10Sžo/169/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: ZEPTER SLOVAKIA spol. s r.o., IČO: 31 323 570, so sídlom Karadžičova 16, Bratislava, právne zastúpený JUDr. Ing. Jánom Felšöcim, advokátom so sídlom M. R. Štefánika 1, Pezinok, proti žalovanej: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. SK/0966/99/2012 zo dňa 29.04.2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/174/2013-52 zo dňa 26. marca 2015, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/174/2013-52 zo dňa 26. marca 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Krajský súd napadnutým rozsudkom s poukazom na ustanovenie § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovanej č. SK/0966/99/2012 zo dňa 29.04.2013. Týmto rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Prešove pre Prešovský kraj (ďalej len „správny orgán 1. stupňa“) č. P/0283/07/12 zo dňa 02.11.2012 o uložení pokuty žalobcovi.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že správny orgán správne pre ustálenie záveru týkajúceho sa charakteru predaja výrobkov realizovaného žalobcom v šetrenom prípade z pohľadu vnútroštátnej právnej úpravy použil Smernicu Rady z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov (ďalej len „smernica č 85/577/EHS“). Úprava obsiahnutá v smernici č. 85/577/EHS je zameraná na ochranu spotrebiteľa pri neštandardných obchodných situáciách, keď je spotrebiteľ vystavený väčšiemu riziku, že podľahne praktikám obchodníka, než ak ide z vlastnej iniciatívy do klasického obchodu, kde je uzrozumený s tým, že na tomto mieste mu bude ponúkaný tovar a služby za určitých podmienok, na ktoré je zvyknutý. Podstatou úpravy tak nie je fakt, kde je zmluva uzatváraná, ale za akých okolností je uzatváraná, pričom miesto uzavretia zmluvy tu nehrá jedinú úlohu.

Konštatoval, že vykonanými kontrolami bolo bezpochybne zistené, že žalobca sám inicioval kontakt so spotrebiteľom s cieľom zabezpečenia odbytu predávaných výrobkov, naviac s lákavou ponukou výhry, takže spotrebiteľ nebol na rokovanie o uzavretí kúpnej zmluvy vopred pripravený. Moment prekvapenia tak spôsobil, že spotrebiteľ urobil rozhodnutie o uzavretí kúpnej zmluvy, ktoré v skutočnosti urobiť nechcel. Po dodatočnom prehodnotení svojho rozhodnutia spotrebiteľ pred dodaním výrobkov od kúpnej zmluvy odstúpil. Žalobca však toto rozhodnutie v rozpore so zákonom o podomovom a zásielkovom predaji neakceptoval a od spotrebiteľa naďalej vyžadoval plnenie si povinností vyplývajúcich pre neho z uzavretej kúpnej zmluvy. Pri podomovom predaji predávajúci s cieľom zabezpečenia odbytu predávaných výrobkov a poskytovaných služieb sám iniciuje kontakt so spotrebiteľom, pričom využíva moment prekvapenia. Samotnému uzavretiu zmluvy tak predchádza ofenzívne konanie predávajúceho, ktorý organizuje prezentáciu výrobkov a služieb, pričom práve moment prekvapenia spôsobí, že spotrebiteľ uzavrie zmluvu na kúpu výrobku, ktorý nepotrebuje, alebo ho kúpi v nevýhodnej cene či kvalite, pretože nie je na rokovanie o kúpnej zmluve pripravený a s uzatvorením zmluvy vôbec nepočítal.

Správny orgán v súlade s názorom krajského súdu vzhľadom na okolnosti pri uzatváraní kúpnych zmlúv správne dospel k záveru, že takýto predaj výrobkov žalobcom je nepochybne podomovým predajom, a že na právny vzťah vzniknutý medzi žalobcom ako predávajúcim a spotrebiteľom v šetrenom prípade je potrebné aplikovať aj zákon o podomovom a zásielkovom predaji. Poznamenal, že ust. § 5 ods. 1 zákona č. 108/2000 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom a zásielkovom predaji (ďalej len „zákon č. 108/2000 Z.z.“) neustanovuje taxatívne spôsoby podomového predaja, ale podomový predaj vymedzuje deklaratórnym spôsobom, a preto je námietka žalobcu v tom smere, že v tomto prípade sa nejedná o podomový predaj z dôvodu, že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo v priestoroch žalobcu zapísaných v živnostenskom registri ako prevádzkareň, irelevantná a jeho obrana sa javí ako účelová.

