KSTT/10Co/38/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/38/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114228606 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114228606.1



Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., Karadžičova 8, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpený advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Karadžičova 8, Bratislava, proti žalovanému: T. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. E. X, C., o zaplatenie 1.769,73 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 22.10.2015 č.k. 16C/194/2015-31, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ruší a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ (zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), § 2, § 3 ods. 1, 2, 5, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 565, § 3, § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vecne zdôvodnil, že z vykonaného dokazovania, a to z predloženej úverovej zmluvy, mal súd preukázané, že neobsahovala údaj o výške zmluvného úroku, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, resp. o ich krytí platbou splátky. Úverové podmienky žalovaný nepodpísal. Súd mal za to, že všeobecné zmluvné podmienky majú obsahovať len skutočnosti technického, spresňujúceho, resp. vysvetľujúceho charakteru, nemôžu však obsahovať podstatné náležitosti zmluvy, ktorou je aj riadne dojednanie výšky úroku za poskytnutý úver alebo výšky jednotlivých poplatkov. Nakoľko neboli účastníkmi platne dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy je potrebné hľadieť na poskytnutý úver ako bezúročný. S poukazom na uvedené súd považoval úverovú zmluvu pre absenciu základných náležitostí za absolútne neplatnú. V danom prípade žalobcovi bola poskytnutá pôžička 1.600,- Eur, z ktorej uhradil 2.153,16 Eur, podľa rozpisu splátok, žalobca v návrhu udáva sumu 562,08 Eur. Aj prípadný zostatok úveru by bolo možné posúdiť len ako bezdôvodné obohatenie. V danom prípade návrh bol podaný 13.11.2014, žalobca zosplatnil úver dňom 03.12.2011 /keď žalovanému listom doručeným mu 30.11.2011 poskytol lehotu 3 dní na zaplatenie dlhu/, teda návrh bol podaný po uplynutí 2-ročnej premlčacej lehoty, počítanej od 04.12.2011 /uplynula 04.12.2013/, teda návrh bol podaný po uplynutí premlčacej lehoty. Treba uviesť, že aj v prípade poskytnutia 15-dňovej lehoty na plnenie, ktorá sa vyžaduje, by premlčacia lehota začala plynúť 15.12.2011 a uplynula by 15.12.2013. Z uvedených dôvodov súd návrh vo zvyšnej zamietol v celom rozsahu. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. úspešný žalovaný mal právo na náhradu trov konania, trovy konania si neuplatnil, preto súd rozhodol, že sa mu náhrada trov konania nepriznáva. 2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu s návrhom na jeho zmenu tak, že súd žalobnému návrhu vyhovie, s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie návrhu v časti o zaplatenie sumy 178,65 Eur s prísl., uplatniac odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Odvolateľ poukázal na to, že súd nesprávne posúdil poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko táto sankcia sa uplatní len v prípade kumulatívneho splnenia nedostatku písomnej formy úveru podľa § 9 ods. 1 a súčasnej absencie niektorej z náležitostí podľa § 9 ods. 2. Žalobcom predložená úverová zmluva spĺňa zákonom požadovanú písomnú formu, preto nie je splnená podmienka pre vyhlásenie bezúročnosti úveru. Súd tiež nesprávne odkazuje na zákonné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., ktoré na úverovú zmluvu zo dňa 09.08.2010 nie je možné použiť. Súd nesprávne označil úverovú zmluvu za absolútne neplatný právny úkon. Zmluva bola uzatvorená v písomnej forme, žalovaný na jej základe čerpal úver vo výške 1.600,- Eur, čiastočne ho aj splatil. O výške, termíne splátok, spôsobu navýšenia úveru o úroky a celkových nákladoch bol riadne písomne vyrozumený, tieto sú riadne uvedené v základných náležitostiach zmluvy. ZoSÚ úverovú zmluvu v prípade absencie obsahových náležitostí podľa § 9 ods. 2 nesankcionuje absolútnou neplatnosťou ale bezúročnosťou v zmysle § 11 ods. 1. V dôsledku nesprávneho posúdenia absolútnej neplatnosti úveru je nesprávne aj nastolenie režimu bezdôvodného obohatenia a aplikovanie 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Súd tiež nesprávne ustálil sumu uhradenú na úver zo strany žalovaného vo výške 2.153,16 Eur, keď vychádzal zo sumy uvedenej v predloženom prehľade platieb v stĺpci „splátka“, čo však predstavuje predpísanú výšku úverových splátok, nie sumu splátok uhradených. Suma úhrad na úver vo výške 562,08 Eur sa nachádza v stĺpci s označením „úhrada“. Premlčacia doba začala plynúť dňa 04.12.2011, žaloba bola podaná dňa 13.11.2014, t.j. pred uplynutím 3- ročnej premlčacej doby. Rozhodnutie je zároveň s prihliadnutím na vôľu žalovaného svoj dlh uhradiť formou splátok v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania. Súd prvej inštancie tiež nerozhodol o čiastočnom späťvzatí návrhu zo dňa 21.10.2015.

3. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril tak, že nesúhlasí s podaným odvolaním.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne nesprávne s použitím § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie.

6. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle konštantnej súdnej judikatúry rozumie taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (viď napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 102/04, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/102/2001 a 5Cdo/93/2000). Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Ak potom súd prvej inštancie skúmal platnosť zmenky, len z pohľadu jej splatnosti, pričom závery súdu v tejto otázke s poukazom na vyššie uvedené neboli správne, a neskúmal zmenku zo všetkých v zmysle zákona zmenkového a šekového do úvahy prichádzajúcich hľadísk, dopustil sa takého procesného pochybenia, ktoré malo za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

7. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

8. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napr. sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).

10. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudská práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, seria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, príp. iný účastník konania, stručne jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore aj úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práva na tento argument (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).

11. Súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou účastníka konania, nemôže ju odmietnuť len pre nesprávnosť, ale musí uviesť, v čom táto nesprávnosť konkrétne spočíva. Rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné (s ktorými sa súd musí vyrovnať). Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko (rozhodnutie z 18. mája 2010) uviedol, že opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľne (arbitrárne) zaoberanie sa takýmito argumentmi, je nezlúčiteľné s ideou spravodlivého procesu. 12. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Súd zásadne nevykonáva najmä dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné (ak skutkové okolnosti boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov). Hodnotením dôkazov (§ 132 O.s.p.) sa nazýva potom činnosť súdu, pri ktorej hodnotí už vykonané procesné dôkazy, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nemožno však hodnotiť nevykonané procesné dôkazy (pri odôvodňovaní súdneho rozhodnutia súd len uvedie prečo nevykonal navrhnuté dôkazy, čomu predchádza posúdenie, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná).

13. Sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov ich preukazujúcich je zásadne vecou strán. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží na stranách, pričom súd vykoná navrhované dôkazy, ak ich uzná za právne relevantné. Výnimočne však súd môže vykonať aj iné než navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie). Napriek tomu, že ustanovenie v súvislosti s vykonaním iných dôkazov ako navrhnutých účastníkmi používa slová „súd môže“, ďalší text uvedeného ustanovenia vyjadruje nevyhnutnosť vykonania dôkazu pre rozhodnutie vo veci samej, čím je vyjadrený predpoklad pre vydanie rozhodnutia súdom. Nevykonanie takéhoto nevyhnutného dôkazu bude mať vždy za následok, že zistený skutkový stav neobstojí, ako i dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 101 ods. 1 O.s.p.), ktorú môže účastník plniť od začiatku konania. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, pričom cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena, ktorým sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania (ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov). Zmysel uplatňovania dôkazného bremena tak spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu účastníka konania.

14. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 09.08.2010 uzavreli Zmluvu o poskytnutí pôžičky, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 1.600,- Eur, pričom žalovaný sa zaviazal tento úver vrátiť formou 48 mesačných splátkach po 55,26 Eur. Uvedená zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy, uzavretej v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ako aj všeobecných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

15. Ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch stanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť predmetnej zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo ak bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa. Sankcia neplatnosti by totiž neprimerane tvrdo dopadala na spotrebiteľa, ktorý by tým stratil výhodu splátok, a mohol by sa tak dostať do ťažko riešiteľnej situácie, pretože spravidla finančné prostriedky z úveru už použil a nemá možnosť ich bezprostredne splatiť v celej výške.

16. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy namiesto sankcie neplatnosti sankcionoval veriteľa tým, že ak zmluva neobsahuje presne vymedzené náležitosti konkretizované v ust. § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch).

17. Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch). Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo. Analyzujúc túto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom je potrebné dospieť k záveru, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto, z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký výklad cit. ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).

18. Na práve uvedené treba usudzovať predovšetkým preto, že vyššie spomínanému záujmu na čo najväčšej prehľadnosti dojednaní pre spotrebiteľa doslova odporujú formulácie, vyžadujúce od spotrebiteľa uvažovať s matematickými operáciami a navyše za použitia viacerých pojmov, nezriedka „roztrúsených“ v rôznych častiach listín spotrebiteľovi predkladaných (ale aj nepredkladaných) na podpis, v ktorých sa tak logicky možno „stratiť“.

19. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávneho výkladu § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy: „Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1 ....“ s tým, že všetky vymenované nedostatky musia byť splnené kumulatívne s poukazom na použitie spojky „a“, ktorá predstavuje konjunkciu. Odvolací súd sa však s týmto názorom odvolateľa nezhodol.

20. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právnokreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia, a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť pri doslovnom znení normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť len jazykovým vyjadrením spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.

21. Je nesporné, že citované ustanovenie § 11 v spojení s § 9 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má za účel - cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje, na základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť dodávateľov - veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali a zároveň dodržiavali písomnú formu zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného teleologického výkladu by bolo nelogické, ak by zákonodarca hodlal postihnúť následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru iba tie úvery resp. zmluvy, ktoré by nemali písomnú formu a zároveň neobsahovali kumulatívne všetky náležitosti podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. V takom prípade by totiž veriteľovi ako dodávateľovi stačilo iba dodržať písomnú formu a v zmluve neuviesť ani jedinú z vymenovaných náležitostí a následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru by sa tým vyhol, a to napriek tomu, že písomná zmluva by zákonom predpísané náležitosti neobsahovala. Účel zákonodarcu dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd je toho názoru, že s poukazom na znenie § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať tak, že absencia či písomnej formy alebo už len jednej z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 a citovaného ustanovenia spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

22. Súd prvej inštancie preto správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, a dospel k správnemu záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť. Jedná sa o obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona, t.j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Aj odvolací súd po preskúmaní predmetnej zmluvy zistil, že neobsahuje rozčlenenie splátok úveru na istinu, úroky a iné poplatky. Nerozčlenenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky, a to priamo v zmluve, nemôže byť považované za splnenie povinnosti, ktorá vyplývala z vyššie cit. ust. zákona o spotrebiteľských úveroch.

23. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi dňa 09.08.2010 neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a preto sa poskytnutý úver v zmysle § 11 písm. a) tohto zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov.

24. Nesprávny je však právny záver súdu prvej inštancie, ktorý skonštatoval absolútnu neplatnosť predmetnej zmluvy a následne uplatnený nárok posúdil ako bezdôvodné obohatenie, pre ktorý platí v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka 2-ročná subjektívna premlčacia doba. V danom prípade ide o nárok z platne uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorý sa vzťahuje všeobecná 3- ročná premlčacia doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka.

25. Keďže potom s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, v zmysle citovaného ust. § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, je nevyhnutné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, je dôvodné dlžníka zaviazať len na vrátenie istiny úveru.

26. Za týmto účelom je potrebné ustáliť, v akej výške bol dlžníkovi úver poskytnutý a v akej výške ho dlžník splatil. Z obsahu spisu a z obsahu rozhodnutia je zrejmé, že súd nesprávne ustálil sumu uhradenú na úver zo strany žalovaného vo výške 2.153,16 Eur, keď vychádzal zo sumy uvedenej v predloženom prehľade platieb v stĺpci „splátka“, čo však predstavuje predpísanú výšku úverových splátok, nie sumu splátok uhradených, pričom suma úhrad na úver sa nachádza v stĺpci s označením „úhrada“, kde je uvedená suma 670,92 Eur (č.l. 7) a nie suma 562,08 Eur, ako tvrdí žalobca, a teda aj tento rozpor v skutkových tvrdeniach treba odstrániť. Súd tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dospel k záveru, že žalovaný uhradil žalobcovi sumu vo výške 2.153,16 Eur.

27. Požiadavka na zistenie skutkového stavu veci v ustanovení § 153 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie vyjadruje, že základom pre rozhodnutie súdu sú také skutočnosti, ktoré boli v konaní zistené procesne regulérnym spôsobom pri vykonávaní dokazovania (a čo vyšlo za konania inak najavo). Z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov nedostatočne zistil skutkový stav, ktorý by umožňoval posúdiť relevantné sporné skutočnosti potrebné pre meritórne rozhodnutie súdu, jeho rozhodnutie nemohlo obstáť.

28. Súd prvej inštancie sa dopustil aj ďalšieho pochybenia, keď neprihliadol na to, že žalobca podaním zo dňa 21.10.2015 vzal späť svoj návrh v časti zaplatenia sumy 178,65 Eur s prísl.. Súd prvej inštancie teda rozhodoval aj o tej časti žalobného návrhu, o ktorej v rámci dispozitívneho práva žalobcu, v zmysle ktorej môže až do právoplatného skončenia veci zobrať žalobný návrh v celom rozsahu alebo v časti späť, už ďalej konať nechcel. Súd prvej inštancie týmto postupom znemožnil žalobcovi realizovať jeho základné procesné práva a tým mu odňal možnosť konať pred súdom.

29. Pokiaľ teda súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol výlučne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu, neprichádzalo do úvahy, aby odvolací súd v celom rozsahu nahradzoval úlohu súdu prvej inštancie, a preto odvolaciemu súdu nezostala iná možnosť, ako vecne nesprávny rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) a § 391 ods. 1 C.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

30. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude v prvom rade potrebné jednoznačne ustáliť, v akej výške bol žalovanému úver poskytnutý a koľko z neho doposiaľ splatil, posúdiť otázku premlčania, rozhodnúť o čiastočnom späťvzatí návrhu, v prípade potreby doplniť dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť, náležite sa vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou strán sporu, pričom nové rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 a 3 C.s.p. odôvodniť.

31. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

32. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).