Najvyšší súd

10Sža/52/2011

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana

Moravu, v právnej veci navrhovateľa: T. K., nar. X., štátny príslušník Arménskej republiky,

t. č. miestom pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpený

Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o., M., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad

hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie

hraničnej kontroly Policajného zboru Ulič, 067 67 Ulič, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-SO15-147-001/2011 zo dňa 27. júla 2011, na odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/17/2011-29 zo dňa

18. augusta 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. 2Sp/17/2011-29 zo dňa 18. augusta 2011 z m e ň u j e   tak, že rozhodnutie odporcu

č. p. PPZ-HCP-SO15-147-001/2011 zo dňa 27. júla 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 2Sp/17/2011-29 zo dňa 18. augusta 2011

potvrdil rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-SO15-147-001/2011 zo dňa 27. júla 2011,

ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o pobyte cudzincov“), zaistil dňom 27. júla 2011 navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný,

najviac však na šesť mesiacov (§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov) a umiestnil ho

v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej v texte aj len „ÚPZC Sečovce“)

podľa § 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.

Krajský súd v rozsudku uviedol, že z výroku aj z odôvodnenia rozhodnutia odporcu

vyplynulo, že navrhovateľ bol zaistený za účelom výkonu administratívneho vyhostenia,

ktorý mu bol uložený rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Ulič

(ďalej v texte aj len „OHK Ulič“)   č.p. PPZ-HCP-SO15-91-002/2011 zo dňa 11. júna 2011

a ktorým mu bol uložený aj zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na päť rokov,

t.j. do 10. júna 2016. Súčasťou tohto rozhodnutia   je aj výrok podľa § 55 ods. 2 zákona

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ktorým bol vylúčený odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu, v dôsledku čoho sa toto rozhodnutie stalo vykonateľným dňa

11. júna 2011, v tento deň si ho navrhovateľ osobne prevzal.

K odvolacej námietke ohľadom prebiehajúceho „Dublinského konania“ krajský súd

uviedol, že odporca   vo svojom rozhodnutí dostatočne argumentoval údajmi zistenými

pri preverovaní osoby a dokladu predloženého navrhovateľom, ktoré sa nachádzajú

v administratívnom spise a z ktorých vyplýva, že navrhovateľovi na území Rakúska azyl

udelený nebol, ale má zákaz vstupu na územie Rakúska do 2. februára 2015, pričom sám

navrhovateľ sa rozporne vyjadroval o mieste svojho pobytu na území Rakúska. Prebiehajúce

dublinské konanie podľa krajského súdu nemá vplyv na výkon rozhodnutia o jeho

administratívnom vyhostení, pre ktorý bol navrhovateľ zaistený.  

Krajský súd ďalej uviedol, že správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení

povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných

ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd konštatoval, že odporca postupoval

správne a v súlade so zákonom, pričom v konaní bola preukázaná odôvodnenosť zaistenia

navrhovateľa pre účel výkonu administratívneho vyhostenia a zároveň bola preukázaná

dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení

do ÚPZC Sečovce. Vzhľadom na dôkazy vykonané v správnom aj súdnom konaní bolo

krajskému súdu zrejmé, že v prípade zaistenia navrhovateľa boli splnené všetky zákonom

i medzinárodnými zmluvami ustanovené podmienky pre zaistenie osoby.

Krajský súd zvážil všetky skutočnosti a na ich základe, v súlade so zákonnými

ustanoveniami, v zmysle § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,

v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-

HCP-SO15-147-001/2011 zo dňa 27. júla 2011 ako zákonné potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas, prostredníctvom svojho právneho

zástupcu, odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Uviedol, že s rozsudkom

krajského súdu nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p. a to,

že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

Navrhovateľ v odvolaní namietal rozpor výroku rozhodnutia o zaistení a jeho

odôvodnenia, nakoľko podľa výroku rozhodnutia môže byť navrhovateľ zaistený o viac ako

mesiac viac ako mal odporca v úmysle navrhovateľa zaistiť podľa odôvodnenia rozhodnutia,

keď z výroku rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ je zaistený od 27. júla 2011, na čas

nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov, avšak v odôvodnení rozhodnutia je

uvedené, že lehota zaistenia plynie od 11. júla 2011 – odo dňa zaistenia navrhovateľa

na základe už zrušeného rozhodnutia o jeho zaistení č. p.: PPZ-HCP-SO15-147/2011

z 11. júna 20011. Odporca tak svojím konaním predĺžil maximálne zákonom stanovenú lehotu

zaistenia navrhovateľa, rozhodnutie je preto v rozpore so zákonom a je nepreskúmateľné

pre svoju nezrozumiteľnosť. Samotný výrok rozhodnutia si podľa navrhovateľa protirečí

v tom, že odporca na jednom mieste uvádza, že zaisťuje navrhovateľa najviac na šesť

mesiacov a následne, že môže túto lehotu predĺžiť najviac o 12 mesiacov. Navrhovateľ tak nemá právnu istotu v tom, ako dlho bude v zmysle takéhoto výroku pozbavený svojej osobnej

slobody.

Krajský súd k tejto námietke, ktorú navrhovateľ predložil už v prvostupňovom

súdnom konaní, uviedol, že odporca podľa neho postupoval správne, ak v odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že lehota zaistenia navrhovateľa sa počíta už od 11. júna 2011,

teda od prvého zaistenia navrhovateľa a dodal, že sa tak do zaistenia započíta čas, na ktorý bol

navrhovateľ zaistený na základe predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení. Podľa jeho názoru

je výrok rozhodnutia v súlade so zákonným ust. § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov,

v zmysle ktorého cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však

na šesť mesiacov s tým, že policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia

najviac o 12 mesiacov z dôvodov uvedených v tomto ustanovení zákona.

Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že prvýkrát bol zaistený rozhodnutím odporcu

č. p.: PPZ-HCP-SO15-147/2011 z 11. júna 2011, pričom uvedené rozhodnutie bolo

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 2Sp/14/2011 z 13. júla 2011 zrušené a vrátené

na ďalšie konanie. Navrhovateľ bol zo zaistenia prepustený v zmysle príkazu na prepustenie

dňa 27. júla 2011. Týmto dňom mu začala plynúť 30 dňová zákonná lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky, počas ktorej sa podľa navrhovateľa cudzincovi maximálne

na 30 dní formálne   legalizuje pobyt, aby mu bolo umožnené vyriešiť jeho vycestovanie

z územia Slovenskej republiky, miesto toho bol navrhovateľ bezprostredne po prepustení

zaistený. Nepretržitosť zaistenia je podľa navrhovateľa podčiarknutá aj tým, že v zmysle

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa lehota zaistenia navrhovateľa má počítať odo dňa

11. júla 2011, teda od zaistenia navrhovateľa podľa dnes už zrušeného rozhodnutia o zaistení

z 11. júla 2011. Krajský súd sa podľa navrhovateľa s námietkou jeho zaistenia v čase, keď mu

bola určená 30 dňová lehota na vycestovanie nijako nevysporiadal.

V odvolaní navrhovateľ ďalej   uviedol, že vinou odporcu vznikla okolo neho

nezrozumiteľná situácia. Rozhodnutím odporcu bol totiž administratívne vyhostený

do Arménska. Po vydaní tohto rozhodnutia príslušné orgány iniciovali začiatok

tzv. „Dublinského konania“ s cieľom presunúť zodpovednosť za rozhodovanie o azylovej

žiadosti účastníka konania do Rakúska. Z uvedeného podľa navrhovateľa jednoznačne

vyplýva, že príslušné orgány iniciujú odsun navrhovateľa do Rakúska a nie do Arménska.

Ak teda odporca zaistil navrhovateľa za účelom realizácie rozhodnutia o administratívnom vyhostení do Arménska, ale uskutočňuje kroky k jeho odsunu do Rakúska, je jeho zaistenie

neúčelné, pričom sa odvolával na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010 (ďalej len „nález“), ako aj rozhodnutie

Najvyššího správního soudu č. k.: 2 As 80/2009-66, na ktorý Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojom náleze poukazuje. Krajský súd podľa navrhovateľa nesprávne právne

posúdil vec, ak uviedol, že prebiehajúce Dublinské konanie nemá vplyv na výkon rozhodnutia

o administratívnom vyhostení navrhovateľa.

Navrhovateľ ďalej konštatoval, že rozhodnutie odporcu nebolo možné považovať

za riadne odôvodnené tak, ako si to vyžaduje § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom

konaní (správny poriadok), v znení neskorších predpisov a poukázal na rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sža/94/2010, z ktorého vyplýva, že správny orgán musí

v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť

dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany

účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom, pričom rozhodnutie odporcu

je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Navrhovateľ v odvolaní poukázal na tzv. návratovú smernicu – smernicu Európskeho

parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich

území (ďalej len „Smernica“ alebo „návratová smernica“), ktorá v čl. 15 ustanovuje, kedy je

možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate; sú tam uvedené len dva

dôvody – existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu

alebo odsunu. Ďalej uviedol, že odporca nevenoval žiadnu pozornosť ani zneniu Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý má v zmysle čl. 7

ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi SR. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f)

Dohovoru možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného

zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa

zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie

o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(navrhovateľ poukázal na rozhodnutia vo veci Singh proti Českej republike, sťažnosť

č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005 a Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok

z 05.08.1998), aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne

a účelné a všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Krajský súd sa podľa názoru navrhovateľa s námietkou ohľadom neskúmania zákonnosti jeho zaistenia podľa uvedených

predpisov nevysporiadal.

Na záver odvolania navrhovateľ požiadal o urýchlené rozhodnutie v zmysle čl. 5

ods. 4 Dohovoru a nálezu Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 6/07-52 z 10. apríla 2008.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril prípisom zo dňa 14. septembra 2011,

v ktorom uviedol, že zotrváva na dôvodoch uvedených v preskúmavanom rozhodnutí,

nakoľko boli splnené všetky zákonné dôvody uvedené v § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte

cudzincov.

Podľa názoru odporcu je napádané rozhodnutie v súlade so zákonmi, vychádza

zo spoľahlivo zisteného stavu veci a obsahuje predpísané náležitosti. Správny orgán

pre vydanie rozhodnutia zisťoval presne a úplne stav veci a za tým účelom obstaral potrebné

podklady pre rozhodnutie. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Kódexu schengenských hraníc, bol

navrhovateľ ako občan tretej krajiny povinný mať platný cestovný doklad alebo doklad,

ktorý ho oprávňuje prekročiť hranicu. Túto povinnosť účastník konania nesplnil a tým naplnil

skutkovú podstatu priestupku podľa ust. § 76 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov,

pretože sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky. Aj keď navrhovateľ svojmu

právnemu zástupcovi uviedol, že je žiadateľom o azyl v Rakúskej republike, odporca

zaobstaral dôkazy, ktoré toto tvrdenie navrhovateľa nepotvrdzujú.

Výrok napadnutého rozhodnutia o zaistení č. p.: PPZ-HCP-SO15-147-001/2011

z 27. júla 2011 je formulovaný presne, stručne a určito, pričom obsahuje rozhodnutie vo veci

s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, s určením lehoty

na zaistenie. V súlade so zákonom je aj časť výroku, kde zákon o pobyte cudzincov

v ustanovení § 62 ods. 3 umožňuje policajnému útvaru predĺžiť lehotu zaistenia najviac

o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon

jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne

nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad

v lehote šesť mesiacov.

V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uviedol, že lehota na zaistenie plynie

účastníkovi konania dňom 11. júna 2011, kedy bolo vydané prvotné rozhodnutie o zaistení, ktoré bolo Krajským súdom v Košiciach zrušené. Aj keď prvotné rozhodnutie de iure

neexistuje, účastníkovi konania bola zaistením obmedzená osobná sloboda dňom

11. júna 2011, správny orgán preto považoval za zákonné začať počítať lehotu zaistenia dňom

11. júna 2011, z dôvodu dodržania času zaistenia uvedenom v ust. § 62 ods. 3 zákona

o pobyte cudzincov, čo znamená, že do zákonnej lehoty najviac šesť mesiacov sa započíta

i doba zaistenia na základe predchádzajúceho zrušeného rozhodnutia. Na základe uvedeného

odporca nepovažuje stanovenie začiatku plynutia lehoty na zaistenie dňom 11. júna 2011

za rozpor medzi výrokom a odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ani nečiní výrok

rozhodnutia nezrozumiteľným.

Správny orgán dospel k záveru, že navrhovateľ naplnil zákonný dôvod

administratívneho vyhostenia podľa § 57 ods. 1 písm. b) prvý bod zákona o pobyte cudzincov

a to tým, že sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez oprávnenia. Správny orgán

skúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1, 2 zákona

o pobyte cudzincov, ako aj okolnosti vedúce k administratívnemu vyhosteniu navrhovateľa

v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd podľa čl. 3 a 8, pričom dospel

k odôvodnenému záveru, že neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa

do Arménska alebo inej krajiny, ktorá ho príjme na svoje územie, teda považuje zaistenia

navrhovateľa za účelom administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne a to aj s ohľadom

na ust. § 59 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, pretože cudzinec nemôže vycestovať,

lebo nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.

K námietke ohľadom prebiehajúceho „Dublinského konania“ uviedol, že konanie bolo

začaté Dublinským strediskom Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, na základe žiadosti

ÚPZC Sečovce a má za to, že iným útvarom iniciované „Dublinské konanie“ nezakladá

neúčelnosť rozhodnutia o zaistení, ktoré bolo vydané OHK Ulič. Konanie doposiaľ nebolo

ukončené a samotné začatie tohto konania neznamená automaticky odsun navrhovateľa

do Rakúska. Zdôraznil, že podľa zistení OHK PZ Ulič má navrhovateľ zákaz vstupu

na územie Rakúska do 02. februára 2015.

K námietke navrhovateľa, že správny orgán sa nezaoberal návratovou smernicou

uviedol, že v prílohe č. 2 zákona o pobyte cudzincov v bode 11 zoznamu preberaných aktov

Európskych spoločenstiev a Európskej únie je uvedená práve táto smernica. Z tohto dôvodu

možno logicky usúdiť, že zákonný postup v zmysle ustanovení zákona o pobyte cudzincov je postupom v intenciách návratovej smernice.   Vytýkal navrhovateľovi neúplné a do určitej

miery nepresné parafrázovanie   znenia čl. 15 návratovej smernice, ktorý znie: „Pokiaľ sa

v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie

opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému

prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo   vykonať proces odsunu, a to

najmä keď:

a) existuje riziko úteku, alebo

b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy

návratu alebo odsunu.

Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy

na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.“

V prípade navrhovateľa možno za vyhýbanie resp. bránenie procesu prípravy návratu alebo

odsunu považovať zmätočné, neúplné a zavádzajúce údaje týkajúce sa jeho vycestovania

z domovskej krajiny a jeho pobytu na území Rakúskej republiky, ktoré podal správnemu

orgánu, ako aj svojmu právnemu zástupcovi.

Odporca považuje svoj postup, kedy navrhovateľa zaistil bezprostredne po prepustení

za jediné možné, účelné a efektívne riešenie, pretože by jeho pobyt na území Slovenskej republiky nebol legálny z dôvodu, že navrhovateľ nemá cestovný doklad alebo doklad, ktorý

ho oprávňuje k pobytu na území Slovenskej republiky, teda jeho vycestovanie by bolo

nereálne a zákonnou cestou neuskutočniteľné. Odporca je pritom presvedčený, že jediným

dôvodom, ktorý umožňuje účastníkovi konania zotrvávať na území Slovenskej republiky je

prebiehajúce konanie o vyhostení a konanie o zaistení, teda z dôvodu, pre ktorý bol účastník

konania zaistený.

Na záver odporca uviedol, že svojím postupom nijako nepoškodil navrhovateľa v jeho

právach a právom chránených záujmoch, rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bolo vydané

zákonným spôsobom a jeho pozbavenie osobnej slobody bolo efektívne a účelné.

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. preskúmavajú súdy v správnom súdnictve na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom

rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku

„Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ

v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa

primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou

§ 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ bol dňa 10. júna 2011

o 14:55 hod. podľa ust. § 18 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore predvedený

na OHK PZ Ulič. Pri predvádzaní navrhovateľ predložil doklad žiadateľa o azyl v Rakúskej

republike, s dátumom vydania 22. decembra 2004. Previerku osoby a dokladu na základe

žiadosti OHK PZ Ulič vykonala rakúska strana Spoločného kontaktného pracoviska Jarovce –

Kittsee, pričom bolo zistené, že navrhovateľ bol na území Rakúskej republiky žiadateľom

o azyl, toto konanie však bolo 02. februára 2009 zastavené a azyl mu udelený nebol.

Výsledkom previerky bolo aj zistenie, že navrhovateľ má udelený zákaz vstupu na územie

Rakúska do 02. februára 2015 a v súčasnosti nemá žiadny pobyt na území Rakúska.

Z uvedeného odporcovi vyplynulo, že navrhovateľ sa na území Slovenskej republiky zdržiava

neoprávnene, bez platného cestovného dokladu alebo dokladu, ktorý ho oprávňuje

prekračovať hranice a platného víza, čím porušil ust. čl. 5 ods. 1 písm. a) Nariadenia Rady ES

č. 526/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty priestupku podľa ust. § 76 ods. 1

písm. a) zákona o pobyte cudzincov.   Rozhodnutím OHK   PZ Ulič č. p.: PPZ-HCP-SO15-

147/2011 z 11. júna 2011 bol navrhovateľ podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte

cudzincov o 11:00 hod. zaistený na účel administratívneho vyhostenia a o 16:00 hod.

umiestnený v ÚPZC Sečovce. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom

právneho zástupcu opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý podľa § 250j ods. 2

písm. c), d) O. s. p. toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil OHK PZ Ulič na ďalšie konanie.

V rozsudku 2SP/14/2011 zo dňa 10. júla 2011 krajský súd uviedol okolnosti, s ktorými sa mal

správny orgán pri vydaní nového rozhodnutia vysporiadať.

Navrhovateľ bol 27. júla 2011 o 13:00 hod. prepustený z ÚPZC Sečovce a následne

na OHK PZ Ulič vypočutý za prítomnosti tlmočníka z jazyka ruského Mgr. I. V. Dňa 27. júla

2011 o 17:00 hod. bol navrhovateľ rozhodnutím OHK PZ Ulič č. p.: PPZ-HCP-SO15-147-

001/2011, zo dňa 27. júla 2011 podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov

zaistený na účel administratívneho vyhostenia. Navrhovateľ odmietol podpísať svoju výpoveď zo dňa 27. júla 2011 a rovnako odmietol podpísať a prevziať vydané rozhodnutie

o zaistení. Podľa ust. § 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bol navrhovateľ 27. júla 2011

o 21:30 hod. umiestnený v ÚPZC Sečovce.   Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ

opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý rozsudkom č. k. 2Sp/17/2011-29

zo dňa 18. augusta 2011 rozhodnutie odporcu potvrdil.

Podľa § 250i veta prvá O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd SR“), ako súd odvolací

(§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru, že rozsudok krajského súdu bolo potrebné

zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2

O. s. p. v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa   2. novembra 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/17/2011-29 zo dňa 18. augusta 2011, ktorým

bolo potvrdené rozhodnutie č. p.: PPZ-HCP-SO15-147-001/2011 zo dňa 27. júla 2011,

ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa

na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (§ 62 ods. 3 zákona o pobyte

cudzincov) a podľa § 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil v ÚPZC Sečovce.

Preto primárne, v medziach odvolania, preskúmal Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj

napadnuté rozhodnutie odporcu, a to najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal

so všetkými námietkami navrhovateľa, uvedenými v opravnom prostriedku a z takto

vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť   a správnosť napadnutého rozhodnutia

odporcu.

Podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť

cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť

mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12

mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho

administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne

nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad

v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. (§ 62

ods. 3 zákona o pobyte cudzincov)

Podľa § 63 písm. e) a f) zákona o pobyte cudzincov je policajný útvar povinný skúmať

po celý čas zaistenia cudzinca, či trvá účel zaistenia a je povinný zaisteného cudzinca

bez zbytočného odkladu prepustiť, ak zanikol účel zaistenia, na základe rozhodnutia súdu

alebo ak uplynula lehota zaistenia.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné

zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo

zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli

ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi

(čl. 7 ods. 5 Ústavy SR). V článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je uvedené, že každý má právo

na slobodu a osobnú bezpečnosť a nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich

prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom a pod písm. f) je

uvedené zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť

naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon

správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. Z rozhodnutia odporcu vyplýva,

že navrhovateľa zaistil na maximálne možnú dobu – na 6 mesiacov, pritom otázkami

efektívnosti a účelnosti zaistenia sa vôbec nezaoberal. Najvyšší súd SR dal v súvislosti

s odvolacími námietkami navrhovateľa ohľadne efektívnosti a účelnosti jeho zaistenia

do pozornosti právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze

č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010, ktorý rozhodoval v obdobnej veci (rozdiel

bol v tom, že v preskúmavanom prípade išlo o výkon trestu vyhostenia a nie o výkon

administratívneho vyhostenia), pričom uviedol: „Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom

prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného

účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon

umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu,

u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto

pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť

nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené

väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania

menej závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne

právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“) posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia.

Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je

potrebné takto skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom

je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom

konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5

ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha

konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či

priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia.“ Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom

medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP – napr. vo veci Samie Ali vs. Suisse, Agnissan vs. Denmark, Abdolkhani and Karimnia vs. Turkey. Ústavný súd

Slovenskej republiky navyše poukázal aj na české prípady, rozhodované Nejvyšším správním

soudem – rozsudok č. k. 1 As 12/2009-61 a rozsudok č. k. 2 As 80/2009-66.

Na základe vyššie citovanej časti odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky konštatoval Najvyšší súd SR, že v predmetnej veci došlo k pochybeniu zo strany

správneho orgánu, aj krajského súdu. Správny orgán sa otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa

vôbec nezaoberal a napriek tomu, že bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa

navrhovateľovou námietkou účelnosti a efektívnosti zaistenia, a to najmä z pohľadu reálnosti

jeho vyhostiteľnosti, krajský súd iba uviedol: „Z výroku rozhodnutia odporcu o zaistení

navrhovateľa, rovnako ako z odôvodnenia tohto rozhodnutia, krajskému súdu vyplynulo,

že navrhovateľ bol zaistený za účelom výkonu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení

na územie Arménska rozhodnutím OHK PZ Ulič zo dňa 11. júna 2011 č. p. PPZ-HCP-SO15-

91-002/2011, ktorým mu bol uložený aj zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na päť

rokov, t.j. do 10. júna 2016. Vzhľadom na dôkazy vykonané v správnom, ako i súdnom konaní, je krajskému súdu zrejmé, že v prípade zaistenia osoby navrhovateľa boli splnené všetky

zákonom i medzinárodnými zmluvami ustanovené podmienky pre zaistenie osoby. V prípade

navrhovateľa bolo vykonateľným rozhodnutím OHK PZ Ulič dňa 11. júna 2011 rozhodnuté

o administratívnom vyhostení navrhovateľa, ako to už bolo uvedené.   Správny orgán je

v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel

vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo

k neprimeranému zásahu do práv účastníka chránených inými právnymi predpismi. Krajský

súd v tejto súvislosti udáva, že odporca postupoval správne a v súlade so zákonom,

pričom v konaní bola preukázaná odôvodnenosť zaistenia navrhovateľa pre výkon jeho

administratívneho vyhostenia a zároveň bola preukázaná dôvodnosť zásadného zásahu

do jeho osobnej slobody spočívajúcej v jeho umiestnení do ÚPZC v Sečovciach.“. Z domácej

právnej úpravy, zo záväznej judikatúry ESĽP, ale aj z komparatívnej judikatúry a vôbec

z podstaty zaistenia za účelom vyhostenia pritom, podľa Najvyššieho súdu SR, vyplýva,

že logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený,

preto bolo potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho

vyhostenia aspoň potenciálne možný. Námietky navrhovateľa, týkajúce sa účelnosti

a efektívnosti jeho zaistenia, tak zostali zo strany krajského súdu nezodpovedané a nebolo

objasnené ani to, či bol takýto postup v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a s čl. 5 ods. 4

Dohovoru, v nadväznosti na judikatúru ESĽP.

Vzhľadom k tomu, že účelnosťou a efektívnosťou zaistenia a vyhostiteľnosťou

navrhovateľa sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jeho

zaistenie, hoci formálne existovalo právoplatné rozhodnutie o vyhostení navrhovateľa

v rámci trestného konania. Z uvedeného dôvodu mal krajský súd dospieť k záveru,

že opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie trpí touto vadou, ktorá bola

spôsobilá vyvolať zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci na ďalšie

konanie. Keďže na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru

o potrebe zmeny napadnutého rozsudku č. k. 2Sp/17/2011-29 zo dňa 18. augusta 2011 tak,

že bolo účelné rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO15-147-001/2011 zo dňa 27. júla 2011

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 O. s. p. veta prvá v spojení s § 250l

ods. 2 O. s. p.).

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 250k ods. 1

O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. a v zmysle § 151 ods. 2 O. s. p. úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si navrhovateľ trovy

v zákonom stanovenej lehote neuplatnil a ani nevyčíslil v súlade s § 151 ods. 1 O. s. p.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e   j e prípustné.

V Bratislave 2. novembra 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková