ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Občianske združenie Hron pre slobodné rieky, Zvolenská cesta 14, 974 03 Banská Bystrica, IČO: 421 907 20, zastúpeného JUDr. Katarínou Belešovou, so sídlom Svrčinovec č. 778, 023 12 Svrčinovec, proti žalovanému: Okresný úrad v Banskej Bystrici, odbor výstavby a bytovej politiky, Nám. Ľ. Štúra 1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti ďalších účastníkov: 1/ SPI, spol. sr.o., Majerníkova 3479/1, 841 05 Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou AK Balara, s.r.o., Košická 56, 821 08 Bratislava, 2/ Ing. L. D., F., 3/ Ing. L. D., F., 4/ L. L., L., 5/ Slovenský rybársky zväz - Rada Žilina, Andreja Kmeťa 20, 010 55 Žilina, 6/ Klub slovenských turistov, Sekcia vodnej turistiky, Záborského 33, 831 03 Bratislava, 7/ Petičný výbor obce Vlkanová, V. Y., F., 8/ S. G., F., 9/ MUDr. U. P., F., zastúpeného Ing. G. Q., A., 10/ Maslen, s.r.o., Badín č. 655, 976 32 Badín, 11/ SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, Radničné námestie č.8, 969 55 Banská Štiavnica, 12/ Mesto Banská Bystrica, 13/ MUDr. L. N., F., 14/ Obec Vlkanová, Obecný úrad, Matuškova 53, 976 31 Vlkanová, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. OU-BB-OVBP2-2014-00115 zo dňa 31. januára 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/41/2014-84 zo dňa 9. januára 2015, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/41/2014-84 zo dňa 9. januára 2015 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zamietol žalobu, pretože nie je dôvodná.
V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že neobstojí žalobný dôvod žalobcu, ktorým tvrdil, že nezákonný postup prvostupňového správneho orgánu stavebného úradu spočíval vtom, že žalobcovi nedoručil oznámenie o začatí konania inak ako verejnou vyhláškou, a na rozdiel od toho inýmsúkromným osobám, a to Slovenskej vodárenskej prevádzkovej spoločnosti a.s., Slovenskému plynárenskému priemyslu - distribúcia a.s., a Slovak Telekomu a.s. doručil inak. Medzi účastníkmi nebolo sporné a žalobca ani v žalobe netvrdil nič iné, že v danom prípade išlo o umiestnenie stavby s veľkým počtom účastníkov konania a že boli splnené podmienky na doručovanie oznámenia o začatí konania verejnou vyhláškou na základe § 36 ods. 4 stavebného zákona. Z tohto ustanovenia stavebného zákona je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že v prípade, že ide o umiestnenie stavby uvedenej v prvej vete tohto ustanovenia, medzi ktoré je zaradená aj stavba s veľkým počtom účastníkov, doručuje sa oznámenie o začatí územného konania všetkým účastníkom, či známym a či neznámym verejnou vyhláškou. Druhá veta tohto ustanovenia sa nevzťahuje na stavby uvedené v prvej vete, ale na umiestnenie všetkých ostatných stavieb, ktoré sa majú umiestniť v konaní, v ktorom sú okrem známych účastníkov aj účastníci, ktorí sú neznámi, alebo nie je známy ich pobyt. V týchto prípadoch sa verejnou vyhláškou doručuje týmto neznámym osobám, resp. osobám s neznámym pobytom, pričom ostatným účastníkom konania sa doručuje spôsobom podľa správneho poriadku. Zákonným postupom stavebného úradu pri stavbách uvedených v prvej vete § 36 ods. 4 stavebného zákona je doručenie oznámenia o začatí územného konania prostredníctvom verejnej vyhlášky. Žalobca poukazoval na nerovnaký prístup k nemu ako účastníkovi konania, ktorý bol známy, o čom nebol spor a k akciovým spoločnostiam uvedeným vyššie. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na to, že ide len o dotknuté orgány v zmysle § 140a stavebného zákona, ktoré nie sú účastníkmi konania. K tomu nie je potrebné podľa názoru krajského súdu nič viac dodať, pretože subjekty, na ktoré žalobca v žalobe odkazoval v danom prípade neboli účastníkmi konania, ale boli dotknutými orgánmi, a preto nemôže byť nezákonnosť v tom, že by nemali účastníci konania zachované rovnaké práva a rovnaký prístup k nim. Žalobca svoje tvrdenie o porušení Aarhuského dohovoru nekonkretizoval. Neuviedol, ktoré ustanovenie malo byť porušené. Krajský súd uviedol, že doručovanie prostredníctvom verejnej vyhlášky nie je v rozpore s uvedeným dohovorom, nakoľko nebráni účasti verejnosti na rozhodovacom procese v oblasti životného prostredia.
