ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie, IČO: 31 303 862, Tulčík 26, právne zastúpeného: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľ. Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky č. 7290/2013-1.10 (47/2013-rozkl.) zo dňa 30.09.2013, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/294/2013-98 zo dňa 20.11.2014, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/294/2013-98 zo dňa 20. novembra 2014 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky č. 7290/2013-1.10 (47/2013-rozkl.) zo dňa 30.09.2013, ktorým tento zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa.
Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že preskúmal rozhodnutie prvostupňového aj odvolacieho orgánu a dospel k záveru, že obidve rozhodnutia sú vecne správne. Správny orgán v konaní vychádzal z odborných stanovísk - ŠOP SR, Správy Národného parku Nízke Tatry č. NAPANT/461/2011 zo dňa 05.04.2011 a ŠOP SR 104/2013 zo dňa 14.01.2013 a z odborného stanoviska KÚŽP v Prešove č. 2012/1505-7928/KM zo dňa 30.10.2012, podľa ktorých výstavba lesných ciest nebude mať negatívny vplyv na priaznivý stav predmetu ochrany Chráneného vtáčieho územia Nízke Tatry a územia európskeho významu Kráľovohoľské Tatry.
Z administratívneho spisu je zrejmé, že správny orgán v konaní nevychádzal len z tvrdení žiadateľa, ale ako podklad si zabezpečil odborné stanoviská Krajského úradu životného prostredia v Banskej Bystrici a Štátnej ochrany prírody SR, v ktorých posudzovali možnosť výstavby v žiadateľovej žiadosti navrhovaných lesných ciest a určili územia, v ktorých výstavba nepredstavuje riziko pre tam sa nachádzajúce biotopy európskeho alebo národného významu. Napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z odborných stanovísk KÚ ŽP Banská Bystrica č. 03/2012/1028-Pr zo dňa 10.12.2012 a č. 2011/01051-Pr zo dňa 03.10.2011 a ŠOP SR č. ŠOP SR/3965/2012 zo dňa 15.11.2012, č. ŠOP SR/104/2013 zo dňa 14.01.2013, č. ŠOP SR/630/2013 zo dňa 21.02.2013 a č. ŠOP SR/771/2013 zo dňa 06.03.2013, týkajúce sa udelenia a neudelenia súhlasu na výstavbu lesných ciest a povolenia a nepovolenia výnimky zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. b) a písm. d) a ods. 2 písm. b) zákona o ochrane prírody a krajiny na územiach v 3. stupni ochrany v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny.
Krajský súd skonštatoval, že žalovaný správny orgán vychádzal z vyššie uvedených odborných stanovísk, ktorých obsah bol premietnutý aj do odôvodnení napadnutých rozhodnutí.
Mal za preukázané, že žalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí opieral o odborné stanoviská KÚŽP Žilina a ŠOP SR Správa NP Nízke Tatry, v ktorých dostatočne posúdili možnosť výstavby navrhovaných lesných ciest a boli určené územia, v ktorých výstavba nepredstavuje riziko pre tam nachádzajúce sa biotopy európskeho alebo národného významu. Poznamenal, že v rozhodnutí žalovaného sú podrobne uvedené dôvody, pre ktoré bol vydaný a nevydaný súhlas na výstavbu predmetných lesných ciest a nebola povolená výnimka zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 a 2 zákona o ochrane prírody a krajiny. Ďalej dodal, že preskúmavané rozhodnutie vychádza najmä z dvoch stanovísk a to ŠOP SR, Správa NP Nízke Tatry, zhodne označených č. NAPANT/1388/2011 zo dňa 21.11.2011, a preto vo svojich rozhodnutiach podrobne zohľadnil dopady výstavby lesných ciest Štrofekova 1 a Štrofekova 2, Vápenná, Baba, Kolesová a Dlhý grúň na jednotlivé biotopy európskeho národného významu na území Národného parku Nízke Tatry a na chránené druhy nachádzajúce sa v lokalitách plánovanej výstavby.
Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa dospel k presvedčeniu, že správne orgány sa vecou riadne zaoberali. Pred vydaním rozhodnutia si zabezpečili všetky právne relevantné podklady a v ich rozhodnutiach je vyjadrené uváženie o potrebe zásahu do predmetného územia v podobe súhlasu podľa § 13 ods. 2 písm. c) na výstavbu lesných ciest podľa zákona o ochrane prírody.
Súd tiež vyjadril názor, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie. Poukázal na to, že odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je jeho obsahovou náležitosťou, ktorá plní viacero funkcií. Jednak má presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a jednak o zákonnosti jeho rozhodnutia. Hodnotenie dôkazov je v rámci preskúmavaného konania ovládané zásadou voľného hodnotenia dôkazov ako procesu, pri ktorom na základe logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia, a preto skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia, ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy, ako aj hodnotenie týchto dôkazov. K tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pokiaľ žalovaný odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na prvostupňové rozhodnutie, s ktorým sa stotožnil, nie je dôvod považovať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné, pokiaľ takýmto nedostatkom netrpí aj prvostupňové rozhodnutie. Súd záverom konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie podrobne a zrozumiteľne vysvetľuje, aké podklady boli pred vydaním rozhodnutia zadovážené, aké boli vyjadrenia účastníkov konania a ako sa s nimi správny orgán vysporiadal, ako hodnotil skutkový stav a aké ustanovenia právnych predpisov na vec aplikoval. V ďalšom zhodnotil, že nie je možné sa stotožniť s námietkami žalobcu uvedenými v žalobe a konštatovať nezákonnosť rozhodnutia žalovaného.
Krajský súd vzhľadom na uvedené dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov a konštatoval, že námietky žalobcu uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutéhorozhodnutia. Postup žalovaného, ako aj preskúmavané rozhodnutie považoval za súladné so zákonom, preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
Žalobcovi náhradu trov konania vzhľadom na jeho vecný neúspech nepriznal.
Žalobca v zákonnej lehote podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a prizná žalobcovi náhradu trov celého konania.
Rozsudok súdu prvého stupňa považoval žalobca za nesprávny z dôvodov uvedených:
- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. - súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V ďalšom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005 uverejneného v časopise Zo Súdnej praxe č. 64/2007 s tým, že predmetné rozhodnutie vyjadruje v praxi súdov ustálený výklad otázky zrozumiteľnosti a dostatočnosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia v kontexte požiadaviek na spravodlivé súdne konanie.
Uviedol, že rozhodnutie súdu nemusí dať odpoveď na každý argument účastníka konania, ale má sa vyrovnať s tými, ktoré, ak by sa ukázala ich dôvodnosť, by mohli privodiť iné než vydané rozhodnutie vo veci. Nemožno nájsť nijaký dôvod pre odlišnosť v posudzovaní zrozumiteľnosti a dostatočnosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia vydaného v konaní podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. Aplikujúc uvedené na odvolaním napádané rozhodnutie prvostupňového súdu, žalobca dospel k záveru, že toto sa nevysporiadalo zrozumiteľným spôsobom s námietkami žalobcu, a naopak, niektoré jeho časti sú aj v kontexte prvostupňového či druhostupňového správneho konania, nezrozumiteľné.
Žalobca poukázal na skutočnosť, že už v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu, potvrdené žalovaným, je nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k povoleniu výnimky a vydaniu súhlasu, a že jediná časť, ktorú možno identifikovať ako správnu úvahu je tá, v ktorej prvostupňový správny orgán zdôvodňuje prečo pre konkrétne územie výnimku nepovolil a súhlas nevydal.
Žalobca naďalej trval na tom, že bez toho, aby rozhodnutie obsahovalo obligatórnu, zákonom predpísanú náležitosť a to „akými úvahami bol (správny orgán) vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval“ nemožno považovať rozhodnutie správneho orgánu za zákonné a takéto rozhodnutie, trpiace nezrozumiteľnosťou a nedostatkom dôvodov je nepreskúmateľné a ako také musí byť zrušené podľa ust. § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p.
V ďalšom uviedol, že v predmetnej veci bolo prvostupňovým správnym orgánom vydané rozhodnutie (žalovaným potvrdené), ktorým bol vydaný súhlas podľa ust. § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 13 ods. 2 písm. c) ZOPK a vydaná výnimka zo zákazov uvedených v ust. § 35 ods. 1 písm. b) a písm. d) ZOPK v znení platnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len „ZOPK“). Zároveň bola daná vydaná výnimka zo zákazov podľa ust. § 35 ods. 2 písm. b) ZOPK.
Ak je teda v súlade s citovaným ust.§ 2 ods. 1 ZOPK ochranou prírody obmedzovanie zásahov, ktoré ju môžu ohroziť, poškodiť alebo zničiť, je nepochybné, že ochranou prírody, teda obmedzovaním zásahov je aj výslovné zakotvenie zákazov konkrétnych činností v zákone o ochrane prírody a krajiny. Jednoducho povedané, ochrana prírody sa realizuje aj prostredníctvom zákazov zakotvených v zákone o ochrane prírody a krajiny.
Z ust. § 40 ods. 3 ZOPK vyplývajú pod písm. a) až d) konkrétne dôvody, z ktorých možno udeliť výnimku zo zákazov. Povolenie výnimky je navyše podmienené neexistenciou inej alternatívy.
Ak teda má byť rozhodnutie o povolení výnimky považované za zákonné, teda aj odôvodnené, musí byť z odôvodnenia takéhoto rozhodnutia zrejmé aké úvahy viedli správny orgán k tomu, že udelil výnimku z ochrany prírody, teda v čom záujem, ktorý udelená výnimka umožní realizovať prevyšuje nad záujmom ochrany prírody.
Ak odôvodnenie takéhoto rozhodnutia takéto vysvetlenie neobsahuje, nemožno ho podľa žalobcu považovať za preskúmateľné, keďže nie je možné zvážiť, ktoré konkrétne dôvody ho viedli k záveru o prevahe iného záujmu nad záujmom na ochrane prírody v konaní podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.
Žalobca dal do pozornosti, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v konaní podľa zákona, ktorý upravuje, okrem iného pôsobnosť orgánov štátnej správy pri ochrane prírody. Mal preto za to, že nemožno považovať za preskúmateľné také rozhodnutie, vydané v konaní podľa zákona o ochrane prírody a krajiny, z ktorého nie je možné zistiť ako vyhodnotil záujem na ochrane prírody orgán štátnej správy, ktorý rozhodnutie v takomto konaní vydal.
Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia prvostupňového súdu zdôraznil, že nemôže identifikovať, akými úvahami sa súd prvého stupňa riadil, keď považoval rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za také, ktoré spĺňa ním samým artikulované kritériá na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu. Vychádzajúc z obsahu tohto rozhodnutia, podrobne sa s ním oboznámiac, žalobca nemôže dospieť k inému záveru ako k takému, že na rozdiel od súdu prvého stupňa nemôže „dostatočné odôvodnenie skutočností, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy“ vo vzťahu k udeleniu súhlasu a povoleniu výnimky, nájsť.
Vyjadril názor, že prvostupňový súd považoval rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za také, z ktorého okrem iného vyplýva, ako sa správny orgán vysporiadal s vyjadreniami účastníkov, ako hodnotil skutkový stav a aké ustanovenia právnych prepisov na vec použil. Podľa názoru súdu prvostupňový správny orgán považoval toto rozhodnutie v časti jeho odôvodnenia za „podrobne a zrozumiteľne“ osvetľujúce vyššie uvedené skutočnosti.
Žalobca poukázal na to, že on samotný v správnom konaní argumentoval v neprospech udelenia výnimky a súhlasu identickými argumentmi.
V rozhodnutí súdu prvého stupňa však podľa žalobcu nemožno nájsť ani len náznak toho, prečo považoval súd tieto žalobné námietky žalobcu, teda že odôvodnené je len neudelenie súhlasu a nepovolenie výnimky a nie udelenie súhlasu a povolenie výnimky, za dôvodnú.
Rozhodnutie prvostupňového súdu len konštatuje, že „v rozhodnutí žalovaného sú podrobne uvedené dôvody, pre ktoré bol vydaný a nevydaný súhlas na výstavbu predmetných lesných ciest a nebola povolená výnimka zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 a ods. 2 ZOPK.“
Žalobca opätovne uviedol, že nedokáže identifikovať, ktorú časť rozhodnutia žalovaného mal prvostupňový súd na zreteli pri konštatovaní o podrobných dôvodoch. Rozhodnutie žalovaného je chronológiou dovtedajšieho konania a všeobecným odkazom na postup orgánov ochrany prírody pri povoľovaní výnimiek a udeľovaní súhlasov. Nemožno v ňom nájsť žiadne vyhodnotenie konkrétnych skutkových okolností posudzovanej veci vo vzťahu k ustanoveniam zákona o ochrane prírody a krajiny. Osobitne pozoruhodnou je tá časť rozhodnutia žalovaného, v ktorej zdôvodňuje povolenie výnimky zo zákazov tým, že žiadosť o takúto výnimku bola súčasťou žiadosti žiadateľa.
Nezrozumiteľnou je podľa žalobcu aj tá časť rozhodnutia prvostupňového súdu, v ktorej uvádza „že žalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí opieral o odborné stanoviská KÚ ŽP Žilina a ŠOP SRSpráva NP Nízke Tatry, v ktorých dostatočne posúdili možnosť výstavby navrhovaných lesných ciest.“ Napriek tomu, že sa žalobca opätovne oboznámil s obsahom oboch správnych rozhodnutí, odborné stanovisko KÚ ŽP Žilina nie je uvedené ani ako podklad rozhodnutia v ani jednom z nich.
Tak prvostupňové, ako aj druhostupňové správne rozhodnutie, poukazujú na odborné stanovisko KÚ ŽP v Banskej Bystrici zo dňa 10.12.2012 a na stanovisko ŠOP SR zo dňa 14.01.2013. Stanovisko ŠOP SR Správy NAPANTu, na ktoré sa prvostupňový súd odvoláva zo dňa 21.11.2011, nie je súčasťou podkladov rozhodnutia, vyplývajúcich z týchto rozhodnutí. Podľa žalobcu tak nie je zrozumiteľné z čoho vychádzalo rozhodnutie prvostupňového súdu, keď argumentuje v prospech vecnej správnosti práve týmito rozhodnutiami.
Dal do pozornosti, že samotný prvostupňový správny orgán poukazuje na skutočnosť, že lokality nesprístupnené dopravnou sieťou poskytujú vhodné životné podmienky mnohým, na vyrušovanie citlivým druhom fauny.
Žalobca za osobitne dôležité považoval zdôrazniť to, že výnimka zo zákazov bola povolená vo vzťahu ku kritériovým druhom ÚEV Ďumbierske Tatry a CHVÚ Nízke Tatry, teda voči tým druhom, pre ktoré boli tieto územia zaradené do sústavy NÁTURA 2000. Ani o tom prečo nedostatok odôvodnenia o udelení výnimky vo vzťahu k týmto druhom považoval súd prvého stupňa za odôvodnené, nemožno nájsť v jeho rozhodnutí ani zmienku.
Prvostupňový súd sa rovnako nevyrovnal s ďalšími argumentmi žalobcu o tom, že v druhovo identickom konaní, týkajúcom sa udelenia výnimiek na výstavbu ďalších 10 lesných ciest, boli v odbornom stanovisku Okresného úradu Banská Bystrica zmienené tie isté negatívne dôsledky výstavby lesných ciest v územiach európskeho významu. Súd prvého stupňa sa nevyrovnal ani s námietkou žalobcu o nedostatku zistenia skutkového stavu vo vzťahu k pravdepodobnosti významného vplyvu na územia sústavy NÁTURA 2000.
Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora (Veľkej komory) zo dňa 07.09.2004, vo veci C-127/02 Waddenvereniging a Vogelbeschermingsvereniging, podľa ktorého článok 6 ods. 3 prvá veta smernice sa musí vykladať v tom zmysle, že každý plán alebo projekt nie priamo súvisiaci alebo nevyhnutný pre správu lokality podlieha primeranému odhadu jeho dosahov na túto lokalitu z hľadiska cieľov jej ochrany, pokiaľ na základe objektívnych skutočností nemožno vylúčiť, že bude mať pravdepodobne na túto lokalitu významný vplyv, a to buď samostatne alebo v spojení s inými plánmi alebo projektmi.
Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora (Tretej komory) zo dňa 11.04.2013 vo veci C-258/11, Peter Sweetman a iní /An Bord Pleanála, v ktorom súd skonštatoval, že povolenie v súvislosti s plánom alebo projektom v zmysle článku 6 ods. 3 Smernice o biotopoch možno teda vydať len za predpokladu, že príslušné orgány po tom, ako určili všetky aspekty tohto plánu alebo projektu, ktoré samostatne alebo v spojení s inými plánmi alebo projektmi môžu ovplyvniť ciele ochrany predmetnej lokality a prihliadli na všetky najvýznamnejšie vedecké poznatky v danej oblasti, nadobudli istotu, že plán alebo projekt nebude mať nepriaznivý vplyv na integritu tejto lokality. Tak je to v prípade, ak z vedeckého hľadiska neexistuje žiadna dôvodná pochybnosť o neprítomnosti takého vplyvu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24.11.2011, Komisia/Španielsko, bod 99, ako aj Solvay a i., bod 67).
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol žalobca, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a prizná žalobcovi náhradu trov celého konania.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril v podaní zo dňa 24.02.2015. V ňom k jednotlivým námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní uviedol nasledovné:
Ad 1) Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že rozhodnutia správnych orgánov vydané podľa zákona o ochrane prírody vo veci žiadosti žiadateľa sú nedostatočné odôvodnené.
Uviedol, že v prvostupňovom rozhodnutí, ako aj v druhostupňovom rozhodnutí vydanom vo veci žiadosti žiadateľa na výstavbu lesnej cesty Koryto v území s tretím stupňom ochrany sa správne orgány opierali o odborné stanovisko Krajského úradu životného prostredia v Banskej Bystrici (ďalej „KÚŽP Banská Bystrica“) č. 03/2012/1028-Pr zo dňa 10.12.2012 a stanoviská Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky (ďalej len „ŠOP SR“) č. ŠOP SR/104/2013 zo dňa 14.01.2013, č. ŠOP SR/630/2013 zo dňa 21.02.2013 a č. ŠOP SR/771/2013 zo dňa 06.03.2013, v ktorých bola výstavba navrhovanej lesnej cesty posúdená z hľadiska jej dopadov na predmet ochrany dotknutých chránených území vrátane chránených druhov rastlín a živočíchov nachádzajúcich sa v predmetnom území.
V odbornom stanovisku KÚŽP Banská Bystrica č. 03/2012/1028-Pr zo dňa 10.12.2012 vydanom podľa § 28 ods. 4 zákona o ochrane prírody, v rámci ktorého bola navrhovaná výstavba lesnej cesty Koryto posudzovaná spolu s ďalšími projektmi výstavby lesných ciest na území Národného parku Nízke Tatry, KÚŽP Banská Bystrica konštatoval, že: „... Výstavba lesnej cesty Koryto“ (LHC Slovenská Ľupča), pri dodržiavaní nižšie stanovených záväzných podmienok pravdepodobne nebude mať v území európskeho významu SKUEV0302 Ďumbierske Tatry a v CHVU018 Nízke Tatry významný vplyv na tieto územia sústavy chránených území NÁTURA 2000, a teda navrhované činnosti nie je potrebné posudzovať v zmysle zákona EIA.“
Konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že KÚŽP Banská Bystrica pri vydávaní odborného stanoviska vychádzal len z poznatkov získaných z povoľovania výnimiek a vydávania súhlasov v územiach sústavy NÁTURA 2000 v jeho územnej pôsobnosti, ministerstvo vzhľadom na ustanovenie § 28 zákona o ochrane prírody požiadalo ŠOP SR o zhodnotenie kumulatívneho vplyvu všetkých už zrealizovaných, ako aj plánovaných aktivít na dotknuté územia sústavy NÁTURA 2000. ŠOP SR následne spracovala stanovisko s použitím metodickej príručky k ustanoveniam 51. 6 ods. 3 a 4 smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín - „Hodnotenie plánov a projektov významne ovplyvňujúcich lokality sústavy NÁTURA 2000“, ktorú vydala v roku 2001 Európska komisia - Riaditeľstvo pre životné prostredie, a zaslala ho ministerstvu listom č. ŠOP SR 104/2013 zo dňa 14.01.2013.
V uvedenom odbornom stanovisku ŠOP SR vo vzťahu k predloženému zámeru výstavby lesných ciest, medzi ktorými bola aj lesná cesta Koryto, konštatovala, že „navrhovaná činnosť výstavba lesných ciest pri dodržaní stanovených podmienok nemôže mať samostatne, ani v kombinácii s inými projektmi v územiach európskeho významu SKUEV0302 Ďumbierske Tatry a SKUEV0302 Kráľovohoľské Tatry a v Chránenom vtáčom území Nízke Tatry významný vplyv na uvedené územia sústavy NÁTURA 2000 a preto Riaditeľstvo ŠOP SR súhlasí s vybudovaním vyššie spomínaných LC.“ Súčasťou uvedeného stanoviska ŠOP SR boli formuláre pre zisťovacie konanie a záznamy o nezistení významných účinkov navrhovaných projektov výstavby lesných ciest vrátane lesnej cesty Koryto na dotknuté územia sústavy NÁTURA 2000 vypracované organizačnou zložkou ŠOP SR - Správou Národného parku Nízke Tatry.
Mal za to, že ministerstvo ako prvostupňový správny orgán v rozhodovacom procese zohľadnilo aj vyjadrenie FSC Slovensko č. 604/2013, 605/2013, 606/2013, 607/2013, 608/2013 zo dňa 04.02.2013 a vyjadrenie Lesoochranárskeho zoskupenia VLK zo dňa 05.02.2013 k podkladom rozhodnutia.
Žalovaný konštatoval, že v prvostupňovom rozhodnutí ministerstvo na základe vyššie uvedených podkladov uviedlo dôvody, pre ktoré vydalo súhlas na výstavbu časti lesnej cesty Koryto a povolilo výnimku z podmienok ochrany chránených druhov v JPRL uvedených v časti A a B výroku rozhodnutia a nevydalo súhlas na výstavbu časti lesnej cesty Koryto a nepovolilo výnimku z podmienok ochrany chránených druhov v JPRL uvedených v časti C a D výroku rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí podrobne uviedol úvahy, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov a preukázal súlad jeho správnej úvahy s použitými právnymi predpismi. Predmetné je podľa žalovaného zrejmé nielen z odpovedí správneho orgánu na námietky a návrhy účastníkov konania, s ktorými sa správny orgán vysporiadal, tak ako je to uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, ale aj z hodnotenia správneho orgánu, že výstavba predmetnej lesnej cesty nebude mať negatívny vplyv na priaznivý stav predmetu ochranydotknutých chránených území a uskutoční sa v súlade so záujmami ochrany prírody a krajiny. Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí taktiež náležite uviedol dôvody, na základe ktorých vydal súhlas na výstavbu predmetnej lesnej cesty len na vybraných JPRL uvedených v žiadosti žiadateľa a pre ostatné JPRL takýto súhlas nevydal.
Pokiaľ ide o povoľovanie výnimky z podmienok ochrany chránených druhov žalovaný uviedol, že zákon o ochrane prírody jednoznačne špecifikuje dôvody, na základe ktorých možno výnimku povoliť, v ustanovení § 40 ods. 3, ktorým sa prvostupňový správny orgán riadil. Prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s týmto ustanovením zákona o ochrane prírody, keď výnimku na rušenie chránených živočíchov a poškodzovania miest ich rozmnožovania a odpočinku žiadateľovi povolil na základe písm. b) uvedeného ustanovenia zákona o ochrane prírody, podľa ktorého výnimku z podmienok ochrany chránených druhov možno povoliť „pri predchádzaní závažných škôd na úrode, hospodárskych zvieratách, lesoch, chove rýb, vodnom hospodárstve a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov, aj pri predchádzaní závažných škôd na inom type majetku“.
Ministerstvo pri povolení výnimky z podmienok ochrany chránených druhov vychádzalo zo stanovísk ŠOP SR, v ktorých bol podrobne zhodnotený vplyv navrhovanej činnosti na chránené druhy živočíchov, na ktoré sa výnimka vzťahuje, a ktoré tvoria predmet ochrany dotknutých chránených území. V prvostupňovom rozhodnutí ministerstvo na základe stanovísk ŠOP SR odôvodnilo svoje rozhodnutie aj nasledovnými skutočnosťami: „Súčasný stav druhov, ktoré predstavujú predmet ochrany v CHVÚ Nízke Tatry SOP SR posudzuje na základe existujúcich databáz výskytu (priame pozorovania), ako aj na základe GIS vrstiev tzv. potenciálneho výskytu druhov (biotopy vhodné pre dané konkrétne druhy). Tento súčasný stav ako aj trendy vývoja sú teda výsledkom tzv. „odborného odhadu.“ Vo všeobecnosti však možno konštatovať, že uvedený stav je na vyrovnanej, resp. pri niektorých druhoch lokálne mierne klesajúcej úrovni či naopak lokálne na úrovni mierne stúpajúcej. V praxi to však neznamená, že na uvedený stav vplývajú lesohospodárske opatrenia realizované na uvedených lokalitách, dôvody sú rôzne a jedným z nich je aj napr. vyšší počet prirodzených predátorov, či prebiehajúca sukcesia ako prirodzený dôvod zániku biotopov. V zásade možno ale konštatovať, že vzhľadom na to, že uvedené druhy sa vyskytujú aj v lokalitách s existujúcou lesníckou činnosťou, nie je žiadny predpoklad budúcich negatívnych dopadov na ich početnosť pri realizácii týchto aktivít v lokalite kde sa tieto doteraz nerealizovali. V uvedených územiach ÚEVa CHVÚ sú lokality, ktoré predstavujú, tak ako už bolo vyššie uvedené, miesta potenciálneho výskytu všetkých druhov živočíchov predstavujúcich predmet ochrany v sústave NÁTURA 2000 pre územie NP Nízke Tatry. Okrem všetkých druhov vtákov sú to najmä veľké šelmy. Táto skutočnosť ale reálne s ohľadom na predmet žiadostí nevykazuje k predmetu ochrany z dlhodobého hľadiska žiadne riziko a to najmä z toho dôvodu, že vyššie uvedený potenciál výskytu dotknutých druhov má takmer celé územie NP.“
Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia mal za zrejmé, že pri hodnotení možných následkov povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených druhov prvostupňový správny orgán prihliadal na to, že povolením výnimky vo veci žiadosti žiadateľa sa len predchádza možnému protiprávnemu konaniu, pretože pri výstavbe lesných ciest nemožno porušenie podmienok ochrany chránených druhov úplne vylúčiť.
Za účelom minimalizácie negatívnych vplyvov výstavby lesnej cesty na chránené druhy živočíchov prvostupňový správny orgán časovo obmedzil vykonávanie stavebných prác na obdobie od 15. júla do 31. decembra kalendárneho roka, t. j. mimo kľúčového obdobia hniezdenia a rozmnožovania chránených živočíchov, v ktorom by mohli byť stavebnou činnosťou vyrušované.
Druhostupňový správny orgán sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s vyhodnotením prvostupňového správneho orgánu s námietkami a návrhmi účastníkov konania v súlade so zásadou správneho súdnictva, že prvostupňové aj druhostupňové správne konanie tvoria jeden celok, z čoho vyplýva, že druhostupňový správny orgán, pokiaľ má za preukázané, že neexistujú rozpory v dôkazoch, tak ako je tomu v tomto prípade, sa môže stotožniť a poukázať na obsah prvostupňového rozhodnutia a zároveň sa vyrovnal s námietkami uvedenými v rozklade žalobcu.
Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že postup prvostupňového ako aj druhostupňového správneho orgánu v rámci správneho konania je v súlade so správnym poriadkom a zákonom o ochrane prírody a skutkový stav bol náležité zistený. Prvostupňové rozhodnutie, ako aj rozhodnutie o rozklade podľa žalovaného obsahujú všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 47 Správneho poriadku a z odôvodnení predmetných rozhodnutí je zrejmé akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a ako použili správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali.
Ad 2) Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že prvostupňový súd sa nevyrovnal so žalobcovými námietkami, a že časti rozhodnutia prvostupňového súdu sú nezrozumiteľné.
V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv fyzických a právnických osôb, ktoré sa cítia byť poškodené rozhodnutím orgánu verejnej správy v správnom konaní. V súdnom preskúmavacom konaní sa procesné postavenie orgánu verejnej správy, ktorý vo veci rozhodol, zmení tak, že sa stane jedným z účastníkov súdneho preskúmavacieho konania s rovnakými procesnými právami a povinnosťami, ako ostatní účastníci. V súdnom preskúmavacom konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. na rozdiel od konania vo veciach občianskoprávnych ide o súdny prieskum zákonnosti. Preto je potrebné zdôrazniť, že to, či je rozhodnutie správneho orgánu vecne správne alebo účelné, je predmetom súdneho preskúmavacieho konania len v súvislosti so skúmaním jeho zákonnosti.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/95/2007, ktoré vychádza z ustálenej judikatúry správneho súdnictva, v prípade, že odôvodnenia rozhodnutí vydané v správnom konaní, sú dostatočne podrobné, zodpovedajúce zákonným požiadavkám ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, dôvody, ktoré viedli k rozhodnutiu o povolení výnimky alebo vydaní súhlasu, nie je potrebné v odôvodnení rozsudku súdu opakovať. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcej sa požiadaviek riadneho odôvodnenia rozsudku súdu, súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný vyznám. Preto odôvodnenie súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Vzhľadom na osobitosti súdneho preskúmavacieho konania, upraveného v piatej časti O.s.p. v porovnaní s občianskoprávnym konaním v prvom stupni podľa tretej časti O.s.p. je postačujúce stručné uvedenie dôvodov so záverom, že postup žalovaného správneho orgánu bol zákonný a napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, čím sa súd stotožnil s vecnými dôvodmi žalovaného správneho orgánu uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí oboch stupňov v danej veci, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o povolení výnimky alebo vydaní súhlasu.
Žalovaný vyjadril názor, že krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je zákonné a žalobu ako neodôvodnenú zamietol, pričom odpovedal na všetky pre vec dôležité argumenty žalobcu. Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdneho konania a je plne v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.
Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa nezrozumiteľnosti časti rozhodnutia prvostupňového súdu v súvislosti s citáciou stanovísk, ktoré boli podkladom pre rozhodovanie správnych orgánov, žalovaný považoval za potrebné uviesť, že krajský súd vo všetkých častiach svojho rozsudku úplne a presne uviedol podklady, z ktorých vychádzali správne orgány pri rozhodovaní vo veci žiadosti žiadateľa, a ktoré korešpondujú s tými, ktoré sa uvádzajú v odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov. Preto v prípade, že sa na jednom mieste odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu uvádzajú iné podklady, ide o zrejmú chybu v písaní, ktorá nemá vplyv na celkovú zrozumiteľnosť rozhodnutia prvostupňového súdu.
Poukázal na odvolanie žalobcu, ktorý v súvislosti s námietkou o nedostatku zistenia skutkového stavu vo vzťahu k pravdepodobnosti významného vplyvu navrhovanej činnosti na územia sústavy NÁTURA 2000 poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré sa týkajú uplatňovania čl. 6 ods. 3 smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín v platnom znení (ďalej len „smernica o biotopoch“).
Vo vzťahu k uvedeným rozsudkom Súdneho dvora považoval za potrebné uviesť, že správne orgány v konaní vo veci žiadosti žiadateľa postupovali v súlade s uvedením článkom smernice o biotopoch v zmysle výkladu vyplývajúceho z judikatúry Súdneho dvora.
Podľa čl. 6 ods. 3 smernice o biotopoch: „ Akýkoľvek plán alebo projekt, ktorý priamo nesúvisí so správou lokality alebo nie je potrebný pre ňu, ale môže pravdepodobne významne ovplyvniť túto lokalitu, či už samotne, alebo v spojení s inými plánmi alebo projektmi, podlieha primeranému odhadu jeho dosahov na danú lokalitu z hľadiska cieľov ochrany lokality. Na základe výsledkov zhodnotenia dosahov na lokalitu a podľa ustanovení odseku 4 príslušné vnútroštátne orgány súhlasia s plánom alebo projektom iba po presvedčení sa, že nepriaznivo neovplyvní integritu príslušnej lokality, a v prípade potreby po získaní stanoviska verejnosti.“
Z vyššie uvedeného ustanovenia smernice o biotopoch, ako aj z príslušných rozsudkov Súdneho dvora podľa žalovaného vyplýva, že primeranému hodnoteniu vplyvov na lokalitu NÁTURA 2000 z hľadiska cieľov jej ochrany podliehajú len tie plány alebo projekty, ktoré túto lokalitu môžu pravdepodobne významne ovplyvniť.
Vplyv navrhovaného projektu výstavby lesnej cesty Koryto na dotknuté územia sústavy NÁTURA 2000 bol spolu s ďalšími projektmi výstavby lesných ciest posúdený KÚŽP Banská Bystrica, ktorý k navrhovanej činnosti vydal odborné stanovisko č. 03/2012/1028-Pr zo dňa 10.12.2012 podľa § 28 ods. 4 zákona o ochrane prírody, v ktorom sa konštatuje, že výstavba lesnej cesty Koryto pri dodržiavaní stanovených podmienok pravdepodobne nebude mať v území európskeho významu SKUEV0302 Ďumbierske Tatry a Chránenom vtáčom území Nízke Tatry významný vplyv na tieto územia sústavy chránených území NÁTURA 2000, a teda navrhované činnosti nie je potrebné posudzovať v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o posudzovaní vplyvov“).
Poukázal na skutočnosť, že na základe žiadosti ministerstva ako prvostupňového správneho orgánu bol projekt výstavby lesnej cesty Koryto spolu s ďalšími navrhovanými projektmi výstavby lesných ciest posúdený ŠOP SR aj z hľadiska významnosti kumulatívnych vplyvov na územie európskeho významu SKUEV0302 Ďumbierske Tatry a Chránené vtáčie územie Nízke Tatry v súlade s metodickou príručkou Európskej komisie k ustanoveniam 51. 6 ods. 3 a 4 smernice o biotopoch „Hodnotenie plánov a projektov významne ovplyvňujúcich lokality sústavy Nátura 2000“ z novembra 2001, zverejnenou na webovej stránke ŠOP SR v časti „Nátura 2000“, „Publikácie a dokumenty“. Podľa formulára pre zisťovacie konanie „Výstavba lesných ciest na území NAPANT, UEV Ďumbierske Tatry“ a formulára pre zisťovacie konanie „Výstavba lesných ciest na území NAPANT, CHVU Nízke Tatry“ sa v súvislosti s realizáciou navrhovaného projektu nepredpokladá ovplyvnenie štruktúry ani funkcie dotknutých území sústavy NÁTURA 2000 a nepredpokladajú sa ani prvky s predpokladaným významným vplyvom. Podľa záverečného hodnotenia účinkov navrhovaných projektov uvedeného v zázname o nezistení významných účinkov „Výstavba lesných ciest na území NAPANT, UEV Ďumbierske Tatry“ a zázname o nezistení významných účinkov „Výstavba lesných ciest na území NAPANT, CHVÚ Nízke Tatry“ v dôsledku výstavby navrhovaných lesných ciest sa nepredpokladajú významné vplyvy na dotknuté územia sústavy NÁTURA 2000.
Výhrady žalobcu, že ministerstvo sa v rozhodnutí nevyrovnalo s výsledkami zisťovacieho konania uvedenými vo vyššie uvedených formulároch, považoval žalovaný za neopodstatnené a v tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie rozhodnutia o rozklade, v ktorom druhostupňový správny orgán uviedol, že formuláre, využívané v zisťovacích konaniach na účely hodnotenia možných vplyvov zámeru na územiaeurópskej sústavy chránených území, obsahujú početné kritériá. Vyhodnotenie predpokladaných vplyvov zámeru na lokality sústavy Nátura 2000 je syntézou hodnotenia podľa všetkých kritérií a výsledkom je odborné stanovisko, vydané príslušným orgánom ochrany prírody a krajiny podľa § 28 ods. 4 zákona o ochrane prírody, ŠOP SR, Správa Národného parku Nízke Tatry v zisťovacom konaní uviedla všetky možné predpokladané negatívne dôsledky výstavby lesných ciest pre druhy živočíchov a biotopy v dotknutých územiach sústavy NÁTURA 2000. V konečnom posúdení významnosti účinkov sa tieto predpokladané negatívne javy neprejavili ako určujúce a závažné.
Na základe vyššie uvedeného dospel žalovaný k záveru, že nakoľko projekt výstavby lesnej cesty Koryto na základe zisteného skutkového stavu nemal významný vplyv na územie európskeho významu SKUEV0302 Ďumbierske Tatry ani na Chránené vtáčie územie Nízke Tatry, v súlade s 51. 6 ods. 3 smernice o biotopoch a § 28 ods. 2 zákona o ochrane prírody nepodliehal primeranému hodnoteniu vplyvov na tieto územia sústavy NATURA 2000 z hľadiska cieľov ich ochrany podľa zákona o posudzovaní vplyvov.
Vzhľadom na vyššie uvedené vyslovil žalovaný názor, že prvostupňové rozhodnutie a druhostupňové rozhodnutie napadnuté žalobcom, ako aj postup prvostupňového správneho orgánu a druhostupňového správneho orgánu v správnom konaní sú v súlade so zákonom o ochrane prírody a správnym poriadkom, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu je vecne správny. Z uvedeného dôvodu žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil rozsudok krajského súdu a zamietol podané odvolanie žalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.06.2016 potom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi.
V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu, podľa procesných a hmotno- právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Je nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo 98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávnepredpisy.
V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že podstatou súdneho prieskumu odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie svojich doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).
Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky č. 7290/2013-1.10 (47/2013-rozkl.) zo dňa 03.09.2013, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a potvrdené prvostupňové rozhodnutie - rozhodnutie žalovaného č. 1575/2013-2.2 zo dňa 15.07.2013, ktorým tento A. vydal súhlas podľa § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov na výstavbu časti lesnej cesty Koryto v jednotkách priestorového rozdelenia lesa č. 376b a 376a (KN-C 1344 v katastrálnom území Jasenie) na Lesnom celku Jasenie - štátne v Národnom parku Nízke Tatry, B. povolil výnimku zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. b) a d), § 35 ods. 2 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, čiže povolilo pri výstavbe časti lesnej cesty Koryto v jednotkách priestorového rozdelenia lesa č. 376b a 376a (KN-C 1344 v katastrálnom území Jašenie) - rušiť a poškodzovať miesta rozmnožovania chránených živočíchov: mlok karpatský (Triturus montadoní), kunka žltobruchá (Bombina variegatá), rys ostrovid (Lynx lynx), medveď hnedý (Ursus arctos), vlk dravý (Canis lupus), hraboš tatranský (Microtus tatricus), uchaňa čierna (Barbastella barbastellus), orol skalný (Aquila chrysaetos), tetrov hôľniak (Tetrao tetrix), tetrov hlucháň (Tetrao urogallus), ďateľ trojprstý (Picoides tridactylus), kuvik kapcavý (Aegolius funereus), kuvik vrabčí (Glaucidium passerinum), jariabok hôrny (Bonasa bonasid), bocian čierny (Ciconia nigra), orol krikľavý (Annila nnmarind). vvr skalný (Bubo bubo), včelár lesný (Pernis apivorus), dateľ bielochrbtý(Dendrocopos leucotos), žlna sivá (Picus canus), ďateľ čierny (Dryocopus martius), muchárik červenohrdlý (Ficedula parvá), muchárik bielokrký (Ficedula albicollis), strakoš sivý (Lanius excubitor), muchár sivý (Muscicapa striatá).
Prvostupňové rozhodnutie v časti C. - nevydanie súhlasu podľa § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov a v časti D. - nepovolenie výnimky zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. b) a d), § 35 ods. 2 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, teda nebolo predmetom súdnej preskúmavacej činnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmajúc napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia konštatuje, že argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých krajský súd zamietol jeho žalobu. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku podrobným spôsobom vysporiadal so žalobnými námietkami, a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad.
Podľa názoru odvolacieho súdu, bola celá vec prešetrená riadne a skutkový stav bol podrobne zistený, o čom svedčí obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva uvedené. V súdnom konaní bolo obsahom administratívneho spisu preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia s tým, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.
Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu správnym orgánom a správne právne posúdené.
Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a práv žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie trov konania neumožňuje.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.