10Sža/7/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a z členov JUDr. Igora Belka a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci navrhovateľa M. T. Q., narodeného XX. V. XXXX, bez dokladu totožnosti, ID osoby: XXXXXX, štátneho príslušníka Somálska, podľa vlastného udania v krajine pôvodu naposledy bytom ulica X., región Shabelle Hoose, v Slovenskej republike naposledy s miestom pobytu Pobytový tábor Rohovce, aktuálne na neznámom mieste, zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, proti odporcovi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-161-17/PO-Ž-2013 zo dňa 4. júla 2013, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/47/2013-28 zo dňa 20. novembra 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/47/2013-28 zo dňa 20. novembra 2013 v napadnutej časti výroku o neudelení azylu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym orgánom Odporca rozhodnutím ČAS: MU-161-17/PO-Ž-2013 zo dňa 4. júla 2013 podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „ZA“) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Rozhodnutie odôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako to vyplýva zo ZA. Opísal v ňom zistený stav veci a uviedol, že pokiaľ by sa aj navrhovateľ čohokoľvek obával, odchodom do Somalialandu (v roku 2001), resp. následne do Etiópie (v roku 2008) svoj problém vyriešil a ochránil sa, pričom z Etiópie vycestoval v roku 2011 do Európy. Odporca dospel k názoru, že v prípadenavrhovateľa nebol naplnený predpoklad udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle. Výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi odôvodnil tým, že tak isto nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. Osobitne poukázal na skutočnosť, že región mesta Afgoye, odkiaľ navrhovateľ pochádza, bol oslobodený spod kontroly hnutia Al-Shabaab v máji 2012, odkedy je pod kontrolou somálskej vlády. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval.

II. Konanie pred súdom I. stupňa

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Namietal nedostatočné zistenie stavu veci, ako aj jej nesprávne právne posúdenie. Stručne opísal zistený stav veci, z ktorého vyvodil, že splnil predpoklady udelenia azylu. K výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany uviedol, že odporca sa nezaoberal podmienkami návratu somálskych štátnych občanov do krajiny ich pôvodu. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 25. septembra 2013 napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Zotrval na správnosti napadnutého rozhodnutia. Poukázal pritom na skutočnosť, že jeho povinnosťou je posúdiť podanú žiadosť o azyl výlučne v rozsahu prezentovaných dôvodov. Súčasne súdu oznámil, že navrhovateľ 7. augusta 2013 (teda ešte pred podaním opravného prostriedku) svojvoľne opustil Pobytový tábor Rohovce a jeho pobyt nie je známy. Krajský súd po prejednaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vo výroku o neudelení azylu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, ale výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany je potrebné z dôvodu §250j ods. 2 písm. c) O.s.p. zrušiť. K potvrdzujúcej časti svojho rozhodnutia uviedol, že odporca v priebehu posudzovania navrhovateľovej žiadosti o azyl tohto zákonným spôsobom poučil o jeho právach a povinnostiach, za prítomnosti tlmočníka jazyka somálskeho s ním spísal dotazník (uskutočnil vstupný pohovor), v priebehu ktorého sa navrhovateľ podrobne vyjadril k prezentovaným dôvodom podanej žiadosti o azyl. Následne odporca s poukazom na obsah vstupného pohovoru a v súlade s § 19a zákona o azyle vyhľadal a do spisu založil informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, obsahovo zamerané na posúdenie navrhovateľom prezentovaných dôvodov jeho žiadosti o azyl, resp. na overenie navrhovateľových tvrdení. Podľa názoru súdu odporca vykonal dokazovanie v miere dostatočnej na posúdenie predmetnej žiadosti o azyl. Vyhlásením z 5. apríla 2013 požiadal navrhovateľ o azyl z dôvodu obavy o svoj život. V priebehu vstupného pohovoru o. i. uviedol, že nebol nikdy trestne stíhaný, že nebol členom žiadnej politickej strany či hnutia. K dôvodom svojej žiadosti uviedol, že jeho otec (M. T. T.) bol generálom a v rokoch 1982 - 1991 bol ministrom obrany. 19. februára 1999 prišiel do ich domu neznámy muž, ktorý odpálil výbušniny, ktoré mal na sebe. Pri tomto atentáte zomrel atentátnik, navrhovateľov otec a po roku aj matka navrhovateľa. V roku 2001 navrhovateľ odišiel na územie Somalialandu, kde žil do roku 2008. Následne aj so súrodencami odišiel do Etiópie. V rozpore s týmto tvrdením navrhovateľ uviedol, že školskú dochádzku (štyri ročníky) absolvoval do roku 2004 v meste Afgoye, kde býval (Afgoye sa však nenachádza v Somalialande). V polovici roku 2010 sa navrhovateľ vrátil do Somálska, aby tam predal rodinné pozemky, počas tohto pobytu ho mali prepadnúť neznámi ľudia, ktorí od neho pýtali peniaze. Inak v Somálsku nemal žiadne problémy, nikdy neprišiel do styku s hnutím Al-Shabaab. Tento prepad nikomu nenahlásil. Následne v januári 2011 sa vrátil do Etiópie a vzápätí na falošný pas vycestoval do Európy (cez Turecko, Poľsko na Ukrajinu a odtiaľ na Slovensko). O azyl požiadal z dôvodu, že jeho otec mal byť zodpovedný za rozvrat Somálska. Predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je súčasné naplnenie všetkých predpokladov, uvedených v tomto zákonnom ustanovení. Navrhovateľ však splnil iba jeden z nich tým, že vyslovil obavu o svoj život. Táto obava však podľa názoru súdu nie je odôvodnená, nakoľko navrhovateľ nikdy neprišiel do styku s nikým, kto by voči nemu prezentoval vyhrážky, resp. kto by ho atakoval v súvislosti s jeho vierovyznaním, národnosťou, rasou, či zastávaním politických názorov. Okrem prezentovaného prepadu (zo zištných - materiálnych dôvodov) nemal nikdy žiadne problémy. Z uvedeného je teda zrejmé, že navrhovateľ nemal žiaden dôvod k odchodu z krajiny svojho pôvodu, nebol objektom perzekúcie a teda ani nenaplnil predpoklady pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Navyše krajský súd poukázal na nedôveryhodnosť navrhovateľa, ktorý tvrdil, že jeho otec M. T. T. bolv rokoch 1982 - 1991 ministrom obrany. V konaní však bolo zistené, že takýto človek nebol nikdy ministrom obrany (viď č. 1. 70-71 administratívneho spisu odporcu). Navyše tiež uvádzal diametrálne odlišné skutočnosti, týkajúce sa jeho pobytu v rokoch 2001 - 2004, keď na jedom mieste svojej výpovede tvrdil, že v tom čase sa nachádzal v Etiópii, pričom na inom mieste uviedol, že v tom čase navštevoval (základnú) školu v Afgoye. Súd ďalej konštatoval, že navrhovateľ vycestoval do Európy nie z krajiny svojho pôvodu, ale z Etiópie, kde žil bez problémov od roku 2008 aj so svojou rodinou, ktorú skutočnosť aj odporca správne posúdil a vyvodil z nej zodpovedajúci záver. K zrušujúcej časti rozsudku krajský súd uviedol, že podľa jeho názoru navrhovateľom vznesená námietka týkajúca sa nedostatočne zisteného stavu veci je dôvodná. Navrhovateľ požiadal o azyl 5. apríla 2013, odporca vo veci rozhodol 4. júla 2013, avšak vyhľadal a do spisu založil informácie o bezpečnostnej situácii, pokrývajúce obdobie do februára 2013. Vzhľadom k všeobecnej a meniacej sa situácii v Somálsku - osobitne v jeho centrálnej a južnej časti však tieto informácie nie je možné považovať za najaktuálnejšie. Podstatnou je však skutočnosť, že odporca nevyvinul žiadne úsilie na získanie informácií o existencii vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) bod 2. zákona o azyle (mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest). Konkrétne sa nezaoberal otázkou, či v prípade návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu tomuto nehrozí aj táto forma vážneho bezprávia - či v prípade návratu zo strany štátnych orgánov nebude navrhovateľ prípadne objektom zlého zaobchádzania ako osoby, ktorá opustila Somálsko. K tejto skutočnosti odporca v rozpore so znením § 13a zákona o azyle nevykonal žiadne dokazovanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia je povinnosťou odporcu zvážiť, či existujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol žiadateľ (navrhovateľ) v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Pri tomto hodnotení posudzuje jednak vážne bezprávie, ktorého objektom bol žiadateľ v minulosti (čo sa však v konaní nepreukázalo) a jednak aj objektívne hroziace vážne bezprávie, s ktorým sa môže stretnúť pri svojom návrate. Ak sa žiadateľ vracia do krajiny svojho pôvodu, ktorú opustil, môže byť (vo všeobecnosti) zo strany oficiálnych štátnych orgánov vystavený aj zaobchádzaniu, ktoré nie je dobré, osobitne ak napr. krajinu opustil nelegálne, ak nemá cestovný či iný osobný doklad, vracia sa z krajiny, voči ktorej má domovský štát výhrady a pod. Práve pre možnú objektívnu hrozbu je podľa názoru súdu potrebné, aby odporca pri rozhodovaní podľa § 13a zákona o azyle zisťoval prípadné bezpečnostné riziká, spojené s návratom, a to zo strany oficiálnych štátnych orgánov krajiny pôvodu. Pokiaľ odporca v prejednávanej veci tieto riziká nezisťoval, v takomto postupe odporcu krajský súd videl nedostatočné zistenie stavu veci. V ďalšom konaní uložil prvostupňový súd (za predpokladu existencie procesných predpokladov konania) odporcovi vyhľadať a do spisu založiť aktuálne informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, obsahovo zamerané na: aktuálnu bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa, osobitne aj na región pôvodu, resp. návratu navrhovateľa. (V tejto súvislosti súd upriamuje pozornosť odporcu aj na znenie Článku 8 Smernice 2011/95/EÚ z 13.12.2011.) posúdenie, či v prípade návratu navrhovateľa do Somálska tomuto zo strany štátnych orgánov nehrozí vážne bezprávie, resp. ako sa somálske štátne orgány správajú k svojim navrátilcom.

III. Odvolanie a vyjadrenie odporcu

Proti potvrdzujúcej časti rozsudku o neudelení azylu podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že trvá na tom, že splnil podmienky na udelenie azylu, lebo jeho otec bol ministrom obrany, a 19. februára 1991 sa stal obeťou atentátu vo vlastnom dome. Navrhovateľ bol v roku 2011 prepadnutý, prepad nikomu neohlásil, avšak má obavy z návratu nielen do Somálska, ale i do krajiny pôvodu. Podľa jeho názoru uvedené skutočnosti odôvodňujú, aby mu bol udelený azyl, pretože je tu hrozba, že po návrate do Somálska bude čeliť ďalšiemu prenasledovaniu, tak ako to má na mysli ustanovenia § 8 ZA. Navrhol preto napadnutý rozsudok v potvrdzujúcej časti zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v podanom opravnom prostriedku neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu posudzovaného rozhodnutia a opätovne poukázal len na dôvody žiadosti o azyl, tak ako ich uvádzal v priebehu azylového konania pred migračným úradom a neskôr na krajskom súde. Odporca sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že bol prenasledovaný zdôvodov uvedených v § 8 ods. 1 zákona o azyle a súhlasil s vysloveným názorom súdu, že v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle. Pokiaľ ide o dôvody odvolania, ide o rovnaké skutočnosti, na základe ktorých sa odvolal už proti rozhodnutiu migračného úradu zo dňa 4. júla 2013. Všetky súvisiace informácie a podrobnosti týkajúce sa právnej veci navrhovateľa sú založené v spise ČAS: MU-161/PO- Ž-2013. Vzhľadom na uvedené odporca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Saz/47/2013-28 zo dňa 20. novembra 2013 v napadnutej časti výroku, ktorým potvrdil rozhodnutie odporcu ČAS: MU-161-17/PO-Ž-2013 zo dňa 04.07.2013 vo výroku o neudelení azylu.

IV. Konanie pred odvolacím súdom

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 9. apríla 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). V zmysle § 21 ods. 11 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov Ministerstvo vnútra SR ku dňu 31. decembra 2012 zrušilo okrem iných aj rozpočtovú organizáciu Migračný úrad Ministerstva vnútra SR a v zmysle § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z. z. práva a povinnosti zrušených rozpočtových organizácií prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra SR. Na základe citovaných právnych noriem má Najvyšší súd Slovenskej republiky preukázané, že do postavenia Migračného úradu MV SR ako pôvodne žalovaného správneho orgánu nastúpilo z titulu zákonných zmien Ministerstvo vnútra SR, preto s ním ďalej konal ako s odporcom. Pod všeobecným označením odporca je potom nutné rozumieť tak pôvodný správny orgán ako aj jeho právneho nástupcu podľa toho, ktorého sa text odôvodnenia týka. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí. Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky. Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3). Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu v napadnutej časti výroku, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR. V medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že odporca vyhodnotil dôvody žiadosti o azyl i doplnkovú ochranu ako také, ktoré nemožno subsumovať pod niektorý zo zákonom predpokladaných dôvodov pre udelenie azylu relevantných v zmysle § 8 zákona o azyle. S dôvodmi uvedenými a podrobne rozobratými v napadnutom rozsudku sa aj odvolací súd stotožnil a súhlasí s odporcom, pokiaľ ide o neudelenie azylu. Navrhovateľ musí splniť podmienky uvedené v § 8 zákona o azyle. Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, z akého dôvodu nepovažoval navrhovateľa za ohrozenú osobu pre spáchaný atentát na jeho otca, ktorý mal byť údajne ministrom obrany v krajine pôvodu navrhovateľa, čo však nebolo preukázané a pre prepad navrhovateľa v Somálsku v roku 2011. Uviedol tiež, že odporca sa náležite a v súlade so zákonom vyporiadal s neudelením azylu, na druhej strane v zrušujúcej časti rozsudku podrobne uviedol dôvody, ktoré ho viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia i otázky, ktoré musí odporca pred poskytnutím, resp. neposkytnutím doplnkovej ochrany vyriešiť. Odvolací súd k tomu dodáva, že na poskytnutie azylu sa v zmysle zákonných ustanovení vyžaduje odôvodnená, nie teda akákoľvek obava. To znamená, že obava z prenasledovania musí reálne hroziť, nemôže byť fiktívna. Odôvodnenosť neudelenia azylu posilňuje nedôveryhodnosť navrhovateľa pre jeho rozpory vo výpovedi o otcovi a pobyte v rokoch 2001 až 2004, ako na to správne poukázal krajský súd. Bez dôvodných tvrdení o reálnej hrozbe vážneho bezprávia takúto konštrukciu nemožno akceptovať. Na účel odôvodnenia žiadosti o udelenie azylu bol s navrhovateľom dňa 12. apríla 2013 vykonaný ústny pohovor. V ňom uviedol, že v krajine pôvodu absolvoval 4 roky základnej školskej dochádzky. Žil spolu s rodičmi a piatimi súrodencami (dve sestry a traja bratia) v meste Afgoye. Jeho otec pracoval na ministerstve obrany a od roku 1982 do roku 1991 mal byť ministrom obrany. Po páde vlády v roku 1991 otec viac nepracoval. Dňa 19. februára 1999 prišiel k nim do domu samovražedný atentátnik, ktorý odpálil výbušniny na svojom tele a zabil otca. Matka mala zomrieť na následky poranení niekedy v roku 2000. Otec bol údajne vinený z pádu vlády, čo bol podľa navrhovateľa aj dôvod atentátu. V roku 2001 po otcovej smrti sa odsťahoval so súrodencami do Somalilandu, odkiaľ sa v roku 2008 presťahovali do Etiópie, do mesta Adis Abeba. Niekedy v roku 2010 sa mal vrátiť do Somálska predať rodinné pozemky, kde sa zdržal asi sedem mesiacov. V auguste 2010 ho mali v ich dome v Afgoye olúpiť neznámi muži, ktorí mu vzali strieborný náramok a hotovosť, čo mal so sebou. Do Etiópie sa vrátil 21. januára 2011 a podelil sa o peniaze z predaja pozemkov so súrodencami, ktorým dal polovicu peňazí a druhú polovicu si nechal pre seba. Etiópiu opustil v máji 2011, keď sa letecky dopravil cez Turecko do Poľska. Jeho cieľovou krajinou bolo Anglicko. Vo Varšave sa skontaktoval s prevádzačom, ktorý mu po dvoch dňoch cesty oznámil, že už sú v Anglicku. Bol však na Ukrajine a tam bol tiež zaistený na 9 mesiacov. Na Ukrajine mal v júli 2011 požiadať o azyl, ale žiadne rozhodnutie mu nebolo doručené. V marci 2013 vycestoval z Ukrajiny železnicou cez Termopil a Mukačevo k slovenskej štátnej hranici, ktorú následne neoprávnene prekročil. Po jeho zaistení v pobytovom tábor pre cudzincov v Sečovciach požiadal o udelenie azylu. Ako hlavný dôvod svojej žiadosti uviedol obavu o svoj život v Somálsku, nakoľko sa po atentáte na otca obával o svoju bezpečnosť. Sám navrhovateľ však počas pobytu v Somálsku a Etiópii, rovnako ako jeho súrodenci, žiadne problémy nemal a neprišiel do kontaktu so žiadnymi osobami, ktoré by sa mu vyhrážali. Skutočnosť, že bol olúpený neznámymi mužmi, ktorých nikdy predtým a ani potom nevidel, nemožno považovať za naplnenie opodstatnených dôvodov z prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Keby mal v krajine pôvodu naozaj obavu o svoj život v dôsledku atentátu na otca, snažil by sa opustiť krajinu pôvodu čo najskôr po tomto incidente. Pokiaľnavrhovateľ aj mal niekedy problémy, ako uvádzal, vyriešil ich vnútroštátnym presídlením do Somalialandu a následne vysťahovaním do Etiópie. Navrhovateľ sa netajil tým, že jeho cieľovou krajinou bolo Anglicko. Navyše dňa 7. augusta 2013 svojvoľne opustil azylové zariadenie, a jeho pobyt nie je odporcovi známy. Postupujúc podľa zákona a hodnotiac individuálne žiadosť navrhovateľa správne a v súlade so zákonom konštatovali odporca i krajský súd, že navrhovateľom neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, avšak vznikli odôvodnené pochybnosti o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil sa so závermi prvostupňového súdu, ktorý presvedčivo vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval napadnuté rozhodnutie odporcu v časti neudelenia azylu za zákonné a podrobne usmernil odporcu, ako má postupovať pri rozhodovaní o poskytnutí, resp. neposkytnutí doplnkovej ochrany. Preto jeho rozhodnutie v napadnutej časti ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie.

V. Trovy konania

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože navrhovateľ v konaní úspešný nebol a odporcovi náhrada trov konania zo zákona nepatrí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.