10Sža/2/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a z členov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu v právnej veci navrhovateľa I. J., narodeného XX. R. XXXX, štátny príslušník Tureckej republiky, posledne trvale bytom Mersin, Turecko, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru, 076 77 Veľké Slemence, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-SO16-127-009/2013 zo dňa 19. novembra 2013 o zaistení navrhovateľa, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/58/2013-35 zo dňa 18. decembra 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/58/2013-35 zo dňa 18. decembra 2013 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I. Správne konanie

Odporca rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-127-009/2013 zo dňa 19. novembra 2013 v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „ZPC“) zaistil navrhovateľa dňom 19. novembra 2013 v čase o 18:30 hod. na dobu 5 mesiacov do 19. apríla 2014 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka konania. Na výkon jeho zaistenia určil útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC“). Rozhodnutie o zaistení odôvodnil odporca tým, že obmedzil navrhovateľa na osobnej slobode po neoprávnenom prekročení Schengenskej hranice dňa 18. novembra 2013 o 14.35 hod. po tom, čo bol 6minút predtým spozorovaný kamerovým systémom, ako hranicu prekračuje. Neoprávneným prekročením hranice mimo hraničného priechodu sa zároveň neoprávnene zdržiaval na území SR, čím porušil ustanovenie článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Rady ES 562/2006, čím sa dopustil priestupkov podľa § 116 ods. 1 písm. a/ a § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.

II. Konanie pred súdom I. stupňa

Krajský súd v Košiciach na základe včas podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v bode I. opravného prostriedku boli iba odcitované dôvody odôvodnenia napadnutého rozhodnutia s námietkou, že odporca dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, no bez uvedenia konkrétnych skutočností odôvodňujúcich tento záver. V bode II. opravného prostriedku sa námietka týkala aplikácie Návratovej smernice s tým, že zaistenie navrhovateľa nie je prípustné, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie o jeho návrate, ktoré rozhodnutím odporcu bolo prerušené a nemôže pokračovať až do ukončenia azylového konania a preto ani nemôže spĺňať nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti, aj s poukazom na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odporca k tomu uviedol, že rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení nemá za následok, že voči cudzincovi neprebieha konanie o jeho návrate a zaistenie spĺňa požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti. Krajský súd správnosť jeho postupu vyvodzuje zo znenia § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého „ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa odseku 1 písmeno a/ a policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia, policajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny ihneď prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 4 alebo vyžiadania informácie podľa § 83 ods. 7.“ Na to nadväzuje ustanovenie § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého, ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o udelenie azylu, policajný útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu. K námietke zmätočnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu pre nezrozumiteľnosť dôvodov, nakoľko odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, teda na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odporca odvolával na realizáciu readmisnej dohody uzavretej medzi ES a Ukrajinou, odporca uviedol, že existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení je nutným predpokladom výkonu readmisie v zmysle readmisnej dohody vzhľadom na ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Predtým, ako sa takáto osoba z územia Slovenskej republiky vyhostí, musí mať uloženú povinnosť opustiť územie Slovenskej republiky. Krajský súd k oprávnenosti takéhoto postupu odporcu dodal, že samotné administratívne vyhostenie je upravené v 4. časti prvej hlavy zákona o pobyte cudzincov. Na rozhodovanie o administratívnom vyhostení v zmysle § 83 tohto zákona potom nadväzuje ustanovenie § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov o výkone rozhodnutia o administratívnom vyhostení, v zmysle ktorého policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak má byť štátny príslušník tretej krajiny podľa medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného štátu. K námietke, že odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým navrhovateľa zaistil na účel konania o administratívnom vyhostení bez bližšieho konkretizovania predmetného konania o administratívnom vyhostení jeho spisovou značkou, krajský súd uvádza, že obdobne, ako je to v prípade zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, t. j. na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, identifikácia takéhoto rozhodnutia jeho spisovou značkou a dátumom vydania rozhodnutia je esenciálnou zložkou rozhodnutia, tak i v tomto konaní je žiaduce konkretizovanie predmetného konania aj jeho spisovou značkou (v zmysle rozhodnutia o prerušení konania o administratívnom vyhostení na č. l. 13 administratívneho spisuje takéto konanie vedené OHK PZ Veľké Slemence podľa prvej hlavy, štvrtej časti zákona o pobytecudzinca pod číslom PPZ-HCP-SO16-127/2013). Odporca však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na začatie konania o administratívnom vyhostení s tým, že účastník konania počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013 zo dňa 19. novembra 2013 prejavil vôľu požiadať na území SR o udelenie azylu, teda aspoň v odôvodnení napadnutého rozhodnutia identifikoval jeden z úkonov konania o administratívnom vyhostení. Ďalej sa navrhovateľ zaoberal účelom zaistenia a primeranosťou zásahu do práv účastníka konania. Vychádzal pritom z právneho názoru, vysloveného Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa 13. mája 2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, ako aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24. septembra 2013, že „ak zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa článku 15 Návratovej smernice a pro futuro bude nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany". Podľa názoru navrhovateľa mal odporca ukončiť jeho zaistenie v právnom režime Návratovej smernice a keďže tak nespravil, vážne pochybil. Odporca k tomu tiež poukázal na názor vyslovený v citovanom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ s tým, že pokiaľ zaistený cudzinec podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, ak je táto žiadosť podaná účelovo (slovami súdneho dvora, iba s cieľom pozdržať, alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zariadení. Krajský súd sa stotožnil s vyjadrením odporcu, že žiadosť navrhovateľa bola podaná účelovo, ako sa tým odporca podrobne zaoberal v napadnutom rozhodnutí a dospel tiež k správnemu záveru, že naďalej trvá účel zaistenia, ako to ukladá ustanovenie § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca tiež náležite vyhodnotil a skutkovo podložil existenciu rizika úteku navrhovateľa, ako je to uvedené v § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov. Za neopodstatnenú považoval krajský súd v tejto súvislosti aj námietku s poukazom na právny názor vyslovený v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého je nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podal žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj z administratívneho spisu odporcu, odporca prvýkrát zaistil navrhovateľa rozhodnutím o zaistení cudzinca č. p. PPZ-HCP-SO16-127-006/2013 zo dňa 19. novembra 2013, ktorým navrhovateľa zaistil dňom 19. novembra 2013 v čase od 12:30 hod. na dobu 48 hodín, teda do 21. novembra 2013 do 12:30 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka konania a na výkon jeho zaistenia určil OHK PZ Veľké Slemence. Uvedené rozhodnutie navrhovateľ prevzal dňa 19. novembra 2013 o 12:30 hod. Toho istého dňa bol navrhovateľ vypočutý do zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-127- 007/2013, a to v čase od 16:00 hod. do 17:20 hod. k skutočnostiam, týkajúcim sa prekročenia štátnej hranice SR. Navrhovateľ až v zmysle tejto zápisnice požiadal o azyl v Slovenskej republike napriek tomu, že uviedol, že cieľom jeho cesty bolo Poľsko, kde chcel požiadať o medzinárodnú ochranu. Následne odporca rozhodol rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-127-008/2013 zo dňa 19. novembra 2013 o prerušení konania o administratívnom vyhostení, vedeného OHK PZ Veľké Slemence podľa prvej hlavy štvrtej časti zákona o pobyte cudzincov pod č. PPZ-HCP-SO16-127/2013. Odporca potom opätovne rozhodol o zaistení cudzinca napadnutým rozhodnutím. Odporca teda postupoval zákonne, keď bezprostredne po tom, čo navrhovateľ prejavil úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu, znova rozhodol o zaistení navrhovateľa s uvedením konkrétnych dôvodov, ktoré ho k prijatiu takéhoto záveru viedli. K ďalšej námietke navrhovateľa krajský súd udáva, že odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal možnosťou uplatnenia § 89 zákona o pobyte cudzincov ako miernejším prostriedkom, no dospel k záveru, že nie je možné navrhovateľovi namiesto zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky, čo odôvodnil osobnými pomermi navrhovateľa. K tvrdeniu v opravnom prostriedku, že navrhovateľ v súlade s článkom 31 Ženevského dohovoru bezprostredne po zadržaní (5 minút po prekročení štátnej hranice), ihneď po zabezpečení tlmočenia prejavil pred odporcom vôľu požiadať o udelenie azylu na území SR a zároveň svoju žiadosť dostatočne odôvodnil, krajský súd uviedol, že toto tvrdenie nemá oporu ani v administratívnom spise odporcu. Z neho vyplývajú skutočnosti, svedčiace o účelovosti žiadosti o azyl tak, ako to uviedol odporca v odôvodnenínapadnutého rozhodnutia. Zo spisového materiálu tiež vyplýva tak, ako je to uvedené v napadnutom rozhodnutí, že odporca nepožiadal o azyl ani pri svojom prvom výsluchu, ako to vyplýva zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-127-005/2013 zo dňa 19. novembra 2013, v čase od 11:20 hod. do 11:45 hod. kedy uviedol, že po prekročení štátnej hranice SR videl policajné auto, chcel sa prihlásiť, ale najskôr si zapálil cigaretu a ak by nevidel po prekročení štátnej hranice príslušníkov PZ, snažil by sa dostať do Poľska. Spisový materiál tiež vyvracia tvrdenie navrhovateľa, že neunikal príslušníkom PZ, ani sa nesnažil skryť, pričom touto skutočnosťou sa odporca podrobne zaoberal v napadnutom rozhodnutí. Krajský súd k tomu dodal, že v zmysle článku 31 Ženevského dohovoru zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú stíhať pre nezákonný vstup alebo prítomnosť na území štátu takých utečencov, ktorí pri príchode priamo z územia, kde ich život alebo sloboda boli ohrozené v zmysle článku 1, vstúpia alebo sú prítomní na území daného štátu bez povolenia za predpokladu, že sa sami prihlásia bez meškania na úradoch a odôvodnia svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť na území daného štátu. Odporca vo svojom rozhodnutí v súvislosti s týmto článkom správne konštatoval, že navrhovateľ po neoprávnenom prekročení štátnej hranice z územia Ukrajiny na územie SR neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré nasvedčovali tomu, že na území Ukrajiny boli jeho život alebo sloboda ohrozené a taktiež sa bez meškania neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný postup. Odporca aj vo vzťahu k podmienkam administratívneho vyhostenia navrhovateľa a jeho realizácie poukázal na to, že Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za bezpečnú krajinu, v ktorej by život alebo sloboda účastníka konania neboli ohrozené. Navyše, zo spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ požiadal o azyl až po doručení prvého rozhodnutia o jeho zaistení. Navrhovateľ tiež poukázal na právny názor NS SR, ktorý vyslovil v rozhodnutí sp. zn. 10Sza/4/2013 zo dňa 9. apríla 2013, v zmysle ktorého štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má úmysel vstúpiť na územie SR a zdržať sa na ňom z dôvodu, aby mohol požiadať o azyl, by sa nemal považovať za neoprávnene sa zdržujúceho na území členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl. Krajský súd naproti tomu poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Mehmet Arslan proti Polícii SR zo dňa 30. mája 2013 C-534/11, na ktorý poukázali obaja účastníci konania. V zmysle tohto rozhodnutia Smernica Rady ES 2003/9/ES zo dňa 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl a Smernica 2005/85 nebránia tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení na základe článku 15 Smernice 2008/115 podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle Smernice 2005/85 ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu. Odporca teda správne postupoval v zmysle tohto rozsudku, keď náležite odôvodnil účelnosť podania žiadosti o azyl a odôvodnil tiež, v čom spočíva riziko úteku zo strany navrhovateľa. Ďalej poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 10Sza/7/2012 v súvislosti s § 3 ods. 8 zákona o azyle s tým, že odporca mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení a jeho žiadosť postúpiť Migračnému úradu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom a navrhovateľa prepustiť v súlade s ustanovením § 77 ods. 4 a § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov, k čomu odporca uviedol, že navrhovateľ síce požiadal o udelenie azylu pred vydaním napadnutého rozhodnutia, avšak v čase zaistenia predchádzajúcim rozhodnutím. Za podstatnú v tomto smere považuje krajský súd skutočnosť, že odporca reagoval na žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu na území SR prerušením konania o administratívnom vyhostení a vzhľadom na ustanovenie § 88 ods. 11 zákona o azyle práve vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení po predchádzajúcom rozhodnutí o zaistení navrhovateľa na dobu 48 hodín. Napokon navrhovateľ namietal dobu zaistenia na 5 mesiacov napriek tomu, že konanie o azyle nie je vo väčšine prípadov jednostupňovým konaním, ale pokračuje v konaní pred prvostupňovým súdom, prípadne odvolacím Najvyšším súdom SR, v dôsledku čoho vzhľadom na dĺžku konania pred súdnymi orgánmi môže azylové konanie trvať aj sedem mesiacov a z toho dôvodu považoval pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa za neprimerané a neúčelné. Odporca k tomu uviedol, že odvolanie je fakultatívnou časťou konania o azyle, ktoré nemusí nastať a preto pri určení lehoty zaistenia naň správny orgán nemôže prihliadať. V prípade odvolacieho konania je to dôvod na skúmanie účelu zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd k tomu dodal, že ak by správny orgánprihliadol na možné trvanie konania o azyle v dĺžke sedem mesiacov, táto skutočnosť by absolútne znemožňovala zaistenie príslušníka tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl vzhľadom na zákonnú dĺžku trvania zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov. Aj Súdny dvor EÚ v niekoľkokrát citovanom rozhodnutí vo veci C-534/11 v bode 60 rozsudku v spojitosti s bodom 57 poukázal na to, že „keď bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený na základe článku 15 Smernice 2008/115 z dôvodu, že jeho správanie vyvolávalo obavu, že pri absencii takého zaistenia by utiekol a maril by svoje vyhostenie a keď bola žiadosť o azyl zrejme podaná iba s cieľom oddialiť, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o návrate, ktoré bolo voči nemu vydané, treba konštatovať, že také okolnosti skutočne môžu odôvodniť ponechanie uvedeného štátneho príslušníka v zaistení aj po podaní žiadosti o azyl. Keby členské štáty nemohli za takých podmienok zabrániť tomu, aby dotknutá osoba podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahla prepustenie, bol by tým narušený cieľ tejto smernice, ktorým je účinný návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín.“ V zmysle bodu 58 tohto rozsudku „vnútroštátne ustanovenie, ktoré za takých podmienok umožňuje ponechať žiadateľa v zaistení, je totiž v súlade s článkom 18 ods. 1 Smernice 2005/85, keďže toto zaistenie nevyplýva z podania žiadosti o azyl, ale z okolností, ktoré charakterizujú individuálne správanie tohto žiadateľa pred podaním tejto žiadosti a pri jej podaní.“ Na uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EU poukázal vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24. septembra 2013 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Zdôraznil, že „ak policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. Zdôraznil tiež, že je nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany.“

III. Odvolanie a vyjadrenie k nemu

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote navrhovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na článok 1, 2 a 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), ako aj § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem vymedzených prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom. Uviedol, že z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyplýva, že limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnej slobody možno osobu, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP, napr. vo veci Samie AU v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Podľa citovaného nálezu ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je úzka súvislosť, keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore. Navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, že z výroku napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, že odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, a to na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odporca odvoláva na realizáciu readmisnej dohody uzatvorenej medzi ES a Ukrajinou, keď okrem iného uvádza, že „v prípade odpadnutia dôvodov prerušenia konania oadministratívnom vyhostení bude možné pokračovať v konaní o administratívnom vyhostení a v prípade vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa ho bude možné vyhostiť na Ukrajinu v zmysle readmisnej dohody medzi ES a Ukrajinou (...) Takýmto právnym dôvodom je podľa názoru správneho orgánu aj výkon readmisie v zmysle readmisnej dohody... “ Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v rozpore s výrokom napadnutého rozhodnutia predpokladá odsun navrhovateľa na základe readmisnej dohody v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. Z tohto dôvodu považuje napadnuté rozhodnutie odporcu za zmätočné a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov. Navyše, odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia uvádza, že navrhovateľa zaistil na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak vo výroku absentuje špecifikácia predmetného konania o administratívnom vyhostení jeho spisovou značkou. Zákon o pobyte cudzincov rozlišuje niekoľko účelov zaistenia cudzinca, pričom tomu ktorému účelu zaistenia uvedenému vo výroku rozhodnutia správneho orgánu musí náležite zodpovedať aj odôvodnenie tohto rozhodnutia. A teda samotný zákonodarca rozlišuje zaistenie cudzinca na účel konania o administratívnom vyhostení cudzinca resp. na účel výkonu administratívneho vyhostenia a zaistenie cudzinca na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy (t. j. v tomto prípade podľa readmisnej dohody uzatvorenej medzi EÚ a Ukrajinou). Postup príslušných štátnych orgánov v konaní o administratívnom vyhostení upravuje zákon o pobyte cudzincov v súlade s tzv. návratovou smernicou, naopak postup príslušných štátnych orgánov realizujúcich návrat resp. readmisiu cudzinca je upravený v štandardnej medzinárodnej zmluve, pričom medzi oboma spôsobmi odsunu existuje okrem iného základný rozdiel spočívajúci v neformálnosti a bezodkladnosti vrátenia cudzinca na základe medzinárodných tzv. readmisných dohôd. Vzhľadom k uvedenému sa navrhovateľ nemôže stotožniť s názorom prvostupňového súdu, že rozhodnutie odporcu nie je zmätočné a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov. Pokiaľ ide o namietanú absenciu špecifikácie konania o administratívnom vyhostení navrhovateľa vo výroku napadnutého rozhodnutia, nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu, že odporca aspoň v odôvodnení napadnutého rozhodnutia identifikoval jeden z úkonov konania o administratívnom vyhostení, čo považuje prvostupňový súd za postačujúce. Aj samotný prvostupňový súd poznamenal vo svojom rozhodnutí, že obdobne ako je to v prípade zaistenia cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t. j. na účel výkonu administratívneho vyhostenia, identifikácia takéhoto rozhodnutia jeho spisovou značkou a dátumom vydania rozhodnutia je esenciálnou zložkou rozhodnutia, a preto má za to, že i v tomto konaní bolo žiaduce konkretizovanie predmetného konania aj jeho spisovou značkou predovšetkým vo výroku napadnutého rozhodnutia. V súlade s citovanými ustanoveniami návratovej smernice, Európskeho dohovoru ako aj zákona o pobyte cudzincov má za to, že jeho zaistenie nie je prípustné, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie o jeho návrate, ktoré bolo rozhodnutím odporcu prerušené a toto konanie nemôže pokračovať až do ukončenia azylového konania. Zaistenie navrhovateľa preto ani nemôže spĺňať nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Už v podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu navrhovateľ namietal právne prekážky, ktoré bránia návratu navrhovateľa a ktoré nastali už v konaní o zaistení pred odporcom. Navrhovateľ v priebehu konania o zaistení (aj konania o administratívnom vyhostení) prejavil vôľu požiadať o poskytnutie medzinárodnej ochrany a z tohto dôvodu bol odporca povinný prerušiť konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa. V súlade s návratovou smernicou a v súlade so smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca (2) by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl. Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle je žiadateľ počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. V súlade s právnym názorom vysloveným Súdnym dvorom EU v rozhodnutí zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11 žiadateľ o azyl nemôže byť považovaný za,,neoprávnene sazdržiavajúceho'' v zmysle smernice 2008/115 (...) Táto smernica sa nevzťahuje na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice 2005/85, a to v období od podania uvedenej žiadosti do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti na prvom stupni, alebo prípadne do rozhodnutia o opravnom prostriedku podanom proti uvedenému rozhodnutiu. Zaistenie na účel vyhostenia a zaistenie žiadateľa o azyl patria do odlišných právnych režimov. (...) Treba však spresniť, že zo samotnej skutočnosti, že v okamihu podania žiadosti o azyl už bolo voči žiadateľovi vydané rozhodnutie o návrate a že žiadateľ bol zaistený na základe článku 15 smernice 2008/115, nemožno bez individuálneho posúdenia všetkých relevantných okolností vyvodzovať domnienku, že túto žiadosť podal iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné a primerané. Odporca ako aj prvostupňový súd vo svojich rozhodnutiach zhodne uviedli, že navrhovateľ v priebehu konania o vyhostení požiadal v priebehu spisovania zápisnice pred odporcom o azyl. Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EU má navrhovateľ za to, že sa na neho v čase vydania napadnutého rozhodnutia odporcu (v poradí 2. rozhodnutia o zaistení navrhovateľa odporcom) nevzťahoval právny režim návratovej smernice, a z tohto dôvodu nebolo prípustné jeho zaistenie na účel konania o návrate v zmysle návratovej smernice. Navyše v čase podania žiadosti o azyl navrhovateľom voči nemu nebolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. V tejto súvislosti taktiež poukázal na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013, ktorým najvyšší súd reagoval na vyššie citované rozhodnutie Súdneho dvora EU, pričom skonštatoval, že,,Najvyšší súd Slovenskej republiky si je vedomý toho, že vyššie uvedený procesný postup (teda vydanie rozhodnutia, že dôvody zaistenia trvajú aj potom, čo podal žiadosť o azyl, hoci až po rozhodnutí o zaistení) zákon o pobyte cudzincov v aktuálne platnom znení výslovne neupravuje. Právny základ k vydaniu predmetného rozhodnutia však možno nájsť (za použitia eurokonformného výkladu) v 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Ak teda zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 návratovej smernice, ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie vo veci A., a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.“ Navrhovateľ bol rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-SO16-127-006/2013 zo dňa 19.11.2013 prvýkrát zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie, pretože podľa názoru odporcu existovalo riziko jeho úteku. Voči navrhovateľovi začal odporca konanie o administratívnom vyhostení. Následne po prejavení vôle požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky zo strany navrhovateľa odporca rozhodnutím prerušil konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a napadnutým rozhodnutím opätovne zaistil navrhovateľa na účel konania o administratívnom vyhostení na dobu 5 mesiacov a rozhodol o jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov. Uvedený postup odporcu, s ktorým sa stotožnil aj prvostupňový súd, je podľa názoru navrhovateľa v rozpore s vyššie citovaným rozhodnutím Súdneho dvora EU a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že odporca mal po podaní žiadosti o azyl navrhovateľom ukončiť zaistenie navrhovateľa v právnom režime návratovej smernice, t. j. pre účely jeho návratu. Odporca a následne aj prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdili aj pri aplikovaní Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, keď dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že s ohľadom na správanie sa navrhovateľa neboli splnené predpoklady pre uplatnenie čl. 31 Dohovoru, hoci navrhovateľ bezprostredne po zadržaní po prekročení štátnej hranice v prítomnosti tlmočníka prejavil pred odporcom vôľu požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Utečenci nelegálne prekračujúci slovensko-ukrajinskú štátnu hranicu sú spravidla zadržiavaní príslušníkmi hraničnej stráže, a to skôr, než sa sami stihnú prihlásiť štátnym orgánom. V prejednávanej veci preto boli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. nepenalizačného princípu utečencov v súlade s odsekmi 1 a 2 čl. 31 Ženevského dohovoru. Odporca napadnutým rozhodnutím zároveň porušil ustanovenie § 88 ods.12 zákona o pobyte cudzincov, na čo mal prvostupňový súd prihliadnuť a napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť. Odporca ako aj prvostupňový súd na prejednávanú vec tiež nesprávne aplikovali § 3 ods. 8 zákona o azyle a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/7/2012. Keďže navrhovateľ prejavil vôľu o udelenie azylu na nepríslušnom policajnom útvare po vstupe na územie Slovenskej republiky (v čase, kedy navrhovateľ prejavil vôľu o udelenie azylu sa nachádzal na Oddelení hraničnej kontroly PZ Veľké Slemence a prebiehalo voči nemu konanie o administratívnom vyhostení, a teda nenachádzal sa v zariadení pre cudzincov), t. j. pred vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení a umiestnení v zariadení pre cudzincov, odporca mal postupovať tak, že po prerušení konania o administratívnom vyhostení mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení a jeho žiadosť v súlade s citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu SR postúpiť príslušnému orgánu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom a navrhovateľa prepustiť v súlade s ustanovením § 77 ods. 4 a § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový súd sa stotožnil s postupom a právnym posúdením veci odporcom, čím taktiež pochybil. V tejto súvislosti má navrhovateľ za to, že rozhodujúcou skutočnosťou bolo to, či navrhovateľ požiadal o azyl na príslušnom alebo nepríslušnom útvare policajného zboru. Skutočnosť, že navrhovateľ bol v čase podania žiadosti o azyl zaistený na základe predošlého rozhodnutia odporcu o zaistení na dobu 48 hodín, považuje za právne bezvýznamnú, nakoľko za rozhodujúcu a právne významnú skutočnosť považuje, že sa navrhovateľ nenachádzal v zariadení pre cudzincov (a navyše voči nemu ani nebolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení). Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je policajný útvar po celú dobu zaistenia povinný skúmať, či trvá účel zaistenia.

V tejto súvislosti navrhovateľ oznámil, že dňa 11. decembra 2013 po vykonaní pohovoru s navrhovateľom v konaní o azyle navrhovateľ obdržal oznámenie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o začatí konania o prevzatie zodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti o azyl v členskom štáte podľa Nariadenia rady (ES) č. 343/2003, tzv. dublinského konania. Na základe uvedeného a v súlade s citovaným ustanovením § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov sa navrhovateľ domnieval, že v predmetnej právnej veci odpadol účel jeho zaistenia na základe napadnutého rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ svojmu právnemu zástupcovi uviedol, že Migračný úrad požiadal o prevzatie zodpovednosti za jeho žiadosť o azyl v zmysle Nariadenia rady č. 343/2003 dve krajiny: Francúzsko a Belgicko. Ak by hociktorá z týchto krajín prijala zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl, navrhovateľ dobrovoľne súhlasí s jeho prevozom na územie týchto štátov, a preto by nebol daný dôvod pre jeho prípadné zaistenie ani v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko neexistuje riziko jeho úteku a navrhovateľ je ochotný vyčkať na výsledok tzv. dublinského konania a podrobiť sa dublinskému transferu v zariadení Migračného úradu pre žiadateľov o azyl. V súlade s ustanovením § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov mal odporca ukončiť zaistenie navrhovateľa a bezodkladne ho prepustiť. Na základe uvedených skutočností navrhol navrhovateľ, aby Najvyšší súd SR vydal rozsudok, ktorým zmení rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/58/2013-35 zo dňa 18. decembra 2013 tak, že rozhodnutie odporcu zo dňa 19. novembra 2013 č. p: PPZ-HCP-SO16-127-009/2013 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby odvolací súd nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že nesúhlasí s námietkami navrhovateľa, ktorý poukazoval na rozpor vo výroku a odôvodnení rozhodnutia o zaistení v tom, že podľa výroku rozhodnutia bol navrhovateľ zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, t. j. na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení predpokladal odsun navrhovateľa na základe readmisnej dohody v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. Podľa názoru odporcu ustanovenie § 88 zákona o pobyte cudzincov pojednáva o zaistení cudzincov, a nie o spôsoboch ich odsunu tak, ako to uvádza navrhovateľ. Toto ustanovenie zákona dáva príslušným orgánom možnosť zaistiť cudzincov v zmysle uvedených ustanovení, ak príslušný orgánvyhodnotí, že zaistenie cudzinca je nutné. Poukázal na súvislosť medzi odsunom cudzinca, ktorý neoprávnene prekročil štátnu hranicu alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky a rozhodnutím o administratívnom vyhostení. Predtým, ako sa takáto osoba z územia Slovenskej republiky vyhostí, musí mať uloženú povinnosť opustiť územie Slovenskej republiky. Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb uverejnená v úradnom vestníku L 332, 18/12/2007 s 0048- 0065 (ďalej len „dohoda o readmisii osôb“) však takúto povinnosť cudzincom neukladá, iba určuje práva a povinnosti zmluvným stranám pri readmisii osôb. Povinnosť cudzincom, ktorý majú neoprávnený pobyt na území SR alebo neoprávnene prekročia vonkajšiu hranicu, opustiť územie SR neustanovuje ani zákon o pobyte cudzincov. Avšak § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov hovorí, že administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky. Odporca teda tvrdí, že existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení je nutným predpokladom výkonu readmisie v zmysle readmisnej dohody, pričom ide o skutočnosť uvedenú v § 34 ods. 6 správneho poriadku (netreba ju dokazovať) a preto ju neuviedol ani v rozhodnutí o zaistení. Zároveň odporca upozornil na fakt, že ak by bolo možné pripustiť odsun cudzincov len na základe readmisnej dohody, ktorá nestanovuje potrebu vydania akéhokoľvek rozhodnutia, ani nestanovuje povinnosti pre osoby, ktorých sa týka, tak tieto osoby by boli odsunuté bez možnosti akejkoľvek nápravy alebo opravného prostriedku; takýmto postupom by bol porušený čl. 1 písm. d) Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11. Vychádzajúc zo znenia § 84 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je možné vyvodiť záver, že samotný zákonodarca predpokladá na výkon readmisie existenciu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Na základe vyššie uvedených skutočností odporca trvá na tom, že zaistenie spĺňa základnú a nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Navrhovateľ s odvolaním sa na názor vyslovený Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa 30.5.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11 tvrdil, že na navrhovateľa sa v čase vydania napadnutého rozhodnutia nevzťahoval právny režim návratovej smernice a z toho dôvodu nebolo prípustné jeho zaistenie na účel konania o návrate v zmysle tejto smernice. Navyše zdôraznil, že v čase podania žiadosti o azyl voči nemu nebolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. V predmetnom rozhodnutí súd konštatoval, že pokiaľ zaistený cudzinec podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Odporca postupoval v duchu uvedeného rozhodnutia. Dospel k záveru, že žiadosť navrhovateľa bola podaná účelovo a že trvá účel zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, t.j. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, a existuje riziko jeho úteku. Bezprostredne po tom, čo navrhovateľ prejavil úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu, znova rozhodol o zaistení, pričom dospel k záveru, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, a uviedol aj konkrétne dôvody, ktoré ho k prijatiu takéhoto záveru viedli.

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že v čase prejavenia úmyslu požiadať o azyl na území Slovenskej republiky nebolo voči nemu vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení odporca dáva do pozornosti znenie návratovej smernice, ktorá v čl. 15 ods. 1 hovorí: „Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď existuje riziko úteku.“ Odporca bol toho názoru, že predpokladom ponechania štátneho príslušníka v zaistení nie je existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ale buď existencia úkonov s cieľom pripraviť návrat cudzinca alebo výkon vyhostenia, teda výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Odporca má za to, že konanie o administratívnom vyhostení spĺňa požiadavku úkonu, ktorého cieľom je pripraviť návrat, a keďže voči navrhovateľovi v čase prejavenia úmyslu požiadať o azyl konanie o administratívnom vyhostení prebiehalo, bol zaistený v súlade s citovanými právnymi predpismi ako aj judikátmi a teda odporca nebol povinný ukončiť režim zaistenia.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že odporca porušil ustanovenie § 88 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov, toto tvrdenie sa nezakladá na pravde. Zo spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ bol prvý krát vypočutý za prítomnosti tlmočníka dňa 19. novembra 2013 v čase od 11:20 do 11:45 hod., následne bolo vydané rozhodnutie o zaistení č. p. PPZ-HCP-S016-127-006/2013, ktoré mu bolo riadne preložené tlmočníkom. Potom bol navrhovateľ znova vypočutý, č. p. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013 v čase od 16:00 do 17:20 hod., pričom navrhovateľ až na konci tejto zápisnice vyslovil žiadosť o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Aj túto žiadosť vyslovil len po tom, čo sám v zápisnici uviedol, že chcel ísť do Poľska, a po tom, čo bol poučený o tom, že sa do Poľska nedostane. Navrhovateľ dokonca v prvej zápisnici č.p. PPZ-HCP-SO 16-127-005/2013 sám potvrdil, že keby po prekročení štátnej hranice nevidel príslušníkov PZ, tak by sa orgánom SR neprihlásil, ale snažil sa dostať do Poľska. V tejto súvislosti odporca dáva súdu do pozornosti chovanie navrhovateľa po nedovolenom prekročení štátnej hranice cca 1 m od hraničného znaku HZ 338 (zaznamenané kamerovým systémom EBAS), od ktorého vedie spevnená asfaltová cesta do obce Ruská. Uvedená cesta je rovná, bez zákrut. Na uvedenej ceste, vo vzdialenosti cca 50 m od HZ 338 v čase narušenia stála hliadka OHK PZ Veľké Slemence so služobným motorovým vozidlom označeným príslušnosťou k Policajnému zboru. Túto skutočnosť potvrdil aj sám navrhovateľ, pričom sám priznal, že uvedenú hliadku videl. Namiesto toho, aby sa hliadke prihlásil, zišiel s asfaltovej cesty a zamieril ku krovinatému porastu na poli (zaznamenaný pohyb služobného motorového vozidla pomocou systému na monitorovanie pohybu SCMV). Tieto skutočnosti sú uvedené v rozhodnutí o zaistení č. p. PPZ-HCP-SOl6-127-006/2013. Aj to dokazuje, že navrhovateľ neprejavil pred odporcom vôľu požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, a ani to nemal v úmysle urobiť. K tvrdeniu navrhovateľa, že nakoľko prejavil vôľu o udelenie azylu na nepríslušnom útvare po vstupe na územie Slovenskej republiky ešte v priebehu konania o administratívnom vyhostení, odporca mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie vyhlásenia je príslušný policajný útvar pri azylovom zariadení, odporca uviedol, že zákon o azyle (v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia, ale ani v súčasne platnej podobe) nerieši, ktorý útvar je príslušným na prijatie vyhlásenia cudzinca, ktorý je zaistený na základnom útvare PZ, akým OHK PZ Veľké Slemence je. V zmysle § 2 ods. 2 písm. b) zákona o azyle je príslušným na prijatie vyhlásenia „ak ide o cudzinca, ktorý žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany po vstupe na územie Slovenskej republiky, policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení“, podľa písm. d) „ak ide o cudzinca, ktorý je umiestnený v zariadení pre cudzincov podľa osobitného zákona, policajný útvar v tomto zariadení.“ Keďže navrhovateľ bol v čase prejavenia úmyslu požiadať o azyl v zaistení, bol teda obmedzený v pohybe, ale nebol umiestnený v zariadení, neexistoval útvar príslušný na jeho vyhlásenie. Avšak nakoľko odporca navrhovateľa ponechal v zaistení a umiestnil ho v zariadení v súlade s § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, príslušným na prijatie vyhlásenia je podľa § 3 ods. 2 písm. d) zákona o azyle policajný útvar v tomto zariadení. Takýto postup umožňuje aj § 3 ods. 8 zákona o azyle. Odporca o začatí konania o prevzatí zodpovednosti za posúdenie žiadosti o azyl v členskom štáte nebol migračným úradom MV SR upovedomený, nakoľko v zmysle právnych predpisov nie je účastníkom konania. Navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca boli o začatí konania upovedomení listom Migračného úradu č. p. MU39/DS-Ž-2013 zo dňa 11. decembra 2013, pričom im mohlo byť z listu zrejmé, že odporca nedostal kópiu oznámenia o začatí konania o prevzatí zodpovednosti. Tak navrhovateľ ako aj jeho právny zástupca mali možnosť v zmysle § 18 správneho poriadku podať podnet odporcovi na začatie konania podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, čo však neurobili. Odporca sa o začatí konania o prevzatí zodpovednosti dozvedel až z oznámenia, ktoré tvorilo prílohu výzvy krajského súdu na vyjadrenie sa k opravnému prostriedku vo veci zaistenia, ktoré odporca obdržal dňa 22. januára 2013. Odporca obratom požiadal listom zo dňa 24. januára 2014 Migračný Úrad MV SR o zaslanie podkladov potrebných na skúmanie, či trvá účel zaistenia, nakoľko je toho názoru, že samotná informácia o začatí konania o prevzatí zodpovednosti bez znalosti ostatných objektívnych skutočností nie je dostatočná na prijatie záveru, či trvá účel zaistenia. Odporca považoval svoj postup v konaní a rozhodnutie o zaistení č. p. PPZ-HCP-S016-127-009/2013 za správny a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

IV. Konanie pred odvolacím súdom

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 10. februára 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

So zreteľom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v ktorom ho preskúmal, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Preto odvolací súd poukazuje len na sporné a problematické otázky súvisiace s inak v zásade správnym a zákonným rozsudkom krajského súdu.

Otázky súvisiace s prekročením Schengenskej hranice štátnym príslušníkom tretej krajiny a s jeho zaistením:

Podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZPC“), policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva možnosť - oprávnenie policajta obmedziť osobnú slobodu štátneho príslušníka tretej krajiny, ak reálne prichádza do úvahy jeho vrátenie podľa medzinárodnej zmluvy a zároveň musí byť splnená podmienka, že taký štátny príslušník tretej krajiny neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

V zmysle článku 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s jej odôvodnením 9 sa má vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa nevzťahuje na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca, a to v období od podania uvedenej žiadosti do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti na prvom stupni, alebo prípadne do rozhodnutia o opravnom prostriedku podanom proti uvedenému rozhodnutiu.

Smernica Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, a smernica 2005/85 nebráni tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení na základe článku 15 smernice 2008/115 podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice 2005/85, ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu.

Správny orgán i krajský súd správne a v súlade so zákonom posúdili žiadosť o medzinárodnú ochranu prednesenú navrhovateľom 19. novembra 2013 až pri opakovanom výsluchu, a to až po oznámení, že do Poľskej republiky sa nedostane, hoci tam mal pôvodne úmysel sa dostať a tam požiadať o azyl, ako účelovú - podanú iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate.

Následne správne vyhodnotili i to, že zaistenie je aj vzhľadom na dôvody uvádzané navrhovateľom, ako aj dôvody, pre ktoré požiadal o medzinárodnú ochranu, nevyhnutné, pretože je tu riziko úteku zo strany navrhovateľa.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 219 OSP ako vecne správny.

V. Trovy konania

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože navrhovateľ nemal úspech a odporcovi zákon neumožňuje jej priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.