KSTT/9Co/289/2013


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/289/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712204631 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2712204631.1



Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Tomáš Kušnír, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. K. N., nar.XX.XX.XXXX, J. F. X, H., 2. W. K., nar.XX.XX.XXXX, N. XXX/XX, T., X. H. K., nar.XX.XX.XXXX, J. H. XX, T., o zaplatenie 3242,80 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 3C/240/2012-73 zo dňa 3. apríla 2013 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že žalobu žalobcu zamietol. Určil, že zmluvné podmienky obsiahnuté v zmluve o splátkovom úvere veriteľa Slovenská sporiteľňa a.s., Suché mýto 4, Bratislava, IČO: 00151 653 zo dňa 6.9.2004, zmluva uzavretá na strane druhej s žalovanou v 1. rade ako dlžníčkou v nasledujúcich bodoch v znení: V článku I. výška úveru 50.000,-Sk, výška úrokovej sadzby 12,30 % ročne, poplatok za poskytnutie úveru 2% z výšky úveru splatný v deň podpisu zmluvy, poplatok za správu úveru 40,-Sk mesačne, výška splátok 1.190,-Sk, periodicita splátok, mesačne k 20.dňu v mesiaci, splatnosť 1. splátky 20.10.2004, konečná splatnosť úveru 20.8.2009, spôsob splácania inkasom z konkrétneho čísla účtu, uvedené úrokové sadzby sú splatné ku dňu podpisu zmluvy a zmena výšky ktorejkoľvek úrokovej sadzby sa riadi VOP veriteľa účinnými od 1.8.2002; v článku II. bod 1. veriteľ sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi úver po splnení podmienok uvedených v zmluve a to takým spôsobom, že úver pripíše v prospech účtu dlžníka uvedeného v základných podmienkach zmluvy; bod 2. úver sa považuje za poskytnutý dňom pripísania úveru na účet dlžníka, uvedeného v základných podmienkach zmluvy; bod 3. dlžník je povinný splatiť poskytnutý úver v dohodnutom čase, v stanovenom čase platiť úroky, poplatky dohodnuté v zmluve, ďalšie poplatky a náklady spojené s úverom a dodržiavať dohodnuté podmienky; bod 4. zmluvné strany sa dohodli, že splatné úroky a splatné poplatky sa dňom ich splatnosti uvedenej v základných podmienkach zmluvy pripíšu k istine a stávajú sa jej súčasťou; článok III. (splácanie úveru, úrokov a poplatkov) bod 3. dlžník sa zaväzuje splácať úver mesačnými splátkami, v periodicite a k termínu dohodnutému v základných podmienkach zmluvy, bod 4. dlžník súhlasí, aby veriteľ vykonával inkaso z konkrétneho čísla účtu a to vo výške a v termíne splátok uvedenom v základných podmienkach zmluvy a/ alebo v súlade s bodom 4. článok IV. zmluvy a dlžník súhlasí, aby veriteľ vykonal inkaso z účtu v prípade omeškania zo splácaním pohľadávky z úveru a to vo výške pohľadávky z úveru, s ktorou je dlžník v omeškaní; bod 5 dlžník je povinný zaplatiť veriteľovi v zmysle § 499 Obchodného zákonníka poplatok za poskytnutie úveru vo výške dohodnutej v základných podmienkach zmluvy, poplatok za poskytnutie úveru je splatný v deň podpisu zmluvy; bod 7 dlžník je povinný v prípade omeškania so splácaním pohľadávky z úveru platiť úrok z omeškania vo výške určenej veriteľom zverejnením a dlžník súhlasí, že z došlých súm veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a istinu; bod 8 výška poslednej splátky bude tvorená zostatkom pohľadávky z úveru; bod 9 predčasné splatenie pohľadávky z úveru, alebo mimoriadna splátka úveru na základe žiadosti dlžníka je možná len po predchádzajúcom súhlase veriteľa a splnení podmienok stanovených veriteľom; bod 11 úver vrátane úrokov za celú dohodnutú dobu úveru je okamžite splatný ku dňu, keď sa veriteľ dozvie o nepravdivosti dlžníkom poskytnutých údajov o osobitnom vzťahu dlžníka k veriteľovi podľa zákona č. 483/2001 Zbierky zákonov o bankách; článok IV. (úročenie úveru) - bod 1 veriteľ úročí úver úrokovou sadzbou dohodnutej v základných podmienkach zmluvy (ďalej len úroková sadzba); bod 2 veriteľ je oprávnený meniť výšku úrokovej sadzby dohodnutú v základných podmienkach zmluvy, zmena výšky úrokovej sadzby je účinná rozhodnutím veriteľa a zverejnením; bod 3 ak zmena úrokovej sadzby má za následok zmenu výšky splátok, je veriteľ oprávnený zmeniť splátkový plán dlžníka a o vykonanej zmene veriteľ následne dlžníka informuje; bod 4 v prípade zmeny splátkového plánu je veriteľ oprávnený zmeniť výšku splátky, ktorú inkasuje na základe súhlasu s inkasom tak, aby dohodnutá lehota splatnosti úveru bola dodržaná, veriteľ je oprávnený túto zmenu vykonať aj v prípade, ak dôjde k zmene výšky poplatkov, prípadne akejkoľvek skutočnosti, najmä omeškaniu so splácaním pohľadávky z úveru a s tým spojených poplatkov, ktorá má za následok predlženie lehoty splatnosti úveru, dlžník súhlasí so zmenou výšky inkasovanej sumy; bod 5 dlžník a veriteľ sa dohodli, že ročná percentuálna miera nákladov je 16,03 %, pričom je vypočítaná z hodnoty celkových nákladov dlžníka spojených s úverom a výšky poskytnutého úveru, ročná percentuálna miera nákladov sa počas trvania úverového vzťahu mení v prípade, ak dôjde k zmene úrokovej sadzby a/ alebo poplatkov a/ alebo sa dlžník omešká so splátkou a/ alebo uhradí splátku v iný ako dohodnutý deň podľa zmluvy; článok 5 bod 2 dlžník vyhlasuje, že s oboznámil s VOP veriteľa, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať, súčasne vyhlasuje, že sa oboznámil so sadzobníkom a súhlasí s ním, pričom pre účely zmluvy sa VOP rozumejú všeobecné obchodné podmienky vydané veriteľom s účinnosťou od 1.8.2002; bod 3 všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami VOP, ktoré sú súčasťou zmluvy, obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi a to v tomto poradí; bod 4 zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa príslušných ustanovení príslušného zákonníka, sú podmienkami neprijateľnými a neplatnými. Súd prvého stupňa ďalej určil, že podmienky obsiahnuté v dohodách o ručení obe zo 6.9.2004 uzavreté podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., Suché Mýto 4, Bratislava, IČO: 00151 653 na strane veriteľa a ručiteľov žalovaných v 2. a v 3. rade v článku I. (úvodné ustanovenia) podľa ktorého ručiteľ berie na vedomie, že veriteľ uzavrel dňa 6.9.2004 s dlžníkom, odporkyňou v 1. rade zmluvu o splátkovom č. 0283723988 (ďalej len úverová zmluva) v sume 50.000,-Sk, v článku II. ( predmet dohody) ručiteľ týmto vyhlasuje, že podľa ustanovenia § 303 a nasl. Obchodného zákonníka uspokojí nasledovné pohľadávky veriteľa: a/ pohľadávka, ktorá vznikla v úverovej zmluvy, v znení jej neskorších zmien na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver a ktorú tvorí istina vo výške 50.000,-Sk, úroky, úroky z omeškania všetky poplatky a náklady spojené s úverovou zmluvou, alebo b/ pohľadávka a jej príslušenstvo, ktorá vznikne v dôsledku odstúpenia od úverovej zmluvy, alebo v dôsledku jej výpovede, alebo c/ pohľadávka na uhradenie nákladov podľa úverovej zmluvy, tejto dohody a všetkých ostatných zmlúv uzavretých medzi veriteľom a dlžníkom alebo d/ pohľadávka a jej príslušenstvo, ktorá vznikne v dôsledku zániku úverovej zmluvy iným spôsobom ako s plnením, odstúpením, alebo vypovedaním, alebo e/ pohľadávka a jej príslušenstvo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá vznikne resp. vznikla v dôsledku plnenia veriteľa dlžníkovi bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, alebo f/ pohľadávka (pohľadávky) a jej príslušenstvo, ktoré vzniknú na základe zmeny právneho vzťahu založeného úverovou zmluvou t.j. pohľadávky vyplývajúce zo zmeny výšky poskytnutých peňažných prostriedkov a pod. alebo nahradením záväzku vyplývajúceho z úverovej zmluvy nových záväzkov, a to v prípade, ak dlžník neuhradí veriteľovi pohľadávku riadne a včas, ručiteľ sa neodvolateľne a bezpodmienečne zaväzuje, že uhradí pohľadávku veriteľovi, a to aj bez doručenia výzvy na plnenie dlžníkovi, zmluvné strany sa dohodli na vylúčení ust. § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka; článok III. (záverečné ustanovenia) bod 3 ručiteľ vyhlasuje, že sa oboznámil s VOP veriteľa súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať, súčasne vyhlasuje, že sa oboznámil so sadzobníkom a súhlasí s ním, pričom pre účely tejto dohody sa pod VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané veriteľom s účinnosťou od 1.8.2002; bod 4 účastníci dohody sa dohodli, že právne vzťahy vzniknuté z tejto dohody sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami VOP, ktoré sú súčasťou tejto dohody, obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi a to v uvedenom poradí; bod 6 záväzok ručiteľa vyplývajúci z tejto dohody zaniká až úplným zaplatením pohľadávky sú všetky podmienkami neprijateľnými a neplatnými. Súd prvého stupňa určil, že zmluvné podmienky obsiahnuté v dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zmluvných strán veriteľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803 a dlžníka - odporkyne v 1. rade podpísanej v Skalici dňa 3.1.2010 v časti uznania záväzku vo výške 2.308,96 eur, príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie vo výške 149,37 eur záväzok zo zmluvy uzavretej s pôvodným veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s. č. 283723988 zo 6.9.2004 pod bodom 4 rozhodcovská doložka; pod bodom 3 forma splatenia záväzku 3.2 v prípade, že odporkyňa v 1. rade nebude splácať záväzok podľa vyššie dohodnutých splátok stane sa splatný celý zvyšok pohľadávky a to prvým dňom nasledujúcim po splatnosti prvej neuhradenej splátky, sú neprijateľnými podmienkami a neplatnými. Žalovaným náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že právny predchodca žalobcu, resp. veriteľ Slovenská sporiteľňa a.s. Bratislava a žalovaný v 1. rade v postavení dlžníka podpísali dňa 06.09.2004 pod číslom 0283723988 zmluvu o splátkovom úvere zo dňa 06.09.2004. Výška úveru, ktorú sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi, bola 50.000 Sk /1.659,70 eur/, úver bol špecifikovaný ako spotrebný - bez účelu, úroková sadzba uvedená v zmluve bola premenlivá, vo výške 12,30% ročne. Poplatok za poskytnutie úveru bol 2% z výšky úveru splatný v deň podpisu zmluvy, poplatok za správu úveru 40 Sk mesačne, výška mesačnej splátky 1.190 Sk, splátky splatné k 20. dňu v mesiaci, konečná splatnosť úveru 20.08.2009 a splatnosť úrokov v posledný deň kalendárneho mesiaca. So žalovanými v 2. a 3. rade boli podpísané dve Dohody o ručení zo dňa 06.09.2004. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že právny vzťah založený zmluvou o úvere podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch medzi účastníkmi nie je obchodnoprávny, ale občianskoprávny vzťah. Žalobcom tvrdené skutočnosti nemožno podriadiť pod hypotézu právnej normy § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale základom pre právnu kvalifikáciu záväzkového vzťahu v súdenej veci je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v konkrétnostiach súdeného prípadu v znení ku dňu 30.6.2006 /účinný v čase uzavretia zmluvy o úvere/. U tohto zákona sa nejedná iba o právnu úpravu osobitného typu úverovej zmluvy a teda iba absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, u zákona č. 258/2001 Z.z. ide o právny predpis, upravujúci osobitný typ zmluvy vo všeobecnosti. Zmluvy o spotrebiteľských úveroch predstavujú samostatný druh súkromnoprávnych zmlúv. Z úvodných ustanovení zák. č. 258/2001 Z.z. je zrejmé, že účelom spotrebiteľského úveru nie je upraviť vzťahy pri podnikaní medzi podnikateľskými subjektmi, ale naopak regulovať vzťahy pri využití produktov podnikania (tovarov a služieb) spotrebiteľmi. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorej bol spotrebiteľský úver poskytnutý na iný účel, ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2 označeného zákona). Vzhľadom na takto zákonom zadefinovanú povahu jedného z účastníkov právneho vzťahu vo veci účastníkov, nemožno konštatovať, že by malo ísť o obchodno-právny vzťah. Vzťah medzi poskytovateľom spotrebiteľského úveru a spotrebiteľom nespadá ani pod žiadnu situáciu, vymedzenú v ust. § 261 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka. Spotrebiteľský úver nie je špecifickým druhom úveru a preto ani v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka nie je na mieste aplikovať na posudzovaný prípad ustanovenia Obchodného zákonníka. Z hľadiska posudzovaného prípadu je dôležitý aj legislatívny odkaz použitý v § 5 zák. č. 258/2001 Z.z., ktorý pre prípad odstúpenia od zmluvy odkazuje na § 48 Občianskeho zákonníka, teda nie na použitie ustanovení Obchodného zákonníka, uvedeného v tomto zákone v § 344. Pre všetky uvedené dôvody súd aplikoval na vzťah účastníkov konania predpisy občianskoprávne, najmä Občiansky zákonník, z neho najmä ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, zmluve o pôžičke, splatnosti záväzku, ktorého predmetom je peňažné plnenie, nakoľko dospel vykonaným dokazovaním k záveru, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcami vznikla bezúročná zmluva o pôžičke, ktorej platnosť a trvanie, tiež ručiteľský záväzok súd ďalej posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nie Obchodného zákonníka a celý právny vzťah posudzoval aj podľa zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Po oboznámení sa s výpisom zo Slovenskej sporiteľne súd vyvodil, že pôvodný veriteľ prenechal dlžníkovi /žalovanému v 1. rade/ peniaze jednak vo výške 1.000 Sk ešte pred podpisom zmluvy o úvere, datovanej dňom 6.9.2004. Súd z dôkazu vyvodil, že medzi pôvodným veriteľom a žalovaným v 1. rade boli uzavreté dňa 6.9.2004 dve zmluvy, jedna bola zmluvou o pôžičke na čiastku 1.000 Sk, v písomnej zmluve o úvere zo dňa 6.9.2004 označená ako poplatok za poskytnutie úveru, pričom z § 657 OZ vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa síce nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom, avšak ak sa uzatvára medzi dodávateľom a spotrebiteľom, čo je splnené z tohto záväzkového vzťahu, vyžaduje sa podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase poskytnutia pôžičky písomná forma, ktorej nedostatok spôsobuje podľa zákona č. 258/2001 Z.z. neplatnosť zmluvy o pôžičke a druhou bola tiež zmluva o pôžičke na čiastku 49.000,-Sk, uzavretá dňa 6.9.2004. K nedostatku písomnej formy zmluvy o pôžičke ako spotrebiteľskej zmluvy súd dodáva, že aj podľa § 40 ods. 1 OZ ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že podľa výpisu (začínajúceho dňom 2.9.2004) a aj z výpovede žalovaného v 1. rade, ktorý uviedol že žiadnu hotovostnú splátku vo výške 1.000 Sk banke nepoukázal, žalovaný v 1. rade reálne nedostal pôžičku v požadovanej výške 50.000 Sk, ale iba vo výške 49.000 Sk, nakoľko si pôvodný veriteľ uplatnil z čiastky 50.000 Sk sumu 1.000 Sk ako poplatok za poskytnutie úveru a žalovaný v 1. rade mal na svojom účte formálne vykázaných bankou pripísaných síce 50.000 Sk, ale dňa 6.9.2004 nemohla platne podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. medzi účastníkmi vzniknúť zmluva o spotrebiteľskom úvere na čiastku 50.000 Sk. Je nelogické, že banka najprv odpočíta spracovateľský poplatok, o ktorom ani nie je zrejmé, za aké služby ho pred poskytnutím úveru dlžníkovi účtuje, vyznačí ho na účte dlžníka ešte pred poskytnutím peňazí dlžníkovi, vyznačí hotovostnú splátku od dlžníka 1.000 Sk a až potom vyznačí čerpanie úveru bezhotovostne vo výške 50.000 Sk. Z uvedeného súd vyvodil existenciu dvoch pôžičiek poskytnutých žalovanému v 1. rade, jednej vo výške 1.000 Sk a druhej vo výške 49.000 Sk s tým, že obe považoval bez dodržania ich písomnej formy za neplatné a za bezúročné a bez poplatkov, pretože úroky a poplatky neboli uvedené v zmluve. Uvedené podľa názoru súdu tiež nasvedčuje tomu, že sa jedná o právny vzťah, vzniknutý zo zmluvy o pôžičke, u ktorej neboli dohodnuté úroky a nie zo zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorej má byť jednou z podstatných náležitostí aj záväzok dlžníka zaplatiť úroky, pretože bez tohto záväzku sa jedná s poukazom na ustanovenie § 675 OZ o zmluvu o pôžičke. Z výpisu z účtu pôvodného veriteľa jeho deklarovaním o hotovostnej splátke dlžníka vo výške 1.000 Sk povinnosť dlžníka zaplatiť dlh z pôžičky zanikla, a súd sa ďalej touto pôžičkou nezaoberal. Ak dňa 6.9.2004 umožnil veriteľ žalovanému v 1. rade disponovať sumou 49.000 Sk, bez osobitnej písomnej zmluvy uzavretej na túto čiastku, v ktorej by tento záväzkový vzťah bol individualizovaný so všetkými náležitosťami, ktoré vyžaduje § 4 ods. 1,2 zákona 258/2001 Z.z. a nebola dodržaná zákonom predpísaná forma, bez písomnej zmluvy neexistuje dohoda strán ani o výške úroku z pôžičky a už vôbec nie o poplatkoch, na ktoré si žalobca robil nárok v zmysle sadzobníka. Nedostatok písomnej formy právneho úkonu zmluvy o pôžičke zakladá podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch jej neplatnosť pre nedostatok predpísanej formy, avšak s prihliadnutím na ustanovenie § 4 ods. 4 pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda aj pri poskytnutí úveru vo forme pôžičky platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať, a táto skutočnosť bola v konaní preukázaná výpisom z účtu žalovaného v 1. rade a tiež jeho čiastočným plnením. Súd sa preto zaoberal povinnosťou žalovaného v 1. rade vydať navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie. Na splatnosť celej pohľadávky žalobcu neexistuje žiadny dôkaz. Žalobca listom označeným ako pokus o zmier zo dňa 12.6.2012 síce vyzval žalovaných v 1. - 3. rade na úhradu sumy vo výške 4.559,31 eur avšak z tohto listu nevyplývalo, že žalobca ich vyzval na úhradu dlhu vyplývajúce z predmetného vzťahu, keď z pokusu o zmier sa nedalo zistiť z akého vzťahu mala dlžná suma vzniknúť a taktiež nebolo preukázané, že výzva bola žalovaným doručená resp. že by sa dostala do jej dispozície. Žaloba podaná žalobcom je tak predčasne podaná na súd, pretože ňou nebol uplatňovaný existujúci nárok, ktorý sa predpokladá aj pri povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie. Z vykonaného dokazovania a záveru o uplatňovaní nároku pôžičky poskytnutej vo výške 49.000,-Sk pre jej predčasnosť uplatnenia bolo potrebné však celú žalobu zamietnuť, aj pri závere, že pri neplatnosti právneho úkonu pri nedodržaní predpísanej formy mohlo prísť k bezdôvodnému obohateniu. Plnenie veriteľovi bolo u pôžičky ponechané na vôľu dlžníka, pretože nebol dohodnutý čas plnenia, ktorý nevyplýva ani z právneho prepisu a nebol určený ani rozhodnutím súdu, veriteľ o to podľa § 564 OZ nepožiadal. Súd nepriznal právo žalobcovi ani na plnenie od ručiteľa. Ručenie je zabezpečovacím právnym inštitútom. Právny vzťah vzniknutý z ručenia je vzťahom akcesorickým, závislým svojou existenciou na hlavnom obligačnom záväzku, závisí od existencie záväzku dlžníka na určité plnenie veriteľovi. Ručenie žalovaných v 2. a 3. rade bolo preto nutné posúdiť podľa predpisov občianskoprávnych, pretože sa ním mal zabezpečiť záväzok vzniknutý podľa predpisov občianskeho práva. Za zistenia v konaní, že medzi účastníkmi nevznikla zmluva o úvere dňa 6.9.2004, ale zmluva o pôžičke a predmetom nebolo poskytnutie sumy 50.000 Sk ale iba 49.000 Sk, nemohol platne vzniknúť zabezpečovací inštitút ručenia v časti týkajúcej sa záväzku ručiteľov platiť úroky a poplatky a prípadne ďalšie náklady banky. Bez existencie takéhoto záväzku dlžníka nemohla k nemu pristúpiť v pozícii vedľajšieho dlžníka ďalšia osoba - ručiteľ ako dlžník vedľajší a nemohla vzniknúť ani povinnosť ručiteľov uspokojiť pohľadávku veriteľa na úrokoch a poplatkoch v prípade, ak ju neuspokojí dlžník. Súd prvého stupňa mal z uvedených dôvodov za to, že obidve dohody o ručení pre neexistenciu obligačného záväzku dlžníka zo zmluvy o úvere z 6.9.2004 nevznikli a hlavným dôvodom, pre ktorý bolo potrebné návrh voči žalovaným v 2. a 3. rade zamietnuť, je skutočnosť, že ručiteľ má povinnosť plniť za dlžníka len splatný záväzok, ktorého existencia v konaní preukázaná nebola. Súd prvého stupňa však ďalej skúmal zmluvu o úvere zo dňa 06.09.2004 z hľadiska, či neobsahuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, pričom viaceré zmluvné podmienky vyhlásil za neprijateľné a neplatné. Dospel k záveru, že celá zmluva o úvere a aj dohoda o ručení je postavená na „dohode“ zmluvných strán, čo sa uvádza v ustanovení zmluvy o úvere podľa jej čl. V bod 4, podľa ktorého strany prejavili vôľu, aby sa ich právne vzťahy riadili Obchodným zákonníkom. Za neplatné toto zmluvné dojednanie súd považuje z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 OZ a v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, nakoľko je zrejmé, že je zneužitím silnejšieho postavenia dodávateľa /banky/ voči spotrebiteľovi tým, že mu vnútil bez individuálneho dojednania podmienky zmluvy dané do zmluvy dodávateľom, ktoré mohol spotrebiteľ buď ako celok prijať alebo odmietnuť. Pri posudzovaní neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky súd vyvodil, že došlo k porušeniu zmluvnej slobody a rovnosti zmluvných strán medzi účastníkmi v neprospech spotrebiteľa a ručiteľa. Dohodu o voľbe práva súd preto považoval s poukazom na § 53 ods. 1 ods. 1 OZ za ustanovenie v spotrebiteľskej zmluve, spôsobujúcej značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a za podmienku pre spotrebiteľa neprijateľnú, poškodzujúcu ho a tiež v zmysle § 53 ods. 4 OZ za neplatnú, porušujúcu podľa § 54 ods. 1 OZ zákon v tejto časti, odchýliac sa v zmluvnej podmienke od tohto zákonného ustanovenia v neprospech spotrebiteľa, v dôsledku čoho nastal stav, že spotrebiteľ sa vopred vzdal svojich práv, ktoré mu priznávajú na jeho ochranu Občiansky zákonník a občianskoprávne predpisy, zhoršujúc si cez zmluvné podmienky stanovené dodávateľom svoje zmluvné postavenie. Súd určil za neprijateľné podmienky uvedené v dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 3.11.2010 v časti uznania záväzku. Z tvrdenia žalovaného v 1. rade mal súd preukázané, že žalobca mu nevysvetlil, aký dlh uznáva a z čoho dlh pozostáva, teda či uznáva aj nejaké úroky alebo poplatky prípadne úroky z omeškania, žalobca neuviedol z čoho pozostáva príslušenstvo pohľadávky a čo predstavujú náklady na inkasné konanie a ako došlo k ich vyčísleniu. Zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 3.11.2010, súd vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, údajná dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je jej predkladateľom /dodávateľom/ formulovaná tak, že v príslušenstve pohľadávky podľa zmluvy bude príslušenstvo vyčíslené pri vystavení splátkového kalendára, resp. po zaplatení nákladov a istiny. Takto naformulovaný právny úkon ako prejav vôle, smerujúci k vzniku uznania záväzku je pre jeho neurčitosť podľa § 37 ods. 1 OZ neplatný. Súd pri určení zo sporu, týkajúcej sa spotrebiteľskej zmluvy - vo veci účastníkov zmluvy o úvere a dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu, vyslovil aj bez návrhu, že podmienky používané v tejto zmluve sú podmienkami neprijateľnými, v dôsledku čoho nebolo žalobcovi priznané plnenie a bolo potrebné podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP aj bez návrhu výslovne uviesť takéto zmluvné podmienky vo výroku súdneho rozhodnutia. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešným žalovaným ich náhradu nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220 OSP zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp. alternatívne v zmysle § 221 ods. 1 a 3 OSP rozsudok zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Nesúhlasil so zamietnutím žaloby, nakoľko preukázateľne medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľňou a.s. a žalovaným bola uzatvorená zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver. Žalobca predložil aj platobnú históriu, z ktorej je zrejmý prehľad transakcií ako je úhrada jednotlivých splátok a výpočet úrokov. Tiež upozornil na znenie § 52 ods. 1 OZ účinného do 31.12.2007 (teda účinného v čase uzatvorenia zmluvy), podľa ktorého sa ustanovenia § 52 až 54 OZ vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku. Z toho odvodil, že zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 OZ. Žalobca zastáva názor, že nakoľko v danom prípade nebola vyhlásená mimoriadna úveru, zo strany žalobcu zmluva nebola vypovedaná a taktiež nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, resp. žalobca nedisponuje dokladmi, ktoré by danú skutočnosť - ukončenie zmluvy preukázali, mal súd nárok žalobcu posudzovať podľa § 103 OZ a žalobcovi priznať sumu splátok spolu s úrokom z omeškania z každej splátky v zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Žalobca však k preukázaniu výšky dlžnej sumy predložil výpis z bankovej knihy s názvom vyčíslenie pohľadávky z úveru, pričom tento listinný dôkaz je generovaný bankovým systémom, ktorý je certifikovaný a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Tento doklad je relevantným dôkazom na preukázanie dlžnej sumy, nakoľko je vyhotovený bankovým systémom, ktorý nie je možné fyzicky ovplyvniť a taktiež nie je možné zasiahnuť do jeho výpočtov. Žalobca nepochybne eviduje nesplatený záväzok žalovaného, nakoľko žalovaný zaplatil žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi) len sumu 6.599 Sk (219,05 eura). Samotný žalobný návrh podľa názoru žalobcu možno považovať za vôľu veriteľa požadovať vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov. Ohľadom ručiteľských dohôd uviedol, že obe považuje za platné, nakoľko samotná zmluva o úvere bola uzatvorená platne. Ďalej poukázal na znenie ust. § 110 ods. 1 a § 558 Občianskeho zákonníka, ako i na obsah dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu uzavretej medzi účastníkmi. Upozornil na to, že v danom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu, pričom aby nastali právne účinky spojené s uznaním podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, teda k začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej lehoty, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, čo potvrdzujú aj odlišné právne dôsledky, ktoré s nimi zákon spája. Uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 OZ viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo. K prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu novej 10-ročnej premlčacej doby dochádza bez ohľadu na to, či dlžník v čase uznania o premlčaní dlhu vedel alebo nie. Na rozdiel od toho § 558 Občianskeho zákonníka spája vedomosť toho, kto uznal premlčaný dlh o jeho premlčaní so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval a ust. § 110 OZ nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a jeho účinky s nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uznal, o jeho premlčaní a jeho následkoch. Keďže v danom prípade v predmetnej dohode žalovaný potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu, nastali účinky ust. § 558 Občianskeho zákonníka a to, že záväzok uznaný žalovaným čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval. Odvolateľ zdôraznil, že právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 veta druhá OZ, teda prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej lehoty a začiatok plynutia novej 10-ročnej premlčacej lehoty, v takomto prípade nastupuje a žalovaný sa nemôže brániť námietkou premlčania. Predmetná forma dohody medzi veriteľom a dlžníkom nie je vôbec ničím neobvyklým a vôbec už nie je možné ju hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku zo strany veriteľa. Vôbec nie je zrejmé ako súd dospel k takémuto záveru. Žalobca mal možnosť v tom čase sa domáhať zaplatenia pohľadávky na súde, čím by sa značne navýšila a žalovaný by ju musel pravdepodobne uhradiť naraz. Žalovaný sa ale rozhodol dohodu podpísať a uhrádzať pohľadávku v splátkach, z čoho nesporne vyplýva, že si svoje postavenie v čase podpisu dohody nijako nezhoršil. Zdôraznil, že konanie žalovaného nemožno považovať za morálne a čestné a preto nemožno súhlasiť s tým, aby takému konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Dohodou došlo k zmene obsahu záväzku zmluvných strán, ktorá spočívala v tom, že žalovanému bolo umožnené splácať záväzok v splátkach, pričom v zmluve žalobca ako postupník nemal postavenie dodávateľa, a preto sa na dohodu nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Žalovaní v 1. až 3. rade sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal vec podľa ust. § 212 ods. 1 a 2 OSP, posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia z. č. 757/2004 Z. z.).

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; alebo ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom.

Odôvodnenie rozhodnutia má vysvetľujúcu povahu vo vzťahu k výroku rozhodnutia. Kým vo výroku musí byť stručne a jasne formulované rozhodnutie súdu o predmete občianskeho súdneho konania, aby výrok mohol byť vykonateľný, v odôvodnení má súd možnosť a zároveň aj povinnosť vysvetliť výrok, teda zdôvodniť prečo rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti, objasniť myšlienkové postupy súdu pri rozhodovaní danej veci a vyložiť pravdivosť, zákonnosť a spravodlivosť tohto záverečného úsudku súdu. Táto časť rozhodnutia je veľmi významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. V prípade, ak odôvodnenie nemá všetky náležitosti vyžadované zákonom, nemôže odôvodnenie plniť funkciu presvedčivosti a takisto rozhodnutie nie je preskúmateľné. Porušením práva účastníka na riadne odôvodnenie rozsudku sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia opravného prostriedku a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.

Nesprávne právne posúdenie znamená, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, a preto nevykonal dôkazy, ktoré boli navrhované. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na závere, že predmetná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorú možno aplikovať len ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka. Za žiadnych okolností nejde o absolútny obchodnoprávny vzťah, nakoľko účastníkom vzťahu je spotrebiteľ. Preto dohoda o voľbe režimu Obchodného zákonníka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, rovnako ako ďalšie zmluvné podmienky uvedené vo výroku. Súd prvého stupňa mal tiež za to, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v 1. rade nebola uzatvorená zmluva o úvere, ale dve ústne zmluvy o pôžičke - jedna na sumu 1.000 Sk, ktorú žalovaná v 1. rade aj vrátila a druhá na sumu 49.000 Sk. Nedostatok písomnej formy právneho úkonu zmluvy o pôžičke podľa § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch spôsobuje neplatnosť, avšak okrem prípadu, že spotrebiteľovi bol na jeho základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať, a táto skutočnosť bola v konaní preukázaná výpisom z účtu žalovaného v 1. rade a tiež jeho čiastočným plnením. Súd prvého stupňa uviedol, že preto sa ďalej zaoberal povinnosťou žalovaného v 1. rade vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Žalobu žalobcu zamietol ako predčasnú, pretože žalobca nepreukázal, že predmetný dlh je splatný. Plnenie veriteľovi bolo u pôžičky ponechané na vôľu dlžníka, pretože nebol dohodnutý čas plnenia, ktorý nevyplýva ani z právneho prepisu a nebol určený ani rozhodnutím súdu, veriteľ o to podľa § 564 OZ nepožiadal. Žalobcovi nepriznal právo ani na plnenie od žalovaných v 2. a 3. rade ako ručiteľov, pretože ručenie je akcesorickým vzťahom, ktorý závisí od existencie hlavného vzťahu, ktorý zabezpečuje.

Podľa § 2 písm. c) a e) zákona 258/2001 Z.z. (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) na účely tohto zákona sa rozumie zákona celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, a poplatkami akákoľvek platba, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi pri poskytnutí úveru, okrem úrokov.

Z citovaného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že aj zákon o spotrebiteľských úveroch počíta s možnosťou, že veriteľ bude za poskytnutie úveru požadovať nejaký poplatok. Nie je potom zrejmé, na základe čoho dospel súd prvého stupňa k záveru, že namiesto žalobcom predloženej písomnej zmluvy o úvere boli medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v 1. rade uzatvorené dve ústne zmluvy o pôžičke. Z tohto hľadiska má odvolací súd za to, že nie je dôvod pochybovať, že medzi týmito účastníkmi bola písomne uzatvorená predložená zmluva, ktorej predmetom bolo prenechanie sumy 50.000 Sk dlžníkovi. Výpis z účtu dlžníka nijako nepreukazuje záver súdu prvého stupňa o dvoch zmluvách o pôžičke. V tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa zmätočné a teda nepreskúmateľné. Otázkou potom môže byť skutočnosť, pod aké ustanovenia túto zmluvu podradiť.

Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku o vylúčení aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka.

Pre úplnosť odvolací súd musí k odvolaniu žalobcu uviesť, že predmetná zmluva je bez akýchkoľvek pochybností spotrebiteľskou zmluvou. Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a žalovaný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol účinnosť 1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo dňa 05.02.2013 sp. zn. 3 Cdo 157/2012.

Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007.

Po zhrnutí všetkých týchto skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné v čase uzatvorenia zmluvy.

Z charakteru predmetnej zmluvy o úvere vyplýva, že ide o zmluvu uzavretú síce ako spotrebiteľskú, avšak netreba opomínať, že jej základným charakterom je charakter absolútneho obchodného záväzkového vzťahu podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Absolútnym obchodnoprávnym vzťahom zákon ako aj právna teória má na mysli záväzkový vzťah, ktorý je upravený len Obchodným zákonníkom a teda bez ohľadu na povahu subjektov sa spravuje Obchodným zákonníkom. Vo vzťahu k takejto zmluve o úvere prirodzene platí aj zákonná úprava ochrany spotrebiteľských úverov zákonom č. 258/2001 Z.z., tento zákon však nie je možné vykladať tak, že akýkoľvek úver uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom je výlučne úverom uzavretým podľa tohto zákona. Na takúto zmluvu o úvere sa budú vždy aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, avšak v spojitosti s ustanoveniami § 52 až 54 OZ a zákona o spotrebiteľských úveroch.

Súd prvého stupňa uviedol, že spotrebiteľský úver je samostatný zmluvný typ upravený v zákone o spotrebiteľských úveroch. Naopak, ide o akýsi osobitný „subtyp“, ktorého kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu (pôžička, úver, nájom), na úpravu ktorého sa majú použiť popri kogentnej či dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, ktoré sú vymedzené v ZSÚ (lex specialis). Rovnako je nesprávny záver, že na spotrebiteľskú zmluvu sa uplatňuje výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka. Pri aplikácii právnych noriem na zmluvu o úvere uzatvorenú so spotrebiteľom sa vychádza z nasledujúcej hierarchie právnych predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) ObZ tretiu časť ObZ (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a pod.). Úpravu zmluvného typu v § 497 a nasl. ObZ je potrebné doplniť o derogujúce a dopĺňajúce ustanovenia ZSÚ. OZ ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 ObZ je potrebné aplikovať na riešenie otázok neupravených v ObZ. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle OZ a ZOS okrem iného zaradiť aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 až 53 OZ).

Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Z ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyslovene vyplýva, že nemôžu byť v neprospech spotrebiteľa upravené zmluvné podmienky. Zmluvnou podmienkou nemožno rozumieť zákonnú úpravu obsiahnutú v Obchodnom zákonníku. Súdu neprináleží posudzovať, ktorá zákonná úprava je pre toho ktorého účastníka výhodnejšia, pokiaľ zákon vyslovene uvádza, že to, čo je potrebné medzi účastníkmi posudzovať, je charakter ich zmluvných dojednaní, t.j. to čo si strany medzi sebou zmluvou upravili z pohľadu súladu alebo nesúladu s kogentnými ustanoveniami príslušného zákona. Súd musí vyriešiť jednoznačne, ktorý právny režim sa má na určitý vzťah vzťahovať, a po zistení príslušného právneho režimu precízne aplikovať právnu úpravu v ňom obsiahnutú.

Pokiaľ teda účastníci uzavreli platnú zmluvu o úvere (aj pri účasti spotrebiteľa ako účastníka takejto zmluvy) podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, je potrebné dôjsť k právnemu záveru, že na ich zmluvný vzťah sa bude aplikovať režim Obchodného zákonníka.

Vzhľadom na túto skutočnosť, zmluvnú podmienku uvedenú v článku V., bod 4 Základných podmienkach Zmluvy o splátkovom úvere veriteľa Slovenská sporiteľňa a.s. o dohode zmluvných strán, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, nie je možné považovať za neprijateľnú a teda neplatnú, nakoľko je len opätovným dohodnutím pravidla, ktoré je zákonom stanovené kogentne a teda zmluvné strany sa od neho nemôžu odchýliť.

Ostatné zmluvné podmienky súdom prvého stupňa vyhlásené za neplatné odvolací súd neposudzoval, nakoľko je potrebné, aby súd prvého stupňa tieto opätovne posúdil podľa príslušných zákonných ustanovení tak, ako uviedol odvolací súd vyššie.

Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Uznanie záväzku (dlhu) je upravené v Občianskom zákonníku (§ 558) aj v Obchodnom zákonníku ( § 323) ako zabezpečovací inštitút v tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie svojej pohľadávky (existencia záväzku sa v čase uznania predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka, začiatok plynutia novej premlčacej lehoty). Právna úprava uznania záväzku v Obchodnom zákonníku je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ucelená, a preto sa právna úprava uznania dlhu v Občianskom zákonníku v obchodných vzťahoch nepoužije ani doplnkovo.

Pokiaľ teda účastníci uzavreli platnú zmluvu o úvere (aj pri účasti spotrebiteľa ako účastníka takejto zmluvy) podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, je potrebné dôjsť k právnemu záveru, že na ich zmluvný vzťah sa bude aplikovať režim Obchodného zákonníka aj v otázke uznania záväzku.

Ak by aj súd posúdil, že zmluvné dojednanie uznania záväzku je v neprospech spotrebiteľa, musí sa uznanie záväzku spravovať zákonnou právnou úpravou uvedenou v Obchodnom zákonníku, nakoľko predmetný záväzkový vzťah je absolútnym obchodom.

Ustanovenie § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka výslovne stanovuje (na rozdiel od Občianskeho zákonníka), že účinky uznania nastávajú bez ohľadu na to, či pohľadávka bola alebo nebola v čase uznania premlčaná. Preto je nesprávnym záver súdu prvého stupňa, že k účinnému uznaniu nemohlo dôjsť z dôvodu, že pohľadávka bola v čase trvania premlčaná a odporca o premlčaní nevedel.

Uznanie záväzku má za následok dva základné dôsledky. Predovšetkým je to vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá. Vzhľadom na vyvrátiteľnosť domnienky ("predpokladá sa"), dlžník má naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti (tým, že dlžník uznal záväzok) prešlo na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 133 OSP). Druhým významným dôsledkom uznania záväzku je, že od okamihu uznania záväzku začne plynúť nová štvorročná premlčacia lehota.

Predmetná situácia je tiež dôkazom toho, že použitie Obchodného zákonníka je nie vždy pre spotrebiteľa nevýhodnejšie, pretože v tomto konkrétnom prípade pri použití Obchodného zákonníka od momentu uznania plynie nová štvorročná premlčacia lehota, avšak pri použití Občianskeho zákonníka od momentu uznania plynie nová desaťročná premlčacia lehota. Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, súd prvého stupňa odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, nakoľko jeho rozhodnutie je sčasti nepreskúmateľné, a tiež vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil všetky vyššie uvedené ustanovenia dotknutých právnych noriem, pričom nadväzne zároveň nedostatočne zistil skutkový stav, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žiada sa dodať, že s poukazom na vyššie uvedené, keďže odvolací súd dospel k iným právnym záverom, musel napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, aby tým učinil zadosť princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania a neznemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, keďže by im odoprel možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu doterajších záverov súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom.

Povinnosťou prvostupňového súdu, nakoľko je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP), bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, prípadne doplniť potrebné dokazovanie a následne vo veci znova rozhodnúť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.