ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu v právnej veci navrhovateľa C. G., nar. XX. K. XXXX, bytom v L., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Martinom Cimrákom, Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK, s.r.o., so sídlom v Nitre, Štefánikova 7, proti odporkyni Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporkyne č. 4590-11/2011-BA zo dňa 30.9.2011 o úrazovej rente, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sp/40/2011-23 zo dňa 14. mája 2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sp/40/2011-23 zo dňa 14. mája 2012 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil rozhodnutie odporkyne č. 4590-11/2011-BA zo dňa 30.09.2011, ktorým odporkyňa rozhodla, že navrhovateľ má nárok na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 1, 2 a v súlade s § 293az ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) od 1. novembra 2005 v sume 76,15 Eur mesačne, ktorá bola priebežne zvyšovaná na sumu 101,20 Eur mesačne od 1. januára 2011. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľ utrpel pracovný úraz 23.07.1986 a náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti pre pracovný úraz nevyplácal navrhovateľovi zamestnávateľ, ale Slovenská poisťovňa a.s. a neskôr jej právny nástupca Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. Napadnutým rozhodnutím odporkyňa realizovala rozsudok krajského súdu č. k. 23Sp/8/2011-21 zo dňa 13. 06. 2010, ktorým bolo zrušené jej predchádzajúce rozhodnutie. Odporkyňa nebola oprávnená rozhodovať o výške náhrady za stratu na zárobku do 31.12.2003, ktorá sa podľa § 272 ods. 3 zákona považuje od 01. 01.2004 za úrazovú rentu. Predmetom jej rozhodovania nebolo rozhodovanie o priznaní úrazovej renty, ale len jej zákonné zvýšenie v zmysle ustanovení § 293e zákona o sociálnom poistení. Námietku navrhovateľa, že odporkyňa bola povinná prevziať od zamestnávateľa výplatu dávky v sume, v akej navrhovateľovi ku dňu 31.12.2003 patrila, súd vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretožezamestnávateľ navrhovateľa mal túto povinnosť zabezpečenú formou komerčného poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a choroby z povolania a sám navrhovateľ súdu uviedol, že s výškou vyplácanej náhrady bol spokojný. Odporkyňa bola povinná iba prevziať výšku vyplácanej renty a nie ju vypočítavať.
Rozsudok krajského súdu napadol navrhovateľ včas podaným odvolaním, v ktorom namietal, že odporkyňa priznala navrhovateľovi nárok na úrazovú rentu v sume, v akej mu bola vyplácaná do 01.11.2005, pričom jej výšku prevzala od komerčnej poisťovne, a nie od zamestnávateľa. Vychádzala z údajov poskytnutých komerčnou poisťovňou a nekontaktovala bývalého zamestnávateľa navrhovateľa, hoci podľa ustanovení § 272 ods. 1 a 2 zákona bola povinná prevziať výplatu od zamestnávateľa, a to v sume, v akej patrila do 31.12.2003 so začiatkom výplaty od 01.01.2004. Navrhovateľ má za to, že rozhodnutie odporkyne bolo vydané v rozpore so zákonom, nakoľko úrazová renta mala byť vyplácaná od 01.01.2004 v sume, v akej navrhovateľovi patrila k 31.12.2003, teda nerozhoduje suma, v akej bola dávka vyplácaná, ale suma, v akej navrhovateľovi patrila do 31.12.2003. Navrhol preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že predmetné rozhodnutie odporkyne zruší a vec jej vráti na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania z titulu trov právneho zastúpenia podľa predloženého vyčíslenia.
Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny; preto ho po preskúmaní opodstatnenosti odvolacích dôvodov postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. júla 2013 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk) najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. a 3 O.s.p.).
Podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.
V prejednávanej veci odporkyňa svojím rozhodnutím č. 4590-11/2011-BA zo dňa 30.09.2011 priznala navrhovateľovi od 1. novembra 2005 nárok na úrazovú rentu v sume 76,15 Eur mesačne, postupne valorizovanú k 1. januáru 2011 na sumu 101,20 Eur mesačne. V odôvodnení rozhodnutia o. i. uviedla, že navrhovateľovi stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti (po pracovnom úraze, ktorý utrpel 23. júla 1986) až do 31. októbra 2005 vyplácala (namiesto zamestnávateľa z jeho zmluvného poistenia) poisťovňa Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., preto prevzala výplatu úrazovej renty dňom 1. novembra 2005. Tá na požiadanie odporkyni oznámila, že k 31. decembru 2003 bola navrhovateľovi poukazovaná zálohovo suma 2 700 Sk netto a po prepočte straty na zárobku na základe navrhovateľom predloženého potvrdenia o zárobku bola priemerná mesačná strata na zárobku vypočítaná v sume 1 959 Sk, ktorá bola po valorizácii v januári a júli 2005 zvýšená na 2 294 Sk/76,15 Eur. Ako už uviedol najvyšší súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. 7So/100/2009 zo dňa 30. júna 2010, na povinnosť odporkyne prevziať výplatu náhrady za stratu na zárobku od 1. januára 2004 ako úrazovú rentu nemôže mať vplyv skutočnosť, že dovtedy náhradu navrhovateľovi vyplácala za zamestnávateľa zmluvná poisťovňa, pretože z ust. § 272 ods. 1 zákona priamo vyplýva, že odporkyňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993, pričom bolo právne irelevantné, či dovtedy náhradu poskytoval priamo zamestnávateľ alebo komerčná poisťovňa na základe poistnej zmluvy so zamestnávateľom.
Námietku navrhovateľa, že odporkyňa nemala prevziať výšku úrazovej renty od komerčnej poisťovne, ale mala vychádzať z údajov od bývalého zamestnávateľa, nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, pretože výpočet poskytnutý odporkyni poisťovňou vychádzal z potvrdenia o zárobku predloženého navrhovateľom a navrhovateľ ani neuviedol konkrétnu námietku voči ustálenej sume. Pokiaľ sa v § 272 ods. 3 zákona hovorí o „sume, v akej patrila do 31. decembra 2003“, je v danom prípade potrebné za túto sumu považovať sumu, v akej bola náhrada za stratu na zárobku vyplácaná, lebo výška náhrady, ktorá navrhovateľovi k 31.12.2003 po zdanení patrila, nebola medzi účastníkmi sporná a v súlade s § 260 ods. 1 zákona sa táto náhrada vypláca vo výške, ktorá patrila k 31.12.2003, aj po tomto dni. Navyše odporkyňa by ani nebola oprávnená rozhodovať o výške náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, pretože na rozhodnutie o tom by bol v zmysle § 272 ods. 11 zákona príslušný všeobecný súd v občiansko-právnom konaní.
Je síce pravda, že odporkyňa mala prevziať výplatu úrazovej renty od 1. januára 2004, ale Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. jej neodovzdala včas potrebné podklady, preto mohla navrhovateľovi priznať a vyplácať úrazovú rentu až od 1. novembra 2005. Navrhovateľ však v tejto súvislosti neutrpel žiadnu ujmu, keďže realizovaním výplaty úrazovej renty poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. do uvedeného termínu bol jeho nárok na úrazovú rentu rovnako uspokojený.
Z uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutie odporkyne za zákonné a preto odvolaním napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2, § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, lebo navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporkyňa na ich náhradu nemá zákonný nárok.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.