Podľa krajského súdu neobstojí ani námietka žalobcu týkajúca sa nezákonnosti napadnutého rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť spôsobenú nedostatočným odôvodnením. Malo to byť spôsobené tým, že v rozhodnutí chýbajú dôvody, ktoré správny orgán uznal za správne a o ktoré sa oprel a tým, že sa správny orgán náležite nevysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní. Krajský súd uviedol, že žalobca námietku dostatočne nekonkretizoval a ani to nekorešponduje s odôvodnením tak prvostupňového ako aj druhostupňového rozhodnutia, na ktoré sa treba pozerať ako na jeden celok vzhľadom na to, že druhostupňovým rozhodnutím bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdené. Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť spôsobenú nedostatkom dôvodov možno považovať rozhodnutie, ktoré nemá vôbec odôvodnenie. Tiež také, v ktorého odôvodnení absentujú skutočnosti, na základe ktorých bolo rozhodnuté. Táto nepreskúmateľnosť je teda spôsobená tým, že chýbajú skutkové dôvody. Skutkové dôvody v odôvodnení chýbajú vtedy, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré boli zistené z nezákonne získaných dôkazných prostriedkov, alebo ktoré vôbec neboli v konaní zisťované. Takýmito vadami ale podľa názoru krajského súdu napadnuté rozhodnutie ani prvostupňové rozhodnutie netrpia. Rozhodnutia obsahujú skutočnosti, na základe ktorých boli vydané tak, ako je to uvedené na čl. 7 až 10 tohto rozsudku, tak vo vzťahu k výroku o umiestnení stavby ako aj vo vzťahu k výroku o zamietnutí námietok. To, že s nimi žalobca nesúhlasí, neznamená, že tam dôvody chýbajú. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný zrozumiteľne odôvodnil, prečo sa s námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu nemohol zaoberať, a to z dôvodu, že žalobca nepodal žiadne námietky k umiestneniu stavby v zákonnej lehote na ich uplatnenie, ale tieto uplatnil až v odvolaní. Poukázal na to, že na takéto námietky odvolací orgán už neprihliada v zmysle § 42 ods. 4 stavebného zákona, o čom boli účastníci poučení v oznámení o začatí územného konania, pričom poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/348/2009. Ďalej zdôvodnil, že sa preto zaoberal len odvolacími námietkami uvedenými Ing. L. D. a Ing. L. D.. Takéto odôvodnenie je vyrovnaním sa s odvolaním žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdí, že vo svojom odvolaní mal aj procesné námietky, ktorými sa žalovaný mal zaoberať, tak tieto v žalobe konkrétne nekonkretizuje. Neuvádza, ktorá z jeho odvolacích námietok je taká, s ktorou sa žalovaný mal zaoberať, pretože nešlo o námietku proti umiestneniu stavby, ktorá mala byť uplatnená v lehote stanovenej v oznámení o začatí územného konania. Krajský súd uviedol, že nie je za žalobcu oprávnený vyhľadať v jeho odvolacích dôvodoch, ktorý by mohol spĺňať kritériá, o ktorých v žalobe tvrdí.
Podľa názoru krajského súdu neobstojí ani námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorú žalobca založil na tom, že nesúhlasí s tým, ako v konaní podľa zákona č. 24/2006 Z.z. rozhodol Obvodný úrad životného prostredia v Banskej Bystrici, t. j. že predmetná stavba sa posudzovať v tomto konaní nebude, pretože nemá žiadny právny základ. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie a predchádzajúci postup správneho orgánu v tomto konkrétnom preskúmavanom územnom konaní. Iné rozhodnutie môže súd v rámci prieskumu nezákonnosti preskúmať len za podmienok uvedených v § 245 ods. 1 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť skôr urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmavanie určený osobitný postup. Z uvedeného teda podľa krajského súdu vyplýva, že predmetom prieskumu súdom nemôže byť rozhodnutie obvodného úradu pre životné prostredie, s ktorým žalobca nesúhlasí. Mýli sa žalobca, keď tvrdí, že vplyv stavby na životné prostredie môže byť zistený len v konaní podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Naopak, kompetentný správny orgán rozhodol, že pre navrhovanú stavbu malej vodnej elektrárne Vlkanová nebolo potrebné takéto zisťovanie. Zostalo teda výlučne v kompetencii stavebného úradu, aby vplyv navrhovanej stavby na životné prostredie posúdil v územnom konaní, ako to vyplýva z § 37 ods. 2 stavebného zákona. Podľa tohto ustanovenia je v územnom konaní povinnosťou stavebného úradu posúdiť návrh predovšetkým z hľadiska starostlivosti o životné prostredie a potrieb požadovaného opatrenia v území a jeho dôsledkov. Ako vyplýva z výroku prvostupňového rozhodnutia a odôvodnení tak prvostupňového ako aj druhostupňového rozhodnutia, boli posudzované tieto vplyvy navrhovanej stavby na životné prostredia a zisťované z vyjadrení a stanovísk dotknutých orgánov a tiež na základe podaných námietok účastníkov konania. V tejto časti nedostatočne zisteného skutkového stavu žalobca ďalej uplatňuje ako dôvody žaloby všeobecné tvrdenia, že nebol zabezpečený súlad navrhovanej stavby s územnoplánovacou dokumentáciou a nebolo zohľadnené to, že v ďalšom stupni treba dokumentáciu dopracovať v súlade so stanoviskami správcu toku, ktorý zohľadňuje potreby a ochranu rybárstva, zohľadňovať enviromentálne aspekty v súlade s relevantnými strategickými dokumentmi SR a EÚ. Takéto námietky vyhodnotil krajský súd ako nekonkrétne, a preto z takto uplatnených dôvodov nie je možné preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca neuvádza, v čom konkrétne je stavba v rozpore s územnoplánovacou dokumentáciou, s ktorou jeho záväznou časťou, v čom konkrétne bolo zanedbané stanovisko správcu toku alebo enviromentálne aspekty v súlade s relevantnými dokumentmi SR a EÚ. Žalobca v tejto časti konkretizoval nezákonnosť rozhodnutia len chýbajúcim rozhodnutím o povolení výrubu drevín. Podľa názoru krajského súdu neobstojí však ani tento dôvod, pretože správny orgán v územnom konaní nemá zákonný podklad, na základe ktorého by mohol od žiadateľa žiadať predloženie právoplatného rozhodnutia, ktorým mu bol vydaný súhlas s výrubom drevín a ani zákonný podklad, na základe ktorého by mu mohol takúto povinnosť uložiť. Naopak v prípade, že by žiadateľovi bola stavebným úradom uložená povinnosť v územnom konaní predložiť takéto právoplatné rozhodnutie, alebo konanie bolo zastavené pre nepredloženie tohto rozhodnutia, tak takýto postup by nebol ústavne komformný. Podľa článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno nútiť, aby konal, čo zákon neukladá. Aj povinnosti možno právnickým či fyzickým osobám ukladať len na základe zákona a v jeho medziach, čo vyplýva z článku 13 Ústavy Slovenskej republiky. Správny orgán si v územnom konaní zadovážil stanoviská dotknutých orgánov aj v oblasti ochrany prírody a krajiny, resp. ochrany životného prostredia, ktoré boli súhlasné, aj keď z podkladov k územnému rozhodnutiu zrejme vyplývalo, ktoré dreviny bude potrebné vyrúbať v súvislosti so zmenou vodnej hladiny a ako bude následne chýbajúce množstvo doplnené. Napadnuté rozhodnutie neoprávňuje žiadateľa na výrub drevín. Nič nemení na tom, že žiadateľ pokiaľ bude chcieť vyrúbať nejaké dreviny, ktorých výrub podlieha súhlasu správneho orgánu, tak bude potrebovať rozhodnutia príslušných správnych orgánov. V prípade, že tieto rozhodnutia nebudú vydané, nebude môcť dreviny vyrúbať, a teda ani stavbu postaviť.
Na základe vyššie uvedeného krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov uplatnených v žalobe, dospel k záveru, že z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie v súlade so zákonom, a preto žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov nepriznal.
Vo včas podanom odvolaní žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca poukázal na rovnaké skutočnosti ako v podanej žalobe a naviac uviedol, že krajský súd v rozpore so zásadou iura novit curia konštatoval vo svojom odôvodnení, že žalobca neuviedol presne, čo v Aarhurskom dohovore bolo porušené, a že žalovaný postupoval správne. Žalobca má za to, že neobstojí tvrdenie krajského súdu, ktorý nezistil porušenie povinností správneho orgánu podľa článku 6 bod 4 Aarhurského dohovoru. Krajský súd sa mylne domnieva, že žalobca je povinný poznať právnu úpravu toho, čo konkrétne sa porušilo. Žalobca je povinný len opísať skutkový stav, ktorý je postihnutý vadou nezákonnosti a súd je povinný zistiť, či preskúmavané správne konanie je v súlade so zákonom.
Žalobca ďalej nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, podľa ktorého žalobca nekonkretizoval, čo bolo presne porušené v správnom konaní a žaloba je plná všeobecných tvrdení. Všeobecným tvrdením (teda nepreukázateľným) je podľa názoru krajského súdu aj tvrdenie žalobcu, že nebol zabezpečený súlad navrhovanej stavby s územnoplánovacou dokumentáciou. Krajský súd podľa názoru žalobcu len odcitoval vyjadrenie žalovaného, že dokumentácia i umiestnenie stavby je v súlade s územnými plánmi dotknutých obcí, a to zobral ako základ pre svoje rozhodnutie, hoci je súd podľa názoru žalobcu povinný zisťovať zákonnosť žalobcom popísaných skutočností.
Žalobca nesúhlasí ani s názorom krajského súdu, ktorý sa nestotožnil s názorom žalobcu, že stavebný úrad mesto Banská Bystrica vydal rozhodnutie č. OVZ-SÚ-35766/2012/Bob/3 evidenčné č. 05/2013 zo dňa 22.01.2013 o umiestnení stavby bez existencie právoplatného podkladového rozhodnutia, ktorým je rozhodnutie o výrube drevín. Krajský súd uviedol, že takýto názor neobstojí, nakoľko správny orgán v územnom konaní nemá zákonný podklad, na základe ktorého by mohol žiadať predloženie takéhoto právoplatného rozhodnutia. Zároveň uviedol, že pokiaľ by správny orgán takéto rozhodnutie požadoval, takýto postup by bol ústavne nekomformný a v rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Žalobca má však za to, že názor krajského súdu je nesprávny, nakoľko správny orgán má túto povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 103 ods. 6 zák. č. 543/2002 Z.z., kedy stavebný úrad nesmie nechať nepovšimnuté záujmy ochrany prírody a krajiny a vyjadrenie alebo iné stanovisko musí vyhodnotiť ako nevyhnutný podklad pre rozhodnutie.
Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaný a účastníci konania 1/, 9/ a 12/ navrhli, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Účastník konania 5/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že vyjadruje súhlas s podaným odvolaním žalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 250ja ods. 2 O. s. p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil rozhodnutie dňa 09.01.2015. Odvolací súd nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.06.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný.
Podľa § 247 ods. 1 O. s. p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 35 ods. 1 stavebného zákona územné konanie sa začína na písomný návrh účastníka, z podnetu stavebného úradu alebo iného orgánu štátnej správy. Návrh sa doloží dokumentáciou ustanovenou vykonávacími predpismi k tomuto zákonu spracovanou oprávnenou osobou ( § 45 ods. 4), a dokladmi ustanovenými osobitnými predpismi. V návrhu sa uvedie zoznam právnických osôb a fyzických osôb, ktoré prichádzajú do úvahy ako účastníci konania a sú navrhovateľovi známi.
Podľa § 36 ods. 4 stavebného zákona začatie územného konania o umiestnení líniovej stavby alebo v odôvodnených prípadoch aj zvlášť rozsiahlej stavby, stavby s veľkým počtom účastníkov konania, ako aj územného konania o využití územia, o stavebnej uzávere a o ochrannom pásme, ak sa týka rozsiahleho územia, oznámi stavebný úrad účastníkom územného konania verejnou vyhláškou. Stavebný úrad oznámi začatie územného konania verejnou vyhláškou aj v prípade, že mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi.
Podľa § 37 ods. 1 stavebného zákona podkladom pre vydanie územného rozhodnutia sú územné plány obcí a zón. Ak pre územie nebol spracovaný územný plán obce alebo zóny, podkladom na vydanie územného rozhodnutia sú spracované územnoplánovacie podklady podľa § 3 a ostatné existujúce podklady podľa § 7a; inak stavebný úrad obstará v rozsahu nevyhnutnom na vydanie územného rozhodnutia iné podklady, najmä skutočnosti získané vlastným prieskumom alebo zistené pri miestnom zisťovaní.
Podľa § 37 ods. 2 stavebného zákona stavebný úrad v územnom konaní posúdi návrh predovšetkým z hľadiska starostlivosti o životné prostredie a potrieb požadovaného opatrenia v území a jeho dôsledkov; preskúma návrh a jeho súlad s podkladmi podľa odseku 1 a predchádzajúcimi rozhodnutiami o území, posúdi, či vyhovuje všeobecným technickým požiadavkám na výstavbu a všeobecne technickým požiadavkám na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu, prípadne predpisom, ktoré ustanovujú hygienické, protipožiarne podmienky, podmienky bezpečnosti práce a technických zariadení, dopravné podmienky, podmienky ochrany prírody, starostlivosti o kultúrne pamiatky, ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu, lesného pôdneho fondu a pod., pokiaľ posúdenie nepatrí iným orgánom.
Podľa § 37 ods. 3 stavebného zákona stavebný úrad v územnom konaní zabezpečí stanoviská dotknutých orgánov a ich vzájomný súlad a posúdi vyjadrenie účastníkov a ich námietky. Stavebný úrad neprihliadne na námietky a pripomienky, ktoré sú v rozpore so schválenou územnoplánovacou dokumentáciou.
Podľa § 39 stavebného zákona v územnom rozhodnutí vymedzí stavebný úrad územie na navrhovaný účel a určí podmienky, ktorými sa zabezpečia záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania, vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a iných opatrení v území a predovšetkým starostlivosť o životné prostredie včítane architektonických a urbanistických hodnôt v území a rozhodne o námietkach účastníkov konania. V rozhodnutí o umiestnení stavby si v odôvodnených prípadoch stavebný úrad môže vyhradiť predloženie podrobnejších podkladov, projektovej dokumentácie alebo jej časti; podľa nich môže dodatočne určiť ďalšie podmienky, ktoré sa musia zahrnúť do stavebného povolenia.
Podľa § 42 ods. 1 stavebného zákona územné rozhodnutie sa účastníkom oznamuje doručením písomného vyhotovenia.
Podľa § 42 ods. 2 stavebného zákona verejnou vyhláškou sa oznámi územné rozhodnutie o umiestnení líniovej stavby a v odôvodnených prípadoch aj o umiestnení zvlášť rozsiahlej stavby, stavby s veľkýmpočtom účastníkov konania, ako aj rozhodnutie o využití územia a o ochrannom pásme, ak sa týka rozsiahleho územia. Doručenie sa uskutoční vyvesením územného rozhodnutia na 15 dní spôsobom v mieste obvyklým. Posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia.
Podľa § 42 ods. 3 stavebného zákona územné rozhodnutie o umiestnení stavby jadrového zariadenia alebo objektov osobitnej dôležitosti a ďalších dôležitých objektov sa účastníkom konania podľa osobitného predpisu doručuje verejnou vyhláškou. Doručenie sa uskutoční vyvesením územného rozhodnutia na 15 dní spôsobom v mieste obvyklým. Posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia.
Podľa § 42 ods. 4 stavebného zákona odkladný účinok odvolania proti územnému rozhodnutiu nemožno vylúčiť.
Podľa § 42 ods. 5 stavebného zákona v odvolacom konaní sa neprihliada na námietky a pripomienky, ktoré neboli uplatnené v prvostupňovom konaní v určenej lehote, hoci uplatnené mohli byť. Stavebný úrad je povinný účastníkov konania na to upozorniť v oznámení o začatí územného konania.
Podľa § 42 ods. 6 stavebného zákona územné rozhodnutie o umiestnení stavby alebo územné rozhodnutie o využití územia, ktoré sa týka územia, vo vzťahu ku ktorému sa uskutočnilo posudzovanie vplyvov alebo zisťovacie konanie podľa osobitného predpisu zverejní stavebný úrad bezodkladne na svojej úradnej tabuli a na svojom webovom sídle. Ak zverejnenie na webovom sídle nie je možné, zverejní ho stavebný úrad len na úradnej tabuli. Rozhodnutie musí byť zverejnené odo dňa jeho vydania až do nadobudnutia jeho právoplatnosti.
Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného, najvyšší súd zistil, že Mesto Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. OVZ-SÚ- 35766/2012/Bob. evidenčné číslo - 05/2013 zo dňa 22.01.2013 rozhodol podľa § 39, 39a stavebného zákona a § 4 vyhlášky č. 453/2000 Z.z o povolení umiestniť stavbu „Malá vodná elektráreň na rieke Hron“ na pozemkoch v k. ú. B., D., Q., F. pre navrhovateľa spoločnosť SPI, spol. s r.o.
Na podané odvolania žalovaný rozhodnutím č. OU-BB-OVBP2-2014-00115 zo dňa 31.01.2014 v zmysle § 59 ods. 2 správneho poriadku rozhodol tak, že podané odvolania ako neodôvodnené zamietol a napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. OVZ-SÚ-35766/2012/Bob. evidenčné číslo
- 05/2013 zo dňa 22.01.2013 potvrdil.
Predmetom preskúmania odvolacieho súdu je rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil krajský súd zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom ako aj žalobcom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Najvyšší súd sa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a konštatuje správnosť dôvodov, na základe ktorých krajský súd rozhodol.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj rozhodnutia žalovaného najvyšší súd dospel k rovnakému záveru ako krajský súd a to, že rozhodnutie žalovaného na základe dôvodov uplatnených v žalobe je vsúlade so zákonom.
Na námietky žalobcu uvedených v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu týkajúcich sa postupu správnych orgánov pri doručovaní rozhodnutí žalobcovi a porušenia Aarhurského dohovoru odvolací súd udáva, že v danom prípade je odôvodnenie napadnutého súdneho rozhodnutia v tejto časti plne vyčerpávajúce a logicky odôvodnené. V tejto súvislosti poukazuje najvyšší súd na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby najvyšší súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
Na opätovnú námietku žalobcu týkajúcej sa absencie procesu EIA podľa zákona č. 24/2006 Z.z. odvolací súdu rovnako poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň odkazuje.
Na námietku žalobcu týkajúcej sa konkretizácie jeho tvrdenia, podľa ktorého nebol zabezpečený súlad navrhovanej stavby s územnoplánovacou dokumentáciou najvyšší súd uvádza, že túto skutočnosť žalobca nenamietal počas konania pred správnymi orgánmi a ani v konaní pred súdom prvého stupňa. S poukazom na § 205a ods. 1 O. s. p. najvyšší súd dodáva, že účastník konania zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak v základnom konaní pred súdom prvého stupňa. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd.
Po preskúmaní podaného odvolania najvyšší súd konštatuje, že s ostatnými právnymi námietkami žalobcu sa súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde, a preto námietky uvedené v odvolaniach vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.
S poukazom na uvedené najvyšší súd podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil ako vecne správny.
Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods.1 a § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný nemá na ich náhradu zákonný nárok ani v prípade úspechu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.