KSZA/9Co/114/2017


(zdroj)
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 9Co/114/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115228738 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115228738.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka, členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobkyne: S. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., J. D. XXXX/XX, zastúpenej ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Žilina, Závodská cesta 3911/24, IČO: 36 864 455 proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 17C/444/2015-114 zo dňa 02. 11. 2016, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žiadnej zo strán sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 5 577,19 eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne z uvedenej sumy od 03. 07. 2015 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Tiež priznal žalobkyni sumu 1 750,- eur, ktorú je povinný zaplatiť žalovaný spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % od 03. 07. 2015 do zaplatenia titulom nemajetkovej ujmy. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd zdôvodnil s poukazom na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., najmä § 3 až § 6, § 15, § 17, § 18, keď konštatoval, že vznesením obvinenia, následnými procesnými úkonmi a podaním obžaloby tým, že bola žalobkyňa oslobodzujúcim rozsudkom oslobodená spod obžaloby, došlo konaním orgánov činných v trestnom konaní k zásahu do základných práv občana a štát má tak niesť objektívnu zodpovednosť za takýto postup a konanie svojich orgánov. Pasívnu vecnú legitimáciu a zastupovanie Generálnou prokuratúrou SR v spore odvodil v zmysle § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. Pri vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím mal za to, že začatím trestného stíhania a vznesením obvinenia, pokiaľ bol občan spod obžaloby oslobodený (zastavené trestné stíhanie), ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť. Takýto výklad zodpovedá viacerým označeným rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR. Prvoinštančný súd priznal náhradu vecnej škody, čo predstavovalo náhradu za trovy právneho zastúpenia žalobkyne v trestnom konaní, keď jednotlivé úkony boli poskytnuté v súlade so zákonom o advokácii č. 586/2003 Z. z. a vyúčtované v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. Čiastočne súd priznal aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a to vo výške 1 750,- eur, pričom vo zvyšnej časti (požadovaná suma 17 500,- eur) návrh zamietol. Nárok na nemajetkovú ujmu zdôvodnil s prihliadnutím na osobu poškodenej, jej dovtedajší život a prostredie, v ktorom žila a pracovala, závažnosť následkov, ktoré vznikli v jej súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Jednalo sa o matku, ktorá sa starala o postihnuté dieťa a neopomenuteľnou skutočnosťou pre priznanie nemajetkovej ujmy bolo aj to, že celý proces v rámci trestného stíhania sa viedol 58 mesiacov. O trovách konania rozhodol súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP, keď každá zo strán mala v konaní úspech len čiastočný.

2. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podali odvolanie obidve strany sporu. Žalobkyňa žiadala rozsudok vo výroku, ktorým bol zvyšný nárok zamietnutý a vo výroku o trovách konania zmeniť a priznať vyššiu sumu z titulu nemajetkovej ujmy, ako aj priznať náhradu trov konania, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie prvoinštančnému súdu. Podľa názoru odvolateľky súd opomenul zohľadniť požiadavku primeranosti, čo spôsobilo, že priznaná nemajetková ujma v peniazoch je v zjavnom nepomere k spôsobenej ujme a rozhodnutie nemožno považovať z tohto dôvodu za spravodlivé. Má za to, že okolnosti konkrétneho prípadu odôvodňujú priznanie finančnej náhrady za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo väčšom rozsahu. Súd nezdôvodnil, prečo priznal sumu 1 750,- eur ako primeranú. Síce konštatoval, že sa jednalo o matku starajúcu sa o postihnuté dieťa, do úvahy bral dĺžku trestného stíhania, negatívny dopad na rodinný a spoločenský život žalobkyne, avšak uvedený výpočet zásahov, ktoré spoločne vytvárajú nemajetkovú ujmu, predstavujú tak vážne zásahy, že priznaná suma 1 750,- eur sa javí viac ako nedostatočná. Nemajetkovú ujmu, ktorá je poškodenej osobe spôsobená, možno len ťažko opísať a ešte ťažšie preukázať, nakoľko len dotknutá osoba vie, ako bytostne sa jej takáto krivda, keď si je vedomá, že sa ničoho protiprávneho nedopustila, dotýka. Čo sa týka trov konania, aj tu mala odvolateľka za to, že postup prvoinštančného súdu nebol správny. Hoci žalobkyňa mala úspech len čiastočný, rozhodnutie o nemajetkovej ujme záviselo od úvahy súdu. Čo sa týka dôvodnosti uplatnených nárokov, táto sa potvrdila, keďže bola priznaná majetková, aj nemajetková ujma. Súd pri rozhodovaní o trovách nezobral zreteľ na osobitosti daného prípadu a osobitosť predmetu sporu, došlo tak k nesprávnej aplikácii zákonného ustanovenia o nepriznaní nároku na náhradu trov konania. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nárok uplatnený žalobkyňou nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z. z. z dôvodu absencie nezákonného rozhodnutia, ktoré by bolo právnym základom pre dôvodnosť uplatneného nároku. Nie každé uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné len preto, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní skutku sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Aj prípadné oslobodenie páchateľa spod obžaloby v trestnom konaní neznamená, že sa nedopustil protiprávneho konania, čo má vplyv na príčinnú súvislosť medzi škodou, ktorej náhradu si uplatňoval a obvinením, ktoré mu v trestnej veci bolo vznesené. Podľa odvolateľa nezákonným rozhodnutím je iba právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v danom prípade nestalo. „Paušálne“ zaväzovanie štátu na náhradu škody len preto, že nedošlo k odsúdeniu obžalovaného a len preto, že objektívna zodpovednosť je súdom vykladaná nad rámec zákona, je v rozpore so zmyslom a účelom zákona. V trestnej veci, od ktorej vedenia žalobkyňa odvodila svoj nárok uplatnený v konaní, možno jednoznačne vysloviť, že v čase vznesenia obvinenia nešlo o žiadny svojvoľný postup orgánov, ale o jediný možný a zákonný postup pre zistenie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu ku skutku, ktorý sa stal. Vznesenie obvinenia teda bolo jediné rozhodnutie, ktoré bolo v právnom štáte možné od orgánov činných v trestnom konaní očakávať. Tiež z vykonaných dôkazov nie je možné vyvodiť skutkový záver, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne v takom rozsahu, že bola v značnej miere znížená jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Následky takej intenzity, ktorá by zakladala právo na priznanie peňažnej náhrady, žalobkyňa nepreukázala. Psychické dopady trestného stíhania na zdravie žalobkyne neboli preukázané žiadnym dôkazom objektívneho charakteru, takýto dôkaz nebol predložený, napriek tomu, že dôkazné bremeno spočívalo na žalobkyni. Súd sa tiež nevysporiadal s argumentáciou žalovaného, týkajúcou sa neúčelnosti vynaložených trov konania vo vzťahu k potrebnosti porád žalobkyne s jej obhajcom. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a návrh v celom rozsahu zamietol.

3. K podaným odvolaniam sa vzájomne vyjadrili strany v spore, pričom zotrvali na svojich stanoviskách uvedených v jednotlivých odvolaniach.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách § 379 a § 381 CSP a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 CSP ako vecne správny potvrdil. 5. V danom prípade zo spisu prvoinštančného súdu, preskúmavaného rozsudku a podaných odvolaní vyplynulo, že žalobkyňa sa domáhala náhrady škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím z dôvodov, že dňa 27. 11. 2007 bolo voči jej osobe začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, ktoré bolo ukončené uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. 09. 2012, pričom spod podanej obžaloby bola oslobodená. Dôvodom bolo nepreukázanie, že skutok sa stal (podvod kvalifikovaný podľa § 221 ods. 1, 4 písm. a) Trestného zákona). Žalobkyňa v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. si uplatňovala nárok na náhradu majetkovej ujmy, ktorá vznikla z dôvodu vedenia trestného stíhania a predstavovala vynaložené prostriedky na trovy obhajoby a nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla zásahom do jej základných práv priznaných Ústavou SR. Prvoinštančný súd konštatoval, že nárok na náhradu vecnej škody je dôvodný, nakoľko všetky preukázané právne úkony boli vynaložené v súvislosti s obhajobou žalobkyne (obžalovanej) a vyplývajú zo spisu 32T/166/2008 Okresného súdu Žilina. Jednotlivé úkony posudzoval v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Súd tak ako účelné považoval jednotlivé úkony (okrem účasti na hlavnom pojednávaní dňa 17. 09. 2010) a z titulu vyplatenia odmeny za úkony právnej služby advokátovi priznal žalobkyni 5 577,19 eur. Pri posudzovaní nároku na priznanie nemajetkovej ujmy prihliadal najmä na osobu poškodenej, jej dovtedajší život a prostredie, v ktorom žila a pracovala, závažnosť následkov, ktoré vznikli v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Z vykonaného dokazovania súd konštatoval, že nebolo preukázané, že by došlo k zásahu v jej pracovnom živote (neprišla o prácu, resp. sa nemohla zamestnať), avšak jednoznačne malo negatívne dopady a vplyv na jej osobný život, keďže sa jedná o matku, ktorá sa starala o postihnuté dieťa, bola vystavená neustálym procesným úkonom zo strany orgánov činných v trestnom konaní ako osoba podozrivá, obvinená a následne obžalovaná z trestného činu, pričom v trestnom konaní neboli obžalobou prezentované také dôkazy, ktoré by spáchanie skutku preukazovali priamo a súčasne aj s kvalifikovanou hodnovernosťou, pričom žiadny iný dôkaz, ktorý by spáchanie skutku preukazoval, nebol predložený. Súd prihliadal na to, že vznesené bolo obvinenie pre obzvlášť závažný zločin podvodu, čo zasiahlo do citlivej oblasti života žalobkyne, najmä v rodinnom živote, občianskej bezúhonnosti, čo sa prejavilo na zhoršení zdravotného stavu. Z tohto dôvodu potom súd konštatoval, že nie je postačujúce iba samotné konštatovanie porušenia práva ako zadosťučinenie spôsobenej ujmy, ale priznal nemajetkovú ujmu vo výške 1 750,- eur, čo vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a osobu žalobkyne považoval za primerané. Vo zvyšnej časti, keď žalobkyňa požadovala sumu 17 500,- eur, žalobu zamietol.

6. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol zistený rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s § 220 CSP zdôvodnil. V odvolaní žalobkyňa, ani žalovaný neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, resp. skutočnosti, s ktorými by sa riadne nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd vec správne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov správne zistil aj skutkový stav.

7. Vzhľadom na doterajšiu judikatúru, najmä rozhodnutia najvyššieho súdu, je zrejmé, že uznesenie o vznesení obvinenia sa považuje za nezákonné aj vtedy, ak nebolo osobitne zrušené, ale ak po podaní obžaloby z dôvodu, že označený skutok nie je trestným činom, došlo k oslobodeniu obžalovaného. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Súd nevychádza z toho, či bolo alebo nebolo zistené porušenie zásad trestného konania, čo v civilnom konaní ani nepreskúmava. Zmyslom nie je ani hodnotiť zákonnosť postupu a dodržiavanie zásad Trestného poriadku orgánov činných v trestnom konaní. Z tohto pohľadu je potom zrejmé, že prvoinštančný súd správne zistil skutkový stav a rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Obdobne je možné uviesť, že súd správne aplikoval aj ustanovenia, na základe ktorých bola priznaná nemajetková ujma, keď s poukazom na osobu obžalovanej a všetky okolnosti prípadu súd dospel k záveru, že primeraná je nemajetková ujma vo výške 1 750,- eur. Tu súd zohľadnil aj dĺžku trestného stíhania. Správne súd rozhodol aj o trovách konania, keď vzhľadom na matematické porovnanie výsledku sporu by náhrada trov prináležala žalovanému, avšak práve z dôvodu, že odškodnenie nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu a v prípade majetkovej ujmy bol nárok zamietnutý len v nepatrnej časti, správne súd aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

8. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP a žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v odvolacom konaní ani jedna úspech nemala.

9. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).