriadení záložného práva, ktorej obsahom bol absolútne neplatný právny úkon, pričom splnomocniteľ nebol oprávnený v mene dlžníka uzavrieť žiadnu zmluvu a táto

skutočnosť bola dostatočným dôvodom na zamietnutie návrhu na vklad.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ, cestou odporcu, opravný prostriedok

na Krajský súd v Trnave.

Krajský súd, ako súd prvého stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie,

ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s administratívnym spisom a dospel k záveru,

že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

Predovšetkým vychádzal krajský súd zo skutkového zistenia odporcu, podľa ktorého

podal navrhovateľ návrh na vklad zmluvy o zriadení záložného práva do katastra

nehnuteľností. K návrhu pripojil aj zmluvu o zriadení záložného práva uzavretú medzi

záložným veriteľom (v tomto prípade navrhovateľom) a záložcom (osobou uvedenou v záhlaví rozsudku ako na konaní zúčastnenou osobou), v zastúpení na základe

splnomocnenia advokátom Mgr. E. F.

Krajský súd v rozsudku uviedol, že v súdenom prípade bolo plnomocenstvo (ako

jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu právneho vzťahu zastúpenia) spísané

priamo v zmluve o úvere (v strede textu), bez ďalšej prezentácie prípadného zmluvného

vzťahu medzi advokátom a klientom. Z celého kontextu zmluvy a jej podpisovania pritom

nebolo jasné, akú vôľu mienil dlžník podpísaním zmluvy prejaviť. Zmluvu podpísal dňa

24.03.2009 s tým, že vyhlásil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie

úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy a zároveň tieto spolu so zmluvou

prevzal.

Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, podľa ktorého dohoda o plnej moci

nebola riadne uzavretá. Splnomocnenie na právny úkon o právach k nehnuteľnostiam,

v danom prípade k záložnej zmluve, malo kopírovať samotný predmet zmluvy, t.j. obsahom

splnomocnenia mali byť tie isté náležitosti označenia nehnuteľnosti, ako ich vyžaduje zákon

pre zmluvu v súlade s ustanovením § 42 katastrálneho zákona. Z dojednania plnomocenstva, aké bolo uskutočnené v zmluve o úvere, nevyplývalo, že by zástupca mohol v mene dlžníka

uzavrieť záložnú zmluvu predloženú na vklad. Formulácia, že zástupca uzavrie v mene

dlžníka záložnú zmluvu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka, ktoré budú bližšie

špecifikované na liste vlastníctva ku dňu uzatvorenia záložnej zmluvy, bola neurčitá

a v podstate ani splnomocnenec, ani splnomocniteľ v čase uzatvárania dohody

o splnomocnení nevedeli, s akými konkrétnymi nehnuteľnosťami sa bude nakladať,

ku ktorým bude zriadená záložná zmluva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že napadnuté

rozhodnutie odporcu bolo v súlade so zákonom a preto ho podľa § 250q ods. 2 zákona

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“),

potvrdil.

III.

Odvolanie navrhovateľa

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie v celom rozsahu,

ktoré odôvodnil v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. Podľa jeho názoru,

odporca i krajský súd vec nesprávne právne posúdili.

Podľa názoru navrhovateľa, plná moc v úverovej zmluve spĺňala všetky náležitosti

vyžadované Občianskym zákonníkom, a keďže bola splnená zákonom predpísaná písomná

forma, možno ju považovať za platnú. Vyplýval z nej jednoznačný zámer dlžníka

splnomocniť Mgr. F. pre prípad insolventnosti dlžníka na uzatvorenie záložnej zmluvy

k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka. V čase podpisu navrhovateľ nevyžadoval

od dlžníka predloženie listov vlastníctva, pretože od podpisu úverovej zmluvy

po insolventnosť často ubehne dlhšie časové obdobie a dochádza k rýchlym prevodom

nehnuteľností za účelom ukracovania veriteľa.

Ďalej namietal, že na platnosť procesno-právneho splnomocnenia sa nevyžaduje

špecifikácia nehnuteľností, a teda účastník katastrálneho konania nemal zákonnú povinnosť

uvádzať presnú identifikáciu nehnuteľností v dohode o splnomocnení, a to najmä v prípade,

ak z obsahu dohody o splnomocnení bolo zrejmé, že zástupca je v mene a na účet záložcu

oprávnený zriaďovať záložné právo ku všetkým nehnuteľnostiam vo vlastníctve záložcu. Plná moc bola platným právnym úkonom, pretože bola v písomnej forme, konajúce

osoby pripojili svoje podpisy na jednej listine a z udeleného plnomocenstva bol zrejmý rozsah

zástupcovho oprávnenia konať v mene a na účet zastúpeného.

K vytýkanému obmedzeniu voľby dlžníka na výber splnomocneného zástupcu

navrhovateľ uviedol, že dlžník neprejavil svoj nesúhlas s Mgr. F., neodmietol udelenie takejto

plnej moci a ani túto plnú moc neskôr neodvolal.

Krajský súd, podľa názoru navrhovateľa, vec nesprávne právne posúdil, keď vyslovil,

že rozhodnutie odporcu bolo zákonné, pretože Úverová zmluva bola platná, udelené

plnomocenstvo bolo platné a do dňa podania návrhu na vklad záložného práva nebolo

splnomocniteľom odvolané a Záložná zmluva bola platná. Podľa názoru navrhovateľa,

ak mala správa katastra pochybnosti o platnosti splnomocnenia, mala konanie prerušiť

a zaobstarať si podklad pre rozhodnutie. Obdobne mal postupovať aj súd v rámci súdneho

konania. Správny orgán nerešpektoval rovnosť účastníkov a ustanovil sám seba do funkcie

ochrancu práv dlžníka. Bolo evidentné, že dlžník dlhodobo neplnil svoje povinnosti riadne a včas a neplatil svoj dlh tak, ako bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté a navrhovateľ

ako veriteľ len využil zmluvne dohodnutú možnosť zabezpečiť svoj dlh zriadením záložného

práva. Uvedené neznamená automatickú možnosť uspokojenia svojej pohľadávky.

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd rozsudok

krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec sa mu vráti na ďalšie konanie.

Zároveň žiadal o uloženie povinnosti odporcovi nahradiť navrhovateľovi trovy konania.

Odporca sa k podanému odvolaniu proti rozsudku krajského súdu v stanovenej lehote

nevyjadril.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“), ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa § 212 O. s. p. a po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej

lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ustanovením § 250s O. s.p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania

(§ 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p.) dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny a preto ho

po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O. s. p.

potvrdil.

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Podľa tretej hlavy piatej časti O. s. p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon

zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam

správnych orgánov.

Podľa § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým

preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ustanovenie

§ 250j ods. 5 platí obdobne.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, Najvyšší súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 v spojení s §250ja ods. 3 a § 250l

ods. 2 O. s. p. konštatoval, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov

a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné

právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožnil

v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty

prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa vo svojom

odôvodnení následne obmedzil iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia

napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom

konaní (§ 219 ods. 2 O. s. p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie

prvostupňového súdu o ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia).

Najvyšší súd zdôraznil predovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou

činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota. S princípom právnej istoty logicky

korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako.

Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená

prostredníctvom ustanovenia § 250ja ods. 7 O. s. p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom

konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie,

ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“

Na základe citovaného ustanovenia v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. Najvyšší súd

odkazuje na svoj rozsudok zo dňa 10. januára 2008 sp. zn. 8 Sžo 30/2007 zverejnený v plnom

rozsahu na internetovej stránke Najvyššieho súdu

http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom

rozsahu uvádza:

Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je právnym štátom.

Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je právna istota a spravodlivosť (pozri

nálezy Ústavného súdu SR napr. I. ÚS 17/99, I. ÚS 54/02).

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba

na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví zákon.

Z vyššie citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že v právnom

štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu

priznáva ústava alebo zákon. Preto je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať,

uplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas. Zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších

predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) v ustanovení § 4 ods. 1 zakotvuje, že práva

k nehnuteľnostiam sa do katastra zapisujú vkladom práv k nehnuteľnostiam do katastra,

záznamom práv k nehnuteľnostiam do katastra a poznámkou o právach k nehnuteľnostiam

v katastri.

