KSTT/23Co/202/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/202/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106224020 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2106224020.6



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: U. I., trvale bytom R., Y. XX, pr. zast.: JUDr. Juraj Gavalec, advokát so sídlom v Trnave, Teodora Tekela 23, proti žalovaným: 1/ Y. W., trvale bytom: R., D. XX, pr. zast.: JUDr. Peter Horváth, advokát so sídlom v Trnave, Hlavná 42, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, pr. zast.: JUDr. Baltazár Mucska, advokát so sídlom v Bratislave, Vajnorská 55, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č. k. 7C/277/2008 - 429 zo dňa 30. júla 2015, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu I. inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

1. Súd I. inštancie rozhodol, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi 7.840 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd konanie o zaplatenie žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur v súvislosti so smrťou svokra žalobcu zastavil. Vo zvyšnej časti sa návrh zamietol. O trovách konania rozhodne súd samostatným uznesením.

2. Žalobca návrhom žiadal, aby súd uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 2.000.000,- Sk a nahradil trovy konania. Na pojednávaní dňa 15.12.2011 žiadal prostredníctvom svojho právneho zástupcu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti so smrťou manželky vo výške 20.000 eur a v súvislosti so smrťou svokra žalobcu 5.000 eur. V ostatnej časti zobral žalobca návrh späť. Uznesením zo dňa 28.12.2011, č.k. 7C/277/2008-139 súd pripustil zmenu návrhu tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 20.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so smrťou manželky a žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so smrťou svokra. V časti o zaplatenie sumy 41.387,84 eur súd konanie zastavil. Uznesením zo dňa 05. decembra 2014, č.k. 7C/277/2008-270 súd pripustil, aby do konania na strane žalovaného ako ďalší účastník vstúpila spoločnosť KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.12.2014. Výrok II rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 17. januára 2012, č.k. 7C/277/2008-150 nebol napadnutý odvolaním a v danom prípade ide o samostatný nárok žalobcu výrok II nadobudol právoplatnosť dňa 02.02.2012. Predmetom konania tak zostalo konanie o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur v súvislosti so smrťou manželky žalobcu . Súd na základe návrhu na pojednávaní dňa 21.05.2015 uznesením pripustil zmenu návrhu : Žalovaní v prvom a druhom rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 20.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so smrťou manželky žalobcu a spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 5.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so smrťou svokra žalobcu. 3. Rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 20. marca 2006, č. k. 6T/195/2005-342 bol žalovaný 1/ uznaný vinným trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona. Zo spisu tunajšieho súdu 4C/184/2008 súd zistil, že dňa 11.04.2011 bol súdu doručený znalecký posudok Ing. Josefa Veverku, č. 36/2011, kde v závere znaleckého posudku znalec konštatoval, že pri vhodnej technike jazdy, t. j. v pôvodnom priamom smere jazdy, vodičovi vozidla zn. Škoda Felicia z technického hľadiska nič nebránilo v tom, aby pokračoval v jazde v ľavej časti vozovky bez toho, že by s vozidlom vyšiel vľavo mimo vozovku. Pri vhodnej technike jazdy vodiča vozidla zn. Škoda Felicia, tzn. ak by vodič nestočil riadenie vľavo, čo už následne napriek jeho vyrovnaniu do priameho smeru jazdy nestačil smerovo korigovať, vodič mal možnosť pokračovať v jazde v ľavej časti vozovky bez podstatnej zmeny smeru svojej jazdy - je otázkou právneho posúdenia, či konanie vodiča vozidla zn. Škoda Felicia, t. j. jeho reakcia na bočný náraz vozidla zn. Seat Toledo sprava do pravej bočnej časti jeho vozidla vybočením vľavo, bola správa, resp. odpovedajúca danej dopravnej situácii.

4. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovaného v druhom rade tu je potrebné uviesť, že zákon č. 381/2001 Z.z. expresis verbis stanovuje, na úhradu akých uplatnených a preukázaných nárokov má poistený voči poisťovateľovi právo. Z hľadiska aplikácie eurokonformného výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. je podstatné, či k prijatiu tohto ustanovenia došlo v rámci približovania sa právneho poriadku SR s právom EÚ (napr. implementovaním príslušnej smernice), alebo toto ustanovenie bolo zakotvené do nášho právneho poriadku bez ohľadu na prístupový proces SR do EÚ. Je teda možné aplikovať eurokonformný výklad aj na ustanovenia zákona účinné pred 01.05.2004, ak tieto boli prijaté v súvislosti s približovaním nášho právneho poriadku s právom EÚ. Z histórie zákona č. 381/2001 Z.z. vyplýva, že nároky poisteného na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení boli zakotvené do zákona č. 381/2001 Z.z. jeho prijatím s účinnosťou od 01.01.2001. Implementáciou smerníc došlo k doplneniu a zmene zákona až na základe novely č. 110/2007 Z.z. účinnej od 01.04.2007. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nie je možné interpretovať ustanovenie § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. účinného v čase dopravnej nehody vo svetle smerníc 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a 84/5/ EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. S ohľadom na uvedené je v danom prípade irelevantné, ako rozhodol Súdny dvor vo vyššie v uvedenom prípade, nakoľko k dopravnej nehode, v rámci ktorej došlo k usmrteniu manželky žalobcu a svokra žalobcu došlo ešte pred vstupom SR do EÚ a v uvedenom čase (XX.XX.XXXX) zákon č. 381/2001 Z.z. neprešiel legislatívnymi zmenami potrebnými pre implementovanie vyššie uvedených smerníc.

5. Z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. účinného v čase dopravnej nehody vyplýva, že poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. V tomto prípade žalovaný 1/ ako poistený nesie zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku podľa § 427 a násl. Občianskeho zákonníka, ak bolo použité jeho motorové vozidlo, nesie priamu zodpovednosť za prevádzku tohto dopravného prostriedku, ale poisťovňa za poisteného bude kryť len škodu na zdraví a nákladov pri usmrtení. Z hľadiska taxatívneho vymedzenia poistenia zodpovednosti nie je vymenované v § 4 aj riešenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, ktorá je upravená v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu súd návrh proti žalovanému v druhom rade v celom rozsahu zamietol (v časti o náhradu nemajetkovej ujmy za smrť manželky žalobcu vo výške 20.000 eur, v časti o náhradu nemajetkovej ujmy za smrť svokra žalobcu vo výške 5.000 eur).Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenej odporcom v druhom rade, je nepochybné, že táto bola podaná dôvodne. V danom prípade sa na prípady náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vzťahuje 3 ročná všeobecná premlčacia doba. K dopravnej nehode došlo dňa 06.03.2004, pričom žalobca žiadal o pristúpenie žalovaného v druhom rade do konania podaním doručeným súdu dňa 16.01.2014, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby.

6. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že s nebohou manželkou boli šesť rokov manželia, ich vzťah bol dobrý. Z manželstva pochádza jeden syn, ktorý bol takisto účastníkom dopravnej nehody. So svokrom mal dobrý vzťah, býval s ním spolu v jednom dome. Svokor mu vo všetkom pomáhal. Po celý čas trvania manželstva býval žalobca so svojou manželkou, synom, svokrom a svokrou v jednom dome. S manželkou sa plánovali osamostatniť. Z výsluchu svedkyne K. C., svokry žalobcu, súd zistil, že žalobca je manžel jej dcéry I., ktorá zomrela pri dopravnej nehode. Pri dopravnej nehode zomrel aj jej manžel. Svedkyňa, žalobca a vnuk svedkyne boli zranení. Žalobca nie je schopný sa o seba sám postarať, je na invalidnom dôchodku, v budúcnosti nebude schopný sa o seba postarať, potrebuje finančné zabezpečenie. K zhoršeniu zdravotného stavu došlo v dôsledku dopravnej nehody. Predtým bol žalobca zdravý, pracoval na stavbe. Dcéra pracovala v nemocnici. Dcéra spolu so žalobcom rozmýšľali, že sa osamostatnia. Vzťahy medzi svokrovcami a žalobcom a ich dcérou boli veľmi dobré. Dobre spolu vychádzali, svokrovci sa snažili im pomôcť. Keď dcéra chodila na nočnú, žalobca sa staral o ich spoločného syna. Bol vzorný manžel. Žalobca si veľmi dobre rozumel so svojim svokrom po všetkých stránkach, aj preto, že vlastného otca nepoznal, preto mu jeho svokor radil a pomáhal, vysvetľoval mu čo a ako má urobiť. Chodievali spolu príležitostne na futbal. Trávili voľný čas spoločne pozeraním športových zápasov alebo chodili všetci spolu na výlet či dovolenky. Po nehode zostal žalobca bývať u svedkyne doma. Bolo potrebné sa oň postarať, prebaľovať ho, učiť ho chodiť a rozprávať. Dlho si nevedel spomenúť na svoju manželku a svokra. Teraz, keď si spomenie, tak to ťažko znáša a rozplače sa, až dostane epileptický záchvat. Zo spisu súdu 4C/164/2008 súd zistil, že dňa 18.08.2011 bol súdu doručený znalecký posudok Mgr. Karola Zabáka, znalca z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia dospelých, klinická psychológia detí č. 46/2011 súd zistil, že podľa mal. syna Q. jeho rodičia spolu vychádzali dobre, žalobca svojej manželke pomáhal, staral sa o ňu. Maloletý bol ovplyvňovaný výchovou v širšej rodine. Jeho rast bol ovplyvňovaný i starými rodičmi.

7. Súd zisťoval aj pomery u žalovaného 1/, ktorý žije v spoločnej domácnosti s manželkou, ktorá je nezamestnaná. Má dve deti, z toho jedno dieťa je nezaopatrené. Priemerný čistý mesačný príjem žalovaného 1/ za obdobie od júla 2014 do mája 2015 je 1.563,79 eur. Žijú v rodinnom dome, ktorý je vo vlastníctve manželky žalovaného 1/. Žalovaný 1/ je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu v k.ú. W. - pozemku, garáže a rodinného domu - v podiele 1/12. Zostatok na účte k aprílu 2015 u žalovaného 1/ predstavuje sumu 1.050 eur, pričom má dlh voči U. W. vo výške 4.000 eur, ktorý spláca od mája 2015 vo výške 500 eur mesačne. Je potrebné dodať, že počas konania prejavil vôľu dobrovoľne vyplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy súvisiacej so smrťou manželky vo výške 6.000 eur. Okresný súd v Piešťanoch rozsudkom zo dňa 05. januára 2015, pod č.k. 4C/164/2008-314 rozhodol, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť mal. Q. I. 33.500 eur a K. C. 66.387,83 eur. Rozsudok doposiaľ nenadobudol právoplatnosť.