Podľa názoru súdu je nepochybné, že obchodná praktika používaná žalobcom nielen vo vzťahu k spotrebiteľovi - podnet č. PO 380/2012, ale aj vo vzťahu k iným spotrebiteľom vykazuje znaky nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti tým, že vybočuje z pravidiel čestnej obchodnej praxe a všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti a znaky nekalej obchodnej praktiky, ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku tým, že značne obmedzuje schopnosť spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil.

Vyššie uvedené konanie žalobcu, keď predaj výrobkov formou predvádzacích akcií konaných z iniciatívy žalobcu a podľa zmluvy v prevádzkarni žalobcu, smeruje predovšetkým k tomu, aby bola porušená, resp. obmedzená zmluvná sloboda spotrebiteľa zrušiť zmluvný záväzok, respektíve od zmluvy odstúpiť, správny orgán vyhodnotil ako rozporné s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktorú možno od žalobcu ako profesionála a osoby znalej vo sfére svojho podnikania rozumne očakávať, a ktoré mohlo podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku, teda ako nekalú obchodnú praktiku.

Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov a konštatoval, že námietky žalobcu uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Súd v konaní nezistil takú vadu, ktorá by mohla mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovanej, ako aj preskúmavané rozhodnutie bolo v súlade so zákonom, a preto súd žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie. Dôvodil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má súčasne inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žalobca uviedol, že podomový predaj je (resp. do účinnosti nového zákona č. 102/2014 Z.z. bol) vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky definovaný v § 5 zákona č. 108/2000 Z.z. Tentozákon aj keď príkladom, avšak ukážkovo definuje, čo možno považovať za podomový predaj. Dôležitý je už samotný nadpis „Zmluvy uzavreté mimo miesta podnikania“ - teda už samotný jazykový výklad predpokladá, že ide o zmluvy uzatvárané mimo miesta pôsobnosti predávajúceho. Aj keď zákon používa slovo „najmä“ a súd toto slovo zdôrazňuje, zo všetkých v tomto ustanovení uvedených príkladov je zrejmý ich kontext, t. j. a contrario z tohto znenia nemožno vyvodiť opačnú situáciu, a teda že aj predaj v predajni predávajúceho je podomovým predajom, pretože sa to s týmto znením vylučuje. Ak si žalovaný i súd prvého stupňa toto jasné znenie zákona vysvetľujú inak, tým, že podstatou nie je fakt, kde je zmluva uzatváraná, ale za akých okolností je uzatváraná, ide o výklad, ktorý je v rozpore s kontextom tohto zákona a v neposlednom rade porušením ústavného práva žalobcu na slobodný výkon podnikania a nedôvodným a nezákonným zásahom do jeho činnosti spôsobom, ktorý nemá oporu v zákone.

Uviedol, že netvrdí, že jediným kritériom na posudzovanie aplikácie zákona o ochrane spotrebiteľa pri podomovom a zásielkovom predaji je len formálny zápis priestoru do živnostenského registra, ale poukazuje aj na to, že ide o priestor, kde fakticky podniká, kde svoju živnosť prevádzkuje a kde poskytuje svoje služby spotrebiteľom - ide teda o miesto jeho pôsobnosti, kde spotrebiteľ príde za účelom nákupu. Namietal, že súd si naviac osvojil abstraktnú terminológiu žalovanej o spotrebiteľovi, ktorého neidentifikuje, t. j. nie je jasné, či pripravený voči žalobcovi nemá byť akýkoľvek spotrebiteľ alebo spotrebiteľ, kvôli ktorého podnetu žalovanej žalobca dostal pokutu napádaným správnym rozhodnutím, pričom súd následne preberá celú argumentáciu žalovanej o nejakej tradičnej schéme a „momente prekvapenia“. Z napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, kto za žalobcu sa mal voči ktorému spotrebiteľovi takéhoto konania dopustiť a ak by sa aj dopustil, ktorý predpis to zakazuje a na druhej strane oprávňuje takéto konanie sankcionovať. Tu totiž akoby súd subsumuje subjektívny názor spotrebiteľa, na tento sa odvoláva a týmto argumentuje bez toho, aby to konkrétny spotrebiteľ uviedol a aby sa preukázalo, že to vôbec zodpovedá skutočnosti.

V tomto konštatoval nepreskúmateľnosť rozhodnutia tak súdu, ako i žalovanej. Mal za to, že na posúdenie prípadu ako podomového predaja musia byť a aj v zákone č. 108/2000 Z.z boli stanovené jasné pravidlá nepripúšťajúce rozdielny výklad, čo bol zjavne aj smer slovenského zákonodarcu pri formulovaní tohto zákona. Krajský súd nijako ani len nespomenul konkrétneho spotrebiteľa ani konkrétnu kúpnu zmluvu uzavretú v riadnej v živnostenskom registri zapísanej prevádzkarni žalobcu, a teda nevysvetlil, prečo konkrétne by malo ísť o podomový predaj.

Konštatovanie súdu o tom, že konanie žalobcu smeruje predovšetkým k tomu, aby bola porušená, resp. obmedzená zmluvná sloboda spotrebiteľa zrušiť zmluvný záväzok, už vôbec nie je hodné komentovania, nakoľko nebolo výrokom ani prejudiciálne určené, že by konkrétna kúpna zmluva mala byť v časti alebo v celku neplatná - ak súd nepreukázal, že by spotrebiteľ neuzavrel zmluvu slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, ani nie v omyle, takéto jeho konštatovanie je bez právnej relevancie.

Poukázal na to, že rozsudok prvostupňového súdu neobsahuje žiadne zhodnotenie ani zaoberanie sa otázkou odstúpenia od zmluvy a plynutia tomu zodpovedajúcej lehoty napriek tomu, že to bolo predmetom žaloby i prejednania na pojednávaní dňa 26.03.2015. Žalobca tak opäť konštatoval, že tak ako žalovaná vo svojich všeobecných rozhodnutiach, ani súd vo svojom rozsudku mu dostatočne a s odkazom na zákon nevysvetlil, ani mu nie je zrejmé, prečo jeho argumenty neuznáva a prečo rozhodol tak, ako rozhodol.

Naviac, žalobcovi bola uložená pokuta za údajné porušenie zákazu používania nekalej obchodnej praktiky podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), avšak na tom skutkovom podklade, že údajne v rozpore so zákonom č. 108/2000 Z.z. neakceptoval odstúpenie spotrebiteľa od kúpnej zmluvy (je to zreteľné tak z výroku ako i z odôvodnenia rozhodnutia). Ak teda má ísť o porušenie zákona č. 108/2000 Z.z., podľa tohto by mala byť ukladaná aj pokuta - tento zákon však v § 14 pripúšťa uložiť pokutu len do 100.000 Sk (t. j. do 3.320 €), pričom žalobcovi bola uložená pokuta žalovaným vo výške 5.000 €. Takto uložená pokuta teda presahuje zákonom dovolený rámec (preto by ju mal súd zrušiť alebo minimálne znížiť) z vlastnejúradnej moci bez toho, aby sa na to niektorá zo strán odvolávala. K rovnakému záveru už došiel aj iný senát tohto súdu v konaní o inej žalobe žalobcu sp. zn. 2S/4/2014.

V závere poukázal na ustálenú judikatúru (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, II. ÚS 383/06, I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07 obdobne Kraska c. Švajčiarsko) v súvislosti s odňatím možnosti konať pred súdom.

Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 26.03.2015 podľa ustanovenia § 220 O.s.p. zmenil tak, že žalobe vyhovie a súčasne prizná žalobcovi plnú náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania, alebo aby rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 221 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu vyjadrila podaním zo dňa 04.06.2015. Uviedla, že naďalej trvá na svojich vyjadreniach prezentovaných jednak vo svojom druhostupňovom rozhodnutí, ktorým zamietla odvolanie žalobcu, ako aj vo vyjadrení k žalobe zo dňa 26.08.2013. Čo sa týka argumentácie žalobcu, má za to, že v odvolaní nie sú uvedené žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by spochybňovali jednak druhostupňové rozhodnutie vydané v správnom konaní, ako aj rozsudok krajského súdu. Žalovaná s poukazom na rozsudok krajského súdu uvádza, že tento obsahuje jednak právnu argumentáciu žalobcu ako aj právne zdôvodnenie veci žalovanou, pričom krajský súd uvedené vyhodnotil a stotožnil sa s právnym záverom žalovanej tak, že v danom prípade sa jednalo o podomový predaj a žalobca mal na tento aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 108/2000 Z. z. v prípade odstúpenia od zmluvy spotrebiteľom.

Poznamenal, že pri zhodnotení kontrolami presne a spoľahlivo zisteného skutkového stavu a jeho porovnaní so stavom právnym za účelom ustálenia charakteru účastníkom konania realizovaného predaja výrobkov vychádzal zo zákona o ochrane spotrebiteľa, zákona č. 108/2000 Z. z., smernice č. 85/577/EHS, zákona č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom podnikaní s dôrazom na účel a cieľ týchto právnych predpisov, ako aj z príslušnej judikatúry.

Mala za to, že odvolanie voči rozsudku krajského súdu nebolo podané odôvodnene, keďže krajský súd sa v rámci súdneho konania (prieskumu) žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu žalovaného správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia právnych predpisov. Odôvodnenie krajského súdu je logické, jasné a zrozumiteľné, ktoré nie je rozporné so zákonom. Žalovaná sa plne stotožňuje so závermi krajského súdu, ktoré považuje za správne a v dostatočnej miere odôvodnené. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.09.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 7 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 2 000 000 Sk; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 5 000 000 Sk.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 108/2000 Z.z., podomový predaj je predaj tovaru alebo poskytovanie služieb na základe zmluvy uzavretej medzi predávajúcim a spotrebiteľom, najmä pri akcii organizovanej predávajúcim mimo miesta prevádzkarne alebo mimo trhového miesta.

Podľa § 7 ods. 1 písm. d) zákona č. 108/2000 Z.z., predávajúci je povinný okrem všeobecných podmienok predaja a podmienok prevádzkovania živnosti splniť tieto povinnosti: písomne upozorniť spotrebiteľa najneskôr pri uzavretí zmluvy na jeho právo písomne odstúpiť od zmluvy do siedmich pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru alebo uzavretia zmluvy o poskytnutí služby a uviesť meno a adresu alebo názov a sídlo osoby, u ktorej môže toto právo uplatniť.

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 108/2000 Z.z., spotrebiteľ je oprávnený bez uvedenia dôvodu odstúpiť od zmluvy v lehote podľa § 7 ods. 1 písm. d). Odstúpením spotrebiteľa od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje.

Predmetom odvolacieho konania bolo rozhodnutie krajského súdu, ktorým zamietol ako nedôvodnú žalobu žalobcu o preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovanej č. SK/0966/99/2012 zo dňa 29.04.2013, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa č. P/0283/07/12 zo dňa 02.11.2012 o uložení pokuty žalobcovi.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovanej, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu súdneho a administratívneho spisu má odvolací súd za preukázané, že v dňoch 7. mája 2012 a 31. júla 2012 boli inšpektormi SOI vykonané kontroly v prevádzkarni žalobcu nachádzajúcej sa na Levočskej ulici 20 v Prešove zamerané na dodržiavanie vybraných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, o priestupkoch o ochrane spotrebiteľa pri podomovom a zásielkovom predaj a na prešetrenie podnetu spotrebiteľa č. PO 380/12 týkajúceho sa nespokojnosti spotrebiteľa s postupom pri jeho odstúpení od kúpnej zmluvy uzavretej v priestoroch prevádzkarne žalobcu. Kontrolou bolo zistené, že žalobca v rozpore so zákonom o podomovom predajni neakceptoval odstúpenie spotrebiteľa od zmluvy a naďalej vyžadoval od spotrebiteľa plnenie svojich povinností z kúpnej zmluvy. Rozhodnutím správneho orgánu 1. stupňa č. P/0283/07/12 zo dňa 02.11.2012, bola preto žalobcovi uložená pokuta pre porušenie zákazu používania nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku podľa § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z. z. vo výške 5000 Eur. Žalovaná preskúmavaným rozhodnutím toto rozhodnutie ako zákonné potvrdila.

Námietku navrhovateľa týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia považuje odvolací súd za dôvodnú.

Je potrebné konštatovať, že v prejednávanom prípade sa krajský súd dostatočným a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkami, ktoré uplatnil žalobca, nevyjadril sa k meritu veci, teda nevenoval sa uzavretej kúpnej zmluve ani odstúpeniu od tejto zmluvy, a nevysporiadal sa ani s otázkou výšky pokuty. Ďalej krajský súd nedostatočne odôvodnil, v čom vidí znaky nekalej obchodnej praktiky používanej žalobcom, a taktiež dostatočne nezdôvodnil aplikáciu zákona č. 108/2000 Z.z na vzťah medzi žalobcom a spotrebiteľom, okrem záverov správnych orgánov z napadnutých rozhodnutí, ktoré v rozhodnutí krajský súd prevzal.

Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré poskytuje záruku, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Účastníci konania majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva jasne azrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Ide o predpoklad účinného uplatňovania práva na opravné prostriedky stranami v konaní. Navyše, odôvodnenie súdneho rozhodnutia je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.

Uvedené vyplýva aj zo znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozhodnutia uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania, pretože nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Iba také rozhodnutie, ktoré je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. je odvolacím súdom preskúmateľné a účastníkom umožňuje posúdiť postup súdu prvého stupňa.

Povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi účastníkov súdneho konania je jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Napadnutý rozsudok postráda dostatočne argumentačne zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení s absenciou jasných, zrozumiteľných a dostatočne konkrétnych argumentov súdu.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že k uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy došlo v prevádzkarni žalobcu na Levočskej ulici 20 v Prešove, ktorá je ako prevádzkareň zapísaná v živnostenskom registri. Prevádzkarňou v zmysle § 17 ods. 1 zákona o živnostenskom registri sa rozumie priestor, v ktorom sa prevádzkuje živnosť; nie je ním priestor súvisiaci s prevádzkovaním živnosti, ani technické a technologické zariadenie určené na prevádzkovanie živnosti alebo súvisiace s prevádzkovaním živnosti.

Z ust. § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 108/2000 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji, vyplýva, že podomový predaj je predaj tovaru alebo poskytovanie služieb na základe zmluvy uzavretej medzi predávajúcim a spotrebiteľom, najmä pri akcii organizovanej predávajúcim mimo miesta prevádzkarne alebo mimo trhového miesta. Taktiež z označenia § 5 vyplýva, že sa vzťahuje na zmluvy uzavierané mimo miesta podnikania.

Z preambuly smernice č. 85/577/EHS, ktorá bola implementovaná do nášho právneho poriadku zákonom o podomovom a zásielkovom predaji, na ktorú poukazoval aj krajský súd, vyplýva, že:

„..špeciálnou charakteristikou zmlúv uzatváraných mimo prevádzkových priestorov predajcu je, že spravidla je to predajca, ktorý začína zmluvné vyjednávanie, na ktoré je spotrebiteľ nepripravený, alebo ktoré neočakáva; keďže spotrebiteľ je často neschopný porovnať kvalitu a cenu ponuky s inými ponukami; keďže všeobecne existuje prvok prekvapenia nie iba pri zmluvách uzatvorených na prahu dverí, ale tiež aj pri iných formách zmlúv uzatváraných predajcom mimo jeho prevádzkových priestorov.“

Krajský súd poukázal na ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa pri podomovom a zásielkovom predaji, ako aj na vyššie uvedenú smernicu, avšak dospel k ich nesprávnemu výkladu. Krajský súd argumentoval tým že: „.. podstatou úpravy tak nie je fakt, kde je zmluva uzatváraná, ale za akých okolností je uzatváraná... „

Aj keď podomový predaj zákon o ochrane spotrebiteľa pri podomovom a zásielkovom predaji vymedzuje deklaratórne, nie je možné pripustiť výklad krajského súdu, že za podomový predaj sa považuje aj predaj v prevádzkarni. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Zámer zákonodarcu vyplýva z dôvodovej správy k zákonu:

„Tradičná schéma vzťahu predávajúci - spotrebiteľ vychádza z myšlienky, že predaj a poskytovanie služieb sa zásadne vykonáva v určitých priestoroch, stacionárnych zariadeniach (prevádzkáreň, trhové miesto a pod.) na základe osobného kontaktu predávajúceho a spotrebiteľa.

Pri zásielkovom a podomovom predaji je táto axióma v opačnom postavení, keď predávajúci, s ohľadom na zabezpečenie odbytu predávaných tovarov a služieb, sám iniciuje kontakt so spotrebiteľom. Obzvlášť je to markantné pri podomovom predaji, kedy samotnému uzatvoreniu zmluvy predchádza ofenzívne konanie predávajúceho, ktorý organizuje prezentáciu tovarov alebo služieb mimo prevádzkarne.

Miestom rokovania je obvykle byt alebo iné miesto, kde predávajúci ponúka tovary alebo služby spotrebiteľovi. V postavení spotrebiteľa sa v týchto prípadoch vyskytuje moment prekvapenia, prejavujúci sa obvykle tým, že spotrebiteľ:

- nie je na rokovanie o kúpno-predajnej zmluve pripravený, s uzatvorením zmluvy vôbec nepočítal,

- často nemá možnosť porovnať kvalitu a cenu ponuky s inými ponukami,

- často je v neistote, kde a u koho si môže uplatniť práva, vyplývajúce zo zmluvy.

Naproti tomu predávajúci vystupuje ako profesionál, ktorý mal možnosť pripraviť sa na takéto stretnutie.“

Ochrana je spotrebiteľom pri týchto zmluvách garantovaná z dôvodu, že spotrebitelia sa mimo prevádzkových priestorov môžu potenciálne cítiť pod psychologickým tlakom alebo voči nim môže byť využitý moment prekvapenia, bez ohľadu na to, či si spotrebiteľ návštevu predávajúceho vyžiadal alebo nie.

S poukazom na uvedené je potrebné, aby sa krajský súd opätovne zaoberal otázkou aplikácie zákona o ochrane spotrebiteľa pri podomovom a zásielkovom predaji na predmetnú kúpnu zmluvu uzavretú medzi žalobcom a konkrétnym spotrebiteľom a následne aby sa vyjadril k zákonnosti uloženej pokuty, k jej výške, k odstúpeniu od predmetnej zmluvy ako aj k ostatným námietkam žalobcu, a aby svoje rozhodnutie riadne odôvodnil so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu a na obsah administratívneho spisu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p.

V ďalšom konaní krajský súd vec znova prejedná a rozhodne o nej, pričom sa musí náležite vysporiadať s námietkami žalobcu vznesenými v žalobe i v odvolaní, a to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Ostatnými námietkami žalobcu sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko zistil závažný dôvod odôvodňujúci zrušenie nepreskúmateľného rozhodnutia krajského súdu.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.)

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.