KSTT/11CoE/193/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11CoE/193/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311203012 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2311203012.1



Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Fedor Benka a sudkýň: JUDr. Silvia Hýbelová a Mgr. Katarína Arnouldová, v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, IČO: 30 870 484, so sídlom Bratislava, ul. 29. augusta č. 8, proti povinnému: C. Y., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom J. X, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Jozef Martišík, Exekútorský úrad Púchov, Samoty 1061, pod č. EX 258/2011, pre vymoženie 114,50 Eur s prísl. a trov exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 05. októbra 2015, č. k. 17Er/155/2011-17, t a k t o

rozhodol:

Odvolací súd odvolanie oprávneného v časti náhrady trov exekúcie o d m i e t a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie v prvom výroku exekúciu zastavil. Druhým výrokom, zaviazal oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 84,97 Eur, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 37 ods. 3, § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku, ďalej tiež „EP“),, vo výroku o náhrade trov exekúcie odôvodnil použitím ustanovení § 196, § 200 ods. 1, 2 a § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 154 ods.1, § 167 ods.2 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ako i § 6, § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že exekúcia môže byť vykonávaná len v prospech alebo v neprospech subjektu spôsobilého byť účastníkom konania. Súd z pripojeného uznesenia tunajšieho súdu sp. zn. 25D/32/2014, Dnot 152/2014 zistil, že povinný zomrel dňa X.X.XXXX, teda stratil právnu subjektivitu ako aj spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania. Taktiež súd mal preukázané, že predmetné dedičské konanie bolo zastavené pre nemajetnosť povinného. V danom prípade bolo zistené, že povinný zomrel po začatí konania ako nemajetný, a teda nemôže existovať žiadna osoba, ktorá by prezvala práva a povinnosti poručiteľa na seba, teda taká osoba, ktorá by vstúpila do konania na miesto doterajšieho povinného, vzhľadom na to, že súd dedičské konanie zastavil z dôvodu nemajetnosti poručiteľa. Súd preto exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku zastavil. Súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 10/2012 zo dňa 25.07.2012, v ktorom Najvyšší súdu SR uvádza, že povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov smrťou povinného nezanikajú, ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. V tomto prípade však poručiteľ žiaden majetok nezanechal, dedičské konanie bolo právoplatne zastavené pre jeho nemajetnosť a prípadní dedičia nevstúpili do žiadnych povinností poručiteľa, pretože tento bol nemajetný. Súd prvej inštancie súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 84,97 Eur, nakoľko vyúčtovaniu exekútora nebolo možné vyhovieť v plnom rozsahu, pričom v odôvodnení rozhodnutia rozsah priznaných trov podrobne špecifikoval a zdôvodnil i prečo niektoré uplatnené trovy exekútorovi nepriznal.

4. Proti tomuto uzneseniu v časti II. výroku o náhrade trov exekúcie, podal včas odvolanie oprávnený, v ktorom žiadal, aby odvolací súd zmenil znenie výrokovej časti uznesenia tak, že náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznáva. Oprávnený mal za to, že Okresný súd Galanta ho neopodstatnene zaviazal k úhrade trov v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, nakoľko úmrtie povinného pri podaní návrhu na exekúciu nemohol predvídať a z procesného hľadiska oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie. Úmrtie povinného sa nemôže považovať za zavinenie oprávneného pri zastavení exekúcie a teda ani za dôvod, pre ktorý by mala byť uložená povinnosť nahradiť trovy exekúcie. Nemožnosť vymoženia pohľadávky je spôsobená smrťou povinného, nie nemajetnosťou povinného. Výsledok dedičského konania - zastavenie pre nemajetnosť zomrelého, nezakladá automaticky povinnosť platiť trovy oprávneným podľa ods. 2 § 203 Exekučného poriadku. K zastaveniu exekučného konania nedošlo z dôvodu, že majetok povinného nestačí na úhradu trov exekúcie. Ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie a aj počas trvanie exekúcie až do dňa úmrtia bol povinný majetný - LV č. XXX, katastrálne územie J., obec J., okres J.. V súvislosti s vyššie uvedeným oprávnený poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva - Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok zo dňa 23.11.1983, séria A, č. 70.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 355 CSP a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému v čase jeho podania nebolo možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p. ( a nie je prípustné ani podľa § 355 ods. 2 CSP ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je prípustné, preto odvolací súd odvolanie oprávneného odmietol.

6. Z obsahu spisu je zrejmé, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi dňa 07.02.2011, ktorý ho následne doručil súdu spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 14.02.2011. Následne exekučný súd poveril súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. V priebehu konania exekútor podaním doručeným dňa 04.03.2015 podal súdu podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný zomrel bez zanechania majetku. Trovy exekúcie vyčíslil v zmysle vyhl. č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.

7. Je nesporné, že ak sa v priebehu exekúcie zistí, že povinný nemá majetok, ktorý by postačoval na úhradu trov exekúcie, je takéto zistenie dôvodom na zastavenia exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Iný dôvod zastavenie exekúcie tu nie je ani v prípade, že absencia majetku postačujúceho aspoň na úhradu trov exekúcie sa zistí až po smrti povinného. Z hľadiska ďalšieho postupu v exekúcii stále ide o nedostatok tých istých materiálnych hodnôt bez ohľadu na to, či povinný žije, alebo zomrel. Zastavenie exekúcie, z dôvodu, že súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, pre existenciu iného dôvodu, pre ktorý ju nemožno vykonať nie je preto správnym riešením. V prípade smrti povinného nemožno vykonať exekúciu preto, že povinný zomrel (smrť povinného bez ďalšieho nespôsobuje neprípustnosť exekúcie a nie je dôvodom na zastavenie exekúcie), ale preto, že povinný nezanechal majetok, ktorý by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie. V prípade, že by povinný nezomrel ako nemajetný, exekúcia by pokračovala s dedičmi, ktorý by vstúpili do práv a povinností pôvodného povinného, čo sa ale v danom prípade nestalo a preto možno konštatovať, že súd de facto exekúciu zastavil pre nemajetnosť povinného.

8. Vychádzajúc, zo zistenia, že povinný zomrel a k zastaveniu dedičského konania po ňom došlo z dôvodu, že povinný ako poručiteľ nezanechal žiadny majetok (§ 187 ods. 1 CMP), exekúciu preto súd správne zastavil preto, že majetok povinnej nestačí ani na úhradu trov exekúcie, v ktorom prípade znáša trovy exekúcie oprávnený aplikáciou ods. 2 § 203 Exekučného poriadku V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu SR 6MCdo 9/2011 a 7MCdo 5/2011.

9. V súvislosti s výrokom napadnutého uznesenia o náhrade trov exekúcie odvolací súd dôvodí nasledovne: 10. Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase vydania napadnutého rozhodnutia, odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, 31) ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. 32).

11. Zo znenia Exekučného poriadku v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie potom vyplýva, že odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie nie je prípustné, keďže novela E. p. vykonaná zákonom č. 299/2013 Z. z. s účinnosťou od 1. novembra 2013 prípustnosť odvolania proti výroku o náhrade trov exekúcie vylúčila. Predmetné rozhodnutie zo dňa 05.10.2015, napadnuté v časti náhrady trov exekúcie, preto nebolo možné napadnúť odvolaním oprávnenej.

12. Podľa § 9a Exekučného poriadku ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

13. Podľa § 470 CSP ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, čiže pred 1.7.2016.

14. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.

15. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

16. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení zákona odvolací súd dospel k záveru, že proti napadnutej časti uznesenia súdu prvej inštancie odvolanie nie je prípustné, čo vylučuje možnosť, aby sa odvolací súd mohol odvolaním vecne zaoberať a preto odvolací súd za použitia ust. § 386 písm. c) CSP odvolanie oprávneného v napadnutej časti voči výroku o náhrade trov exekúcie odmietol.

17. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné dovolanie.