Najvyšší súd
10Sža/52/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana
Moravu, v právnej veci navrhovateľa: T. K., nar. X., štátny príslušník Arménskej republiky,
t. č. miestom pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpený
Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o., M., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad
hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie
hraničnej kontroly Policajného zboru Ulič, 067 67 Ulič, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-SO15-147-001/2011 zo dňa 27. júla 2011, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/17/2011-29 zo dňa
18. augusta 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 2Sp/17/2011-29 zo dňa 18. augusta 2011 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu
č. p. PPZ-HCP-SO15-147-001/2011 zo dňa 27. júla 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 2Sp/17/2011-29 zo dňa 18. augusta 2011
potvrdil rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-SO15-147-001/2011 zo dňa 27. júla 2011,
ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o pobyte cudzincov“), zaistil dňom 27. júla 2011 navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný,
najviac však na šesť mesiacov (§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov) a umiestnil ho
v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej v texte aj len „ÚPZC Sečovce“)
podľa § 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.
Krajský súd v rozsudku uviedol, že z výroku aj z odôvodnenia rozhodnutia odporcu
vyplynulo, že navrhovateľ bol zaistený za účelom výkonu administratívneho vyhostenia,
ktorý mu bol uložený rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Ulič
(ďalej v texte aj len „OHK Ulič“) č.p. PPZ-HCP-SO15-91-002/2011 zo dňa 11. júna 2011
a ktorým mu bol uložený aj zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na päť rokov,
t.j. do 10. júna 2016. Súčasťou tohto rozhodnutia je aj výrok podľa § 55 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ktorým bol vylúčený odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu, v dôsledku čoho sa toto rozhodnutie stalo vykonateľným dňa
11. júna 2011, v tento deň si ho navrhovateľ osobne prevzal.
K odvolacej námietke ohľadom prebiehajúceho „Dublinského konania“ krajský súd
uviedol, že odporca vo svojom rozhodnutí dostatočne argumentoval údajmi zistenými
pri preverovaní osoby a dokladu predloženého navrhovateľom, ktoré sa nachádzajú
v administratívnom spise a z ktorých vyplýva, že navrhovateľovi na území Rakúska azyl
udelený nebol, ale má zákaz vstupu na územie Rakúska do 2. februára 2015, pričom sám
navrhovateľ sa rozporne vyjadroval o mieste svojho pobytu na území Rakúska. Prebiehajúce
dublinské konanie podľa krajského súdu nemá vplyv na výkon rozhodnutia o jeho
administratívnom vyhostení, pre ktorý bol navrhovateľ zaistený.
Krajský súd ďalej uviedol, že správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení
povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných
ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd konštatoval, že odporca postupoval
správne a v súlade so zákonom, pričom v konaní bola preukázaná odôvodnenosť zaistenia
navrhovateľa pre účel výkonu administratívneho vyhostenia a zároveň bola preukázaná
dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení
do ÚPZC Sečovce. Vzhľadom na dôkazy vykonané v správnom aj súdnom konaní bolo
krajskému súdu zrejmé, že v prípade zaistenia navrhovateľa boli splnené všetky zákonom
i medzinárodnými zmluvami ustanovené podmienky pre zaistenie osoby.
Krajský súd zvážil všetky skutočnosti a na ich základe, v súlade so zákonnými
ustanoveniami, v zmysle § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,
v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-
HCP-SO15-147-001/2011 zo dňa 27. júla 2011 ako zákonné potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Uviedol, že s rozsudkom
krajského súdu nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p. a to,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Navrhovateľ v odvolaní namietal rozpor výroku rozhodnutia o zaistení a jeho
odôvodnenia, nakoľko podľa výroku rozhodnutia môže byť navrhovateľ zaistený o viac ako
mesiac viac ako mal odporca v úmysle navrhovateľa zaistiť podľa odôvodnenia rozhodnutia,
keď z výroku rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ je zaistený od 27. júla 2011, na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov, avšak v odôvodnení rozhodnutia je
uvedené, že lehota zaistenia plynie od 11. júla 2011 – odo dňa zaistenia navrhovateľa
na základe už zrušeného rozhodnutia o jeho zaistení č. p.: PPZ-HCP-SO15-147/2011
z 11. júna 20011. Odporca tak svojím konaním predĺžil maximálne zákonom stanovenú lehotu
zaistenia navrhovateľa, rozhodnutie je preto v rozpore so zákonom a je nepreskúmateľné
pre svoju nezrozumiteľnosť. Samotný výrok rozhodnutia si podľa navrhovateľa protirečí
v tom, že odporca na jednom mieste uvádza, že zaisťuje navrhovateľa najviac na šesť
mesiacov a následne, že môže túto lehotu predĺžiť najviac o 12 mesiacov. Navrhovateľ tak nemá právnu istotu v tom, ako dlho bude v zmysle takéhoto výroku pozbavený svojej osobnej
slobody.
Krajský súd k tejto námietke, ktorú navrhovateľ predložil už v prvostupňovom
súdnom konaní, uviedol, že odporca podľa neho postupoval správne, ak v odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že lehota zaistenia navrhovateľa sa počíta už od 11. júna 2011,
teda od prvého zaistenia navrhovateľa a dodal, že sa tak do zaistenia započíta čas, na ktorý bol
navrhovateľ zaistený na základe predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení. Podľa jeho názoru
je výrok rozhodnutia v súlade so zákonným ust. § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov,
v zmysle ktorého cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však
na šesť mesiacov s tým, že policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia
najviac o 12 mesiacov z dôvodov uvedených v tomto ustanovení zákona.
Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že prvýkrát bol zaistený rozhodnutím odporcu
č. p.: PPZ-HCP-SO15-147/2011 z 11. júna 2011, pričom uvedené rozhodnutie bolo
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 2Sp/14/2011 z 13. júla 2011 zrušené a vrátené
na ďalšie konanie. Navrhovateľ bol zo zaistenia prepustený v zmysle príkazu na prepustenie
dňa 27. júla 2011. Týmto dňom mu začala plynúť 30 dňová zákonná lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky, počas ktorej sa podľa navrhovateľa cudzincovi maximálne
na 30 dní formálne legalizuje pobyt, aby mu bolo umožnené vyriešiť jeho vycestovanie
z územia Slovenskej republiky, miesto toho bol navrhovateľ bezprostredne po prepustení
zaistený. Nepretržitosť zaistenia je podľa navrhovateľa podčiarknutá aj tým, že v zmysle
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa lehota zaistenia navrhovateľa má počítať odo dňa
11. júla 2011, teda od zaistenia navrhovateľa podľa dnes už zrušeného rozhodnutia o zaistení
z 11. júla 2011. Krajský súd sa podľa navrhovateľa s námietkou jeho zaistenia v čase, keď mu
bola určená 30 dňová lehota na vycestovanie nijako nevysporiadal.
V odvolaní navrhovateľ ďalej uviedol, že vinou odporcu vznikla okolo neho
nezrozumiteľná situácia. Rozhodnutím odporcu bol totiž administratívne vyhostený
do Arménska. Po vydaní tohto rozhodnutia príslušné orgány iniciovali začiatok
tzv. „Dublinského konania“ s cieľom presunúť zodpovednosť za rozhodovanie o azylovej
žiadosti účastníka konania do Rakúska. Z uvedeného podľa navrhovateľa jednoznačne
vyplýva, že príslušné orgány iniciujú odsun navrhovateľa do Rakúska a nie do Arménska.
Ak teda odporca zaistil navrhovateľa za účelom realizácie rozhodnutia o administratívnom vyhostení do Arménska, ale uskutočňuje kroky k jeho odsunu do Rakúska, je jeho zaistenie
neúčelné, pričom sa odvolával na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010 (ďalej len „nález“), ako aj rozhodnutie
Najvyššího správního soudu č. k.: 2 As 80/2009-66, na ktorý Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojom náleze poukazuje. Krajský súd podľa navrhovateľa nesprávne právne
posúdil vec, ak uviedol, že prebiehajúce Dublinské konanie nemá vplyv na výkon rozhodnutia
o administratívnom vyhostení navrhovateľa.
Navrhovateľ ďalej konštatoval, že rozhodnutie odporcu nebolo možné považovať
za riadne odôvodnené tak, ako si to vyžaduje § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok), v znení neskorších predpisov a poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sža/94/2010, z ktorého vyplýva, že správny orgán musí
v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť
dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany
účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom, pričom rozhodnutie odporcu
je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
Navrhovateľ v odvolaní poukázal na tzv. návratovú smernicu – smernicu Európskeho
parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich
území (ďalej len „Smernica“ alebo „návratová smernica“), ktorá v čl. 15 ustanovuje, kedy je
možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate; sú tam uvedené len dva
dôvody – existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu
alebo odsunu. Ďalej uviedol, že odporca nevenoval žiadnu pozornosť ani zneniu Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý má v zmysle čl. 7
ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi SR. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f)
Dohovoru možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného
zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa
zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie
o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(navrhovateľ poukázal na rozhodnutia vo veci Singh proti Českej republike, sťažnosť
č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005 a Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok
z 05.08.1998), aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne
a účelné a všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Krajský súd sa podľa názoru navrhovateľa s námietkou ohľadom neskúmania zákonnosti jeho zaistenia podľa uvedených
predpisov nevysporiadal.
Na záver odvolania navrhovateľ požiadal o urýchlené rozhodnutie v zmysle čl. 5
ods. 4 Dohovoru a nálezu Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 6/07-52 z 10. apríla 2008.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril prípisom zo dňa 14. septembra 2011,
v ktorom uviedol, že zotrváva na dôvodoch uvedených v preskúmavanom rozhodnutí,
nakoľko boli splnené všetky zákonné dôvody uvedené v § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov.
Podľa názoru odporcu je napádané rozhodnutie v súlade so zákonmi, vychádza
zo spoľahlivo zisteného stavu veci a obsahuje predpísané náležitosti. Správny orgán
pre vydanie rozhodnutia zisťoval presne a úplne stav veci a za tým účelom obstaral potrebné
podklady pre rozhodnutie. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Kódexu schengenských hraníc, bol
navrhovateľ ako občan tretej krajiny povinný mať platný cestovný doklad alebo doklad,
ktorý ho oprávňuje prekročiť hranicu. Túto povinnosť účastník konania nesplnil a tým naplnil
skutkovú podstatu priestupku podľa ust. § 76 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov,
pretože sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky. Aj keď navrhovateľ svojmu
právnemu zástupcovi uviedol, že je žiadateľom o azyl v Rakúskej republike, odporca
zaobstaral dôkazy, ktoré toto tvrdenie navrhovateľa nepotvrdzujú.
Výrok napadnutého rozhodnutia o zaistení č. p.: PPZ-HCP-SO15-147-001/2011
z 27. júla 2011 je formulovaný presne, stručne a určito, pričom obsahuje rozhodnutie vo veci
s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, s určením lehoty
na zaistenie. V súlade so zákonom je aj časť výroku, kde zákon o pobyte cudzincov
v ustanovení § 62 ods. 3 umožňuje policajnému útvaru predĺžiť lehotu zaistenia najviac
o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne
nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad
v lehote šesť mesiacov.
V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uviedol, že lehota na zaistenie plynie
účastníkovi konania dňom 11. júna 2011, kedy bolo vydané prvotné rozhodnutie o zaistení, ktoré bolo Krajským súdom v Košiciach zrušené. Aj keď prvotné rozhodnutie de iure
neexistuje, účastníkovi konania bola zaistením obmedzená osobná sloboda dňom
11. júna 2011, správny orgán preto považoval za zákonné začať počítať lehotu zaistenia dňom
11. júna 2011, z dôvodu dodržania času zaistenia uvedenom v ust. § 62 ods. 3 zákona
o pobyte cudzincov, čo znamená, že do zákonnej lehoty najviac šesť mesiacov sa započíta
i doba zaistenia na základe predchádzajúceho zrušeného rozhodnutia. Na základe uvedeného
odporca nepovažuje stanovenie začiatku plynutia lehoty na zaistenie dňom 11. júna 2011
za rozpor medzi výrokom a odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ani nečiní výrok
rozhodnutia nezrozumiteľným.
Správny orgán dospel k záveru, že navrhovateľ naplnil zákonný dôvod
administratívneho vyhostenia podľa § 57 ods. 1 písm. b) prvý bod zákona o pobyte cudzincov
a to tým, že sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez oprávnenia. Správny orgán
skúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1, 2 zákona
o pobyte cudzincov, ako aj okolnosti vedúce k administratívnemu vyhosteniu navrhovateľa
v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd podľa čl. 3 a 8, pričom dospel
k odôvodnenému záveru, že neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa
do Arménska alebo inej krajiny, ktorá ho príjme na svoje územie, teda považuje zaistenia
navrhovateľa za účelom administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne a to aj s ohľadom
na ust. § 59 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, pretože cudzinec nemôže vycestovať,
lebo nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.
