KSTT/26Co/175/2015


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/175/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508899852 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2508899852.4



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: V. G., bytom O. XX, zast. advokátom: JUDr. Tibor Sanák, Trnava, Námestie SNP 2, proti žalovaným: 1/ Ing. W. B., bytom A., Z. XX/X, 2/ MUDr. I. F., bytom N., S. XX, zast. splnomocnenkyňou: Fons iuris s.r.o., Bratislava, Kominárska 2,4, IČO: 47 240 318 a 3/ MUDr. M. O., bytom C., F. XX, zast. splnomocnenkyňou: Fons iuris s.r.o., Bratislava, Kominárska 2,4, IČO: 47 240 318, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 20. novembra 2014 č. k. 7C/88/2008-340, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I/ určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou parc. č. 244/4, druh pozemku - trvalý trávnatý porast, vo výmere 8613 m2 a parc. č. 246, druh pozemku - orná pôda vo výmere 49076 m2, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie O. a II/ o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 80 písm. c/ O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 116 ods. 1 a 2 a § 566 ods. 1 a 2 O.z. (Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.1951 do 1.4.1964). Vecne záverom o existencii dvojitého zápisu vlastníckeho práva k pozemkom, parc. č. 244/4 a parc. č. 246 zapísaných na liste vlastníctva č. XXX (pôvodne na liste vlastníctva č. XX) ako aj liste vlastníctva č. XXX (parc. č. 244 a 246) v prospech žalobkyne ako aj v prospech žalovaných v prvom až treťom rade, pretože práve deklaratórnym rozhodnutím súdu dôjde k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania ohľadne ich právneho vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam. Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950 bolo možné nadobúdať vlastnícke právo k nehnuteľnosti, zapísanej do pozemkovej knihy spravidla len vpisom do pozemkovej knihy. Z tzv. intabulačného princípu však existoval celý rad výnimiek. O.z. č. 141/1950 Zb. dňom 1. januára 1951 zrušil tento intabulačný princíp tým, že vlastnícke právo k nehnuteľným veciam sa nadobúdalo už samotnou zmluvou (§ 111 ods. 1 O.z.) a zápis do pozemkovej knihy mal už len deklaratórny charakter (§ 112 O.z.). V danom prípade žalobkyňa odvodzuje svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam od Výmeru o vlastníctve pôdy Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave č. II 933/48 zo dňa 20. apríla 1948 vydaného podľa Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov. Výmer je prídelovým rozhodnutím, ktoré má charakter vkladuschopnej verejnej listiny a to napriek tomu, že Výmer neobsahuje určenie prídelovej ceny a predpokladá jej neskoršie určenie. Pokiaľ ide o bod II. Výmeru, v ktorom je uvedené, že výška prídelovej ceny bude určená v prídelovej listine, ktorú vydá Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, tu poukázal na ustanovenie § 1 ods. l Nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR., ktoré umožňovalo prideliť prídel ešte pred zaplatením prídelovej ceny s tým, že prídelová listina je v zmysle § 1 ods. 2 tohto nariadenia verejnou listinou zakladajúcou vlastníctvo prídelcov. Zo znenia Výmeru vyplýva, že výška prídelovej ceny bude určená v neskôr vydanej prídelovej listine. I keď listina o určení prídelovej ceny nebola v konaní doložená, súd prvej inštancie bol toho názoru, že prídelová cena zaplatená bola, pričom vychádzal z obsahu odpisu prídelovej listiny Okresného národného výboru v Hlohovci, kde sa konštatuje, že prídelca nie je evidovaný v zozname dlžníkov v rámci pozemkovej reformy. Správnosť Výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt treba považovať za právny akt bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. vychádzať. Ani v prípade, ak by rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo vady, nemožno takéto rozhodnutie označiť za nulitný (neexistujúci) akt. Za nulitný akt totiž možno považovať len taký akt, ktorý bol vydaný nepríslušným orgánom štátnej správy, teda nad rámec právomoci toho-ktorého orgánu. Pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci právomoci príslušného orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným postupom v rámci správneho súdnictva, nepodlieha však preskúmaniu všeobecným súdom. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 123/2003, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 44/2004, v ktorom vyslovil názor, že výmery a prídelové listiny, ako verejné listiny boli aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, že mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu a môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide akt nulitný (ničotný) ako i to, že nulitným aktom je správny akt vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom. Ten istý záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež v rozsudku sp. zn. 5Cdo/110/2000, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/2001 ako aj v rozsudku z 27. novembra 2007 sp. zn. 2Cdo/337/2006, obdobne aj v uznesení sp. zn. 4 Sž 88/1995, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 65/1995 a v uznesení sp. zn. 4 Sž 34/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 77/1998 (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/ 45/2008). Keďže žalobkyňa odvodzuje svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam aj titulom vydržania, tak pre závery o dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobkyne postačovalo, že od 28. apríla 1948 žili v dobrej viere, že právny titul existuje a na základe neho sa stali vlastníkmi predmetu vydržania. Žalobkyňa odvodzuje svoje vlastnícke právo titulom dedenia po svojich právnych predchodcoch. Predmetné rozhodnutie bolo vydané štátnym orgánom, o správnosti ktorého žalobkyňa nemala pochybnosť, na základe neho bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalobkyne. V užívaní nehnuteľnosti žalobkyňu ani jej právnych predchodcov od pridelenia nehnuteľností nik nerušil a ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nebolo žiadnym spôsobom spochybňované a to až do oznámenia Správy katastra o dvojitom zápise vlastníckeho práva, preto možno konštatovať, že ako u žalobkyne, tak i u jej právnych predchodcov bola naplnená požiadavka dobromyseľnej držby ako aj požiadavku uplynutia vydržacej lehoty, ktorá v súlade s § 116 ods. 1 a 2, § 566 ods. 1 a 2 O.z. uplynula dňa 1. januára 1961. Pokiaľ išlo o pochybnosti žalovaných o možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním počas doby, kedy žalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia neobhospodarovali extravilánové nehnuteľnosti, pretože boli v užívaní družstva, tu poukázal na skutočnosť, že oprávnenie držiteľa vec užívať neznamená, že v prípade nehnuteľností má vec osobne obhospodarovať. Oprávnenie vec užívať môže byť realizované i sprostredkovane prostredníctvom iného užívateľa - tu: družstva. V danej dobe držitelia rovnako ako vlastníci prenechávali vec do užívania družstvu, ich právo vec užívať bolo obmedzené z dôvodu nastolených pomerov minulého režimu (preto nemôže byť v súčasnosti vyhodnocované na úkor dobromyseľných držiteľov), pričom toto obmedzenie rovnako dopadalo i na vlastníkov nehnuteľností. Z uvedenej premisy vychádzal aj zákonodarca v ustanovení § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb.. Nemožno prijať záver, že vydržacia doba sa vnesením nehnuteľností do užívania družstva prerušila. Žalovaní 1/ až 3/ si vlastníctvo odvodzovali od vlastníckeho práva ich právnej predchodkyne I. O.. Predmetom dedičského konania po poručiteľke I. O. boli len nehnuteľnosti zapísané vo vl. č. XX. Z pozemnoknižnej vložky súd prvej inštancie zistil, že parcely na nej uvedené boli predmetom konfiškácie v zmysle Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení Nariadenia č. 64/1964 Sb. n. SNR (č.d.69/48). Tento záver súdu podporuje i rozhodnutie Konfiškačnej komisie v Hlohovci zo dňa 27. januára 1948, ktoré síce rozhodlo o nekonfiškovaní v ňom uvedených nehnuteľností, avšak zároveň uložilo žiadateľom, aby si podali žiadosť o bezplatný knihovný prevod na základe uvedeného rozhodnutia. Uvedené rozhodnutie nie je opatrené pečiatkou právoplatnosti a vzhľadom na existenciu odvolania Miestneho národného výboru v Merašiciach je otázne, či niekedy nadobudlo právoplatnosť. Ak by aj súd ustálil, že predmetné rozhodnutie Konfiškačnej komisie je právoplatné, z pozemnoknižnej vložky č. 34 však nezistil, že by žiadatelia o uvedený prevod niekedy požiadali. Z uvedeného dôvodu vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam mohli žiadatelia na základe tohto rozhodnutia nadobudnúť až s účinkami od 1. januára 1951, keďže v rozhodnutí je konštatované, že ide o verejnú listinu i pre vklad vlastníckeho práva podľa pozemnoknižného poriadku. Od 1. januára 1951 platil nový O.z., ktorý odstránil intabulačný princíp ako podmienku nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Žalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia si vlastnícke právo odvodzujú okrem administratívneho rozhodnutia aj titulom vydržania predmetných nehnuteľností. Ide o originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Účelom zavedenia inštitútu vydržania ako spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva je, že určitú dobu trvajúci faktický stav je potrebné posudzovať ako stav právny za predpokladu, že predmetom vydržania je objekt spôsobilý vydržania, ide o oprávnenú držbu po dobu minimálne 10 rokov (od účinnosti zákona č. 141/1950 Sb.) a subjekt je v zmysle platných právnych predpisov spôsobilý nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu vydržania. U žalobkyne, resp. jej právnych predchodcov došlo k naplneniu všetkých atribútov nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ide tu o originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý ma prednosť pred derivatívnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, preto súd prvej inštancie návrhu žalobkyne v časti o určenie vlastníckeho práva k parc. č. 244/4 a 246 zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. O. vyhovel. V danom prípade navrhovateľka správne určila okruh pasívne legitimovaných účastníkov konania, keď v zmysle predložených identifikácii pozemnoknižných parciel je zrejmé, že tieto majú pridelené nové parcelné čísla, avšak sú vedené na tzv. hluchom liste vlastníctva, čo je dané tým, že na ich vysporiadanie bude potrebný geometrický plán, aby mohli byť zapísané na liste vlastníctva registra C. Jednotlivé novovytvorené parcely však nie sú vo vlastníctve iných vlastníkov, ani nie sú vedené na žiadnom liste vlastníctva registra C a sú len zaznamenané na identifikácii parciel, pričom pôvodné pozemnoknižné parcely, ktoré sú nevysporiadané sú vedené v poznámke listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. O.. Čo sa týkalo zamietajúcej časti, súd prvého stupňa z identifikácie parciel zistil, že parcela 33/3 zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. 120 je v súčasnosti vedená na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. 33/3 a 33/4. Ako bolo uvedené, vlastníctvo, resp. spoluvlastnícky podiel k parcelám zapísaným v pozemnoknižnej vložke č. 120 vo vlastníctve I. O. nebol predmetom dedičstva. Pokiaľ ide o parcely č. 33/3 a 33/4, k týmto parcelám je ako vlastníčka vedená len navrhovateľka. Jej vlastnícke právo k uvedeným parcelám nie je zo strany odporcov v prvom až treťom rade spochybňované, preto z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu, súd prvého stupňa návrh o určenie vlastníckeho práva k parc. č. 33/3 a 33/4 zapísaných na liste vlastníctve č. XXX, k. ú. O., zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. V danom prípade mali obe procesné strany len čiastočný (polovičný) úspech, preto súd o trovách konania rozhodol v zmysle vyššie citovaného ustanovenia.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní 1/, 2/ a 3/.

3. Žalovaní 2/ a 3/ podali prostredníctvom splnomocnenkyne odvolanie čo do výroku, ktorým bolo určené vlastnícke právo v prospech žalobkyne a odvolanie do trov konania. Odvolatelia nesúhlasili s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, pretože sú tu dané odvolacie dôvody, keďže napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení veci podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. 1 O.s.p., súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., ako to, že konanie má inú vadu, pre ktorú napadnuté rozhodnutie nie je správne v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.. Predovšetkým poukazovali na skutočnosť, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie opätovne posudzoval určenie vlastníckeho práva v prospech žalobkyne v komparácii s určením vlastníckeho práva v prospech žalovaných. Takéto právne posúdenie veci však nie je od základu správne, pretože súd nijakým spôsobom nemal posudzovať či vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam patrí žalovaným - žalovaní 2/ a 3/ návrh na začatie konania nepodali, mal sa zaoberať výlučne otázkou, či je možné určiť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v prospech žalobkyne na základe ňou podaného návrhu na začatie konania. Predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie je opäť zmätočným rozhodnutím, pretože opätovne porovnáva vlastníctvo žalobkyne a žalovaných, opätovne sa nevysporiadalo so skutočnosťou na základe akého právneho titulu vlastne súd prvej inštancie priznal vlastníctvo výlučne žalobkyni, opätovne nie je jasné, na základe čoho súd rozhodol, keď sa v odôvodnení rozhodnutia opiera o právny predpis, ktorý nesúvisí s predmetom sporu a súd ho neskôr sám v odôvodnení spomína ako právny predpis, ktorý sa na prejednávanú vec nevzťahuje, ale aj napriek tomu je základom na rozhodnutie pre súd - konkrétne na str. 9 rozsudku. "Súd podporne poukazuje na ustanovenie § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb., ktoré síce nie je aplikovateľné na predmetnú vec. Avšak aj z tohto ustanovenia zákona je zrejmé, že sa vydržacia doba vnesením nehnuteľností do užívania družstva neprerušila." Súd tak rozhodol a opiera svoje rozhodnutie od predpisu, ktorý nie je možné na danú vec aplikovať, čo sám súd v rozhodnutí spomína. Takéto odôvodnenie a následné rozhodnutie na základe takéhoto názoru má vplyv na rozhodnutie vo veci zo strany súdu, keď súd posudzuje retroaktívne otázku, ktorá je podstatnou pre rozhodnutie a to, že odovzdaním do užívania nehnuteľností družstvu nedošlo k prerušeniu vydržacej doby. Celkom jednoznačne s odkazom na vypustenie inštitútu vydržania a s odkazom na ustanovenie zákona č. 293/1992 Zb., ktoré bolo vydané až následne, tak máme za to, že vydržacia doba, ak by aj bola držba dobromyseľná, čo navrhovateľka ani nemôže dnes preukázať v súvislosti s právnymi predchodcami, bola prerušená a nepokračovala a nepokračuje ani dodnes. Máme tak za to, že súd v predmetnej veci nerozhodol správne aj na základe tejto skutočnosti v odôvodnení, ktorá je zásadnou pre rozhodnutie súdu vo veci. Ďalšou podstatnou skutočnosťou je aj skutočnosť, že vydržanie ako inštitút práva vyžaduje oprávnenú držbu držiteľov a skutočnosť, že držba musí pochádzať od skutočného vlastníka alebo od iného oprávneného držiteľa, inak nebude oprávnenou. Držba právnych predchodcov žalobkyne (a opätovne nie žalobkyne samotnej - ktorá ani jeden deň nebola držiteľkou a neužíval a sama nehnuteľnosti) nebola oprávnená, nakoľko štát sa nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností a ani nemal predmetné nehnuteľnosti v držbe. O skutočnosti, že vlastníkom bol niekto iný ako samotní právni predchodcovia žalobkyne museli títo samotní vedieť. Rovnako neznalosť zákona neospravedlňuje a skutočnosť, že nemohli nadobudnúť vlastnícke právo od štátu, keďže to záviselo od rozhodnutia Konfiškačnej komisie, ako uvádzame nižšie, nie je dobromyseľnou. Rovnako samotní právni predchodcovia navrhovateľov vedeli, že nie sú zapísaný v PKV ako vlastníci, čo len potvrdzuje skutočnosť, aj vzhľadom na obyčajové právo, ktoré v danom čase platilo, že neznalosť zákona neospravedlňuje, že nemohli byt' dobromyseľní a nemohli tak nehnuteľnosti ani nadobudnúť. Odvolatelia odkázali opätovne na zásadu nemo plus iuris. V zmysle § l ods. 7 ako aj v zmysle § 3 nariadenia 104/1945 platného v čase rozhodovania Konfiškačnej komisie, nemožno hovoriť o skutočnosti, že by štát niekedy nadobudol vlastníctvo alebo držbu konfiškáciou od právnych predchodcov odporcov. Kým nerozhodla konfiškačná komisia a kým takéto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť s takým výsledkom, že sa nehnuteľnosti konfiškujú, nemohol sa stať vlastníkom ani štát a ani nikto iný. Poukázali aj na ust. § 3 ods. l Nariadenia v súvislosti so skutočnosťou, kto mal podávať žiadosť v prípade rozhodnutia konfiškačnej komisie, ktorá nebola na žiadateľoch, ale túto mal v zmysle zák. č. 90/1947 urobiť PPPR, respektíve samotná Komisia na základe § 3 ods. 2 nariadenia 104/1945. V odôvodnení súd na strane 8 rozsudku mylne konštatuje, že v rozhodnutí konfiškačnej komisie sa nariaďovala povinnosť zápisu do pozemkovej knihy. Avšak v samotnom rozhodnutí sa taký príkaz nenachádza a je tam len doporučujúci návrh takéhoto konania. Z rozdeľovníka daného rozhodnutia je zrejmé, že uvedené rozhodnutie obdržalo aj odd. pozemkovej knihy a tak doporučujúci návrh čiastočne strácal opodstatnenie. Rozhodnutie Komisie, voči ktorej nebol podaný opravný prostriedok včas, je tak verejnou listinou. Na strane 9 odôvodnenia rozsudku sa konštatuje: " ... obe procesné strany si odvodzujú svoje vlastnícke právo od administratívneho rozhodnutia, ktoré je vkladuschopnou listinou, avšak ani jedna strana, resp. ich právni predchodcovia na ich podklade nedali zapísať vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Ich vlastnícke právo tak bolo evidované až na základe dedičských rozhodnutí, pričom žalovaní nadobudli vlastnícke právo len k nehnuteľnostiam, ktoré boli pôvodne zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 34.“ Týmto súd prvej inštancie sám uznal vlastnícke právo žalovaných, nakoľko priznáva existenciu a právoplatnosť zápisov predmetnej pozemnoknižnej vložky č. 34, no napriek tomu, že súd takéto vlastníctvo uznáva, vo výroku rozsudku to neberie do úvahy a rozhodol inak, ako sám súd uvažoval a ako odôvodnil svoje rozhodnutie. Na základe takejto úvahy mal teda súd predmetný návrh žalobkyne zamietnuť, nakoľko v zmysle uvedeného nemôže byť výlučnou vlastníčkou. Rovnako je zaujímavou aj skutočnosť, že sa nikde v nasledovných rozhodnutiach v súvislosti s právnymi predchodcami žalobkyne, na ktoré odkazuje súd vo svojom rozhodnutí nespomína prídelová listina, ale len Výmer. Ide o rozhodnutia - Uznesenie Štátneho notárstva v Trnave zo dňa 24.7.1967, č.k. DI47/67-14, pri ktorom súd na str. 5 rozsudku odkazuje: "Štátne notárstvo pri svojom rozhodovaní vychádzalo z Výmeru o vlastníctve pôdy, ...." To isté aj v prípade rozhodnutia Štátneho notárstva v Trnave zo dňa 7.7.1983, č.k. Dl 041/83-27 tiež na str. 5 rozsudku: "Štátne notárstvo v Trnave pri svojom rozhodovaní vychádzalo z Výmeru o vlastníctve pôdy, ....". Je evidentné, že nikdy neexistoval Prídel, na ktorý odkazuje žalobkyňa. V žiadnom konaní sa Prídel nespomínal. Pritom Prídel zmysle § 17 nariadenia č. 104/1945 Zb. bol podstatným pre nadobudnutie vlastníckeho práva, lebo iba Prídel mohol byť predmetom pozemnoknižného prevedenia prídelu, ktorý malo obstarať Povereníctvo, čo sa však rovnako nikdy nestalo, zrejme z dôvodu, že nikdy štát takéto vlastníctvo nenadobudol a z dôvodu, že rozhodnutie Konfiškačnej komisie bolo právoplatné. Rovnako tak dokument, ktorý bol predložený súdu až omnoho neskôr navrhovateľkou (2012) ako začalo konanie nespĺňa ani základné požiadavky na rozhodnutie, rozhodne nie je originálom, nie je vydaný, respektíve podpísaný orgánom, ktorý mal takúto listinu jediný oprávnenie vydať - Povereník nikdy nemohol zastupovať a podpisovať sa za ONV. Súd prvej inštancie tak opomenul pre rozhodnutie dôležitý fakt a skutočnosť a to, že na jednej strane Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy SNR na základe žiadosti o revíziu konfiškácie rozhodlo nariadením nepokračovať v nakladaní s nehnuteľnosťami až do rozhodnutia konfiškačnej komisie a na druhej strane Okresný národný výbor pod titulom toho istého povereníctva vydáva prídelovú listinu bez pečiatky a bez podpisu štatutára vydávajúceho orgánu. Z uvedeného je tak evidentné, že nikde sa nespomína v žiadnom oficiálnom dokumente Štátneho notárstva žiadny Prídel, Prídelom nedisponovala ani žalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia a nemohli by tak ani dobromyseľní pri držbe nehnuteľností. O predmetnom svedčí aj neskoré doloženie takejto "listiny" do spisu. S týmito skutočnosťami sa však napriek tomu, že boli v konaní niekoľkokrát spomenuté súd nevysporiadal, respektíve rozhodol nesprávne, ak ich neaplikoval a nebral do úvahy. Text samotného Výmeru svoju platnosť priamo podmieňuje budúcou prídelovou listinou, ktorá tak pravdepodobne ani nebola vydaná. Ďalej v samotnom Výmere sú vymenovaní bývalí vlastníci, ktorým sa vlastníctvo odníma a to sú H. A., H. Z. a V. Z. (čo je zrejmé aj zo zoznamu prídelcov - kde M. G. s manželkou podpísali pridelenie nehnuteľnosti pozemok parc. č. 253). Teda predchodcovia žalobkyne nemajú žiadny právny nárok na majetok po I. O., rod. A.. Ďalej samotný Výmer v odst. III bod 4 jasne stanovuje, že uvedené pridelené sa zakazujú dať do árendy (teda prenajať). Tak vlastne aktom vloženia nehnuteľností do družstva prídelcovia jednoznačne porušili platnosť Výmeru, od ktorého si navrhovateľka odvodzuje svoje vlastníctvo. Uviedli, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené na nesprávnom právom posúdení veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. a súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. a taktiež konanie má inú vadu, pre ktoré napadnuté rozhodnutie nie je správne v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.. Sú presvedčení, že ak by súd neporovnával určenie vlastníckeho práva v prospech navrhovateľky alebo odporcov tak by musel prísť k záveru, že na strane odporcov nie je navrhovateľkou žalovaný kompletný okruh účastníkov konania. Nikdy netvrdili, že sú vlastníkmi nehnuteľnosti, avšak tvrdili, že vlastníkmi nehnuteľnosti boli ich právni predchodcovia a tak nemôže byť za vlastníčku určená navrhovateľka. Rozhodnutie súdu považuje za zmätočné aj vzhľadom k aktívnej legitimácii samotnej navrhovateľky, pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne nevyplýva, či sporné nehnuteľnosti možno považovať za skonfiškované, resp. nie. Súd prvého stupňa skonštatoval, že boli naplnené znaky dobromyseľnej držby na strane rodičov navrhovateľky a taktiež bola naplnená podmienka trvania oprávnenej držby, ako aj to, že odovzdanie predmetných nehnuteľností do užívania družstva v roku 1957 neprerušilo oprávnenú držbu rodičov navrhovateľky, pretože išlo o dôvody nastolených pomerov minulého režimu. Tu odignoroval skutočnosť, že aj právni predchodcovia odporcov boli v rovnakej situácii, kedy sa vzhľadom na minulé spoločenské zriadenie ani v tom čase nemohli domáhať nápravy a vydania svojho vlastníctva. Z uvedeného je zrejmé, že súd ako orgán reprezentujúci štátnu moc na území SR, ktorá je právnym nástupcom aj ČSSR z dôvodov pochybení v ochrane vlastníckeho práva celkom diskriminačne poskytol ochranu právnym predchodcom navrhovateľky, avšak ju už nijako neposkytol právnym predchodcom odporov. Od roku 1957 predmetné nehnuteľnosti užíva PD Dolné Otrokovice a to až do súčasnosti. Trvanie oprávnenej držby právnymi predchodcami navrhovateľky tak mohlo začať najskôr v roku 1948, pričom toto bolo prerušené v roku 1957 a ani do dnešného dňa sa neobnovilo, teda pred uplynutím dĺžky trvania oprávnenej držby počas 10 rokov. Navrhovateľka sa však nikdy nestala držiteľkou predmetných nehnuteľností (parc. č. 244/4 a 246) a ani to v konaní netvrdila. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa taktiež vyplýva, že navrhovateľka sa na základe dedičského konania stala vlastníčkou predmetných nehnuteľností a to par. č. 244/4 a 246 len v podiele 1/2 - v dedičskom konaní po poručiteľke G. Y., tzn., že by sa mohla stať vlastníčkou predmetných nehnuteľností len v podiele 1/2, vo zvyšnej časti sa určeným vlastníkom môže stať jej otec, po ktorom musí prebehnúť riadne dedičské konanie. Žalovaní 2/ a 3/ navrhovali, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietne a uloží žalobkyni povinnosť zaplatiť im trovy konania.

4. Žalovaná 1/ podala odvolanie čo do výroku, ktorým bolo určené vlastnícke právo v prospech žalobkyne. Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu v tejto časti zamietol. Poukázala na neobjektívne posúdenie platnosti listín súdom prvého stupňa v prospech žalobkyne a v neprospech žalovaných, ale najmä na absenciu náležitosti prídelovej listiny na základe, ktorej mali predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť právni predchodcovia žalobkyne, kde predovšetkým poukázala na to, že vôbec nebolo brané do úvahy rozhodnutie konfiškačnej komisie v Hlohovci, ktorá na svojom zasadnutí dňa 27. januára 1948 rozhodla o nekonfiškovaní okrem iných aj predmetných nehnuteľností v katastrálnom území O., ktoré rozhodnutie bolo vydané na základe listu Povereníctva Slovenskej Národnej rady zo dňa 26. septembra 1945, ktoré oznámilo MNV (roľnícku komisiu) v Merašiciach, aby sa nerobili kroky k prideleniu týchto nehnuteľnosti vzhľadom na predpokladané prinavrátenie vlastníctva. Prvostupňový súd taktiež konštatoval, že z potvrdenia Obecného úradu Merašice zo dňa 24.7.2012 mal zistené, že predmetné pozemky dostali v druhej pozemkovej reforme a tieto v dobrej viere, že im patria užívali rodičia žalobkyne. Takéto potvrdenie bez vypovedajúcej hodnoty má aj odporcovia a to vyjadrenie Obecného úradu Merašice zo dňa 18.2.1991, kde vtedajšia starostka obce M. G. dala k predmetným pozemkom vyjadrenie v tom smere, že ,,im nie je známe, ako s nimi bolo po roku 1946 narábané“.

5. Žalobkyňa podala odvolanie do výroku o trovách konania, keď bola toho názoru, že žalovaní zbytočne zavinili trovy konania a právneho zastúpenia, pričom súd prvej inštancie zamietol jej návrh v časti určenia vlastníctva k parc. č.33/3 a 33/4 nachádzajúcich sa v kat. území O. v dôsledku toho, že vlastnícke právo bolo zapísané na LV č.XXX a nevnímal ho ako sporné oproti tomu k parc. č. 244/4 a 246 nachádzajúcim sa v kat. území O. bolo právo sporné a malo sa určiť na základe rozhodnutia súdu.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), postupom na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne; podľa ods. 2 rovnakého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Pokiaľ je sporné, kto je vlastníkom určitej nehnuteľnosti, tento spor musí rozhodnúť súd v civilnom sporovom konaní, pretože až na základe rozhodnutia súdu môže byť pôvodne sporný údaj v katastri nehnuteľnosti zmenený, preto podaná žaloba na určenie vlastníckeho práva je tak jediným možným postupom ako dosiahnuť zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti. V roku 1948 nemohol nikto predpokladať, že dôjde k zmene politického režimu a skôr konfiškované a neskôr pridelené pozemky budú predmetom rozsiahlych sporových konaní. V danej dobe, t. j. v roku 1948 tak štát rozhodoval o svojom majetku (čo platilo aj o majetku osôb nemeckej národnosti, ktorý sa na základe § 2 Nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR zo dňa 23. augusta 1945 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa považoval ku dňu 1. marca 1945 za skonfiškovaný zo zákona) a neexistoval žiaden dôvod pochybovať o kompetenciách správnych (štátnych) orgánov k takýmto rozhodnutiam, ktorými štát previedol svoje vlastníctvo na fyzické osoby.

10. Ako vyplýva z ust. § 1 ods. 1 Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Sb.n. SNR zo dňa 5. septembra 1946 povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy môže ešte pred zaplatením prídelovej ceny (§ 19 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR) vydávať prídelcom (§§ 6 až 11 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR) výmery o vlastníctve pôdy pridelenej im podľa Nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR a podľa ods. 2 výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia. 11. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že k nadobudnutiu vlastníctva k pôdohospodárskemu majetku prídelcom sa nevyžadoval vklad do pozemkových kníh, pretože samotný výmer o vlastníctve pôdy bol dokladom o vlastníctve pôdy.

12. Odvolací súd dáva za pravdu žalovaným, že prídel neobsahuje zákonom stanovené náležitosti pre vyhotovenie úradnej listiny (napr.: pečiatka príslušného správneho orgánu, preto nie je zrejmé, aký orgán ho vydal a či vôbec tento orgán mal právomoc na vydanie takéhoto aktu) a nie je tak spôsobilý vyvolať požadované právne následky, t.j. predmetný výmer o vlastníctve pôdy nemohol byť právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkyne v zmysle ust. § 1 ods. 1 Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Sb.n. SNR.

13. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 veta prvá C.s.p. (§ 120 ods.1 O.s.p.) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

14. Vychádzajúc z tohto ustanovenia cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné, než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

15. Oprávnená držba je faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva, tieto patria. Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. decembra 1950 pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať. Predpoklad oprávnenosti držby vyplýval aj z ustanovenia § 145 ods. 2 O.z. č. 141/1950 Zb.. Rovnako v súčasnosti platný O.z. v ustanovení § 130 ods. 1 vychádza pri pochybnostiach z predpokladu oprávnenosti držby. Pri pochybnostiach o charaktere držby všetky tri právne úpravy vydržania vychádzali z vyvrátiteľnej právnej domnienky, podľa ktorej sa držba považovala za oprávnenú. V takom prípade ten, kto popiera dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby.

16. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právni predchodcovia žalobkyne nadobudli predmetné nehnuteľnosti titulom vydržania a následne ich nadobudla do vlastníctva dedením žalobkyňa.

17. Odvolací súd vo veci vykonal dokazovanie na pojednávaní, avšak ani z jeho výsledkov, tak ako aj na súde prvej inštancie nevzišli žiadne závery, ktoré by preukazovali neoprávnenosť držby zo strany právnych predchodcov žalobkyne. Odvolací súd nevykonal dôkaz - výsluch svedka O. F., manžela žalovanej 2/, pretože nič nebránilo tohto navrhnúť, vypočuť pred súdom prvej inštancie a odvolací súd mal taktiež za to, že ani skutočnosti, ktoré by eventuálne boli získané z tohto výsluchu by v konaní nepriniesli nič nové okrem toho, čo tu bolo zo strany žalovaných, resp. ich splnomocnenkyne doposiaľ prezentované.

18. Je potrebné uviesť, že vložením majetku do jednotného roľníckeho družstva vlastnícke právo nezanikalo, čo bolo potvrdené ustanovením § 24 zákona č. 49/1959 Zb. Vlastnícke právo podľa ustanovenia § 24 ods. 1 zákona č. 49/1959 Zb. však zostalo zachované iba vo vzťahu k pozemkom združeným k spoločnému družstevnému hospodáreniu a nie vo vzťahu k všetkému majetku. Je to zrejmé z ustanovenia § 25 tohto právneho predpisu, podľa ktorého živý a mŕtvy inventár, osivo a sadivo, krmivo a hospodárske budovy odovzdané družstevníkom do spoločného družstevného hospodárenia prechádzajú odovzdaním do vlastníctva družstva. Z uvedeného vyplýva, že k pozemkom zostalo vlastnícke právo družstevníkov (vlastníkov) a nie jednotného roľníckeho družstva a družstvu prináležalo k týmto pozemkom len právo družstevného užívania, preto nie je dôvod nezapočítať do doby vydržania aj dobu, počas ktorej pozemky užívalo jednotné roľnícke družstvo.

19. Odvolací súd tak nemohol uznať opodstatnenosť dôvodov, na ktoré poukazovali žalovaní vo svojich odvolaniach a pokiaľ súd prvej inštancie žalobe žalobkyne vyhovel, rozhodol vecne správne, keďže žalovaní v priebehu celého konania neoprávnenosť držby zo strany právnych predchodcov žalobkyne nepreukázali, odvolací súd po úplnom sa stotožnení s odôvodnením napadnutého rozsudku, kde deklaroval nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam právnymi predchodcami žalobkyne postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, keď ani v rámci odvolacieho konania neboli zo strany žalovaných produkované také dôkazy, ktoré by popierali dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobkyne.

20. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie, a to aj v otázke pasívnej legitimácie žalovaných (z evidencie nehnuteľnosti jednoznačne vyplýva identifikácia veci, ku ktorým požadovala žalobkyňa určiť vlastníctvo, ako aj nacionálie osôb, ktoré boli vedené ako vlastníci /spoluvlastníci/ vecí, ktorých sa duplicita zápisu týkala) k predmetným veciam napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. (predtým § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.) potvrdil, vrátane rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie, ktorý v čase rozhodovania o trovách prvoinštančného konania rozhodoval komplexne, t. j. o trovách konania ako takých, vzťahujúcich sa aj na časť právoplatne skončenú (vo vzťahu k parc. č. 33/3 a 33/4 nachádzajúcich sa v kat. území O.) a aplikoval ust. § 142 ods. 2, keď vychádzal z výsledku konania, kde konštatoval rovnaký pomer úspechu a neúspechu sporových strán v konaní, keďže určenie vlastníckeho práva bolo vecne prejednané vydaním meritórneho rozhodnutia tak k pozemkom parc. č. 33/3 a 33/4 nachádzajúcich sa v kat. území O., ako aj k pozemkom parc. č. 244/4 a 246 nachádzajúcim sa v kat. území O., kde rozsah dokazovania nemá žiaden vplyv na ich náhradu.

21. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

22. V odvolacom konaní, ako vyplýva z jeho výsledku bola úspešná v celom rozsahu žalobkyňa, preto by bolo namieste rozhodnúť o trovách konania podľa § 255 ods.1 C.s.p.. Odvolací súd má však za to, že tak žalobkyňa, ako aj žalovaní, svojím konaním nezapríčinili vzniknutú situáciu, v dôsledku ktorej nastalo dvojité vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, rozhodnutie súdu v tomto smere bolo v záujme oboch strán sporu, pretože až takýmto autoritatívnym rozhodnutím súdu dôjde k odstráneniu dvojitého vlastníctva. Zo spisu nevyplýva taký postoj žalovaných, ktorý by svedčil o tom, že by sa títo neprimerane bránili tvrdeniam žalobkyne, pričom pred podaním žaloby medzi stranami sporu neprebiehali, resp. ani nebola snaha o rokovanie ohľadom odstránenia spornosti dvojitého vlastníctva, ktoré by eventuálne mohli vyriešiť daný stav, napr. dohodou o urovnaní. V priebehu konania žalovaní len tvrdili, že dané nehnuteľnosti taktiež zdedili po svojich právnych predchodcoch. Dôvody hodné osobitného zreteľa je potrebné vidieť aj v okolnostiach dvojitého vlastníctva k daným nehnuteľnostiam a v nesprávnej evidencii na príslušných orgánoch, pričom tento stav žalovaní nezapríčinili, takže jednoznačne nezadali príčinu na začatie sporu o určenie vlastníckeho práva, preto je namieste použiť ustanovenie § 257 C.s.p. (§ 150 O.s.p.) na rozhodnutie o trovách konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 187/04-8 zo dňa 10. júna 2004.

23. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.