10So/70/2013

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci navrhovateľa JUDr. C. P., nar. XX.XX.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXX, bytom XXX XX L. XXXX/XX, proti odporkyni Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o starobný dôchodok, o preskúmanie rozhodnutia odporkyne zo dňa 16.01.2013 č. XXX XXX XXXX X, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 24Sd/14/2013-41 zo dňa 1. júla 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 24Sd/14/2013-41 zo dňa 1. júla 2013 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporkyne zo dňa 16. januára 2013 č. XXX XXX XXXX X., ktorým odporkyňa podľa § 112 ods. 2 a 6 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) odňala navrhovateľovi od 22. februára 2013 starobný dôchodok priznaný podľa § 65 zákona.

Súd v konaní podľa § 2501 a nasl. O.s.p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporkyne a po oboznámení sa s dávkovým spisom odporkyne dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s ustanovením § 2501 ods. 2 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporkyňa nemá zo zákona právo na ich náhradu.

Krajský súd dôvodil zákonným ustanovením - § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu, o nárokoch na náhradu škody spôsobenúpracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu (ďalej len „peňažná náhrada“) a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory v nezamestnanosti za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými.

Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012 týkajúceho sa inej dôchodkovej veci navrhovateľa v súvislosti s preskúmaním rozhodnutia odporkyne o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok podľa § 65 a § 274 zákona, v ktorom najvyšší súd vyslovil právny názor: „Keďže nárok navrhovateľa na starobný dôchodok vznikol pred 1. januárom 2004, v konaní o tomto nároku je potrebné postupovať podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, teda podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“). Podľa názoru krajského súdu vysloveného v odôvodnení napadnutého rozsudku v tom istom prípade - rovnaké skutkové okolnosti veci, tých istých účastníkov, bola už základná právna otázka - právny predpis, podľa ktorého treba rozhodnúť o navrhovateľovej žiadosti o starobný dôchodok - Najvyšším súdom SR v konaní pod sp. zn. 9So/l90/2011 vyriešená, a preto v dôsledku rešpektovania princípu právnej istoty na túto otázku pri opakovaní v novom návrhu krajský súd nemôže dať inú odpoveď, ako už raz iný súd vyslovil. V predmetnej veci je potrebné zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie nepredstavuje realizáciu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012, ako nepresne uviedla odporkyňa. V predmetnej veci odvolací súd vrátil vec rozhodnutia o žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok zo dňa 15. decembra 2008 do štádia na nové rozhodnutie o tejto žiadosti, keďže odporkyňa nesprávne posudzovala podmienky nároku na starobný dôchodok podľa zákona č. 461/2003 Z.z.. Po oboznámení sa s týmto právnym záverom odporkyňa zistila, že jej právny názor, na základe ktorého bolo vydané rozhodnutie o priznaní starobného dôchodku podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z.z. v dôchodkovej veci navrhovateľa, neobstojí, a preto bolo potrebné rozhodnúť o odňatí neprávom priznanej dávky. Odporkyňa už raz rozhodla o odňatí neprávom vyplatenej dávky, a to navrhovateľom v opravnom prostriedku namietaným ďalším rozhodnutím odporkyne, rozhodnutím č. XXX XXX XXXX zo dňa 5. augusta 2003 o odňatí starobného dôchodku od 22. septembra 2003, ktorý bol navrhovateľovi priznaný rozhodnutím č. XXX XXX XXXX zo dňa 16. januára 2003 s účinnosťou od 1. júla 2002 v sume 8.697.- Sk mesačne podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. účinného k 30. júnu 2003. Ako uviedla odporkyňa, toto rozhodnutie je právoplatné, keďže bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 12Sd/303/03-24 zo dňa 4. decembra 2003 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3So/49/2004 zo dňa 26. augusta 2004. Je potrebné uviesť, že síce bolo rozhodnuté o odňatí dávky, tak ako v napadnutom rozhodnutí, avšak jedná sa o skutkovo a právne rozličné prípady aj keď toho istého navrhovateľa a rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX zo dňa 5. augusta 2003 nie je a ani nemôže byť predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní. Súd sa nemôže opätovne zaoberať námietkami navrhovateľa napádajúcimi zákonnosť tohto rozhodnutia. Len pre úplnosť veci krajský súd dodáva, že v tomto rozhodnutí došlo k odňatiu starobného dôchodku priznaného podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. v dôsledku aplikácie § 173i ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. účinného od 1. júla 2003, pričom napadnutým rozhodnutím sa odňal starobný dôchodok priznaný podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z.z.. Vychádzajúc z právneho názoru uvedenom v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/l90/2011 zo dňa 31. októbra 2012, navrhovateľ splnil potrebné podmienky nároku na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb., teda za obdobie, kedy nepoberal výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, má navrhovateľ nárok na priznanie starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia avšak nie podľa § 65 zákona, resp. podľa týmto zákonom stanovených podmienok. Preto odporkyňa správne rozhodla o odňatí starobného dôchodku priznaného podľa tohto zákona. Správna aplikácia ustanovení zákona č. 100/1988 Zb., zákona č. 73/1998 Z.z. a zákona 328/2002 Z.z.pri rozhodovaní o výške starobného dôchodku, na ktorý vznikol navrhovateľovi nárok popri výsluhovom dôchodku, resp. výsluhovom príspevku, nie je predmetom súdneho prieskumu. Rovnako navrhovateľom namietané nezohľadnenie § 143a zákona č. 328/2002 Z.z. z hľadiska posúdenia zákonnosti tohto rozhodnutia nie je právne významné. Aplikácia príslušných zákonných ustanovení vyššie uvedených predpisov, ústavného nálezu, na ktorý poukazoval navrhovateľ na pojednávaní a rovnako publikovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod č. 6/2006 bude mať právny význam práve v rozhodnutí o starobnom dôchodku podľa zákona č. 100/1988 Zb., t.j. o priznaní starobného dôchodku zo všeobecného systému dôchodkového poistenia, keďže doposiaľ odporkyňa rozhodovala o navrhovateľovej žiadosti nesprávne podľa zákona č. 461/2003 Z.z..

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že napáda rozsudok krajského súdu pre procesnú vadu. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Opakovane poukázal na znenie odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012, ktorým bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 24Sd/158/2011-37 zo dňa 15. augusta 2011 a zrušené rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX zo dňa 3. júna 2011. Podľa jeho názoru odporkyňa pri rozhodovaní zámerne v ďalšom konaní nerešpektovala tú časť rozsudku najvyššieho súdu... nakoľko nárok navrhovateľa na starobný dôchodok vznikol pred 1. januárom 2004 o tomto nároku treba postupovať podľa zákona č. 100/1088 Zb. účinného v čase vzniku nároku na starobný dôchodok...., tak svojím rozhodnutím zo dňa 16. januára 2013 len navrhovateľovi odňala starobný dôchodok, ktorý navrhovateľovi bol nezákonne priznaný podľa zákona č. 461/2003 Z.z. ale o starobnom dôchodku, na ktorý navrhovateľovi vznikol nárok odo dňa 14. októbra 1999 nerozhodla, napriek tomu, že podľa citovaného rozsudku najvyššieho súdu bola povinná o ňom konať a rozhodnúť. V tejto súvislosti poukázal na čl. 19 Dohovoru, z ktorého vyplýva nárok na zachovanie starobného dôchodku po celú dobu sociálnej udalosti, teda počas celého života po prežití ustanoveného veku. Dohovor č. 128 má charakter medzinárodnej zmluvy, ktorá priamo zakladá právo fyzických osôb na zachovanie nároku na starobný dôchodok. Ďalej uviedol, že na základe rozhodnutia odporkyne zo dňa 16. januára 2013 nie je navrhovateľovi od 22. februára 2013 vyplácaný starobný dôchodok, napriek tomu, že nárok navrhovateľovi vznikol dňa 14. októbra 1999. Podľa jeho názoru je takéto konanie diskriminačné aj protiústavné. Ústava SR obsahuje absolútny zákaz diskriminácie.

Taktiež poukázal na to, že krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne ako i celé konanie, ktoré mu predchádzalo, to znamená, že teda preskúmal aj odvolacie konanie konané na najvyššom súde výsledkom ktorého bol rozsudok sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012.

Podľa názoru navrhovateľa odporkyňa mala v ďalšom konaní rozhodnúť nielen o odňatí starobného dôchodku navrhovateľa podľa zákona č. 461/2003 Z.z. ale aj o nároku na starobný dôchodok, teda o jeho priznaní podľa zákona č. 100/1980 Zb..

Uviedol, že napriek tomu, že navrhovateľ považuje rozsudok krajského súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie odporkyne o odňatí starobného dôchodku za vecne správny, nesúhlasí s tým, že krajský súd v prípravnom konaní nezabezpečil to, aby odporkyňa v konaní o odňatí starobného dôchodku, ktorý bol priznaný podľa zákona č. 461/2003 Z.z. súčasne rozhodla aj o žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb., nakoľko k takému postupu bola zaviazaná rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 31. októbra 2012. Podľa jeho názoru krajský súd zámerne prejudikoval konanie o starobnom dôchodku navrhovateľa na konanie len o podanom opravnom prostriedku.

Odporkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Dôvody, ktoré navrhovateľ uvádza v odvolaní považuje odporkyňa za neopodstatnené. Odporkyňa má za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, na základe ktorého náležite právne posúdil vec, pričom nezistil nezákonnosť rozhodnutia odporkyne. K námietke navrhovateľa vo veci diskriminácie pri posudzovaní nároku na starobný dôchodok uviedla, že Ústava Slovenskej republiky a zákony Slovenskej republiky zakazujú diskrimináciu a nepripúšťajú nerovnaké zaobchádzanie. Zákon č. 100/1980 Zb. ako aj zákon č. 461/2003 Z.z.. sa vzťahuje rovnako na všetkých občanov Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zároveň poukázala na ustálenú prax ESĽP, podľa ktorej právo na užívanie práv zaručených Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd bez diskriminácie, zaručené v čl. 14, je porušené, ak štáty bez objektívneho a rozumného ospravedlnenia zaobchádzajú odlišne s osobami v analogických situáciách alebo nezaobchádzajú odlišne s osobami, ktorých situácie sa citeľne líšia. O nároku navrhovateľa bolo rozhodnuté v súlade s platnými právnymi predpismi a v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O.s.p., napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo preskúmal bez pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno vyhovieť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, zhodne s názorom vysloveným v rozsudku krajského súdu, že predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporkyne o odňatí starobného dôchodku navrhovateľovi priznaného podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z.z..

V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje tiež na vyjadrenie navrhovateľa, že súhlasí s odňatím starobného dôchodku, ktorý bol priznaný podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z.z., avšak nesúhlasí s tým, že vo veci jeho starobného dôchodku nebolo ďalej rozhodnuté.

V uvedenej právnej veci najvyšší súd udáva, že navrhovateľ vek 55 rokov dosiahol dňa 14. októbra 1999 a k tomuto dňu bol zamestnaný viac ako 25 rokov a splnil aj podmienku výkonu služby zaradenej do I. kategórie funkcií v rozsahu viac ako 20 rokov. Dňom 14. októbra 1999 teda splnil všetky podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb., pričom po vzniku nároku na starobný dôchodok navrhovateľ zamestnaný nebol. V konaní o nároku navrhovateľa je potrebné postupovať podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 (§ 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.), teda podľa zákona č. 100/1988 Zb.. S odkazom na § 114 ods.2 a § 142 ods. 4 písm. c/ zákona č. 100/1988 Zb. o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhoduje, pokiaľ ide o príslušníkov zborov nápravnej výchovy, orgán príslušného ministerstva spravodlivosti, v prípade navrhovateľa Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže.

Ako bolo uvedené, odporkyňa nesprávne rozhodla o žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok, pretože navrhovateľ bol dôchodkovo poistený len do 31. decembra 1999, a teda Sociálna poisťovňa nebola a nie je za daných okolností oprávnená o takejto žiadosti rozhodovať.

Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutie odporkyne za zákonné a preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 od. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, lebo navrhovateľ v odvolacom konaní nebol úspešný a odporkyni náhrada trov nepatrí zo zákona.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.