8. Súd o návrhu žalobcu voči žalovanému 1/ o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur rozhodol rozsudkom dňa 17. januára 2012. V uvedenej časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 02.02.2012. Preto súd konanie v predmetnej časti s poukazom na existenciu prekážky veci právoplatne rozsúdenej zastavil. Dôležitým kritériom pri určení výšky nemajetkovej ujmy je i zhodnotenie okolností, za ktorých k zásahu do osobnosnostných práv došlo. V danom prípade ide u žalovaného 1/ o protiprávne konanie z nedbanlivosti. Nešlo teda o úmyselný trestný čin, či hrubé porušenie predpisov dopravy. Súd takisto prihliadal na skutočnosť, že náraz vozidla zn. Seat Toledo do vozidla zn. Škoda Felícia, ku ktorému došlo v dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ podľa vyjadrenia znalca nespôsobil vytlačenie vozidla zn. Škoda Felícia mimo vozovku. Práve nesprávna reakcia vodiča vozidla zn. Škoda Felícia (po technickej stránke) spôsobila náraz vozidla do stromu. Vodičovi vozidla zn. Škoda Felícia nič nebránilo v tom, aby pokračoval v jazde v ľavej časti vozovky bez toho, aby vyšiel vľavo mimo vozovku. Po technickej stránke vodič vozidla zn. Škoda Felícia nereagoval správne, avšak na vzniknutú situáciu nereagoval neprimerane či agresívne, ohrozujúc iných účastníkov cestnej premávky v iných vozidlách, naopak na nepredvídanú situáciu reagoval vyhýbaním sa vozidlu zn. Seat Toledo vľavo, čo však malo za následok zídenie vozidla na svah priekopy a náraz do stromu. Konanie vodiča N. C. bolo reakciou na vzniknutú situáciu. S ohľadom na okolnosti samotnej nehody súd ustálil mieru zavinenia žalovaného 1/ na 80% voči 20% zavinenia N. C. - vodiča vozidla zn. Škoda Felícia na vzniknutej ujme. Je potrebné zdôrazniť, že určenie miery zodpovednosti je vždy založené na úvahe súdu. Súd je v zmysle § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku viazaný právoplatnými rozhodnutiami súdov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Súd mieru zavinenia na vzniknutej ujme pre potreby občianskoprávneho konania rozhoduje samostatne aplikáciou príslušných občianskoprávnych ustanovení. Pojem vina v zmysle trestnoprávnom je obsahovo odlišný od pojmu zavinenie v zmysle občianskoprávnom. V trestnom konaní je vina posudzovaná len z hľadiska pojmových znakov trestného činu, preto súd nemohol bez ďalšieho prevziať výrok trestného súdu o vine žalovaného 1/ do tohto konania a vychádzať z neho pri posudzovaní miery zavinenia žalovaného 1/ v zmysle občianskeho práva.

9. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy je možné odvodiť len zo všeobecných kritérií stanovených v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorými sú „závažnosť vzniknutej ujmy“ a „okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo“. Právny poriadok Slovenskej republiky nepozná resp. doteraz nešpecifikoval druhy, či stupne závažnosti ujmy a nepriradil k nim konkrétnu paušálnu sumu predstavujúcu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd preto pri určení konkrétnej výšky náhrady vychádza z daných všeobecných zákonných kritérií s ohľadom na vlastné skúsenosti, ako i doterajšiu rozhodovaciu činnosť súdov nielen v Slovenskej republike, ale i v zahraničí, prihliadal aj na zárobkové, majetkové a osobné pomery žalovaného 1/, nakoľko účelom poskytnutia finančného zadosťučinenia je zmiernenie vzniknutej krivdy a nie je vytvorenie ďalšej na strane žalovaného 1/. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch by v žiadnom prípade nemalo viesť k ekonomickej likvidácii žalovaného 1/ (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31.01.2007, sp. zn. 30 Cdo/3536/2006). Žalovaný 1/ je ženatý, má jedno nezaopatrené dieťa. Príjem v domácnosti predstavuje mzda žalovaného v priemernej výške cca 1.500 eur netto mesačne. Je potrebné dodať, že žalovaný 1/ počas konania prejavil vôľu dobrovoľne vyplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy súvisiacej so smrťou manželky vo výške 6.000 eur. Pokiaľ ide o samotnú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, tu sa súd inšpiroval úpravou Českej republiky, ktorá v § 444 Občianskeho zákonníka účinného v čase dopravnej nehody stanovila paušálnu náhradu nemajetkovej ujmy za smrť manželky vo výške 240.000,- Kč, čo v čase nehody predstavovalo približne 295.440,- Sk (zdroj: P.), t.j. 9.806,81 eur po prepočítaní konverzným kurzom. Podporne možno uviesť, že paušálne náhrady sú uzákonené aj v iných krajinách EÚ, napr. v Belgicku vo výške 12.500 eur za smrť manželky a dieťaťa, vo Francúzsku 20.000 eur za smrť manželky a dieťaťa. V daných krajinách sú však aj iné majetkové a zárobkové štandardy. Porovnateľný životný štandard v rámci EÚ má Slovenská republika práve s Českou republikou. Súd priznal žalobcovi za spôsobenú ujmu zadosťučinenie aj v peňažnej forme, ktoré ustálil vo výške 9.800 eur. Žalobcovi by patrila náhrada nemajetkovej ujmy v súvislosti so smrťou manželky žalobcu vo výške 9.800 eur, s prihliadnutím na zavinenie žalovaného 1/ súd ustálil výšku nemajetkovej ujmy na sumu 7.840 eur (80% zo sumy 9.800 eur) a vo zvyšnej časti nad sumu 7.840 eur súd návrh žalobcu voči žalovanému 1/ ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodne súd samostatným uznesením (§151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a contrario).

