10So/19/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: B. E., bytom I., proti odporcovi: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. Augusta 8 - 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.07.2013, konajúc o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sd/236/2013-17 zo dňa 18.11.2013, jednomyseľne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sd/236/2013-17 zo dňa 18.11.213 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 23Sd/236/2013-17 zo dňa 18.11.2013 potvrdil podľa § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) rozhodnutie odporcu č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.07.2013, ktorým bola zamietnutá navrhovateľova žiadosť o zvýšenie invalidného dôchodku podľa § 263 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z. a podľa § 29 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že nové skutočnosti, ktoré by pri doterajšom posudzovaní zdravotného stavu navrhovateľa neboli známe a zhodnotené a ktoré by prípadne odôvodňovali ďalšie doplnenie posudku súd nezistil a tieto ani nevyplývajú z vyjadrenia navrhovateľa na pojednávaní. Posudkový lekár rozhodol po vlastnom vyšetrení zdravotného stavu navrhovateľa a posúdení odborných lekárskych nálezov z oblastí, na ktoré si navrhovateľ sťažuje a svoj posudok aj náležite zdôvodnil. Vzhľadom na to, že navrhovateľovi bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok podľa predpisov účinných pred 01.01.2004 právoplatným rozhodnutím č. XXXXXX XXXX zo dňa 02.08.1993, na základe žiadosti o zvýšenie sumy invalidného dôchodku bol jeho dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav opätovne preskúmavaný podľa predpisov účinných do 31.12.2003, t. j. podľa zákona č. 100/88 Zb. na účely posúdenia nároku na dôchodok podľa tohto zákona. Keďže žiadosť o zvýšenie sumy poberaného dôchodku sa považuje aj za žiadosť o uplatnenie nároku na invalidný dôchodok podľa§ 70 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., bol nárok na invalidný dôchodok posúdený aj podľa tohto ustanovenia. Pretože suma vyplácaného invalidného dôchodku, na ktorý bol prekvalifikovaný čiastočný invalidný dôchodok, priznaný podľa zákona účinného do 31.12.2003 je 143 € mesačne a suma invalidného dôchodku podľa zákona účinného od 01.01.2004 je 136,40 €, bude sa v zmysle § 263a zákona č. 461/2003 Z. z. vyplácať dôchodok vo vyššej sume a nárok na dôchodok v nižšej sume zaniká.

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že po posúdení zdravotného stavu a zvýšení miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na 70 % mu po prepočítaní invalidného dôchodku vyšla suma 136,40 €, čo predstavuje 70 % „plného“ dôchodku. Táto suma je však nižšia, než mu bola priznaná podľa prechádzajúcej právnej úpravy (143 €). Táto výška mu aj naďalej podľa rozhodnutia odporcu v zmysle ust. § 263a zákona o sociálnom poistení zostala zachovaná. Preto žiada o preskúmanie rozhodnutia krajského súdu, pretože podľa jeho názoru, aj keď sa mu zvýšila miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, výška invalidného dôchodku sa nijako nezmenila, dokonca sa výška invalidného dôchodku po prepočítaní znížila.

Odporca vo svojom vyjadrení považuje dôvody, ktoré uvádza navrhovateľ, za neopodstatnené. Posúdenie dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu a jeho následkov na schopnosť fyzickej osoby vykonávať zárobkovú činnosť vyžaduje odborné lekárske znalosti. Vo veciach sociálneho poistenia je dokazovanie v tomto smere zverené posudkovým lekárom sociálneho poistenia, a to tak na účely správneho, ako aj súdneho konania. Pochybnosti navrhovateľa o tom, že jeho zdravotný stav nebol v konaní správne posúdený, považuje odporca za nedôvodné, vyvolané len jeho subjektívnym presvedčením, čo nie je dôvod na spochybnenie správnosti skutkových zistení a záverov prijatých v konaní. Na základe toho navrhuje, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správy potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ide o rozsudok, proti ktorému je podanie odvolania prípustné (§ 202 O.s.p. v spojení s § 250s O.s.p.), dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že efektívny súdny prieskum rozhodnutí štátnych orgánov za účelom zabezpečenia práv a záujmov jednotlivcov je základným prvkom systému ochrany ľudských práv. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť náležite odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu, nestačí odkaz na zákonné ustanovenie.

Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nepostupoval v zmysle vyššie uvedených zákonných pravidiel. Z rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil; krajský súd v závere svojho odôvodnenia len stručne zopakoval opis priebehuadministratívneho konania a na to uviedol, že: „vzhľadom na horeuvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia dospel súd k záveru, že rozhodnutie odporkyne zo dňa 15.07.2013 je vecne správne, a preto ho podľa § 250q ods. 2 O. s. p. potvrdil.“

Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností a dôkazov dospel krajský súd k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov. Odôvodnenie rozsudku, keď sa súd len stotožní s postupom a rozhodnutím žalovaného bez toho, aby svoj záver podporil jasnou právnou argumentáciou, nemožno považovať za presvedčivé a zákonné. Pritom z opravného prostriedku navrhovateľa celkom jednoznačne vyplýva, že mu nie je jasný a zrozumiteľný výpočet výšky invalidného dôchodku podľa súčasne platného a účinného zákona o sociálnom poistení, keď podľa názoru posudkového lekára odporcu sa mu od 11.03.2013 zvýšila miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na 70 % v porovnaní so zdravou osobou, ale výška invalidného dôchodku sa mu nielenže nezvýšila, ale dokonca znížila, avšak v dôsledku znenia ust. § 263a zákona o sociálnom poistení mu bola ponechaná vyššia suma invalidného dôchodku. Nedostal teda odpoveď na svoju otázku, ako je možné, že podľa „starého zákona“ je dôchodok vyšší, a podľa zákona o sociálnom poistení nižší, hoci medzitým ešte aj pracoval.

Z ustanovenia § 246 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že konanie v správnom súdnictve je v zásade dvojinštančné. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať dôvody, pre ktoré prvostupňový súd rozhodol vo veci tak, ako rozhodol, ani nahrádzať úlohu prvostupňového súdu v súdnom prieskume rozhodnutí správnych orgánov. Ak by odvolací súd takúto úlohu na seba zobral, potom by vážnym spôsobom zasiahol do práva účastníka konať pred súdom, nakoľko by ho de facto obral o možnosť dvojinštančného konania garantovaného v týchto prípadoch zákonom.

Úlohou súdu v preskúmavacom konaní je preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu v medziach opravného prostriedku, pričom v danom prípade krajský súd týmto spôsobom nepostupoval a s námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku sa nijako nevysporiadal. Krajský súd len veľmi stručne uviedol, čoho sa domáhal navrhovateľ v opravnom prostriedku a následne reprodukoval obsah vyjadrenia odporcu. Tým, že potvrdil rozhodnutie odporcu bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami, ktoré boli v opravnom prostriedku uvedené, možno jeho rozhodnutie považovať za arbitrárne, a navyše nepresvedčivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že v novom konaní krajský súd preskúma zákonnosť postupu a rozhodnutia odporcu, vo veci opätovne rozhodne, pričom rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania, podľa § 224 ods. 3 O.s.p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodní, podľa § 157 ods. 2 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.