Najvyšší súd
10Sžr/132/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Milana
Moravu, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova
č. 25, Bratislava, proti odporcovi: Správa katastra Žiar nad Hronom, SNP č. 118, P. O. Box
79, Žiar nad Hronom, za účasti Y. Z., nar. X., bytom A., o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporcu č. V-979/09 zo dňa 22.09.2010, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 26Sp/16/2010-29 zo dňa 17.01.2011,
v spojení s opravným uznesením č. k. 26Sp/16/2010-52 zo dňa 20.06.2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 26Sp/16/2010-29 zo dňa 17. januára 2011, v spojení s opravným uznesením
č. k. 26Sp/16/2010-52 zo dňa 20. júna 2011, p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č. V-979/09 zo dňa 22.09.2010 odporca podľa § 31 ods. 3 zákona
č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny
zákon“) zamietol návrh na vklad záložného práva k nehnuteľnostiam, dotknutým začatým
vkladovým konaním.
Svoje zamietavé rozhodnutie odporca odôvodnil tým, že po preskúmaní predloženej
zmluvy o zriadení záložného práva a priloženého spisového materiálu návrhu dospel k záveru,
že predložená listina nie je spôsobilá na povolenie vkladu záložného práva do katastra
nehnuteľností. Podľa úradne overenej fotokópie zmluvy o úvere a plnomocenstve zo dňa
29.07.2008 bolo zrejmé, že splnomocniteľ nepodpísal plnomocenstvo pre Mgr. C. už aj
vzhľadom na dátum prijatia plnomocenstva zástupcu záložcu – 12.03.2009. Podľa názoru
odporcu sa podpis dlžníka vzťahoval na záväzok zaplatiť veriteľovi poskytnutú sumu a príslušný poplatok a na vyhlásenie, že súhlasí so všeobecnými podmienky pre poskytnutie
úveru a potvrdenie o prevzatí peňažnej hotovosti.
Odporca konštatoval, že splnomocnenie alebo zmluva o zriadení záložného práva mali
obsahovať príslušný list vlastníctva s uvedením nehnuteľností, ktoré sú predmetom záložnej
zmluvy a ktorý by bol vyhotovený správou katastra v deň uzavretia záložnej zmluvy. Odporca
považoval predložené splnomocnenie na uzatvorenie záložnej zmluvy v mene záložcu
bez označenia nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom zálohu, t.j. bez označenia listu
vlastníctva, katastrálneho územia, parciel, výmer, duhu pozemkov, spoluvlastníckych
podielov na nehnuteľnostiach za dohodu neurčitú a nezrozumiteľnú a teda neplatnú. Udelené
splnomocnenie k uzavretiu záložnej zmluvy malo obsahovať náležitosti, ktoré zákon vyžaduje
pre zmluvu (§ 42 katastrálneho zákona). Zo znenia predloženého splnomocnenia však bolo
zrejmé, že ani záložca a ani jeho zástupca (splnomocnenec) v čase uzavretia dohody
o splnomocnení prakticky nevedeli, s akými nehnuteľnosťami sa bude nakladať – ku ktorým
nehnuteľnostiam bude zriadené záložné právo a takáto dohoda, resp. dojednanie bolo neurčité, čo malo za následok neplatnosť právneho úkonu. Podľa zmluvy o úvere a jej časti
o splnomocnení dochádzalo dokonca k pochybnosti o objektivite zastupovania zo strany
splnomocnenca, nakoľko ide o osobu, ktorá je v styku so záložným veriteľom a má obhajovať
najmä záujmy veriteľa pri uplatňovaní návratnosti úveru v budúcnosti; takto formulované
splnomocnenie bolo, podľa názoru správneho orgánu, v kolízii so záujmom zastúpeného –
dlžníka a odporca považoval zastúpenie za neprípustné so zreteľom na ustanovenie § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Odporca ďalej uviedol, že z právnych úkonov, týkajúcich sa spoločných vecí,
sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne a v prípade uzavretia zmluvy
o zriadení záložného práva nešlo o bežnú vec a na takýto právny úkon bol potrebný aj súhlas
druhého manžela.
S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odporca k záveru, že Mgr. C., ako
splnomocnený zástupca, nebol oprávnený v mene dlžníka vystupovať a uzatvárať zmluvu o
zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, nakoľko dohoda o plnomocenstve údaje o týchto
nehnuteľnostiach neobsahovala a nešlo o platné dojednanie zastúpenia, na základe čoho
odporca konštatoval, že neboli splnené podmienky na povolenie vkladu do katastra
nehnuteľností a návrh na vklad podľa § 31 ods. 3 katastrálneho zákona zamietol.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ, cestou odporcu, opravný prostriedok
na Krajský súd v Banskej Bystrici.
Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie,
ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s administratívnym spisom a dospel k záveru,
že opravný prostriedok navrhovateľa nebol dôvodný.
Predovšetkým vychádzal krajský súd zo skutkového zistenia odporcu, podľa ktorého
navrhovateľ podal návrh na vklad zmluvy o zriadení záložného práva do katastra
nehnuteľností. K návrhu pripojil aj zmluvu o zriadení záložného práva uzavretú medzi
záložným veriteľom (v tomto prípade navrhovateľom) a záložcom (osobou uvedenou v záhlaví rozsudku ako na konaní zúčastnenou osobou), v zastúpení na základe
splnomocnenia advokátom Mgr. D. C.
Krajský súd, rovnako ako odporca, považoval splnomocnenie, nachádzajúce sa
v zmluve o úvere, za neplatné, pretože neobsahovalo bližšie označenie nehnuteľností, ktoré sa
mali stať predmetom zálohu. Podľa názoru súdu, splnomocnenie na právne úkony o právach
k nehnuteľnostiam malo byť urobené tak, ako aj právne úkony vo veci samej,
t. j. v predpísanej forme a s predpísanými náležitosťami; splnomocnenie teda malo kopírovať
samotný predmet zmluvy. Navyše z formulácie splnomocnenia nemohli účastníci zmluvy
dopredu vedieť, s akými konkrétnymi nehnuteľnosťami sa bude v budúcnosti nakladať a bolo
nesporné, že takéto dojednanie bolo neurčité a malo za následok neplatnosť právneho úkonu.
Krajský súd ďalej uviedol, že dohoda o splnomocnení v predmetnej veci bola neplatná
aj pre rozpor záujmov medzi dlžníkom a zástupcom v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Bolo totiž zrejmé, že pri uzatváraní zmluvy dlžník nemal možnosť
voľby výberu zástupcu – zmluva o úvere bola vypracovaná ako predtlač, ktorú používal
navrhovateľ pri uzatváraní zmlúv a už obsahovala meno splnomocnenca Mgr. D. C. Ak
navrhovateľ takto postupoval a určil dopredu osobu, ktorá bude oprávnená konať za dlžníka,
spochybnil samotný predpoklad, že splnomocnenec nemal s navrhovateľom žiadny bližší
vzťah (v danom prípade ekonomického charakteru), ktorý by mohol spôsobovať jeho
jednostranne smerovaný záujem, ktorý v konečnom dôsledku smeroval voči splnomocniteľovi
– teda vlastnému mandantovi.
Ďalej krajský súd konštatoval, že z celého kontextu zmluvy a jej podpisovania nebolo
jasné, akú vôľu mienil dlžník podpísaním zmluvy prejaviť; bolo zrejmé a vyplývalo to z jeho
prejavu, že mal na mysli súhlas s podmienkami úverovej zmluvy, avšak samotné
plnomocenstvo, hoci ako súčasť zmluvy, osobitne podpísané nebolo. Uzavreté plnomocenstvo
navyše zasahovalo do práv a oprávnených záujmov splnomocniteľa – úverového dlžníka,
keďže záložnou zmluvou, ako dôsledkom takto uzatvoreného právneho úkonu
o splnomocnení, sa nerešpektovala vyváženosť medzi predmetom úverovej zmluvy, čo sa
týka výšky úveru a jeho príslušenstva a predmetom záložnej zmluvy, ktorá sa dotýkala celého
nehnuteľného majetku dlžníka v nepochybne ďaleko väčšej hodnote, ako bola výška plnenia
povinného z úverovej zmluvy. Týmto sa výrazne zasiahlo do práv oprávneného
bez pomenovaného právneho dôvodu a v konečnom dôsledku sa tým ohrozili aj dobré mravy. Krajský súd navyše v rozsudku uviedol, že v zmluve o úvere bola použitá forma
zabezpečenia úveru zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti aj
doložkou, že v prípade, ak úver nebude do určitého termínu vrátený, nadobudne veriteľ úplné
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, pričom zabezpečovací právny inštitút má v zásade len
funkciu zabezpečovaciu a nie funkciu uhradzovaciu; aj preto bol právny úkon v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka neplatný, pretože takéto dojednanie svojím účelom a obsahom
obchádzalo zákon.
Keďže absencia označenia predmetu záložného práva alebo práva zabezpečovacieho
prevodu v splnomocnení bola tak vážnym nedostatkom právneho úkonu, ktorý spôsobuje jeho
absolútnu neplatnosť, potvrdil krajský súd rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“),
ako správne a zákonné.
III.
Odvolanie navrhovateľa a vyjadrenie odporcu
Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie v celom rozsahu,
ktoré odôvodnil v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších prepisov (ďalej len „O. s. p.“).
Podľa názoru navrhovateľa, plná moc v úverovej zmluve spĺňala všetky náležitosti
vyžadované Občianskym zákonníkom a keďže bola splnená zákonom predpísaná písomná
forma, bolo možné ju považovať za platnú. Vyplýval z nej jednoznačný zámer dlžníka
splnomocniť Mgr. C. pre prípad insolventnosti dlžníka na uzatvorenie záložnej zmluvy
k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka. V čase podpisu navrhovateľ nevyžadoval
od dlžníka predloženie listov vlastníctva, pretože od podpisu úverovej zmluvy
po insolventnosť často ubehne dlhšie časové obdobie a dochádza k rýchlym prevodom
nehnuteľností za účelom ukracovania veriteľa.
Ďalej namietal, že na platnosť procesno-právneho splnomocnenia sa nevyžaduje
špecifikácia nehnuteľností, a teda účastník katastrálneho konania nemal zákonnú povinnosť
uvádzať presnú identifikáciu nehnuteľností v dohode o splnomocnení, a to najmä v prípade,
ak z obsahu dohody o splnomocnení bolo zrejmé, že zástupca je v mene a na účet záložcu oprávnený zriaďovať záložné právo ku všetkým nehnuteľnostiam vo vlastníctve záložcu. Plná
moc bola platným právnym úkonom, pretože bola v písomnej forme, konajúce osoby pripojili
svoje podpisy na jednej listine a z udeleného plnomocenstva bol zrejmý rozsah zástupcovho
oprávnenia konať v mene a na účet zastúpeného.
K obmedzeniu voľby dlžníka na výber splnomocneného zástupcu navrhovateľ uviedol,
že dlžník neprejavil svoj nesúhlas s Mgr. C., neodmietol udelenie takejto plnej moci a ani túto
plnú moc neskôr neodvolal.
K názoru krajského súdu, že záložnou zmluvou sa nerešpektovala vyváženosť medzi
predmetom úverovej zmluvy a predmetom záložnej zmluvy navrhovateľ uviedol,
že predmetná záložná zmluva napĺňala funkciu zabezpečovacieho prostriedku, pričom
Občiansky zákonník neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by ukladalo povinnosť na výber
konkrétneho zabezpečovacieho prostriedku a z hľadiska celkovej úpravy záložného práva
možno vyvodiť, že sa rozlišujú dve základné funkcie záložného práva, a to funkcia
zabezpečovacia a funkcia uhradzovacia a záložný veriteľ má pre prípad, ak by aj pristúpil
k využitiu uhradzovacej funkcie záložného práva zákonom danú povinnosť vrátiť hodnotu
výťažku prevyšujúcu zabezpečenú pohľadávku.
Krajský súd, podľa názoru navrhovateľa, vec nesprávne právne posúdil, keď vyslovil,
že rozhodnutie odporcu bolo zákonné, pretože Úverová zmluva bola platná, udelené
plnomocenstvo bolo platné a do dňa podania návrhu na vklad záložného práva nebolo
splnomocniteľom odvolané a Záložná zmluva bola platná.
Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec sa mu vráti na ďalšie konanie.
Zároveň žiadal o uloženie povinnosti odporcovi nahradiť navrhovateľovi trovy konania.
Odporca sa k podanému odvolaniu vyjadril prípisom zo dňa 23.02.2011, v ktorom
uviedol, že vo svojom rozhodnutí nespochybnil zmluvu o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam záložcu, ale sa domnieval, že splnomocnenec, ktorý vystupuje na strane
záložcu, nemá oprávnenie konať v jeho mene, t. j. nemôže uzatvoriť zmluvu o zriadení
záložného práva s veriteľom – doložené splnomocnenie neobsahovalo podpis splnomocniteľa
pre splnomocnenca a v preskúmavanom prípade išlo o zjavný rozpor záujmov splnomocnenca so záujmami záložcu – dlžníka a zastúpenie bolo neprípustné so zreteľom na ustanovenie § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Odporca ďalej uviedol, že s ohľadom na kategóriu osôb, ktoré sa stali klientom
záložného veriteľa, bolo možné usudzovať, že zo strany záložného veriteľa dochádza
k vedomému zneužitiu jeho postavenia a využitiu nevedomosti záložcu – dlžníka o spôsobe
konania a uzatvárania písomných právnych úkonov a žiadal, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu potvrdil a odvolanie odvolateľa ako nedôvodné zamietol.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“), ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 O. s. p. a po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej
lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ustanovením § 250s O. s.p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania
(§ 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p.) dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O. s. p.
potvrdil.
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Podľa tretej hlavy piatej časti O. s. p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon
zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam
správnych orgánov.
Podľa § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom,
ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.
Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu,
Najvyšší súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 v spojení s §250ja ods. 3 a § 250l
ods. 2 O. s. p. konštatoval, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožnil
v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty
prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa vo svojom
odôvodnení následne obmedzil iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia
napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom
konaní (§ 219 ods. 2 O. s. p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie
prvostupňového súdu o ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia).
Najvyšší súd zdôraznil predovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou
činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte,
ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota. S princípom právnej istoty logicky
korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako.
Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená
prostredníctvom ustanovenia § 250ja ods. 7 O. s. p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom
konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie,
ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“
Na základe citovaného ustanovenia v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. Najvyšší súd
odkazuje na svoj rozsudok zo dňa 10. januára 2008 sp. zn. 8 Sžo 30/2007 zverejnený v plnom
rozsahu na internetovej stránke Najvyššieho súdu
http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom
rozsahu uvádza:
„Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je právnym
štátom.
Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je právna istota a spravodlivosť (pozri
nálezy Ústavného súdu SR napr. I. ÚS 17/99, I. ÚS 54/02).
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví zákon.
Z vyššie citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že v právnom
štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu
priznáva ústava alebo zákon. Preto je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať,
uplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas. Zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších
predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) v ustanovení § 4 ods. 1 zakotvuje, že práva
k nehnuteľnostiam sa do katastra zapisujú vkladom práv k nehnuteľnostiam do katastra,
záznamom práv k nehnuteľnostiam do katastra a poznámkou o právach k nehnuteľnostiam
v katastri.
Podľa § 1 ods. 1 katastrálneho zákona kataster nehnuteľností (ďalej len „kataster“) je
geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra sú údaje o právach
k týmto nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom bremene, práve
zodpovedajúcom vecnému bremenu a o predkupnom práve, ak má mať účinky vecného práva
a o iných právach a povinnostiach z vecného bremena, ak boli zriadené ako vecné práva
k nehnuteľnostiam, ako aj o právach vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku
obcí, zo správy majetku vyšších územných celkov, o nájomných právach k pozemkom,
ak nájomné práva trvajú alebo majú trvať najmenej 5 rokov (ďalej len „právo
k nehnuteľnosti“). Kataster slúži aj ako informačný systém, najmä na ochranu práv
k nehnuteľnostiam, na daňové účely a poplatkové účely, na oceňovanie nehnuteľností, najmä
pozemkov, na ochranu poľnohospodárskeho pôdneho fondu a lesného pôdneho fondu,
na tvorbu a ochranu životného prostredia, na ochranu nerastného bohatstva, na ochranu
národných kultúrnych pamiatok a ostatných kultúrnych pamiatok ako aj chránených území
a prírodných výtvorov a budovanie ďalších informačných systémov o nehnuteľnostiach (§ 2
katastrálneho zákona).
V zmysle § 5 ods. 1 katastrálneho zákona vklad je úkon správy katastra; vkladom
vzniká, mení sa alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam.
Podľa § 16 ods. 2 veta prvá katastrálneho zákona správa katastra vykonáva štátnu
správu na úseku katastra v územnom obvode okresu.
Podľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené
v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 28
ods. 2 citovaného zákona práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa
alebo zanikajú vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa odseku 3 § 28 citovaného zákona právne účinky vkladu vznikajú na základe
právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení.
V zmysle § 29 citovaného zákona vklad podľa § 28 možno vykonať iba na základe
právoplatného rozhodnutia správy katastra.
Podľa § 30 ods. 1 katastrálneho zákona účastníkom konania o povolení vkladu je
účastník právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo k nehnuteľnosti. Konanie o povolení vkladu sa začína na návrh účastníka konania (§ 30 ods. 2
katastrálneho zákona).
V zmysle § 30 ods. 3 katastrálneho zákona návrh na vklad sa podáva písomne
a obsahuje:
a) meno (obchodné meno, názov) a miesto trvalého pobytu (sídlo) účastníka konania,
b) označenie správy katastra, ktorej je návrh adresovaný,
c) označenie právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo
zaniknúť právo k nehnuteľnosti; ak sú predmetom návrhu na vklad právne vzťahy
z viacerých právnych úkonov, označia sa všetky právne úkony,
d) číslo listu vlastníctva a názov katastrálneho územia, ak je právo k nehnuteľnosti,
ktoré má byť vkladom dotknuté, zapísané v katastri,
e) určenie dňa, ku ktorému majú vzniknúť právne účinky vkladu pri prevode majetku
štátu na iné osoby podľa osobitného predpisu.
Podľa § 30 ods. 4 katastrálneho zákona prílohy k návrhu na vklad sú najmä:
a) zmluva, na ktorej základe má byť zapísané právo k nehnuteľnosti do katastra,
v počte vyhotovení podľa počtu účastníkov konania a jej tri ďalšie vyhotovenia,
b) verejná listina alebo iná listina, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti, ak toto
právo k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste vlastníctva,
c) identifikácia parciel, ak vlastnícke právo k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste
vlastníctva,
d) geometrický plán,
e) ocenenie nehnuteľností,
f) výpis z obchodného registra alebo z iného registra, ak je účastníkom konania
právnická osoba,
g) dohoda o splnomocnení, ak je účastník konania zastúpený splnomocnencom; podpis
splnomocniteľa musí byť osvedčený podľa osobitných predpisov,
h) potvrdenie o zaplatení odvodu, ak nadobúdateľ má povinnosť zaplatiť odvod podľa
osobitného predpisu.
Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona správa katastra preskúma platnosť zmluvy,
a to najmä oprávnenie prevodcov nakladať s nehnuteľnosťou, či je úkon urobený
v predpísanej forme, či sú prejavy vôle hodnoverné, či sú dostatočne určité a zrozumiteľné
a či zmluvná voľnosť, prípadne právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené.
Podľa ods. 2 § 31 citovaného zákona pri rozhodovaní o povolení vkladu prihliada
správa katastra aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie
vkladu.
Podľa § 31 ods. 3 citovaného zákona, ak sú podmienky na vklad splnené správa
katastra vklad povolí; inak návrh zamietne. Ak sú podmienky na vklad splnené len v časti
návrhu a ak je to účelné, správa katastra môže rozhodnúť len o časti návrhu.
Podľa § 31 ods. 6 citovaného zákona rozhodnutie o povolení vkladu nadobúda
právoplatnosť dňom jeho vyznačenia. Proti rozhodnutiu, ktorým sa vklad povoľuje, nemožno
podať opravný prostriedok. Správa katastra doručí zmluvu s vyznačením rozhodnutia
o povolení vkladu všetkým účastníkom konania (§ 31 ods. 7 katastrálneho zákona). V zmysle
§ 8 správa katastra doručí rozhodnutie o zamietnutí vkladu všetkým účastníkom konania.
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie. Odvolanie sa podáva na správe katastra,
ktorá rozhodnutie vydala, v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia. Ak správa katastra
podanému odvolaniu nevyhovie v celom rozsahu, o odvolaní rozhodne súd.
Podľa § 36b ods. 2 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. 79/1996
Z.z., ktorou sa vykonáva zákon NR SR o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v znení neskorších predpisov (ktorý bol
s účinnosťou od 01.12.2009 nahradený vyhláškou č. 461/2009 Z. z.), pri skúmaní platnosti
zmluvy sa zisťuje, či právny úkon svojim obsahom alebo účelom neodporuje zákonom alebo či
ho neobchádza alebo či sa neprieči dobrým mravom a to najmä, či
a) účastník bol spôsobilý na právne úkony,
b) účastník nespôsobilý na právne úkony bol zastúpený zákonným zástupcom alebo
iným zástupcom,
c) za právnickú osobu konal oprávnený zástupca,
d) zmluva, ktorej účastníkom je osoba, ktorá nemôže písať alebo čítať, bola uzavretá
vo forme notárskej zápisnice,
e) v zmluve ide skutočne o písomné prejavy vôle osôb v nej uvedených s osobitným
zreteľom na tých, ktorých právo na jej základe zaniká alebo sa obmedzuje,
f) uzavretiu zmluvy účastníkov nie sú na prekážku okolnosti, ktoré bránia nakladaniu
s nehnuteľnosťou, a či k právnemu úkonu účastníka, ktorý je obmedzený
pri disponovaní s nehnuteľnosťou, prípadne k zmluve ako celku bol udelený
potrebný súhlas.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v intenciách vyššie citovaných ustanovení
katastrálneho zákona a vyhlášky preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a dospel
k záveru, že odporca ako orgán verejnej moci uplatnil svoju kompetenciu v súlade so zákonom
(conditicio sine qua non). Katastrálny zákon zakotvuje tri druhy zápisov vecných a iných práv
k nehnuteľnostiam do katastra (vklad, záznam a poznámku), pričom každý z týchto právnych
inštitútov má iné právne účinky. V súlade s platnou právnou úpravou v Slovenskej republike
sa k nadobudnutiu vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam vyžadujú dva úkony.
Prvým úkonom je uzavretie právneho úkonu medzi účastníkmi konania (napr. podľa
Občianskeho a obchodného zákonníka), ktorý predstavuje tzv. titul nadobudnutia práva podľa
hmotného práva. Ďalším úkonom je rozhodnutie správy katastra, ako správneho orgánu
podľa katastrálneho zákona, ktorým sa povoľuje vklad vlastníckeho alebo iného vecného
práva do katastra. Inštitút vkladu je založený na základe konštitutívnosti, čo znamená,
že zmluvné vecné práva k nehnuteľnostiam vznikajú, menia sa a zanikajú vkladom do katastra. Správa katastra je ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej kompetencii rozhodovať, či sú splnené podmienky na povolenie zápisu práv
k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv k nehnuteľnostiam. Na konanie
o povolenie vkladu je miestne príslušná tá správa katastra, v ktorej obvode sa nachádza
nehnuteľnosť.
Vkladové konanie ako návrhové správne konanie sa začína na základe návrhu
účastníka konania, pričom katastrálny zákon zakotvuje jednak obligatórne náležitosti návrhu,
na základe ktorého sa vkladové konanie začína, ako aj príkladmo prílohy návrhu, ktoré má
účastník vkladového konania spolu s návrhom na povolenie vkladu predložiť. V priebehu
vkladového konania správa katastra ako správny orgán posudzuje podstatné náležitosti
príslušného zmluvného typu a to z hľadiska kritérií, ktoré sú príkladmo uvedené v ustanovení
§ 31 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona a predmetnú zmluvu posudzuje aj v intenciách
ustanovenia § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z.z.
To znamená, že vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom správa katastra ako správny orgán na základe predložených písomných podkladov
podľa § 31 ods. 1, 2 katastrálneho zákona a § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z.z.) posudzuje
skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto rozhodovacieho
procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu
na vklad.
Podľa § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo
rozhodnutia štátneho orgánu, alebo na základe dohody o plnomocenstve.
Právny vzťah zastúpenia, pokiaľ ide o dôvody jeho vzniku, vzniká buď priamo
zo zákona, na základe rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo na základe zmluvy. Podľa
toho rozlišujeme:
1. zákonné zastúpenie, ktoré vzniklo priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia
súdu či iného štátneho orgánu,
2. zmluvné zastúpenie (splnomocnenie).
Pri zmluvnom zastúpení rozlišujeme:
a) zmluvu, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia. Občiansky zákonník nazýva
takúto zmluvu dohodou o plnomocenstve (§ 23). Za najfrekventovanejšie zmluvy, ktoré zakladajú právny vzťah zastúpenia, možno považovať zmluvy, týkajúce sa
právnej pomoci uzavreté medzi klientom a advokátom,
b) právny vzťah zastúpenia ako vzťah medzi zástupcom a zastúpeným, ktorý je daný
predmetom a obsahom (vzájomnými právami a povinnosťami) zastúpenia;
c) plnomocenstvo ako osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia.
V súdenom prípade plnomocenstvo (ako jednostranný právny úkon preukazujúci
existenciu právneho vzťahu zastúpenia) bolo spísané priamo v zmluve o úvere (v strede textu),
bez ďalšej prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom
a klientom. Z celého kontextu zmluvy a jej podpisovania je nejasné, akú vôľu mienil dlžník
prejaviť podpísaním zmluvy. Zmluvu podpísal 08.03.2006 (pozri dátum podpisu zmluvy),
s tým, že vyhlásil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy a zároveň tieto spolu so zmluvou prevzal. Všeobecné
podmienky zmluvy k návrhu na vklad pripojené neboli.
Na tieto všeobecné podmienky na body 15. a 16. sa odvoláva zmluva pri splnomocnení
veriteľa dlžníkom na všetky úkony vykonať sa majúce v centrálnom depozitári cenných
papierov SR, a.s. Samotné plnomocenstvo dlžníkom podpísané nie je. Platný právny úkon
podľa § 37 Občianskeho zákonníka je, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne, s možným plnením. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda
vôle vychádza z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Vôľa bez jej prejavu nie je
poznateľná. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti
neexistuje, resp. existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje prejav. Zrozumiteľnosť právneho
úkonu značí, že jeho adresát je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité
na vyjadrenie právneho úkonu. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný
jeho obsah, alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom.
Je možné súhlasiť s právnym názorom krajského súdu, že dohoda o plnomocenstve je
dvojstranný právny úkon a ani dokazovaním nebolo zistené, že takáto zmluva platne bola
uzavretá, ktorej existenciu malo prezentovať plnomocenstvo uvedené v zmluve. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu nie je možné odstrániť rozpor, čo mienil podpisom úverovej zmluvy,
okrem súhlasu s prijatou sumou a s jej vrátením v navýšenom rozsahu a súhlasu
so všeobecnými podmienkami zmluvy (ktoré zmluva o plnomocenstve neobsahuje), dlžník
prejaviť.
Podľa § 20 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení, každý má právo
na poskytnutie právnej pomoci a môže o ňu požiadať ktoréhokoľvek advokáta.
Takáto slobodná voľba advokáta v skutočnosti mohla byť obmedzená, ak v predtlači
úverovej zmluvy, v textovej časti na rovnakej strane, na ktorej sa uzatvárajú zmluvné
podmienky pre poskytnutú výšku úveru a podmienky jeho vrátenia, sa v samostatnej časti
textu uvádza konkrétny advokát, ktorý má na základe plnomocenstva hájiť záujmy
splnomocniteľa. Ako je vyššie v rozsudku uvedené, nie je možné jednoznačne vysloviť právny
záver, že dlžník podpísaním úverovej zmluvy mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve,
a už vonkoncom nie, že tým mal možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere advokáta,
ktorý háji jeho záujmy.
Ústava Slovenskej republiky garantuje ochranu vlastníckeho práva v čl. 20.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v zmluvách o úvere je použitá forma
zabezpečenia úveru zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k dlžníkovej nehnuteľnosti s doložkou, že v prípade, ak úver nebude dlžníkom do určitého dňa vrátený, nadobudne veriteľ
„úplné“ vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Je potrebné uviesť, že dojednanie prevodu práva
ako obligačného zabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a nie
funkciu uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného
vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa
prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným svojim účelom a obsahom,
podľa názoru odvolacieho súdu obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka neplatné.
Napokon najvyšší súd poukazuje aj na to, že obchádzanie zákona spočíva i vo vylúčení
záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom
zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako
nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, kedy sa niekto správa
podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný
a nežiaduci.
Zákon nevylučuje uzavretie všetkých zmlúv použitých v predmetnej veci (zmluvu o úvere, zmluvu o zastúpení, záložnú zmluvu), tieto zmluvy je však potrebné posúdiť aj v kontexte ich vzájomnej súvislosti, to znamená, čo týmito zmluvami sa mienilo dosiahnuť.
V podstate týmito zmluvami sa môže dosiahnuť nie len zabezpečenie návratnosti poskytnutej
sumy v navýšenej hodnote veriteľovi, ale aj možný prechod dlžníkovho vlastníctva k jeho
celému nehnuteľnému majetku v nepochybne ďaleko väčšej hodnote, než je výška plnenia
povinného z úverovej zmluvy.
Preto aj odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom odporcu a súdu prvého stupňa,
že týmto postupom zo strany navrhovateľa sa výrazne zasahuje do práv povinného vo výkone
práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, čo je v rozpore s dobrými
mravmi.
Z horeuvedených dôvodov preto možno konštatovať, že rozhodnutie odporcu je
v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil.“
Neušlo pozornosti Najvyššieho súdu, že od vydania citovaného rozhodnutia došlo
k niektorým zmenám v skutkových okolnostiach uvádzaného prípadu, avšak podstatné
skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie veci, zostali nezmenené, preto Najvyšší súd považuje právny názor vyslovený v rozsudku sp. zn. 8 Sžo 30/2007 za stále aktuálny
a aplikovateľný aj v prejednávanej veci.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok navrhovateľa a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 8 Sžo 30/2007,
pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad
zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie
protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu
postupom podľa § 219 ods. 2 v spojení s §250ja ods. 3 a § 250l ods. 2 O. s. p. rozhodol tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O. s. p., podľa ktorého neúspešnému
navrhovateľovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo, na základe čoho
účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 250ja ods. 2 v spojení
s § 250l ods. 2 O. s. p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol
porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom
účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O. s. p.
(úprava vzťahov týkajúcich sa evidencie nehnuteľností vychádza z verejnoprávnych vzťahov),
v konaní nebolo potrebné v súlade s ustanovením § 250i ods. 1 O. s. p. vykonať dokazovanie
a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok
(§ 246c ods. 1 O. s. p.).
V Bratislave 7. decembra 2011
JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková