Najvyšší súd
10Sža/13/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej
a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD., v právnej veci navrhovateľa: A. M., nar. X. v J., A.
republika (ďalej len „A.“), A. štátnej príslušnosti, A. národnosti, K. vierovyznania, posledný
pobyt v krajine pôvodu v J., ul. Š., A., umiestnený v pobytovom tábore O., t. č. na dlhodobej
priepustke u E. B., H. Z., okres P., zastúpený D. K., so sídlom v B., proti odporcovi:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6,
o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu ČAS: MU-314-24-/PO-Ž/2010 zo
dňa 17. augusta 2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
č. k. 2Saz 3/2010-37 zo dňa 8. decembra 2010 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 2Saz/3/2010-37 zo dňa 8. decembra 2010 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-314-
24-/PO-Ž/2010 zo dňa 17. augusta 2010, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1,
zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení
(ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky,
podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej ochrany
navrhovateľovi.
Krajský súd dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.
V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia odporcu
a so správnym záverom, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie
azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle.
Podľa názoru krajského súdu vysloveného v odôvodnení napadnutého rozsudku
odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej
ochrany v súlade so zákonom o azyle, v správnom konaní vykonal náležité dokazovanie,
vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom počas azylového
konania a v rozsahu navrhovateľom uvedených dôvodov spoľahlivo a úplne zistil skutočný
stav veci, ktorý aj správne posúdil. Dôvody žiadosti a všetky tvrdenia navrhovateľa uvádzané
počas azylového konania správne posúdil a vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil v kontexte
spoločensko-politickej situácie v A., vrátane lekárskej starostlivosti a ústavou zaručených
práv občanov A. v oblasti zdravotníctva a zdravotníckych služieb (vzhľadom na tvrdené
a preukázané pretrvávajúce zdravotné problémy a chronické ochorenie navrhovateľa
vyžadujúce odbornú starostlivosť), vychádzajúc z aktuálnych informácií získaných
z medzinárodných zdrojov. Dospel k správnemu záveru, že v prípade navrhovateľa nebola
preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej
skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení
utečencov a zo zákona o azyle, preto navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu na
území Slovenskej republiky.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, že skutočnosti uvádzané
navrhovateľom v priebehu azylového konania, ktorými odôvodnil opustenie krajiny pôvodu,
ako aj obavy o svoju bezpečnosť v prípade návratu do A., aj podľa názoru krajského súdu nasvedčujú iným pohnútkam než tým, ktoré sú ako relevantné dôvody pre udelenie azylu
uvedené v Ženevskom dohovore z roku 1951 a v zákone o azyle. V prípade navrhovateľa jeho
(ničím nepodložená) obava z prenasledovania je založená výlučne na jeho vnútorných
a subjektívnych pocitoch, ktoré neboli získanými dôkaznými prostriedkami objektivizované.
Ani navrhovateľom uvádzané zdravotné problémy, ako údajný dôsledok bitky zo strany
vojenských dôstojníkov (ku ktorej malo dôjsť počas výkonu povinnej vojenskej služby
navrhovateľa v roku 2002) obavy navrhovateľa neopodstatňujú a v konaní bolo nepochybne
preukázané, že navrhovateľ mal a má reálnu možnosť liečiť sa zo svojich ochorení v krajine
pôvodu – v A., v ktorej ako štátny občan má nárok na poskytnutie riadnej a bezplatnej
starostlivosti. Z vyjadrení navrhovateľa vyplynulo, že prípadnej hrozby zo strany vojenských
dôstojníkov sa nemusí obávať, ak sa sám nebude usilovať o realizáciu pomsty, keďže vojenskí
dôstojníci po skončení výkonu povinnej vojenskej služby navrhovateľa vôbec nevyhľadávali
a navrhovateľ vo svojej výpovedi potvrdil, že stretnutia s vojenskými dôstojníkmi vyhľadával
z vlastnej iniciatívy, a to v záujme snahy o pomstu z jeho strany. Navrhovateľovi však
neprináležalo oprávnenie brať spravodlivosť do vlastných rúk a v prípade, ak mal skutočný
záujem o vyšetrenie svojho prípadu, mal využiť legálny spôsob riešenia svojich problémov
a požiadať o ochranu štátne orgány v krajine pôvodu.
Za neodôvodnenú považoval krajský súd tiež námietku navrhovateľa vo vzťahu
k neudeleniu azylu z humanitných dôvodov. Vlastné rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl
z humanitných dôvodov je vecou voľnej správnej úvahy odporcu. Krajský súd nezistil, že by
záver, resp. správna úvaha odporcu, pokiaľ v prípade navrhovateľa nemal preukázané dôvody
pre udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, vybočila z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom, nebol v súlade s pravidlami logického myslenia alebo že by
podklady pre takúto úvahu neboli v konaní zistené úplne a riadnym procesným postupom.
Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, že odporca
správne posúdil aj podmienky neposkytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi. V prípade
navrhovateľa neboli zistené a preukázané dôvody, ktoré by nasvedčovali bezprostrednej
a reálnej hrozbe vážneho bezprávia tak, ako je definované v § 2 písm. f/ zákona o azyle
a ktoré by nasvedčovali tomu, že by v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu bol
ohrozený jeho život alebo osobná sloboda, alebo mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské
zaobchádzanie alebo trest.
Záverom krajský súd uviedol, že snahou navrhovateľa v prípade jeho ( v poradí tretej )
žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bolo jednoznačne
zlegalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky, tento dôvod nie je možné
subsumovať pod zákonné a relevantné dôvody udelenia azylu na území Slovenskej republiky.
Za relevantný dôvod poskytnutia azylu alebo udelenia doplnkovej ochrany nemožno
považovať ani skutočnosť, že navrhovateľ na území Slovenskej republiky žije v partnerskom
zväzku so svojou družkou E. B., ktorá je štátnou občianskou SR a taktiež skutočnosť, že s ňou
očakáva dieťa, lebo tieto skutočnosti môžu byť dôvodom na udelenie povolenia na trvalý
pobyt cudzincovi, o ktorom rozhoduje príslušný policajný útvar v konaní podľa zákona č.
48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Poukázal na príručku UNHCR „ kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca“
a to v súvislosti so subjektívnym prvkom v prípade posudzovania opodstatnenosti obáv
z prenasledovania, ktorý je neodlučiteľný od ostatných skutkových okolností. Slovné spojenie
„opodstatnená obava z prenasledovania“ treba vykladať tak, že nejde o to, či má človek
v danej situácii obavy, ale o to, či by človek so zdravým úsudkom v danej situácii obavy mal.
Pre opodstatnenú obavu z prenasledovania nie je podstatné, či už došlo k nejakému
prenasledovaniu; má sa skôr zistiť, či sa treba takého konania obávať, pretože nebezpečenstvo
z prenasledovania sa nevzťahuje na predošlé udalosti, ale vyžaduje prognózu;
prenasledovanie, ku ktorému už došlo, môže byť v rámci tejto prognózy podstatnou indíciou
pre nebezpečenstvo prenasledovania.
Krajskému súdu vyčítal, že pri svojom rozhodovaní sa nevysporiadali s informáciami
z krajiny pôvodu navrhovateľa, ktoré predložila právna zástupkyňa dňa 3. augusta 2010.
Poukázal na to, že sa snažil o vyriešenie svojich problémov prostredníctvom matky,
pretože sám sa bál prezradiť pravdu, pretože dôstojníci sa mu vyhrážali, že ak povie pravdu
stane sa niečo zlé. Druhú žalobu matky museli zo súdu stiahnuť pod nátlakom vyhrážok
zo strany dôstojníkov. Po vyhrážkach nasledovalo aj napadnutie brata žiadateľa a rodina žiadateľa sa musela vysťahovať do inej dediny v A., neskôr až mimo krajiny do R. k rodine.
O prvej žalobe rozhodol súd tak, že oslobodil dôstojníkov s tým odôvodnením, že problémy
navrhovateľa trvajú od jeho narodenia, pričom podľa Centrálnej vojenskej – lekárskej komisie
vyplýva, že uvedené zdravotné ťažkosti získal počas výkonu vojenskej služby. Navrhovateľ
súdu nepredložil rozhodnutie príslušného súdu v konaní v A., nakoľko sa k nemu nemohol
dostať. Vzhľadom na situáciu v A. ani nemôže požiadať o uvedené rozhodnutie, taktiež
nechce, aby sa niekto dozvedel o jeho pobyte.
Ďalej uviedol, že krajský súd sa nezaoberal námietkou navrhovateľa, že je možno ho
priradiť k určitej sociálnej skupine, ktorú tvoria mladí muži, ktorí sú odvedencami A. armády.
Títo sú často vystavení v armáde šikane, zlému zaobchádzaniu a ponižovaniu. 27. mája 2008
ombudsman vydal ad hoc správu o porušeniach ľudských práv v armáde v roku 2008. Správa
špecifikovala zlé zaobchádzanie a šikanu odvedencov ich veliacimi dôstojníkmi a nedostatok
vyvodenej zodpovednosti za tieto činy.
V závere odvolania poukázal na to, že odporca riadne neskúmal, či by bol navrhovateľ
v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený nielen prenasledovaniu ale aj hrozbe vážneho
bezprávia. Je pravdepodobné, že by mu hrozilo opätovné neľudské a ponižujúce
zaobchádzanie zo strany dôstojníkov a zrejme aj uloženie trestu za to, že sa pokúsil svoje
problémy riešiť svojpomocne, keď jeho žaloba bola neúspešná.
Odporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.
Zopakoval argumenty, pre ktoré rozhodol negatívne o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu
a neposkytnutí doplnkovej ochrany a poukázal na to, že navrhovateľ neuviedol také dôvody,
ktoré by oprávňovali správny orgán navrhovateľovi udeliť azyl, resp. poskytnúť doplnkovú
ochranu. Čo sa týka jeho odchodu z domovského štátu, navrhovateľ v tomto konaní neuviedol
žiadne nové dôvody, preto odporca musel posudzovať tie dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol
v predošlých azylových konaniach.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP,
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14. apríla 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
Ústavy Slovenskej republiky).
Podľa § 8 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (účinného od 1.12.2008, ďalej len „zákon
o azyle“) ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže
alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov,
aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,
ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel
z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku
alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1) ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu
do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec
so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
mladšieho ako 18 rokov (ods.1).
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území
Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená
povinnosť podľa § 4 ods. 5 ( ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne
v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd
vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto
vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
odporcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj
administratívny spis odporcu zistil, že navrhovateľ po nelegálnom príchode na územie
Slovenskej republiky dňa 11. júna 2010 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru
H. opakovane požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území
Slovenskej republiky z rovnakých dôvodov, ktoré uviedol v predchádzajúcej žiadosti, t.j.
z ekonomických dôvodov, pretože v A. nie je práca, na Slovensku chce zostať žiť, pracovať
a liečiť sa z choroby a taktiež z dôvodu, že jeho predchádzajúca žiadosť bola zamietnutá. Ďalším dôvodom jeho opakovanej žiadosti bolo, že počas pobytu na území Slovenskej
republiky vstúpil do partnerského vzťahu a žije so svojou partnerkou ako s družkou.
U navrhovateľa ide o tretiu žiadosť o udelenie azylu.
Prvýkrát požiadal o udelenie azylu dňa 3. januára 2010, pričom vo vyhlásení uviedol,
že o udelenie azylu na území SR žiada z ekonomických dôvodov, pretože v A. nie je práca, na
Slovensku chce zostať žiť a pracovať a taktiež sa liečiť zo svojej choroby. Konanie bolo
zastavené podľa § 19 ods.1 písm. f/ zákona o azyle. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 8. februára 2010. Druhýkrát požiadal o udelenie azylu dňa 23. februára 2010
z ekonomických dôvodov, nakoľko si v krajine pôvodu nemôže nájsť primerané zamestnanie.
Konanie bolo zastavené rozhodnutím zo dňa 21. mája 2010 podľa § 19 ods.1 písm. g/ zákona
o azyle, právoplatným dňa 7. júna 2010.
V priebehu vstupného pohovoru konaného dňa 22. júna 2010 uviedol, že žiadne
zmeny v jeho živote od podania predchádzajúcej žiadosti o udelenie azylu nenastali, zmenilo
sa to, že sa čoskoro ožení, že jeho snúbenicou je E.B., u ktorej je na dlhodobej priepustke.
Následne uviedol, že sa plne pridržiava informácií, ktoré uviedol v predchádzajúcich
pohovoroch dňa 3. marca 2010 a 30. marca 2010. O azyl požiadal z dôvodu zdravotných
problémov, ktoré má a ktoré sa mu stali počas základnej vojenskej služby v júni 2002
v dôsledku bitky zo strany nadriadených dôstojníkov. V A. nemá možnosť sa liečiť zo svojho
ochorenia na chronickú obličkovú nedostatočnosť. Navrhovateľ ďalej uviedol, že v krajine
svojho pôvodu bol liečený v A., odkiaľ ho vojenský lekár poslal do vojenskej nemocnice do
S., a tiež do J., že v júli 2003 mu bolo doručené potvrdenie od Centrálnej vojenskej komisie
o tom, že nie je spôsobilý na výkon vojenskej služby a že má nárok na bezplatnú lekársku
starostlivosť ako invalid 3. skupiny, ktoré nároky (ako vojenského invalida) po roku mu boli
Centrálnou vojenskou komisiou odňaté s tým, že môže byť uznaný za invalida civilného,
avšak túto možnosť nevyužil a až do svojho odchodu z krajiny pôvodu sa liečil už iba doma
za pomoci svojej tety, ktorá je zdravotnou sestrou. S dôstojníkmi, ktorí mu ublížili sa stretol
v roku 2004 na vojenskom útvare v K., kde stále slúžili. Oznámil im, aké zdravotné problémy
u neho po bitke nastali, avšak oni ho upozornili na to, že ak prezradí, čo sa stalo, môže sa mu
stať niečo zlé. Následne v jeseni 2004 podala jeho matka v mene navrhovateľa žalobu voči
dôstojníkom. Súd rozhodol, že dôstojníci na jeho zdravotný stav nemohli mať žiadny vplyv,
pretože zdravotné problémy mohol mať od narodenia. Po skončení súdneho konania sa v zime
2004, 2005 rozhodol podpáliť dôstojníkom dom. Matka navrhovateľa opätovne podala žalobu na súd o určenie, či zdravotné problémy navrhovateľa trvajú od narodenia. Navrhovateľ sa
stretol s dôstojníkmi ešte raz v roku 2009, pričom títo ho žiadali, aby na celú záležitosť
zabudol. O vyriešenie svojich problémov sa nepokúsil. Riešil svoje problémy po svojom a to
pomstou. Navrhovateľ uviedol, že v krajine pôvodu nemal problémy s políciou a ani s inými
štátnymi orgánmi, nebol nikdy väznený a nebol členom žiadanej politickej strany. V prípade
návratu do krajiny pôvodu má obavy z dôstojníkov, ktorí ho počas výkonu vojenskej služby
zbili a chceli sa mu pomstiť. Nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali
opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine.
Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia k neudeleniu azylu uviedol, že navrhovateľ
nespĺňa podmienky na udelenie azylu na území SR, nakoľko neuviedol žiaden z dôvodov § 8
zákona o azyle. Svoju žiadosť založil na iných dôvodoch ako rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodoch, dôvodoch zastávania určitých politických názorov alebo dôvodoch
príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Mal za to, že navrhovateľa nemožno priradiť ani
k určitej sociálnej skupine, nakoľko v jeho prípade absentujú vrodené charakteristické črty,
či spoločný pôvod v zmysle 19a ods. 4 zákona o azyle, keďže navrhovateľ požiadal o azyl
v dôsledku svojich zdravotných problémov, ktoré mali vzniknúť počas jeho výkonu vojenskej
služby v dôsledku útoku vojenských dôstojníkov. V krajine pôvodu bol liečený a nakoniec
uznaný za invalida 3. skupiny, čím sa jeho vojenská služba skončila. Navyše navrhovateľ
nevyužil ani vnútroštátnu ochranu, keď útok dôstojníkov vôbec nenahlásil na políciu.
Namiesto toho vzal spravodlivosť do vlastných rúk a pokúšal sa o odplatu, čo sa mu aj
podarilo, keď podpálil dôstojníkovi dom. Odporca taktiež uviedol, že navrhovateľ z krajiny
pôvodu neodišiel bezprostredne po útokoch. Taktiež odporca považoval osobu navrhovateľa
za nedôveryhodnú a to v súvislosti s tvrdeniami navrhovateľa o žalobách, ktoré mala podať
jeho matka.
Odporca pokiaľ sa jedná o možnosť udelenia azylu z humanitných dôvodov
konštatoval, že sa jedná o nenárokový inštitút. Je v medziach správnej úvahy správneho
orgánu, či azyl z humanitárnych dôvodov udelí alebo nie. Odporca v odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ napriek tomu, že vedel akým ochorením trpí,
nebol v A. sledovaný špecialistom v danom odbore, ktorý by mu stanovil adekvátnu liečbu.
Namiesto toho ho údajne liečila jeho teta, zdravotná sestra, ktorá mu podávala neznáme liečivá. O tom, že nedošlo k zmene jeho postoja nasvedčuje aj opustenie ZT po dvoch dňoch
od prepustenia z nemocnice, aj napriek tomu, že bolo potrebné absolvovať ešte doplňujúce
vyšetrenia. Menovaný sa od roku 2004 liečil v domovskej krajine sám a v súčasnosti nie je
jeho zdravotný stav taký, že by musel byť hospitalizovaný. Podľa názoru odporcu,
navrhovateľ podcenil ochorenie a jeho vplyv na jeho zdravotný stav, zapríčinil si sám,
že nebol dostatočne v A. liečený. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nie je osobou ťažko
chorou, ktorej návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo
psychické útrapy, prípadne smrť. O tom svedčí aj to, že opustil A. a pricestoval na Slovensko.
Podľa odôvodnenia rozhodnutia odporcu navrhovateľ nespĺňa ani podmienky
pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle. Obavy žiadateľa z toho,
že v prípade návratu do A. sa obáva dôstojníkov, ktorí mu ublížili počas výkonu vojenskej
služby, nemožno subsumovať pod zákonnú definíciu vážneho bezprávia, tak ako ju
vymedzuje ustanovenie § 2 písm. f/ zákona o azyle. Dôstojníci navyše chceli pri poslednom
stretnutí, aby sa na vec zabudlo. Navrhovateľovi nehrozí v A. žiadne trestné stíhanie, nakoľko
sa ničoho nedopustil. Taktiež nie sú dôvody domnievať sa, že by navrhovateľovi po návrate
do A. hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Správy
o A. zakotvujú slobodu pohybu v rámci krajiny, cestovanie do zahraničia, emigráciu
a repatriáciu. Štátne orgány spolupracovali s UNHCR a s inými humanitárnymi organizáciami
pri poskytovaní ochrany a pomoci vnútorne presídleným osobám, žiadateľom o azyl,
navráteným utečencom a iným osobám v ich záujme.
Navrhovateľ ako dôvody svojej žiadosti uvádza zdravotné problémy, ktoré mali
vzniknúť počas vojenskej služby v lete v roku 2002 a nie z dôvodu prenasledovania zo strany
vojenských dôstojníkov. Na základe uvedeného správny orgán posudzoval žiadosť o udelenie
azylu v rozsahu dôvodov uvedených v žiadosti.
Odvolací súd poukazuje na to, že azyl možno udeliť z dôvodov vymedzených
v zákone o azyle a to ak má žiadateľ o udelenie azylu opodstatnené obavy z prenasledovania
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých
politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy
sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Predpokladom pre udelenie azylu je teda
existencia obáv z prenasledovania z týchto dôvodov, čo však v správnom konaní nebolo
preukázané.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že samotná existencia
navrhovateľových obáv bez objektivizácie ich opodstatnenosti, nezakladá relevantný dôvod
pre udelenie azylu. V prípade navrhovateľa, ako uviedol krajský súd, je jeho ničím
nepodložená obava založená výlučne na jeho vnútorných a subjektívnych pocitoch.
Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu taktiež uviedol, že odporca
nevzal do úvahy správy o krajine pôvodu predložené právnou zástupkyňou. Je pravdou,
že správy predložené právnou zástupkyňou hovoria o zlom zaobchádzaní v armáde, avšak
v prípade navrhovateľa sa jednoznačne jedná o jeden útok a nie o opakované zlé
zaobchádzanie. Taktiež v jeho prípade s ním nezaobchádzala zle celá armáda, naopak bol
liečený, ošetrovaný a uznaný za invalida 3. skupiny.
Zákon upravuje pojem „sociálna skupina“ v § 109a ods.4 písm. e/ zákona o azyle tak,
že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené
charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú
charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie,
že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná
ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže
predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie,
pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa
osobitného predpisu.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať obavy navrhovateľa
z prenasledovania či vážneho bezprávia zo strany vojenských dôstojníkov za také, ktoré by
bolo možné podradiť pod obavy z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej
skupine, ani zo žiadneho iného dôvodu, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 8 zákona o azyle.
Skutočnosti tvrdené navrhovateľom jednoznačne nezakladajú jeho príslušnosť k určitej
sociálnej skupine, pretože v tomto prípade ani nejde o sociálnu skupinu tak, ako je vymedzená
v zákone.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch odporca pri svojom rozhodovaní
vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru,
že odporca riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú
dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie
doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako
aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom
rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto
inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou
spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť
prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo
na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti
o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
Odvolací súd tiež dospel k záveru, že je potrebné považovať za správny záver
správneho orgánu ako i krajského súdu, že u navrhovateľa neboli zistené dôvody pre udelenie
azylu ani z ďalších relevantných dôvodov v zmysle zákona o azyle, pričom treba zdôrazniť,
že poskytnutie azylu z humanitných dôvodov je podľa § 9 zákona o azyle vecou správneho
uváženia príslušného správneho orgánu.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci neboli ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil.
Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými
v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady,
v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odvolací súd odkazuje.
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné
považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca nemá
zo zákona nárok na ich náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 14. apríla 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková