Najvyšší súd

10Sža/55/2011

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana

Moravu, v právnej veci navrhovateľa: J. L., nar. X., štátna príslušnosť: Ukrajina, trvale bytom

O., Ukrajina, t. č. miestom pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov,

zastúpený JUDr. Z. Š., L., H., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného

zboru Bratislava, Hrobáková č. 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

odporcu č. p. PPZ-HCP-BA6-AV-114-23/2011-HAM zo dňa 11. apríla 2011, na odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 43Sp/14/2011-24 zo dňa 28. júna

2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

č. k. 43Sp/14/2011-24 zo dňa 28. júna 2011   z m e ň u j e   tak, že rozhodnutie odporcu

č. p. PPZ-HCP-BA6-AV-114-23/2011-HAM zo dňa 11. apríla 2011 z r u š u j e a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 43Sp/14/2011-24 zo dňa 28. júna 2011

potvrdil rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BA6-AV-114-23/2011-HAM zo dňa 11. apríla 2011,

ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte

cudzincov“ alebo „zákon“) predĺžil lehotu zaistenia (určenú rozhodnutím Oddelenia

cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava o navrhovateľovom zaistení č. p.: UHCP-

BA-OCP-AV-212-7/2010-TVO zo dňa 15. októbra 2010) na čas nevyhnutne potrebný,

najviac však o ďalších dvanásť mesiacov, t.j. najviac do 11. apríla 2012, z dôvodu, že napriek

vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia účastníka konania

z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) možno predpokladať, že sa tento výkon

predĺži z dôvodu, že účastník konania dostatočne nespolupracoval (opakovane odmietol

vyplniť osobné dotazníky k zisteniu totožnosti a následnému vydaniu náhradného cestovného

dokladu), na území SR sa zdržiaval bez cestovného dokladu, bez platného víza

a bez povolenia na pobyt. Zároveň podľa § 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov určil,

že účastník zostáva umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov

(ďalej len „ÚPZC Medveďov.“).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že nezistil v činnosti správneho

orgánu také pochybenia, ktoré by boli spôsobilé viesť ku zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

K námietke, ktorou navrhovateľ poukazoval na obsah Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd krajský súd uviedol, že má za to, že v konaní nedošlo k porušeniu práv

a slobôd garantovaných týmto dohovorom. Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie

správneho orgánu je vydané v súlade s § 62 ods. 3 zákona č. 549/2009 Z.z., ktorým sa mení

a dopĺňa zákon o pobyte cudzincov a ktorým bola do slovenského právneho poriadku

transponovaná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách

a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa

neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „Smernica“ alebo „návratová smernica“).

Ustanovenie § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov alternatívne uvádza dôvod pre predĺženie

doby zaistenia a to nevydanie náhradného cestovného dokladu v stanovenej lehote, čo nebolo

navrhovateľom spochybňované ani vyvrátené. Krajský súd pripustil, že v odôvodnení

rozhodnutia by bolo žiaduce podrobnejšie uviesť skutočnosti, na základe ktorých správny orgán vyvodil záver, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho

vyhostenia sa tento predĺži z dôvodu, že navrhovateľ dostatočne nespolupracuje, aj keď podľa

neho vyplývajú z obsahu administratívneho spisu. Krajský súd ďalej uviedol, že treba

zohľadniť, že ani navrhovateľ neprodukoval v podstate žiadne relevantné skutočnosti ani

dôkazy spochybňujúce zákonnosť postupu správnych orgánov, okrem tvrdení, že zo strany

odporcu nebol skúmaný účel samotného zaistenia ako aj splnenie podmienok na predĺženie

lehoty zaistenia.

Na záver krajský súd uviedol, že nie je nevyhnutné uvádzať, čím pomôže predĺženie

doby zaisteniu sledovanému cieľu, nakoľko toto je zrejmé z právneho titulu a účelu

rozhodnutia. V danom prípade je nepochybné, že navrhovateľ vôbec nespolupracoval, pokiaľ

išlo o zistenie jeho totožnosti a následné vydanie náhradného cestovného dokladu, a preto je

potrebné konštatovať, že navrhovateľ svojim správaním maril vyhostenie, čím boli naplnené

zákonné podmienky na predĺženie lehoty zaistenia v súlade s ust. § 62 ods. 3 zákona o pobyte

cudzincov.

