KSZA/10Co/403/2013


(zdroj)
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/403/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210886 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210886.2



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa - POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Ul. Gr?sslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ proti odporcovi - Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/264/2012-68 zo dňa 10.5.2013 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 495 eur titulom nesprávneho úradného postupu v exekučnej veci Ex 13470/2010 (povinný X. V.). Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že okresný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, súd bol v omeškaní s rozhodnutím viac ako 9 mesiacov, čím on (navrhovateľ) utrpel majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že márnym uplynutím času došlo u neho aj k vyvolaniu viacerých rizík - neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného; neexistencia vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolal u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných a už vytvorených podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy videl navrhovateľ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. 10Er/951/2010 zistil, že navrhovateľ pred súdnym exekútorom spísal dňa 12.4.2010 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému X. V., na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 2.6.2010, sp. zn. SR 04300/10 na vymoženie povinnosti zaplatiť sumu 1.726,41 eur, zákonný úrok vo výške 6% ročne zo sumy 1.726,41 eur od. 19.3.2010 do zaplatenia, zmenkový úrok vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 1.726,41 eur od 4.1.2010 do zaplatenia a trovy konania 414,69 eur. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdnym exekútorom Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 25.11.2010. Exekučný súd písomnou výzvou zo dňa 3.12.2010 vyzval Stály rozhodcovský súd na predloženie rozhodcovského spisu. Písomnosťou doručenou súdu 17.1.2011 rozhodcovský súd zaslal v prílohe fotokópiu spisu na CD nosiči. Dňa 20.2.2011 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Následne uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 28.2.2011, č. k. 10Er/951/2010-13 čiastočne zastavil exekúciu v časti vymáhania 0,25% denného zmenkového úroku z omeškania zo sumy 1.726,41 eur, od 4.1.2010 do zaplatenia. Uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 7CoE/170/2011-36 zo dňa 31.11.2011 označené uznesenie okresného súdu bolo potvrdené.

Okresný súd vec právne posúdil z pohľadu ustanovenia § 9 ods. 1, 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v znení do 31.12.2012), vychádzal aj z ustanovenia § 44 ods. 2 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej iba „Exekučný poriadok“) v znení do 31.5.2010 a do 31.5.2011, z § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení do 17.1.2013 a pri právnom hodnotení prejednávanej veci prihliadal aj na právny význam ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z výsledkov hodnotenia vykonaných dôkazov a z aplikovaných ustanovení označených právnych predpisov súd prijal záver o nedôvodnosti podaného návrhu. Navrhovateľ nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučným súdom - a to nesprávny úradný postup. Tvrdenie navrhovateľa o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu viac ako 9 mesiacov nebolo pravdivé. K vydaniu poverenia došlo po uplynutí 3 mesiacov, dôvodom však bola potreba predloženia listín, konkrétne rozhodcovského spisu. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, v posudzovanom prípade nevydanie poverenia v lehote 15 dní ani od doručenia žiadosti súdneho exekútora, sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Okresný súd poukazuje i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, podľa ktorej nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom samo o sebe nemusí znamenať porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. Významné je ukončenie celého konania v primeranej lehote (poukaz súdu na prípad Wiesinger v. Rakúsko, séria A č. 213). Poverenie na vykonanie exekúcie nepredstavuje skončenie konania a uplynutie času v trvaní 3 mesiacov mohlo byť právne významné pri hodnotení primeranosti celého konania, navrhovateľ však ani minimálnym spôsobom neodôvodnil zásah do jeho práva prekročením lehoty na vydanie poverenia o 3 mesiace , keďže v návrhu tvrdil nevydanie poverenia po dobu dlhšiu ako 9 mesiacov. Rozdiel medzi tvrdeným oneskorením súdu s vydaním poverenia o 9 mesiacov a skutočným uplynutím doby troch mesiacov, je výrazný a podstatný. Vyvracia už samotný skutkový základ primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho preukazuje bezúspešnosť žaloby. Zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Uvedená lehota predstavovala ideálnu predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať. Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu však nestačí len samotné prekročenie 15 dňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky vrátane ďalšieho priebehu konania, postup exekútora a exekučného súdu. Napokon súd poukazuje aj na novelizovanú právnu úpravu ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (od 1.1.2013), ktorá explicitne zakotvila už aj požiadavku posúdenia nesprávneho úradného postupu v závislosti od výsledkov právoplatných rozhodnutí označených súdov (Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, alebo Ústavného súdu SR), alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy. Súd prvého stupňa v osobitostiach rozoberá aj význam primeranej rýchlosti konania v širšom zmysle slova. Rýchlosť konania však nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania (poukaz súdu na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v. Rakúsko zo dňa 27. 12. 1968). S poukazom na tzv. „interpretačnú právoplatnosť“ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu bolo elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky vydania poverenia, s čím je spojené i plynutie času. Je všeobecne známe, že aplikácia komunitárneho práva v oblasti noriem na ochranu spotrebiteľa predstavovala prelomenie predchádzajúcej súdnej praxe aj v oblasti exekučného konania. Okresný súd v osobitostiach zvýrazňuje princíp ochrany spotrebiteľov, povinnosť exekučného súdu ex offo skúmať neprijateľné podmienky aj bez námietky účastníka konania (poukaz na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu - Asturcom Telecomunicaciones C-40/08). Možnosť skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice Rady 93/13. Okresný súd zvýraznil osobitný záver uznesenia Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu zo dňa 16. 11. 2010, POHOTOVOSŤ, s. r. o., proti Iveta Korčkovská, C-76/10, ktorý práve vo vzťahu k navrhovateľovi rozhodol, že Smernica Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. V kontexte i s týmto záverom bolo povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s právnou úpravou na ochranu spotrebiteľa a v súlade s judikatúrou komunitárneho práva, v dôsledku čoho objektívne nemohlo dôjsť k dodržaniu zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia. Napokon finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej pätnásťdňovej lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Stalo sa tak práve v dôsledku správania sa podnikateľských subjektov, teda aj navrhovateľa, vo vzťahu k nerešpektovaniu noriem na ochranu spotrebiteľa. S poukazom na uvedené výkon práva navrhovateľa bol aj v rozpore s dobrými mravmi, predstavujúci účelovo vykonštruovaný nárok, obsahujúci nepravdivé tvrdenia. Nemožno prehliadať ani množstvo žalôb rovnakého typu podaných navrhovateľom na súdoch SR bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového výkladu práva. Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti odporcu za vznik škody nebol daný potom žiaden dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo vzťahu k ďalším atribútom zodpovednostného vzťahu, vrátane námietky premlčania (vzťahujúcej sa na iné obdobie vymedzené odporcom). Nebol taktiež dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. V čase vyhlásenia rozsudku už došlo k uplynutiu zákonom stanovenej lehoty v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, vychádzal z princípu úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pritom konštatoval úspech odporcu, ktorému vznikol nárok na náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa. Odporca náhradu trov konania nevyčíslil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by mu boli nejaké trovy vznikli, z týchto dôvodov odporcovi náhradu trov konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že podal elektronicky na zverejnenú mailovú adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov. Odvolateľ zvýraznil, že v žiadosti o zrušenie pojednávania uviedol skutočnosti, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodnutia veci, podľa § 15 O.s.p. vec mala byť predložená na rozhodnutie predsedovi súdu a ten mal podľa § 12 O.s.p. predložiť vec na jej pridelenie inému súdu. V posudzovanom prípade bol porušený inštitút zákonného sudcu, na čo už on upozorňoval v návrhu na začatie konania. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, lebo podľa názoru odvolateľa, rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV. ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; keď podal ( odvolateľ ) ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Odvolateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nasvedčujú. Je nepochybné, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, nerozhodol o návrhu v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup exekučného súdu pritom spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich, preto sa konajúci súd musí vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Záver súdu, že exekučný súd konal priebežne a bez zbytočných prieťahov z vykonaného dokazovania nevyplýva, práve naopak, prieťahy sú z vykonaného dokazovania zrejmé. Odvolateľ argumentoval ďalej tým, že ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, aplikáciou postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania. Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na zvýraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní. Podľa ustálenej súdnej praxe pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide o prípady, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecnými záväznými právnymi predpismi a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov (§ 119 ods. 1 O.s.p.). Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu potom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať.

Okresný súd za účelom vecného prejednania návrhu nariadil pojednávanie na deň 10. mája 2013, na ktoré predvolal účastníkov, právny zástupca navrhovateľa na pojednávanie bol súdom riadne predvolaný, podľa obsahu súdnej doručenky predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 25. apríla 2013. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatok časového i procesného priestoru na prípravu na pojednávanie. Je neopodstatnený odvolací argument, ktorým vytýka súdu prvého stupňa uskutočnenie pojednávania napriek písomnej žiadosti o jeho odročenie z dôležitého dôvodu. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na zrušenie vytýčeného termínu pojednávania navrhovateľ doručoval mailovou poštou okresnému súdu v deň konania pojednávania, pritom odvolateľom proklamovaný dôležitý dôvod v návrhu o zrušenie pojednávania (na jeho odročenie) ako objektívne porušenie zásady nestrannosti súdu a sudcu, nevylúčenie sudcov okresného súdu rozhodnutím krajského súdu z prejednania a rozhodovania, v nadväznosti na to i podanie sťažnosti na Ústavný súd SR odvolateľom sú odvolacie argumentácie účelové, pretože z obsahu spisu bezpochyby vyplynulo, že uznesenie Krajského súdu v Žiline 10NcC/30/2013 zo dňa 23. januára 2013 (č.l. 15 spisu) riešil otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov súdu prvého stupňa. Uvedené uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 27.3.2013. Podanie sťažnosti na Ústavný súd SR proti označenému uzneseniu Krajského súdu v Žiline podaním zo dňa 6.5. 2013 nemožno považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania, keďže nejedná sa o procesný úkon, ktorý by navrhovateľ z hľadiska predvídavosti resp. nutnosti z jeho pohľadu nemohol vykonať a predložiť takýto úkon súdu prvého stupňa skôr, než v deň konania konkrétneho pojednávania. Napokon nemožno sa stotožniť ani s odvolacím argumentom odvolateľa, ktorým vytýka princíp porušenia nestranného súdu, resp. princíp porušenia zásady zákonného sudcu, keďže Krajský súd v Žiline otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov riešil v priebehu vedeného konania tak, že zákonnú sudkyňu JUDr. Gabrielu Briškovú ( ktorá vydala v predmetnej právnej veci meritórne rozhodnutie ) z prejednania a rozhodovania veci nevylúčil. Za tejto situácie neexistuje rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania vo veci. Napokon sám navrhovateľ na písomnú výzvu okresného súdu (č.l. 7,8 spisu) v podaní zo dňa 26.10.2012 (na č.l. 9 spisu) výslovne prehlásil, že on súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal. Vzhľadom aj na tento písomný a výslovný prejav navrhovateľa vyznie kontroverzne jeho námietka v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu, naviac táto námietka nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Následne nebolo možné vyhodnotiť túto skutočnosť uvádzanú navrhovateľom v návrhu na zrušenie pojednávania za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania, správne preto súd prvého stupňa podľa § 101 ods. 2 O.s.p., prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, boli pritom naplnené všetky zákonné podmienky aj pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Krajský súd dodáva, že okresný súd disponoval dostatočným spisovým materiálom preukazujúcim skutkový stav veci, navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania už označil konkrétne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, z ním označených dôkazov súd prvého stupňa dokonca aj vychádzal, keď si zadovážil konkrétny exekučný spis, oboznámil sa s jeho obsahom. Je zrejmé, že navrhovateľ svojim rozporuplným procesným postupom, ktorým účelovo sledoval odročenie a zmarenie pojednávania, sám sa dostal o možnosť zúčastniť sa pojednávania, priamo na pojednávaní argumentovať, prípadne predniesť svoje stanoviská. Súd prvého stupňa vytvoril účastníkom priestor, aby prezentovali svoje skutkové tvrdenia, navrhovali, označili dôkazy, bolo na účastníkoch, či tento procesný priestor v konaní využijú, alebo nie. Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie existencie/neexistencie základu právneho nároku súd zisťoval z obsahu spisu 10Er/951/2010, jeho skutkové zistenia korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise, v dôvodoch rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na skutkovo i právne významné otázky z ktorých vychádzal, ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec aplikoval, poukázal na judikačnú prax národných súdov, Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR v oblasti spotrebiteľskej ochrany, ochrany práv spotrebiteľov a súvisiacej povinnosti exekučného súdu i v štádiu exekučného konania poskytnúť zákonom vyžadovanú ochranu spotrebiteľovi.

Je jednoznačné, že navrhovateľ podaným návrhom sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (okresného súdu v exekučnom konaní). Na daný prípad v celom rozsahu dopadajú účinné ustanovenia Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ označeného právneho predpisu štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Ustanovenie § 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok a to 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Za vecne správne správny vyhodnotil odvolací súd právny záver okresného súdu v otázke konštatovaného nesplnenia prioritnej zákonnej podmienky základu nároku - existencie nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľom tvrdená skutková a podstatná otázka existencie nesprávneho úradného postupu nevyplynula z vykonaného dokazovania v ním tvrdenom rozsahu. Napokon odvolateľ v súvislosti s touto vecnou otázkou iba všeobecne uvádza v odvolaní, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, v odvolaní ale nekonkretizoval, ktoré konkrétne omyly vecného charakteru namieta, ktoré konkrétne ním namietané lehoty pri vydaní rozhodnutia súdom prvého stupňa boli nesprávne vyhodnotené.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

V odvolacom konaní navrhovateľ úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca si však tieto trovy neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by boli vznikli v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy v odvolacom konaní. Z týchto dôvodov krajský súd postupom podľa § 224 ods. l v spojení s § 142 ods. l O.s.p. účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné nie je .