10So/60/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: P. U., bytom V., zastúpeného Mgr. I. U., T., proti odporkyni: Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8, 813 63 Bratislava, o starobný dôchodok, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 19Sd/257/2013-39 z 25.02.2014, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 19Sd/257/2013-39 zo dňa 25. februára 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X z 02.10.2013, ktorým táto znížila navrhovateľovi starobný dôchodok od 02.11.2013 na sumu 482,10 eur mesačne podľa § 65 v spojení s § 112 ods. 3 a 6 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) a podľa čl. 52 ods. 1 písm. a/ nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (ďalej len „nariadenie č. 883/2004 “). Dôvody preskúmavaného rozhodnutia odporkyne boli zhrnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu preto naň odvolací súd v uvedenej časti odkazuje.

Proti tomuto rozhodnutiu odporkyne podal navrhovateľ dňa 11.11.2013 opravný prostriedok, ktorým navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť, vec vrátiť odporkyni na opätovné rozhodnutie a priznanie starobného dôchodku vo výške 983,70 eur spätne s účinnosťou od 02.11.2013.

V opravnom prostriedku poukázal na Dohodu ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a ministra práce a sociálnych vecí Českej republiky (ďalej len „Dohoda“), ktorej platnosť nastala od 22.08.2013, na čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky ako aj na rozhodnutie odporkyne zo dňa 20.09.2012 č. XXX XXX XXXX X, ktorým mu bol priznaný starobný dôchodok výlučne podľa zákona č. 461/2003 Z. z.. Čo sa týka podmienok nároku na starobný dôchodok, do času vydania rozhodnutia sa nezmenili žiadne rozhodné skutočnosti, keďže jediný dôvod na vydanie rozhodnutia bolo uzatvorenie Dohody, ktorá však nie je podľa jeho názoru právne záväzná a naďalej spĺňa podmienkynároku na dôchodok podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje odporkyňa. Preto nevznikol dôvod na uplatňovanie postupu podľa čl. 52 ods. 4, písm. i/ a prvej časti prílohy VIII. Nariadenia ako to uvádza odporkyňa a teda celú dávku starobného dôchodku má odporkyňa vypočítať a vyplatiť.

V súvislosti s uvedeným poukázal aj na rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/203/2011 z 30.01.2013, v zmysle ktorého okolnosti, že dňom 01.01.1993 došlo k rozdeleniu ČSFR, nemôže byť občanovi ČSFR a teraz občanovi SR na ujmu. Slovenská republika je právnym nástupcom ČSFR. S občanmi, ktorí získali poistenie do 31.12.1992 za existencie spoločného štátu na území Českej republiky nie je možné zaobchádzať inak ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného štátu do 31.12.1992 sídlo na území Slovenskej republiky. Takýto postup by bol v rozpore s čl. 12 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Navrhovateľ trval na zrušení preskúmavaného rozhodnutia odporkyne a na vrátení veci odporkyni na ďalšie konanie.

Krajský súd navrhovateľom uplatnené námietky nepovažoval za dôvodné a preskúmavané rozhodnutie odporkyne ako zákonné potvrdil. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že starobný dôchodok bol od 01.09.2012 priznaný navrhovateľovi len dočasne a odporkyni vznikla povinnosť znovu rozhodnúť o právnom nároku navrhovateľa na starobný dôchodok podľa zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa čl. 52 ods. 1, písm. a/ Nariadenia z dôvodu, že od priznania starobného dôchodku došlo k uzavretiu Dohody, ktorá je platná od 22.08.2013.

Krajský súd sa stotožnil so záverom odporkyne, že Dohoda ministra práce sociálnych vecí a rodiny SR a ministra práce a sociálnych vecí ČR je právne záväzná nielen pre fyzické osoby ale aj pre právnické osoby. Postup ministrov pri uzatvorení dohody bol zákonný a nebol v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Účelom dohody bolo vyriešiť nevyjasnenú situáciu pri určovaní sídla zamestnávateľa, ktoré je rozhodujúce pri rozhodovaní o nároku na dôchodok za doby zamestnania pred dňom rozdelenia ČSFR, t. j. k 31.12.1992. Sociálna poisťovňa v minulých rokoch postupovala v konaniach o žiadostiach pracovníkov Kompresorovej stanice č. 4 Ivanka pri Nitre v súlade s platnými právnymi predpismi, hlavne podľa čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi SR a ČR o sociálnom zabezpečení a podľa čl. 15 ods. 1 Správnej dohody o vykonávaní tejto Zmluvy, ale riadiac sa právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v jednotlivých rozhodnutiach, musela zmeniť spôsob rozhodovania. Až Dohodou platnou od 22.08.2013 sa v konečnom dôsledku doriešilo rozhodovanie o určovaní sídla zamestnávateľa pri rozhodovaniach o nároku na dôchodok pred dňom rozdelenia ČSFR u zamestnancov Kompresorová stanica č. 4 Ivanka pri Nitre. Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť k retroaktivite, ako to tvrdí navrhovateľ v podanom doplnení odvolania zo dňa 25.02.2014 a to hlavne z toho dôvodu, že starobný dôchodok mu bol od 01.09.2012 priznaný len dočasne tak, ako keby bol vždy zamestnaný len u zamestnávateľa, ktorý mal sídlo v Slovenskej republike a dôchodkové poistenie by platil len na Slovensku.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ dňa 07.04.2014 odvolanie (č. l. 50) z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) a d) a § 205a ods. 1 písm. d) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“). Poukázal na nemožnosť aplikácie Zmluvy medzi Slovenskou republiky a Českou republikou o sociálnom zabezpečení (ďalej len „zmluva“) pre jej nesúlad s článkami 12 a 39 Ústavy Slovenskej republiky.

Namietal, že postupom odporkyne je ukrátený o značnú časť svojho dôchodku, nakoľko súčet dôchodku priznaného Sociálnou poisťovňou a dôchodku priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia je nižší ako suma starobného dôchodku, na ktorý by mal nárok v prípade zhodnotenia všetkých dôb dôchodkového poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.

Pre doplnenie poukázal na nálezy Ústavného súdu Českej republiky (Pl. ÚS 4/06, III. ÚS 939/10), ktoré uvedený postup označujú za protiústavný a zároveň je takýto postup diskriminačný.

Vzhľadom na uvedené dôvody navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom napadnuté rozhodnutie zruší, vec vrátiť odporkyni na opätovné rozhodnutie a priznanie starobného dôchodku vo výške 983,70 eur spätne s účinnosťou od 02.11.2013.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 03.06.2014 označila námietky navrhovateľa za neopodstatnené. Podľa jej názoru krajský súd správne zistil skutkový stav veci, na základe ktorého náležite právne posúdil vec, pričom nezistil nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia odporkyne.

Pripomenula, že pôvodným rozhodnutím zo dňa 20.09.2012 bol starobný dôchodok navrhovateľa odporkyňou, ako inštitúciou miesta bydliska navrhovateľa dočasne zvýšený v súlade s článkom 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (v texte aj ako „nariadenie č. 987/2009“), aj s prihliadnutím na doby zabezpečenia získané podľa právnych predpisov Českej republiky pred 1. januárom 1993. Uvedený postup vyplýval s názorového rozporu v otázke príslušnosti k dobám zabezpečenia získaným pred 1. januárom 1993 medzi Sociálnou poisťovňou a Českou správou sociálneho zabezpečenia.

Po niekoľkých rokovaniach bolo výmenou listov ministra práce a sociálnych vecí Českej republiky zo dňa 7. augusta 2013 a ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo dňa 22. augusta 2013 potvrdené, že na účely aplikácie článku 20 ods. 1 Zmluvy Slovenská republika a Česká republika za miesto sídla zamestnávateľa Tranzitný plynovod považujú Českú republiku. Výmenou listov ministrov bolo dohodnuté, že ak Sociálna poisťovňa dočasne zvýšila dôchodok bývalému zamestnancovi Tranzitného plynovodu podľa článku 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) Č. 987/2009 aj za doby zabezpečenia získané pred 1. januárom 1993, bolo potrebné v súlade s touto dohodou ministrov znížiť sumu starobného dôchodku.

Keďže starobný dôchodok navrhovateľa odporkyňa dočasne zvýšila aj s prihliadnutím na doby zabezpečenia získané podľa právnych predpisov Českej republiky pred 1. januárom 1993, bolo potrebné v súlade s výkladom právnych predpisov dohodnutým postupom upraviť sumu starobného dôchodku tak, že budú vylúčené doby zabezpečenia získané pred 1. januárom 1993. Na priznanie dôchodkovej dávky so zohľadnením doby zabezpečenia pred rozdelením ČSFR je príslušná Česká republika prostredníctvom Českej správy sociálneho zabezpečenia.

Námietky navrhovateľa vyplývajúce z jeho žiadosti o priznanie určitej formy dorovnania sumy dôchodku na sumu, na ktorú by mal nárok v prípade zohľadnenia všetkých dôb dôchodkového poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky nepovažovala odporkyňa, vzhľadom na v čase rozhodovania o nárokoch navrhovateľa absentujúcu právnu úpravu, za dôvodné.

Odporkyňa trvala na správnosti napadnutého rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X zo dňa 2. októbra 2013 a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa ustanovenia § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podaním zo dňa 29.06.2015 označeným ako doplnenie odvolania navrhovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/124/2013 z 25.02.2015 v obdobnej právnej veci. Z jeho obsahu zdôraznil najmä časť, z ktorej vyplýva, že okolnosť, že dňom l. januára 1993 došlo k rozdeleniu ČSFR, nemôže byť účastníkovi konania ako občanovi bývalej ČSFR a teraz občanovi Slovenskej republiky na ujmu. Slovenská republika je právnym nástupcom ČSFR.

Poistenie získané do 31.decembra 1992 za existencie spoločného štátu na území Českej republiky preto nemožno považovať len za dobu odpracovanú v cudzine na účely Čl. 46 Nariadenia a z toho dôvodu nie je možné s takými občanmi zaobchádzať inak ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného štátu do 31.decembra 1992 sídlo na území Slovenskej republiky. Taký postup by podľanázoru odvolacieho súdu bol v rozpore s čl. l2 a čl. 39 ods. I Ústavy SR č. 460/1992 Zb. Na tom nič nemení okolnosť, že zo žiadneho právneho predpisu zatiaľ nevyplýva povinnosť odporkyne priznať a vyplácať takej osobe dorovnanie rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý by mala nárok v Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku a výškou dôchodku, na ktorý má k tomuto dňu nárok v Českej republike.

Najvyšší súd v uvedenej veci poukázal na to, že Slovenská republika je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej Federatívnej republiky ako jedného štátu a teda v prípade zamestnania na území ČSFR u zamestnávateľa, ktorý mal sídlo na území ČSFR, nejde o klasické zamestnanie v cudzine (inom členskom štáte Európskej únie). Do 31.12.1992 sa doby zamestnania na území Českej republiky i na území Slovenskej republiky ako členských štátov československej federácie hodnotilo jednotne ako zamestnanie v tom istom štáte (naposledy podľa zákona č. l00/1988 Zb.).

Z hľadiska čl. 39 ods. l Ústavy zamestnanie v Českej republike je možné považovať za zamestnanie v cudzine až po 31.12.1992, resp. po 30.04.2004 za zamestnanie v inom členskom štáte únie. Z toho pohľadu je potrebné nazerať aj na starobný dôchodok, priznaný podľa nariadenia a čl. 20 zmluvy o sociálnom zabezpečení tak, že v intenciách uplatnených ustanovení nariadenia a zmluvy ide iba o nárok na základnú výšku starobného dôchodku v každom z uvedených dvoch nástupníckych štátov ČSFR.

V prípade, že takto určená základná výška dôchodkov ku dňu vzniku nároku na dôchodok v ich súčte po prepočítaní kurzu mien oboch štátov nedosahuje výšku, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by sa pre výšku jeho starobného dôchodku započítali nielen všetky doby dôchodkového poistenia získané tak na území Slovenskej republiky ako aj na území Českej republiky (pred 01.01.1992). ale aj všetky priemerné príspevky od 01.01.1984 do 31.12.1992 (resp. pri použití § 63 ods.7 zákona č. 461/2003 Z. z. aj pred 01.01.1984), potom tento dôchodok musí byť priznaný v sume, rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou starobného dôchodku, priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia, a takou výškou dôchodku, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by mu všetky doby poistenia a príspevky do 31.12.1992 bolo hodnotené podľa slovenských právnych predpisov.

Navrhovateľ s odkazom na vyššie uvedené odôvodnenie, v záujme rovnosti občanov pred zákonom a Ústavou Slovenskej republiky a dodržania princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutie odporkyne zrušil a vrátil na ďalšie konanie, v ktorom odporkyňa bude povinná o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok znova rozhodnúť a priznať mu ho v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území Slovenskej republiky.

Spolu s odvolaním navrhovateľ predložil rozhodnutie Českej správy sociálneho zabezpečenia zo 07.03.2014, ktorým bol navrhovateľovi priznaný od 22.11.2012 starobný dôchodok vo výške 9 702 Kč mesačne.

Odporkyňa v priebehu odvolacieho konania vydala dňa 07.03.2016 rozhodnutie č. XXX XXX XXXX X, ktorým podľa ust. § 69b ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 140/2015 Z. z. priznala navrhovateľovi od 1.januára 2016 vyrovnávací príplatok v sume 167,90 eur mesačne.

Uvedeným rozhodnutím odporkyne, vzhľadom na doplňujúci charakter príplatku, nebolo pôvodné preskúmavané rozhodnutie odporkyne nahradené a rozhodnutie odporkyne zo 07.03.2016 sa tak stalo popri pôvodnom rozhodnutí pre jeho súvis s uplatneným nárokom na starobný dôchodok predmetom tohto preskúmavacieho konania.

Navrhovateľ následným podaním zo dňa 19.04.2016 označeným ako doplnenie odvolania namietal, že napriek priznaniu vyrovnávacieho príplatku rozhodnutím zo 07.03.2016 stále nebol zohľadnený stav pred 1. januárom 2016 od priznania starobného dôchodku t. j. od 1. septembra 2012; naďalej trval naodvolaní v zmysle jeho doplnenia zo dňa 29.06.2015.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 subsidiárne § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tiež „O.s.p.“) a s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250s veta druhá O.s.p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p.) jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a účastník konania ich bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205 ods. 2 písm. e) v spojení s § 205a ods. 1 písm. d) a § 250l ods. 2 O.s.p.), a preto postupom podľa § 221 ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.

Vzhľadom na trvajúcu požiadavku navrhovateľa o doplatenie sumy starobného dôchodku za sporné obdobie (od 01.09.2012 do 01.01.2016) vyvstala potreba posúdiť zákonnosť oboch preskúmavaných rozhodnutí odporkyne, t. j. rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X zo dňa 02.10.2013 o znížení sumy starobného dôchodku navrhovateľa ako aj rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X zo dňa 07.03.2016 o priznaní vyrovnávacieho príplatku navrhovateľovi. Rozhodnutie zo dňa 07.03.2016 však doposiaľ nebolo predmetom preskúmania krajským súdom.

Odvolací súd v súvislosti s tým pripomína princíp zachovania dvojinštančnosti preskúmavacieho konania spočívajúci v tom, že každá skutková a právna otázka, ktorá je v prejednávanej veci rozhodujúca, musí byť predmetom posúdenia súdu nielen súdom prvého stupňa, ale aj odvolacieho súdu. Čo sa týka právneho posúdenia veci, konkrétne je tento princíp premietnutý do ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., ktorého podstatou je zamedzenie vydávania prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t.j. rozhodnutí vydávaných na základe takých ustanovení, ktorými sa súd prvého stupňa nezaoberal a ku ktorým sa účastníci konania nemali možnosť vyjadriť. Princíp dvojinštančnosti je v otázke zisťovania skutkového stavu vyjadrený v ustanoveniach § 213 ods. 3 až 7 O.s.p. a ustanovení § 214 O.s.p. Odvolací súd je vo vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam súdu prvého stupňa súdom s plnou jurisdikciou - je oprávnený rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť bez ohľadu na to, ako to navrhujú účastníci v nimi podanom odvolaní (§ 212 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 219 až 221 O.s.p.).

Preto pokiaľ ide o nové rozhodnutie odporkyne zo dňa 07.03.2016, odvolací súd ho nemohol v záujme zachovania princípu dvojinštančnosti (ako aj z dôvodu, že od záveru o zákonnosti tohto rozhodnutia odporkyne závisí rozhodnutie odvolacieho súdu o rozhodnutí odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 02.10.2013) preskúmať.

V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo V 3/2011 zo dňa 01.03.2012 o porušenie zásady dvojinštančnosti konania ide aj vtedy, ak odvolací súd rozhodol o inom predmete konania, než o ktorom rozhodol súd prvého stupňa, ak sú skutkové a právne predpoklady obidvoch uplatnených nárokov aspoň čiastočne odlišné, a nejde iba o odlišnú formuláciu žalobného návrhu.

Z uvedených dôvodov vzhľadom na súvislosť neprávoplatných rozhodnutí o nároku na starobný dôchodok a následného rozhodnutia o vyrovnávacom príplatku tieto možno preskúmavať len vo vzájomnej spojitosti odvolací súd považoval za potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p..

Úlohou súdu prvého stupňa bude preskúmať aj zákonnosť rozhodnutia odporkyne zo dňa 07.03.2016 v kontexte rozhodnutia z 2.10.2013 v tom smere, či jeho vydaním bolo nároku navrhovateľa na starobný dôchodok (aj v zmysle jeho formulácie v doplnení odvolania z 29.6.2015 v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky po zohľadnení menového kurzu nebolnižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území Slovenskej republiky.) vyhovené resp. či je dôvodná jeho požiadavka, že vzhľadom na novú právnu úpravu (vyrovnávací príspevok podľa ust. § 69b zákona č. 461/2003 Z. z.) mal nárok na priznanie vyrovnávacieho príspevku od skoršieho dátumu, ako je dátum účinnosti uvedenej právnej úpravy. Krajský súd tak urobí najmä s ohľadom na dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol v podanom doplnení odvolania z 19.04.2016 odkazujúc na ustanovenie § 69d zákona č. 461/2003 Z. z. („nárok na výplatu vyrovnávacieho príplatku trvá v období, počas ktorého trvá nárok na výplatu starobného dôchodku podľa tohto zákona a starobného dôchodku podľa predpisov Českej republiky.“), pričom však posúdi z obsahu samotného rozhodnutia zo 7.3.2016 vyplývajúcu metodiku postupu akým odporkyňa dospela k ustáleniu výšky vyrovnávacieho príplatku s odkazom okrem iného aj na ustanovenie § 69b ods. 4 (nesprávne citovaný ako „3“) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 140/2015 Z.z. („ ak sa vyrovnávací príplatok priznáva od neskoršieho dňa ako odo dňa, od ktorého je priznaný starobný dôchodok, zvyšuje sa fiktívna suma starobného dôchodku za obdobie odo dňa, od ktorého bol priznaný starobný dôchodok, do dňa, od ktorého sa priznáva vyrovnávací príplatok; na zvyšovanie fiktívnej sumy starobného dôchodku sa vzťahujú ustanovenia o zvyšovaní starobného dôchodku rovnako“).

Pre úplnosť odvolací súd pripomína záver vyplývajúci z vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp zn. 9So/124/2013, ktorý v obdobnej právnej veci zdôraznil, že okolnosť, že zákon o sociálnom poistení ani iný právny predpis taký postup (v čase vydania rozhodnutia odporkyne z 02.10.2013 právna úprava nepoznala vyrovnávací príplatok) doteraz priamo neupravujú, je z hľadiska nároku navrhovateľa na primerané zabezpečenie v starobe nepodstatná; ak taká úprava chýba, resp. je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu opomenul možné dopady výpočtu dôchodkov podľa medzinárodnej zmluvy, resp. pokiaľ nereagoval na také dopady, potom pri posudzovaní dôchodkových nárokov navrhovateľa treba vychádzať priamo z čl. 12 a č1. 39 ods. l Ústavy Slovenskej republiky ako základného zákona Slovenskej republiky. K podobnému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí pod sp. zn. 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016, kedy postup odporkyne nezohľadňujúci tieto skutočnosti považoval za diskriminačný.

Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu, odvolací súd sa ďalšími námietkami navrhovateľa nezaoberal.

Podľa § 224 ods. 3 O.s.p ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.