K námietke ohľadom prebiehajúceho „Dublinského konania“ uviedol, že konanie bolo
začaté Dublinským strediskom Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, na základe žiadosti
ÚPZC Sečovce a má za to, že iným útvarom iniciované „Dublinské konanie“ nezakladá
neúčelnosť rozhodnutia o zaistení, ktoré bolo vydané OHK Ulič. Konanie doposiaľ nebolo
ukončené a samotné začatie tohto konania neznamená automaticky odsun navrhovateľa
do Rakúska. Zdôraznil, že podľa zistení OHK PZ Ulič má navrhovateľ zákaz vstupu
na územie Rakúska do 02. februára 2015.
K námietke navrhovateľa, že správny orgán sa nezaoberal návratovou smernicou
uviedol, že v prílohe č. 2 zákona o pobyte cudzincov v bode 11 zoznamu preberaných aktov
Európskych spoločenstiev a Európskej únie je uvedená práve táto smernica. Z tohto dôvodu
možno logicky usúdiť, že zákonný postup v zmysle ustanovení zákona o pobyte cudzincov je postupom v intenciách návratovej smernice. Vytýkal navrhovateľovi neúplné a do určitej
miery nepresné parafrázovanie znenia čl. 15 návratovej smernice, ktorý znie: „Pokiaľ sa
v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie
opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému
prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to
najmä keď:
a) existuje riziko úteku, alebo
b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy
návratu alebo odsunu.
Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy
na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.“
V prípade navrhovateľa možno za vyhýbanie resp. bránenie procesu prípravy návratu alebo
odsunu považovať zmätočné, neúplné a zavádzajúce údaje týkajúce sa jeho vycestovania
z domovskej krajiny a jeho pobytu na území Rakúskej republiky, ktoré podal správnemu
orgánu, ako aj svojmu právnemu zástupcovi.
Odporca považuje svoj postup, kedy navrhovateľa zaistil bezprostredne po prepustení
za jediné možné, účelné a efektívne riešenie, pretože by jeho pobyt na území Slovenskej republiky nebol legálny z dôvodu, že navrhovateľ nemá cestovný doklad alebo doklad, ktorý
ho oprávňuje k pobytu na území Slovenskej republiky, teda jeho vycestovanie by bolo
nereálne a zákonnou cestou neuskutočniteľné. Odporca je pritom presvedčený, že jediným
dôvodom, ktorý umožňuje účastníkovi konania zotrvávať na území Slovenskej republiky je
prebiehajúce konanie o vyhostení a konanie o zaistení, teda z dôvodu, pre ktorý bol účastník
konania zaistený.
Na záver odporca uviedol, že svojím postupom nijako nepoškodil navrhovateľa v jeho
právach a právom chránených záujmoch, rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bolo vydané
zákonným spôsobom a jeho pozbavenie osobnej slobody bolo efektívne a účelné.
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. preskúmavajú súdy v správnom súdnictve na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom
rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
„Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ
v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa
primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou
§ 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).
Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ bol dňa 10. júna 2011
o 14:55 hod. podľa ust. § 18 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore predvedený
na OHK PZ Ulič. Pri predvádzaní navrhovateľ predložil doklad žiadateľa o azyl v Rakúskej
republike, s dátumom vydania 22. decembra 2004. Previerku osoby a dokladu na základe
žiadosti OHK PZ Ulič vykonala rakúska strana Spoločného kontaktného pracoviska Jarovce –
Kittsee, pričom bolo zistené, že navrhovateľ bol na území Rakúskej republiky žiadateľom
o azyl, toto konanie však bolo 02. februára 2009 zastavené a azyl mu udelený nebol.
Výsledkom previerky bolo aj zistenie, že navrhovateľ má udelený zákaz vstupu na územie
Rakúska do 02. februára 2015 a v súčasnosti nemá žiadny pobyt na území Rakúska.
Z uvedeného odporcovi vyplynulo, že navrhovateľ sa na území Slovenskej republiky zdržiava
neoprávnene, bez platného cestovného dokladu alebo dokladu, ktorý ho oprávňuje
prekračovať hranice a platného víza, čím porušil ust. čl. 5 ods. 1 písm. a) Nariadenia Rady ES
č. 526/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty priestupku podľa ust. § 76 ods. 1
písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutím OHK PZ Ulič č. p.: PPZ-HCP-SO15-
147/2011 z 11. júna 2011 bol navrhovateľ podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov o 11:00 hod. zaistený na účel administratívneho vyhostenia a o 16:00 hod.
umiestnený v ÚPZC Sečovce. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom
právneho zástupcu opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý podľa § 250j ods. 2
písm. c), d) O. s. p. toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil OHK PZ Ulič na ďalšie konanie.
V rozsudku 2SP/14/2011 zo dňa 10. júla 2011 krajský súd uviedol okolnosti, s ktorými sa mal
správny orgán pri vydaní nového rozhodnutia vysporiadať.
Navrhovateľ bol 27. júla 2011 o 13:00 hod. prepustený z ÚPZC Sečovce a následne
na OHK PZ Ulič vypočutý za prítomnosti tlmočníka z jazyka ruského Mgr. I. V. Dňa 27. júla
2011 o 17:00 hod. bol navrhovateľ rozhodnutím OHK PZ Ulič č. p.: PPZ-HCP-SO15-147-
001/2011, zo dňa 27. júla 2011 podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov
zaistený na účel administratívneho vyhostenia. Navrhovateľ odmietol podpísať svoju výpoveď zo dňa 27. júla 2011 a rovnako odmietol podpísať a prevziať vydané rozhodnutie
o zaistení. Podľa ust. § 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bol navrhovateľ 27. júla 2011
o 21:30 hod. umiestnený v ÚPZC Sečovce. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ
opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý rozsudkom č. k. 2Sp/17/2011-29
zo dňa 18. augusta 2011 rozhodnutie odporcu potvrdil.
Podľa § 250i veta prvá O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd SR“), ako súd odvolací
(§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru, že rozsudok krajského súdu bolo potrebné
zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2
O. s. p. v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 2. novembra 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/17/2011-29 zo dňa 18. augusta 2011, ktorým
bolo potvrdené rozhodnutie č. p.: PPZ-HCP-SO15-147-001/2011 zo dňa 27. júla 2011,
ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa
na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (§ 62 ods. 3 zákona o pobyte
cudzincov) a podľa § 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil v ÚPZC Sečovce.
Preto primárne, v medziach odvolania, preskúmal Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj
napadnuté rozhodnutie odporcu, a to najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami navrhovateľa, uvedenými v opravnom prostriedku a z takto
vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
odporcu.
Podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť
cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť
mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12
mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho
administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne
nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad
v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. (§ 62
ods. 3 zákona o pobyte cudzincov)
Podľa § 63 písm. e) a f) zákona o pobyte cudzincov je policajný útvar povinný skúmať
po celý čas zaistenia cudzinca, či trvá účel zaistenia a je povinný zaisteného cudzinca
bez zbytočného odkladu prepustiť, ak zanikol účel zaistenia, na základe rozhodnutia súdu
alebo ak uplynula lehota zaistenia.
Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné
zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi
(čl. 7 ods. 5 Ústavy SR). V článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je uvedené, že každý má právo
na slobodu a osobnú bezpečnosť a nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom a pod písm. f) je
uvedené zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť
naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon
správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. Z rozhodnutia odporcu vyplýva,
že navrhovateľa zaistil na maximálne možnú dobu – na 6 mesiacov, pritom otázkami
efektívnosti a účelnosti zaistenia sa vôbec nezaoberal. Najvyšší súd SR dal v súvislosti
s odvolacími námietkami navrhovateľa ohľadne efektívnosti a účelnosti jeho zaistenia
do pozornosti právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze
č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010, ktorý rozhodoval v obdobnej veci (rozdiel
bol v tom, že v preskúmavanom prípade išlo o výkon trestu vyhostenia a nie o výkon
administratívneho vyhostenia), pričom uviedol: „Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom
prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného
účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon
umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu,
u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto
pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť
nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené
väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania
menej závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne
právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“) posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia.
Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je
potrebné takto skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom
je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom
konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5
ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha
konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či
priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia.“ Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom
medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP – napr. vo veci Samie Ali vs. Suisse, Agnissan vs. Denmark, Abdolkhani and Karimnia vs. Turkey. Ústavný súd
Slovenskej republiky navyše poukázal aj na české prípady, rozhodované Nejvyšším správním
soudem – rozsudok č. k. 1 As 12/2009-61 a rozsudok č. k. 2 As 80/2009-66.
Na základe vyššie citovanej časti odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky konštatoval Najvyšší súd SR, že v predmetnej veci došlo k pochybeniu zo strany
správneho orgánu, aj krajského súdu. Správny orgán sa otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa
vôbec nezaoberal a napriek tomu, že bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa
navrhovateľovou námietkou účelnosti a efektívnosti zaistenia, a to najmä z pohľadu reálnosti
jeho vyhostiteľnosti, krajský súd iba uviedol: „Z výroku rozhodnutia odporcu o zaistení
navrhovateľa, rovnako ako z odôvodnenia tohto rozhodnutia, krajskému súdu vyplynulo,
že navrhovateľ bol zaistený za účelom výkonu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení
na územie Arménska rozhodnutím OHK PZ Ulič zo dňa 11. júna 2011 č. p. PPZ-HCP-SO15-
91-002/2011, ktorým mu bol uložený aj zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na päť
rokov, t.j. do 10. júna 2016. Vzhľadom na dôkazy vykonané v správnom, ako i súdnom konaní, je krajskému súdu zrejmé, že v prípade zaistenia osoby navrhovateľa boli splnené všetky
zákonom i medzinárodnými zmluvami ustanovené podmienky pre zaistenie osoby. V prípade
navrhovateľa bolo vykonateľným rozhodnutím OHK PZ Ulič dňa 11. júna 2011 rozhodnuté
o administratívnom vyhostení navrhovateľa, ako to už bolo uvedené. Správny orgán je
v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel
vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo
k neprimeranému zásahu do práv účastníka chránených inými právnymi predpismi. Krajský
súd v tejto súvislosti udáva, že odporca postupoval správne a v súlade so zákonom,
pričom v konaní bola preukázaná odôvodnenosť zaistenia navrhovateľa pre výkon jeho
administratívneho vyhostenia a zároveň bola preukázaná dôvodnosť zásadného zásahu
do jeho osobnej slobody spočívajúcej v jeho umiestnení do ÚPZC v Sečovciach.“. Z domácej
právnej úpravy, zo záväznej judikatúry ESĽP, ale aj z komparatívnej judikatúry a vôbec
z podstaty zaistenia za účelom vyhostenia pritom, podľa Najvyššieho súdu SR, vyplýva,
že logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený,
preto bolo potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho
vyhostenia aspoň potenciálne možný. Námietky navrhovateľa, týkajúce sa účelnosti
a efektívnosti jeho zaistenia, tak zostali zo strany krajského súdu nezodpovedané a nebolo
objasnené ani to, či bol takýto postup v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a s čl. 5 ods. 4
Dohovoru, v nadväznosti na judikatúru ESĽP.
Vzhľadom k tomu, že účelnosťou a efektívnosťou zaistenia a vyhostiteľnosťou
navrhovateľa sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jeho
zaistenie, hoci formálne existovalo právoplatné rozhodnutie o vyhostení navrhovateľa
v rámci trestného konania. Z uvedeného dôvodu mal krajský súd dospieť k záveru,
že opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie trpí touto vadou, ktorá bola
spôsobilá vyvolať zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci na ďalšie
konanie. Keďže na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru
o potrebe zmeny napadnutého rozsudku č. k. 2Sp/17/2011-29 zo dňa 18. augusta 2011 tak,
že bolo účelné rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO15-147-001/2011 zo dňa 27. júla 2011
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 O. s. p. veta prvá v spojení s § 250l
ods. 2 O. s. p.).
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 250k ods. 1
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. a v zmysle § 151 ods. 2 O. s. p. úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si navrhovateľ trovy
v zákonom stanovenej lehote neuplatnil a ani nevyčíslil v súlade s § 151 ods. 1 O. s. p.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 2. novembra 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková