ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: Mgr. S. T., bytom X., právne zastúpená: Bardač, s.r.o., advokátska kancelária, Búdkova 4, Bratislava, proti žalovanej: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Námestie Jozefa Herdu 2, Trnava, právne zastúpená: JUDr. Róbert Spál, advokát, Paulínska 24, Trnava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 47/2014 zo dňa 11. septembra 2014, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/222/2014-35 zo dňa 17. decembra 2015, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/222/2014-35 zo dňa 17. decembra 2015 potvrdzuje.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 47/2014 zo dňa 11.09.2014. Týmto rozhodnutím žalovaná zamietla žiadosť o preskúmanie prvostupňového rozhodnutia dekanky Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila Metoda v Trnave (ďalej len „rozhodnutie dekanky“), ktorým bolo rozhodnuté o neprijatí žalobkyne na tretí stupeň vysokoškolského štúdia, a rozhodnutie dekanky potvrdila. Právo na náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu žalobných dôvodov s prihliadnutím na zistený skutkový stav ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia, dospel k záveru, že žaloba bola podaná nedôvodne.
V súvislosti s námietkami žalobkyne, najmä s argumentáciou, že žalovaná neurčila presne rozpätie bodového hodnotenia za úroveň publikovaných článkov alebo inej odbornej činnosti, krajský súd poukázal na skutočnosť, že úroveň vedomostí nie je merateľná žiadnym prístrojom a je teda samozrejmé,že pri hodnotení úrovne vedomostí ako úrovne publikovaných článkov resp. inej odbornej činnosti sa prejavuje určitý subjektívny prvok spočívajúci vo vnímaní úrovne vedomostí a prezentovanej publikačnej činnosti zo strany výberovej komisie. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, zo strany žalobkyne nedošlo pred vykonaním prijímacieho pohovoru k spochybneniu resp. namietaniu niektorého z členov výberovej komisie.
Krajský súd rovnako súhlasil s tvrdením žalovanej, že predpoklad, že uchádzači o doktorandské štúdium v odbore masmediálna komunikácia, ktorí ukončili druhostupňové vysokoškolské vzdelanie v tomto odbore majú vyššiu úroveň vedomostí ako uchádzači, ktorí skončili II. stupeň vysokej školy v inom odbore, čo je prípad aj žalobkyne, ktorá ukončila magisterské štúdium v odbore psychológia. Konštatovanie tejto skutočnosti nie je v žiadnom prípade prejavom diskriminácie, ale len logickým zdôvodnením existujúcich skutočností výrazne ovplyvňujúcich výšku úrovne vedomostí uchádzačov.
Pokiaľ ide o otázku svojvoľnosti prideľovania bodov, krajský súd rovnako ako žalovaná poukázala na to, že členmi výberovej komisie boli skúsení pedagógovia, ktorých profesionalita a potrebné skúsenosti neboli žiadnym spôsobom spochybnené, pričom výberová komisia pri hodnotení prezentovaného projektu dizertačnej práce žalobkyne konštatovala, že nesplnila stanovený cieľ, metódy práce neboli vhodne zvolené a preto uprednostnila tých uchádzačov, ktorí preukázali väčšiu orientáciu v odbore masmediálne štúdiá vo zvolenej téme dizertačnej práce. Je logické, že hodnotenie bolo výsledkom objektívneho posúdenia jednotlivých členov výberovej komisie, avšak krajský súd nezistil, že by sa v tomto hodnotení vyskytli známky svojvoľnosti. Napriek tomu, že skúšobná komisia v závere konštatovala, že sa odporúča prijatie žalobkyne na doktorandské štúdium a následne táto nebola prijatá, neznamená to, že by došlo k nerešpektovaniu záverov komisie žalovanou, keď žalovaná logickým spôsobom zdôvodnila, že žalobkyňa splnila podmienky na prijatie na doktorandské štúdium, avšak prijatí na toto štúdium boli iní uchádzači, ktorí dosiahli vyšší počet bodov a umiestnili sa v poradí lepšie ako žalobkyňa, ktorá skončila na 11. mieste.
Záverom konštatoval, že dospel k záveru, že žalovaná vo svojom rozhodnutí poukázala na všetky relevantné dôvody pre ktoré nebola žalobkyňa prijatá na doktorandské štúdium a preto považuje jej rozhodnutie za vecne správne.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podala žalobkyňa včas odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d), f), t.j. z dôvodu, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Dôvodila v prvom rade tým, že krajský súd sa nekriticky pripojil k argumentácii žalovanej bez toho, aby zdôvodnenie neprijatia žalobkyne na zvolený študijný program posúdila v kontexte konkrétnych okolností a síce, že nejde o skutočné dôvody neprijatia na štúdium. Poukázala na to, že rozsudkom Krajského súdu Trnava zo dňa 15. mája 2014, č. k. 14C/98/2012-106 bolo zrušené rozhodnutie dekanky Fakulty Masmediálnej komunikácie Univerzity sv Cyrila a Metoda v Trnave zo dňa 20. augusta 2012, č. k. 17/2012 v spojení s rozhodnutím žalovanej zo dňa 24. septembra 2012, č. k. 24/2012 (ďalej len „pôvodné rozhodnutie žalovanej“) o neprijatí žalobkyne na zvolený študijný program a vec bola vrátená žalovanej na ďalšie konanie.
Poznamenala, že v pôvodnom rozhodnutí žalovanej formulovala žalovaná dôvody neprijatia na štúdium inak než v aktuálnom rozhodnutí dekanky, resp. v rozhodnutí rektora. Inými slovami, dôvody neprijatia žalobkyne na štúdium na zvolený študijný program boli v danom prípade vytvorené dodatočne, nejde o skutočné dôvody neprijatia žalobkyne na štúdium, pretože boli vytvorené vlastne len ako dôsledok zrušenia pôvodného rozhodnutia žalovanej. Inými slovami, zdôvodnenie v rozhodnutí dekanky, resp. v rozhodnutí žalovanej je v skutočnosti nanovo sformulované len z dôvodu, že pôvodné rozhodnutie bolo súdom zrušené. Z tohto dôvodu podľa žalobkyne treba odmietnuť „nové“ zdôvodnenie v rozhodnutí dekanky, resp. v rozhodnutí rektora bez ďalšieho ako nezákonné.
Vyjadrila nesúhlas s argumentom krajského súdu v odôvodnení rozhodnutia, že zo strany žalobkynenedošlo pred vykonaním prijímacieho pohovoru k spochybneniu resp. k namietaniu niektorého z členov výberovej komisie. K tomu uviedla, že v konaní nenamietala že by mala akékoľvek výhrady voči členom prijímacej komisie a nebolo to ani predmetom konania. Poznamenala, že v skutočnosti namietala, že ju členovia prijímacej komisie v skutočnosti nehodnotili nijako, pretože v danom prípade absentovali akékoľvek vopred stanovené objektívne hodnotiteľné kritériá, ktorých splnenie by mohla dosiahnuť. Inými slovami, žalobkyňa akceptuje, že patrí do istej formy diskrécie člena výberovej komisie, že člen výberovej komisie ako osoba znalá odbornej problematiky autonómne posudzuje, či má daný uchádzač potrebný súbor poznatkov pre prijatie na štúdium a či tieto podmienky spĺňa, no tento prístup člena prijímacej komisie najprv vyžaduje, aby vopred vôbec nejaké hodnotiteľné podmienky stanovené boli, no v danom prípade žiadne objektívne a vopred predvídateľné kritériá stanovené neboli (body za jednotlivé časti prijímacej skúšky ani za celú skúšku).
Z rozhodnutia dekanky vyplýva, že dosiahla 11. miesto v poradí uchádzačov, dosiahla 64 bodov, čo nestačilo na prijatie na predmetné štúdium. Zo zverejnených podmienok prijatia však nevyplývalo ani len to, že by sa overovanie najvyššej miery schopností na štúdium malo overovať prostredníctvom bodového hodnotenia. Súhlasila s tým, že samotné hodnotenie vopred predpísaných objektívnych prvkov je samo o sebe subjektívnou činnosťou člena prijímacej komisie. Žalobkyňa však zastáva názor, že pokiaľ má byť subjektívne hodnotenie nediskriminačné a nie svojvoľné, musí sa to (subjektívne) hodnotenie pohybovať v (objektívnych) podmienkach stanovených pre dané štúdium, no v danom prípade hodnotenie zo zverejnených „Podmienok prijatia na doktorandské študijné programy“ vybočuje.
Namietala záver krajského súdu, že je akceptovateľné to zdôvodnenie prijatia žalobkyne na štúdium, že sa na zvolený študijný program uchádzala ako absolventka študijného programu psychológia, nie ako absolventka študijného programu masmediálna komunikácia. Z podmienok prijímacieho konania, ktoré boli zverejnené pritom nevyplýva, že by sa na uchádzačov o štúdium zvoleného študijného programu malo prihliadať odlišne v závislosti od toho či ide o uchádzača, ktorý je absolventom psychológie a nie masmediálnej komunikácie. Žalobkyňa by uvedenému argumentu chápala, ak by v podmienkach prijatia, ktoré však stanovené neboli, bolo určené, že získava uvedenú požiadavku napríklad menší počet bodov ako uchádzač zo študijného programu masmediálna komunikácia. Navyše, doktorandské štúdium je v prípade študenta doktoranda významným spôsobom determinované obsahom téz dizertačnej práce (projekt), ten bol v prípade žalobkyne hodnotený prijímacou komisiou pozitívne, čiže je bez právneho významu, čo absolvoval uchádzač o štúdium, ak samotné podmienky na prijatie na štúdium nevylučovali žalobkyňu ako uchádzačku z podania prihlášky na zvolený študijný program.
Žalobkyňa nesúhlasila so záverom krajského súdu, že „výberová komisia pri hodnotení prezentovaného projektu dizertačnej práce žalobkyne skonštatovala, že nesplnila stanovený cieľ, metódy práce neboli vhodne zvolené“. Z administratívneho spisu žiaden takýto záver nevyplýva. Takýto záver o tom, že by prezentovaný projekt nesplnil stanovený cieľ, či to, že metódy boli nevhodne zvolené nevyplýva ani z protokolu o prijímacom konaní, kde sa uvádza v skutočnosti odporúčanie skúšobnej komisie „ODPORÚČA“. Inak povedané, komisia, ktorá so žalobkyňou bola počas prijímacieho konania jediná v priamom a bezprostrednom kontakte dňa 13. júla 2012 hodnotila žalobkyňu pozitívne. Nie je preto zrejmé, z akého konkrétneho dôkazu v administratívnom spise dôvodí krajský súd, že žalovaná rozhodla správne, keď neprijatie žalobkyne na zvolený študijný program zdôvodnila tým, že „nesplnila stanovený cieľ, metódy práce neboli vhodne zvolené“.
K tvrdeniu krajského súdu, že „žalovaná logickým spôsobom zdôvodnila, že žalobkyňa splnila podmienky na prijatie na doktorandské štúdium, avšak prijatí na toto štúdium boli iní uchádzači, ktorí dosiahli vyšší počet bodovo umiestnili sa v poradí lepšie ako žalobkyňa, ktorá skončila na 11. mieste“, uviedla, že argumentácia krajského súdu nesedí z viacerých dôvodov. V prvom rade, v podmienkach prijatia na štúdium nebolo vôbec prezentované, že úroveň uchádzačov sa bude hodnotiť prostredníctvom bodového hodnotenia. Taktiež s tvrdením krajského súdu, že žalovaná svoj záver o tom, že žalobkyňa získala 64 bodov zdôvodnila logicky, žalobkyňa nesúhlasila. Zo žiadneho dôkazu v administratívnom spise nie je uvedené, že by v rámci celého konania získala žalobkyňa 64 bodov - v prijímacom protokole, kde by žalobkyňa tento údaj očakávala v kolónke „Dosiahnutý počet bodov“ sa neuvádza vôbec nič. Javísa teda, že údaj o 64 bodov bol v skutočnosti stanovený svojvoľne a nevedno na akom podklade. Daný záver krajského súdu o logickosti záverov v rozhodnutí dekanky, resp. rozhodnutí žalovanej sa preto javí ako značne svojvoľný.
Záverom konštatovala, že tým, že krajský súd na uvedené neprihliadol, posúdil predmetnú vec v napadnutom rozsudku po právnej stránke nesprávne, čo zakladá dôvod pre zmenu napadnutého rozsudku s poukazom na § 250ja ods. 3 prvá veta O.s.p. v spojení s § 250j ods. 2 písm. a) a d) O.s.p. tak, že rozhodnutie sa zrušuje a vec sa vracia žalovanej na ďalšie konanie. Z hľadiska hospodárnosti a vzhľadom na povahu nedostatkov rozhodnutia dekanky sa žalobkyni javí účelné, aby v prípade zmeny napadnutého rozsudku bolo súčasne zrušené aj rozhodnutie dekanky.
Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p., s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. júla 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 2 ods. 8 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o vysokých školách“) vysoké školy majú výhradné právo prijímať uchádzačov o vysokoškolské vzdelávanie.
Podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona o vysokých školách do samosprávnej pôsobnosti verejnej vysokej školy patrí určovanie počtu prijímaných uchádzačov o štúdium, určovanie podmienok prijatia na štúdium a rozhodovanie v prijímacom konaní.
Podľa § 55 ods. 7 zákona o vysokých školách vysoká škola určuje počet prijímaných študentov na štúdium daného študijného programu. Ak splní podmienky prijatia na štúdium tohto programu väčší počet uchádzačov, prijatí budú tí uchádzači, ktorí preukázali najvyššiu mieru schopností na štúdium podľa podmienok určených vysokou školou.
Podľa § 57 ods. 1 vysoká škola alebo fakulta, ak sa študijný program uskutočňuje na fakulte, môže určiť na prijatie na štúdium jednotlivých študijných programov ďalšie podmienky s cieľom zabezpečiť, aby sa na štúdium dostali uchádzači s potrebnými schopnosťami a predpokladmi. Určené podmienky a spôsob overovania ich splnenia musia umožňovať výber uchádzačov, ktorí prejavia najvyššiu mieru schopností na štúdium. Vysoká škola nesmie prijatie na štúdium podmieniť žiadnym finančným plnením okrem poplatku podľa § 92 ods. 10.
Podľa § 58 ods. 8 zákona o vysokých školách uchádzač môže podať žiadosť o preskúmanie rozhodnutia o výsledku prijímacieho konania. Žiadosť sa podáva orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, v lehote do ôsmich dní odo dňa jeho doručenia. Ak je týmto orgánom dekan, môže sám žiadosti vyhovieť, ak zistí, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom, s vnútorným predpisom vysokej školy alebo fakulty alebo s podmienkami ustanovenými podľa § 57 ods. 1. Inak postúpi žiadosť rektorovi. Rektor zmení rozhodnutie, ak bolo vydané v rozpore so zákonom, s vnútorným predpisom vysokej školy alebo s podmienkami ustanovenými podľa § 57 ods. 1. Inak žiadosť zamietne a pôvodné rozhodnutie potvrdí. Ak rozhodnutie o neprijatí na štúdium vydal rektor, môže sám žiadosti vyhovieť, ak zistí, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom, s vnútorným predpisom vysokej školy alebo s podmienkami ustanovenými podľa § 57 ods. 1. Inak postúpi žiadosť akademickému senátu vysokej školy. Akademický senát vysokej školy zmení rozhodnutie, ak bolo vydané v rozpore so zákonom, s vnútorným predpisom vysokej školy alebo s podmienkami ustanovenými v § 57 odsek 1. Inak žiadosť zamietne a pôvodné rozhodnutie potvrdí. Odpoveď žiadateľovi o preskúmanie rozhodnutia musí byťodoslaná do 30 dní od doručenia žiadosti o preskúmanie rozhodnutia o neprijatí na vysokú školu alebo fakultu.
Podľa § 58 ods. 11 zákona o vysokých školách uchádzač, ktorý dostal rozhodnutie o neprijatí na štúdium, má právo na požiadanie nahliadnuť do dokumentácie svojho prijímacieho konania.
V zmysle ustanovenia § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v predmetnom konaní podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 47/2014 zo dňa 11.09.2014. Týmto rozhodnutím žalovaná zamietla žalobkyňou podanú žiadosť o preskúmanie rozhodnutia dekanky o neprijatí na doktorandské štúdium a toto rozhodnutie potvrdila.
Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovanej, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.
Z obsahu administratívneho spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa sa prihláškou zo dňa 29.06.2012 prihlásila na dennú formu doktorandského vysokoškolské štúdia na Fakulte masmediálnej komunikácie žalovanej v študijnom programe masmediálna komunikácia v študijnom odbore 3.2.3 Masmediálne štúdiá. Na základe výberového konania, ktoré sa uskutočnilo dňa 13.08.2012 na dekanáte žalovanej, bolo vydané pôvodné rozhodnutie dekanky o neprijatí žalobkyne na tretí stupeň vysokoškolského štúdia v dennej forme. Toto rozhodnutie bolo potvrdené žalovanou, avšak rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. mája 2014 č. k. 14S/98/2012-106 boli obe rozhodnutia zrušené pre nepreskúmateľnosť a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Novým rozhodnutím č. 28/2014 zo dňa 21.07.2014 dekanka opätovne rozhodla o neprijatí žalobkyne na tretí stupeň vysokoškolského štúdia a svoje rozhodnutie riadne odôvodnila. Toto rozhodnutie bolo následne potvrdené rektorom žalovanou rozhodnutím č. 47/2014 zo dňa 11.09.2014.
Námietku žalobkyne, že dôvody jej neprijatia na štúdium na zvolený študijný program boli vytvorené dodatočne, nejde o skutočné dôvody neprijatia, pretože boli vytvorené vlastne len ako dôsledok zrušenia pôvodného rozhodnutia žalovanej, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Tvrdenie žalobkyne je podľa odvolacieho súdu vyvolané len jej subjektívnym presvedčením. V novom rozhodnutí dekanka riadne odôvodnila rozhodnutie o neprijatí na štúdium, nakoľko bola viazaná právnym názorom a pokynmi nadriadeného súdu, ktorý predchádzajúce rozhodnutie zrušil z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Odvolací súd poukazuje zároveň na to, že na túto skutočnosť žalobkyňa poukázala po prvý krát a preto možno toto tvrdenie vyhodnotiť ako účelové a ničím nepodložené.
Tvrdenie žalobkyne, že z podmienok prijímacieho konania, ktoré boli zverejnené nevyplýva, že by sa na uchádzačov o štúdium zvoleného študijného programu malo prihliadať odlišne, v závislosti od toho či ide o uchádzača, ktorý je absolventom psychológie a nie masmediálnej komunikácie, považuje odvolací súd za irelevantné. Ani z rozhodnutia dekanky, ani z rozhodnutia žalovanej nevyplýva, že by to, že žalobkyňa nemala vyštudovaný magisterský stupeň v študijnom programe masmediálna komunikácia, bol jedným z dôvodov neprijatia. Z rozhodnutia dekanky vyplýva, že žalobkyňa základnú podmienku na prijatie splnila (vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa). Podmienky prijímacieho konania boli zverejnené pre všetkých uchádzačov rovnako. Dekanka v rozhodnutí iba konštatovala, že jedným z faktorov, ktorý ovplyvnil výsledok prijímacieho konania bol aj fakt, že metódy práce neboli vhodne zvolené a vedecký prínos práce v teoretickej či praktickej rovine bol nedostatočný, a preto boli uprednostnení uchádzači, ktorí preukázali väčšiu orientáciu v odbore masmediálne štúdiá i vo zvolenej téme dizertačnej práce.
Námietku žalobkyne, že ju členovia prijímacej komisie v skutočnosti nehodnotili nijako, pretože v danom prípade absentovali akékoľvek vopred stanovené objektívne hodnotiteľné kritériá, ktorých splnenie by mohla dosiahnuť, vyhodnotil odvolací súd taktiež ako nedôvodnú. Zákon o vysokých školách jasne upravuje prijímacie konanie, ktoré i definuje v ustanovení § 58, avšak neupravuje mechanizmus hodnotiacej komisie. Z doterajšej praxe vyplýva, že každá vysoká škola proces prijímacieho konania, pri dodržaní základného rámca daného § 58 zákona o vysokých školách uskutočňuje podľa vlastných zásad. Zo zákona, a teda i z rozhodnutia dekanky vyplýva, že obsahom prijímacieho pohovoru bolo preveriť všeobecnú orientáciu uchádzača v odbore a v problematike dotýkajúcej sa zvolenej témy dizertačnej práce, výsledky v tejto odbornej (a inej) činnosti, a preto ďalšie podmienky boli stanovené napríklad aj v tom, že uchádzač mal k svojej žiadosti pripojiť i zoznam vlastnej publikačnej činnosti.
Nakoľko v prijímacom konaní, ktorého sa zúčastnila žalobkyňa, počet uchádzačov o štúdium prevyšoval počet vytvorených doktorandských miest, bodové ohodnotenie uchádzačov bolo práve z tohto dôvodu nevyhnutné. Odporúčanie výberovej komisie na základe osobného pohovoru je vyjadrené bodovým hodnotením každého uchádzača a je sčasti založené aj na subjektívnom posúdení projektu, vedomostí a skúseností uchádzača, s čím súhlasila aj samotná žalobkyňa. Dekanka na základe poradia uchádzačov zostavených prijímacou komisiou v zmysle zákona o vysokých školách prijala tých, ktorí preukázali najvyššiu mieru schopností a dosiahli vo výberovom konaní lepšie výsledky. Z celkového počtu 19 uchádzačov skončila žalobkyňa na 11. mieste, pričom na denné doktorandské štúdium boli prijatí prví piati uchádzači, ktorí dosiahli podľa výberovej komisie najviac bodov a tým preukázali najvyššiu mieru schopností. Podľa odvolacieho súdu je logické, že v prípade väčšieho počtu záujemcov o doktorandské štúdium je nevyhnutné ich bodové hodnotenie, aby mohlo byť dodržané ustanovenie § 55 ods. 7 zákona o vysokých školách a teda aby v prípade, ak splní podmienky prijatia na štúdium tohto programu väčší počet uchádzačov, prijatí boli tí uchádzači, ktorí preukázali najvyššiu mieru schopností na štúdium. S poukazom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje sa s názorom krajského súdu, že aj keď skúšobná komisia v závere konštatovala, že sa prijatie žalobkyne odporúča, neprijatím žalobkyne nedošlo k nerešpektovaniu záveru skúšobnej komisie. Žalovaná logickým spôsobom zdôvodnila, že žalobkyňa splnila podmienky na prijatie na doktorandské štúdium, avšak na základe bodového hodnotenia boli prijatí tí uchádzači, ktorí dosiahli vyšší počet bodov a umiestnili sa v poradí lepšie ako žalobkyňa.
Spochybňovať odborný úsudok komisie, ktorú vymenovala dekanka žalovaného orgánu na overenie schopností uchádzačov o štúdium, ktorý je vyjadrený v zápisnici z prijímacích pohovorov zostavením poradia uchádzačov, ktorých komisia navrhuje prijať a s uvedením mien uchádzačov, ktorých komisia prijať nenavrhuje, je síce právne možné, ale odborne je úsudok členov komisie nespochybniteľný. Prideľovanie bodov a zostavenie poradia uchádzačov je výhradným právom výberovej komisie a má odporúčací charakter pre dekana fakulty. Rozhodovanie komisie je vždy založené aj na subjektívnom posúdení projektu, vedomostí a skúseností uchádzača na základe osobného pohovoru. Je to najlepší prostriedok posúdenia vedomostnej úrovne uchádzača. Dlhoročné skúsenosti a kompetencie vysokoškolského pedagóga nie je možné spochybňovať zo strany uchádzača pretože len on vie objektívne zhodnotiť úroveň predkladaného projektu a miery schopností na úspešné absolvovanie tretieho stupňa vysokoškolského štúdia s ostatnými uchádzačmi. Odvolací súd poukazuje na to, že v zápisnici zo zasadnutia prijímacej komisie zo dňa 20.08.2012 sú uvedení členovia komisie, ďalej zoznam uchádzačov o doktorandské štúdium v konkrétnom odbore na Fakulte Masmediálnej komunikácie žalovaného orgánu spolu s uvedeným mena, priezviska, počtu bodov, ich konečného poradia a výsledku s určením uchádzačov, ktorých komisia navrhuje prijať a uchádzačov, ktorých prijatie neodporúča. Je preto nedôvodné tvrdenie žalobkyne, že v žiadnom dôkaze v administratívnom spise nie je uvedené, že by v rámci konania získala 64 bodov.
Žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa krajský súd nebol vysporiadal, súd 1. stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a vec správne po právnej stránke posúdil. Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutie žalovanej a rozhodnutie dekanky za náležite odôvodnené, zákonné a preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.