Krajský súd zvážil všetky skutočnosti a na ich základe, v súlade so zákonnými ustanoveniami, v zmysle § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,

v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-

HCP-BA6-AV-114-23/2011-HAM zo dňa 11. apríla 2011 ako zákonné potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas, prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne, odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Uviedol, že s rozsudkom

krajského súdu nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm.   d) a f) O. s. p. a to,

že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

Navrhovateľ nesúhlasil so záverom, ku ktorému dospel krajský súd, podľa ktorého nie

je potrebné uvádzať v rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia, čím pomôže predĺženie doby

zaistenia sledovanému cieľu. V danom prípade podľa navrhovateľa nemôže byť postačujúce

konštatovanie, že „toto je zrejmé z právneho titulu a účelu rozhodnutia“, pretože v zmysle

takejto konštatácie súdu by malo byť postačujúce, aby rozhodnutie, ktorým sa vážnym spôsobom zasahuje do základných ľudských práv človeka, obsahovalo len výrok bez potreby

riadne odôvodniť správnu úvahu, ktorá k nemu viedla, čo je v zmysle zásad správneho

konania, podľa navrhovateľa, nemysliteľné. Navrhovateľ vyjadril presvedčenie,

že odôvodnenie rozhodnutia tým, že navrhovateľ odmieta vyplniť dotazník za účelom

vybavenia mu náhradného cestovného dokladu, nespĺňa vzhľadom na závažnosť zásahu

do práva na osobnú slobodu navrhovateľa, kritérium primeranosti, z ktorého vychádza bod 16

preambuly návratovej smernice. Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky II. ÚS 264/09-81 z 19. októbra 2010, ako aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. 2Sp/13/2011-21 zo dňa 6. júla 2011 a rozsudky Krajského súdu v Trnave

č. k. 44Sp/3/2011-32 z 2. mája 2011 a č.k. 44Sp/26/2011-45 z 9. mája 2011, v zmysle ktorých

vyplýva, že v rozhodnutí o zaistení je nevyhnutné sa vysporiadať s otázkou vyhostiteľnosti

cudzinca. Rozhodnutie odporcu by bolo možné považovať za dostatočne odôvodnené

a preskúmateľné súdom len vtedy, ak by odporca riadne a zodpovedne odôvodnil,

ako pomôže predĺženie lehoty zaistenia naplniť cieľ zaistenia a tiež sa mal dôkladne

vysporiadať s otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa na Ukrajinu, majúc na pamäti všetky

individuálne okolnosti daného prípadu a doterajšiu neúspešnosť výkonu administratívneho vyhostenia.

Podľa navrhovateľa jeho nespolupráca tým, že odmietal vyplniť dotazník potrebný

pre vydanie náhradného cestovného dokladu, nenapĺňa zákonné podmienky potrebné

pre predĺženie lehoty zaistenia, nakoľko totožnosť navrhovateľa bola odporcovi dostatočne

známa z príslušných spisov, teda mohol konať podľa § 47 zákona o pobyte cudzincov - vydať

navrhovateľovi cudzinecký pas a dať mu možnosť opustiť SR dobrovoľne.   Navrhovateľ je

toho názoru, že takýto postup zo strany odporcu má mať prednosť pred zaistením,

keďže zaistenie má byť použité až ako krajný prostriedok v prípade, keď ostatné možnosti

neprichádzajú do úvahy. Navrhovateľ ďalej dáva do pozornosti, že odporca vo svojom

rozhodnutí neuvádza, či skúmal účel samotného zaistenia, len konštatuje, že boli naplnené

dôvody pre predĺženie lehoty zaistenia. Odporca je pritom povinný skúmať nielen skutočnosť,

či došlo k naplneniu podmienok predĺženia lehoty zaistenia, ale aj skutočnosť, či naďalej trvá

účel zaistenia. Pri predĺžení zaistenia za účelom výkonu administratívneho vyhostenia mal

odporca pri svojom rozhodovaní skúmať, či je ďalšie zaistenie za účelom administratívneho

vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel.  

Právna zástupkyňa navrhovateľa podaním doručeným Krajskému súdu v Trnave dňa

6. septembra 2011 predložila súdu čestné prehlásenie pani A. V. (nar. X.), v ktorom tvrdí, že

otcom jej dieťaťa N. V. (nar. X.) je navrhovateľ, čím chce preukázať, že napadnuté

rozhodnutie o predĺžení zaistenia je nezákonné, keďže vedie na území SR rodinný život. Táto

skutočnosť by mala byť odporcovi známa a zakladá prekážku jeho vyhostenia. Z uvedeného

podľa právnej zástupkyne navrhovateľa nie je daný zákonný dôvod na predĺženie zaistenia

navrhovateľa. V čestnom prehlásení pani A. V. ďalej uviedla, že navrhovateľ nemohol byť

zapísaný v rodnom liste ako jeho otec z dôvodu, že nemá žiaden doklad totožnosti. O syna sa

vždy riadne staral, stretával sa s ním a viedol s ním rodinný život až do jeho umiestnenia

v ÚPZC Medveďov. Počas zaistenia sa o syna naďalej zaujíma, avšak z dôvodu, aby nebol

traumatizovaný návštevou „väzenia pre cudzincov“ matka syna na návštevy nevodí,

ale s otcom sú v telefonickom kontakte. Spolu s čestným prehlásením bol súdu predložený

rodný list N. V., v ktorom je kolónka, v ktorej má byť uvedené meno a priezvisko, deň,

mesiac, rok a miesto narodenia, štátne občianstvo a rodné číslo otca dieťaťa, prázdna.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril prípisom zo dňa 26. augusta 2011,

v ktorom uviedol, že rozhodnutie o predĺžení zaistenia je plne v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi a k zaisteniu navrhovateľa došlo výhradne na výkon jeho

administratívneho vyhostenia, keďže bolo možné dôvodne sa obávať, že navrhovateľ bude

mariť a sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

K navrhovateľovým námietkam odporca uviedol, že z napadnutého rozhodnutia

jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ vedome vstúpil na územie SR bez oprávnenia, následne

sa tu neoprávnene zdržiaval hoci vedel, že svojim konaním priamo porušuje ustanovenia

zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľovi už v minulosti bol uložený zákaz vstupu

na územie SR a to v období od roku 2007 do roku 2010, pričom už počas tohto konania mal

navrhovateľ snahu mariť a sťažovať výkon administratívneho vyhostenia.

K námietke preukázanej totožnosti navrhovateľa odporca uviedol, že na základe

žiadosti bolo odporcovi Veľvyslanectvom Ukrajiny oznámené, že podľa poskytnutých

osobných údajov J. L., narodený X., štátny príslušník Ukrajiny, nie je možné potvrdiť

totožnosť osoby. V databáze patričných údajov Odboru občianstva, emigrácie a evidencie

fyzických osôb Ministerstva vnútra Ukrajiny uvedený nie je. V liste Konzulárneho radcu

Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej republike JUDr. I. P. zo dňa 7. júna 2011 sa opätovne uvádza: „L. J., nar. X. nemá v evidenčných databázach Ministerstva vnútra Ukrajiny záznam

o jeho ukrajinskej štátnej príslušnosti ani údaj o trvalom pobyte na území Ukrajiny. Obzvlášť

previerka tejto osoby bola uskutočnená aj v oblastných zložkách MV Ukrajiny vo Lvove

a Užhorode avšak bezvýznamne“. Podľa odporcu je teda bez akýchkoľvek pochybností

preukázané, že dôvody uvádzané právnou zástupkyňou navrhovateľa sú vedome zavádzajúce

a nezakladajúce sa na pravde. Pri dĺžke zaistenia je podľa odporcu v tomto konkrétnom

prípade nutné zohľadniť aj skutočnosť, že táto sa predlžuje samotným zavineným konaním

navrhovateľa a to z dôvodu, že tento úmyselne vedome poskytol správnemu orgánu ako aj

ďalším orgánom verejnej a štátnej správy SR falošné osobné údaje, ktorých preverenie je

zdĺhavé, nakoľko ich je nutné vykonávať prostredníctvom orgánov iných štátnych subjektov,

v danom prípade orgánov Ukrajiny.

Vo vyjadrení odporca ďalej uviedol, že základom na vydanie cudzineckého pasu

a teda postupu správneho orgánu podľa § 47 zákona o pobyte cudzincov, je zistenie pravej

identity a nie pod akou cudzinec vystupuje pred štátnymi orgánmi SR. Ak v dobe konania

navrhovateľ nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, je povinnosťou

každého orgánu túto overiť všetkými dostupnými prostriedkami. K námietke neposkytnutia

možnosti dobrovoľného opustenia územia SR, správny orgán uviedol, že navrhovateľ túto

možnosť mal ešte pred jeho zaistením. Z vyjadrení navrhovateľa bolo podľa odporcu

jednoznačne preukázané, že sa zdržiaval na území SR vedome neoprávnene a nemal v úmysle

ju opustiť, inak by tak mohol konať už v minulosti a to bez uloženia administratívneho

vyhostenia a zákazu vstupu. Táto skutočnosť vyplýva aj zo zápisnice o podaní vyjadrenia

zo dňa 11. apríla 2011 č. PPZ-HCP-BA6-114-22/2011, v ktorej navrhovateľ uviedol,

že sa nemá na Ukrajinu kam vrátiť.

Odporca ďalej poukázal na ust. § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov,

podľa ktorého je policajt oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu administratívneho

vyhostenia alebo výkonu vyhostenia. Odporca má za to, že v napadnutom rozhodnutí bol jeho

postup dostatočne zrozumiteľne odôvodnený, pričom zo samotného napadnutého rozhodnutia

je jednoznačné, že predĺženie lehoty zaistenia bolo za účelom výkonu administratívneho

vyhostenia na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré či navrhovateľ alebo jeho právna

zástupkyňa žiadnym spôsobom nespochybňujú.

Na záver dodal, že každý cudzinec ako aj osoba nachádzajúca sa na výsostnom území

SR je povinná rešpektovať zákony Slovenskej republiky a svoje konanie smerovať tak,

aby nedošlo k porušovaniu zákonov, ako aj ohrozovaniu zákonom chráneným záujmom štátu.

Jedným z týchto zákonom chránených záujmov štátu je aj regulácia príchodu a pobytu

cudzincov na výsostnom území SR a tak isto v zákonom stanovených medziach,

ktoré upravuje zákon o pobyte cudzincov disponuje zákonnými prostriedkami

na zabezpečenie odsunu cudzincov, ktorí nerešpektujú zákony Slovenskej republiky

a zákonné rozhodnutia štátnych orgánov. V prípade navrhovateľa je jasne preukázané,

že sa jedná o cudzinca, ktorý nerešpektoval zákony Slovenskej republiky, o čom svedčí

skutočnosť, že konal v rozpore s nimi.  

K doplneniu odvolania právnou zástupkyňou navrhovateľa odporca v prípise

zo 7. októbra 2011 uviedol, že tvrdenia uvádzané právnou zástupkyňou navrhovateľa

a výpovede samotného navrhovateľa si vo veľkej miere odporujú, nakoľko navrhovateľ

v zápisnici o vyjadrení účastníka konania vedenej pod číslom UHCP-BA-OCP-AV-212-

6/2010-TVO zo dňa 1X. uviedol: „Na územie Slovenskej republiky som sa chcel dostať za účelom zárobku. Pracoval som tu v Bratislave, na Starej Vajnorskej, kde som vykladal

kamióny pre väčšinou čínskych podnikateľov. Dostával som 30,- eur na deň. V Bratislave som

býval v záhradnej chatke, v blízkosti Prístavného mostu.“ Na otázku správneho orgánu „Máte

na území SR nejakých príbuzných alebo osoby, voči ktorým máte vyživovaciu povinnosť?“

navrhovateľ odpovedal jednoznačne „Nie.“. Dňa 11. apríla 2011 bola s navrhovateľom

spísaná ďalšia zápisnica o vyjadrení účastníka konania vedená pod číslom PPZ-HCP-BA6-

AV-114-22/2011-HAM, v ktorej na tie isté otázky odpovedal rovnako, ako je uvedené

v zápisnici zo 1X., citovanej vyššie. Z vyššie uvedeného podľa odporcu vyplýva, že

navrhovateľ počas svojho neoprávneného pobytu na území SR neviedol rodinný život

s občiankou SR a jej maloletým synom tak, ako to uvádza jeho právna zástupkyňa. Odporca

dodal, že pracovníci ÚPZC v Medveďove evidujú každú návštevu ako aj poštovú

korešpondenciu tam zaistených cudzincov, pričom v prípade navrhovateľa neevidujú žiadnu

korešpondenciu a taktiež žiadne návštevy navrhovateľa.

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. preskúmavajú súdy v správnom súdnictve na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom

rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych

orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku

„Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ

v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa

primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou

§ 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ bol rozhodnutím

Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. p. UHCP-BA-OCP-AV-212-

7/2010-TVO z 15. októbra 2010 podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 a písm. b) bod 1 zákona

o pobyte cudzincov administratívne vyhostený a bol mu určený zákaz vstupu na územie

Slovenskej republiky na dobu päť rokov, t. j. do 15. októbra 2015; podľa § 56 ods. 1 zákona

o pobyte cudzincov mu bolo určené vycestovanie do krajiny pôvodu, na územie Ukrajiny.

Navrhovateľ bol dňom 15. októbra 2010 podľa § 62 ods. 1 písm. a) s poukazom na § 59 ods. 1

písm. b) a d) zákona o pobyte cudzincov zaistený rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície

Policajného zboru Bratislava pod číslom UHCP-BA-OCP-AV-212-8/2010-TVO a podľa § 62

ods. 4 zákona o pobyte cudzincov umiestnený v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov   Medveďov. Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru

Bratislava číslo PPZ-HCP-BA6-AV-114-23/2011-HAM zo dňa 11. apríla 2011 bola

navrhovateľovi predĺžená lehota zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac však

o 12 mesiacov. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uviedol, že Oddelenie cudzineckej

polície ÚPZC Medveďov   dňa 21. októbra 2010 požiadalo Veľvyslanectvo Ukrajiny

v Slovenskej republike o sprostredkovanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného

dokladu pre navrhovateľa, nakoľko navrhovateľ opakovane odmietal vyplniť dotazník

v rodnom jazyku.   V dňoch 22. decembra 2010, 8. februára 2010 a 5. apríla 2011 boli

s navrhovateľom vykonané osobné pohovory za prítomnosti tlmočníka Ing. A. D., CSc., počas

ktorých boli navrhovateľovi opätovne predložené osobné dotazníky potrebné k zisteniu

totožnosti a následnému vydaniu náhradného cestovného dokladu príslušným zastupiteľským

úradom, navrhovateľ odmietol akúkoľvek spoluprácu. Dňa 11. apríla 2011 bol navrhovateľ

pracovníkmi ÚPZC Medveďov znovu požiadaný o vyplnenie dotazníka v rodnom jazyku, čo

odmietol a následne s ním bola spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania vedená pod

číslom PPZ-HCP-BA6AV-114-22/2011-HAM, v ktorej navrhovateľ za prítomnosti tlmočníka

vypovedal, že si je vedomý toho, že sa zdržiava na území SR bez oprávnenia, ako aj toho, že bol z územia SR administratívne vyhostený právoplatným rozhodnutím, pričom na záver

dodal, že sa nemá na Ukrajinu kam vrátiť. Odporca ďalej v rozhodnutí uviedol, že nakoľko

možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho

vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že účastník konania dostatočne nespolupracuje

so správnym orgánom, keď sústavne odmieta akúkoľvek spoluprácu, resp. ani raz nevyplnil

osobný dotazník k zisteniu totožnosti a následnému vydaniu náhradného cestovného dokladu.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok na Krajský súd

v Trnave, ktorý rozsudkom č. k. 43Sp/14/2011-24 zo dňa 28. júna 2011 rozhodnutie odporcu

potvrdil.

Podľa § 250i veta prvá O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd SR“), ako súd odvolací

(§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru, že rozsudok krajského súdu bolo potrebné

zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 2. novembra 2011 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 O. s. p.).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 43Sp/14/2011-24 zo dňa 28. júna 2011, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie č. p. č. p. PPZ-HCP-BA6-AV-114-23/2011-HAM zo dňa 11. apríla

2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov predĺžil lehotu zaistenia

navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac však o ďalších dvanásť mesiacov, t.j. najviac

do 11. apríla 2012, z dôvodu, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia účastníka konania z územia SR možno predpokladať, že sa tento výkon predĺži z dôvodu, že účastník konania dostatočne nespolupracoval, na území SR sa zdržiaval bez cestovného dokladu, bez platného víza a bez povolenia na pobyt. Podľa § 62 ods. 4

zákona o pobyte cudzincov odporca určil, že zostáva umiestnený v ÚPZC Medveďov.

Preto primárne, v medziach odvolania, preskúmal Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj

napadnuté rozhodnutie odporcu, a to najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal

so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a z takto

vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

odporcu.

Podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť

cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť

mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12

mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho

administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne

nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad

v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. (§ 62

ods. 3 zákona o pobyte cudzincov)

Podľa § 63 písm. e) a f) zákona o pobyte cudzincov je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia cudzinca, či trvá účel zaistenia a je povinný zaisteného cudzinca

bez zbytočného odkladu prepustiť, ak zanikol účel zaistenia, na základe rozhodnutia súdu

alebo ak uplynula lehota zaistenia.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné

zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo

zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli

ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi

(čl. ods. 5 Ústavy SR). V článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je uvedené, že každý má právo

na slobodu a osobnú bezpečnosť a nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich

prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom a pod písm. f) je

uvedené zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť

naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon

správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že lehotu

zaistenia navrhovateľa predĺžil z dôvodu § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov

na maximálne možnú dobu – na 12 mesiacov, pritom otázkami efektívnosti a účelnosti

predĺženia lehoty zaistenia sa vôbec nezaoberal. Najvyšší súd SR dal v súvislosti s odvolacími

námietkami navrhovateľa ohľadne efektívnosti a účelnosti jeho zaistenia do pozornosti

právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze

č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010, ktorý rozhodoval v obdobnej veci (rozdiel

bol v tom, že v preskúmavanom prípade išlo o výkon trestu vyhostenia a nie o výkon

administratívneho vyhostenia), pričom uviedol: „Konanie o zaistení, ktorého sa týka

prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom

prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného

účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon

umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej

prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je

potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné

tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné

dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej

závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo

zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia.

Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je

potrebné takto skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom

je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom

konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5

ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha

konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či

priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia.“ Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom

medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP – napr. vo veci Samie Ali vs.

Suisse, Agnissan vs. Denmark, Abdolkhani and Karimnia vs. Turkey. Ústavný súd Slovenskej

republiky navyše poukázal aj na české prípady, rozhodované Nejvyšším správním soudem –

rozsudok č. k. 1 As 12/2009-61 a rozsudok č. k. 2 As 80/2009-66.

Na základe vyššie citovanej časti odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky konštatoval Najvyšší súd SR, že v predmetnej veci došlo k pochybeniu zo strany

správneho orgánu, aj krajského súdu. Správny orgán sa otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa

vôbec nezaoberal a napriek tomu, že bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa

navrhovateľovou námietkou účelnosti a efektívnosti zaistenia, a to najmä z pohľadu reálnosti

jeho vyhostiteľnosti, krajský súd iba uviedol: „S ohľadom na osvedčený priebeh

predchádzajúceho konania a okolnosti doplnenia právnej úpravy ust. § 62 ods. 3 zákona

o pobyte cudzincov súd považuje vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia najviac

na dobu stanovenú zákonom za vecne správne a zákonné. Podľa názoru súdu nie je

nevyhnutné uvádzať (čoho nedostatok vytýka navrhovateľ), čím pomôže predĺženie lehoty

zaistenia sledovanému cieľu, nakoľko toto je zrejmé z právneho titulu a účelu rozhodnutia.

V danom prípade je nepochybné, že navrhovateľ vôbec nespolupracoval, pokiaľ išlo o zistenie

jeho totožnosti a následné vydanie náhradného cestovného dokladu (tieto skutočnosti

navrhovateľ ani nespochybňoval), a preto je potrebné konštatovať, že navrhovateľ svojím

správaním maril vyhostenie, čím boli naplnené zákonné podmienky na predĺženie lehoty zaistenia v súlade s ust. § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.“ Napriek tomu, že krajský

súd uviedol: „Je treba pripustiť, že v odôvodnení rozhodnutia by bolo žiaduce podrobnejšie

uviesť skutočnosti, na základe ktorých správny orgán vyvodil záver, že napriek vykonaným

úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia, sa tento predĺži z dôvodu,

že navrhovateľ dostatočne nespolupracuje (aj keď vyplývajú z obsahu administratívneho

spisu). Na druhej strane však treba zohľadniť, že ani navrhovateľ neprodukoval v podstate

žiadne relevantné skutočnosti ani dôkazy spochybňujúce zákonnosť postupu správnych

orgánov, okrem tvrdení, že zo strany odporcu nebol skúmaný účel samotného zaistenia ako aj

splnenie podmienok na predĺženie lehoty zaistenia.“, rozhodnutie odporcu potvrdil.

Z domácej právnej úpravy, zo záväznej judikatúry ESĽP, ale aj z komparatívnej judikatúry

a vôbec z podstaty zaistenia za účelom vyhostenia pritom, podľa Najvyššieho súdu SR,

vyplýva, že logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť

naplnený, preto bolo potrebné pri rozhodovaní o predĺžení lehoty zaistenia cudzinca zvážiť,

či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. Námietky navrhovateľa, týkajúce

sa účelnosti a efektívnosti jeho zaistenia, tak zostali zo strany krajského súdu nezodpovedané

a nebolo objasnené ani to, či bol takýto postup v súlade so zákonom o pobyte cudzincov

a s čl. 5 ods. 4 Dohovoru, v nadväznosti na judikatúru ESĽP.

Vzhľadom k tomu, že účelnosťou a efektívnosťou zaistenia a vyhostiteľnosťou

navrhovateľa sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jeho

zaistenie, hoci formálne existovalo právoplatné rozhodnutie o vyhostení navrhovateľa

v rámci správneho konania. Z uvedeného dôvodu mal krajský súd dospieť k záveru,

že opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie trpí touto vadou, ktorá bola

spôsobilá vyvolať zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci na ďalšie

konanie. Keďže na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru

o potrebe zmeny napadnutého rozsudku č. k. 43Sp/14/2011-24 zo dňa 28. júna 2011 tak, že

bolo účelné rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-BA6-AV-114-23/2011-HAM zo dňa

11. apríla 2011 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 O. s. p. veta prvá

v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p.).

K námietke právnej zástupkyni navrhovateľa, že jeho zaistenie nie je zákonné

z dôvodu, že navrhovateľ na území SR vedie rodinný život, odvolací súd dodáva,

že predloženými dôkazmi nebolo preukázané, že N. V. nar. X., je syn navrhovateľa, nakoľko

rodný list, ktorý neuvádza údaje o otcovi, resp. čestné prehlásenie jeho matky o otcovstve

navrhovateľa, nie sú spôsobilými dôkazmi na preukázanie tohto tvrdenia. Navrhovateľ pritom tieto neuvádzal ani v správnom konaní, ani v prvostupňovom súdnom konaní, dokonca jeho

vyjadrenia v spísaných zápisniciach vyvracajú tvrdenie právnej zástupkyne, nakoľko

opakovane uviedol, že na území SR nemá rodinných príslušníkov, ani sa tu nenachádzajú

osoby, voči ktorým je zaviazaný vyživovacou povinnosťou. Tieto tvrdenia spochybňuje aj

zistenie odporcu, že pracovníci ÚPZC Medveďov neevidovali žiadnu korešpondenciu ani

návštevy navrhovateľa, ako aj vyjadrenie navrhovateľa, že v lete roku 2007 opustil územie SR

bez cestovného dokladu cez hraničný priechod Vyšné Nemecké a na územie SR pricestoval

dňa 20. februára 2010, to znamená, že v období, keď už žil jeho údajný syn, sa zdržoval mimo

územia SR. Najvyšší súd SR dodáva, že predmetom tohto konania nie je potvrdiť, resp.

vyvrátiť otcovstvo navrhovateľa, teda konanie o určení otcovstva, nakoľko nemôže rozhodnúť

mimo merita prejednávanej veci, bol však v zmysle ustanovení O. s. p. o dokazovaní povinný

vyhodnotiť predložené dôkazy v medziach podaného odvolania v spojitosti s preskúmavaním

napadnutého rozhodnutia.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 250k ods. 1

O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. a v zmysle § 151 ods. 2 O. s. p. úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si navrhovateľ trovy

v zákonom stanovenej lehote neuplatnil a ani nevyčíslil v súlade s § 151 ods. 1 O. s. p.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e   j e prípustné.

V Bratislave 2. novembra 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková