KSTT/3CoE/406/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 3CoE/406/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2515203802 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2515203802.1



Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov JUDr. Janky Klčovej a JUDr. Daniely Šramelovej, v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpený: JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokát, so sídlom Martinčekova č. 13, Bratislava, proti povinnému: Ing. E. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX/XXX, N., vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Pavel Halás, Exekútorský úrad so sídlom Popradská 70, Bratislava, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o vymoženie 701,45 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany č. k. 15Er/500/2015-26 zo dňa 29. júna 2016, takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ust. zákona o rozhodcovskom konaní, ust. zákona o spotrebiteľských úveroch, § 53 ods. 1, 3, 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako aj na Smernicu rady 93/13/EHS, a vecne potom tým, že po preskúmaní zmluvy o úvere, uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného ako dodávateľom a povinným, ako spotrebiteľom dňa 26.5.2008, a to najmä rozhodcovskej doložky (nachádzajúcej sa vo všeobecných obchodných podmienkach tvoriacich neoddeliteľnú súčasť predmetnej úverovej zmluvy) dospel k záveru, že táto (rozhodcovská doložka) nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa, nakoľko rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam. Podľa názoru súdu prvej inštancie už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a preto rozhodcovský rozsudok (predstavujúci exekučný titul v danej veci) je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

2. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok označený ako sťažnosť, ktorý bol odvolacím súdom vyhodnotený podľa obsahu ako odvolanie. Oprávnený sa ním domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bude vyhovené, alternatívne, napadnuté uznesenie v celom rozsahu zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V podrobných dôvodoch odvolania namietal, že exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a nebol príslušný konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky podľa § 93b zákona o bankách. Taktiež namietal nesprávnu aplikáciu § 53 a ods. 4 OZ a porušenie § 215 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). Z dôvodu absencie akýchkoľvek dôkazov pre právne závery v rozhodnutí je nezákonné skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a konštatovať, že spôsobila hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebitelia bez uvedenia, v čom má údajná nerovnováha spočívať. Exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného a teda nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, ale rovno ju označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom sú pritom výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebitelia nevynímajúc. Tiež uviedol, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, teda je tu prekážka právoplatne rozsúdenej veci „res iudicata“. Poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012, podľa ktorého záver o značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a porovnaním so stavom, aký by tu existoval bez jej existencie. Bez ohľadu na záver, ku ktorému exekučný súd dospeje, ide v jednom i v druhom prípade o právny následok viazaný na konkrétne skutkové zistenia, zistené z vykonaných dôkazov. Civilný sporový poriadok, Exekučný poriadok a ani ZoRK neposkytujú pritom žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovského rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. K aplikácii sekundárneho práva európskej únie súdom prvého stupňa uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vzhľadom na uvedené nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu EHS č. 93/13/ EHS. Pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné brať do úvahy ani judikatúru ESD, nakoľko táto judikatúra vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná. V odvolaní tiež vytkol súdu prvého stupňa porušenie princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydávajú aj zamietajú. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorými boli zrušené uznesenia okresných súdov, ktorými bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia v obdobných veciach. Skúmanie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovské rozhodnutie, má svoje limity, ktorými sú predmet skúmania, ktorým je rozhodcovský rozsudok v rozsahu § 40 ods. 1 písm. a) a b) ZoRK, to znamená, že predmetom skúmania je plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozhodnutia, teda nie okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu tohto exekučného titulu. Objektívna nemožnosť plnenia môže byť právna alebo faktická. Plnenie možno považovať za právne nedovolené vtedy, keď svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo keď zákon obchádza. Vytkol súdu prvého stupňa neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom a to v tom smere, že exekučný súd nahrádza pasivitu povinného bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Uviedol, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo oprávneného priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alebo aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Podľa § 9a Exekučného poriadku účinného od 1.7.2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

4. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 C.s.p.) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti (§ 363 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 až § 381 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

6. Odvolací súd v rámci postupu svojho konania nezistil dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu, zrejmého z dôvodov napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie by tak v zásade postačovalo iba konštatovanie správnosti dôvodov prezentovaných súdom prvej inštancie odvolacím súdom s odkazom na ne (ustanovenie § 387 ods. 2 a 3 C.s.p.). Nakoľko v odvolaní však oprávnený argumentoval spôsobom v ňom uvedeným, odvolací súd k týmto námietkam dodáva:

7. Nemožno prijať už tú námietku odvolateľa, v ktorej poukázal na okolnosť, že z platnej právnej úpravy, týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa predstavovanú nepodaním žiadosti na preskúmanie rozsudku iným rozhodcom v zmysle § 37 „ZoRK“ ako aj nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 „ZoRK“.

8. Je to totiž najmä súdom prvej inštancie aplikované ustanovenie § 44 ods. 2 resp. i ods. 3 Exekučného poriadku, ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd už viackrát v minulosti prejudikoval, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania z plnenia uloženej povinnosti. Ide o právnu úpravu, ktorej účelom je zabrániť v donútení plniť niekoho ním dobrovoľne nesplnenú povinnosť tam, kde by práve opak (teda odobrenie a potvrdenie exekúcie) bol možným len za cenu porušenia práva. V tejto súvislosti však musí platiť, že udelenie poverenia exekútorovi je možné iba v prípade, keď exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín, v súhrne predstavujúcich podklad na vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Tak je tomu i v prípade nevyvolania konania o zrušení rozhodcovského rozsudku (či nepodania žiadosti v zmysle § 37 „ZoRK“), kde významné miesto zastáva práve exekučný súd, ktorý sa však v žiadnom prípade nepasuje do pozície opravného súdu resp. do formálnej pozície sledujúcej zrušenie exekučného titulu, predstavujúceho rozhodcovský rozsudok.

9. Niet sporu o tom, že už v čase uzavretia zmluvy oprávneného a povinného muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie opretými o ustanovenie § 53 ods. 1 O. z., ktorý obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky, vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a rovnako i ods. 4 a 5 vyššie citovaného zákonného ustanovenia, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) preto, že v danom prípade na neprijateľnosť treba usudzovať aj v prípadoch podoby doložky, poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiaceho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci výlučne tohto rozhodcovského súdu.

10. Zhrnúc uvedené bolo namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu, je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinného slabšiu zmluvnú stranu v právnom vzťahu vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka prieči dobrým mravom. Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, spôsobujúca hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, pretože vykazuje rysy neprijateľnosti, keďže nebola spotrebiteľom osobne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, pri súčasnom vzdaní sa ústavného práva na spravodlivý proces, odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru než k tomu, ku ktorému dospel pred ním súd prvej inštancie, teda záveru o potrebe vyhodnotenia prejednávanej rozhodcovskej doložky, tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku, slúžiaceho tu za exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku. 11. Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom.

12. Oprávnený v odvolacích dôvodoch tiež namietal, že zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách ukladal bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Avšak zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou formulárovej zmluvy( resp. jej všeobecných obchodných podmienok), nie je možné jednoznačne odvodiť, že bankou (právnym predchodcom oprávneného) bol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý dlžníkovi (povinnému) a tento mal možnosť tento návrh prijať ale aj odmietnuť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka je súčasťou formulárovej zmluvy ( resp. jej všeobecných obchodných podmienok) je zrejmé, že dlžník nemal možnosť uzatvorenie rozhodcovskej doložky ovplyvniť. Len v prípade, ak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne, bolo by zrejmé, že spotrebiteľ bol riadne oboznámený s rozhodcovskou doložkou a pristúpil na ňu. Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

13. Taktiež námietku oprávneného, že právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok zakladá prekážku právoplatne rozsúdenej veci, považuje odvolací súd za nedôvodnú, nakoľko nulitný (z pohľadu práva neúčinný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje.

14. Pretože za daného stavu súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v súlade so zákonom a správne, odvolací súd uznesením v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. napadnuté uznesenie potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania (zhodne ako súd prvej inštancie) súd druhej inštancie nerozhodoval, pretože nejde o meritórne a konečné rozhodnutie, ale len fázu konania, ktorá je podkladom pre následné zastavenie exekúcie v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku. K takémuto postupu bude priestor v ďalšom následnom konaní okresného súdu (§ 262 ods. 1 C.s.p. per analogiam).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).