10Sžfk/79/2018

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD., v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky): Nettix, s.r.o., Skladná 6, Košice, IČO: 36 851 701, právne zastúpená advokátom JUDr. Ivo Babjakom, AK so sídlom Sov. hrdinov 200/33, Svidník, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101050033/2017 zo dňa 24.05.2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/82/2017-69 zo dňa 22.03.2018, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Daňový úrad Košice, ako prvoinštančný správny orgán, vydal dňa 22.12.2016 rozhodnutie číslo 104530600/2016 dodatočný platobný výmer, ktorým žalobkyni podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) v nadväznosti na § 165 ods. 2 a 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) nepriznal nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie október 2011 v sume 404 702,63 eur a vyrubil daň z pridanej hodnoty v sume 15 731,17 eur za zdaňovacie obdobie október 2011.

2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101050033/2017 zo dňa 24.05.2017 prvoinštančné rozhodnutie daňového úradu potvrdil.

II. Konanie na krajskom súde

3. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len S.s.p.) žalobu ako nedôvodnú zamietol.

4. Správny súd v prvom rade uviedol, že daňová kontrola bola začatá dňom 25.11.2011 a zákon č. 511/1992 Zb. bol účinný od 01.01.1993 a zrušený od 01.01.2012 a keďže v zmysle § 165 ods. 4 Daňového poriadku daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov, preto aj prerušenie daňovej kontroly bolo podľa § 25a ods. 1 zákona č 511/1992 Zb. Proti rozhodnutiu o prerušení daňovej kontroly nebolo podľa § 25a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. prípustné odvolanie. Žalobkyňa podala podnet na preskúmanie rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly č. 9800403/3007/2012/Vaš z 24.02.2012 mimo odvolacieho konania a Finančné riaditeľstvo SR mimo odvolacieho konania zaslalo žalobkyni oznámenie č. 1100303/1/196942/2015/14230 z 13.05.2015, v ktorom konštatovalo, že rozhodnutie nebolo vydané v rozpore so záväznými právnymi predpismi, teda že prerušenie daňovej kontroly bolo v súlade so zákonom.

5. Ako uviedol krajský súd, s poukazom na ustanovenie § 25a zákona č. 511/1992 Zb., ktorý dôvody prerušenia konania uvádza len príkladmo, k prerušeniu konania v danom prípade došlo zo zákona, lebo správca dane, prostredníctvom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v zmysle žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, preveroval obchody žalobkyne so zahraničnými obchodnými partnermi.

6. Ďalej uviedol, v súvislosti s námietkou žalobkyne ohľadne prerušenia výkonu daňovej kontroly správcom dane v nadväznosti na prekročenie zákonnej lehoty na jej vykonanie, že správca dane rozhodnutím č. 9800403/3077/2012/Vaš z 24.02.2012 daňovú kontrolu prerušil podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 Daňového poriadku do dňa doručenia posledného výsledku o medzinárodnej výmeny informácií. Je pravdou, že v tomto rozhodnutí nie je uvedený dátum prerušenia daňovej kontroly, ale ani z ustanovenia § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. nevyplýva, že by v rozhodnutí mal byť uvedený dátum odkedy sa daňová kontrola prerušuje. V tomto prípade teda daňová kontrola bola prerušená dňom rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly t. j. 28.02.2012 (zrejme správne má byť dňom doručenia rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly v danom prípade 28.02.2012 - pozn. podľa najvyššieho súdu). Z tohto dôvodu je námietka žalobkyne podľa názoru krajského súdu, že v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly nie je uvedený dátum jej prerušenia, neopodstatnená.

7. Krajský súd poukázal na to, že prerušením daňovej kontroly sa všetky lehoty prerušujú, teda lehoty neplynú a prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupoval do súkromnej autonómie žalobkyne. Z dôvodu podozrenia o fiktívnosti deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) správca dane plnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy dane, t. j. využitím medzinárodnej výmeny informácií, overoval podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. Išlo o legitímnu činnosť, prostredníctvom ktorej sa mu do dispozície dostali informácie o odberateľoch žalobkyne a prepravcovi tovaru. Išlo o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa článku 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 z 08.10.2003 o administratívnej spolupráci v oblasti daní z pridanej hodnoty (č. 904/2010 z 07.10.2010 prepracované znenie). Medzinárodná výmena daňových informácií bola realizovaná medzi daňovými orgánmi Slovenskej republiky a daňovými orgánmi Maďarskej republiky spolupracujúcej na základe uvedeného Nariadenia Rady.

8. Krajský súd uviedol, že jednotlivé procesné úkony zo strany správcu dane prebiehali v rámci vykonaného dokazovania v časovom slede bez zbytočných prieťahov, taktiež po ukončení prerušenia daňovej kontroly. Je potrebné prihliadať na nevyhnutnosť preverenia skutočného dodania tovaru registrovanému platiteľovi DPH v inom členskom štáte EÚ, v danom prípade v Maďarsku.

9. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 28.10.2013, č. k. IV. ÚS 116/2013-11 ako i na rozsudok NS SR z 27.07.2016, sp. zn. 3Sžf/46/2015.

10. Podľa názoru správneho súdu, ak v danom prípade rozhodujúcou skutočnosťou ovplyvňujúcou určenie žalobkyňou priznanej dane bolo ňou uvedené oslobodenie od dane z pridanej hodnoty z dôvodu deklarovaného uskutočnenia intrakomunitárneho obchodu dodaním tovaru dodávateľovi registrovanému na daň z pridanej hodnoty v Maďarskej republike, bolo v rámci preukazovania oprávnenosti jej nároku podstatnou skutočnosťou preveriť základné atribúty určujúce podmienky oslobodenia od dane, ktorým je jednoznačné uskutočnenie prepravy deklarovaného tovaru do iného členského štátu (§ 43 ods. 1, ods. 5 písm. a/, ods. 7 zákona o DPH). Túto skutočnosť je podľa zákona o DPH povinný preukázať platiteľ dodávajúci tovar do iného členského štátu a to bez ohľadu na jeho dobromyseľnosť alebo prípadnú neobozretnosť pri výbere spoľahlivých partnerov a to čo do odberateľa v členskom štáte alebo prepravcu tovaru.

11. Konštatoval, že ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno mať za to, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, teda uplynúť nemôže. Využitím medzinárodnej výmeny informácií správca dane overuje podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. Aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR ako i Najvyššieho súdu SR vyplýva, že dôvod prerušenia konania pre dožiadanie ohľadne medzinárodnej výmeny informácií je ústavne konformný spôsob odôvodnenia prerušenia konania v takýchto prípadoch nejde o svojvoľný, odporujúci účelu a zmyslu aplikovateľných noriem.

12. Poukázal tiež na to, že daňová kontrola, ako bolo vyššie uvedené, bola prerušená dňom doručenia rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly, t. j. dňa 28.02.2012 a uplynula dňa 06.04.2016, kedy správcovi dane bola doručená posledná odpoveď z medzinárodnej výmeny informácií. Listom č. 627891/2016 z 03.05.2016 správca dane upovedomil žalobkyňu o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly o 6 mesiacov. Správca dane výsledky daňovej kontroly uviedol v protokole z daňovej kontroly č. 104353/260/2016 z 23.11.2016. Splnomocnený zástupca žalobkyne sa k protokolu z daňovej kontroly písomne vyjadril a správca dane vyhotovil dodatok k protokolu z daňovej kontroly č. 1 zo dňa 20.12.2016. Protokol z daňovej kontroly spolu s dodatkom mal byť prerokovaný dňa 21.12.2016, ale na ich prerokovanie sa nedostavila žalobkyňa, ani jej splnomocnený zástupca, o čom bol spísaný úradný záznam č. 104529425/2016 z 21.12.2016. V súlade s ustanovením § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. deň určený vo výzve na prerokovanie protokolu 21.12.2016 sa považuje za deň prerokovania a doručenia protokolu.

13. Krajský súd na námietku žalobkyne, že žalovaný aj keď v odvolaní proti platobnému výmeru žalobkyňa nenamietala výpočet sumy rozdielu dane z pridanej hodnoty, ale bolo povinnosťou žalovaného postupovať v súlade s ustanovením § 74 Daňového poriadku a odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru prerokovať v celom rozsahu, teda nie len v rozsahu námietok, ktoré boli uvedené v odvolaní a teda preverovať správnosť výpočtu sumy rozdielu dane z pridanej hodnoty, posúdil nie ako celkom opodstatnenú. Poukázal na znenie ustanovenia § 74 ods. 2 Daňového poriadku, pričom ako to vyplynulo z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia a z obsahu podaného odvolania žalobkyne proti dodatočnému platobnému výmeru, žalovaný sa v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne, ktoré uviedla v odvolaní. V danom prípade žalovaný pri rozhodovaní nezistil ako odvolací orgán, že by pri jeho rozhodovaní vyšli najavo také skutkové a právne okolnosti, ktoré zo strany žalobkyne v odvolaní neboli uplatnené, a ktoré by mali podstatný vplyv na samotný výrok rozhodnutia správcu dane, a preto sa ani nemohol vysporiadať s námietkou žalobkyne, ktorú uviedla až v podanej žalobe, t. j. správca dane určil základ dane v sume 2 102 169,00 eur, ale mal z nej odpočítať 20 % daň vo výške 350 361,50 eur a správny základ dane mal byť v sume 1 751,807,50 eur.

14. Krajský súd taktiež uviedol, že základ dane pri dodaní tovaru a služby je upravený v § 22 ods. 1 zákona o DPH tak, že základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko čo tvorí protihodnotu,ktorú dodávateľ prijal alebo mal prijať od príjemcu plnenia alebo od inej osoby za dodanie tovaru alebo služby zníženú o daň. Žalobkyňa podala dňa 09.11.2011 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2011, v ktorom vykázala nadmerný odpočet na riadku 30 vo výške 404 702,63 eur a vyznačila splnenie podmienok podľa § 79 ods. 2 a 3 zákona o DPH. Žalobkyňa nepodala dodatočné daňové priznanie. Podľa predloženého súhru výkazu, ktorý korešponduje s predloženými odberateľskými faktúrami a evidenciou DPH, žalobkyňa deklarovala v mesiaci október 2011 dodanie tovaru pre odberateľov z iných členských štátov (8 x Maďarsko, 1 x Rumunsko) spolu v sume 2 141 049,00 eur. Dodanie tovarov a služieb s oslobodením od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH žalobkyňa uviedla v celkovej sume 2 141 049, 00 eur, na riadku 15 a 16 sú uvedené v 2 tabuľkách, v závere rozdelené podľa údajov uvedených odberateľom na CMR na nepotvrdené v hodnote 1 088 048,08 eur a s pečiatkou odberateľa v hodnote 1 053 000,00 eur. Žalobkyňa využila ustanovenie § 43 ods. 3 zákona o DPH neoprávnene. Oslobodenie od dane pri dodaní tovaru v tuzemsku do iného členského štátu je možné za podmienky, že tovar bol dodaný z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Správca dane akceptoval za preukázané dodanie z faktúr č. 2011/106-1 preprava potvrdení v sume 19 440,00 eur a č. 2011/108 v sume 19 440,00 eur, spolu 38 888,00 eur. Žalobkyňa v daňovom priznaní deklarovala predloženými odberateľskými faktúrami dodanie tovarov a služieb pre odberateľov z iného členského štátu celkom v sume 2 141 049,00 eur. Po odpočítaní z akceptovaných faktúr vo výške 38 888,00 eur je suma dodania tovaru a služby 2 102 169,00 eur, ktoré neboli preukázané, že došlo k dodaniu tovaru odberateľom v inom členskom štáte, z ktorého dôvodu žalobkyni nevzniklo ako platiteľovi dane oslobodenie od dane z pridanej hodnoty, teda že žalobkyňa zrealizovala dodanie tovaru s miestom dodania v tuzemsku v nadväznosti na § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH, pričom neboli splnené podmienky pre uplatnenie oslobodenia dane podľa § 43 zákona o DPH. Pri dodaní tovaru vznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH z dodania tovaru a platiteľ dane, teda žalobkyňa bola v zmysle § 69 ods. 1 citovaného zákona povinná platiť daň zo základu dane v sume 2 102 169,00 eur v sadze 20%, t. j. 420 433,80 eur. Nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za október 2011 v sume 404 702,3 eur správca dane znížil o 0,00 eur a výsledkom daňovej kontroly je preto vlastná daňová povinnosť v sume 15 731,17 eur.

15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 S.s.p. tak, že žalobkyni, ktorá v konaní nemala úspech, nepriznal ich náhradu.

III. Konanie na kasačnom súde

16. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. f), písm. g) S.s.p., v ktorej navrhla kasačnému súdu, aby postupom podľa § 462 ods. 2 S.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil, rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie prvoinštančného orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň, aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania tak pred krajským súdom ako i pred kasačným súdom.

17. Sťažovateľka namietala v zmysle dôvodu uvedeného v § 440 ods.1 písm. f) S.s.p. (krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), že konanie krajského súdu ako celok nevykazuje znaky spravodlivosti. Uviedla, že vo svojej žalobe zo dňa 24.07.2017 poukazovala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžfk/68/2012 zo dňa 17.12.2013, ktorý v odôvodnení s poukazom na výklad ustanovenia § 25a zákona č. 511/1992 Zb. v súvislosti s prerušením konania uvádza, že žiadosť správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií nie je konaním v zmysle ustanovení zákona o správe daní, ale iba vykonaním dôkazného prostriedku, a preto z tohto dôvodu nemohla byť kontrola prerušená na dobu viac ako tri roky. Podľa názoru najvyššieho súdu v konaní žalovaného správneho orgánu uvedená skutočnosť spôsobuje takú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p.) Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že krajský súd sa k tomuto právnemu názoru nevyjadril, nezaujal žiadne stanovisko, čím podľa názoru sťažovateľky bolo porušené jej právo naspravodlivý a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom stanoveným postupom spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd.

18. V zmysle uvedeného dôvodila tým, že ústavný súd vyslovil, že....“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“- IV.ÚS 115/03.

19. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd sa žiadnym spôsobom nevyjadril k jej námietke, že „ak by postup správcov dane prerušujúcich daňovú kontrolu podľa § 25a zákona č. 511/1992 Zb. z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií bol v súlade so zákonom, nevyžadovala by sa zmena zákonnej úpravy, ktorá takéto oprávnenie správcu dane explicitne zakotvila“. Do pozornosti krajského súdu dala sťažovateľka tú skutočnosť, že zákonodarca v prípade žiadosti o MVI sa vyhol slovnému spojeniu „ak sa začalo konanie.“ Sám si uvedomil, že zaslanie žiadosti o MVI nemá za následok začatie konania, a preto naformuloval do zákona možnosť pre správcu dane prerušiť daňovú kontrolu v prípade potreby získania informácií podľa vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý neskôr doplnil o Nariadenie Rady (EU) č. 904/2010. Konanie podľa § 25a zákona č. 511/1992 Zb. sa vzťahovalo výlučne na začatie konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, za ktorú v žiadnom prípade nemožno považovať potrebu získať informácie z MVI. Nezaujatím stanoviska zo strany krajského súdu k tejto otázke podľa názoru žalobkyne došlo k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku, čo spôsobuje v zmysle judikatúry jeho nezákonnosť.

20. Pokiaľ sa jedná o dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. (krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) sťažovateľka v tomto sťažnostnom bode uviedla, že pokiaľ krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku dôvodil tým, že dôvody na prerušenie konania sú v ustanovení § 25a zákona č. 511/1992 Zb. uvedené len príkladmo, podľa jej názoru je takéto tvrdenie v rozpore s Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008, v zmysle ktorého nie je možné, aby správca dane vykladal zákon extenzívnym spôsobom. Práve takáto prax daňových úradov, ktoré vydávali rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, pričom skutočný dôvodom bolo zaslanie žiadosti o MVI, je prejavom extenzívneho výkladu ustanovenia § 25a zákona č. 511/1992 Zb.

21. Pokiaľ sa jedná o námietku sťažovateľky, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nie je vykonateľné, nakoľko neobsahuje dátum od ktorého sa kontrola prerušuje, sťažovateľka poukázala na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, v ktorom sa uvádza, že „je pravdou, že v tomto rozhodnutí nie je uvedený dátum prerušenia daňovej kontroly, ale ani z ustanovenia § 25a zákona č. 511/1992 Zb. nevyplýva, že by v rozhodnutí mal byť uvedený dátum odkedy sa daňová kontrol prerušuje. Je potrebné mať za to, že v tomto prípade daňová kontrola bola prerušená dňom rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly, t. j. 28.02.2012, z ktorého dôvodu námietka žalobkyne, že v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly nie je uvedený dátum prerušenia daňovej kontroly, je neopodstatnená“ Sťažovateľka nepovažuje tento právny názor krajského súdu za správny, pretože predmetné rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo vydané dňa 24.02.2012, a preto nie je z neho zrejmé, čo súd považuje za deň rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly. Aj v konaní pred kasačným súdom sťažovateľka považuje rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly, v ktorom nie je uvedený deň, od ktorého je kontrola prerušená, za nevykonateľné, pretože nie je možné na základe takéhoto rozhodnutia zákonným spôsobom určiť, od ktorého dňa neplynie lehota na vykonanie daňovej kontroly.

22. Sťažovateľka taktiež považuje za nesprávne tvrdenie krajského súdu uvedené v rozsudku v bode 37, kde krajský súd uviedol, že v našom konkrétnom prípade „išlo o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa čl. 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 z 08.10.2003 o administratívnej spolupráci v oblasti daní z pridanej hodnoty (č. 904/2010 z 07.10.2010 prepracované znenie)“, pretože vžiadnom prípade sa medzinárodná výmena informácií po dátume 01.01.2012 nemohla vykonávať podľa Nariadenia Rady (ES), pretože toto bolo s účinnosťou od 01.01.2012 zrušené a bolo nahradené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010, ktoré v žiadnom prípade nemožno považovať za zmenu či doplnenie Nariadenia Rady (EU) č. 1798/2003. Po dátume 01.01.2012 sa mohla medzinárodná výmena informácií v oblasti dane z pridanej hodnoty vykonať výlučne na základe príslušných ustanovení Nariadenia Rady (EU) č. 904/2010.

23. Ďalej sťažovateľka poukázala pred kasačným súdom na to, že zo strany krajského súdu došlo k ignorácii názoru ústavného súdu a to, že „výklad ustanovení zákona o správe daní a poplatkov týkajúcich sa plynutia lehôt na daňovú kontrolu, ako aj na celé daňové konanie nemôže ohroziť účinnú aplikáciu nariadenia“. V tomto právnom názore Ústavný súd SR zdôraznil, že Nariadenie Rady (EU) 904/2010 má prednosť pred aplikáciou príslušných ustanovení vnútroštátneho právneho predpisu upravujúceho prerušenie daňovej kontroly z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii. Podľa čl. 190 citovaného nariadenia uplynie lehota na poskytnutie informácií najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. V bode 25 preambuly predmetného Nariadenia Rady sa uvádza, že „lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytovanie informácií sa majú chápať ako maximálne lehoty, ktoré sa nemajú prekračovať...“. V predmetnom preskúmavanom prípade bola daňová kontrola prerušená a toto prerušenie trvalo po dobu dlhšiu ako štyri roky. Uvedené je potrebné považovať za zásah do práv daňového subjektu v súvislosti s výkonom kontroly, na tom nič nemení skutočnosť, že správcovi dane neboli doručené odpovede na MVI. Konanie správcu dane, ktorý prerušil daňovú kontrolu na dobu dlhšiu ako tri mesiace, spôsobuje nezákonnosť dĺžky prerušenia daňovej kontroly.

24. Podľa názoru sťažovateľky k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zo strany krajského súdu došlo aj v súvislosti so žalobnou námietkou týkajúcou sa nesprávneho výpočtu rozdielu dane. Sťažovateľka v žalobe zdôraznila, že zo strany správcu dane došlo k porušeniu § 22 zákona o DPH, pričom žalovaný v odvolacom konaní na túto skutočnosť neprihliadol, čím konal v rozpore s ustanovením § 74 ods. 2, druhá veta Daňového poriadku. Krajský súd k tejto námietke uviedol, že táto námietka sťažovateľky nie je celkom opodstatnená. Podľa názoru sťažovateľky je takáto formulácia uvedená krajským súdom v odôvodnení rozsudku nepreskúmateľná. V oblasti daní platí, že buď daňový orgán zákon porušil alebo ho neporušil. Sťažovateľka v žalobe zdôraznila, že nesprávny výpočet rozdielu dane spôsobuje nezákonnosť rozhodnutí oboch daňových orgánov. Zo stanoviska krajského súdu preukázateľne vyplýva, že súd sa len domnieva, z akého dôvodu nepovažoval žalovaný nesprávny výpočet rozdielu dane za nezákonný. Žalovaný sa ani vo vyjadrení k žalobe k tejto podstatnej námietke poukazujúcej na nezákonnosť platobného výmeru titulom nezákonného výpočtu dane nevyjadril. Krajský súd ako keby svojim stanoviskom nahrádzal úvahu žalovaného, pre ktorú sa k tejto žalobnej námietke sám žalovaný nevyjadril, čo nie je prípustné.

25. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že námietky sťažovateľky sú obsahovo zhodné s jej žalobnými dôvodmi. Všetky námietky sťažovateľky uvedené v podanej žalobe, ako aj v kasačnej sťažnosti, nie je možné akceptovať a tieto námietky nie sú opodstatnené. Správca dane pri určovaní rozdielu dane postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi. Navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.

IV. Právny názor Najvyššieho súdu

26. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. apríla 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

27. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutí správnych orgánov, ktorými nebol sťažovateľke priznaný nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie október 2011 v sume 404 702,63 eur a bola vyrubená daň z pridanej hodnoty v sume 15 731,17 eur za zdaňovacie obdobie október 2011, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa kasačný súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil správny súd zo zistení uvedených žalovanými správnymi orgánmi ako aj sťažovateľkou, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.

Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť suma zaplatená.

Podľa § 165 ods. 4 Daňového poriadku daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov.

Podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane ukončí daňovú kontrolu do 6 mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže uvedenú lehotu v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o 6 mesiacov a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel dane podľa osobitného predpisu najviac o 12 mesiacov.

Podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane daňové konanie môže prerušiť najmä, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutie.

Podľa § 25a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane môže lehotu prerušenia daňového konania primerane predĺžiť, najdlhšie na čas, kým sa rozhodne o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

Podľa § 25a ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne čo uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkovi konania.

Podľa § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Podľa § 25a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. proti rozhodnutiu o prerušení konania nie je prípustné odvolanie.

28. Kasačný súd uvádza, že zákon viaže vznik nároku na odpočet DPH na kumulatívne splnenie podmienok uvedených v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Zákonodarca z dôvodu zabránenia zneužitia práva požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby boli reálne dodané (§ 8 a § 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre. Správca dane overoval počas daňovej kontroly skutočnosti, ktoré sa týkali deklarovaných obchodov daňového subjektu s tuzemskými dodávateľmi a zahraničnými odberateľmi tovaru - kryštálového cukru. Kontrolou predložených dokladov správca dane zistil, že daňový subjekt si v mesiaci október 2011 uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH v celkovej sume 2 141 049,-eur z deklarovaného dodania tovaru - kryštálového cukru zahraničným spoločnostiam.

29. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že rozhodujúcou skutočnosťou pre určenie rozdielu na dani z pridanej hodnoty boli závery o porušení § 49 ods.1, 2 písm. a) v spojení s § 51 ods.1 písm. a ) a § 43 zákona o DPH. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že odvolanie sťažovateľky proti platobnému výmeru neobsahovalo žiadne konkrétne námietky, ktoré by sa týkali opodstatnenosti uplatneného oslobodenia od dane. Podľa názoru kasačného súdu žalovaný správne konštatoval, že správca dane vykonaným dokazovaním dospel k správnemu záveru, že deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak ako bolo uvedené na preverovaných faktúrach. Je nepochybné, žesprávca dane získal relevantné dôkazy, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, zaoberal sa skúmaním jednotlivých skutočností, faktúrami, vyjadreniami, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Námietky uvedené v odvolaní žalovaný dôvodne považoval za neopodstatnené.

30. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu potom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 461 S.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.

31. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

32. Pokiaľ ide o kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p. týkajúci sa výkladu ustanovenia § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. správnym súdom v súvislosti s prerušením daňovej kontroly a jeho právnym názorom, že v prípade prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia a v súvislosti s názorom sťažovateľky, že sa jedná o nezákonné prerušenie daňovej kontroly, kasačný súd udáva, že zákon č. 511/1992 Zb. v účinnom znení kogentne neurčoval, akú skutočnosť rozhodujúcu pre vydanie rozhodnutia možno považovať za zákonný dôvod na prerušenie konania. Medzinárodnú výmenu informácii jednoznačne nemožno vylúčiť z tejto definície, nakoľko si vyžaduje značné časové obdobie. Samotná medzinárodná výmena informácií slúžila záujmu získať podklady pre správne určenie dane, ktoré sú rozhodujúcou skutočnosťou pre rozhodnutie. Získanie odpovedi v rámci medzinárodnej výmeny informácií bolo takým postupom o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia správcu dane, a preto správca dane postupoval v súlade s § 25 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ustanovenia § 165 ods. 4 Daňového poriadku.

33. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti ako i v správnej žalobe dala kasačnému súdu do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/68/2012 zo 17.12.2013 a namietala, že správny súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku a to, že žiadosť správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií nie je konaním v zmysle ustanovení zákona o správe daní, ale iba výkonom dôkazného prostriedku, a preto z toho dôvodu nemohla byť kontrola prerušená na dobu viac ako tri roky. V tejto súvislosti kasačný súd udáva, že správny súd vo svojom odôvodnení napadnutého rozsudku jednoznačne a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil svoje právne závery a opodstatnenosti prerušenia daňovej kontroly podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií a jednoznačne odôvodnil, že sa jedná o konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia a to i v nadväznosti na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako i Ústavného súdu Slovenskej republiky. Je teda jednoznačne zrejmé, že správny súd názor vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžf/68/2012 zo 17.12.2012 nepovažoval za správny. V tejto súvislosti i kasačný súd uvádza, že sa jedná o ojedinelý názor najvyššieho súdu a nie o jeho ustálenú judikatúru. Taktiež podľa názoru kasačného súdu postupom správneho súdu v danej veci nebolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivý a riadny súdny proces, pretože ako bolo uvedené správny súd jednoznačne definoval svoje právne názory a taktiež dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v súvislosti so zákonným prerušením daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií a tým jeho rozsudok nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti.

34. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa skutočnosti, že nová právna úprava (Daňový poriadok) oprávnenie správcu dane ohľadne prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií zakotvila explicitne do zákona, kasačný súd považoval takúto námietku sťažovateľkyza právne irelevantnú a nesúvisiacu s predmetom sporu, pretože v danom prípade išlo o prerušenie daňovej kontroly podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. ktoré platilo v čase prerušenia daňovej kontroly u sťažovateľky. Správca dane ako i žalovaný mohli rozhodnúť len v súlade s vtedy platnou úpravou.

35. Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 9800403/3077/2012/Vaš z 24.02.2012 z dôvodu absencie dátumu, od ktorého sa daňová kontrola prerušuje, je nevykonateľné. Kasačný súd v tejto veci zhodne s názorom správneho súdu uvádza, že v ustanovení § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. nie je výslovne uvedené, že v rozhodnutí o prerušení konania má byť uvedený dátum, od ktorého sa kontrola prerušuje. Prerušenie daňového konania dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení daňového konania vyplýva z ustanovenia § 61 ods.3 Daňového poriadku. Podľa názoru kasačného súdu je preto uvedená námietka sťažovateľky nedôvodná a rozhodnutie správcu dane ako i žalovaného vydané v súlade so zákonom. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje i na skutočnosť, že na základe podnetu sťažovateľky na preskúmanie rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly č. 9800403/3007/2012/Vaš z 24.02.2012 Finančné riaditeľstvo SR oznámením č. 1100303/1/196942/2015/14230 z 13.05.2012 sťažovateľke oznámilo, že toto rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nebolo vydané v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, prerušenie daňovej kontroly bolo vykonané v súlade so zákonom, bolo účelné a podmienky pre prerušenie daňovej kontroly (nevyhnutnosť preukázania takých skutočností, ktoré správcovi dane neboli známe a boli rozhodujúce pre správne určenie dane prostredníctvom získania informácií podľa osobitného predpisu) boli splnené.

36. Sťažovateľka v podanej kasačnej sťažnosti namietala, že zo strany krajského súdu došlo k ignorácii právneho názoru ústavného súdu uvedeného v jeho uznesení, a to, že „výklad ustanovení zákona o správe daní a poplatkov týkajúcich sa plynutia lehôt na daňovú kontrolu, ako aj na celé daňové konanie nemôže ohroziť účinnú aplikáciu nariadenia“. V tomto právnom názore Ústavný súd SR zdôraznil, že Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 má prednosť pred aplikáciou príslušných ustanovení vnútroštátneho právneho predpisu upravujúceho prerušenie daňovej kontroly z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Podľa článku 10 citovaného nariadenia uplynie lehota na poskytnutie informácií najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. V bode 25 preambuly predmetného Nariadenia Rady sa uvádza, že „lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytovanie informácií sa majú chápať ako maximálne lehoty, ktoré sa nemajú prekračovať“. V tomto smere sťažovateľka uviedla, že v prípade prerušenia daňovej kontroly táto bola prerušená po dobu dlhšiu ako štyri roky. Konanie správcu dane, ktorý prerušil daňovú kontrolu na dobu dlhšiu ako tri mesiace, spôsobuje nezákonnosť dĺžky prerušenia daňovej kontroly.

37. Pokiaľ sa jedná o námietku sťažovateľky týkajúcu sa dĺžky daňovej kontroly, ktorá bola prerušená rozhodnutím č. 9800403/3077/2012/Vaš z 24.02.2012 a toto prerušenie trvalo do 06.04.20216, t. j. po dobu dlhšiu ako tri roky, kasačný súd udáva, že daňová kontrola začala u sťažovateľky dňom uvedeným v upovedomení o vykonaní daňovej kontroly z 25.11.2011. Správca dane v priebehu daňovej kontroly zisťoval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a vzhľadom na skutočnosť, že odberateľmi tovaru, t. j. kryštálového cukru boli zahraničné spoločnosti prostredníctvom FR SR, Sekcia odboru boja proti podvodom, požiadal v zmysle žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (MVI) o preverenie skutočností, ktoré sa týkali obchodov so zahraničnými obchodnými partnermi. Správca dane rozhodnutím č. 9800403/3077/2012/Vaš z 24.02.2012 daňovú kontrolu prerušil podľa ustanovenia § 25a ods. 1 zákona č. 511/1991 Zb. v nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 4 Daňového poriadku do dňa doručenia posledného výsledku o medzinárodnej výmeny informácií, z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu v zmysle článku 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003.

38. Ako uviedol správny súd a kasačný súd sa s jeho názorom jednoznačne stotožňuje, správca dane z dôvodu podozrenia o fiktívnosti deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona o DPH plnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy dane, t. j. využitím medzinárodnej výmeny informácií. Overoval podklady potrebné pre správne a úplné určenie dane. Išlo o legitímnu činnosť správcu dane prostredníctvom ktorej sa mu do pozíciedostali informácie o odberateľoch sťažovateľky a prepravcovi tovaru. Išlo o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa článku 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 z 08.10.2003 o medzinárodnej spolupráci v oblasti daní z pridanej hodnoty (č. 904/2010 z 07.10.2010 prepracované znenie).

39. Nutnosť prerušenia daňovej kontroly ako aj dôvod jej prerušenia bol oprávnený posúdiť správca dane, ktorý vykonával daňovú kontrolu. V zmysle § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz bolo možné posúdiť všetky prostriedky, ktorými možno objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré neboli získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V tomto prípade bola jedným z prostriedkov pre zistenie a objasnenie skutočností týkajúcich sa preverovania zdaniteľných obchodov medzinárodná výmena informácií. Správca dane v záujme objektívneho vyhodnotenia okolností zdaniteľných obchodov až do doručenia príslušných informácií nemohol pokračovať vo výkone daňovej kontroly. Počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynú. K porušeniu práv sťažovateľky prerušením daňovej kontroly nedošlo. Správca dane mal povinnosť preverovať dodanie tovarov tak, aby získal maximálne množstvo informácií ohľadom deklarovaných obchodov. Daňová kontrola bola ukončená v zákonom stanovenej lehote, pretože počas prerušenia kontroly lehoty neplynú. Správca dane nevie ovplyvniť lehotu, v ktorej zahraničné daňové správy konajú a vzhľadom na potrebu preverenia všetkých skutočností pre správne určenie dane čakal na tieto odpovede a nemohol pokračovať v daňovej kontrole pred ich doručením. Odpovede na otázky, ktoré boli predmetom žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, boli rozhodujúce pre preverenie skutočností týkajúcich sa preverovaných obchodov, preto správca dane v záujme objektívneho vyhodnotenia okolností zdaniteľných obchodov až do doručenia príslušných informácií nemohol pokračovať vo výkone kontroly a kontrolu z týchto dôvodov prerušil v súlade so zákonom.

40. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia ohľadne prerušenia daňovej kontroly poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 28.02.2013 č. k. IV. ÚS 116/2013-11, z ktorého vyplýva, že v dôsledku riadneho prerušenia daňovej kontroly neplynú lehoty na jej vykonanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené z dôvodu pre medzinárodné dožiadania na vybavenie ktorých dožiadané orgány príslušných členských štátov nedodržali lehoty stanovené v Nariadení Rady (ES) zo 07.10.2003 č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a poplatkov týkajúcich sa plynutia lehôt, pričom Ústavný súd SR zdôraznil, že výklad ustanovení zákona o správe daní a poplatkov týkajúci sa plynutia lehôt na daňovú kontrolu, ako aj na celé daňové konania nemôže ohroziť účinnú aplikáciu nariadenia.

41. Následne vo svojom ďalšom rozhodnutí sp. zn. III.ÚS 726/2016 z 25.10.2016 Ústavný súd SR spresnil svoju úvahu o dĺžke daňovej kontroly vo vzťahu k vplyvu na MVI nasledovne: „Daňová kontrola trvajúca dlhšie, ako zákon dovoľuje, narúša súlad jej právne významného výsledku so zákonom nie kvôli jeho formálnemu nerešpektovaniu, ale z dôvodu intenzity daňovej kontroly ako materiálneho zásahu do individuálnej sféry kontrolovaného daňového subjektu tvorenej jeho základnými právami a slobodami. Počas prerušenia daňovej kontroly nemožno uvažovať o realizácii kontrolných úkonov správcu dane, ktoré svojou podstatou kontrolovaný daňový subjekt zaťažujú. A tým ho v jeho slobode a základných právach obmedzujú. Na podklade uvedených vysvetlení ústavný súd uzatvára, že protokol z opakovanej daňovej kontroly vykonanej u sťažovateľky nebol v dôsledku jej prerušenia, a tým aj predĺženia nad limit určený zákonom o správe daní a poplatkov, „nakazený“ chorobou nezákonnosti v procese, ktorý predchádzal jeho vyhotoveniu“.

42. Medzinárodná výmena informácií v súvislosti s preverovaním intrakomunitárnych obchodov bola realizovaná medzi daňovými orgánmi Maďarskej daňovej správy a daňovými orgánmi Slovenskej daňovej správy spolupracujúcej na základe Nariadenia Rady, ktoré je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

43. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti uviedla, že krajský súd vo svojom rozsudku v bode 37 uviedol, že v našom konkrétnom prípade „išlo o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa článku 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 z 08.10.2003 o administratívnej spolupráci v oblasti daní z pridanejhodnoty (č. 904/2010 z 07.10.2010 prepracované znenie)“. Podľa názoru sťažovateľky tak krajský súd ako i správca dane a žalovaný konali podľa neúčinného právneho predpisu, pretože Nariadenie Rady (ES) č. 1798/2003 bolo s účinnosťou od 01.01.2012 zrušené.

44. Kasačný súd námietku sťažovateľky považuje za nedôvodnú, pretože Nariadenie Rady (ES) č. 1798/2003 bolo nahradené Nariadením Rady (ES) č. 904/2010 s cieľom zlepšiť a doplniť nástroje v oblasti administratívnej spolupráce členských štátov EU na boj proti podvodom. V zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 ako i v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 904/2010 na požiadanie žiadajúceho orgánu žiadaný orgán oznámil požadované informácie, zabezpečil vykonávanie akýchkoľvek administratívnych vyšetrovaní potrebných na získanie takýchto informácií, t. j. princíp medzinárodnej výmeny informácií zostal rovnaký. Pokiaľ správca dane, žalovaný ako i krajský súd poukázali na neúčinné znenie Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 nijakým spôsobom to nemohlo ovplyvniť proces získavania informácií a ani zákonnosť rozhodnutia správcu dane ako i žalovaného ako i vecnú správnosť rozsudku krajského súdu.

45. Pokiaľ sa jedná o námietku sťažovateľky, že zo strany správcu dane došlo k porušeniu ust. § 22 zákona o DPH a žalovaný pri svojom rozhodovaní nepostupoval v zmysle § 74 ods. 2 Daňového poriadku, kasačný súd udáva, že v danom prípade pri výpočte sumy dane z pridanej hodnoty sa jedná o určitý proces jej stanovenia, ktorý v žiadnom prípade nesúvisí s ust. § 74 ods.2 Daňového poriadku, ktoré sa uplatní v prípade, ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia. V tom prípade odvolací orgán na ne pri rozhodovaní neprihliada. V danom prípade sa však o takýto prípad nejedná. Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane námietku, že správca dane vypočítal rozdiel dane v rozpore s ustanovením § 22 ods. 1 zákona o DPH neuplatnila, preto sa ňou žalovaný nemohol ani zaoberať. Podľa názoru kasačného súdu s uvedenou námietkou sa i správny súd nemal povinnosť už vysporiadavať, nakoľko ako bolo vyššie uvedené sťažovateľka v odvolaní voči prvoinštančnému rozhodnutiu túto skutočnosť nenamietala.

46. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s opakovanými právnymi námietkami sťažovateľky sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

47. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.

45. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.