KSZA/1To/39/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 1To/39/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813010369 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5813010369.1



Uznesenie Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Vladimíra Sučika, na verejnom zasadnutí konanom 24. júna 2014 prejednal odvolanie podané obžalovaným T. C. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/152/2013 z 13.2.2014 a takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného T. C. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný T. C. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. pre skutok podrobne rozvedený vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu. Za spáchanie tohto prečinu bol odsúdený podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., § 56 ods. 1, 2 Tr. zák., § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. na peňažný trest vo výmere 700,- Eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. mu bol pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 25 dní. Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák., § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. mu bol uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 36 mesiacov.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tak, že: „V rámci hodnotenia dokazovania súd prihliadal iba na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opieral sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Súd po vykonaní dokazovania nemal pochybnosti, že konanie obžalovaného napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, vrátane subjektívnej stránky. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne a nepochybné zistené, že obžalovaný v inkriminovanej dobe vykonával činnosť - viedol motorové vozidlo, v nespôsobilom stave, vyvolanom užitím návykovej látky. Vykonanou dychovou skúškou mu bolo dňa 3.8.2013 v čase o 03.20 hod. zistené 0,71 mg/l alkoholu v dychu a v čase o 3.45 hod 0,79 mg/l alkoholu v dychu. Obranu obžalovaného, v rámci ktorej namietal zákonnosť získaného dôkazu - výsledok dychovej skúšky, súd považoval za neprijateľnú a neakceptovateľnú. Nezákonnosť vykonanej dychovej skúšky obžalovaný odôvodňoval jednak v nezákonnom postupe príslušníkov polície, ktorí jeho vozidlo pred jeho zastavením sledovali, pričom už mali vedomosť (aj podľa príslušníkmi spísaného úradného záznamu), že nedal svetelné znamenie o zmene smeru jazdy, čím sa dopustil priestupku a príslušníci nevykonali služobný zákrok a pokračovali v jazde za jeho vozidlom. Rovnako nezákonnosť má spočívať aj v tom, že po zastavení vozidla nebol riadne poučený o jeho základnom práve, že nikto nesmie byť k priznaniu nijakým spôsobom nútený, ale ho vyzvali na podrobenie sa dychovej skúšky, ktorú nemohol odmietnuť (podľa § 34 ods. 1 Zákona o policajnom zbore je každý povinný uposlúchnuť výzvu policajta). Zároveň príslušníci polície neboli ani kompetentní na vykonanie takéhoto dôkazu, pretože vykonávali hliadkovú činnosť. K týmto tvrdeniam obžalovaného súd uvádza, že takáto striktná interpretácia ustanovení Zákona o policajnom zbore je úplne tendenčná zo strany obhajoby, pretože medzi základné povinnosti policajtov vykonávajúcich hliadkovú činnosť, a to aj mimo dopravno-bezpečnostných akcií, v prípadoch ak pri hliadkovej činnosti zistia porušenie právnych predpisov (v tomto prípade obžalovaný nedal svetelné znamenie o zmene smeru jazdy tam, kde bol povinný ho dať; vozidlom sa pohyboval opakovane zo strany na stranu a išiel stredom vozovky), podľa Nariadenia prezidenta PZ č. 14 zo 7. júna 2011 o vykonaní dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky čl. 17 ods. 11 písm. c/; po zastavení vozidla je policajt povinný vyzvať vodiča, aby sa podrobil vyšetreniu, či nie je ovplyvnený alkoholom, prípadne inou návykovou látkou. V prípade obrany obžalovaného, že dychová skúška je nezákonne získaným dôkazom, pretože bola vykonaná bez predchádzajúceho procesného poučenia, že nikto nesmie byť k priznaniu nijakým spôsobom nútený, v prípade ak mal obžalovaný na mysli právo neprispievať k vlastnému obvineniu, súd uvádza, že Európsky súd pre ľudské práva vo veci Saunders proti UK, rozsudok veľkého senátu č. 19187/91, § 68 zo 17.12.1996 vysvetlil okrem iného, že právo neprispievať k vlastnému obvineniu sa v prvom rade týka rešpektovania vôle obvineného mlčať. Právo neobviňovať sám seba nezahŕňa použitie v trestnom konaní tých vecí, ktoré je možné od obvineného získať prostredníctvom donútenia, pokiaľ ide o veci existujúce nezávisle na jeho vôli, ako sú okrem iného vzorky dychu, moču, krvi a telesných tekutín za účelom analýzy DNA. K časti obrany, kde obžalovaný poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR zo 7.12.2009, sp.zn. Tpj 63/2009, že obžaloba môže byť opretá len o dôkazy zabezpečené najskôr po začatí trestného stíhania vo veci a dôkaz získaný príslušníkmi hliadky je tak nezákonný, v tomto smere súd iba uvádza, že výsledok o vykonaní dychovej skúšky bol oboznámený ako listinný dôkaz a ako dôkaz bol získaný zákonným spôsobom. Pokiaľ obhajoba v ďalšom spochybňovala dôveryhodnosť záznamov o dychovej skúške, podľa ktorých mu mala byť nameraná hodnota alkoholu v dychu 0,71 mg/l v čase 03.20 hod a 0,79 mg/l v čase o 3.45 hod., že pri výsledku merania neboli zohľadnené ovplyvňujúce faktory ako teplota a vlhkosť okolia, atmosferický tlak, otrasy počas transportu meradla a iné a tiež nebolo prihliadnuté na mieru neistoty merania, ktorá je v prípade použitého meradla 0,02 mg/l, a na platnosť overenia použitého meradla, pričom použité meradlo bolo len jeden mesiac pred uplynutím platnosti overenia, k týmto tvrdeniam súd uvádza, že ide len účelové tvrdenia obžalovaného, z ktorých vyplýva zjavná snaha vyhnúť sa trestnej zodpovednosti a tomu zodpovedajúca snaha obžalovaného vyvrátiť "nevyvrátiteľné". Obžalovaný si musí uvedomiť, že objektom žalovaného trestného činu je záujem na ochrane ľudského života a zdravia, ako aj majetku pred tými, ktorí v stave po požití návykových látok, ktoré znižujú ich psychické funkcie, vykonávajú činnosť, pri ktorej by práve v dôsledku ovplyvnenia mohli ohroziť trestným činom chránený záujem. Podľa lekárskych poznatkov vodič motorového vozidla nie je schopný bezpečne viesť motorové vozidlo, ak hladina alkoholu v jeho krvi dosiahla najmenej 1 promile a v prípade zistenia menšieho množstva alkoholu v krvi vodiča treba vždy preukázať, že jeho schopnosť viesť motorové vozidlo bola skutočne znížená v rozsahu, aký predpokladá ustanovenie § 289 Tr. zák. Na základe uvedeného preto súd uvádza, že v prípade obžalovaného bola zistená hodnota alkoholu v dychu v čase vedenia motorového vozidla 0,71 mg/l (čo predstavuje hodnotu 1,48 promile), pričom bolo vykonané aj kontrolne meranie (so stúpajúcou tendenciou), pričom je namieste uviesť, že meraním zistená hodnota alkoholu v dychu obžalovaného značne prevýšila hranicu 1 promile (a to aj po odrátaní hodnoty 0,02 mg/ l tzv. miera neistoty merania, ako sa tohto domáhal obžalovaný), teda sa nejednalo o hraničnú hodnotu, ktorá by odôvodňovala vykonanie znaleckého dokazovania v predmetnej veci. Pokiaľ ide o pochybnosti ohľadom použitej tlačiarne, k tomu sa v potrebnom rozsahu vyjadril vypočutý svedok a súd nepovažoval za potrebné sa touto námietkou obhajoby viac zapodievať, už z výpovede obžalovaného vyplynulo, že hliadka v služobnom vozidle mala tlačiareň a v prípade, ak to nebolo zaznačené v knihe výdaja materiálu, išlo o administratívne pochybenie, ktoré nijako neovplyvnilo samotné trestné konanie. K osobe obžalovaného po prečítaní a oboznámení sa so správami súd zistil, že je živnostník. Z výpisu z registra priestupkov bolo zistené, že bol opakovane postihnutý v priestupkovom konaní na úseku cestnej premávky, pričom podstatným bolo, že už bol postihnutý za jazdu pod vplyvom alkoholu. V registri trestov nemá záznam. Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd vychádzal najmä zo zásad upravených v ust. § 34 ods. 1, 4 Trestného zákona, podľa ktorých má trest zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Pri ukladaní trestu súd obligatórne prihliadol podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. V prípade obžalovaného súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Ako poľahčujúcu okolnosť súd vyhodnotil, že obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život ( § 36 písm. j/ Trestného zákona). V prípade obžalovaného tak súd modifikoval podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona hornú hranicu trestnej sadzby, ktorú znižoval o jednu tretinu postupom podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona. Vzhľadom na všetky okolnosti spáchaného skutku, osobu obžalovaného, ktorý z trestného hľadiska pred súdeným skutkom viedol bezúhonný život, nedopustil sa žiadneho trestného činu a ani z ostaných správ nevyplynuli žiadne negatívne poznatky k jeho osobe, ale zároveň už bol za jazdu po vplyvom alkoholu postihnutý v priestupkovom konaní, súd mal za to, že na prevýchovu obžalovaného v danom prípade postačuje uloženie miernejšieho peňažného trestu vo výmere 700,- Eur spolu s náhradným trestom pre prípad, že by výkon tohto peňažného trestu bol úmyselne zmarený, a to vo výmere 25 dní. Nakoľko obžalovaný spáchal trestný čin v súvislosti s vedením motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, čím svojou nerozvážnosťou vážne ohrozil aj ostatných účastníkov cestnej premávky a mohol spôsobiť iným osobám aj škodu na majetku, súd rozhodol aj o uložení trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 36 mesiacov. Súd považoval takto popri sebe uložené tresty, vzhľadom na osobu obžalovaného, okolnosti spáchania skutku, za dostatočné na jeho nápravu ako aj ochranu spoločnosti. Takto uložené tresty súd považoval za zákonné a spravodlivé, ktoré v prípade obžalovaného plne zodpovedajú potrebám tak generálnej, ako aj individuálnej prevencie a sú dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu.“

Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie obžalovaný, pričom v odvolaní poukázal na nasledovné: „Obhajoba namieta, že súd prihliadol na skutočnosť, ktorá nebola vykonanými dôkazmi preukázaná. Skutočnosť, že obžalovaný mal viesť motorové vozidlo zo strany na stranu, uviedol len príslušník PZ Bc. R.K., pričom obžalovaný túto skutočnosť zásadne popiera a odmieta, že by viedol motorové vozidlo zo strany na stranu, nakoľko hoci požil pred jazdou alkoholický nápoj, necítil sa opitý a nebadal na seba žiadne prejavy požitého alkoholu. Po zastavení motorového vozidla obžalovaného príslušník PZ obžalovaného vyzval, aby sa podrobil skúške na zistenie alkoholu v dychu, a to bez predchádzajúceho poučenia o práve obžalovaného neprispievať k vlastnému obvineniu. Otázkou zákonnosti postupu príslušníkov PZ sa obhajoba zaoberala už v písomnom vyjadrení zo dňa 21.1.2014 a na tomto aj plne zotrváva, nakoľko je názoru, že príslušníci PZ mali povinnosť obžalovaného poučiť o jeho právach vrátane práva neprispievať k vlastnému obvineniu, čo však neurobili. Závery vyplývajúce z odborných štúdii predložené súdu spolu s písomným vyjadrením obhajoby zo dňa 21.1.2014 len potvrdzujú obžalovaným tvrdené skutočnosti, že síce požil alkoholické nápoje, a to konkrétne 3 pollitrové 10-stupňové pivá predtým, ako viedol motorové vozidlo, avšak obžalovaný sa necítil byť opitý a vzhľadom na svoju váhu 110 kg predpokladal, že tri 10-stupňové piva nebudú mať vplyv na jeho schopnosť viesť bezpečne motorové vozidlo, pretože účinky alkoholu na sebe ani nepociťoval. Obhajoba preto vytýka vyššie spomenutému názoru súdu vyjadrenému v napadnutému rozsudku, že súd prihliadol len na dôkazy svedčiace v neprospech obvineného, pričom dôkazy svedčiace v prospech obvineného nevzal do úvahy a tieto ani nevyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi. Ak súd obhajobu obžalovaného striktne odmietol, mal v rámci odôvodnenia uviesť konkrétne a presvedčivé argumenty. Rozhodnutie súdu, že konanie páchateľa napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, musí vychádzať z náležitého zistenia skutkového stavu, ktorý vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, pričom tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového riešenia odpovedá skutočnosti, volí súd po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov tú variantu, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia - zásada in dubio pro reo. S odkazom na vyššie uvedené sa obhajoba nestotožňuje s názorom súdu, že u obžalovaného nešlo o prípad, ktorý by vyžadoval vykonanie znaleckého posudku za účelom určenia hladiny alkoholu v krvi obžalovaného v čase, keď viedol motorové vozidlo. Vzhľadom na názory odborníkov, výsledky odborných štúdií a vzhľadom na tvrdenia obžalovaného je obhajoba práve opačného názoru. V súvislosti s výpoveďou svedka Bc. R. S. zo dňa 25.10.2013 obhajoba namietala vierohodnosť tejto výpovede, keďže je zrejmé, že svedok počas výpovede samostatne nevypovedal skutočnosti, ktoré by si pamätal, ale o skutočnostiach, ktoré mu boli oznámené pred výsluchom. Je zrejmé, že svedok bol oboznámený s obsahom vyšetrovacieho spisu, resp. minimálne s obsahom úradného záznamu zo dňa 3.8.2013. Uvedené potvrdzuje, okrem toho, čo obhajoba už uviedla vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 21.1.2014, aj to, že svedok vypovedal o rozhodných skutočnostiach veľmi detailne, avšak na položené otázky obhajcu týkajúce sa toho istého časového obdobia odpovedal už veľmi všeobecne. Obhajoba je názoru, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym záverov, že vykonané dôkazy nedostatočne posúdil, a to tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti. Obhajoba vzhľadom na závery vyjadrené v odôvodnení napadnutého rozsudku má dojem, že súd prvého stupňa prihliadol jednostranne len na dôkazy svedčiace v neprospech obžalovaného, pričom na dôkazy svedčiace v prospech obžalovaného, resp. spochybňujúce správnosť postupu príslušníkov PZ, resp. výpovednú hodnotu výsledku, ktorý mal byť získaný meracím prístrojom Alcotest Dräger, neprihliadol a tieto ani len neposúdil vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi. Podľa názoru obhajoby nebolo vykonanými dôkazmi bez dôvodných pochybností preukázané, že obžalovaný svojím konaním naplnil objektívnu stránku trestného činu uvedeného v obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry Námestovo, teda, že skutočne viedol motorové vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku neposkytuje odpoveď na otázku, do akej miery možno výsledky analyzátoru dychu Alcotest Dräger považovať za odrážajúce skutočnosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku neposkytuje jasnú a zreteľnú odpoveď na námietky prednesené obhajobou ohľadne objektívnosti výsledkov zistených pomocou analyzátoru dychu Alcotest Dräger, vzhľadom na skutočnosti uvádzané obhajobou a aj podľa samotného výrobcu ovplyvňujúce výsledok merania pomocou tohto prístroja a vzhľadom na výsledky a závery viacerých odborných štúdii, na ktoré obhajoba poukázala. Ďalej obhajoba vytýka napadnutému rozsudku, že tento nedáva odpoveď ani na otázku vierohodnosti výpovede svedka Bc. R. S. zo dňa 25.10.2013, ktorého vierohodnosť bola obhajobou z konkrétnych dôvodov spochybňovaná, a súd aj tak túto výpoveď považoval za dôveryhodnú a pri svojom rozhodnutí aj z tohto dôkazu vychádzal, avšak bez bližšieho zdôvodnenia. /Rozhodnutie Európskeho súdu zo dňa 26.7.2011, Huseyn a iný v. Azerbajdžan/. Ohľadne výšky trestu, ktorý súd prvého stupňa uložil obžalovanému v napadnutom rozsudku, obhajoba je názoru, že súd prvého stupňa náležite neprihliadol na všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne posúdenie otázky výšky a druhu trestu. Obhajoba zastáva názor, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste neprihliadol aj na skutočnosť, že obžalovaný sa dopustil skutku v nočných hodinách v čase, keď sa na uliciach nenachádzali žiadne osoby a že svojím konaním nespôsobil žiadnu škodu, keďže trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona je ohrozujúcim trestným činom, pri ktorom naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty si vyžaduje vykonávanie činnosti, pri ktorej by aj len potenciálne mohlo dôjsť k ohrozeniu života, zdravia alebo značnej škody, a to v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si páchateľ spôsobil aplikáciou návykovej látky. Obžalovaný si je vedomý závažnosti svojho konania a je pripravený znášať následky svojho konania, ktorým porušil všeobecne záväzné pravidlá správania sa. Obžalovaný si je vedomý skutočnosti, že vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu je závažným pochybením, pričom toto svoje konanie nemá záujem nijakým spôsobom zľahčovať. Avšak je názoru, že ak by súd prihliadol aj na vyššie uvedené skutočnosti, dospel by k záveru, že na naplneniu účelu trestu v prípade obžalovaného postačí aj miernejší trest a najmä trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu v kratšom trvaní. Obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný a nebol ani účastníkom žiadneho konania pred súdom. Obžalovaný sa pred súdom v tomto prípade ocitol po prvýkrát. Už samotné prípravné konanie, kedy obžalovaný bol predvolávaný na výsluch a bolo mu vznesené obvinenie, bolo pre neho značne stresujúcim zážitkom, ktorý umocnilo následné konanie pred súdom. S prihliadnutím na všetky obhajobou doposiaľ uvedené skutočnosti tak v písomnom vyjadrení zo dňa 21.1.2014 a v tomto odôvodnení odvolania, ako aj vzhľadom na prednesy obhajoby na hlavnom pojednávaní dňa 13.2.2014 obhajoba navrhuje, aby Krajský súd v Žiline napadnutý rozsudok Okresného súdu Námestovo zo dňa 13.2.2014, sp.zn. 6T/152/2013 zrušil a sám rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí, alternatívne, aby vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie.“

Krajský súd na podklade podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovaného T. C. nie je dôvodné.

K výroku o vine:

Okresný súd po vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja, zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd stručne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Okresný súd zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil aj výrok o treste. Odôvodnenie rozsudku teda učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 Tr. por.

Závery okresného súdu, prezentované vo výrokovej časti rozsudku a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku, si v celom rozsahu krajský súd osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje.

Krajský súd len stručne sumarizuje, že obžalovaný T. C. je usvedčovaný zo stíhaného skutku predovšetkým svojím vlastným vyjadrením i na hlavnom pojednávaní, kde priznal, že pred jazdou požil alkoholické nápoje, zápisom o dychovej skúške vykonanej 3.8.2013 o 03.24 h. (č.l. 21-22) meracím prístrojom Alcotest 7410, výrobné číslo ARND-0229, s výsledkom merania 0,71 mg/l, certifikátom o overení uvedeného meradla a v neposlednom rade i výpoveďou svedka R. S.. V predmetnom trestnom konaní teda vôbec nebola sporná skutočnosť, že obžalovaný pod vplyvom návykovej látky - alkoholu viedol motorové vozidlo.

Vykonané dôkazy jednotlivo i v ich súhrne bezpečne preukazujú a ani odvolací súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že skutok uvedený v napadnutom rozsudku sa stal, tento spáchal obžalovaný T. C. a skutok pritom vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. Tento záver nedokážu spochybniť ani skutočnosti prezentované obžalovaným v jeho odvolaní.

K odvolacej námietke obžalovaného, že príslušníci policajného zboru ho mali pred vykonaním dychovej skúšky poučiť o jeho právach, vrátane práva neprispievať k vlastnému obvineniu, krajský súd poznamenáva, že právo mlčať a právo neprispievať k vlastnému obvineniu sú všeobecne uznávanými medzinárodnými štandardami, ktoré ležia v srdci pojmu spravodlivého konania podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Poskytnutím ochrany obvinenému proti nedovolenému donúteniu zo strany štátnych orgánov prispievajú tieto imunity k predchádzaniu justičným omylom a zaisteniu cieľov čl. 6 Dohovoru. (John Murray proti UK). Právo neprispievať k vlastnému obvineniu sa v prvom rade týka rešpektovania vôle obvineného mlčať. Právo neobviňovať sám seba nezahrňuje použitie v trestnom konaní tých vecí, ktoré je možné od obvineného získať prostredníctvom donútenia, pokiaľ ide o veci existujúce nezávisle na jeho vôli, ako sú okrem iného vzorky dychu, moču, krvi a telesných tekutín za účelom analýzy DNA.

Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu patrí právo nevypovedať a právo neprispievať k obvineniu seba samého k všeobecne uznávaným medzinárodným princípom, ktoré - hoci nie sú v čl. 6 Dohovoru výslovne uvedené - sú samou podstatou pojmu spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru. Právo neprispievať k vlastnému obvineniu (právo neobviňovať sám seba) predpokladá, že štátne orgány sa snažia preukázať vinu obžalovaného bez toho, aby používali dôkazný materiál získaný donútením alebo pod nátlakom proti vôli obvineného. V tomto smere je toto právo úzko zviazané s prezumpciou neviny (čl. 6 ods. 2 Dohovoru). Uplatňovanie zásady „nemo tenetur se ipsum accusare“ má chrániť obvineného pred bezprávnym donucovaním zo strany štátnych orgánov a tým prispievať k zaisteniu spravodlivého procesu (Saunders proti UK, Heaney a McGuinness proti Írsku, J. B. proti Švajčiarsku). Európsky súd ale pripúšťa, že právo mlčať a právo neobviňovať sám seba nie sú práva absolútne a je možné ich obmedziť určitým stupňom nátlaku, ktorý však nesmie byť „abuzivný“. Od obvineného možno požadovať, aby strpel napríklad odňatie písomnosti, odobratie vzorky dychu, moču, krvi, pachu, vlasov, tkaniva pre účely testu DNA či nahrávku hlasu (Saunders proti UK, P.G. a J.H. proti UK), a to i za pomoci donútenia, a to napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy usvedčujú. Postupy aplikované príslušnými orgánmi pri získaní označených vzoriek za normálnych okolností nedosahujú minimálnu hranicu závažnosti potrebnej na porušenie čl. 3 Dohovoru, a hoci znamenajú zásah do práva obvineného (podozrivého) na súkromný život, sú všeobecne ospravedlniteľné podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru ako nevyhnutné na predchádzanie zločinnosti (Jalloh proti Nemecku).

V slovenskom právnom poriadku zákonodarca stanovil, že ak sa obvinený (podozrivý) odmietne podrobiť napr. dychovej skúške na zistenie prítomnosti alkoholu v dychu, dopustí sa prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. Takýmto spôsobom zákonodarca v podstate vylúčil akýkoľvek fyzický zásah do integrity a súkromia obvineného vo forme násilného napr. odberu krvi vodičovi vozidla, pričom obvinený (podozrivý) má vždy možnosť voľby a je len na ňom, či sa dychovej skúške podrobí alebo nie.

Podľa názoru krajského súdu nahradenie násilného fyzického zásahu do telesnej integrity obvineného (podozrivého) príslušnými orgánmi za účelom zistenia jeho ovplyvnenia návykovou látkou pri prečine podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. hrozbou trestného stíhania za spáchanie prečinu podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. zodpovedá základným princípom spravodlivosti zohľadňujúcim závažnosť spáchaného skutku, výrazný záujem spoločnosti na odhaľovaní a potrestaní vodičov jazdiacich pod vplyvom návykovej látky a ochranu telesnej integrity obvineného (podozrivého).

Krajský súd preto, rešpektujúc aj prezumpciu ústavnosti ustanovenia § 289 Tr. zák., dospel k záveru, že právo obvineného T. C. neobviňovať sám seba nebolo porušené.

Ďalšie odvolacie námietky obžalovaného v podstate kopírujú jeho obhajobu v konaní pred súdom prvého stupňa, pričom okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku dostatočným spôsobom a presvedčivo reagoval na všetky obhajobné návrhy obžalovaného. Preto krajský súd v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje. Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Okresný súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, ako aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., nemožno nič vytknúť. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa neodporuje základným princípom logického myslenia.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle zákonných ustanovení. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky nepatrí nielen povinnosť súdu vykonať účastníkom (stranou) konania navrhnuté dôkazy, ale ani právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (napr. I. ÚS 98/97).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04)

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne namieta hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Odvolanie je v podstate založené na opakovaných dôvodoch obhajoby obžalovaného použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S námietkami obžalovaného, skutkovými a právnymi, sa síce súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal, ale sporné otázky nastolené odvolaním vyriešil vlastným rozhodnutím odvolací súd.

K výroku o treste:

Odvolací súd preskúmal aj výrok o treste a stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, pokiaľ ide o druh a výmeru uloženého trestu. Trest tak, ako bol obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, je v súlade so zákonom.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste.

Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne potrestaný. Z jeho evidenčnej karty vodiča vyplýva, že od roku 2006 do roku 2011 bol celkom 7-krát postihnutý za priestupky v cestnej doprave, pričom 25.7.2010 sa dopustil priestupku, za ktorý mu bol i zadržaný vodičský preukaz. Krajský súd považoval uloženie peňažného trestu v takej výmere, ako ho uložil a určil okresný súd (700,- Eur) a náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 25 dní, za dostatočné na dosiahnutie účelu trestu, najmä z hľadiska individuálnej prevencie (t.j. výchovy páchateľa k riadnemu životu), ale i z hľadiska generálnej prevencie.

Keďže k spáchaniu prečinu došlo v súvislosti s vedením motorového vozidla, okresný súd postupoval správne, keď obžalovanému uložil i trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 36 mesiacov, pričom krajský súd pevne verí, že obžalovaný počas tejto doby pochopí nesprávnosť svojho konania a už nikdy nebude po vrátení vodičského preukazu viesť motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu.

S ohľadom na uvedené krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.