10SZa/3/2015

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD a z členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Ing. Miroslava Gavalca PhD., v právnej veci navrhovateľa: Y. W., nar. XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka Bieloruskej republiky (ďalej len „Bielorusko"), v krajine pôvodu naposledy bytom I., bez cestovného dokladu, zastúpený Centrom právnej pomoci so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda so sídlom Ádorska 34, Dunajská Streda, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BA8-20-011/2015-AV zo dňa 23.04.2015, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. mája 2015 č. k. 4Sp/40/2015-52, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. mája 2015 č. k. 4Sp/40/2015-52 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I. Predmet konania

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie PPZ- HCP-BA8-20-011/2015-AV zo dňa 23.04.2015, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 a 5 zákona č. 404/2011 Z.z.o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) dňom 23.04.2015 zaistil navrhovateľa a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC“), pričom dobu zaistenia stanovil najviac do dňa 23.10.2015. V dôvodoch rozsudku uviedol, že v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom správneho spisu, z ktorého zistil, že navrhovateľ na území Slovenskej republiky celkovo dvakrát neúspešne požiadal o azyl, prvýkrát mu azyl nebol právoplatne udelený a druhýkrát bolo konanie o udelenie azylu zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“). Odporca dňa

23.04.2015 zistil, že navrhovateľ nemá na Slovensku povolený žiaden druh pobytu a preto začal voči nemu konanie o jeho administratívnom vyhostení s poukazom na ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Podľa zápisnice o vyjadrení účastníka konania z toho istého dňa si je navrhovateľ vedomý, že sa nachádza na území Slovenskej republiky ako aj v celom schengenskom priestore neoprávnene. Na území Slovenskej republiky nemá žiadnych príbuzných, vyhostenie sa podľa jeho vlastného vyjadrenia nedotkne jeho súkromného a rodinného života a o využitie asistovaného dobrovoľného návratu nepožiadal. Ako výslovne uviedol, ubytovanie ako ani finančnú hotovosť si nevie zabezpečiť, takže alternatíva hlásenia pobytu ako ani zloženie peňažnej záruky v jeho prípade neprichádza do úvahy. Rozhodnutím PPZ-HCP-BA8-20-007/2015-AV zo dňa 23.04.2015 (ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“) odporca navrhovateľa administratívne vyhostil do Bieloruska a uložil mu zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dva roky, neurčil navrhovateľovi lehotu na vycestovanie. Rozhodnutím PPZ- HCP-BA8-20-010/2015-AV z toho istého dňa odporca vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu o vyhostení navrhovateľa. Podľa relácie ÚPZC z 23.04.2015 predpokladaná doba, potrebná na vykonanie všetkých úkonov vyhostenia, vrátane zabezpečenia náhradného cestovného dokladu je šesť mesiacov. Následne odporca podľa § 83 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a tohto napadnutým rozhodnutím zaistil. K námietke nedostatočne zisteného stavu veci krajský súd uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Odporca v konaní o zaistení navrhovateľa dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci. Navrhovateľovi riadne oznámil začatie konania vo veci administratívneho vyhostenia a zaistenia, navrhovateľa vypočul a okrem iných skutočností aj zisťoval, či existujú predpoklady, ktoré by umožňovali aplikáciu iného (miernejšieho) opatrenia, zabezpečujúceho realizáciu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa. V rámci celého konania bolo preukázané, že navrhovateľ nedisponuje žiadnym a teda ani cestovným dokladom, preukazujúcim jeho totožnosť. Tiež zistil, že navrhovateľ sa zdržuje na slovenskom území bez náležitého oprávnenia (povolenia k pobytu, víza a pod.). Navrhovateľ v konaní jasne uviedol, že na Slovensku nemá kde bývať, že tu nemá žiadnych príbuzných, že si ubytovanie a ani finančnú hotovosť nevie zabezpečiť, že nemá peniaze na vycestovanie a že vyhostenie sa nijakým spôsobom nedotkne jeho súkromného či rodinného života. Po náležitom poučení o možnosti asistovaného dobrovoľného návratu o možnosti kontaktovania sa s mimovládnymi organizáciami tak isto uviedol, že nechce využiť žiadnu z týchto možností. S poukazom na uvedené krajský súd dospel k názoru, že odporca v konaní o zaistení navrhovateľa vykonal náležité zistenie stavu veci potrebné k tomu, aby ako orgán zabezpečujúci administratívne vyhostenie navrhovateľa postupoval v ňom zákonom predpísaným a povoleným spôsobom. Teda vykonaným dokazovaním dospel k potrebnej sume informácií, ktorá bola dostatočnou pre objektívne posúdenie a rozhodnutie. K námietke „zmätočnosti“ rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť krajský súd uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Tak výrok ako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je formulované jasným, logickým a teda zrozumiteľným spôsobom. Odporca v ňom opísal zistený stav veci, podstatný obsah navrhovateľovej výpovede, stručné dôvody vydania rozhodnutia o jeho vyhostení. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmá (i keď relatívne stručná) správna úvaha odporcu, na základe ktorej dospel k názoru, že zaistenie navrhovateľa je dôvodné. Osobitne pritom poukazujúc na rodinný či súkromný život navrhovateľa - jeho ev. rodinných väzieb na Slovensku, ako aj neexistenciu disponovania navrhovateľa potrebnými osobnými dokladmi, ako aj finančnými prostriedkami, potrebnými na ev. zabezpečenie si ubytovania či zloženie peňažnej záruky. K námietke, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, osobitne sa vzťahujúcej na prípadné použitie menej závažných alternatív zaistenia uviedol, že ani túto námietku nepovažoval za dôvodnú. Podľa krajského súdu je nepochybnou skutočnosť, že napadnutým rozhodnutím odporca zabezpečil výkon vykonateľného rozhodnutia o vyhostení navrhovateľa, ktorým mu súčasne nebola určená lehota na vycestovanie, pričom takýto jeho postup je aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Teda je daný formálno-právny základ vydania tohto rozhodnutia. Z obsahu opisu zisteného stavu veci, uvedeného v odôvodnení rozhodnutia (ako to vyplýva z obsahu pripojeného administratívneho spisu odporcu) je zrejmé, že navrhovateľ nedisponuje cestovným a ani iným dokladom svojej totožnosti, podobne ako ani relevantným povolením na pobyt na Slovensku, že nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, že si nevie zabezpečiť ubytovanie ani peniaze. Tiež, že na Slovensku nemá žiadnu rodinu, pričom jeho ponechanie voľne sa pohybovať na území Slovenska by znamenalo (spoukazom na uvedené) porušovanie zákona (včítane ustanovení Kódexu schengenskych hraníc) a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. Podľa krajského súdu, pokiaľ odporca na základe takto zisteného stavu veci dospel k záveru, že jediným relevantným spôsobom ako zabezpečiť výkon rozhodnutia o vyhostení navrhovateľa je jeho zaistenie, takáto správna úvaha vyjadrená napadnutým rozhodnutím je správna a je v súlade so zákonom. Súd poukazuje na skutočnosť a pokladá si za povinnosť uviesť, že za daného stavu veci odporca nemal ani inú možnosť ako navrhovateľa zaistiť. Navrhovateľ nedisponuje žiadnym dokladom svojej totožnosti - teda ani cestovným dokladom, pričom na slovenskom území sa zdržuje bez povolenia slovenských štátnych orgánov. Vyhosťovacím rozhodnutím zo dňa 23.04.2015 mu nebola určená lehota na vycestovanie a teda výkon tohto rozhodnutia prislúcha priamo zo zákona (§ 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov) odporcovi. Následný postup odporcu (konajúceho vo veci výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení) mu v zmysle ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov umožňuje za účelom tohto výkonu navrhovateľa zaistiť. Následne podľa krajského súdu vyvstáva otázka, či tento účel zaistenie je alebo nie je možné dosiahnuť iným - miernejším prostriedkom, ako je obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa formou jeho zaistenia. Zákon o pobyte cudzincov v ust. § 89 ods. 1 vymenúva ako alternatívne spôsoby hlásenie pobytu (navrhovateľa), resp. zloženie peňažnej záruky. Logickým predpokladom aplikovania týchto alternatív zaistenia je to, aby vyhosťovaná osoba disponovala min. cestovným dokladom (preukazom totožnosti), pričom súčasne predpokladom aplikovania týchto alternatívnych riešení je naplnenie predpokladov ust. § 89 ods. 3. Z obsahu administratívneho spisu odporcu, predovšetkým však z obsahu vyjadrení samotného navrhovateľa vyplýva, že: 1/ navrhovateľ nevlastní žiaden cestovný doklad a ani preukaz svojej totožnosti; 2/ navrhovateľ nevlastní žiadne finančné prostriedky na zabezpečenie svojho ev. pobytu a nemá zabezpečené žiadne ubytovanie; 3/ odmietol kontakt s akýmikoľvek (aj mimovládnymi) organizáciami, ktoré by mu na základe jeho žiadosti boli schopné (za splnenia ostatných predpokladov) zabezpečiť jeho pobyt na území Slovenskej republiky. Mimo toho sám výslovne uviedol, že aplikácia alternatívnych riešení v jeho prípade neprichádza do úvahy. Pretože navrhovateľom vznesené námietky neboli po ich preskúmaní spôsobilé viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia krajský súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné.

II. Odvolanie navrhovateľa

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že s rozhodnutím súdu sa v celom rozsahu nestotožňuje z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Navrhovateľ uviedol, že naďalej trvá na všetkých skutočnostiach, ktoré uviedol vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu odporcu a má naďalej za to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie odporcu je zmätočné pre svoju nezrozumiteľnosť. Nakoľko sa krajský nestotožnil ani s jedným dôvodom uvedeným v podanom odvolaní a v celom rozsahu vyhovel všetkým skutočnostiam odôvodňujúcich zaistenia navrhovateľa, s ktorými navrhovateľ nesúhlasí, poukázal na existenciu inej vady konania krajského súdu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

K námietke, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci poukázal na to, že krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza „Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným pojednávaním a rozhodnutím veci sa však podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu z obsahu ktorého zistil, že... „Podľa relácie UPZC z 23.04.2015 predpokladaná doba, potrebná na vykonanie všetkých úkonov vyhostenia, vrátane zabezpečenia náhradného cestovného dokladu je šesť mesiacov“. Navrhovateľ má za to, že súd sa vôbec vo svojom odôvodnení nevyjadril k primeranosti, resp. neprimeranosti dĺžky zaistenia navrhovateľa, ktorú odporca určil ako nevyhnutnú na vykonanie všetkýchúkonov zaistenia, a to najdlhšie do dňa 23.10.2015. Podľa navrhovateľa preukázateľne v rozhodnutí odporcu i súdu absentuje podrobný opis úkonov, ktoré musí odporca vykonať počas určenej doby zaistenia. Navrhovateľ má teda za to, že len konštatovanie, že „predpokladaná doba, potrebná na vykonanie všetkých úkonov vyhostenia vrátane zabezpečenia náhradného cestovného dokladu je šesť mesiacov“ je nedostatočná. Poukázal na skutočnosť, že zaistenie predstavuje významný zásah do ľudských práv jednotlivca, ktoré má častokrát značné negatívne dôsledky na duševné a telesné zdravie zaistenej osoby. Je preto žiaduce, aby príslušný orgán dôsledne odôvodnil určenú nevyhnutnú dĺžku zaistenia, a to uvedením všetkých konkrétnych úkonoch potrebných na uskutočnenie vyhostenia a taktiež uvedenie konkrétnych lehôt na uskutočnenie jednotlivých úkonov. Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že v rozhodnutí súdu sa ďalej uvádza „Odporca tiež na pojednávaní uviedol, že podľa relácie UPZC slovenská Národná ústredňa Interpolu oznámila, že osoba navrhovateľa s jeho osobnými údajmi sa nachádza v príslušných evidenciách, že navrhovateľ odmietol vyplniť dotazník, potrebný na konanie o vydanie náhradného cestovného dokladu. Teda, že totožnosť navrhovateľa nebola doposiaľ stotožnená a preto nie je možné ustáliť, kto v skutočnosti navrhovateľ je“. Uvedené vyjadrenie podal samotný odporca na pojednávaní dňa 26.05.2015. Z uvedeného teda logicky vyplýva, že sám odporca nepozná totožnosť toho, koho chce z krajiny vyhostiť. Navrhovateľ má za to, že pokiaľ je tu hrozba vyhostenia navrhovateľa práve do Bieloruska, odporca by mal mať jasne preukázanú totožnosť navrhovateľa. Vzhľadom k uvedenému má za to, že vyhostenie navrhovateľa do Bieloruska je v rozpore s platným právom Slovenskej republiky. Skutočnosť, že krajský súd sa dostatočne nezaoberal otázkou nejasnosti identity navrhovateľa, podľa názoru navrhovateľa, predstavuje závažné pochybenie v postupe súdu pri zisťovaní skutkového stavu. Túto skutočnosť nebral súd do úvahy, v dôsledku čoho má navrhovateľ za to, že aj v tomto prípade krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa navrhovateľa krajský súd nesprávne vec právne posúdil, ak nezrušil rozhodnutie odporcu, ktoré bolo primárne založené na potrebe zaistenia z dôvodu existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) s poukazom na § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a z dôvodu, že navrhovateľ svojim neoprávneným pobytom pácha podľa odporcu trestné činy a dopúšťa sa priestupkov na úseku pobytu cudzincov. Tým, že sa krajský súd nedostatočne zaoberal otázkou nejasnosti identity navrhovateľa, nesprávne posúdil aj predmetné rozhodnutie odporcu, nakoľko existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení, nie je dôvodom na vyhostenie pokiaľ nie je známa identita vyhosťovanej osoby. Z uvedeného dôvodu teda samotné zaistenie stojí na nereálnom podklade. Na základe uvedeného navrhovateľ žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmení tak, že rozhodnutie odporcu o zaistení zrušuje a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby najvyšší súd nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.

III. Vyjadrenie odporcu Vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporca uviedol, mu bola dňa 21.05.2015 doručená i doručená pod č. p.: PPZ-HCP-BA8-20-029/2015-AV informácia zaslaná z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktorá vo svojej písomnosti informuje, že po umiestnení cudzinca do priestorov Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov pracovníci Oddelenia cudzineckej polície zaslali dňa 28.04.2015 na Národnú ústredňu Interpol Bratislava žiadosť o vykonanie lustrácie na území Bieloruskej republiky za účelom zistenia pravej totožnosti cudzinca na základe fotografie a daktyloskopických odtlačkov. Cudzincovi bol preložený dotazník, potrebný k zisteniu pravej totožnosti a následnému vystaveniu náhradného cestovného dokladu, ktorý však cudzinec odmietol vyplniť. Dňa 06.05.2015 bola vykonaná návšteva na Zastupiteľskom úrade Bieloruskej republiky so sídlom v Bratislave za účelom odovzdania žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu spolu s fotografiami a daktyloskopickou kartou cudzinca. Dňa 08.05.2015 bolo Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov prostredníctvom Národnej ústredne Interpol Bratislava oznámené, že cudzinec s uvedenými osobnými údajmi nie je v registri obyvateľov Bieloruskej republiky, ale sa čaká ešte na výsledok porovnania odtlačkov prstov. Odporca poukázal na to, že ako správny orgán na základe predložených dokladov a zo zistených skutočností preskúmal dôkazovú situáciu a v danom prípade predmetné ustanovenie uplatnil správny orgán práve z dôvodu takej činnosti cudzinca, ktorá napĺňa skutkovú podstatu odôvodňujúcu zaistiť cudzinca podľa §-u 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Odporca zdôraznil, že v prvom rade potreba zaistiť cudzinca a obmedziť ho na osobnej slobode bolanevyhnutná z dôvodu neoprávneného pobytu cudzinca na území SR. Migračný úrad Ministerstva vnútra SR vydal dňa 31.03.2015 rozhodnutie č.p.: MU-PO-30-8/2015-Ž o zastavení konania o udelenie azylu na území SR podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle. Uvedené rozhodnutie bolo cudzincovi vyhlásené dňa 08.04.2015. V poučení uvedeného rozhodnutia je uvedené, že proti tomuto rozhodnutiu možno podať rozklad do 20 dní od jeho doručenia na Migračnom úrade Bratislava. Podanie rozkladu nemá odkladný účinok. Tento účinok v zmysle § 52 ods. 2 správneho poriadku vyjadruje skutočnosť, že rozhodnutie je vykonateľné a tým pádom sa cudzinec stáva na území SR neoprávnene. V zmysle § 22 ods. 1 zákona o azyle, žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území SR, ak tento zákon alebo osobitný predpis 11a) neustanovuje inak. Na základe uvedených skutočností bolo cudzincovi dňa 23.04.2015 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení zaev. pod č. p.: PPZ-HCP-BA8-20-007/2015-AV. V druhom rade potreba zaistiť cudzinca a obmedziť ho na osobnej slobode bola nevyhnutná z dôvodu, že cudzinec ako vízový cudzinec sa zdržiaval na území SR bez platného cestovného dokladu (bez dokladu totožnosti), platného víza, alebo bez povolenia príslušných orgánov, tým porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru a teda zdržiaval sa na území SR bez oprávnenia. Alternatívu vydaného rozhodnutia o zaistení a umiestnení cudzinca v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov správny orgán využil práve z toho dôvodu, že neboli splnené podmienky pre využitie miernejších opatrení.. Poukázal na to, že zákon o pobyte cudzincov ako alternatívu zaistenia pripúšťa hlásenie pobytu vyhostenej osoby, resp. zloženie peňažnej záruky. Uvedené súvisia s tým, že vyhostená osoba bude prepustená zo zadržania „na slobodu“. Teda že sa bude slobodne pohybovať na území SR. K takémuto pohybu (pobytu) na území SR je však potrebné, aby cudzinec disponoval potrebnými dokladmi (viď ustanovenie § 5 zákona o pobyte cudzincov, článok 5 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc). Čo u cudzinca neprichádzalo do úvahy, nakoľko nedisponuje žiadnym dokladom totožnosti, ani cestovným dokladom a ani dokladom, ktorý by ho oprávňoval k akémukoľvek druhu pobytu na území SR. S poukazom na uvedené je preto nemysliteľné, aby sa cudzinec slobodne pohyboval či prebýval na území SR bez dokladu totožnosti - platného cestovného dokladu. Totožnosť cudzinca doposiaľ nebola potvrdená a v súčasnosti sa vlastne nevie, kto je v skutočnosti osoba cudzinca, je bez dokladov, resp. príslušných povolení a jeho pobyt mimo zaistenia by bol neoprávnený. Z uvedeného je teda zrejmé, že ak by aj cudzinec mal akoukoľvek formou zabezpečené hradenie svojho pobytu a ak by aj disponoval vlastnými finančnými prostriedkami v dostatočnom množstve, aj tak by tieto alternatívy nahrádzajúce zaistenie nebolo možné aplikovať a využiť, pretože nedisponuje odkladmi, potrebnými či už k prekročeniu vonkajšej schengenskej hranice, ako aj k pobytu na území SR. Odporca poukázal na to, že je potrebné pre cudzinca zabezpečiť vydanie náhradného cestovného dokladu, uvedené úkony zabezpečuje na to útvar zriadený a to v prípade cudzinca Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Zabezpečenie vydania NCD závisí nielen od spolupráce zaisteného (čo je aj vo väčšine prípadov najväčším problémom, nespolupráca cudzinca s príslušníkom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, ktorý zabezpečuje potrebné údaje a dotazníky, doklady od cudzinca potrebné k vydaniu NCD), ale aj od výsledkoch stotožnenia jeho osoby, ktoré vykonáva príslušný zastupiteľský úrad krajiny pôvodu zaisteného. Z písomnej informácie, ktorá nám bola zaslaná z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov práve vyplýva taká skutočnosť, že cudzinec nespolupracuje s policajtmi Oddelenia cudzineckej polície Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Cudzinec odmietol jemu predložený dotazník vyplniť, ktorý je potrebný k zisteniu jeho pravej totožnosti a následnému vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Dĺžka zaistenia (od 23.04.2015 do 23.10.2015) je podľa odporcu nevyhnutnou, nakoľko je potrebné zabezpečiť vydanie náhradného cestovného dokladu, ako aj zabezpečiť faktické vyhostenie. Odporca vychádzal pritom z relácie Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov zo dňa 23.04.2015 zaev. pod č. p.: PPZ-HCP-BA8-20-012/2015-AV, ktorý útvar vykonáva a zabezpečuje úkony, potrebné k realizácii vyhostenia. Ide pritom o maximálnu dobu zaistenia k čomu poznamenávame, že (s poukazom na jeho poznatky z rozhodovania v obdobných veciach) doba zaistenia v prípadoch nutnosti zabezpečenia vydania NCD závisí nielen od spolupráce zaisteného (čo je v prípade cudzinca najväčším problémom, nespolupráca cudzinca s príslušníkom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, ktorý zabezpečuje potrebné údaje a dotazníky, doklady od cudzinca potrebné k vydaniu NCD, dotazník cudzinec odmietol vyplniť) ale aj od výsledkoch stotožnenia jeho osoby, ktoré vykonáva príslušný zastupiteľský úrad krajiny pôvodu zaisteného. Z relácie Útvaru policajného zaistenia pre cudzincovMedveďov zo dňa 21.05.2015 zaev. pod č. p.: PPZ-HCP-BA8-20-029/2015-AV vyplýva, že sa čaká ešte na výsledok porovnania odtlačkov prstov, pretože prostredníctvom Národnej ústredne Interpol Bratislava bolo oznámené, že osoba s uvedenými osobnými údajmi cudzinca nie je v registri obyvateľov Bieloruskej republiky. Odporca poukázal na to, že počas konania o zaistení a pri spísaní zápisnice o podaní vysvetlenia na Oddelení cudzineckej polície PZ Dunajská Streda sa cudzinec nezmienil, neuviedol, nevyjadril sa a ani nepredložil a nepreukázal žiadne nové skutočnosti a hodnoverné doklady, ktoré by boli predmetom posudzovania a nasvedčovali tomu, že je prekážka jeho administratívneho vyhostenia z územia SR a nie je dôvod na jeho zaistenie, pričom mu bola daná táto možnosť, počas celého konania má možnosť ako účastník konania predkladať návrhy, podnety, čo v danom prípade bolo cudzincovi umožnené. Prekážka administratívneho vyhostenia a zaistenia cudzinca je o. i. zásad ovládané aj zásadou, že povinnosť prvostupňového správneho orgánu zistiť stav veci je determinovaná dôvodmi, ktoré cudzinec predostrel na odôvodnenie svojich tvrdení. Nie je teda povinnosťou správneho orgánu za cudzinca vyhľadávať ďalšie dôvody a dôkazy. Vychádzajúc z uvedeného je povinnosťou správneho orgánu interpretované dôvody prekážky administratívneho vyhostenia a zaistenia, posúdiť z pohľadu naplnenia či nenaplnenia predpokladov v zmysle zákona o pobyte cudzincov a v tejto súvislosti vyhľadať a do spisového materiálu založiť informácie, viažuce sa k predostretým skutočnostiam, resp. podávajúce dostatok informácií o prípadných bezpečnostných rizikách návratu cudzinca do krajiny jeho pôvodu vo vzťahu k výroku o existencii či neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia a zaistenia. Nad rámec týchto odôvodnení odporca poukázal na zrejmú nedôveryhodnosť cudzinca. Ak totižto cudzinec nepreukázal svoje tvrdenia konkrétnymi dôkazmi, je potrebné pri rozhodovaní vziať do úvahy či ho možno pokladať za dôveryhodnú osobu. V prípade negatívneho vyhodnotenia už iba táto skutočnosť postačuje k negatívnemu rozhodnutiu o jeho administratívnom vyhostení a prípadnému zaisteniu.

Na základe uvedených skutočností odporca navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť.

IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA8-20-011/2015-AV zo dňa 23.04.2015 odporca za použitia ust. § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 a 5 zákona č. 404/2011 Z.z.o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) dňom 23.04.2015 zaistil navrhovateľa a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC“), pričom dobu zaistenia stanovil najviac do dňa 23.10.2015. V odôvodnení rozhodnutia opísal v konaní zistený stav a konštatoval, že potreba zaistiť navrhovateľa a obmedziť ho na osobnej slobode je nevyhnutná z dôvodu existencie vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení pod číslom PPZ-HCP-BA8-20- 007/2015-AV zo dňa 23.04.2015. Ďalej uviedol, že z vyjadrení navrhovateľa vyplýva, že tento by nemohol reálne splniť alternatívu hlásenia svojho pobytu, resp. zloženia peňažnej záruky a teda že (odporca) nemohol aplikovať ust. § 89 ods. 1 písm. a), b) zákona o pobyte cudzincov.

V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 3. júla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietkyodporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 250 ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa ods. 4 veta prvá citovaného ustanovenia štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Navrhovateľ v odvolaní namietal, že krajský že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že uvedenú námietku navrhovateľ bližšie nešpecifikoval v konaní pred odvolacím súdom. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania konania, pretože dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods.1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského s údu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci vykonané, a preto za tejto situácie je možné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada mala spočívať v tom, že krajský súd sa vôbec vo svojom odôvodnení nevyjadril k primeranosti, resp. neprimeranosti dĺžky zaistenia navrhovateľa, ktorú odporca určil ako nevyhnutnú na vykonanie všetkých úkonov zaistenia, a to najdlhšie do dňa 23.10.2015. Podľa odvolacích dôvodov navrhovateľa preukázateľne v rozhodnutí odporcu i súdu absentuje podrobný opis úkonov, ktoré musí odporca vykonať počas určenej doby zaistenia. Navrhovateľ má preto za to, že len konštatovanie, že „predpokladaná doba, potrebná na vykonanie všetkých úkonov vyhostenia vrátane zabezpečenia náhradného cestovného dokladu je šesť mesiacov“ je nedostatočná. K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že takáto námietka nebola uplatnená navrhovateľom v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu a pokiaľ k nej krajský súd nezaujal stanovisko, nemožno takýto prístup súdu považovať za vadu, pretože krajský súd bol pri preskúmavaní rozhodnutia viazaný rozsahom uplatnených námietok navrhovateľa, ktoré určili rozsah súdneho prieskumu rozhodnutia(§ 250j ods. 1 a ods. 2 OSP). V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za dôležité zdôrazniť, že v správnom súdnictve je súd viazaný opravným prostriedkom (žalobou) vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch žaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať. (uznesenie NS SR sp. zn. 8Sžo/230/2010 zo dňa 15.12.2010 uverejnené pod č. 16 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2012. Pre doplnenie k veci najvyšší súd uvádza, že stanovenú lehotu zaistenia odporca odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplývapriamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí. Uvedené teda nasvedčuje zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, pretože v danom prípade zaistenie cudzinca bolo nevyhnutné pre zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia, okrem iného zabezpečením náhradného cestovného dokladu, na zabezpečení ktorého je potrebná súčinnosť navrhovateľa, ktorý zjavne s odporcom nespolupracuje. Za vadu podľa najvyššieho súdu nemožno považovať ani navrhovateľom namietané pochybenie krajského súdu, ktoré malo podľa navrhovateľa spočívať v tom, že sa dostatočne nezaoberal otázkou nejasnosti identity navrhovateľa. Opäť z dôvodu, že takúto námietku navrhovateľ neuplatnil v opravnom prostriedku a ako už vyššie najvyšší súd uviedol, krajský súd bol pri preskúmavaní rozhodnutia viazaný rozsahom uplatnených námietok navrhovateľa, ktoré určili rozsah súdneho prieskumu rozhodnutia. Naviac pokiaľ navrhovateľ namieta, že jeho zaistenie je neúčelné a neefektívne práve pre to, že pochádza z Bieloruska, teda z krajiny, v ktorej pre bezpečnostnú situácia existujú prekážky vyhostenia, bolo na navrhovateľovi, aby preukázal nespochybniteľným spôsobom, že je občanom uvedenej krajiny. Podľa odvolacieho súdu sa potom námietka navrhovateľa, že odporca nepozná jeho totožnosť a preto je jeho zaistenie za účelom vyhostenia neefektívne, javí ako účelová a nemôže byť vyhodnotená v prospech toho, kto aktívnu spoluprácu na preukázaní vlastnej identity odmieta. Zaistenie cudzinca na účel administratívneho vyhostenia, ktorý nedisponuje žiadnym dokladom totožnosti, odmieta spoluprácu pri odhalení vlastnej identity je na mieste práve v takýchto prípadoch, keď k zaisteniu došlo za účelom výkonu administratívneho vyhostenia cudzinca do krajiny, ktorú cudzinec označil ako krajinu svojej štátnej príslušnosti, pretože zaistenie cudzinca je odôvodnené nutnosťou zabezpečenia vydania náhradného cestovného dokladu, a to závisí nielen od spolupráce zaisteného (čo je v prípade navrhovateľa problémom), ale odôvodňuje aj stanovenú dĺžku zaistenia, ktorá je nutná vzhľadom na nespoluprácu navrhovateľa so správnym orgánom, ktorý zabezpečuje potrebné údaje k vydaniu náhradného cestovného dokladu, pričom je zrejmé, že dotazník navrhovateľ odmietol vyplniť, ale je potrebná aj na účely stotožnenia jeho osoby, ktoré vykonáva príslušný zastupiteľský úrad krajiny štátnej príslušnosti zaisteného. Námietka navrhovateľa, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou efektívnosti, účelnosti zaistenia a vyhostiteľnosti je nedôvodná. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa článku 5 ods. 1 pism. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení navrhovateľa prihliadol aj na tzv. „návratovú smernicu“ (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupochv členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín. Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil dôvody ako aj stanovenú dĺžku zaistenia cudzinca. V zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia. Odporca sa zaoberal aj tým, či je zaistenie cudzinca súladné s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl.8 ods. 1 ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa. Námietky navrhovateľa, týkajúcu sa neskúmania účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľa ako aj dĺžky zaistenia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Odporca odôvodnil, prečo je zaistenia navrhovateľa na výkon administratívneho vyhostenia potrebné považovať za účelné a efektívne, keď uviedol, že v prípade navrhovateľa výkon vyhostenia je možné zabezpečiť po vystavení náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom v prípade, že účastník konania bude spolupracovať je 180 dní. Odporca sa zaoberal aj alternatívou zaistenia a uloženia niektorej z uvedených povinností v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov ale vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal zabezpečenie ubytovania a ani nedisponuje finančnými prostriedkami na zabezpečenie pobytu vo výške uvedenej v § 6 zákona o pobyte cudzincov t. j. 56 Eur na osobu a deň, rozhodol sa v zmysle § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov túto možnosť nevyužiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje) vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu. Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.