KSTT/24CoP/58/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24CoP/58/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114228991 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114228991.1



Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: X. I., nar. XX.XX.XXXX a B. I., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec, deti rodičov: Q. I., nar. XX.XX.XXXX, V. XX a X. I., nar. XX.XX.XXXX, V. XX, t.č. bytom O. XXX, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, na odvolanie otca maloletých detí proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 14P 97/2014-140 zo dňa 1. apríla 2016 v časti určenia výživného a zročného výživného, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II., III. o určení výživného, IV. o zročnom výživnom a v závislom výroku V. o trovách konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. zveril maloletého X., nar. X.X.XXXX a maloletú B., nar. X.X.XXXX do osobnej starostlivosti matky, ktorá bude maloleté deti zastupovať v bežných veciach, spravovať ich majetok počnúc dňom 19.11.2014. Výrokom II. otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého X. sumou 85 eur mesačne, na výživu maloletej B. sumou 85 eur mesačne vždy do 15. dňa príslušného mesiaca k rukám matky počnúc dňom 19.11.2014. Výrokom III. otcovi uložil povinnosť zaplatiť zročné výživné na maloletého X. za obdobie od 19.11.2014 do 31.3. 2016 v sume 939 eur v pravidelných splátkach po 27 eur mesačne spolu s bežným výživným k rukám matky, pod následkom straty výhody splátok, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku. Výrokom IV. otcovi uložil povinnosť zaplatiť zročné výživné na maloletú B. za obdobie od 19.11.2014 do 31.3.2016 v sume 939 eur v pravidelných splátkach po 27 eur mesačne spolu s bežným výživným k rukám matky, pod následkom straty výhody splátok, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku. Výrokom V. vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 36 ods. 1, 24 ods. 1, 62 ods. 1, 2, ods. 4, 5, 75 ods. 1 a § 77 ods. 1 Zákona o rodine a vecne odôvodnil tým, že v predmetnej veci mal súd preukázané, že rodičia maloletých detí nežijú v spoločnej domácnosti a ani spoločne nehospodária, a to od mája 2014. Matka detí je od 11.1.2016 zamestnaná s príjmom okolo 270 eur, do tej doby bola od novembra 2014 nezamestnaná bez nároku na podporu v nezamestnanosti, keď od marca do decembra 2015 poberala len dávky v hmotnej núdzi vo výške 214,70 eur mesačne. Okrem toho poberá prídavky na deti 47,04 eur. Ďalší príjem nemá, býva spolu s deťmi v prenajatom rodinnom dome, spoločnú domácnosť nevedie s nikým. Mesačne vynakladá výdavky na výživu a starostlivosť o deti a na bývanie (nájomné 30 eur, preddavok na elektrinu 58 eur, plynová bomba 18 eur, splátka úveru 25 eur mesačne, palivové drevo 150 eur ročne, výlet detí v škole 12 eur, exkurzia 12 eur, výlet 26 eur, knihy 30,72 eur, ZRPŠ 25 eur na obe deti). Otec detí je od 12.11.2015 zamestnaný u svojho terajšieho zamestnávateľa, u ktorého dosahuje príjem vo výške 680,27 eur. Jeho mesačné výdavky dosahujú sumu minimálne 480 eur (nájomné 280 eur mesačne vrátane elektriny, cesta do práce 80 eur, splátka úveru 60 eur a ďalšia splátka 20 eur, výživné na deti 40 eur). Otec býva spolu so svojou priateľkou a jej maloletým dieťaťom W. v byte ktorý majú v nájme. O maloleté deti X. a B. sa osobne stará matka, ktorá riadne zabezpečuje ich výchovu. Kolízny opatrovník nezistil nedostatky v starostlivosti o deti, rovnako aj otec s ich zverením do osobnej starostlivosti matky súhlasil, preto súd nevidel dôvod aby menil ich výchovné prostredie a rozhodol o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky. Podľa názoru súdu, otec je vzhľadom na svoj príjem a pomery výživné v určenej výške 85 eur na každé z detí schopný platiť, a to hlavne preto, že skutočnosti ktoré otec uviedol ako hlavné dôvody pre ktoré nemôže platiť vyššie výživné ako 40 eur na obe deti, súd nepovažoval za rozhodujúce. Otec odôvodňoval nemožnosť platiť výživné na deti svojimi vysokými výdavkami a ďalšou vyživovacou povinnosťou voči W. Z., ktorý sa narodil z jeho vzťahu s priateľkou S. Z.. Z rodného listu maloletého W. však súd zistil, že ako otec dieťaťa je tu uvedený Y. Z., teda bývalý manžel priateľky otca, otcovstvo ktorého voči dieťaťu doposiaľ zapreté nebolo. Za takejto situácie, súd nemohol prihliadnuť na vyživovaciu povinnosť otca voči maloletému W., nakoľko voči nemu má vyživovaciu povinnosť Y. Z., ktorý je v rodnom liste uvedený ako jeho otec. Súd teda vychádzal zo zistených skutočností, keď otec detí dosahuje príjem vo výške 680,27 eur a má dve vyživovacie povinnosti voči maloletým deťom X. a B., a dospel k záveru, že výživné vo výške 85 eur mesačne na každé dieťa je otec zo svojho príjmu schopný platiť, keď táto výška predstavuje 25% z jeho príjmu ktorý mesačne dosahuje. V zmysle aplikačnej súdnej praxe, sa má výživou povinný rodič podieľať na výžive svojich detí sumou vo výške 25% - 30% zo svojho príjmu, ktorý v priemere dosiahne za mesiac. V danom prípade otec dosiahne mesačne príjem 680,27 eur, z ktorého 25% predstavuje suma vo výške 170 eur. Keďže otec má v súčasnej dobe dve vyživovacie povinnosti, touto sumou sa má podieľať na výžive svojich dvoch detí, takže výživné na jedno dieťa predstavuje sumu 85 eur mesačne. Matka žiadala určiť výživné vo výške 150 eur mesačne na každé z detí, čo však súd nepovažoval za odôvodnenú výšku výživného vzhľadom na vek a ich potreby, keď matka uviedla výdavky na deti vo výške ktorá nepresiahla túto sumu, pričom na pokrytie týchto potrieb dieťaťa majú slúžiť okrem výživného od otca aj rodinné prídavky. Súd upravil práva a povinnosti rodičov voči deťom odo dňa podania návrhu na súde, teda od 19.11.2014, a to s poukazom na citované ustanovenie § 77 ods. 1 Zákona o rodine, keď rozhodné obdobie z ktorého súd vychádzal pri svojom rozhodovaní, bolo obdobie od podania návrhu. Otec platil od odchodu zo spoločnej domácnosti s matkou na deti výživné v rôznych sumách, a to od septembra 2014 do marca 2015 sumou 100 eur mesačne na obe deti, od apríla 2015 do júla 2015 sumou 50 eur na obe deti, od augusta 2015 do januára 2016 platil sumu 30 eur mesačne na obe deti, za február zaplatil sumu 50 eur a za marec sumu 40 eur na obe deti. Z toho dôvodu mu vzniklo zročné výživné za obdobie od 19.11.2014 do 31.3.2016 v sume 939 eur na každé z detí ( za 16 mesiacov od decembra 2014 do marca 2016 v sume po 85 eur mesačne, spolu 1.360 eur, a za 12 dní mesiaca november 2014 čo predstavuje sumu 33,99 eur, teda výživné za celé obdobie v sume 1.393,99 eur na každé z detí), po zohľadnení už zaplateného výživného za obdobie od 19.11.2014 do 31.3.2016 v sume 909,99 eur spoločne na obe deti ( za 4 mesiace december 2014 až marec 2015 po 100 eur mesačne, za 4 mesiace apríl 2015 až júl 2015 po 50 eur mesačne, za 6 mesiacov august 2015 až január 2016 po 30 eur mesačne, za mesiac február 2016 vo výške 50 eur a za mesiac marec 2016 vo výške 40 eur, spolu 870 eur a za 12 dní mesiaca november 2014 čo predstavuje sumu 39,99 eur zo sumy ktorú za tento mesiac otec zaplatil vo výške 100 eur na obe deti, spolu zaplatené výživné za celé obdobie na obe deti v sume 909,99 eur). Nakoľko otec zaplatil výživné za rozhodné obdobie vo výške 909,99 eur na obe deti, súd mu z toho zohľadnil zaplatené výživné vo výške 454,99 eur (teda polovicu) zo zročného výživného 1.393,99 eur na maloletú B., a v rovnakom rozsahu zaplatené výživné zo zročného výživného 1.393,99 eur na maloletého X.. Otcovi takýmto spôsobom vzniklo zročné výživné na každé z detí vo výške 939 eur, a súd mu teda uložil povinnosť popri bežnom výživnom zaplatiť aj toto zročné výživné v pravidelných mesačných splátkach po 27 eur mesačne až do jeho úplného zaplatenia tak, aby celé zročné výživné pri jeho riadnom splácaní bolo splatené do 3 rokov. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. s poukazom na to, že konanie sa mohlo začať aj bez návrhu.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie otec maloletých detí a to v bodoch II., III. a IV. S určením výživného otec nesúhlasí, pretože nemá výživné z čoho platiť a vznikli mu existenčné problémy. Matka detí žije v spoločnej domácnosti s priateľom J. Y. od novembra 2015, ktorý sa podieľal na chodu domácnosti a tým nie je sama na tieto výdavky. Nevyhnutné výdavky otca sú 280,- eur na nájomné, cesta do práce 80,- eur, splátka úveru 60,- eur a ak by mal prispievať výživným na každé dieťa 85,- a 85,- eur + zročné výživné bolo by to spolu 644,- eur, pričom jeho mesačný príjem je 570,- eur a nie ako je v rozhodnutí uvedené 680,27 eur. Žiada súd, aby prešetril ešte raz jeho príjem podľa výplatných pások. Čo sa týka výplaty za február boli pripísané dane za rok 2015. Takisto pripomína, že má ešte jednu vyživovaciu povinnosť voči W. Z., aj keď bolo preukázané podľa rodného listu, že nie je otcom dieťaťa v rodnom liste je zapísaný priateľkin manžel, s ktorým ešte nie je rozvedená. Žiada preto, aby súd vyčkal, nakoľko dňa 15.06.2016 sa koná pojednávanie o zapretie otcovstva č.k. 19C 506/2015 v ktorom sa dokáže, že je otcom maloletého W. Z., nar. XX.XX.XXXX, teda vznikne mu vyživovaciu povinnosť. Žiada, aby sa mu znížilo výživné na 40,- eur na X. a 40,- eur na B.. Takisto žiada zníženie mesačných splátok vo výške 10,- eur na každé dieťa. Domáhal sa preto vydania rozsudku, ktorým súd zaviaže otca prispievať na výživu maloletého X. mesačne sumou 40,- aur a na maloletú B. mesačne sumou 40,- eur a zročné výživné na X. vo výške 345,- eur a na B. takisto vo výške 345,- eur mu povolí v pravidelných mesačných splátkach po 10,- eur mesačne. K odvolaniu doložil výplatné pásky u zamestnávateľa A. a.s. za apríl, marec, februára, január 2016, december, november 2015.

4. Matka a kolízny opatrovník odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu sa vyjadrila matka maloletých detí a žiada odvolací súd, aby rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil a odvolanie otca zamietol. Poukázala na svoj mesačný príjem je 270,- eur, z ktorého zabezpečuje výživu a potreby maloletých detí, ktoré sa neustále zvyšujú, pretože maloleté deti budú čoskoro končiť základnú školu. Osobne zabezpečuje náklady na stravovanie, ošatenie, bývanie, žije sama v prenajatom dvojizbovom dome spolu s deťmi. Popiera tvrdenie otca, že žije v spoločnosti s priateľom. Pokiaľ otec detí býva s priateľkou aj táto je povinná prispievať na bývanie a jeho mesačný príjem je okolo 600,- eur.

5. K doručenému vyjadreniu matky sa vyjadril otec maloletých detí. Podľa názoru otca matka má dostatočné financie na stravu a chod detí, pretože žije s priateľom, ktorú skutočnosť mu potvrdili deti. Matka zarobí 270,- eur, poberá rodičovský príspevok, otec platí výživné 100,- eur, teda mesačný príjem okolo 417,04 eur a náklady sú 30,- eur na nájomné a elektrina 46,74, plynová bomba 18,- eur tzn., že jej zostane 322,30 eur. Otec žije v prenajatom dvojizbovom byte, inú možnosť bývania nemá, žije tam jeho priateľka a jej syn W. I.. Dňa 07.09.2016 na matrike v Trnave priznal otcovstvo k maloletému W. Z., nar. XX.XX.XXXX o čom priložil zápisnicu oznámenie o narodení a rodný list W., teda má ďalšiu vyživovaciu povinnosť. Poukázal opätovne na svoje výdavky a trvá na svojom odvolaní. K odvolaniu doložil aj oznámenie o zrušení jeho pobytu na adrese V. XX, nájomnú zmluvu z 1. novembra 2015 a doklady o platení výživného za júl 2016 - 114,- eur, za jún 2016 - 114,- eur a za august 2016 - 94,- eur.

6. Kolízny opatrovník sa k doručenému vyjadreniu nevyjadril.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), účinného od 01.07.2016 a v zmysle § 2 ods. 1 CMP subsidiárne podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP, § 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie otca je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o určení výživného a zročnom výživnom ako aj v závislom výroku o trovách konania zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

9. Rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním otca napadnutý len v časti výživného a zročného výživného, v ostatných častiach pre nedostatok odvolania nadobudol právoplatnosť, preto v časti zverenia maloletých detí sa nestal predmetom prieskumu odvolacím súdom.

10. Podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti pritom súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

11. Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).

12. V zmysle ust. § 76 ods. 1 Zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.

13. Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba základne nároky dieťaťa, ale sú dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám, schopností starať sa o seba a podobne. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad súvisia so zdravotným stavom oprávneného (ako sú napr. liečebné náklady). Súd na ne musí pri určovaní výživného prihliadnuť. Na strane oprávneného sa tiež skúmajú jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia a počet iných osôb povinných poskytovať výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet nimi vyživovaných osôb a výška takéhoto výživného ako i vyživovaciu povinnosť iných povinných voči týmto osobám. Na strane dieťaťa je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú povinné poskytovať mu výživné a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov. Táto kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentujú. Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti iných vyživovacích povinností a zároveň na okruh osôb, ktoré sú povinné týmto oprávneným poskytovať výživné, ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové možnosti povinných rodičov podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania vtedy, ak sa preukáže, že to bol rodič, ktorý sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku. V takom prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku.

14. Pri hodnotení schopnosti, možnosti a majetkových pomerov povinného rodiča súd vychádza z reálnych zárobkových schopností a možností takéhoto rodiča, ktoré sú dané nielen jeho subjektívnymi vlastnosťami (vzdelaním, pracovnými skúsenosťami, zdravotným stavom), ale aj okolnosťami objektívneho charakteru, predovšetkým existenciou pracovných príležitostí primeraných subjektívnym predpokladom povinného rodiča, či vôbec možnosťou zamestnať sa.

15. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie na zistenie pomerov otca maloletých detí. Súd nezisťoval komplexné majetkové a zárobkové pomery otca, bližšie nezisťoval dôvody skončenia pracovného pomeru u zamestnávateľa Q. P. W. a.s., u ktorého pracoval od 19.3.2012 do 12.11.2015, teda v rozhodnom období pre zisťovanie pomerov a uspokojil sa s vyjadrením otca, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo zo zdravotných dôvodov, pričom otec u tohto zamestnávateľa dosahoval podľa svojho vyjadrenia vyšší zárobok ako u terajšieho zamestnávateľa. Súd prvej inštancie nijako konkrétne neodôvodnil, ako posúdil majetkové pomery a v akej výške ustálil primerané náklady na uspokojovanie potrieb maloletých detí. Súd nezohľadnil dostatočne na strane matky jej možnosti a schopnosti, pretože pracuje na skrátený úväzok 32 hodín týždenne.

16. Odvolací súd zdôrazňuje, že mimosporové konanie je typické dominanciou princípu oficiality a princípu materiálnej pravdy. Tieto vyžadujú od súdu, aby zistil skutočný stav veci, a teda v rámci dokazovania sa nemôže spoliehať len na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale aplikuje vyšetrovací resp. vyhľadávací princíp civilného procesu. Preto je súd povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci.

17. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. účinného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

18. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998).

19. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

20. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvoinštančného súdu s vyššie citovaným zákonným ustanovením a jeho uvedeným výkladom je zrejmé, že súd prvej inštancie sa ním dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku totiž nie je možné zistiť vyššie uvedené pre rozhodnutie súdu relevantné skutočnosti, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku neúplným, čo zároveň bráni odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok riadne preskúmať. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje dostatočná a presvedčivá argumentácia súdu prvej inštancie, na základe akých dôkazov a na základe akých myšlienkových úvah, pri aplikácii ktorých konkrétnych ustanovení Zákona o rodine dospel k záveru o určení výživného na každé maloleté dieťa vo výške 85 eur mesačne, pričom takto určené výživné považoval za primerané a zodpovedajúce nielen odôvodneným potrebám maloletých detí, s prihliadnutím na aktuálne možnosti a schopnosti matky, ale i možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom povinného otca, ktoré súd prvej inštancie dostatočne nezisťoval a tým pádom ani náležite nezohľadnil. 21. V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach o určení výživného a zročnom výživnom s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom, ako aj s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP, keď súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že na vec neaplikoval všetky náležité ustanovenia právneho predpisu a nadväzne v naznačenom smere i nedostatočne zistil skutkový stav, zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Povinnosťou prvoinštančného súdu bude opätovne vyhodnotiť všetky okolnosti daného prípadu, doplniť dokazovanie so zameraním na zistenie pomerov na strane matky, otca i maloletých detí, prihliadnuť na skutočnosť, že otec je na základe súhlasného vyhlásenia rodičov zo daň 7.9.2016 zapísaný v rodnom liste maloletého W. I. nar. XX.X.XXXX ako otec, výsledky vykonaného dokazovania bude potrebné vyhodnotiť jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť.

23. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 391 ods. 3 CSP).

24. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku



a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).