Podľa § 1 ods. 1 katastrálneho zákona kataster nehnuteľností (ďalej len „kataster“) je

geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra sú údaje o právach

k týmto nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom bremene, práve

zodpovedajúcom vecnému bremenu a o predkupnom práve, ak má mať účinky vecného práva

a o iných právach a povinnostiach z vecného bremena, ak boli zriadené ako vecné práva

k nehnuteľnostiam, ako aj o právach vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku

obcí, zo správy majetku vyšších územných celkov, o nájomných právach k pozemkom,

ak nájomné práva trvajú alebo majú trvať najmenej 5 rokov (ďalej len „právo

k nehnuteľnosti“). Kataster slúži aj ako informačný systém, najmä na ochranu práv

k nehnuteľnostiam, na daňové účely a poplatkové účely, na oceňovanie nehnuteľností, najmä

pozemkov, na ochranu poľnohospodárskeho pôdneho fondu a lesného pôdneho fondu,

na tvorbu a ochranu životného prostredia, na ochranu nerastného bohatstva, na ochranu

národných kultúrnych pamiatok a ostatných kultúrnych pamiatok ako aj chránených území

a prírodných výtvorov a budovanie ďalších informačných systémov o nehnuteľnostiach (§ 2

katastrálneho zákona).

V zmysle § 5 ods. 1 katastrálneho zákona vklad je úkon správy katastra; vkladom

vzniká, mení sa alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam.

Podľa § 16 ods. 2 veta prvá katastrálneho zákona správa katastra vykonáva štátnu

správu na úseku katastra v územnom obvode okresu.

Podľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené

v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 28

ods. 2 citovaného zákona práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa

alebo zanikajú vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa odseku 3 § 28 citovaného zákona právne účinky vkladu vznikajú na základe

právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení.

V zmysle § 29 citovaného zákona vklad podľa § 28 možno vykonať iba na základe

právoplatného rozhodnutia správy katastra.

Podľa § 30 ods. 1 katastrálneho zákona účastníkom konania o povolení vkladu je

účastník právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo

k nehnuteľnosti. Konanie o povolení vkladu sa začína na návrh účastníka konania (§ 30 ods. 2

katastrálneho zákona).

V zmysle § 30 ods. 3 katastrálneho zákona návrh na vklad sa podáva písomne

a obsahuje:

a) meno (obchodné meno, názov) a miesto trvalého pobytu (sídlo) účastníka konania,

b) označenie správy katastra, ktorej je návrh adresovaný,

c) označenie právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo

zaniknúť právo k nehnuteľnosti; ak sú predmetom návrhu na vklad právne vzťahy

z viacerých právnych úkonov, označia sa všetky právne úkony,

d) číslo listu vlastníctva a názov katastrálneho územia, ak je právo k nehnuteľnosti,

ktoré má byť vkladom dotknuté, zapísané v katastri,

e) určenie dňa, ku ktorému majú vzniknúť právne účinky vkladu pri prevode majetku

štátu na iné osoby podľa osobitného predpisu.

Podľa § 30 ods. 4 katastrálneho zákona prílohy k návrhu na vklad sú najmä:

a) zmluva, na ktorej základe má byť zapísané právo k nehnuteľnosti do katastra,

v počte vyhotovení podľa počtu účastníkov konania a jej tri ďalšie vyhotovenia,

b) verejná listina alebo iná listina, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti, ak toto

právo k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste vlastníctva,

c) identifikácia parciel, ak vlastnícke právo k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste

vlastníctva,

d) geometrický plán,

e) ocenenie nehnuteľností,

f) výpis z obchodného registra alebo z iného registra, ak je účastníkom konania

právnická osoba,

g) dohoda o splnomocnení, ak je účastník konania zastúpený splnomocnencom; podpis

splnomocniteľa musí byť osvedčený podľa osobitných predpisov,

h) potvrdenie o zaplatení odvodu, ak nadobúdateľ má povinnosť zaplatiť odvod podľa

osobitného predpisu.

Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona správa katastra preskúma platnosť zmluvy,

a to najmä oprávnenie prevodcov nakladať s nehnuteľnosťou, či je úkon urobený

v predpísanej forme, či sú prejavy vôle hodnoverné, či sú dostatočne určité a zrozumiteľné

a či zmluvná voľnosť, prípadne právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené.

Podľa ods. 2 § 31 citovaného zákona pri rozhodovaní o povolení vkladu prihliada

správa katastra aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie

vkladu.

Podľa § 31 ods. 3 citovaného zákona, ak sú podmienky na vklad splnené správa

katastra vklad povolí; inak návrh zamietne. Ak sú podmienky na vklad splnené len v časti

návrhu a ak je to účelné, správa katastra môže rozhodnúť len o časti návrhu.

Podľa § 31 ods. 6 citovaného zákona rozhodnutie o povolení vkladu nadobúda

právoplatnosť dňom jeho vyznačenia. Proti rozhodnutiu, ktorým sa vklad povoľuje, nemožno

podať opravný prostriedok. Správa katastra doručí zmluvu s vyznačením rozhodnutia o povolení vkladu všetkým účastníkom konania (§ 31 ods. 7 katastrálneho zákona). V zmysle

§ 8 správa katastra doručí rozhodnutie o zamietnutí vkladu všetkým účastníkom konania.

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie. Odvolanie sa podáva na správe katastra,

ktorá rozhodnutie vydala, v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia. Ak správa katastra

podanému odvolaniu nevyhovie v celom rozsahu, o odvolaní rozhodne súd.

Podľa § 36b ods. 2 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. 79/1996

Z.z., ktorou sa vykonáva zákon NR SR o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných

práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v znení neskorších predpisov (ktorý bol

s účinnosťou od 01.12.2009 nahradený vyhláškou č. 461/2009 Z. z.), pri skúmaní platnosti

zmluvy sa zisťuje, či právny úkon svojim obsahom alebo účelom neodporuje zákonom alebo či

ho neobchádza alebo či sa neprieči dobrým mravom a to najmä, či

a) účastník bol spôsobilý na právne úkony,

b) účastník nespôsobilý na právne úkony bol zastúpený zákonným zástupcom alebo

iným zástupcom,

c) za právnickú osobu konal oprávnený zástupca,

d) zmluva, ktorej účastníkom je osoba, ktorá nemôže písať alebo čítať, bola uzavretá

vo forme notárskej zápisnice,

e) v zmluve ide skutočne o písomné prejavy vôle osôb v nej uvedených s osobitným

zreteľom na tých, ktorých právo na jej základe zaniká alebo sa obmedzuje,

f) uzavretiu zmluvy účastníkov nie sú na prekážku okolnosti, ktoré bránia nakladaniu

s nehnuteľnosťou, a či k právnemu úkonu účastníka, ktorý je obmedzený

pri disponovaní s nehnuteľnosťou, prípadne k zmluve ako celku bol udelený

potrebný súhlas.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v intenciách vyššie citovaných ustanovení

katastrálneho zákona a vyhlášky preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a dospel

k záveru, že odporca ako orgán verejnej moci uplatnil svoju kompetenciu v súlade so zákonom

(conditicio sine qua non). Katastrálny zákon zakotvuje tri druhy zápisov vecných a iných práv

k nehnuteľnostiam do katastra (vklad, záznam a poznámku), pričom každý z týchto právnych

inštitútov má iné právne účinky. V súlade s platnou právnou úpravou v Slovenskej republike

sa k nadobudnutiu vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam vyžadujú dva úkony.

Prvým úkonom je uzavretie právneho úkonu medzi účastníkmi konania (napr. podľa

Občianskeho a obchodného zákonníka), ktorý predstavuje tzv. titul nadobudnutia práva podľa

hmotného práva. Ďalším úkonom je rozhodnutie správy katastra, ako správneho orgánu

podľa katastrálneho zákona, ktorým sa povoľuje vklad vlastníckeho alebo iného vecného

práva do katastra. Inštitút vkladu je založený na základe konštitutívnosti, čo znamená,

že zmluvné vecné práva k nehnuteľnostiam vznikajú, menia sa a zanikajú vkladom

do katastra. Správa katastra je ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je

v jej kompetencii rozhodovať, či sú splnené podmienky na povolenie zápisu práv

k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv k nehnuteľnostiam. Na konanie

o povolenie vkladu je miestne príslušná tá správa katastra, v ktorej obvode sa nachádza

nehnuteľnosť.

Vkladové konanie ako návrhové správne konanie sa začína na základe návrhu

účastníka konania, pričom katastrálny zákon zakotvuje jednak obligatórne náležitosti návrhu,

na základe ktorého sa vkladové konanie začína, ako aj príkladmo prílohy návrhu, ktoré má

účastník vkladového konania spolu s návrhom na povolenie vkladu predložiť. V priebehu

vkladového konania správa katastra ako správny orgán posudzuje podstatné náležitosti

príslušného zmluvného typu a to z hľadiska kritérií, ktoré sú príkladmo uvedené v ustanovení § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona a predmetnú zmluvu posudzuje aj v intenciách

ustanovenia § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z.z.

To znamená, že vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup,

pri ktorom správa katastra ako správny orgán na základe predložených písomných podkladov

podľa § 31 ods. 1, 2 katastrálneho zákona a § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z.z.) posudzuje

skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto rozhodovacieho

procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu

na vklad.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo

rozhodnutia štátneho orgánu, alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Právny vzťah zastúpenia, pokiaľ ide o dôvody jeho vzniku, vzniká buď priamo

zo zákona, na základe rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo na základe zmluvy. Podľa

toho rozlišujeme:

1. zákonné zastúpenie, ktoré vzniklo priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia

súdu či iného štátneho orgánu,

2. zmluvné zastúpenie (splnomocnenie).

Pri zmluvnom zastúpení rozlišujeme:

a) zmluvu, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia. Občiansky zákonník nazýva

takúto zmluvu dohodou o plnomocenstve (§ 23). Za najfrekventovanejšie zmluvy,

ktoré zakladajú právny vzťah zastúpenia, možno považovať zmluvy, týkajúce sa

právnej pomoci uzavreté medzi klientom a advokátom,

b) právny vzťah zastúpenia ako vzťah medzi zástupcom a zastúpeným, ktorý je daný

predmetom a obsahom (vzájomnými právami a povinnosťami) zastúpenia;

c) plnomocenstvo ako osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia.

V súdenom prípade plnomocenstvo (ako jednostranný právny úkon preukazujúci

existenciu právneho vzťahu zastúpenia) bolo spísané priamo v zmluve o úvere (v strede textu),

bez ďalšej prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom

a klientom. Z celého kontextu zmluvy a jej podpisovania je nejasné, akú vôľu mienil dlžník

prejaviť podpísaním zmluvy. Zmluvu podpísal 08.03.2006 (pozri dátum podpisu zmluvy), s tým, že vyhlásil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú

neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy a zároveň tieto spolu so zmluvou prevzal. Všeobecné

podmienky zmluvy k návrhu na vklad pripojené neboli.

Na tieto všeobecné podmienky na body 15. a 16. sa odvoláva zmluva pri splnomocnení

veriteľa dlžníkom na všetky úkony vykonať sa majúce v centrálnom depozitári cenných

papierov SR, a.s. Samotné plnomocenstvo dlžníkom podpísané nie je. Platný právny úkon

podľa § 37 Občianskeho zákonníka je, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite

a zrozumiteľne, s možným plnením. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda

vôle vychádza z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Vôľa bez jej prejavu nie je

poznateľná. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti

neexistuje, resp. existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje prejav. Zrozumiteľnosť právneho

úkonu značí, že jeho adresát je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité

na vyjadrenie právneho úkonu. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný

jeho obsah, alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom.

Je možné súhlasiť s právnym názorom krajského súdu, že dohoda o plnomocenstve je

dvojstranný právny úkon a ani dokazovaním nebolo zistené, že takáto zmluva platne bola

uzavretá, ktorej existenciu malo prezentovať plnomocenstvo uvedené v zmluve. Aj podľa

názoru odvolacieho súdu nie je možné odstrániť rozpor, čo mienil podpisom úverovej zmluvy,

okrem súhlasu s prijatou sumou a s jej vrátením v navýšenom rozsahu a súhlasu

so všeobecnými podmienkami zmluvy (ktoré zmluva o plnomocenstve neobsahuje), dlžník

prejaviť.

Podľa § 20 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení, každý má právo

na poskytnutie právnej pomoci a môže o ňu požiadať ktoréhokoľvek advokáta.

Takáto slobodná voľba advokáta v skutočnosti mohla byť obmedzená, ak v predtlači

úverovej zmluvy, v textovej časti na rovnakej strane, na ktorej sa uzatvárajú zmluvné

podmienky pre poskytnutú výšku úveru a podmienky jeho vrátenia, sa v samostatnej časti

textu uvádza konkrétny advokát, ktorý má na základe plnomocenstva hájiť záujmy

splnomocniteľa. Ako je vyššie v rozsudku uvedené, nie je možné jednoznačne vysloviť právny

záver, že dlžník podpísaním úverovej zmluvy mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve, a už vonkoncom nie, že tým mal možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere advokáta,

ktorý háji jeho záujmy.

Ústava Slovenskej republiky garantuje ochranu vlastníckeho práva v čl. 20.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v zmluvách o úvere je použitá forma

zabezpečenia úveru zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k dlžníkovej nehnuteľnosti

s doložkou, že v prípade, ak úver nebude dlžníkom do určitého dňa vrátený, nadobudne veriteľ

„úplné“ vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Je potrebné uviesť, že dojednanie prevodu práva

ako obligačného zabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a nie

funkciu uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného

vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa

prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným svojim účelom a obsahom,

podľa názoru odvolacieho súdu obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka neplatné.

Napokon najvyšší súd poukazuje aj na to, že obchádzanie zákona spočíva i vo vylúčení

záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom

zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako

nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, kedy sa niekto správa

podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný

a nežiaduci.

Zákon nevylučuje uzavretie všetkých zmlúv použitých v predmetnej veci (zmluvu

o úvere, zmluvu o zastúpení, záložnú zmluvu), tieto zmluvy je však potrebné posúdiť aj

v kontexte ich vzájomnej súvislosti, to znamená, čo týmito zmluvami sa mienilo dosiahnuť.

V podstate týmito zmluvami sa môže dosiahnuť nie len zabezpečenie návratnosti poskytnutej

sumy v navýšenej hodnote veriteľovi, ale aj možný prechod dlžníkovho vlastníctva k jeho

celému nehnuteľnému majetku v nepochybne ďaleko väčšej hodnote, než je výška plnenia

povinného z úverovej zmluvy.

Preto aj odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom odporcu a súdu prvého stupňa,

že týmto postupom zo strany navrhovateľa sa výrazne zasahuje do práv povinného vo výkone práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, čo je v rozpore s dobrými

mravmi.

Z horeuvedených dôvodov preto možno konštatovať, že rozhodnutie odporcu je

v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil.

Neušlo pozornosti Najvyššieho súdu, že od vydania citovaného rozhodnutia došlo

k niektorým zmenám v skutkových okolnostiach uvádzaného prípadu, avšak podstatné

skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie veci, zostali nezmenené, preto Najvyšší súd

považuje právny názor vyslovený v rozsudku sp. zn. 8 Sžo 30/2007 za stále aktuálny

a aplikovateľný aj v prejednávanej veci.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok navrhovateľa a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 8 Sžo 30/2007,

pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad

zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie

protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 v spojení s §250ja ods. 3 a § 250l ods. 2 O. s. p. rozhodol tak,

ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa

§ 224 ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O. s. p., podľa ktorého neúspešnému

navrhovateľovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo, na základe čoho

účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 250ja ods. 2 v spojení

s § 250l ods. 2 O. s. p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol

porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom

účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O. s. p.

(úprava vzťahov týkajúcich sa evidencie nehnuteľností vychádza z verejnoprávnych vzťahov),

v konaní nebolo potrebné v súlade s ustanovením § 250i ods. 1 O. s. p. vykonať dokazovanie

a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok

(§ 246c ods. 1 O. s. p.).

V Bratislave 7. decembra 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková