Najvyšší súd

10Sža/59/2011

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny

Berthótyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: J. Z., nar. X., bez dokladov totožnosti,

evidenčné číslo:   X., štátna príslušnosť: Čínska ľudová republika (ďalej len „Čína“), podľa

vlastného udania v zahraničí bytom naposledy S., provincia Zhejiang, Quartier Agori,

evidovaný v Pobytovom tábore Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky O., na základe dlhodobej priepustky u pána J., G., doručovacia adresa: JUDr. J., O., proti

odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková 6,

812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-63-18/PO-Ž-

2011 zo dňa 13. apríla 2011, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č. k. 9Saz/26/2011-24 zo dňa 31. augusta 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. 9Saz/26/2011-24 zo dňa 31. augusta 2011   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 9Saz/26/2011-24 zo dňa

31. augusta 2011 podľa § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,

v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-63-18/PO-

Ž-2011 zo dňa 13. apríla 2011, ktorým odporca podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a)

a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v platnom

znení (ďalej len „zákon o azyle“), zamietol žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne

neopodstatnenú. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Podľa názoru krajského súdu z obsahu vstupného pohovoru pri spisovaní dotazníka

zo dňa 2. marca 2011, ako aj z obsahu zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 15. februára

2011, vyplýva, že jediným dôvodom navrhovateľovej žiadosti o azyl bola jeho snaha

o zlegalizovanie svojho pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej len SR). Vzhľadom

k tomu, že navrhovateľ požiadal o azyl výlučne z dôvodu legalizácie svojho pobytu a tento

dôvod nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov, ktoré sú uvedené v ust. §8, 10, 13a,

resp. 13b zákona o azyle, pričom námietky vznesené navrhovateľom v podanom opravnom

prostriedku nie sú dôvodné, krajský súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je

potrebné potvrdiť ako správne a zákonné.

K námietke navrhovateľa, že odporca nevenoval náležitú pozornosť politickým

dôvodom krajský súd uviedol, že navrhovateľ síce vo svojom vyhlásení z 15. februára 2011

ako dôvod žiadosti o azyl uviedol, že tento žiada z politických dôvodov, avšak v priebehu

vstupného pohovoru, konaného 2. marca 2011 spontánne a opakovane uviedol, že o azyl žiada

z dôvodu legalizácie svojho pobytu na území SR. Na výslovnú otázku, týkajúcu sa dôvodu

podania žiadosti o azyl odpovedal, že v Číne sa mu nič nestalo a že o azyl žiada z dôvodu

legalizácie svojho pobytu.

Krajský súd k ďalšej argumentácii navrhovateľa, že podaním žiadosti o azyl sa dostal

do postavenia človeka, ktorý nesúhlasí s vládnou ideológiou, konštatoval, že dôvod odchodu

žiadateľa o azyl z krajiny jeho pôvodu musí existovať (s výnimkou žiadateľov na mieste) už

v čase odchodu z krajiny pôvodu, teda v čase, ktorý predchádza podaniu žiadosti o azyl.

Navrhovateľ, tak ako to uviedol v priebehu vstupného pohovoru, odišiel z Číny výlučne z dôvodu, že chcel na Slovensku podnikať, teda nie z dôvodu existencie perzekúcie či obáv

z nej.

Námietka navrhovateľa, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci je podľa

krajského súdu tiež neodôvodnená, nakoľko odporca riadnym a zákonným spôsobom vykonal

v rámci azylového konania úkony v zmysle zákona o azyle. K dôvodom navrhovateľovej

žiadosti o azyl za účasti tlmočníka jazyka čínskeho a zástupkyne UNHCR podrobne vypočul

navrhovateľa v rámci vstupného pohovoru ku všetkým na vec sa vzťahujúcim okolnostiam,

osobitne k dôvodom podania žiadosti o azyl, založil tiež do spisu základné informácie

o krajine pôvodu.  

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie a žiadal, aby odvolací súd

rozsudok krajského súdu v merite veci v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V odvolaní uviedol, že prvostupňový súd neprihliadal na vážnosť politickej situácie

v Číne a na jeho obavy z prenasledovania z dôvodu, že požiadal o politický azyl v inej krajine

a tým nepriamo nesúhlasil s politikou režimu a stal sa nepohodlnou osobou. Tým, že požiadal

o azyl v SR, by sa neudelením azylu dostal do pozície človeka, ktorý sa nechcel vrátiť do vlasti dobrovoľne a preto by sa dostal do skupiny občanov, ktorí nesúhlasia s vládnou

ideológiou, pričom osoby, ktoré nepodporujú politickú moc a správajú sa ako porušovatelia

tejto moci, sú po politickej a ekonomickej stránke izolovaní a vytláčaní zo spoločenského

života, čo by navrhovateľovi pri návrate do vlasti hrozilo.

Súd tiež nevenoval náležitú pozornosť výroku administratívneho vyhostenia do štátu,

kde by bola ohrozená jeho bezpečnosť, čo nepochybne v Číne doposiaľ trvá.

V tejto súvislosti poukázal na správu organizácie Amnesty International (Amnesty

International report on China 2011), ktorá hodnotí výlučne politickú situáciu, tak ako správa

Human Rights Watch, ktoré hodnotia úroveň ľudských a občianskych práv v Číne.

Podľa názoru navrhovateľa bol napadnutý rozsudok krajského súdu v rozpore s § 32

ods. 1 a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“)

a preto považuje tento rozsudok za porušenie práv v náväznosti na Ústavu SR, Dohovor

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a ostatných

medzinárodných dohovorov, čo vôbec nebolo brané do úvahy.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril podaním zo dňa 8. novembra 2011,

v ktorom konštatoval, že pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade so zákonom,

keď žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany nevyhovel

a rozhodnutím ČAS: MU-63-18/PO-Ž-2011 z 13. apríla 2011 ju zamietol ako zjavne

neopodstatnenú, nakoľko jediným dôvodom, kvôli ktorému navrhovateľ z krajiny pôvodu

vycestoval na Slovensko, bol podnikateľský zámer. Odporca má za to, že navrhovateľa viedlo

k požiadaniu o azyl z politických dôvodov to, že mu bol príslušným štátnym orgánom zrušený

prechodný pobyt a hrozilo mu administratívne vyhostenie. Ďalej uviedol, že námietky,

ktoré navrhovateľ v opravnom prostriedku uviedol, možno pokladať z daných dôvodov

za bezpredmetné a irelevantné, podľa jeho názoru je viac než zrejmé, že žiadosť navrhovateľ

podal účelovo, s cieľom zamedziť bezprostredne hroziacemu riziku vyhostenia do krajiny

pôvodu.

Vzhľadom na uvedené odporca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „Najvyšší súd SR“) rozsudok krajského súdu potvrdil (a tým aj rozhodnutie odporcu) ako

vecne správne a v súlade so zákonom o azyle.

Najvyšší súd SR, ako súd odvolací (§ 10 ods. O. s. p.), preskúmal rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolaniu

navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol uverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11. januára 2012 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 O. s. p.).  

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. preskúmavajú súdy v správnom súdnictve na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V intenciách ustanovení tretej hlavy piatej časti O. s. p. "Rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov" sa postupuje v prípadoch, v ktorých

zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným

rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l ods. l O. s. p.).

Podľa § 250i veta prvá O. s. p. je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Konanie o udelenie azylu na území SR je upravené zákonom o azyle a samotné

udelenie azylu je spojené so splnením podmienok, taxatívne uvedených v ustanovení § 8

zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy

z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov

zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,

prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa

žiadateľ nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné

vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom, prenasledovaným

za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky).

Podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle zamietne ministerstvo žiadosť o udelenie

azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu

inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo

§ 13b.

Podľa § 12 ods. 3 zákona o azyle rozhodne Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

podľa odsekov 1 a 2 do 60 dní od začatia konania; po uplynutí tejto lehoty žiadosť o udelenie

azylu nemôže byť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená.

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zamietnutí žiadosti

navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej podľa § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3

zákona o azyle, preto primárne, v medziach odvolania, Najvyšší súd SR preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania

skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa a z takto vymedzeného rozsahu, či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti ako zjavne neopodstatnenej

skutočnosťou, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu, že chcel zlegalizovať svoj

pobyt, naďalej pracovať a venovať sa podnikateľskej činnosti, teda žiadosť odôvodnil inými dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle.

V priebehu konania boli všetky skutočnosti uvedené navrhovateľom objektívne preskúmané

a komplexne posúdené, pričom Najvyšší súd SR sa stotožnil so záverom, ku ktorému dospel

odporca, ako aj krajský súd, že navrhovateľ nesplnil stanovené podmienky na udelenie azylu.

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že s navrhovateľom bol za účelom

zdôvodnenia jeho žiadosti podanej   dňa   2. marca 2011 vykonaný vstupný pohovor,

pri ktorom uviedol, že z Číny vycestoval v júli roku 2009 legálne, na svoj platný cestovný

doklad opatrený slovenským vízom za účelom podnikania. Po príchode na Slovensko spolu

s ďalšími spoločníkmi založil obchodnú spoločnosť s názvom M. s.r.o., v ktorej pracoval až

do času, kým mu Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava (ďalej len „OCP

PZ BA“) povolenie na pobyt nezrušilo. Na Slovensku je spoločníkom obchodnej spoločnosti,

v ktorej chce aj naďalej pracovať a venovať sa svojej podnikateľskej činnosti. V súčasnej

dobe sa na území SR nachádza bez dokladov totožnosti. Svoj pobyt si chce zlegalizovať a aj

z tohto dôvodu sa rozhodol požiadať o udelenie azylu. Trestne stíhaný ani odsúdený nikdy

nebol a taktiež nebol členom žiadnej politickej strany alebo hnutia. Do styku s políciou,

armádou alebo inými zložkami štátu osobne nikdy neprišiel, ani nimi nebol nikdy

prenasledovaný. V prípade návratu do krajiny pôvodu sa ničoho konkrétneho neobáva. Iné

dôvody svojej žiadosti navrhovateľ neuviedol.

Navrhovateľ sa zdržiaval na území SR od 14. mája 2008, kedy mu bolo udelené prvé

povolenie na prechodný pobyt za účelom podnikania do 13. apríla 2013. Dňa 21. októbra

2010 bol navrhovateľovi prechodný pobyt na účel podnikania zrušený z dôvodu, že pracoval

v inej spoločnosti bez pracovného povolenia (§ 57 ods. 1 písm. b, bod z zákona č. 48/2002

Z.z. o pobyte cudzincov). Na základe toho mu bolo dňa 21. októbra 2010 vydané rozhodnutie

o administratívnom vyhostení so zákazom vstupu do 21. októbra 2013, voči ktorému sa

navrhovateľ odvolal v zákonnej lehote, avšak jeho odvolanie bolo zamietnuté rozhodnutím

príslušného orgánu, ktoré navrhovateľovi bolo doručené dňa 11. februára 2011.

Pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa vzal odporca do úvahy aj skutočnosť,

že navrhovateľ o azyl nepožiadal bezprostredne po vstupe na územie SR, ale až po tom ako

mu bolo povolenie na pobyt zrušené. Tak, ako v zápisnici o vstupnom pohovore uviedol,

podaním žiadosti o azyl sa snažil o zlegalizovanie pobytu na území SR, z čoho podľa názoru

odporcu je zrejmé, že jeho žiadosť o azyl sa javí ako účelová a jej cieľom je zamedziť bezprostredne hroziace riziko vyhostenia do krajiny pôvodu. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť,

že krajinu pôvodu opustil bez akýchkoľvek problémov už v roku 2008 po tom, ako mu boli

udelené víza na územie SR za účelom podnikania. Po príchode na Slovensko skutočne vyvíjal

podnikateľské aktivity a nežiadal o žiadnu formu ochrany. Z uvedeného jednoznačne vyplýva,

že krajinu pôvodu opustil s cieľom zlepšenia svojej ekonomickej situácie, a preto ho nemožno

považovať za utečenca v zmysle Ženevskej konvencie.

Z obsahu administratívneho spisu, najmä z výpovede navrhovateľa a všetkých

dostupných informácií, tak bolo zrejmé, že navrhovateľ odôvodnil svoju žiadosť o udelenie

azylu inými skutočnosťami, resp. dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, § 10, § 13a

a § 13b zákona o azyle.

V tejto súvislosti bolo potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa

§ 32 Správneho poriadku má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu

správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nebolo možné vyvodiť,

že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie

azylu, žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.

Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť

azyl na území SR, nebolo možné považovať za relevantný dôvod pre udelenie azylu a jeho

žiadosť bola založená na iných dôvodoch, ako uvádza § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona

o azyle, zo strany navrhovateľa išlo o cieľ naďalej podnikať na Slovensku a takýto záver

našiel oporu aj vo výsledkoch vykonaného dokazovania, krajský súd nepochybil,

keď považoval rozhodnutie z týchto dôvodov za zákonné.

Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými

v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemal odvolací súd žiadne výhrady

a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje.

Irelevantná bola aj námietka navrhovateľa, že krajský súd nevenoval pozornosť

výroku administratívneho vyhostenia do krajiny pôvodu, keďže rozhodnutie odporcu bolo

rozhodnutím o neudelení azylu a výrok o administratívnom vyhostení neobsahovalo.

Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na ďalšiu námietku navrhovateľa, že rozsudok

krajského súdu bol v rozpore s § 32 ods. 1 a § 46 Správneho poriadku a že bol porušením práv

v náväznosti na Ústavu SR, Dohovor a ostatné medzinárodné dohovory, keďže navrhovateľ

nekonkretizoval, v čom vidí porušenie uvedených ustanovení a predpisov.

Odvolacie námietky navrhovateľa tak neboli spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku a ani rozhodnutia odporcu. Z vyjadrení

navrhovateľa, ktoré prezentoval v administratívnom konaní, vyplynul ako jednoznačný

dôvod žiadosti zlegalizovanie svojho pobytu na území SR za účelom pokračovania

v podnikateľských aktivitách a s poukazom na skutočnosť, že tieto námietky

navrhovateľa vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné, napadnutý rozsudok krajského

súdu, ako vecne správny, potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p v spojení s § 250ja ods. 3

druhá veta   O. s. p. a § 250l ods. 2 O. s. p.

O práve na náhradu trov konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa ustanovenia § 224

ods. 1 O. s. p. a § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. a § 246c O. s. p., podľa

ktorého neúspešnému navrhovateľovi ani odporcovi právo na náhradu trov nevzniklo, na základe čoho účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. januára 2012

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková