KSZA/25Sd/256/2014


(zdroj)

Zobraziť rozhodnutie datované dňa: 8.12.2016

Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 25Sd/256/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201032 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5014201032.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v konaní vedenom pred samosudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci navrhovateľa: W. D., nar. XX. X. XXXX, r. č.: XXXXXX/XXX, bytom Q., X. XXXX/XX, proti odporkyni: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o starobný dôchodok, takto

rozhodol:

Rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 18. augusta 2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a v e c v r a c i a odporkyni na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Odporkyňa napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 18. augusta 2014 podľa § 65 Zákona o sociálnom poistení zamietla žiadosť navrhovateľa z 3. júna 2014 o priznanie starobného dôchodku k 1. januáru 2005.

Proti rozhodnutiu odporkyne podal navrhovateľ včas opravný prostriedok, v ktorom namietal, že spĺňa podmienky pre priznanie starobného dôchodku a rozhodnutie odporkyne považuje za nezákonné a nepreskúmateľné.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že svoju aplikačnú prax zosúladila s právnym názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý je uvedený napr. v rozsudku NS SR č. k. 7So/138/2011 zo dňa 15. augusta 2012. Vychádzajúc z právneho názoru Najvyššieho súdu SR pri posudzovaní nároku navrhovateľa na starobný dôchodok a pri určovaní dôchodkového veku v súvislosti so zaradením doby výkonu služby do I. kategórii funkcií, vychádzal z ust. § 21, § 14 ods. 4, § 132 a § 175 Zákona o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Dôchodkový vek navrhovateľ dosiahol dovŕšením 55. rokov veku, 11. mája 2004. Z obsahu spisového materiálu a z rozhodnutia útvaru sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže v Bratislave č. GR ZVJS-13335/120-05 z 26. januára 2005 vyplýva, že navrhovateľovi bol od 1. januára 2005 priznaný výsluhový dôchodok podľa § 38 a § 128 zákona č. 328/2002 Z. z.. Suma starobného dôchodku bola útvarom sociálneho zabezpečenia GR ZVJS určená podľa ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov.

Podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 Zákona o sociálnom zabezpečení posúdil a sumu dôchodku aj so zohľadnením dôb zamestnania získaných vo všeobecnom systéme už určil útvar sociálneho zabezpečenia GR ZVJS. Na nárok na výsluhový dôchodok, priznaný v sume starobného dôchodku bola zohľadnená všetka preukázaná doba: doba štúdia od 11. mája 1967 do 9. júla 1968 v III. pracovnej kategórii, doba civilného zamestnania od 10. júla 1968 do 30. júla 1968 u zamestnávateľa Turčianske strojárne Martin v III. pracovnej kategórii, doba základnej vojenskej služby od 31. júla 1968 do 24. septembra 1970 v I. kategórii funkcií, doba civilného zamestnania od 25. septembra 1970 do 31. júla 1977 u zamestnávateľa Turčianske strojárne Martin v III. pracovnej kategórii, doba príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže od 1. augusta 1977 do 31. decembra 1999 v I. kategórii funkcií, doba príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže od 1. januára 2000 do 10. mája 2004 v III. pracovnej kategórii a doba služby príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže po vzniku nároku na starobný dôchodok od 11. mája 2004 do 31. decembra 2004 v III. pracovnej kategórii. Vzhľadom na skutočnosť, že nárok na ten istý druh dôchodku za tie isté doby zamestnania poistencovi vzniknúť nemôže, žiadosť o priznanie starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia bola zamietnutá (uvedený názor je vyjadrený v rozsudkoch NS SR č. 9So/41/2008 a 9So/129/2010). Vzhľadom na uvedené skutkové a právne dôvody žiadala, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie odporkyne zo dňa 18. augusta 2014 ako vecne správne potvrdil.

Navrhovateľ na pojednávaní zotrval na písomne podanom opravnom prostriedku a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie odporkyne zrušil ako nezákonné a vec jej vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie bez možnosti odvolania sa. Poukázal na to, že nie je pravda, čo uvádza odporkyňa vo svojom vyjadrení, že mu bolo rozhodnutím GR ZVJS zo dňa 26. 1. 2005 priznaný starobný dôchodok. Uvedeným rozhodnutím mu bol priznaný výsluhový dôchodok len vo výške vypočítaného starobného dôchodku s prídavkom k starobnému dôchodku. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. GR ZVJS nebola zo zákona oprávnená priznávať starobné dôchodky. V zmysle § 128 zákona č. 328/2002 Z. z. GZ ZVJS bolo povinné pred priznaním výsluhového dôchodku prepočítať na akú sumu starobného dôchodku a na akú sumu prídavku k starobnému dôchodku by navrhovateľovi vznikol nárok pri priznaní výsluhového dôchodku. Uvedené ust. § 128 totiž taxatívne určilo, že výška výsluhového dôchodku, na ktorý vznikol nárok, nesmela byť nižšia ako vypočítaná suma starobného dôchodku s prídavkom k dôchodku. Z uvedeného ustanovenia pre GR ZVJS vyplynula povinnosť, že v prípade, ak suma starobného dôchodku s prídavkom k dôchodku bola vyššia ako vypočítaná suma výsluhového dôchodku, priznať výsluhový dôchodok vo výške starobného dôchodku. Teda nevyplynula mu zákonná povinnosť priznať namiesto výsluhového dôchodku starobný dôchodok. Mohlo len a len priznať výsluhový dôchodok vo výške starobného dôchodku. Z uvedených dôvodov nie je pravda ani to čo tvrdí odporkyňa, že výsluhový dôchodok a starobný dôchodok sú dôchodky toho istého druhu. Starobný dôchodok sa priznáva podľa zákona o všeobecnom sociálnom zabezpečení (zákon č. 100/1988 Zb.) a výsluhový dôchodok sa priznáva podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Naviac výsluhový dôchodok je odvodený len od dĺžky služby a starobný dôchodok od dĺžky zamestnania, pričom podľa príslušných ustanovení Zákona o sociálnom zabezpečení sa do 30. 6. 2003 za zamestnanie považovala aj služba.

Zástupkyňa odporkyne prítomná na pojednávaní sa v plnom rozsahu pridržiavala písomného vyjadrenia odporkyne vo veci zo dňa 22. 9. 2014 a vzhľadom k tomu navrhla, aby súd napadnuté rozhodnutie odporkyne zo dňa 18. augusta 2014 ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd v súlade s ust. § 250l - § 250s O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne, oboznámil sa s administratívnym spisom odporkyne, ako aj s ostatným spisovým materiálom a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je dôvodný.

V konaní nebolo sporným, že navrhovateľovi vznikol nárok na výsluhový dôchodok, ktorý mu bol aj podľa § 38 a § 128 zákona č. 328/2002 Z. z. priznaný od 1. 1. 2005.

Výkon služby v I. kategórii funkcií navrhovateľovi teda nebol zohľadnený pre nárok a výšku dávky výsluhového zabezpečenia. Nároky vyplývajúce zo zamestnaní zaradených v minulosti do I. a II. pracovnej kategórie, resp. I. a II. kategórie funkcií, spočívajúce v znížení vekovej hranice pre nárok na starobný dôchodok sa vzhľadom na znenie § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. zhodnocujú bez ohľadu na to, či išlo o výkon služby policajtov a vojakov, alebo výkon iného zamestnania, alebo o kombináciu takýchto činností. Pri inom riešení by dochádzalo k nerovnosti oprávnených osôb pred zákonom a ich prípadnej diskriminácii len preto, že zamestnanie (poistená činnosť) bolo vykonávané v ozbrojených zboroch.

Podľa čl. 39 Ústavy SR občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Primeraným je také hmotné zabezpečenie, ktoré zodpovedá celej dĺžke poistenia bez ohľadu na to, či poistenie bolo získané v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia alebo iba vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia.

Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne, ktorým bola zamietnutá žiadosť navrhovateľa, je v rozpore so Zákonom o sociálnom poistení, preto podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. rozhodnutie odporkyne zrušil na základe nesprávneho právneho názoru v rozpore s ustálenou judikatúrou a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude úlohou odporkyne rozhodnúť o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok znovu, pričom je viazaná právnym názorom súdu.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 250k ods. 1 vety prvej O.s.p. v spojení s ust. § 250l ods. 2 O.s.p. a nepriznal úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania voči odporkyni, keďže navrhovateľ v konaní nevzniesol procesný návrh na ich uplatnenie v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii ust. § 246c ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v 3 vyhotoveniach. V odvolaní sa ma popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísaný - každý rovnopis vlastnou rukou, pri právnických osobách opatrený podpisom osoby oprávnenej konať za subjekt, ako aj odtlačkom pečiatky a datované) tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým že, a) v konaní došlo k vadám uvedeným § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.