znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

0. ÚS 1/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júla 2013 prerokoval   námietku   predpojatosti proti   sudcom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky Jánovi Auxtovi a Ľubomírovi Dobríkovi vznesenú doc. JUDr. J. Č., PhD., P., zastúpeným advokátom   JUDr.   P.   K.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorí   majú   ako   členovia III. senátu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   rozhodovať   v konaní   vedenom pod sp. zn. Rvp   10451/2013   o námietke   predpojatosti   podanej   14.   februára   2013 prezidentom   Slovenskej   republiky   voči   sudcom   II.   senátu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, ktorý má rozhodovať o inej námietke predpojatosti v konaní vedenej pod sp. zn. Rvp 10267/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Ján Auxt a Ľubomír Dobrík   n i e s ú   v y l ú č e n í   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vo   veci   vedenej pod sp. zn. Rvp 10451/2013.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bolo 20. februára 2013   doručené podanie doc.   JUDr.   J. Č.,   PhD.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   označené ako „NÁMIETKA PREDPOJATOSTI podľa § 28 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení“, ktorým sa domáha, aby ústavný súd podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) vylúčil   sudcov ústavného   súdu   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka „z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod. sp. zn....“ (sp. zn. Rvp 10451/2013, pozn.). Sudcovia Ján Auxt a Ľubomír Dobrík majú ako členovia III.   senátu (ďalej   aj   „námietkový   senát“) rozhodovať   o námietke predpojatosti   podanej 14. februára 2013 prezidentom Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“)   voči sudcom II.   senátu   ústavného   súdu,   ktorý   má   tiež   ako   námietkový   senát   rozhodovať   v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 10451/2013 o inej námietke predpojatosti v konaní vedenej pod sp. zn. Rvp 10267/2013.

1. Na ústavnom súde sa od 3. januára 2013 pod sp. zn. Rvp 11/2013 vedie konanie o sťažnosti   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   prezidenta   z 28.   decembra   2012   o odmietnutí vymenovať sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Predmetná vec bola podľa Rozvrhu práce ústavného súdu (ďalej len „rozvrh práce“) na rok 2012 (sp. zn. Spr 165/2012) pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Brňákovi, členovi I. senátu ústavného súdu.

2.   Na   základe   námietky   predpojatosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľom 9. januára 2013 boli sudcovia Peter Brňák a Milan Ľalík uznesením č. k. II. ÚS 44/2013-19 z 24.   januára   2013   vylúčení z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vo   veci   vedenej pod sp. zn. Rvp 11/2013. Na miesta vylúčených sudcov I. senátu ústavného súdu podľa čl. III ods. 1 písm. d) rozvrhu práce na rok 2012 nastúpili sudcovia IV. senátu ústavného súdu, a to Ján Luby a Ladislav Orosz.

3. Prezident   ako   odporca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Rvp   11/2013   doručil ústavnému súdu 27. januára 2013 námietku predpojatosti (doplnenú podaním doručeným 6. februára 2013), ktorou navrhol, aby sudcovia Ján Luby a Ladislav Orosz boli vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 11/2013. Veci (konaniu o prezidentovej námietke zaujatosti) bola pridelená sp. zn. Rvp 10267/2013.

4. Po pridelení prezidentovej námietky predpojatosti na prerokovanie a rozhodnutie II. senátu ústavného súdu doručil prezident 14. februára 2013 ústavnému súdu námietku predpojatosti, v ktorej navrhol vylúčenie všetkých troch členov II. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 10267/2013 o námietke predpojatosti   podanej   prezidentom   proti   Jánovi   Lubymu   a Ladislavovi   Oroszovi. Veci (v poradí   druhej   prezidentovej   námietke   predpojatosti)   bola   pridelená sp. zn. Rvp 10451/2013   a podľa čl.   IV   ods.   1   rozvrhu   práce na   rok   2012 o nej   mal rozhodnúť III. senát ústavného súdu.

5.   Sťažovateľ doručil   20.   februára 2013 ústavnému súdu   námietku   predpojatosti, ktorou navrhol, aby sudcovia III. senátu Ján Auxt a Ľubomír Dobrík boli vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní sp. zn. Rvp 10451/2013, ktorého predmetom je prezidentova námietka predpojatosti všetkých troch členov II. senátu ústavného súdu.

Svoju   námietku   predpojatosti   sťažovateľ   odôvodnil   poukazom   na   skutočnosť, že „v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   427/2013 (správne   malo   byť sp. zn. III. ÚS 427/2012, pozn.), ktorého účastníkmi sú... sťažovateľ a prezident, a ktorého predmetom   je...   posúdenie   ústavnej   konformity   postupu   prezidenta   v súvislosti s nevymenovaním   sťažovateľa   do funkcie   generálneho   prokurátora...,   sudcovia JUDr. Ján Auxt a JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. sami vyhlásili svoju predpojatosť vo vzťahu k sťažovateľovi“,   a na   základe   ich   vyjadrení   ich   ústavný   súd   uznesením č. k. IV. ÚS 627/2012-21   zo   14.   decembra   2012   vylúčil   z výkonu   sudcovskej   funkcie vo veci sp. zn. III. ÚS 427/2012.

Podľa sťažovateľa „je veľmi úzka súvislosť a podobnosť medzi predmetom konania vedeného   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   427/2012   (v   ktorom   sudcovia   JUDr.   Ján   Auxt   a JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. sami vyhlásili svoju predpojatosť vo vzťahu k sťažovateľovi a boli preto vylúčení   z výkonu   sudcovskej   funkcie)   a predmetom...   konania“ vedeného pod sp. zn. Rvp   11/2013,   ako   aj   súvisiacich   konaní   o námietkach   predpojatosti. Preto „predpojatosť   sudcov   JUDr.   Jána   Auxta   a JUDr.   Ľubomíra   Dobríka,   PhD., ktorú vyhlásili voči osobe sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 427/2012 sa nemôže   neprenášať   aj   do   každého   iného   konania,   ktorého   účastníkmi   sú   sťažovateľ a prezident,   a ktoré   sa   vzťahuje   na   posúdenie   ústavnej   konformity   postupu   prezidenta v súvislosti   s nevymenovaním   sťažovateľa   do   funkcie   generálneho   prokurátora...“, a tak „musia   byť   sudcovia   JUDr.   Ján   Auxt   a JUDr.   Ľubomír Dobrík,   PhD.   nevyhnutne predpojatí aj v konaní o Druhej námietke prezidenta a z tohto dôvodu vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie“.

Sudca Ján Auxt vo svojom vyjadrení z 12. marca 2013 k námietke predpojatosti sťažovateľa okrem iného uviedol:

„Je   pravda,   že   uznesením   sp.   zn.   IV.   ÚS   627/2012   som   bol   z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. III. ÚS 427/2012 vylúčený. Predmetom tejto veci je konanie o sťažnosti, ktorou doc. JUDr. J. Č., PhD.... namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky... a čl. 21 ods. 4 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických   právach...   v spojení   s čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   26   paktu   nečinnosťou prezidenta   Slovenskej   republiky   súvisiacou   s návrhom   na   jeho   vymenovanie   do   funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Vylúčený som bol z prejednávania a rozhodovania vo veci sťažovateľa v merite veci. V danom   prípade   mám   ale   rozhodovať   o námietkach   predpojatosti   podaných prezidentom Slovenskej republiky proti členom druhého senátu ústavného súdu.

K rozhodovaniu o podaných námietkach viem, tak ako vo všetkých iných veciach, ktoré   mi   boli   pridelené,   pristúpiť   profesionálne   a nezaujato,   a preto   Vám,   vážená   pani predsedníčka,   oznamujem,   že   v zmysle   §   27   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov nepoznám žiadne dôvody, pre ktoré by mali vzniknúť pochybnosti o mojej nepredpojatosti, a z toho dôvodu sa necítim byť zaujatý pri rozhodovaní o podaných námietkach.“

Sudca   Ľubomír   Dobrík   vo   svojom   vyjadrení   z 12.   marca   2013   k   námietke predpojatosti sťažovateľa okrem iného uviedol:

«V úvode tohto vyjadrenia chcem podotknúť, že sťažovateľ neuvádza ani správne označenie   zákona   o ústavnom   súde,   ani   nešpecifikuje,   či   namieta   môj   pomer   k veci alebo pomer k účastníkom [resp. ich zástupcom (§ 27 ods. 1 citovaného zákona)].

Pokračuje   len   v trende   zavedenom   bývalou   ministerkou   spravodlivosti, ktorá namiesto vecných a právnych námietok (zdôvodnení) uvádzala novinové výstrižky. V tejto komunikácii pokračoval aj pán sťažovateľ uvedomujúc si, že je v dôkaznej núdzi, odvoláva sa na rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 627/2012 a uvádza, že „je veľmi úzka súvislosť a podobnosť medzi predmetom konania...“ [bod 5(a)], a tvrdí, že „predpojatosť sudcov...   nemôže   neprenášať   aj   do   každého   iného   konania...“   K týmto   nekonkrétnym a neprávnym argumentom nemám čo uviesť.

Je   jasné,   že   časť   politického,   ale   aj   iného   spektra   by   si   rada   určovala   zloženie senátov a pléna pri predpokladanom možnom výsledku rozhodovania.

K tomuto smeruje aj nadbytočná a nepatričná úvaha nad rámec Ústavy Slovenskej republiky... (čl. 131 ods. 1 ústavy) a zákona o ústavnom súde uvedená sťažovateľom v bode č.   9   a 10,   ktorú   už   priamo   sa   snaží   riešiť   Rozvrh   práce   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.

Som toho názoru, že pre posúdenie podmienok konania, ktoré sú súčasťou riešení procesných   náležitostí,   nemožno   vziať   do   úvahy   vyjadrenia   sudcu   v konkrétnej   veci alebo veciach.

Z uvedeného vyplýva, že necítim svoju predpojatosť na rozhodovanie o procesných návrhoch účastníka konania.»

6.   Sudca   spravodajca   27.   februára   2013   oznámil   predsedníčke   ústavného   súdu predmetnú sťažovateľovu námietku predpojatosti a predložil jej relevantný spisový materiál spolu s vyjadreniami namietaných sudcov.

Vo   vzniknutej   situácii   vyznačujúcej   sa   právoplatným   vylúčením   dvoch   sudcov ústavného súdu a odmietnutím ďalších siedmich sudcov ústavného súdu účastníkmi konania sp.   zn.   Rvp   11/2013   pristúpilo   plénum   ústavného   súdu   13.   marca   2013   k postupu podľa čl. IV ods. 2 rozvrhu práce na obdobie 1. 3. 2013 – 28. 2. 2014 (ďalej len „platný rozvrh   práce“)   a na   prerokovanie   a rozhodnutie   o sťažovateľovej   námietke   predpojatosti sudcov   ústavného   súdu   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka   určilo   senát   v zložení:   Rudolf Tkáčik – predseda senátu, Ľudmila Gajdošíková – člen senátu, Ivetta Macejková – člen senátu.

Prezident však vzápätí podaním doručeným ústavnému súdu 20. marca 2013 (faxom) a 22. marca 2013 (poštou) odmietol pre predpojatosť aj sudcov ústavného súdu Rudolfa Tkáčika   a Ľudmilu   Gajdošíkovú   a sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 19. marca   2013   (faxom)   a 20.   marca   2013   doplneným   a   osobne   doručeným   podaním 27. marca 2013 odmietol pre predpojatosť sudkyňu ústavného súdu Ivettu Macejkovú. Následne sudkyňa ústavného súdu Ivetta Macejková vo svojom vyjadrení z 15. apríla 2013 vyslovila v zmysle § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde svoju predpojatosť vo vzťahu k osobe sťažovateľa.

7. Plénum ústavného súdu na skutočnosť vylúčenia dvoch sudcov ústavného súdu a odmietnutia   ďalších   desiatich   sudcov   ústavného   súdu   pre   ich   predpojatosť   reagovalo rozhodnutím z 3. júla 2013 o zmene a doplnení čl. IV platného rozvrhu práce.

Na   základe   tohto   rozhodnutia   sa   v čl.   IV   ods.   2   na   konci   nahradila   bodka bodkočiarkou a pripojil sa tento text: „... takto určený senát v prípade potreby   rozhodne o všetkých   vyhláseniach   predpojatosti   účastníkov   konania   podľa   §   28   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   a   vyhláseniach   sudcov   podľa   §   28   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde vznesených v predmetnej veci.“

Článok IV sa doplnil o nový odsek 3 v tomto znení:„3. Na vyhlásenie účastníka konania, že niektorého zo sudcov senátu určeného podľa odseku 2 odmieta pre jeho predpojatosť podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktoré bolo vznesené po ustanovení senátu podľa ods. 2, sa neprihliada; rovnako sa neprihliada ani na vyhlásenie o svojej predpojatosti ktoréhokoľvek člena tohto senátu podľa § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde.“

Vychádzajúc z čl. IV ods. 3 platného rozvrhu práce v novom znení nebolo možné prihliadnuť   na   námietky   prezidenta   podané   proti   sudcom   ústavného   súdu   Rudolfovi Tkáčikovi   a Ľudmile   Gajdošíkovej,   na   námietku   sťažovateľa   podanú   proti   sudkyni ústavného súdu Ivette Macejkovej, ako ani na jej vyhlásenie o predpojatosti voči osobe sťažovateľa.   O sťažovateľovej   námietke   predpojatosti   sudcov   ústavného   súdu   Jánovi Auxtovi a Ľubomírovi Dobríkovi v konaní sp. zn. Rvp 10451/2013 tak rozhodoval senát v zložení: Rudolf Tkáčik – predseda senátu, Ľudmila Gajdošíková – člen senátu, Ivetta Macejková – člen senátu.

II.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie   v   konaní   vo   veci,   ak   so   zreteľom   na   jeho   pomer   k   veci,   účastníkom   konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho predpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k vyhláseniu   o odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže   ju   účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh vo veci, o ktorej rozhoduje ústavný súd   v   senáte   alebo   v   pléne,   sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľuje   sudcovi   ako spravodajcovi   náhodným   výberom   pomocou   technických   a   programových   prostriedkov schválených   plénom   ústavného   súdu   tak,   aby   bola   vylúčená   možnosť   ovplyvňovania pridelenia veci. Plénum ústavného súdu schvaľuje aj rozvrh práce na každý rok najneskôr do 15. decembra predchádzajúceho roku.

Podľa   § 79   zákona   o ústavnom   súde   podrobnosti   o   organizácii   ústavného súdu a o konaní   pred   ním   upravuje   spravovací   a   rokovací   poriadok   ústavného   súdu,   ktorý schvaľuje plénum ústavného súdu. Vyhlasuje sa v Zbierke zákonov.

Podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 114/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „spravovací poriadok“) rozvrh práce môže meniť iba plénum ústavného súdu.

1.   Požiadavka   nestrannosti   sudcu   sa   dotýka   samej   podstaty   spravodlivosti   a   jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden   osobný   záujem   na   výsledku   konania   (porov. Barak,   A.   Judge   in   a   Democracy. Princeton University Press 2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale svojím spôsobom aj   rozhodovaním vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 11. júna 2010, č. j. Nao 46/2010-78) a popretím zmyslu súdnictva a práva vôbec (II. ÚS 44/2013).

Ústavný   súd   sa   hlási   k judikatúre   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“),   ktorý   z   pohľadu   práva   na   nestranného   sudcu   ako   komponentu   práva na spravodlivý proces formuluje dve previazané stránky nestrannosti (Piersack v. Belgium, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok z 1. októbra 1982; Pohoska v. Poland, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok z 10. januára 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu, a tie sú overované rovnomennými testami. ESĽP zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (Olujić v. Croatia, sťažnosť č.   22330/05,   rozsudok   z   5.   februára   2005,   bod 57),   ale osobitne   pri   objektívnom   teste (Kinský   v.   The   Czech   Republic,   sťažnosť   č.   42856/06,   rozsudok   z   9.   februára   2012, bod 87).   Nestrannosť   je   vo   vnímaní   ESĽP   absenciou   zaujatosti   či   predsudku   vo   veci, pričom   nestrannosť   môže   byť   overovaná   už   spomenutým   subjektívnym   a   objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj sudcu,   resp.   jeho   záujem   v prerokúvanej   veci.   Požiadavka   nestrannosti   nemôže   byť dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania. Na subjektívny   test   teda   plynulo   nadväzuje   test   objektívny,   ktorý   si   všíma,   či   sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. „Justice must not only be done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže   mať   aj   zdanie   určitú   dôležitosť,   pretože   „v stávke“   je   dôvera,   ktorú   musia   súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras v. Lithuania, sťažnosť č.   42095/98,   rozsudok   z 10. októbra   2000,   bod 32).   Ústavný   súd dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať, je cez ňu „v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.

2.   Skutkové   a právne   okolnosti   kauzy,   ktorá   je   tvorená   viacerými   konaniami v súčasnosti paralelne prebiehajúcimi pred ústavným súdom a ktorú možno azda súhrnne označiť   ako   kauzu   nevymenovania   generálneho   prokurátora,   prinášajú   so   sebou   úlohu interpretácie a aplikácie citovaných stabilných názorov na nestrannosť sudcu v jedinečných súvislostiach. Tie vyplývajú predovšetkým z koncentrovanosti a špeciálnosti modelu súdnej kontroly ústavnosti uplatňovaného v Slovenskej republike.

Poukázal na to i samotný ústavný súd, keď už vo veci sp. zn. II. ÚS 76/99 uviedol, že námietka zaujatosti sudcu v konaní pred ústavným súdom môže mať závažnejšie právne účinky   ako   námietka   zaujatosti   sudcu   v   konaní   pred   orgánom   všeobecného   súdnictva. Námietku zaujatosti sudcu môže účastník konania uplatniť voči viacerým sudcom. V konaní pred   všeobecným   súdom   uplatnenie   námietky   zaujatosti   viacerých   sudcov   môže   mať za následok   zmenu   príslušnosti   všeobecného   súdu.   V   konaní o   ochrane   ústavnosti   taký postup   nie   je   možný.   Uplatnenie   námietky   zaujatosti   voči   viacerým   sudcom   môže zapríčiniť, že podmienky § 4 zákona o ústavnom súde sa stanú nesplniteľné a spor nebude vôbec   možné   rozhodnúť.   Preto   v   konaní   pred   ústavným   súdom   treba   zvlášť   dôsledne preskúmať, či námietku zaujatosti sudcu(ov) účastník konania uplatnil opodstatnene.Prezentovaného   náhľadu   sa   ústavný   súd   nevzdal   ani   ho   nemodifikoval,   naopak, zotrváva na tomto názore (napr. II. ÚS 44/2013, bod 18).

Obdobne   Ústavný   súd   Českej   republiky   (PL.   ÚS   52/10)   naznačil,   že   vzhľadom na postavenie ústavného súdu ako jediného a výlučného orgánu ochrany ústavnosti je nutné ustanovenia zákona o ústavnom súde o vylúčení sudcov vykladať veľmi úzko. Nemožno totiž pripustiť, aby v dôsledku príliš extenzívneho výkladu ustanovení o vylúčení sudcov došlo   či   mohlo   dôjsť   k situácii   odmietnutia   spravodlivosti   (denegationis   iustitiae),   teda k tomu, že nebude možné vec rozhodnúť, lebo sudcovia nebudú spôsobilí na rozhodovanie.

Súhrnne možno konštatovať, že námietky predpojatosti popísané v naratívnej časti odôvodnenia tohto uznesenia vnášajú napätie do vzťahu medzi požiadavkou nestrannosti sudcu(ov)   ústavného   súdu   a schopnosťou   ústavného   súdu   v kauze   nevymenovania generálneho prokurátora rozhodnúť, a tým poskytnúť súdnu ochranu základným právam sťažovateľa,   ktorých   porušenie   rozhodnutím   prezidenta   z 28.   decembra   2012   namieta (v konaní sp. zn. Rvp 11/2013). Námietky predpojatosti postupne vznášané sťažovateľom i prezidentom   navodili   právny   stav   atakujúci   spôsobilosť   ústavného   súdu   o sťažnosti sťažovateľa rozhodnúť, čo by mohlo viesť k reálnemu odmietnutiu spravodlivosti, ktoré je v právnom   štáte   nemysliteľné. Uplatnenie   takého   potupu   by   mohlo   byť   precedensom pre znefunkčnenie ústavného súdu aj v ďalších (budúcich) prípadoch, o ktorých by ústavný súd rozhodoval.

3. Vážnou úlohou, pred ktorú bol ústavný súd postavený, bolo preto vysporiadanie sa s námietkami predpojatosti oboch účastníkov konania tak, aby v konečnom dôsledku bola sťažovateľovým   základným   právam   poskytnutá   ochrana   pri   súčasnom   zabezpečení čo najväčšej   miery   nestrannosti   sudcov   ústavného   súdu.   Akokoľvek   sa   použité   slovné spojenie „najväčšia miera nestrannosti“ javí ako vágne, implicitne dokonca pripúšťajúce nižšiu mieru nestrannosti v sťažovateľovej veci v porovnaní s inými konaniami, vymedzená úloha ústavného súdu vychádza iba z akceptovateľného a v moderných právnych štátoch štandardne aplikovaného riešenia konfliktu dvoch základných práv chránených ústavným poriadkom.   Riešenie   takejto   kolízie   musí   v individuálnom   prípade   vždy   vyústiť do prisúdenia menšej dôležitosti jednému zo základných práv, ale len v miere nevyhnutnej na presadenie druhého kolidujúceho základného práva, ktoré orgán verejnej moci riešiaci kolíziu odôvodnene uprednostní.

V dôsledku   legitímnej   procesnej   ochrany   prejavenej   v námietkach   predpojatosti prezidenta   i sťažovateľa   vznikol   už   konštatovaný   stav   právoplatného   vylúčenia   dvoch sudcov   ústavného   súdu   (ktorí   mali   rozhodovať   vo   veci   samej)   a odmietnutia   desiatich ďalších   sudcov   ústavného   súdu   (v súvislosti   s rozhodovaním   o námietkach   zaujatosti). „Nedotknutým“   tak   zostal   iba   jeden   sudca   ústavného   súdu,   čo   by   pri   rešpektovaní doterajších   procesných   pravidiel   a postupov   v   konaniach   o námietkach   predpojatosti vylučovalo   rozhodnutie   o vznesených   námietkach   zaujatosti   a v konečnom   dôsledku aj o sťažnosti   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   prezidenta.   Doterajšie   a za   bežnej   situácie uplatňované   normatívne   riešenie   kolízie   poskytnutia   spravodlivosti   na   jednej   strane a požiadavky   na   nestranný   súd   na   strane   druhej   by   tak   v okolnostiach   sťažovateľovho prípadu   viedlo   k úplnému   potlačeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu na úkor základného práva na nestranný súd. To by bolo v rozpore nielen s metodológiou riešenia kolízie základných práv v individuálnom prípade (tá neumožňuje úplné potlačenie nepreferovaného   základného   práva),   ale   znamenalo   by   to   odňatie   základného   práva na súdnu ochranu sťažovateľovi v jeho najvnútornejšej podstate a spôsobom, ktorý Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v čl. 12 ods. 1 druhej vete nepripúšťa („Základné práva a slobody sú neodňateľné...“). Prirodzene tak vzniká otázka: Aký zmysel by teda malo zabezpečenie nestrannosti súdu, ktoré vo svojich procesných dôsledkoch dovedie tento súd k odmietnutiu spravodlivosti?

Položená otázka v sebe skrýva zreteľný náznak odpovede, a tú už ústavný súd začal prakticky uplatňovať pred rozhodnutím o sťažovateľovej námietke predpojatosti vznesenej voči sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi a Ľubomírovi Dobríkovi, keď rozvrh práce doplnil   v čl.   IV   o odsek   3.   Pro   foro   interno   ústavného   súdu   tak   došlo   k normatívnemu zavedeniu riešenia popísanej kolízie základných práv, pravdaže pri rešpektovaní ústavného a zákonného základu (§ 29 ods. 1 zákona o ústavnom súde, § 79 zákona o ústavnom súde v spojení s § 2 ods. 2 spravovacieho poriadku). Podstata riešenia kolízie spočíva v tom, že v procesných situáciách vyznačujúcich sa paralyzovaním rozhodovacej činnosti ústavného súdu   v dôsledku   vznesených   námietok   predpojatosti   (s relevantnými   dôsledkami na rozhodovanie   vo   veci   samej)   musí   ústavný   súd   pri   ich   posudzovaní   a pri rozhodnutí o nich   mať   na   zreteli   definitívny   výsledok,   ktorým   je   účinné   poskytnutie   ochrany základným právam a slobodám vo veci samej, za súčasnej maximalizácie (nie absolutizácie) uplatnenia základného práva na nestranný súd. Toto riešenie však musí nájsť svoj odraz nielen v počiatočnom momente vyrovnávania sa s masou podaných námietok predpojatosti (to zavádza čl. IV ods. 3 rozvrhu práce), ale aj pri rozhodovaní o každej jednej z nich.

4. V prerokúvanej veci, ale aj v časovo predchádzajúcej námietke prezidenta voči sudcom II. senátu ide o prvé prípady v histórii ústavného súdu, keď účastníci konania okrem námietok predpojatosti voči sudcom konajúcim vo veci samej vzniesli takéto námietky aj voči sudcom ústavného súdu konajúcim v námietkových senátoch. Už len z tohto dôvodu treba dané prípady posudzovať osobitným spôsobom ako jedinečnú situáciu. V prvom rade bude   nevyhnutné   uplatňovať   reštriktívny   výklad   relevantných   ustanovení   právnych predpisov regulujúcich vylúčenie sudcov ústavného súdu, a to tak pokiaľ ide o naplnenie hmotno-právnych podmienok podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj úroveň procesno-právneho   postavenia   účastníkov   konania   vo   veci   samej v súvisiacom námietkovom   konaní   (ústavný   súd   je   napokon   oprávnený   „vykladať“ pri svojej rozhodovacej činnosti jednotlivé ustanovenia „svojho“ zákona o ústavnom súde, ktoré   v tejto   súvislosti   aplikuje,   samozrejme,   v limitoch   príslušných   článkov   ústavy, na základe ktorých bol daný zákon vydaný).

Pravdaže,   formulovaná   požiadavka   reštriktívneho   výkladu   nemôže   úplne   vylúčiť aplikovateľnosť § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj na konanie o námietke predpojatosti vznesenej voči sudcom ústavného súdu konajúcim v námietkových senátoch. Takto by totiž ústavný   súd   konal   contra   legem   i v rozpore   s čl.   2   ods.   2   ústavy.   Záver   o naplnení niektorého z normatívne definovaných dôvodov vylúčenia sudcu ústavného súdu (pomer k veci, pomer k účastníkom konania, pomer k právnym zástupcom účastníkov konania) však majú   umožniť len   výnimočné   prípady   charakterizované skutočnosťami,   ktorých   povaha celkom zjavne spochybní absenciu osobného záujmu sudcu ústavného súdu na výsledku námietkového konania.

Osobitne   významné   miesto   v   procese   hodnotenia   dôvodov   tvoriacich   obsah konkrétnej   námietky   predpojatosti   pritom   musí   patriť   prezumpcii   osobnej   nestrannosti sudcu ústavného súdu [m. m. pozri napríklad rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku (rozsudok z 23. júna 1981 o sťažnostiach č. 6878/75 a č. 7238/75, bod 58), vo veci Albert a Le Compte proti Belgicku (rozsudok z 10. februára 1983   o sťažnostiach   č. 7299/75   a č.   7496/76,   bod   32),   vo   veci   Debled   proti   Belgicku (rozsudok z 22. septembra 1994 o sťažnosti č. 13839/88, bod 37), ale napríklad aj uznesenie Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   z 26. septembra   2012   vo   veci   sp.   zn.   29 NS ČR 38/2012-B-124]. Od sudcu nemožno vyžadovať úplné popretie subjektívnej emocionálnej stránky   vlastnej   osobnosti.   Je   tak   celkom   prirodzené,   že   k účastníkom   konania   si v najhlbšom vnútri formuje subjektívne postoje vyznačujúce sa sympatiami či antipatiami. Ak   je   však   východiskom   nestrannosti   súdneho   rozhodovania   premisa,   podľa   ktorej rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov, ale ide o základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému, potom právny poriadok musí prostredníctvom dostupného inštrumentária klásť účinné zábrany proti prieniku popísaných subjektívnych   postojov   sudcu   do   rozhodnutia   veci   ním   prerokovávanej   a zároveň eliminovať   snahy   účastníkov   konania   o znefunkčnenie   rozhodovania   súdu   účelovým uplatňovaním právnych prostriedkov, ktoré majú síce formálnoprávne k dispozícii, ale ich uplatnenie, zdanlivo legálne, smeruje k bezprecedentnému „vyblokovaniu“ ústavného súdu z uplatňovania jeho právomoci,   ktorú   mu zveruje ústava. Právo pritom   pozná i zábrany majúce   prevenčný   charakter.   U sudcov   ústavného   súdu   sú   to   ústavné   požiadavky   veku (40 rokov),   dĺžky   praxe   v právnickom   povolaní,   no   v neposlednom   rade   i sľub   sudcu ústavného   súdu,   ktorým   sa   ujíma   svojej   funkcie (čl.   134   ods.   5   ústavy),   v ktorom   sa zaväzuje okrem iného aj k nestrannému rozhodovaniu.

Identifikované   (prevenčné)   záruky   nestranného   rozhodovania   predstavujú základ prezumpcie   nestrannosti   sudcu   ústavného súdu,   s výhradou   prípadov   preukázania dôvodných pochybností o nepredpojatosti sudcu.

Všetky   popísané aspekty   (špecializovaný a   koncentrovaný   model   súdnej   ochrany ústavnosti,   možnosť   pomerne   jednoduchého   „zablokovania“   akcieschopnosti   ústavného súdu   prostredníctvom   námietok   predpojatosti,   prezumpcia   nestrannosti   sudcu   ústavného súdu)   charakterizujúce   postavenie   požiadavky   nestranného   súdneho   rozhodovania v prostredí   výkonu   právomocí   ústavného   súdu   vedú   k jednoznačnému   záveru:   Možnosť vylúčenia   sudcu   ústavného   súdu   z rozhodovania   v konaní   o námietke   predpojatosti   ako záruka   dodržiavania   základného   práva   na   nestranný   súd   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je prípustná,   avšak   iba   za   presných   procesných   pravidiel,   ktoré   nepripúšťajú   extenzívny výklad, a v situácii vyznačujúcej sa odmietnutím podstatnej väčšiny sudcov ústavného súdu, a   tým   vyvolávajúcej   ohrozenie   schopnosti   ústavného   súdu   realizovať   ústavou   priznané právomoci, vyžadujú dokonca interpretáciu reštriktívnu.

V prospech sformulovaného záveru svedčí aj podnetný právny záver Ústavného súdu Českej   republiky,   ktorý   v konaní   sp.   zn. PL.   ÚS   11/04   uviedol,   že pri posudzovaní nestrannosti a nezávislosti nemožno celkom odhliadnuť ani od javovej stránky veci, keď sa za platné kritérium považuje aj tzv. zdanie nezávislosti a nestrannosti pre tretie osoby, lebo aj tento aspekt je dôležitý pre zaručenie dôvery v súdne rozhodovanie. I toto kritérium reflektuje   sociálnu   povahu   súdneho   rozhodovania,   z ktorej   vyplýva,   že aj keď   napríklad v skutočnosti   neexistuje   (v   subjektívnej   aj   v   objektívnej   polohe)   reálny   dôvod na pochybnosti   o nestrannosti   a nezávislosti,   nemožno   prehliadať   prípadnú   existenciu kolektívneho   presvedčenia,   že takýto dôvod   existuje.   Aj   vo vzťahu k justícii   totiž   platí všeobecný   sociologický   poznatok   tzv.   Thomasova   teoréma   (porov.   napr.   aj   Veľký sociologický slovník, I., Praha: Karolinum 1996, s. 171), podľa ktorého ak je určitá situácia – tu neexistencia nezávislosti a nestrannosti – ľuďmi definovaná ako reálna, potom je reálna aj   vo   svojich   dôsledkoch   –   chýba   všeobecná   dôvera,   že   rozhodnutie   je   spravodlivým rozhodnutím   nezávislého   a nestranného   tribunálu.   Pritom   dôvera   v právo   patrí   medzi základné atribúty právneho štátu. O to viac, že v danom prípade je ústavný súd jediným orgánom,   ktorý   takúto   ochranu   môže   účastníkom   konania   v rámci   vnútroštátnych podmienok v konečnom dôsledku poskytnúť.

Uvedený judikát treba v okolnostiach odmietnutia takmer všetkých sudcov ústavného súdu v prerokovávanej veci sťažovateľa aplikovať práve v protismernej argumentačnej línii, teda   tak,   že ďalší   postup ústavného súdu   v tejto veci   musí   byť spôsobilý   okrem   iného vyvrátiť formujúce sa kolektívne presvedčenie o jeho neschopnosti vyrovnať sa s procesne zložitou situáciou, ktorá v dôsledku podaní účastníkov konania sp. zn. Rvp 11/2013 nastala, a tak   v konečnom   dôsledku   nerezignovať   na   svoju   povinnosť   chrániť   základné   práva a slobody   fyzických   a právnických   osôb   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Len   takto   môže ústavný   súd   prispieť   k znovuzaloženiu   dôvery   v právo,   ktorá   je   jedným   zo základných atribútov právneho štátu.

III.

5.   Sťažovateľova   námietka   predpojatosti   vznesená   voči   sudcom   ústavného   súdu Jánovi Auxtovi a Ľubomírovi Dobríkovi je odôvodnená poukazom na súvisiace konanie o sťažnosti   sťažovateľa   proti   porušovaniu   jeho   základných   práv   a slobôd   nečinnosťou prezidenta   vo   veci   (ne)vymenovania   sťažovateľa   do   funkcie   generálneho   prokurátora (konanie sp. zn. III. ÚS 427/2012). Ústavný súd totiž uznesením č. k. IV. ÚS 627/2012-21 zo 14. decembra 2012 rozhodol, že sudcovia ústavného súdu Ján Auxt a Ľubomír Dobrík boli   vylúčení   z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   sp.   zn.   III.   ÚS   427/2012, keďže dotknutí sudcovia ústavného súdu sami vyjadrili svoju predpojatosť, a ústavný súd tak dospel k záveru o nedostatku ich nestrannosti zo subjektívneho hľadiska. Podľa názoru sťažovateľa vzhľadom na podobnosť predmetu konania sp. zn. III. ÚS 427/2012 a konania sp.   zn. Rvp   11/2013, ako aj konaní s ním súvisiacich   sa   vyhlásená predpojatosť oboch menovaných sudcov ústavného súdu „nemôže neprenášať aj do každého iného konania, ktorého účastníkmi sú sťažovateľ a prezident, a ktoré sa vzťahuje na posúdenie ústavnej konformity   postupu   prezidenta   v súvislosti   s nevymenovaním   sťažovateľa   do   funkcie generálneho prokurátora...“.

K   citovaným   dôvodom   odmietnutia   dvoch   sudcov   III.   senátu   ústavného   súdu   je potrebné   v prvom   rade   poukázať   na   právny   názor   ústavného   súdu   vyslovený   v už spomenutej veci sp. zn. II. ÚS 76/99, podľa ktorého predpojatosť k veci je právne významná iba pre také konanie, v ktorom súd môže rozhodovať o predmete konania, ku ktorému sudca prejavil   svoju   predpojatosť.   Vyjadrenie   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka   o ich predpojatosti   vo veci   sp.   zn.   III.   ÚS   427/2012   tak   samo   osebe   formálne   nemôže   byť dostatočným   dôvodom   na záver   o ich   predpojatosti   aj   v námietkovom   konaní sp. zn. Rvp 10451/2013.   To   však   neznamená,   že   skutkové   dôvody,   ktoré   viedli   k ich vylúčeniu vo veci sťažnosti na nečinnosť prezidenta, a priori nemôžu zakladať pochybnosti o ich predpojatosti v inom konaní (hoci aj námietkovom).

Ústavný súd na sťažovateľovo odmietnutie Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka reaguje vo dvoch obsahovo i logicky na seba nadväzujúcich rovinách.

5.1   Tu   prerokúvané   odmietnutie   sudcov   ústavného   súdu   Jána   Auxta   a Ľubomíra Dobríka sa týka ich rozhodovania vo veci námietky predpojatosti vznesenej prezidentom voči všetkým trom   sudcom   II. senátu ústavného súdu, ktorí mali rozhodovať o v poradí prvej prezidentovej námietke predpojatosti voči sudcom I. senátu ústavného súdu Jánovi Lubymu a Ladislavovi Oroszovi. Pre lepšiu ilustráciu teda možno povedať, že sťažovateľ namieta   predpojatosť   sudcov   námietkového   senátu   ústavného   súdu   rozhodujúceho o predpojatosti sudcov iného námietkového senátu ústavného súdu.

Práve z popísaného hľadiska nemožno v žiadnom prípade pristúpiť k argumentácii rozvinutej   sťažovateľom   v jeho   námietke   predpojatosti,   ktorá   sa   zakladá   na   tvrdenej podobnosti predmetu konania sp. zn. III. ÚS 427/2012 a konania sp. zn. Rvp 10451/2013.

Predmetom konania sp. zn. III. ÚS 427/2012 je ústavno-súdny prieskum nečinnosti prezidenta   v konaní   o návrhu   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na   vymenovanie sťažovateľa   do   funkcie   generálneho   prokurátora.   Na   druhej   strane   predmetom   konania sp. zn.   Rvp   10451/2013   je   odmietnutie   členov   II.   senátu   ústavného   súdu   ako   senátu námietkového prezidentom pre ich predpojatosť. Kým teda v prvom menovanom konaní senát ústavného súdu skúma, či prezident porušil základné práva a slobody sťažovateľa nečinnosťou vo veci jeho (ne)vymenovania do funkcie generálneho prokurátora, v druhom označenom   konaní   má   III.   senát   ústavného   súdu   rozhodnúť   (iba)   o   tom,   či   existujú pochybnosti   o predpojatosti   členov   II.   senátu   v konaní o skoršej   prezidentovej   námietke predpojatosti   vznesenej   proti   sudcom   ústavného   súdu   Jánovi   Lubymu   a Ladislavovi Oroszovi. Odlišnosť predmetu oboch konaní je tak na prvý pohľad zjavná.

5.2   Navyše,   a   tu   ústavný   súd   plynulo   prechádza   do   druhej   roviny,   konanie sp. zn. III. ÚS 427/2012 je konaním o sťažnosti sťažovateľa, teda konaním vo veci samej. Konanie vedené pod sp. zn. Rvp 10451/2013 je konaním o procesnej otázke, ktoré nie je spôsobilé   prebiehať   bez   existencie   konania   vo   veci   samej   (v tomto   prípade   konanie o sťažnosti sťažovateľa vedené pod sp. zn. Rvp 11/2013). Na tento rozdiel nepoukazuje ústavný súd samoúčelne. Už vo veci sp. zn. III. ÚS 169/2013 naznačil limitovaný charakter účastníctva   v   konaní   o vylúčení   sudcov   oproti   konaniu   vo   veci   samej,   keď   vychádzal zo záveru, že konanie o námietke zaujatosti je jednoinštančné, námietka zaujatosti podaná jednou zo strán sporovej veci sa nepredkladá na zaujatie stanoviska či vyjadrenie druhej sporovej strane...

Uvedené   špecifiká   sa   týkajú   sporového   konania   v občianskoprávnych   veciach, ale majú svoj význam aj pre konanie ústavného súdu podľa § 28 zákona o ústavnom súde. Predovšetkým   z nich   vyplýva,   že   pozícia   účastníka   konania   vo   veci   samej   je v „akcesorickom“   konaní   o námietke   predpojatosti,   čo   sa   týka   procesných   práv,   silne oslabená v porovnaní s konaním vo veci samej. Obsahom konania o námietke predpojatosti je výlučne posúdenie   dôvodnosti   predloženej námietky   spolu   s vyjadrením   namietaného sudcu.   Účastník   konania   vo   veci   samej   teda   udeľuje   iba   prvotný   procesný   impulz na konanie   o námietke   predpojatosti   (spochybní   prezumovanú   nepredpojatosť),   ktoré   sa následne stáva výlučne vecou prieskumu námietkovým senátom. Druhý účastník konania o veci samej (ten, ktorý námietku predpojatosti nevzniesol) dokonca nemá právo vyjadrovať sa k predloženej námietke predpojatosti.

Právne relevantné možnosti sťažovateľa ovplyvniť v konaní sp. zn. Rvp 10451/2013 (druhá   prezidentova   námietka   predpojatosti)   rozhodnutie   o   (ne)predpojatosti   sú   teda podstatne   menšie   v porovnaní   s možnosťami,   ktorými   sťažovateľ   disponuje   v konaní vo veci samej, a to či už vo veci sp. zn. III. ÚS 427/2012 (napadnutá nečinnosť prezidenta), alebo   aj   vo veci   sp. zn. Rvp   11/2013   (rozhodnutie   prezidenta).   Aj   z formálnej   stránky možno   vo všeobecnosti   (ale   rovnako   to   platí   v posudzovanom   prípade)   dokonca prezentovať   názor,   že   v konaní   o námietke   predpojatosti   vznesenej   jedným   účastníkom konania vo veci samej druhý účastník (konania vo veci samej) nepožíva práva účastníka tohto námietkového konania, tobôž nie v prípade, ak ide už o namietanie sudcov majúcich rozhodovať   nie   vo veci   samej,   ale   o skoršej   námietke   predpojatosti   voči   iným   sudcom ústavného súdu vznesenej prvým účastníkom konania vo veci samej.

Tým   ústavný   súd   v prvom   rade   odpovedá   na   tvrdenie   sťažovateľa   o identickom okruhu účastníkov vo veci, z rozhodovania ktorej boli sudcovia Ján Auxt a Ľubomír Dobrík vylúčení, a vo veci v poradí druhej námietky prezidenta vznesenej voči členom II. senátu ústavného súdu ako senátu námietkového.

6.   Ústavný   súd   však   na   „limitovaný“   obsah   účastníctva   v konaní   o námietke predpojatosti   sudcu   ústavného   súdu   poukazuje   práve   s cieľom   poskytnúť   pri   aplikácii relevantných ustanovení o vylúčení sudcov ústavného súdu priestor na reštriktívny výklad tak,   ako   to   je   vyložené   v II.   časti   odôvodnenia   tohto   uznesenia,   pričom   vzhľadom na jedinečnosť posudzovaného prípadu už uvedené závery v spojení s rozhodnutím pléna ústavného súdu z 3. júla 2013 o doplnení čl. IV rozvrhu práce môžu mať aj doktrinálny charakter pre obdobné veci prerokúvané v budúcnosti.

Nemožno   obísť   ani   skutočnosť,   že   konanie   sp.   zn.   III.   ÚS   427/2012   (napádaná nečinnosť   prezidenta),   v ktorom   sudcovia   ústavného   súdu   Ján   Auxt   i Ľubomír   Dobrík vyhlásili   svoju   predpojatosť,   má   spoločné   skutkové   a do   istej   miery   i právne   pozadie s vecou   sp.   zn.   Rvp   11/2013   (rozhodnutie   prezidenta),   z ktorej   vzišla   i námietka predpojatosti menovaných sudcov ústavného súdu. Elementárnu ľudskú logiku dôvodov, na ktorých   založil   sťažovateľ   svoje   odmietnutie   oboch   sudcov   ústavného   súdu,   teda nemožno poprieť. Tieto dôvody však vôbec neberú do úvahy už vysvetlenú prezumpciu nestrannosti   sudcov   ústavného   súdu   založenú   na   popísaných   prevenčných   zárukách vyúsťujúcich do povinnosti týchto sudcov rozhodovať nestranne. Navyše, a to je potrebné podčiarknuť,   priznaním   legitimity   uvedeným   úvahám   o prípadnej   absencii   nestrannosti namietaných   sudcov   z prezentovaných   dôvodov   by   bolo   potrebné   (tiež   logicky)   nielen prezumovať výsledok ich rozhodovania vo veci sp. zn. Rvp 10451/2013, ale prezumovať aj výsledok skôr odmietnutých sudcov II. senátu vo veci sp. zn. Rvp 10267/2013, ba dokonca i výsledok rozhodovania aktuálne odmietnutých sudcov I. senátu pri rozhodovaní vo veci samej. V okolnostiach celého prípadu sa potom tieto úvahy úplne vzďaľujú od princípov inštitútu nestranného sudcu a skôr nasvedčujú snahám o výber sudcov zo strany účastníkov konania, ktorí by mali v ich veci rozhodovať, čo treba považovať za absolútne neprípustné.Bez významu v daných okolnostiach nie je ani fakt, že obaja odmietnutí sudcovia ústavného   súdu   sa   k sťažovateľovej   námietke   vyjadrili   tak,   že   sa   v konaní   o druhej prezidentovej   námietke   necítia   byť   predpojatí.   Tým   aj   v individuálno-právnej   rovine potvrdili   svoj   záväzok   rozhodovať   o námietke   prezidenta,   ktorou   namieta   predpojatosť členov II. senátu v súvislosti s ich rozhodovaním o námietkach vznesených ním samým voči sudcom,   ktorí   by   mali   rozhodovať   vo   veci   samej   nestranne.   Ide   pritom   o záväzok sankcionovateľný vyvodením disciplinárnej zodpovednosti sudcov ústavného súdu (§ 16 ods. 1 a 6 zákona o ústavnom súde).

7. Berúc tak do úvahy odlišnosť predmetu konania, na ktoré sťažovateľ v dôvodoch svojej   námietky   predpojatosti   odkázal   (III.   ÚS   427/2012),   a konania   o prezidentovej námietke predpojatosti členov II. senátu ústavného súdu, odlišnosť v rozsahu konkrétnych procesných práv účastníkov oboch týchto konaní, uplatňovanú prezumpciu nepredpojatosti v spojení   s vyjadrením   namietaných   sudcov   k sťažovateľovej   námietke,   zohľadniac v neposlednom rade aj procesný stav v konaniach týkajúcich sa nevymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora, dospel ústavný súd cez prizmu reštriktívneho výkladu § 27 ods.   1 zákona o ústavnom   súde k záveru, že podmienky tohto   ustanovenia nie sú v prípade sudcov ústavného súdu Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka naplnené a dôvodom odmietnutia týchto sudcov nemožno v danom prípade priznať právnu relevanciu. Výrokom svojho   rozhodnutia   preto   ústavný   súd   vyslovil,   že   sudcovia   ústavného   súdu   Ján   Auxt a Ľubomír Dobrík nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v námietkovom konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 10451/2013.

IV.

Podľa čl. IV ods. 2 rozvrhu práce v platnom a účinnom znení ak nemožno o vylúčení rozhodnúť podľa odseku 1, rozhodne o ňom senát v zložení, ktoré určí plénum ústavného súdu; takto určený senát v prípade potreby rozhodne o všetkých vyhláseniach účastníkov konania podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde a vyhláseniach sudcov podľa § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde vznesených v predmetnej veci.

Námietkový senát ústavného súdu, ktorý rozhodoval o odmietnutí sudcov ústavného súdu   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka   sťažovateľom,   nemusel   už   rozhodovať   o ďalších vyhláseniach prezidenta voči sudcom II. senátu ústavného súdu a voči sudcom I. senátu ústavného súdu, pretože po právoplatnosti uznesenia o nevylúčení sudcov ústavného súdu Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka   bude   o prezidentovom   odmietnutí   členov   II.   senátu ústavného súdu spôsobilý rozhodnúť III. senát ústavného súdu v „štandardnom zložení“ tak, ako   to   predpisuje   čl.   IV   ods.   1   rozvrhu   práce.   Potreba   rozhodnutia   podľa   citovaného čl. IV ods. 2 v časti za bodkočiarkou tak v dôsledku právoplatnosti tohto uznesenia odpadá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Bratislave 29. júla 2013