KSTN/4Co/263/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4Co/263/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114226917 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Martináková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3114226917.2



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Martinákovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobkyne A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. V. XXX, zastúpenej JUDr. L. Y., advokátkou so sídlom v W. Y. nad U., ul. S.. E. 4, proti žalovanému T., s.r.o., so sídlom v F., ul. T. XX, K.: 35807598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 03. marca 2016, č. k. 17C/301/2014-62, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobkyňa má nárok proti žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zrušil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp.zn. L zo dňa 19.11.2014. Vo výroku II. uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 297,38 eur, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola dňa 26.09.2012 uzatvorená zmluva o úvere, v ktorej je uvedené, že žalovaný ako veriteľ je oprávnený poskytnúť dlžníkovi (žalobkyni) úver v sume 400 eur a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 356 eur, t.j. celkovo zaplatí čiastku 756 eur v 12 mesačných splátkach po 65 eur, počnúc dňom 25.10.2012 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Úverová zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, zároveň ide aj o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. V rovnaký deň účastníci konania uzatvorili aj Dohodu o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov podľa § 551 Občianskeho zákonníka a Rozhodcovskú zmluvu. Podľa uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy sa dohodli na rozhodcovskom súde, ktorým je Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s.. Na základe tejto rozhodcovskej zmluvy žalovaný podal dňa 27.10.2014 proti žalobkyni návrh na začatie rozhodcovského konania, na základe ktorého rozhodcovský súd dňa 19.11.2014 vydal napadnutý rozhodcovský rozsudok. Predmetom konania bol nesplnený záväzok žalobkyne voči žalovanému na základe úverovej zmluvy. Rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku rozhodol o splnení povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému úrok v sume 114,60 eur, úrok z omeškania vo výške 37,68 eur, poplatok vo výške 56,82 eur, úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 56,82 eur od 04.09.2014 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 312 eur, trovy mediačného konania vo výške 170,13 eur, poplatok za upomienky vo výške 32 eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 257,56 eur. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd mal za preukázané, že žalovaný poskytol žalobkyni úver v sume 400 eur, pričom žalobkyňa mu celkovo vrátila sumu 585,26 eur. Takisto uviedol, že má za preukázané, že zmluvná dokumentácia obsahuje podstatné údaje vyžadované zákonom, teda údaj o RPMN a priemernej RPMN. Úrok vo výške 32 % ročne považoval za primeraný a v súlade s dobrými mravmi. Zmluvnú pokutu o výške 312 eur žalovanému priznal, pretože jej výška bola jednoznačne určená, pričom žalobca (veriteľ) vykonal úkony smerujúce k zabezpečeniu dlhu žalovaného v podobe podania návrhu na zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam na príslušný orgán, čím bola splnená podmienka vzniku nároku na dohodnutú zmluvnú pokutu v súlade s bodom 6 VPPÚ. V prvom rade súd posudzoval, či si žalobkyňa uplatnila svoje právo včas podľa § 41 ods.1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobkyni. Táto podmienka bola splnená, pretože návrh na začatie tohto konania bol podaný na súde dňa 09.12.2014, pričom rozhodcovský rozsudok bol vydaný dňa 19.11.2014. Po vykonaní dokazovania je podľa názoru súdu žaloba žalobkyne plne dôvodná. Rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku rozhodol o splnení povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému okrem úrokov z omeškania a trov rozhodcovského konania aj riadny úrok z úveru, poplatky z úveru, zmluvnú pokutu a trovy mediačného konania. Súd po preskúmaní úverovej zmluvy, ktorú uzatvorili účastníci konania konštatoval, že mu nie je zrejmé ako mohol rozhodcovský súd rozhodnúť o splnení povinnosti žalobkyne na zaplatenie úrokov a poplatkov z úverovej zmluvy, ak posudzoval aj obsah úverovej zmluvy a ak by riadne aplikoval príslušné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý v odôvodnení rozhodcovského rozsudku uvádza. Zo znenia úverovej zmluvy vyplýva, že v nej absentujú údaje o úrokovej sadzbe, o RPMN, o priemernej RPMN, o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a o konečnej splatnosti úveru. Po posúdení úverovej zmluvy súd konštatoval, že žalovanému ako veriteľovi nepatrí z tohto úverového vzťahu (úveru) žiadny úrok ani poplatok, ktorý napriek tomu mu bol rozhodcovským rozsudkom žalovanému priznaný. Už len pre existenciu tejto skutočnosti je možné konštatovať, že žaloba žalobkyne je dôvodná. K priznanej zmluvnej pokute rozhodcovský súd uviedol iba to, že zmluvnú pokutu vo výške 312 eur žalobcovi priznal, pretože jej výška bola jednoznačne určená, pričom žalobca vykonal úkony smerujúce k zabezpečeniu dlhu žalovaného v podobe podania návrhu na zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam na príslušný orgán, čím bola splnená podmienka vzniku nároku na dohodnutú zmluvnú pokutu v súlade s bodom 6 VPPÚ. Nielenže súdu nie je zrejmé ako vyvodil rozhodcovský súd záver o tom, že žalobca vykonal úkony smerujúce k zabezpečeniu dlhu žalovaného v podobe podania návrhu na zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam na príslušný orgán, ale rozhodcovský súd sa vôbec nezaoberal jej výškou, ktorá predstavuje 78 % z celkovej výšky istiny úveru a jej podstatou, teda, že je určená na úhradu všetkých nákladov vynaložených veriteľom v súvislosti s vykonaním úkonov smerujúcich k zabezpečeniu dlhu dlžníka. Súdu sa javí takáto zmluvná pokuta ako neplatné zmluvné dojednanie a to minimálne v dôsledku jej neprijateľnosti podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka. Po posúdení rozhodcovského rozsudku súd konštatoval, že žalobkyni ako účastníčke rozhodcovského konania a zároveň spotrebiteľovi nebola poskytnutá v rozhodcovskom konaní elementárna ochrana spotrebiteľa, ktorá jej mala byť poskytnutá. Rozhodcovský súd tak vydaným rozhodcovským rozsudkom porušil ustanovenie § 33 ods.2 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Je zrejmé, že § 11 ods.1 v spojení s § 9 ods.1, ods.2 zákona o spotrebiteľských úveroch sú ustanoveniami na ochranu práv spotrebiteľa, preto ak neboli v predmetnom rozhodcovskom konaní aplikované, bolo prisúdené plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti súd uviedol, že návrh na začatie rozhodcovského konania bol rozhodcovskému súdu doručený dňa 27.10.2014 a rozhodcovský súd rozhodol dňa 19.11.2014, pričom konštatoval, že sa mu nepodarilo do dňa vydania rozhodnutia získať vyjadrenie žalovaného. Žalobkyňa pritom v tomto konaní súdu predložila vyjadrenie jej právnej zástupkyne v rozhodcovskom konaní zo dňa 18.11.2014. Zrejme však vzhľadom na rýchlosť, resp. unáhlenosť s akou rozhodcovský súd postupoval v rozhodcovskom konaní, nebolo mu toto vyjadrenie doručené pred vydaním rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovské konanie je tak postihnuté aj vadou podľa § 40 ods.1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní (porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, v zmysle ktorej sa každému účastníkovi rozhodcovského konania má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu), pre ktorú je možné rozhodcovský rozsudok zrušiť. Argumentácia žalovaného, že súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa nemôže zaoberať hmotnoprávnou stránkou veci je nesprávna, pričom odporuje nielen zneniu zákona, ale aj jeho účelu. Podľa ustanovenia § 40 ods.1 písm. j/ zákona o rozhodcovskom konaní sa účastník rozhodcovského konania môže domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Z tohto znenia je teda jednoznačne zrejmé, že súd sa musí (a nie nie nemá) zaoberať hmotnoprávnou stránkou veci, pretože inak by nemohol posudzovať a konštatovať porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože žalobkyňa bola v konaní plne úspešná. Táto si uplatnila právo na náhradu trov konania v sume 321,04 eur. Jej trovy konania pozostávajú z trov jej právneho zastúpenia. Súd žalobkyni priznal náhradu trov konania, ktoré tvoria trovy právneho zastúpenia, ktoré pozostávajú odmeny za štyri uplatnené úkony právnej služby a to: príprava a prevzatie veci zo dňa 05.12.2014, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej - žaloba zo dňa 05.12.2014, vyjadrenie k odvolaniu proti rozhodnutiu, ktorým nie je rozhodnutie vo veci samej - vyjadrenie k odvolaniu odporcu proti uzneseniu súdu, zo dňa 21.05.2015 a účasť na pojednávaní konanom dňa 03.03.2016. Za úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 patrí právnej zástupkyni žalobkyne odmena vo výške 61,85 eur, v roku 2015 vo výške 64,54 eur a v roku 2016 vo výške 66 eur. Ku každému z týchto úkonov jej patrí podľa § 16 ods.3 vyhlášky aj režijný paušál. Celková výška odmeny spolu s režijnými paušálmi tak predstavuje sumu 255,02 eur. Právnej zástupkyni žalobkyne patrí aj náhrada cestovných výdavkov v súvislosti s jej účasťou na pojednávaní konanom dňa 03.03.2016. Táto použila na dopravu osobné motorové vozidlo zn. Toyota Yaris s ev. č. W cestovné výdavky na cestu na pojednávanie v celkovej výške 13,76 eur. Právnej zástupkyni žalobkyne patrí aj náhrada za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky vo výške 28,60 eur. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že neúplne zistil skutkový stav veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal nesprávnosť aplikácie ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, dôvodiac, že rozhodcovská zmluva je nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv, buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania a nevyžaduje, aby spory boli riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pričom prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Zdôraznil, že platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nielen lex specialis, ale aj lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu ČR IV. ÚS 174/2002, I. ÚS 3227/07, rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2675/2007, sp. zn. 23Cdo/1201/2009, sp. zn. 23Cdo/4895/2010. Ďalej poukázal na skutočnosť, že medzi ním a žalovanou bola v predmetom prípade uzavretá rozhodcovská zmluva, a to na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej zmluvy o úvere. V danom prípade nedošlo k porušeniu ust. § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, a teda k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, o čom svedčí aj odôvodnenie rozsudku rozhodcovského súdu. Poukázal, že konanie na rozhodcovskom súde je písomné, súd riadne doručil všetky písomnosti spolu s výzvami na žalobnú odpoveď, na vyjadrenie sa k návrhu na začatie rozhodcovského konania. V súvislosti s rozhodcovským konaním je dôležitá úprava neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách uzavieraných spotrebiteľmi a ich doplnenie, že za neprijateľné sa považujú podmienky, ak sa v spotrebiteľskej zmluve vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. O neprijateľnú zmluvnú podmienku by išlo zrejme v takom prípade rozhodcovskej doložky, ktorá nie je jasne formulovaná a je skrytá v ostatnom texte podmienok tak, že si spotrebiteľ neuvedomí dôsledky jej podpísania. Dohoda o alternatívnom riešení sporov pred rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, lebo sa spotrebiteľovi neukladá, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Záverom vytkol súdu prvej inštancie rozhodnutie o náhrade trov konania, ktoré považuje za nesprávne, nakoľko podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Keďže proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie, znamená to, že vo veci nie je právoplatne rozhodnuté, a teda nie je vylúčený ani jeho plný úspech vo veci samej. Nesúhlasil ani s úhradou súdneho poplatku vo výške 99,50 eur, nakoľko zastával názor, že žalobca nemá postavenie spotrebiteľa.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Stotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie, že v rozhodcovskom konaní jej nebola poskytnutá elementárna ochrana spotrebiteľa, ktorá jej poskytnutá mala byť. Jednoznačne sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu tak, ako konštatoval prvostupňový súd. Neobstojí námietka žalovaného, že konajúci súd nebol oprávnený zaoberať sa hmotnoprávnou stránkou veci, lebo inak by nemal možnosť posúdiť dodržanie všeobecne záväzných predpisov na ochranu spotrebiteľa, a to s odkazom na § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní. Čo sa týka námietok žalovaného v odvolaní poukázala na rozhodovaciu prax slovenských súdov pri uzatváraní rozhodcovských zmlúv na samostatnej listine v súvislosti s uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorých sa súdy prikláňajú k názoru, že pre individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, ktorá bola naformulovaná len jednou zmluvnou stranou je podstatné, či jej uzavretie je výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, nielen tej strany, ktorá takúto doložku formulovala. Konaním bolo preukázané, že žalovaný jej nepredložil rozhodcovskú doložku v takej podobe, aby bolo dostatočne zrejmé, že mala možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní bez toho, aby tým zmarila uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 74,58 eur.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 379, § 380 ods. 1, § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Po podaní odvolania žalovaným došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2017 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania. V danom prípade bolo odvolanie žalovaného podané dňa 15.04.2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc z uvedených ustanovení, s prihliadnutím na zákonné princípy CSP uvedené v jeho článku 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.

6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku rozhodol o splnení povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému okrem úrokov z omeškania a trov rozhodcovského konania, aj riadny úrok z úveru, poplatky z úveru, zmluvnú pokutu a trovy mediačného konania. Súd po preskúmaní úverovej zmluvy dospel k záveru, že v nej absentujú údaje o úrokovej sadzbe, o RPMN, o priemernej RPMN, o výške, počte a termínoch splátok istiny úrokov a iných poplatkov a konečnej splatnosti úveru. Po posúdení úverovej zmluvy konštatoval, že žalovanému ako veriteľovi nepatrí z tohto úverového vzťahu žiadny úrok ani poplatok, ktorý napriek tomu bol rozhodcovských rozsudkom žalovanému priznaný. K priznanej zmluvnej pokute rozhodcovským rozsudkom súd uviedol, že rozhodcovský súd sa vôbec nezaoberal jej výškou, ktorá predstavuje 78% z celkovej výšky istiny úveru a jej podstatou, teda, že je určená na úhradu všetkých nákladov vynaložených veriteľom v súvislosti s vykonaním úkonov smerujúcich k zabezpečeniu dlhu dlžníka. Takúto zmluvnú pokutu vyhodnotil súd ako neplatné zmluvné dojednanie, a to minimálne v dôsledku jej neprijateľnosti podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Po posúdení rozhodcovského rozsudku konštatoval, že žalobkyni ako účastníčke rozhodcovského konania a zároveň spotrebiteľke nebola poskytnutá v rozhodcovskom konaní elementárna ochrana spotrebiteľa, ktorá jej mala byť poskytnutá. Rozhodcovský súd tak vydaným rozhodcovským rozsudkom porušil ust. § 33 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa najmä, ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Je zrejmé, že § 11 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, sú ustanoveniami na ochranu práv spotrebiteľa, preto, ak neboli v predmetnom rozhodcovskom konaní aplikované bolo prisúdené plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovské konanie bolo postihnuté aj vadou podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní (porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania), keď žalobkyňa v tomto konaní súdu predložila vyjadrenie k podanej žalobe, pričom rozhodcovský súd konštatoval, že sa mu nepodarilo do dňa vydania rozhodnutia získať vyjadrenie žalovaného (teda žalobkyne). Argumentáciou žalovaného, že súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa nemôže zaoberať hmotnoprávnou stránkou veci považoval za nesprávnu, odporujúcu nielen zneniu zákona, ale aj jeho účelu.

7. Odvolací súd tento právny názor súdu prvej inštancie považuje za správny. V celom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie v tomto smere a osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné: 8. Podľa § 40 ods. 1 písm. j) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.

9. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok podľa § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní, lebo dôvod, že rozhodcovským rozsudkom boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa bol skutkovo preukázaný a odôvodnený. Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 15565/14 zo dňa 19.11.2014 bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanému úrok v sume 114,60 eur, úrok z omeškania vo výške 37,68 eur, poplatok vo výške 56,82 eur, úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 56,82 eur od 04.09.2014 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 312 eur, trovy mediačného konania vo výške 170,13 eur, poplatok za upomienky vo výške 32 eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 257,56 eur. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že žalovaný ako veriteľ uzatvoril so žalobkyňou ako dlžníčkou dňa 26.09.2012 zmluvu o úvere, na základe ktorej jej poskytol úver v sume 400 eur a dlžníčka sa zaviazala zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 356 eur, to je celkovo 756 eur v 12 mesačných splátkach po 65 eur, počnúc dňom 25.10.2012. Zo znenia úverovej zmluvy vyplýva, že v nej absentujú údaje o úrokovej sadzbe, o RPMN, o priemernej RPMN, o výške, počte a termínov splátok istiny úrokov a iných poplatkov a o konečnej splatnosti úveru. V ten istý deň uzavrel veriteľ s dlžníčkou aj dohodu o zrážkach zo mzdy a rozhodcovskú zmluvu. Žalobkyňa ku dňu podania žaloby zaplatila žalovanému sumu 585,26 eur. Súd prvej inštancie zrušil predmetný rozhodcovský rozsudok nie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, ale podľa ust. § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní dôvodiac neprijateľnosťou dohodnutých zmluvných podmienok, najmä neprijateľnosti dohody o zmluvnej pokute, ktorá predstavovala 78% z celkovej výšky istiny úveru. Pokiaľ ide o dohodnuté zmluvné úroky, poplatky z úveru, konštatoval, že žalovanému ako veriteľovi nepatrí žiadny úrok, ani poplatok, nakoľko zo znenia úverovej zmluvy vyplýva, že v nej absentujú údaje o RPMN, o priemernej RPMN, o úrokovej sadzbe, o výške, počte a termínoch splátok istiny úrokov a iných poplatkov a o konečnej splatnosti úveru, preto sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že rozhodcovský súd sa v napadnutom rozhodcovskom rozsudku týmito dojednaniami zmluvy o úvere vôbec nezaoberal, neposudzoval ich podľa platných noriem o ochrane spotrebiteľa, nedostatočne tým zistil skutkový stav veci, v dôsledku čoho rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Navyše týmto rozhodcovským rozsudkom je zaviazaný účastník spotrebiteľského vzťahu na plnenie, ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené a odporuje dobrým mravom. Odvolací súd, preto v zmysle § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní skonštatoval, že zo strany rozhodcovského súdu došlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych noriem na ochranu spotrebiteľa, a preto žaloba žalobkyne na zrušenie tohto rozhodcovského rozsudku bola podaná odôvodnene a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

10. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

11. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

12. Toto rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).