ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Ing. Miroslava Gavalca PhD., v právnej veci navrhovateľa: N. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Kosovo, zastúpeného Mgr. Petrom Zelenayom, advokátom, 29. augusta 19, Bratislava, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiu odporcu č. PPZ-HCP-BA6-53-021/2015-AV zo dňa 14.04.2015, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. mája 2015 č. k. 9Sp/36/2015-35, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. mája 2015 č. k. 9Sp/36/2015-35 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA6-53-021/2015-AV zo dňa 14.04.2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky n a r i a ď u j e, aby bol N. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Kosovo, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove bezodkladne prepustený zo zaistenia.
Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
I. Predmet konania Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-53-021/2015-AV zo dňa 14.04.2015, ktorým bol navrhovateľ na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného dňa 14.04.2015 pod č. PPZ-HCP-BA6-53 - 017/2015- AV zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) dňom 14.04.2015 na čas nevyhnutne potrebný najviac do 14.08.2015 a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove.
V dôvodoch rozsudku uviedol, že po preskúmaní rozhodnutia odporcu dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a navrhovateľom podané námietky proti nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku nie sú dôvodné. Podľa názoru krajského súdu neobstojí navrhovateľova námietka o spoľahlivo nezistenom stave veci. Podľa krajského súdu odporca riadne zistil skutkový stav, u navrhovateľa stále trvajú dôvody zaistenia. Navrhovateľovi bolo dňa 14.04.2015 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP- BA6-53-017/2015-AV z dôvodu, že na území Slovenskej republiky má neoprávnený pobyt, a v predmetnom rozhodnutí navrhovateľovi nebola určená lehota na vycestovanie. Odporca podľa krajského súdu správne vychádzal z jemu dostupných informácií a tieto objektívne posúdil, posudzoval relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. Námietka navrhovateľa, že odporca sa otázke možnosti uplatnenia alternatív zaistenia nezaoberal, podľa krajského súdu neobstojí, nakoľko odporca skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu účastníka konania, pričom konštatoval, že navrhovateľ nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd poukázal na zápisnicu o vyjadrení spísanú s navrhovateľom, kde navrhovateľ na otázku, akými finančnými prostriedkami disponuje, uviedol, že má 400 Eur v hotovosti. S poukazom na uvedené, nemohla byť ani podľa krajského súdu stanovená alternatíva zaistenia, nakoľko nebola splnená podmienka dostatočných finančných prostriedkov. K ďalšej námietke týkajúcej sa konania vo veci administratívneho vyhostenia ako existencii prekážok, krajský súd uviedol, že toto nie je predmetom konania v uvedenej veci, teda konania vo veci zaistenia navrhovateľa. Pokiaľ ide o námietku, že navrhovateľovi bolo odopreté právo na zastupovanie advokátom alebo inou osobou počas konania na správnom orgáne, krajský súd poukázal na zápisnice o podaní vyjadrenia, kde boli otázky ohľadom jeho splnomocnenej osoby, navrhovateľ uviedol, že takúto osobu nemá. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by navrhovateľ žiadal o prítomnosť advokáta, čoho dôkazom sú zápisnice o podaní vyjadrenia. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by navrhovateľ žiadal o prítomnosť advokáta. V obdobných prípadoch osoba, voči ktorej je vedené konanie vo veci zaistenia si zvolí splnomocnenú osobu, pričom táto osoba je následne zo strany odporcu vyrozumená o prebiehajúcich úkonoch a je do konania prizvaná. Podľa krajského súdu je opodstatnené tvrdenie odporcu, že nie je možné, aby na správny orgán sa dostavila osoba, ktorá by sa sama domáhala zastúpenia cudzincov, voči ktorým je vedené akékoľvek konanie, pokiaľ si účastník konania nezvolí osobu na zastupovanie sám. Krajský súd poukázal na nevyhnutnosť zaistenia navrhovateľa z dôvodu, že navrhovateľ nie je držiteľom cestovného dokladu, resp. dokladu oprávňujúceho vycestovať z územia Slovenskej republiky. Výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa § 84 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov zabezpečí policajný útvar, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. Doba zaistenia je nevyhnutná, nakoľko odporca vykonáva úkony smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa z územia Slovenskej republiky. Odporca v spolupráci s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa z územia SR. V danom prípade ide o overenie totožnosti a zabezpečenie cestovného dokladu, ako aj pokrytie nákladov na samotné vyhostenie, materiálne zabezpečenie a personálne zabezpečenie prepravy navrhovateľa. Doba zaistenia je úmerná dobe potrebnej k vybaveniu náležitostí k reálnemu vyhosteniu navrhovateľa do domovskej krajiny. K výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca. Ohľadom námietky neurčenia alternatívy zaistenia navrhovateľa v zmysle § 89 ods. 1 písmeno a), b) zákona o pobyte cudzincov - hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky, krajský súd konštatoval, že odporca sa vo svojom rozhodnutí o zaistení navrhovateľa zaoberal aj možnosťou využitia inštitútu hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky, avšak tieto skutočnosti vyhodnotil negatívne a to s poukazom na vyjadrenie navrhovateľa v zápisnici o vyjadrení, kde navrhovateľ uviedol, že disponuje finančnou hotovosťou vo výške 400 Eur, čo je suma postačujúca na cca 7 dní pobytu, pričom nezahŕňa prostriedky na vycestovanie, čím nie je splnená podmienka dostatočných finančných prostriedkov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ako ajSprávnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 Správneho poriadku). Krajský súd vznesené námietky uplatnené v opravnom prostriedku navrhovateľa vyhodnotil za nedôvodné a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil.
II. Odvolanie navrhovateľa
Proti rozsudku krajského s údu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Podľa navrhovateľa krajský súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a tiež nepostupoval správne, keď nezistil žiadne pochybenia v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaného rozhodnutia, aj napriek tomu, že na ne v opravnom prostriedku upozorňoval. Krajskému súdu vyčítal, že bez bližšieho odôvodnenia prevzal tvrdenia odporcu, ktoré považoval súd za preukázané a nezaoberal sa so všetkými vytýkanými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku. Z takto vymedzeného rozsahu potom nesprávne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ uviedol, že od začiatku poukazoval na to, že rozhodnutie odporcu je arbitrárne, nepreskúmateľné a nezákonné, nakoľko odporca zaistil navrhovateľa v rozpore s účelom a efektívnosťou inštitútu zaistenia, v nesúlade s vykonaným dokazovaním a podkladovými materiálmi. Na tieto namietané skutočnosti však krajský súd vo svojom rozhodnutí nereflektoval. Navrhovateľ uviedol, že už v konaní pred krajským súdom poukázal na to, že predmetné vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení ešte automaticky neznamená aj oprávnenie odporcu bez ďalšieho navrhovateľa zaistiť, nakoľko skutočná potreba tohto zásahu musí byť v rozhodnutí o zaistení riadne a presvedčivo odôvodnená, prečo nebolo možné vyhostenie realizovať za pobytu účastníka konania na slobode, nakoľko zaistenie cudzinca znamená obmedzenie resp. zbavenie jeho slobody, a teda veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Z Listiny základných práv a slobôd ako aj z Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody, pričom zaistenie cudzinca môže prebehnúť len zákonným spôsobom. Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len „smernica“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkonu vyhostenia, najmä v prípade, kedy existuje riziko úteku alebo dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu, či uskutočňovania vyhostenia. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné, avšak miernejšie donucovacie opatrenia. Uvedené ustanovenia sa vzťahujú na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia, pričom v článku sú uvedené len dva dôvody zaistenia - existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu a toto ustanovenie je správny orgán povinný dodržiavať. Odporca sa v dôvodoch rozhodnutia existenciou uvedených rizík nezaoberal a preto nie je zrejmé, či je u navrhovateľa prítomné riziko úteku a za kých dôvodov alebo vyhýbanie sa alebo bránenie procesu návratu. Odporca iba paušálne poukázal na to, že v prípade navrhovateľa nie je možné postupovať podľa čl. 7 ods. 1 (Dobrovoľný odchod) smernice, a to vzhľadom na dôvody (podľa čl. 7 ods. 4 smernice) ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. V tejto súvislosti dal navrhovateľ do pozornosti, že v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné a zároveň nesmie byť arbitrárne. Z rozhodnutia odporcu a následne súdu však vôbec nie je zrejmé, či a prečo je rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody účastníka konania aj v súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami efektívne a účelné. Za arbitrárne na účely čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považuje také zbavenie slobody, kde v postupe správnych alebo súdnych orgánov, ktoré o zaistení rozhodujú, je prítomný prvok zlomyseľnosti, teda nedostatku dobromyseľnosti vo vzťahu k účelu zaistenia -navrhovateľa na začiatku konania poukazoval. Príslušné orgány majú pritom podľa § 90 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. Podľa navrhovateľa odporca a tiež krajský súd sa nedostatočne vysporiadali s námietkou navrhovateľa ohľadom neurčenia alternatív zaistenia podľa ust. § 89 ods. 1 písm. a), písm. b) zákona o pobyte cudzincov s tým, že súd bez bližšieho odôvodnenia v rámci svojho rozhodnutia prevzal tvrdenia odporcu za svoje. Z podkladov pre rozhodnutie jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ bez akýchkoľvek pochybností uviedol, že má zabezpečené bývanie u pána S. T. na konkrétnej adrese jeho ubytovne, ktorý sa o neho tiež finančne postará a zároveň, že navrhovateľ disponuje dostatočnou finančnou hotovosťou (ihneď k dispozícii 400 Eur) a vie si zabezpečiť aj vyšší finančný obnos, na čo poukazoval počas celého konania a preukázal predloženými čestnými vyhláseniami. Poukázal na nezákonný postup odporcu, ktorý v rozpore s vyjadrením navrhovateľa dňa 14.04.2015 do predmetnej zápisnice nezapísal, že okrem dispozície už uvedenej finančnej hotovosti si od svojho kamaráta dokáže zabezpečiť vyšší obnos finančných prostriedkov. Za nepreskúmateľné v tejto súvislosti považoval tvrdenie odporcu, že navrhovateľ nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia pobytu na území Slovenskej republiky, pričom suma 400 Eur (okrem už uvedenej možnosti zabezpečenia vyššieho finančného obnosu od p. S. T.), nie je postačujúca, vo výške § 6 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov, nakoľko odporca vo svojom rozhodnutí pre akú dĺžku pobytu považuje túto sumu za nepostačujúcu. To, že táto suma má postačovať na cca. 7 dní pobytu navrhovateľa uviedol odporca až dodatočne vo svojom písomnom vyjadrení k podanému opravnému prostriedku. Poukázal na to, že rozhodnutie o zaistení, ktoré má závažný dopad na osobnú slobodu jednotlivca musí byť aj v zmysle ustálenej judikatúry nielen slovenských súdov, za každých okolností zbavené arbitrárnosti a správny orgán rozhodujúci o zaistení vždy povinný skúmať a prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé, alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. Podľa navrhovateľa nie je možné sa stotožniť zo záverom krajského súdu, že odporca správne a objektívne posudzoval relevantnosť dôvodov zaistenia navrhovateľa v zmysle § 32 Správneho poriadku. Ako je zrejmé aj zo zápisnice o podaní vyjadrenia navrhovateľa zo dňa 23.01.2015, navrhovateľ na otázku odporcu, či mu hrozí v domovskej krajine (v predmetnej zápisnici nesprávne uvedená Ukrajina) neľudské, kruté alebo ponižujúce zaobchádzanie, diskriminácia z národnostných, náboženských a politických dôvodov, prípadne trest smrti, jednoznačne uviedol, že sa bojí hrozby svojej diskriminácie z náboženských dôvodov. Správny orgán bez dostatočného vysvetlenia v rozhodnutí o administratívnom vyhostení len stroho uviedol, že takéto tvrdenie účastníka považuje za účelové, nakoľko mu má byť zo služobnej činnosti známe, že Srbská republika (pričom účastník pochádza z Kosova a je chorvátskej národnosti) je štát, kde uvádzané nebezpečenstvo nehrozí. Odporca svoj záver nijako bližšie nešpecifikoval, nepodložil a preto je tvrdenie aj v tomto prípade nepreskúmateľné. Navrhovateľ poukázal na to, že v súlade s ustálenou judikatúrou SR ohľadom zásady tzv. materiálnej pravdy je na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť tvrdení účastníka konania, a to buď úplne vyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie účastníka, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správnosti orgánu. Je totiž zrejmé, že rozhodnutie správneho orgánu v danom prípade má pre účastníka konania obzvlášť závažné následky. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na to, že z dostupných relevantných informačných zdrojov, napr. aj z komplexnej správy o krajine pôvodu žiadateľov o udelenie azylu - Kosovo, ktorá mapuje aktuálnu bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa, vypracovanej Migračným úradom SR z marca 2015 (s ktorým je odporca v súvislosti s administratívnym vyhosťovaním a zaisťovaním cudzincov v neustálom kontakte) a tvorí súčasť azylového spisu navrhovateľa pred Migračným úradom SR, ČAS: MU-PO-15-17/2015-Ž, jednoznačne vyplývajú skutočnosti, ktoré potvrdzujú tvrdenia navrhovateľa, a to najmä etnické napätie, nepokoje, etnicky motivované incidenty, zvýšené nebezpečenstvo, nepriateľstvo, prenasledovanie, násilie a bezpečnostné obavy pre menšiny, navonok prejavovaný odpor pre navrátilcov, násilné demonštrácie v krajine a meste jeho pôvodu. Pokiaľ by si správny orgán skutočne splnil svoje zákonné povinnosti aj v zmysle základných zásadsprávneho konania zakotvených v ust. § 3 ods. 1 a ods. 5 Správneho poriadku, ust. § 32 Správneho poriadku, § 46, § 47 Správneho poriadku a tiež podľa čl. 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov, tak vzhľadom na závery prezentované vyššie by musel skonštatovať, že v danom prípade u účastníka konania existujú reálne prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1 a ods. 2 a Zákona o pobyte cudzincov a preto ho nemožno vyhostiť, resp. z dôvodov reálnych prekážok administratívneho vyhostenia zaistiť. Navrhovateľ napokon zdôraznil, že rozhodnutie o azyle nie je k dnešnému dňu právoplatné, keďže navrhovateľ voči rozhodnutiu Migračného úradu SR podal opravný prostriedok. Zastavenie azylového konania a absencia odkladného účinku opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zastavení konania o udelení azylu ešte neznamenajú, že žiadateľ o azyl (účastník konania) sa na území SR zdržuje vedome neoprávnene (najmä nie v prípade, keď sa o neprávoplatnom rozhodnutí o zastavení konania o udelenie azylu dozvie a vzápätí je z tohto dôvodu odporcom priamo z priestorov Migračného úradu SR predvedený a za pár hodín administratívne vyhostený a zaistený), nakoľko k strate postavenia žiadateľa o azyl podľa § 22 ods. 1 Zákona o azyle dochádza až právoplatným zastavením takéhoto konania. Podľa navrhovateľa nemôže obstáť ani argumentácia odporcu ohľadom „opätovného ohrozenia verejného poriadku“ v prípade jeho zaistenia, nakoľko aj zo správy Slovenskej informačnej služby zo dňa 11.02.2015 vyplýva, že Slovenská informačná služba nedisponuje informáciami, na základe ktorých by bolo možné účastníka konania odôvodnene považovať za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky a pre spoločnosť. S touto námietkou ohľadom nepravdivého a nepreukázaného tvrdenia odporcu v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa sa prvostupňový súd ani v tomto prípade nezaoberal. Za obzvlášť závažné pochybenie odporcu považuje to, že navrhovateľovi neumožnil v rozpore s ust. § 17 ods. 1 Správneho poriadku dať sa v správnom konaní zastupovať advokátom. Táto skutočnosť vyplýva jednak z toho, že podľa vyjadrenia navrhovateľa mu poučenie o jeho právach v zmysle Správneho poriadku bolo dané na podpis bez prečítania (čo býva bohužiaľ bežnou praxou nielen v konaniach s cudzincami) a tiež z nesprávnej a zavádzajúcej formulácie otázky odporcu, či navrhovateľa splnomocnenú osobu už má. Podľa navrhovateľa zo strany odporcu išlo o úmyselne skresľujúcu formuláciu otázky, z ktorého znenia je zrejmé, že namiesto zákonnej možnosti nechať sa v danom konaní zastupovať sa odporca navrhovateľa nesprávne spýtal na stav v danom momente, t. j. či navrhovateľ už splnomocnenú osobu má. Odporca takto nezákonne postupoval aj napriek tomu, že od momentu predvedenia dňa 14.04.2015 bol na oddelení cudzineckej polície PZ Bratislava prítomný aj p. Q., ktorého telefonicky kontaktoval priamo navrhovateľ práve so žiadosťou o zabezpečenie právnej pomoci v konaní o zaistenie. Až následne na základe telefonickej informácie sa dostavil PZ za navrhovateľom na príslušné oddelenie cudzineckej polície. Aj napriek vyslovenej žiadosti navrhovateľa o zastupovanie počas krátkeho stretnutia s navrhovateľom v priestoroch u odporcu to umožnené nebolo. Nemožno preto na základe uvedeného súhlasiť s názorom krajského sudu, že takýto postup odporcu je v súlade so zákonom a proti tomuto vznesená námietka je nedôvodná. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne dôvody preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby najvyšší súd nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.
III. Vyjadrenie odporcu
Vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporca zotrval na stanovisku k opravnému prostriedku navrhovateľa a žiadal o jeho akceptáciu pri ďalšom posudzovaní odvolania navrhovateľa.
IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu
Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-53-021/2015-AV zo dňa 14.04.2015 na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného dňa 14.04.2015 pod č. PPZ-HCP-BA6-53 -017/2015- AV zaistil navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov dňom 14.04.2015 na čas nevyhnutne potrebný najviac do 14.08.2015 a umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ bol dňa 23.01.2015 v čase o 14.30 hod. kontrolovaný hliadkou Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava na adrese Chorvátska 5, Bratislava. Lustráciou bolo zistené, že navrhovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Navrhovateľ bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava. Počas konania vo veci administratívneho vyhostenia dňa 23.01.2015 navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Na základe vyhlásenej žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu, konanie vo veci administratívneho vyhostenia bolo rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-53-008/2015-AV zo dňa 27.01.2015 prerušené. Na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava bolo dňa 13.04.2015 doručené rozhodnutie vydané Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o zastavení konania ČAS: MU-PO-15-17/2015-Ž zo dňa 18.03.2015, ktorým bolo konanie vo veci žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky pre navrhovateľa zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle. Toto rozhodnutie bolo navrhovateľovi dňa 14.04.2015 vyhlásené a následne aj doručené na Migračnom úrade, pričom navrhovateľ doručenie a prevzatie potvrdil svojim podpisom. Podanie opravného prostriedku proti predmetnému rozhodnutiu nemá odkladný účinok, to znamená, že rozhodnutie je vykonateľné dňom vyhlásenia. Po vyhlásení a doručení rozhodnutia o zastavení konania bol navrhovateľ dňa 14.04.2015 v čase o 09.15 hod. kontrolovaný hliadkou Oddelenia cudzineckej polície policajného zboru Bratislava na adrese Mlynské Nivy 61, Bratislava, a následne v čase o 09.30 hod. bol predvedený podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, z dôvodu pokračovania v začatom konaní vo veci administratívneho vyhostenia. Navrhovateľovi bolo dňa 14.04.2015 podľa § 82 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA6-53-017/2015-AV z dôvodu, že navrhovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, pričom v tomto rozhodnutí nebola navrhovateľovi určená lehota na vycestovanie. Správny orgán v predmetnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení vylúčil odkladný účinok, nakoľko to vyžaduje naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, čo malo za následok, že toto rozhodnutie sa jeho doručením stalo vykonateľným. Odporca v rozhodnutí ďalej uviedol, že nie je možné postupovať podľa § 89 ods. 1 písm. a), b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko z vyjadrenia navrhovateľa v zápisnici vedenej pod. č. PPZ-HCP-BA6-53- 015/2015-AV mal za preukázané, že navrhovateľ by stanovené podmienky nevedel splniť a preto nie je možné uložiť alternatívu voči jeho zaisteniu na výkon jeho administratívneho vyhostenia. Navrhovateľ vyjadril žiadosť, aby mohol sám opustiť územie Slovenskej republiky, pričom uviedol, že má zabezpečené ubytovanie u svojho známeho v ubytovni a disponuje finančnou hotovosťou 400 Eur. Z týchto dôvodov nepostupoval podľa § 89 ods. 1 písm. a), b) zákona o pobyte cudzincov. Odporca dospel k záveru, že navrhovateľovi nemôže uložiť povinnosť v zmysle ust. § 89 ods. 1 písm. a), b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko navrhovateľ by svoju povinnosť nevedel reálne splniť, resp. vykonať. Napriek preukázanému zabezpečenému ubytovaniu, navrhovateľ nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia pobytu na území Slovenskej republiky, nakoľko suma 400 Eur, ktorou navrhovateľ disponuje nie je postačujúca. Odporca uviedol, že bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa z územia Slovenskej republiky, hlavne overenie totožnosti a zabezpečenie cestovného dokladu, ako aj zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie. Taktiež bude zabezpečovať materiálne a personálne zabezpečenie prepravy navrhovateľa. Mal za to, že doba zaistenia je priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu navrhovateľa do domovskej krajiny. Počas celej doby zaistenia bude postupovať v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a v prípade, že zistí nové skutočnosti bude postupovať tak, aby navrhovateľovi nevznikla jeho zaistením žiadna bezdôvodná ujma. Záverom odporca uviedol, že zaistenie navrhovateľa je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
V.
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. júna 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 250 ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).
Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. (§ 88 ods. 4 zákona).
Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona).
Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
Podľa § 89 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bola uložená povinnosť podľa odseku 1 písm. b), je povinný zložiť peňažnú záruku vo výške a v lehote určenej policajným útvarom na účet Policajného zboru, zdržiavať sa na mieste, ktoré uviedol, a hlásiť zmenu miesta pobytu. Namiesto štátneho príslušníka tretej krajiny môže peňažnú záruku zložiť aj jemu blízka osoba. Navrhovateľ v odvolaní namietal, že krajský súd bez bližšieho odôvodnenia prevzal tvrdenia odporcu,ktoré považoval súd za preukázané a nezaoberal sa so všetkými vytýkanými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku. Za nepreskúmateľné v tejto súvislosti považoval odôvodnenie rozhodnutia odporcu, ktorý vylúčil možnosť aplikácie miernejších opatrení v zmysle § 89 ods.1 písm. a/, b/ zákona o pobyte, hoci navrhovateľ v správnom konaní argumentoval, že disponuje finančnou hotovosťou vo výške 400 Eur a okrem toho má možnosť zabezpečenia vyššieho finančného obnosu od p. S. T.. Odporcovi vyčítal, že vo svojom rozhodnutí neuviedol pre akú dĺžku pobytu považuje túto sumu za nepostačujúca, učinil tak až vo vyjadrení k podanému opravnému prostriedku, teda po vydaní rozhodnutia. Podľa navrhovateľa rozsudok krajského súdu ako aj rozhodnutie odporcu sú nepreskúmateľné. Podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je rozsudok nepreskúmateľný, ak nie je z jeho odôvodnenia vôbec zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri napĺňaní princípu voľného hodnotenia dôkazov alebo formovaní záveru o skutkovom stave, z akého dôvodu súd nepristúpil, resp. nepovažoval za odôvodnenú právnu argumentáciu navrhovateľa obsiahnutú v opravnom prostriedku alebo v žalobe, a prečo súd subsumoval popísaný skutkový stav pod zvolenú právnu normu. Nepreskúmateľnosť je tiež daná, ak opomenie krajský súd v konaní o opravnom prostriedku alebo žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu preskúmať jednu zo žalobných námietok a tiež vtedy, ak nie je z odôvodnenia zrejmé ako dospel k záveru o zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Navrhovateľ vytýkal krajskému súdu, že sa dostatočne nezaoberal dôvodmi, pre ktoré odporca vylúčil možnosť aplikácie miernejších opatrení v zmysle § 89 ods.1 písm. a/, b/. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa krajský súd s tvrdeniami navrhovateľa (o tom, že okrem finančnej hotovosti 400 Eur, ktorou disponoval, mal možnosť zabezpečiť si finančné prostriedky vo väčšom rozsahu od p. S. T.), ktoré produkoval v štádiu konania pred správnym orgánom akokoľvek vysporiadal.
Nijako neskúmal relevantnosť týchto tvrdení, hoci z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako správne namietal navrhovateľ nevyplýva, pre akú dĺžku pobytu považuje túto sumu za nepostačujúcu a nebolo zrejmé, prečo odporca bližšie neskúmal možnosť zloženia peňažnej záruky od osoby, ktorú navrhovateľ označil s uvedením jej mena, priezviska ako aj bydliska, najmä z toho pohľadu, či spĺňa zákonom stanovenú podmienku v zmysle § 89 ods.5 zákona o pobyte cudzincov, teda, či v jeho prípade ide o jemu blízku osobu.
Z ustanovenia § 89 ods. 5 vety druhej zákona o pobyte cudzincov totiž vyplýva, že namiesto štátneho príslušníka tretej krajiny môže peňažnú záruku zložiť aj jemu blízka osoba. Povinnosťou krajského súdu je pritom zaoberať sa všetkými podstatnými námietkami navrhovateľa, námietku navrhovateľa vo vzťahu k vylúčeniu aplikácie miernejších opatrení v zmysle § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov, za takúto bolo potrebné považovať a dať účastníkovi konania jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na ním uplatnené námietky. Túto povinnosť si však krajský súd v plnom rozsahu nesplnil. Jeho pochybenie je o to závažnejšie, že predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie o zaistení. Zaistenie cudzinca na účel administratívneho vyhostenia cudzinca, predstavuje významný zásah do osobnej slobody cudzinca, ktorý treba chápať ako prostriedok ultima ratio [porovnaj napr. nález Ústavného súdu z 12.05.2009, sp. zn. Pl. ÚS 10/08, (N 115/53 SbNU 427; 229/2009 Zb., alebo rozsudok Najvyššieho správneho súdu zo 07. 12. 2011, č. J. 1 As 132/2011 - 51]. Aj z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že zaistenie cudzinca je prípustné len za presne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Musí sledovať vymedzený účel, teda zabrániť neoprávneného vstupu cudzinca na územie Slovenskej republiky alebo realizovať jeho vyhostenie alebo vydanie. Rovnako podľa článku. 15 ods. 1 návratovej smernice môžu členské štáty zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého návrate prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu odsunu, najmä v prípadoch, keď existuje riziko úteku alebo dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu alebo odsunu, alebo ich inak sťažuje (... ). Rozsudok krajského súdu však trpí aj ďalšími nedostatkami. Navrhovateľ v opravnom prostriedku totiž namietal, že z rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, či a prečo je rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody účastníka konania efektívne a účelné, keď odporca vychádzal pri úvahe o zaistení navrhovateľa z rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, pričom správny orgán bez dostatočného vysvetlenia vrozhodnutí o administratívnom vyhostení len stroho uviedol, že tvrdenie účastníka konania o prekážkach jeho administratívneho vyhostenia považuje za účelové, nakoľko mu má byť zo služobnej činnosti známe, že Srbská republika (pričom účastník pochádza z Kosova a je chorvátskej národnosti) je štát, kde uvádzané nebezpečenstvo nehrozí. Odporcovi teda vyčítal, že svoj záver nijako bližšie nešpecifikoval, nepodložil a preto jeho závery považuje za nepreskúmateľné. Podľa najvyššieho súdu bola táto námietka dôvodná. Ako pravdepodobné sa javí, že odporca tieto závery (navrhovateľom namietané) prevzal z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu o administratívnom vyhostení navrhovateľa, a pokiaľ navrhovateľ namietal, že nedostal žiadnu odpoveď od krajského súdu na túto námietku vzťahujúcu sa k efektívnosti a účelnosti jeho zaistenia, odvolací súd mu musel dať za pravdu. Krajský súd sa riadne nevyrovnal s námietkami navrhovateľa, pričom navyše existujú významné pochybnosti o podkladoch pre ním učinené závery, ktoré prijal. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že odporca sa účelnosťou a efektívnosťou rozhodnutia o zaistení nezaoberal, táto námietka bola dôvodná a bolo povinnosťou krajského súdu sa touto námietkou zaoberať, najmä z pohľadu reálnosti jeho vyhostiteľnosti do krajiny jeho pôvodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s odvolacími námietkami navrhovateľa ohľadne efektívnosti a účelnosti jeho zaistenia dáva do pozornosti právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že konanie o zaistení, ktorého sa týkala prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie podľa ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bolo v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu platí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu ESĽP posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné takto skúmať. V tomto zmysle nie je podľa ústavného súdu správny argument sťažovateľa nevyhnutnosťou. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Podľa ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní,súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.
Z citovaného nálezu ústavného súdu vyplynulo, že konanie o zaistení, ktoré je predmetom súdneho prieskumu a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Limitom naplnenia účelu zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení je reálnosť vyhostenia, teda vyhostiteľnosť cudzinca, pričom odvolací súd dáva do pozornosti, že konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Bolo preto povinnosťou krajského súdu relevantne posúdiť, či správne orgány s riadnou starostlivosťou pristupovali k prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Pokiaľ teda navrhovateľ namietal, že odporca zaistil navrhovateľa v rozpore s účelom a efektívnosťou inštitútu zaistenia, krajský súd sa nemohol vyhnúť tejto námietke s odkazom, že tieto námietky nesúvisia s prejednávanou vecou. K námietke navrhovateľa o spoľahlivo nezistenom stave veci krajský súd uviedol, že odporca riadne zistilskutkový stav a u navrhovateľa stále trvajú dôvody zaistenia. Krajský súd však nepreskúmaval rozhodnutie odporcu o trvaní zaistenia, ale rozhodnutie o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a úlohou krajského súdu bolo posúdiť zákonnosť rozhodnutia odporcu v rozsahu námietok, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku.
Najvyšší súd na rozdiel od názoru krajského súdu dospel k záveru, že navrhovateľom uplatnené námietky boli spôsobilé spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu. Najvyšší súd vychádzal z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie). Zo všetkých zmienených právnych dokumentov, podľa Najvyššieho súdu SR, vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 05.02.2002 Čonka a ďalší proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.01.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.01.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.02.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu). Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len smernica 2008/115/ES) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch, kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky uvedené v ods. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ES). Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Odvolací súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem. A práve za použitia takéhoto výkladu dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že námietky navrhovateľa uplatnené v opravnom prostriedku boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a pokiaľ krajský súd rozhodnutie napriek uplatneným námietkam navrhovateľa tieto vyhodnotil za nedôvodné a rozhodnutie odporcu potvrdil, najvyšší súd sa s názorom krajského súdu nestotožnil a dospel k záveru o potrebe zmeny jeho rozsudku tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd sa nestotožnil s vysloveným názorom krajského súdu, že rozhodnutie odporcu bolo potrebné potvrdiť ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a preto rozsudok krajského súdu podľa § 220 OSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2 v spojení s § 250k ods. 1 OSP a v zmysle § 151 ods. 2 OSP úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože si trovy právneho zastúpenia síce uplatnil, avšak ich nevyčíslil v zákonnej lehote v súlade s § 151 ods. 1 OSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.