10. Odvolanie proti výroku I. rozsudku súdu I. inštancie podal žalovaný 1/. Záver súdu I. inštancie o priznanej výške nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 7.840 eur nevyjadruje tú primeranosť, akú predpokladá ust. § 13 ods. 1, 3 OZ, najmä vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že je povinný zaplatiť žalobcovi 6.500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V rozdiele priznanej sumy nemajetkovej ujmy 7.840 eur a sumy 6.500 eur teda vidí nesprávnosť rozsudku, resp. nesprávnosť právneho posúdenia veci. Súd I. inštancie pri posudzovaní, či v prejednávanej veci povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí, dospel k negatívnemu záveru, a to v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.08.2014, sp. zn. 2MCdo/9/2013, podľa ktorého pri posudzovaní splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie náhrady škody na zdraví, ku ktorej došlo pri dopravnej nehode v čase pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie (1.5.2004), nemožno aplikovať právo Európskej únie (a tým ani výklad § 4 ods. 2 z. č. 381/2001 Z. z. v zmysle bodu 59 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-22/12 zo dňa 24.10.2013), pretože k predmetnej dopravnej nehode došlo ešte 06.03.2004. Potom ak takýto záver súdu I. inštancie obstojí, ako správne akceptuje, že pri rozhodovaní o samotnej výške náhrady nemajetkovej ujmy sa inšpiroval úpravou Českej republiky, ktorá v § 444 OZ účinného v čase dopravnej nehody stanovoval paušálnu náhradu nemajetkovej ujmy za smrť manželky vo výške 240.000,- Kč, v prepočte na menu euro 9.806,81 eur, keď táto paušálna náhrada je uzákonená aj v iných krajinách Európskej únie, v Belgicku vo výške 12.500 eur za smrť manželky a dieťaťa, vo Francúzsku 20.000 eur, avšak v ostatných dvoch krajinách sú iné majetkové a zárobkové štandardy než v Slovenskej republike. Za správny považuje aj spôsob, akým súd I. inštancie posudzoval okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Má však výhrady, námietky, nepovažuje za celkom primerané, pokiaľ ide o okolnosti a technickú stránku samotnej dopravnej nehody, keď súd I. inštancie určil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sumou 7.840 eur. Má za to, že primeranou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch mala by byť vo výške 6.500 eur. V rozdiele medzi týmito sumami podáva odvolanie a navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že mu uloží povinnosť tejto náhrady v sume 6.500 eur.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolaní účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ žalovaný v 2. rade použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP; § 205 ods. 2 písm. f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP; § 205 ods. 2 písm. h/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. a/, b/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných a) rozsahom (§ 379 CSP), ale aj podľa § 379 písm. a) CSP v trovách, lebo od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý nebol napadnutý a b) dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

12. Krajský súd v Trnava ako súd odvolací v rozhodnutí 23Co/116/2012-225 zo dňa 31. mája 2013 poukazuje, že v rozhodnutí odvolacieho súdu 23Co/291/2009-29 sa rozhodovalo na odvolanie žalobcu aj žalovaného proti rozsudku, a preto bola zrušená celá časť nemajetkovej ujmy vo výške 4.400 eur a v tejto časti bola vec vrátená na ďalšie konanie, pretože sa odvolal aj sám žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, že sa nepriznala zvyšná časť jeho uplatnenej nemajetkovej ujmy, hoci prvoinštančný súd vôbec svojím výrokom zvyšnú časť nezamietol. Odvolací súd tak prejednal celú časť výroku označeného pod II., že je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi 4.400 eur. Je potom tiež otázne a nepreskúmateľné, prečo sa rozhodovalo podľa ust. § 95 ods. 1, 2 uznesenie z 28.12.2011, keď v podstate právny zástupca žalobcu žiadal už len rozhodnúť o nemajetkovej ujme o 25.000 eur, čo je 753.150,- Sk a nie pôvodné 2.000.000,- Sk, tzn. že vo zvyšku zobral návrh späť a žiadal konanie zastaviť. Procesne potom prvoinštančný súd svojím uznesením z 28.12.2011 rozhodol nesprávne. Ak vo zvyšku okrem 25.000 eur žiadal konanie zastaviť, mal iba zastaviť konanie vo výške 41.387,84 eur. Jedná sa o kvantitatívne zmenšenie pôvodne uplatňovaného návrhu, čo zdôvodňuje postup len v zmysle ust. § 96 ods. 1 OSP. Tento veľký rozdiel pôvodne žalovanej sumy a sumy, ktorá v súčasnej dobe zostala po späťvzatí zvyšku žaloby upravená nie je však právnym zástupcom žalobcu vôbec zdôvodnená, prečo požaduje práve takúto výšku, keď sa pôvodne domáhal sumy vyššej. Navyše prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí nedostatočne zdôvodnil priznanie sumy 20.000 eur, len eurokonformným výkladom, že rozhodol nerozdielne ako pri svojom poslednom rozhodnutí pri určení výšky nemajetkovej ujmy vzhľadom na ust. § 4 ods. 1, § 4 ods. 2, § 4 ods. 4 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., že práve z tohto dôvodu možno pre posúdenie z odbornosti za vzniknutú škody aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa osobitnej zodpovednosti za škodu. Koľko priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je predmetom plnenia zo strany poisťovne, s ktorou má žalovaný uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Súd nebol už pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy limitovaný majetkovými a zárobkovými pomermi žalovaného. Prečo však práve rozhodol o takejto výške škody dostatočne nezdôvodnil i keď sa zaoberal mierou zavinenia žalovaného na 80 % voči 20 % zavinenia N. C., vodiča vozidla Škody Felícia na vzniknutej ujme. Potom vyrátal výšku nemajetkovej ujmy tak, že by žalobcovi patrila nemajetková ujma vo výške 25.000 eur, avšak s prihliadnutím na zavinenie žalovaného ustálil výšku nemajetkovej ujmy na 20.000 eur, čo je 80 % zo sumy 25.000 eur. Zase v tejto časti je rozhodnutie nepreskúmateľné, pretože nie je vôbec zistiteľné prečo by mala patriť žalobcovi náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 eur. Navyše v pôvodnom rozhodnutí ten istý súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 31.03.2009 zdôvodnil, že vzhľadom na závažnosť ujmy, konkrétne okolnosti nehody a už poskytnuté zadosťučinenie, má súd za to, že žalobcovi za zásah do jeho osobnostných práv patrí náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 4.400 eur, za smrť manželky odškodňuje sumou 4.000 eur a za smrť svokra 400 eur. Vo zvyšnej časti návrh ako bezdôvodný zamietol. Vôbec z posledného rozhodnutia prvoinštančného súdu nie je zrejmé, prečo svoj názor zmenil, je to nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Uznesením zo dňa 25.11.2009, č.k. 23Co/291/2009-93 Krajský súd v Trnave rozhodnutie súde I. inštancie zrušil v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy 4.400 eur a vrátil súdu na ďalšie konanie. Konštatoval, že prvoinštančný súd sa nezaoberal predpokladmi, či konaním žalovaného 1/ bolo jednoznačne zasiahnuté do práva na súkromie svokra žalobcu, či ním bola protiprávne narušená a aká narušená rodinná väzba medzi žalobcom a nebohým svokrom žalobcu, či citová väzba medzi pozostalým svokrom žalobcu a žalobcom bola taká úzka, že ju môže pociťovať ako ujmu blízkej osoby. Nebolo zdôvodnené, prečo práve prvoinštančný súd priznáva nemajetkovú ujmu 4.000 eur za zásah do súkromného a rodinného života žalobcu smrťou manželky a smrťou svokra 400 eur, a prečo bol vo zvyšku návrh zamietnutý. Súdu I. inštancie uložil povinnosť zaoberať sa aplikáciou všetkých hmotnoprávnych ustanovení v súvislosti s uplatnením nemajetkovej ujmy, skúmať, či smrťou svokra žalobcu vznikla a bola narušená protiprávne úzka rodinná väzba žalobcu, skonkretizovať prostredníctvom výsluchu žalobcu, príp. jeho právneho zástupcu, prečo práve v takom rozsahu a vo výške, ktorú si uplatňuje, požaduje nemajetkovú ujmu za zásah do osobných práv u manželky žalobcu a u svokra žalobcu.

13. Rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 20. marca 2006, č. k. 6T/195/2005-342 bol žalovaný 1/ uznaný vinným pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 06.03.2004 o 17.20 hod., po ceste druhej triedy č. 513, v smere Nitra - Hlohovec viedol osobné motorové vozidlo značky Seat Toledo, evidenčné číslo: HC 133 AM, kde v kilometri 24.100 v katastri obce Alekšince, okres Nitra, porušil ustanovenie § 14 ods. 2 Zákona 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách tým, že začal predchádzať pred ním jazdiace neznáme osobné motorové vozidlo v čase, keď bol predchádzaný osobným motorovým vozidlom značky Škoda Felícia EČ: HC 933 AB, ktoré viedol N. C., v dôsledku čoho došlo k bočnej zrážke oboch vozidiel, následne osobné motorové vozidlo značky Škoda Felícia vyšlo mimo vozovku vľavo, kde narazilo do stromu a prevrátilo sa na strechu, následkom čoho N. C. utrpel závažné zranenia, na následky ktorých na mieste dopravnej nehody zomrel, I. I. utrpela závažné zranenia, na následky ktorých dňa XX.XX.XXXX zomrela, ďalší spolujazdci vo vozidle, a to K. C. utrpela trieštivú zlomeninu tela desiateho hrudného stavca a hornej krycej platničky dvanásteho hrudného stavca, zlomeninu hrudnej kosti, pohmoždenie s krvnou podliatinou v oblasti ľavého horného viečka, odreninu na ľavom predkolení s dobou liečenia a práceneschopnosti od 6 až 8 mesiacov, U. I. utrpel ťažký úraz hlavy a mozgu s krvácaním pod mozgový obal v oblasti čelovo-spánkovotemennej vpravo s opuchom mozgu a mozgového kmeňa s krvácaním do dutiny klinovej kosti vpravo, do dutiny čuchovej kosti obojstranne a dutiny čelovej kosti vpravo s pohmoždením čelového laloka vpravo a s krvácaním po mozgovú pavučnicu vpravo s pohmoždením v oblasti záhlavového laloka, pohmoždenie a natrhnutie pľúc, zlomeninu oboch stredných častí dlhých stehnových kostí, zlomeninu pravej vretennej kosti s posunom s dobou liečenia a práceneschopnosti 6 až 9 mesiacov, mal. Q. I. utrpel otras mozgu, otvorenú zlomeninu pravej stehennej kosti, zlomeninu ľavej stehennej kosti, zlomeninu strednej tretiny ramennej kosti vpravo, zlomeninu pravej kľúčnej kosti s minimálnym posunom s dobou liečenia a práceneschopnosťou 3 až 4 mesiace.

14. V rozsudku zo 17. februára 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou“. Najvyšší súd Slovenskej republiky v ňom ďalej konštatoval, že „zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti“.

15. Odvolací súd má za to, že nečakaným šokujúcim úmrtím príbuzného žalobcu (manželky) došlo k závažnému zásahu do jeho osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnym, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 04. mája 2005). Z tohto pohľadu ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujú podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť (obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015). 16. Pri stanovení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd poukazuje na voľnú úvahu súdu, pretože zákon nestanovuje ani len rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Pri jej rozhodovaní preto musí súd prihliadnuť na: -závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, - na požiadavku nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Preto určujúcimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je: 1. atribút primeranosti. Tento atribút je rozhodujúce kritérium priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. 2. proporcionalita, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Pre rozhodovanie je preto dôležité zváženie individuálnych okolností prípadu. Judikatúra súdov v tejto oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Keďže v Náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14, ktorý konštatoval, že „pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch“ odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09, kde bol konštatovaný zásah do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete" podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 06. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 09. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora európskej únie i európskeho súdu pre ľudské práva). V súvislosti s právnou úpravou v Českej republike je tiež potrebné poukázať na systematickú činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý monitoruje činnosť českých súdov na trestnom úseku pri rozhodovaní v adhéznych konaniach o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej trestnou činnosťou, z ktorej plynie základné rozpätie pri stanovení výšky náhrady tzv. „odškodnenia za smrť", konkrétne na rozsudok NS ČR sp. zn. 4Tdo/1402/2015 zo dňa 12.04.2016, poukazujúc na jeho dôvody: „dovolaciemu súdu sa javí ako ospravedlniteľné, aby sa stanovenie výšky náhrady odvíjalo v základnom rozpätí medzi 240.000,- Kč až 500.000,- Kč, a to pre skupinu citovo najbližšie spriaznených osôb, ako sú rodičia, deti a manželia. Je nutné zdôrazniť, že takto stanovený rozsah kompenzácie zodpovedá typovým (neutrálnym prípadom), teda takým, kde nie sú pre konkrétnu situáciu sprísňujúci či naopak zmierňujúce kritériá“, ďalej odvolací súd poukazuje na to, že v odôvodnení tohto rozsudku je aj konštatovanie, že „tiež iné európske právne úpravy sa v obdobných prípadoch prevažne pohybujú pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy za usmrtenie blízkej osoby v rozpätí od 200.000,- Kč do 500.000,- Kč (20.000 eur Belgicko, Rakúsko, Slovinsko, Švajčiarsko). Niektoré štáty (Fínsko, Švédsko, Maďarsko) dokonca kompenzujú nemajetkovú ujmu v ešte nižšom rozpätí od 100.000,- Kč do 200.000,- Kč, prípadne u nich zákonná úprava takejto nemajetkovej ujmy úprave absentuje, resp. náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí vôbec neumožňuje (Nemecko, Holandsko)“. Pri konštrukcii výslednej čiastky priznanej nemajetkovej ujmy sa možno pridržiavať kritérií, ktoré obsahuje rozhodnutie Ústavného súdu ČR I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 v bodoch 53 a 54“. Odvolací súd tak poukazuje na znenie bodu 53 citovaného rozhodnutia ÚS ČR a to poukazom na okolnosti, ktoré je treba skúmať na strane poškodeného : „ a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie“, a v bode 54 na okolnosti, ktoré treba skúmať na strane zodpovednej osoby (pôvodca zásahu): „ a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), b) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c) jeho majetkové pomery, d) miera zavinenia, ev. miera spoluzavinenia usmrtenej osoby“.

17. Prax súdov v obdobných veciach je nasledovná: - vo veci 4Cdo/139/2011 NS SR priznali súdy rodičom dieťaťa zomrelého pri dopravnej nehode sumu 15.000 eur, pričom ako bolo uvedené, rodinné a súkromné vzťahy rodiča k dieťaťu sú omnoho silnejšie než smerom naopak; - vo veci 3Cdo/228/2012 bolo priznaných pri strate manželky a syna, teda dvoch najbližších osôb 23.000 eur; - vo veci 1Cdo/77/2009 bolo priznaných 6.600 eur za úmrtie syna a brata; - vo veci 2Cdo/194/2011 8.300 eur za smrť manžela. Z rozhodnutí vyplývajú závery, že každé priznanie určitej sumy však musí byť riadne a spoľahlivo odôvodnené skutkovými okolnosťami prípadu. Na druhej strane však povaha náhrady nemajetkovej ujmy vylučuje možnosť akokoľvek spoľahlivej kvantifikácie. V týchto prípadoch sa totiž peniazmi odškodňuje niečo, čo samo osebe žiadnu majetkovú hodnotu nemá (osobnosť človeka), a preto je akákoľvek presnejšia kvantifikácia uplatňovaných súm nemožná. Práve preto však súd musí pristupovať k priznávaniu týchto súm obozretne a triezvo a nepriznávať excesívne sumy, ktoré síce lahodia žalobcom, ale sú zjavne nereálne vo vzťahu k priemerným majetkovým a príjmovým pomerom v Slovenskej republike (ak ide o nároky podľa slovenského práva). Priznanie súm, ktoré niekoľkodesať- a stonásobne prevyšujú napríklad priemerný mesačný zárobok a sú preto (najmä z hľadiska priemerného pôvodcu zásahu) reálne nesplatiteľné, nemožno v žiadnom prípade považovať za primerané finančné zadosťučinenie za akýkoľvek zásah do práv na ochranu osobnosti. Osobitne je potrebné vyvarovať sa toho, aby boli priznávané náhrady nemajetkovej ujmy v takmer „trestnej“ výške, teda vo výške, ktorá pôsobí viac ako trest pre pôvodcu zásahu než náhrada pre dotknuté osoby. Takéto trestné sumy (známe napr. v Spojených štátoch amerických pod označením punitive damages) sú totiž kontinentálnemu právu, ku ktorému sa radí aj Slovenská republika, neznáme (porov. napr. rozsudok Spolkového súdneho dvora sp. zn. IX ZR 149/91, ktorým bol pre rozpor s verejným poriadkom odopretý výkon rozsudku odsudzujúceho na platenie punitive damages). Ak by sa však rozlišovalo v sumách priznávaných voči fyzickým osobám a právnickým osobám podľa ich schopnosti platiť, znamenalo by to, že náhrada nemajetkovej ujmy by mala jednoznačne trestný charakter, keďže jej výška by sa určovala s prihliadnutím na osobu pôvodcu (páchateľa), čo je typický rys trestného práva. Z toho vyplýva, že náhradu nemajetkovej ujmy možno voči fyzickým a právnickým osobám priznávať len podľa tých istých kritérií, a pri určovaní ich celkovej výšky prihliadať aj na ich všeobecnú primeranosť v podmienkach Slovenskej republiky.

18. Súd I. inštancie preto správne pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z dvoch kritérií: závažnosť vzniknutej ujmy ako aj okolnosťami, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo. Smrťou manželky žalobcu bola narušená celistvosť jeho rodiny, spôsobená mu bola nenapraviteľná citová ujma stratou manželského a rodinného života, lebo s manželkou žil v usporiadanom manželstve. V jeho živote mu bola oporou, keď bol nezamestnaný bola manželka jediným živiteľom rodiny, plánoval s ňou stráviť zvyšok života, deliť sa s ňou o všetky radosti ako i životné sklamania a ťažkosti. Žalobca v dôsledku nehody utrpel tak závažné zranenia, pre ktoré nie je schopný zaradiť sa opätovne plnohodnotne do spoločnosti, nie je schopný poskytovať starostlivosť svojmu jedinému synovi. Stratu manželky pociťuje aj v iných, keďže bola zdravotná sestra a okrem citovej či ekonomickej opory v súčasnosti by bola pre neho veľkou oporou pri starostlivosti o jeho fyzické a duševné zdravie. Z výpovede svedkyne K. C., svokry žalobcu aj zo znaleckého posudku Mgr. Karola Zabáka súd I. inštancie zistil, že manželský vzťah žalobcu a jeho zosnulej manželky bol harmonický. Ako manželia trávili spolu voľný čas, spolu chodili na dovolenky, mali spoločné plány do budúcnosti - snažili sa vylepšiť si podmienky pre bývanie prerobením podkrovných priestorov alebo neskôr vlastným bývaním.

19. Pri určení konkrétnej výšky náhrady vychádzal súd aj z doterajšej rozhodovacej činnosti súdov nielen v Slovenskej republike, ale i v zahraničí. Ohľadom kritérií na strane zodpovednej osoby (žalovaného 1/), konkrétne jeho majetkových pomerov, odvolací súd uvádza, že toto konkrétne kritérium nie je jediné ako jedno z viacerých, ktoré sa v danej konkrétnej veci v súvislosti so zodpovednou osobou berú do úvahy, pričom schopnosť zodpovednej osoby zaplatiť, t.j. jej solventnosť neodôvodňuje automaticky prekročenie hranice primeranosti v kontexte s ďalšími kritériami nielen na strane zodpovednej osoby ale aj poškodenej osoby Náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej v súvislosti s úmrtím blízkej osoby v danom prípade nie je predmetom poistného plnenia a preto pri rozhodovaní o jej výške prihliadal aj na zárobkové, majetkové a osobné pomery žalovaného 1/. Pri tomto rešpektoval účel poskytnutia finančného zadosťučinenia, a to zmiernenie vzniknutej krivdy a nie je vytvorenie ďalšej na strane žalovaného 1/. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch by v žiadnom prípade nemalo viesť k ekonomickej likvidácii žalovaného 1/ (NS Českej republiky zo dňa 31.01.2007, sp. zn. 30Cdo/3536/2006). Súd zvážil preto, že žalovaný je ženatý, má dieťa, mzdu má v priemernej výške cca 1.500 eur netto mesačne. Súd tiež správne prihliadol na postoj žalovaného 1/ počas konania, keď prejavil vôľu dobrovoľne vyplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy súvisiacej so smrťou manželky vo výške 6.000 eur. 20. V danom prípade ide u žalovaného 1/ o protiprávne konanie z nedbanlivosti. Nešlo teda o úmyselný trestný čin, či hrubé porušenie dopravných predpisov. Súd takisto prihliadal na spôsob vzniku následku dopravnou nehodou: náraz vozidla zn. Seat Toledo do vozidla zn. Škoda Felícia, ku ktorému došlo v dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ podľa vyjadrenia znalca nespôsobil vytlačenie vozidla zn. Škoda Felícia mimo vozovku. Intenzita bočného nárazu vozidla žalovaného 1/ s vozidlom zn. Škoda Felícia totiž nebola taká, aby spôsobila vyjdenie vozidla, resp. jeho vybočenie mimo vozovku. Vybočenie vozidla po technickej stránke bolo spôsobené konaním vodiča vozidla zn. Škoda Felícia (svokra žalobcu). Podľa výpovede znalca v trestnom konaní ani jeden vodič nereagoval na stret vozidiel prudkým brzdením, nakoľko na mieste nehody sa nezistili žiadne brzdné stopy. Práve nesprávna reakcia vodiča vozidla zn. Škoda Felícia (po technickej stránke) spôsobila náraz vozidla do stromu. Vodičovi vozidla zn. Škoda Felícia nič nebránilo v tom, aby pokračoval v jazde v ľavej časti vozovky bez toho, aby vyšiel vľavo mimo vozovku. Je tu však protiprávne konanie žalovaného 1/, ktoré podmienilo konanie svokra žalobcu, stočiť riadenie vľavo, čo malo za následok narazenie vozidla do stromu. Ale ak by však nedošlo k stretu vozidla žalovaného 1/ s vozidlom zn. Škoda Felícia, nemal by vodič vozidla zn. Škoda Felícia dôvod vyhnúť sa vozidlu žalovaného 1/ stočením riadenia vľavo. Pri zhodnotení celej dopravnej situácie možno konštatovať, že po technickej stránke vodič vozidla zn. Škoda Felícia nereagoval správne, avšak na vzniknutú situáciu nereagoval neprimerane či agresívne ohrozujúc iných účastníkov cestnej premávky v iných vozidlách, naopak na nepredvídanú situáciu reagoval vyhýbaním sa vozidlu zn. Seat Toledo vľavo, čo však malo za následok zídenie vozidla na svah priekopy a náraz do stromu. Konanie vodiča N. C. bolo reakciou na vzniknutú situáciu. Vzhľadom na závery znaleckého posudku v trestnom konaní mal na dopravnej nehode určitú mieru spoluzodpovednosti svokor žalobcu. Súd sa preto správne zaoberal mierou zavinenia žalovaného na 80 % voči 20 % zavinenia N. C., vodiča vozidla Škody Felícia na vzniknutej ujme. Potom vyrátal výšku nemajetkovej ujmy tak, že sa výrazne odklonil od výšky náhrady imateriálnej ujmy stanovenej vo svojom ostatnom rozhodnutí (rozsudok súdu zo dňa 17.01.2012, č.k. 7C/277/2008-150), práve z dôvodov, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je predmetom poistného plnenia, a teda bude hradená z výlučných prostriedkov žalovaného 1/. Súd sa inšpiroval úpravou Českej republiky, ktorá v § 444 Občianskeho zákonníka účinného v čase dopravnej nehody stanovila paušálnu náhradu nemajetkovej ujmy za smrť manželky vo výške 240.000 Kč, čo v čase nehody predstavovalo približne 295.440 Sk, t.j. 9.806,81 eur po prepočítaní konverzným kurzom. Paušálne náhrady v iných krajinách EÚ, napr. v Belgicku vo výške 12.500 eur za smrť manželky a dieťaťa, vo Francúzsku 20.000 eur za smrť manželky a dieťaťa , ale súd správne poukázal, že v daných krajinách sú však aj iné majetkové a zárobkové štandardy. Porovnateľný životný štandard v rámci EÚ má Slovenská republika práve s Českou republikou. Takto ustálil, že žalobcovi by patrila náhrada nemajetkovej ujmy v súvislosti so smrťou manželky vo výške 9.800 eur, avšak s prihliadnutím na zavinenie žalovaného 1/ len na výške 80 % súd vyrátal výšku nemajetkovej ujmy na sumu 7.840 eur (80% zo sumy 9.800 eur) a vo zvyšnej časti nad sumu 7.840 eur súd návrh ako nedôvodný zamietol.

21. Odvolací súd preto, že boli splnené podmienky v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP., rozsudok ako vecne správny v merite potvrdil.

22. O trovách konania rozhodne súd samostatným uznesením (§ 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a contrario). O práve na náhradu trov odvolacieho preto odvolací súd nerozhodoval, súd I. inštancie pri rozhodovaní o trovách konania rozhodne aj o trovách tohto konania, rešpektujúc výsledok odvolacieho konania a úspech žalobcu, no s posúdením možnosti aplikácie liberalizačného ustanovenia § 257 CSP.

23. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).