KSTN/27CoP/39/2017


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 27CoP/39/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116212579 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3116212579.4



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú A., bytom u otca, v konaní zastúpenú Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny E., dieťa rodičov: matky M., zastúpenej B. a otca M., zastúpeného B., o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 02. júna 2017, č.k. 34P/113/2016-269, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bol upravený styk matky s maloletou A., m e n í tak, že matka je oprávnená stýkať sa s maloletou v každý párny týždeň v roku od štvrtka 16:00 hod. do nedele do 18:00 hod.

Otec j e p o v i n n ý dieťa na styk s matkou riadne pripraviť. Matka si dieťa vyzdvihne a odovzdá otcovi v dohodnutom čase v mieste bydliska otca, bez prítomnosti iných rodinných príslušníkov rodičov maloletej. V zostávajúcej napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zveril maloletú A. do osobnej starostlivosti otca s tým, že právo zastupovať maloletú A. a spravovať jej majetok budú vykonávať obaja rodičia. Matke uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej A. sumou vo výške 45 Eur mesačne, s účinnosťou od 11.07.2016, ktoré je matka povinná prispievať k rukám otca, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred. Dlh matky na zameškanom výživnom pre maloletú A. za obdobie od 11.07.2016 do 31.05.2017 vyčíslil vo výške 182,05 Eur a tento matke povolil splácať v splátkach po 20 Eur mesačne spolu s bežným výživným k rukám otca, až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Styk matky s maloletou upravil tak, že matka je oprávnená stýkať sa s maloletou A. v každom párnom týždni v roku od soboty od 10:00 hod. do nedele do 18:00 hod. Otcovi uložil povinnosť dieťa na styk s matkou riadne pripraviť. Matka si dieťa vyzdvihne a odovzdá otcovi v dohodnutom čase v mieste bydliska otca, bez prítomnosti iných rodinných príslušníkov rodičov maloletej. Nariadil výchovné opatrenie, ktorým maloletej A. a jej rodičom uložil povinnosť podrobiť sa sociálnemu alebo inému odbornému poradenstvu podľa Plánu sociálnej práce, vypracovaného Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny E., aj v spolupráci s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny J., v trvaní jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 36 ods. 1, § 24 ods. 1, 2, 3, § 28 ods. 1, 2, 3, § 65 ods. 1-5, § 65 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že maloletá A. pochádza z mimomanželského vzťahu jej rodičov, ktorí spolu nežijú od 09.07.2016, kedy sa matka dieťaťa za pomoci jej rodičov odsťahovala zo spoločnej domácnosti, ktorú dovtedy viedli s otcom dieťaťa v nájomnom byte v O.. Matka sa presťahovala k jej rodičom do obce Z. L. (okres J.) a otec sa aj s maloletou dcérou potom presťahoval do novostavby rodinného domu jeho sestry v O., neskôr do staršieho rodinného domu v O., ktorého je podielovým spoluvlastníkom, kde býva aj jeho matka (teda stará matka dieťaťa) a jeho traja plnoletí bratia. Matka dieťaťa je telesne zdravotne postihnutá, na invalidnom vozíku, poberateľkou invalidného dôchodku, v súčasnosti je jej opatrovateľkou jej matka (stará matka maloletej). Otec dieťaťa sa do prerušenia spolužitia staral aj o telesne postihnutú matku dieťaťa, za ktoré opatrovanie poberal aj opatrovateľský príspevok, teraz je poberateľom rodičovského príspevku. Maloletá A. je ešte v útlom veku, v súčasnosti má X roky. Súd prvej inštancie nespochybňoval, že niektoré úkony osobnej starostlivosti o dieťa zvládne vykonať aj matka dieťaťa, ale vzhľadom na telesné zdravotné postihnutie matky dieťaťa a jej odkázanosť na pomoc inej osoby mal za zrejmé, že počas spolužitia rodičov maloletej väčšinu úkonov starostlivosti o domácnosť a osobnej starostlivosti o maloletú A. vykonával otec dieťaťa. Po rozchode rodičov boli medzi nimi veľmi napäté vzťahy, stretnutia boli s negatívnymi emóciami, vyhrážkami aj za účasti polície, dokonca došlo k fyzickým stretom medzi rodičmi - matky dieťaťa a otcom dieťaťa, ku ktorému bola privolaná aj zdravotná služba, boli podané trestné oznámenia a podobne. Keďže medzi rodičmi dieťaťa nedošlo k dohode o úprave práv a povinností, úpravu rodičovských práv a povinností k maloletej urobil súd prvej inštancie a rozhodol o zverení maloletej A. do osobnej starostlivosti otca. Pri rozhodovaní súd prihliadal na najlepší záujem dieťaťa, na vzájomné vzťahové väzby, na doterajšiu starostlivosť rodičov, ich rodičovské schopnosti, zručnosti a možnosti, osobnostné predpoklady rodičov, ktoré okolnosti zisťoval rozsiahlym dokazovaním. Vo veci boli vykonané aj psychologické konzultácie. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že z rodičov maloletej A. má lepšie predpoklady pre starostlivosť a výchovu maloletej A. otec dieťaťa, na ktorého je maloletá aj najviac citovo naviazaná. Je prirodzené, že dieťa má rado oboch rodičov a vo všeobecnosti je matka pre dieťa v predškolskom veku primárna vzťahová osoba, ale v situáciách, kedy primárna vzťahová osoba nevie alebo nemôže adekvátne zabezpečiť riadnu starostlivosť o dieťa, túto základnú potrebu môže napĺňať aj otec, alebo iná blízka osoba, ktorá zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa. A ako vyplynulo aj z psychologických konzultácii s rodičmi a maloletou, v danej veci je pre maloletú A. vzťahovo najvýznamnejšia osoba jej otec, s ktorým maloletá trávi najviac času, ktorého prítomnosť a očný kontakt neustále vyhľadávala, spontánne sa mu usadila na kolenách, delila sa s ním o hračky, zapájala ho do všetkých aktivít, reagovala na jeho úsmev a povzbudenie a jeho komunikácia a správanie ku nej sú pre maloletú čitateľné, zrozumiteľné a akceptovateľné. Matku má maloletá síce prirodzene tiež rada, ale s matkou maloletá takýto vzťah nemá, pretože aj počas konzultácie s ňou maloletá najskôr hľadala otca, volala na neho, nereagovala ani na volanie matky, matkinu prítomnosť ani očný kontakt s ňou nevyhľadávala. Počas spoločnej kresby a hry po čase kresbu aj hračku matke vzala. Negovaním reagovala aj na matkino správanie, ktorá opakovane trvala na tom, aby maloletá zopakovala, že ju ľúbi a aby jej potvrdila, že je jej miláčik, láska, zlatíčko. Matka maloletej síce opakovane zdôrazňovala, že ona je matka a dieťa patrí k matke, ale z vyššie uvedeného je zrejmé, že primárnou vzťahovou osobou pre maloletú A., ktorá pre ňu predstavuje pocit bezpečia a istoty, je jej otec a odlúčením dieťaťa od otca zverením do osobnej starostlivosti matky v zmysle jej návrhu by maloletá utrpela citovú ujmu z odlúčenia od pre ňu vzťahovo najvýznamnejšej osoby, čím by sa narušil jej pocit bezpečia a istoty a mohlo by to narušiť jej zdravý psychický vývoj. Konštatoval, že rovnako striedavá osobná starostlivosť, ktorá by predstavovala pre dieťa pravidelné týždenné odlučovanie od jej otca ako pre ňu vzťahovo najvýznamnejšej osoby, by maloletej tiež spôsobovala citovú ujmu z citového strádania, čo by tiež nebolo v najlepšom záujme dieťaťa. Uviedol, že okrem toho pre bezproblémové fungovanie striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov o maloleté dieťa je nevyhnutná kooperácia medzi rodičmi, ich vzájomná komunikácia a pod., ktorá podmienka v danej veci nie je splnená, pretože medzi rodičmi sú napäté vzťahy, po ich rozchode musela viackrát asistovať polícia, na otca dieťaťa bolo účelovo matkou dieťaťa podané trestné oznámenie z týrania, ktoré trestné stíhanie aj bolo nakoniec zastavené, otec dieťaťa bol napadnutý rodinnými príslušníkmi matky a bola k nemu privolaná rýchla zdravotná služba, boli podané trestné oznámenia o pod., čo všetko preukazuje zlé vzťahy medzi rodičmi a vzájomné napätie. Ďalej poukázal na to, že medzi bydliskami rodičov je príliš veľká vzdialenosť pre dobré fungovanie striedavej osobnej starostlivosti. Matka býva v okrese J., otec s maloletou v okrese T.. Uviedol, že je pravdou, že maloletá zatiaľ nenavštevuje žiadne predškolské zariadenie, ale vzhľadom na jej vek je to len otázka času, pretože v X rokoch môže začať navštevovať materskú školu, pričom návšteva MŠ pri striedavej osobnej starostlivosti pri veľkých vzdialenostiach medzi bydliskami rodičov by bola problematická a len dočasná úprava striedavej osobnej starostlivosti do nástupu do MŠ by pre dieťa predstavovala narušenie stability výchovného prostredia. Okrem vyššie uvedených dôvodov vzťahových väzieb súd prvej inštancie poukázal aj na to, že v rámci psychologických konzultácii sa overovali aj rodičovské zručnosti, posudzovali osobnostné predpoklady a predispozície rodičov vychovávať dieťa a ako vyplynulo aj z psychologickej správy, lepšie osobnostne predisponovaný na napĺňanie psychosociálnych potrieb dieťaťa sa javí otec maloletej. Matka aj k vzhľadom k zníženej inteligencii nedokáže zabezpečiť tieto potreby v dostatočnej kvalite. V neposlednej rade súd prihliadal aj na objektívne schopnosti a možnosti každého rodiča vykonávať osobnú starostlivosť o X-ročné dieťa. Konštatoval, že v danej veci je matka dieťaťa od narodenia žiaľ zdravotne ťažko postihnutá, na invalidnom vozíku. Hoci tvrdila, že zvláda všetky úkony osobnej starostlivosti o maloleté dieťa, je zrejmé, že vzhľadom na svoje zdravotné postihnutie, pre ktoré je ona sama odkázaná na pomoc a starostlivosť inej osoby o ňu samotnú (druhý najvyšší stupeň odkázanosti), nie je v jej objektívnych možnostiach samostatne vykonávať plnohodnotnú osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, pričom maloletá A. je ešte vo veľmi útlom veku vyžadujúcu si vysokú obozretnosť dohliadajúcej a starajúcej sa osoby. Je preto zrejmé, že z rodičov maloletej je otec ten, ktorý je schopnejší vykonávať úkony osobnej starostlivosti o maloleté dieťaťa, čo aj vykonával otec od narodenia dieťaťa v podstatne väčšej miere ako matka ešte aj počas spolužitia rodičov, kedy sa otec staral nielen o maloletú A., ale opatroval aj matku maloletej. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z opakovaných šetrení pomerov kolíznym opatrovníkom neboli zistené nedostatky v starostlivosti otca o maloletú. Z psychologických konzultácií bolo preukázané, že otec je pre maloletú vzťahovo významnejšia osoba, má lepšie osobnostné predpoklady pre napĺňanie psychosociálnych potrieb dieťaťa ako matka, je schopný plnohodnotne samostatne vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, voči jeho starostlivosti o maloletú neboli zistené žiadne výhrady, preto súd prvej inštancie rozhodol o zverení maloletej do osobnej starostlivosti otca. Poukázal na to, že zverenie maloletej do osobnej starostlivosti otca odporúčal aj kolízny opatrovník, aj psychológ Referátu poradensko-psychologických služieb ÚPSVaR. Pokiaľ matka žiadala doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním, ďalšie dokazovanie súd prvej inštancie nepripustil s odôvodnením, že vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie, mal zabezpečených dostatok podkladov pre rozhodnutie vrátane odborných psychologických konzultácií a nariadenie znaleckého dokazovania, by pri dostatočne zistenom skutkovom stave, bolo v rozpore s požiadavkou rýchlosti a hospodárnosti konania. S poukazom na ustanovenie § 28 Zákona o rodine rozhodol, že právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok budú vykonávať obaja rodičia, nakoľko obaja rodičia sú nositeľmi rodičovských práv a povinností. Súd prvej inštancie súčasne rozhodol aj o vyživovacej povinnosti matky k maloletému dieťaťu a mal za to, že určené výživné zodpovedá veku a potrebám dieťaťa a schopnostiam a možnostiam oboch rodičov. Konštatoval, že otec maloletej je poberateľom len rodičovského príspevku a prídavkov na dieťa, teda jeho príjem predstavuje spolu 226,72 Eur mesačne. Matka dieťaťa je síce zdravotne postihnutá s obmedzenými príjmovými pomermi, pretože je poberateľkou len invalidného dôchodku a kompenzačných príspevkov, ale jej príjem je aj tak vyšší ako terajší príjem otca. Matka takto dosahuje príjem 413,48 Eur mesačne. Preto, hoci je matka invalidnou dôchodkyňou, je v jej schopnostiach a možnostiach prispievať na výživu maloletej aj vyšším ako minimálnym zákonným výživným. Súčasne však nie je v jej možnostiach platiť výživné vo výške, ktorú pôvodne požadoval otec. Preto súd zaviazal matku prispievať na výživu maloletej sumou 45 Eur mesačne, ktorú sumu považoval v súčasnosti za zodpovedajúcu vyššie citovaným zákonným kritériám. Pri určovaní výživného súd zobral do úvahy aj zvýšené výdavky matky v súvislosti s cestovaním pri realizácii styku s maloletou. Prihliadol i na skutočnosť, že pribúdajúcim vekom maloletej bude v budúcnosti ešte dochádzať k zmenám pomerov na strane dieťaťa, pričom nie je predpoklad nejakého podstatného zvyšovania príjmových pomerov matky. Vyživovaciu povinnosť určil dňom začatia tohto súdneho konania. Nedoplatok na zročnom výživnom určil s prihliadnutím na platenie výživného matky tak, ako je toto vyčíslené v písomnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia a tento povolil matke splácať v splátkach tak, aby dlh bol vyrovnaný v priebehu 9 mesiacov. Keďže maloletá bola zverená do osobnej starostlivosti otca a rodičia sa nedohodli na úprave styku, súd prvej inštancie rozhodol aj o úprave styku matky s maloletou A. v rozsahu podľa odporučenia psychológa Referátu PPS a kolízneho opatrovníka. Teda v rovnakom rozsahu, ako bol styk naposledy upravený neodkladným opatrením, t.j. v každom párnom týždni v roku od soboty od 10.00 hod. do nedele do 18.00 hod. Konštatoval, že po počiatočných problémoch medzi rodičmi s nastavením vhodnej úpravy styku, sa táto úprava styku matky s maloletou pomaly zastabilizovala, realizuje sa, maloletá si na ňu zvyká a za súčasného stavu a existujúcich vzťahových väzieb považoval súd prvej inštancie túto úpravu styku v súčasnosti za najvhodnejšiu pre napĺňanie psychických potrieb dieťaťa, aby bol udržiavaný pravidelný kontakt aj s matkou dieťaťa a súčasne, aby dieťaťa nebolo dlhšie odlúčené zo svojho známeho stabilného výchovného prostredia. Uviedol, že tak ako upravil a zdôvodnil súd už predtým v neodkladnom opatrení, matka si maloletú vyzdvihne a odovzdá otcovi v stanovenom čase v mieste bydliska otca. Matka dieťaťa je síce zdravotne postihnutá, ale je vlastníčkou auta a má možnosť sa za dieťaťom dopraviť za pomoci nejakého rodinného príslušníka alebo známeho. Pre dieťa by bolo podstatne náročnejšie, keby mal otec dieťa dopraviť na styk matke do miesta jej bydliska, pretože otec nemá auto a doprava verejnou dopravou s nutnosťou aj prestupovania, by podľa názoru súdu bola pre maloleté dieťa vo veku X rokov podstatne viac zaťažujúca. Okrem toho to bola matka, ktorá sa odsťahovala od bydliska dieťaťa do vzdialenejšieho okresu. Preto považoval súd prvej inštancie za najvhodnejšie, aby dieťa na realizáciu styku vyzdvihovala a dovážala matka do miesta bydliska otca a dieťaťa. V zmysle návrhu kolízneho opatrovníka a súhlasu rodičov maloletého dieťaťa nariadil súd prvej inštancie aj výchovné opatrenie v zmysle § 37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine a uložil maloletému dieťaťu a jeho rodičom povinnosť podrobiť sa sociálnemu alebo inému odbornému poradenstvu podľa Plánu sociálnej práce vypracovaného ÚPSVaR E., ktorý bude realizovaný odborným tímom, ktorého súčasťou je aj psychológ. A keďže matka dieťaťa je zdravotne postihnutá a má bydlisko v okrese J., kolízny opatrovník uviedol, že by sa poradenstvo vykonávalo aj v spolupráci s ÚPSVaR J.. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie matka maloletej, a to okrem výroku, ktorým bolo nariadené výchovné opatrenie. Mala za to, že rozhodnutím súdu prvej inštancie nie je rešpektované právo maloletej A. na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov, a teda napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je v najlepšom záujme maloletej A. s tým, že súd prvej inštancie tým, že nevykonal matkou navrhované znalecké dokazovanie, nemal dostatočný podklad pre svoje rozhodnutie. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vrátil vec na ďalšie a nové rozhodnutie. Matka zastávala názor, že je primárnou vzťahovou osobou pre maloletú A., pričom matka vie a môže sa o dcéru postarať, a preto nebolo dôvodné maloletú zveriť do osobnej starostlivosti otca. Poukazovala na správu psychologičky z referátu poradensko-psychologických služieb úradu práce, v ktorej uviedla, že dlhodobé odlúčenie dieťaťa od matky, ako primárnej vzťahovej osoby, ktorá by mala byť zdrojom základnej psychickej potreby - pocitu bezpečia a istoty, má negatívny vplyv na priaznivý i duševný vývin maloletého dieťaťa. Matka uviedla, že otec jej niekoľko mesiacov bránil v adekvátnom osobnom kontakte s maloletou A.. Od jej odchodu zo spoločnej domácnosti dňa 09.07.2016 prvýkrát maloletú videla až dňa 31.08.2016, a to po náročnom dohodovacom procese na ÚPSVaR E., pracovisko T. a len na niekoľko hodín. Práve postoj otca spôsobil, že citové väzby medzi matkou a maloletou A. sa výrazne oslabili a otec sa tak mohol stať citovo bližší maloletej. Dlhodobejšie bránenie otca v kontakte s maloletou, resp. neadekvátna možnosť matky sa s maloletou stretávať v podstate už spôsobili vážnu ujmu na zdravom psychickom vývine maloletej a jej citových väzbách, ktoré mala k matke, pokým s ňou žila v spoločnej domácnosti. Zastávala názor, že správa z referátu poradensko- psychologických služieb nemohla byť adekvátnym pokladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, nakoľko psychológ na úrade práce nie je klinickým psychológom oprávneným riešiť takúto závažnú otázku. Poukazovala na to, že sám psychológ úradu práce v závere svojej správy hodnotí prípad ako komplikovaný a necháva na zváženie súdu aj vykonanie znaleckého dokazovania, ktoré súd prvej inštancie ani na návrh matky nevykonal. Považovala za potrebné uviesť, že matka doposiaľ nemala ani len možnosť preukázať, že sa vie riadne o maloletú A. postarať, s ohľadom na jej obmedzené práva sa s maloletou čo i len stretávať. Pokiaľ súd prvej inštancie dôvodil, že ďalšou prekážkou striedavej osobnej starostlivosti rodičov o maloletú je príliš veľká vzdialenosť bydlísk rodičov, pričom je len otázkou času, kedy maloletá začne navštevovať predškolské zariadenie, čo by tiež mohla byť prekážka striedavej starostlivosti rodičov o maloletú, uviedla, že v prvom rade súd prvej inštancie musí rozhodovať na základe aktuálneho skutkového stavu a nie na základe budúcich predpokladov. Pokiaľ by maloletá A. začala navštevovať predškolské zariadenie, je pochopiteľné, že vzhľadom na vzdialenosť bydlísk rodičov by nemohla navštevovať to isté zariadenie, avšak vždy existuje možnosť, aby maloletá navštevovala dve predškolské zariadenia, čo nemôže byť v žiadnom prípade v rozpore s jej záujmami, keďže v predškolskom zariadení ide viac - menej o to, aby sa dieťa socializovalo, aby sa vedelo začleniť do kolektívu rovesníkov a zjednodušene povedané, deti sa v predškolskom zariadení len hrajú. Mala za to, že úpravou striedavej osobnej starostlivosti by úprava pomerov mohla trvať minimálne do nástupu maloletej A. na povinnú školskú dochádzku, kedy už aj ona bude dostatočne rozumovo vyspelá na to, aby sama vedela posúdiť a povedať, u ktorého z rodičov po nástupe na základnú školu chce zotrvávať, či jej bude vyhovovať sa striedať naďalej a navštevovať tak dve školy, ktoré situácie predpokladá aj školský systém. Mala za to, že súd sa nedostatočne zaoberal otázkou vhodnosti striedavej starostlivosti o maloletú, pretože sa obmedzil jedine na skúmanie „praktických“ podmienok takejto formy starostlivosti a nie na vplyv na zdravý psychický vývoj maloletej. Zastávala názor, že súd nie je odborne spôsobilý takúto otázku sám vyriešiť, z ktorého dôvodu navrhovala vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru klinická psychológia detí a dospelých, ktorý jediný sa vie adekvátne a odborne vyjadriť k vhodnosti zverejnia maloletej A. do osobnej starostlivosti toho - ktorého z rodičov, alebo do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Zastávala názor, že telesný hendikep matky nemôže byť dôvodom pre zverenie maloletej do osobnej starostlivosti otca. Pokiaľ matka ako zdravotne ťažko postihnutá osoba mala právo počať a porodiť maloletú A., nemôže jej byť z dôvodu jej telesného postihnutia upierané právo sa o svoje dieťa riadne starať a vychovávať ho a nielen to, dokonca z tohto dôvodu jej nemôže byť upierané ani právo sa s dcérou stýkať v adekvátnom a primeranom rozsahu. Vyslovila názor, že súd prvej inštancie mal zvažovať pri rozhodovaní o zverení maloletej A., že matka má dostatok času a priestoru sa o maloletú celodenne starať, tak ako každá iná matka, zatiaľ čo otec je zdravý a v produktívnom veku, a teda mohol by sa namiesto starostlivosti o maloletú zamestnať a dosahovať tak vyšší príjem ako v súčasnosti. Uviedla, že v prospech zverenia maloletej A. do osobnej starostlivosti matky svedčí aj fakt, že ide o malé dievčatko, pričom matka prirodzene lepšie rozumie jej vývinovým potrebám a predstavuje pre ňu v súčasnosti, ale aj do budúcnosti prirodzený identifikačný vzor pre formovanie jej dievčenskej resp. ženskej identity. Prirodzeným ženským vzorom pre maloletú A. by mala byť v prvom rade jej matka a nie jej stará matka, alebo sestry jej otca. Pokiaľ sa týka výroku upravujúceho zastupovanie a správu majetku maloletej A., uviedla, že voči nemu nemá žiadne výhrady, avšak napáda ho, ako výrok súvisiaci s výrokom o zverení maloletej A. do osobnej starostlivosti otca. Rovnako tak napáda ako výrok súvisiaci aj výrok o vyživovacej povinnosti matky a výrok o zameškanom výživnom. Uviedla, že nemá výhrady k výške vyživovacej povinnosti ako ju stanovil súd prvej inštancie s tým, že súd prvej inštancie správne prihliadal na odôvodnené potreby maloletej A., ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery matky. Nepovažovala za primeranú a adekvátnu úpravu styku súdom prvej inštancie na to, aby rešpektovala právo maloletej A. na nielen pravidelný, ale aj rovnocenný kontakt s matkou v porovnaní s otcom, ktorému ju súd zveril do osobnej starostlivosti. V rámci súdom prvej inštancie zvolenej úpravy styku nie je možné, aby sa vzťahy matky s dcérou mohli prirodzene rozvíjať, resp. aby došlo k ich obnove a rozvoju, vzhľadom na to, aké škody na nich boli napáchané od odchodu matky zo spoločnej domácnosti nerešpektovaním jej rodičovských práv zo strany otca. V tejto súvislosti poukazovala na to, že stretnutia matky s maloletou v zmysle neodkladného opatrenia prebiehali v poriadku, maloletá sa na matku tešila, bez problémov u matky prespala celú noc, nemala problém stráviť čas v domácnosti matky aj s matkinými rodičmi a svojou sesternicou. Pokiaľ súd prvej inštancie uprel matke právo sa o maloletú A. osobne starať, považuje za plne odôvodnené, aby súd upravil matke jej právo sa s maloletou stýkať omnoho širšie, a to napríklad každý druhý týždeň počas celého víkendu alebo aj dlhšie, napr. od piatka do pondelka, alebo od štvrtka do nedele, keďže maloletá A. aktuálne nenavštevuje ani predškolské zariadenie, čo by mohlo byť prekážkou úpravy styku matky s dcérou počas pracovného týždňa, vzhľadom na vzdialenosť bydlísk rodičov. Súdom prvej inštancie zvolenú úprava styku považuje za neadekvátnu a neprimeranú, pretože maloletá nemá ani šancu si zvyknúť na domácnosť matky a jej výchovné prostredie, nakoľko tam v podstate chodí len ako na návštevu. Matka ďalej poukazovala na tú skutočnosť, že je síce zdravotne postihnutá, ale je vlastníčkou auta a má možnosť sa prepraviť k maloletej A. za pomoci rodinného príslušníka alebo známeho. Súd prvej inštancie zákazom účasti iných rodinných príslušníkov pri preberaní maloletej A. sledoval minimalizáciu vzniku konfliktov, ktoré by mohli nepriaznivo vplývať na zdravý psychický vývoj maloletej, avšak matka to považuje za obmedzujúce, hlavne keď je zrejmé, že matka sa nevie samostatne prepravovať. Forma úpravy stretávania určená súdom prvej inštancie nie je v najlepšom záujme maloletej ani z dôvodu, že ju neprimerane zaťažuje cestovaním, keď jeden deň strávi cca X hodiny cestovaním k matke a na druhý deň ďalšie X hodiny cestovaním späť k otcovi. Súdu prvej inštancie vytýkala, že nerešpektoval právo maloletej A. na rovnocenný kontakt s matkou i otcom, ale ani právo matky sa adekvátnym spôsobom podieľať na výchove maloletej. Mala za to, že súd prvej inštancie mohol styk s maloletou upraviť širšie, keďže maloletá stretnutia s matkou znáša veľmi dobre, na matku sa teší a rada s ňou trávi čas.

3. Otec ani kolízny opatrovník maloletej sa k odvolaniu matky písomne nevyjadrili.

4. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) a dospel k záveru, že odvolanie matky je čiastočne dôvodné.

5. Predmetom odvolacieho konania bol výrok o zverení maloletej do starostlivosti otca, o práve zastupovať maloletú a spravovať jej majetok, o vyživovacej povinnosti k maloletej, o zameškanom výživnom, ako aj výroky o úprave styku. Odvolaním matky maloletej nebol napadnutý výrok rozsudku o nariadení výchovného opatrenia, preto v tomto výroku je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a týmto rozhodnutím nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

6. Maloletá A. má X roky. Rodičia maloletej nie sú manželia, od 09.07.2016 nežijú v spoločnej domácnosti. Po ich rozchode sú medzi nimi napäté vzťahy. Neboli schopní uzavrieť rodičovskú dohodu ohľadom výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej A.. Otec so zverením maloletej do osobnej starostlivosti ani so striedavou osobnou starostlivosťou nesúhlasil, trval na zverení maloletej do jeho osobnej starostlivosti. Matka nesúhlasila so zverením maloletej do osobnej starostlivosti otca a navrhovala zveriť maloletú do jej osobnej starostlivosti, prípadne do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov so striedaním v týždenných intervaloch.

7. Po ukončení vzájomného spolužitia rodičov súd rozhodol o návrhoch na nariadenie neodkladných opatrení podaných zo strany oboch rodičov, v ktorých sa každý z rodičov domáhal zverenia maloletej do svojej osobnej starostlivosti a určenia výživného zo strany druhého rodiča. Neodkladným opatrením, a to uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. júla 2016, č.k. 34P/113/2016-57 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13. septembra 2016, č.k. 17CoP/65/2016-99 súd rozhodol tak, že maloletú A. dočasne ponechal v osobnej starostlivosti otca, matke uložil povinnosť platiť na maloletú minimálne výživné a návrh matky na zverenie maloletej do jej osobnej starostlivosti zamietol. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za správne, keď medzi rovnocennou starostlivosťou matky a otca súd prvej inštancie zvolil starostlivosť otca, u ktorého ostala maloletá po odchode matky zo spoločnej domácnosti, nakoľko zo skutočností známych v čase rozhodovania nevyplývali zásadnejšie nedostatky v starostlivosti otca o maloletú a bolo zrejmé, že táto je pod pravidelným dohľadom kolízneho opatrovníka. Dôvodil, že s rozhodovaním formou neodkladného opatrenia je spravidla nevyhnutne spätá obmedzená znalosť skutkového stavu, z ktorého dôvodu je preto vhodnejšie zachovanie existujúceho stavu, pokiaľ možno mať za osvedčené, že je vyhovujúci. Za závažnú považoval však otázku fungovania ďalšieho kontaktu matky s maloletou, za ktorým účelom pristúpil odvolací súd osobitným rozhodnutím k nariadeniu neodkladného opatrenia, upravujúceho stretávanie matky s maloletou v zmysle rodičovskej dohody. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13. septembra 2016, č.k. 17CoP/65/2016-97 krajský súd nariadil neodkladné opatrenie, podľa ktorého je matka oprávnená stretávať sa s maloletou A. každý párny týždeň v piatok, v čase od 10:00 hod. do 13:00 hod., a to v prítomnosti otca, bez prítomnosti iných rodinných príslušníkov rodičov maloletej. Otcovi bola uložená povinnosť maloletú matke v čase začatia styku striedavo v T. na M. pred vstupom do budovy Mestského úradu a vo J. na G. pred vstupom do budovy Mestského úradu odovzdať. Prvé stretnutie podľa rozhodnutia sa malo uskutočniť dňa 23.09.2016 v T.. Vzhľadom na tú skutočnosť, že uvedená úprava styku bola problematická po praktickej stránke, súd prvej inštancie uznesením zo dňa 28.12.2016 č.k. 34P/113/2016-216 nariadil nové neodkladné opatrenie, ktorým upravil styk matky s maloletou v každom párnom týždni v roku od soboty od 10:00 hod. do nedele do 18:00 hod. s tým, že matka si dieťa vyzdvihne a odovzdá otcovi v stanovenom čase v mieste bydliska otca, bez prítomnosti rodinných príslušníkov rodičov maloletej, ktoré uznesenie bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 01.03.2017, č.k. 19CoP/12/2017-236 potvrdené.

8. Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú spolu, predpokladá sa, že svoje deti vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletých detí. Zákon o rodine úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rieši v určitých špecifických situáciách osobitne, tak ako to predpokladá čl. 51 ods. 1 Ústavy SR. Zákon o rodine preferuje dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36 Zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa. 9. Pokiaľ sa v danej veci obaja rodičia prioritne domáhali zverenia maloletej A. do striedavej osobnej starostlivosti, ktorý inštitút v slovenskom rodinnom práve bol zavedený zákonom č. 217/2010 Z.z., je potrebné uviesť, že striedavá osobná starostlivosť je inštitút, ktorý zohľadňuje práva oboch rodičov na výchovu maloletých detí po rozvode, pričom zákonodarca bol toho názoru, že tento inštitút zabezpečí primeraný kontakt detí s obidvoma rodičmi, dôjde k redukcii porozvodovej traumatizácie detí a prispeje k citovej vyrovnanosti a zdravému psychickému vývoju detí.

10. Predpokladmi na rozhodnutie súdu o striedavej osobnej starostlivosti, ktoré musia byť kumulatívne splnené, sú jednoznačne záujem dieťaťa na zverenie do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, lepšia možnosť zaistenia potrieb dieťaťa pri tomto spôsobe osobnej starostlivosti ako pri výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, spôsobilosť oboch rodičov dieťa vychovávať, záujem obidvoch rodičov o osobnú starostlivosť o dieťa a súhlas aspoň jedného z rodičov so zverením dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti.

11. Je nesporné, že súd musí rešpektovať právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy musí prihliadnuť na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia, ako aj schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Musí dbať na to, aby sa rešpektovalo právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov, aby sa rešpektovalo jeho právo na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi.

12. Pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa nemožno postupovať podľa vopred danej schémy, keď striedavá starostlivosť nemôže byť súdmi paušálne využívaná ako forma „spravodlivého“ rozdelenia starostlivosti o dieťa medzi oboch rodičov. Rovnako tak pochopiteľne sa nedá možnosť striedavej výchovy automaticky a bez dôkladného posúdenia prípadu odmietať. Záujem a potreby konkrétneho dieťaťa je preto potrebné posudzovať v každom jednotlivom prípade osobitne a so snahou o minimalizáciu negatívnych dôsledkov pre dieťa. To potvrdzuje aj stanovisko Výboru pre práva dieťaťa Rady vlády pre ľudské práva z 14.10.2014 (stanovisko ku striedavej starostlivosti o deti), podľa ktorého: „Najlepší záujem dieťaťa je potrebné hľadať v každom jednotlivom prípade osobitne, nie podľa akejkoľvek vopred danej schémy, a so snahou o minimalizáciu negatívnych dôsledkov pre dieťa. Tak sa potom môže stať, že u niektorého dieťaťa sa najvhodnejším riešením môže ukázať starostlivosť striedavá, v iných prípadoch však to môže byť zverenie do starostlivosti jedného z rodičov a dohoda alebo rozhodnutie o optimálnej a zároveň reálnej forme o rozsahu styku druhého z rodičov s dieťaťom. Výbor nepovažuje paušálne rozhodovanie preferujúce jedno z riešení za výraz rešpektu k jedinečnosti dieťaťa a jeho potrieb.“

13. Za situácie, kedy obaja rodičia sú všeobecne rovnako spôsobilí sa o svoje dieťa riadne starať, je potrebné zohľadniť najmä osobnosť dieťaťa a jeho schopnosť sa vysporiadať s enormnou záťažou, ktorú rozpad rodiny a eventuálne nastolenie striedavej starostlivosti, ktorá prináša aj stratu doterajšieho zázemia a bezpečia domova, bezpochyby predstavuje. Je potrebné brať ohľad na citovú orientáciu dieťaťa, aj hodnotu danú stálosťou výchovného prostredia a na možnosť zachovania a rozvíjania jeho citových väzieb k blízkym osobám aj v širšom okolí, k jeho priateľom a záujmom. V neposlednom rade je potrebné vziať do úvahy - a to najmä u maloletých detí - ktorý z rodičov sa o dieťa doteraz osobne staral, dbal o jeho citovú a rozumovú výchovu a v podstate predstavoval pre dieťa ústrednú osobu, ku ktorej je citovo pripútané. U starších detí, ktoré sú už schopné formulovať svoje priania a predstavy o ďalšom spolužití s rodičmi, je treba prihliadnuť predovšetkým k ich prianiam, najmä ak korešpondujú so záverom zisteným dokazovaním. Odvolací súd má pritom za to, že v tejto veci súd prvej inštancie tieto kritériá splnil, pretože odôvodnenie svojho rozhodnutia založil na uprednostnení záujmu maloletého, podloženého odporúčaním psychológa Referátu poradensko-psychologických služieb ÚPSVaR ako aj kolízneho opatrovníka.

14. Pokiaľ matka súdu prvej inštancie vytýkala, že nenariadil vo veci znalecké dokazovanie a nemal tak dostatočný podklad na rozhodnutie, odvolací súd sa s touto výhradou matky nestotožnil. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia objasnil dôvod nenariadenia znaleckého dokazovania, pričom aj odvolací súd je toho názoru, že nebol dôvod na nariadenie znaleckého dokazovania, nakoľko súd prvej inštancie pre svoje rozhodnutie mal dostatok skutkových podkladov. Bolo tiež potrebné prihliadnuť ku skutočnosti, že v danej veci sa jedná o dieťa útleho veku a znalecké dokazovanie by mohlo negatívne vplývať na osobnosť maloletej A.. Odvolací súd bol rovnako ako súd prvej inštancie toho názoru, že nie je v danej veci vhodné, ale ani potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie má aj odvolací súd za preukázané, že v danej veci sú splnené všetky predpoklady pre rozhodnutie súdu. Neobstojí tvrdenie matky o tom, že súd prvej inštancie nevykonaním matkou navrhovaného dôkazu nemal dostatočný podklad na rozhodnutie vo veci samej.

15. Z obsahu spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôvodom pre nevyhovenie návrhu na zverenie maloletej do striedavej starostlivosti nebola diskriminácia matky z dôvodu jej zdravotného postihnutia. Aj keď je matka dieťaťa telesne zdravotne postihnutá, na invalidnom vozíku, poberateľkou invalidného dôchodku, nakoľko objektívna anamnéza matky je detská mozgová obrna, s vysokým stupňom odkázanosti na pomoc inej osoby, dôvodom nevyhovenia návrhu bola kumulácia viacerých faktorov. Lepšia možnosť zaistenia potrieb dieťaťa je pri osobnej starostlivosti zo strany otca. Maloletá A. je vo svojom bydlisku, ktoré má u otca, spokojná. Otec sa o maloletú stará od narodenia v podstate vo väčšej miere ako matka, pričom tak ako súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, maloletá je ešte vo veľmi útlom veku, vyžaduje si vysokú obozretnosť dohliadajúcej a starajúcej sa osoby a je nepochybné, že na strane matky nie je celkom v jej objektívnych možnostiach samostatne vykonávať plnohodnotnú osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Odvolací súd dospel k záveru, že potreby maloletej A. nebudú lepšie zaistené pri striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, a to i s prihliadnutím ku skutočnosti, že rodičia nemajú rovnaké miesto bydliska, ale aj z dôvodu mimoriadne vážnych nezhôd medzi oboma rodičmi, o čom svedčí aj trestné oznámenie podané matkou na otca maloletej. Chýbajúca komunikácia medzi rodičmi tiež nie je jediným faktorom rozhodným pre posúdenie vhodnosti takejto formy osobnej starostlivosti o dieťa. Ak by však rodičia dokázali spolu komunikovať, bolo by to určite pre dieťa len prínosom. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí správne prihliadal aj na tú skutočnosť, že primárnou vzťahovou osobou pre maloletú A., ktorá pre ňu predstavuje pocit bezpečia a istoty, je otec. Otec je pre maloletú primárnou osobou, ktorá pre ňu vytvára bezpečné zázemie a matka je podpornou vzťahovou osobou, ktorá maloletej vytvára bezpečie a istotu v prípade neprítomnosti primárnej osoby. Matka sama v podanom odvolaní dôvodila tým, že citové väzby medzi matkou a maloletou A. sa výrazne oslabili a pripustila, že otec sa mohol stať citovo bližší maloletej. Pokiaľ mala za to, že práve ona ako matka je primárnou vzťahovou osobou pre maloletú A., z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva opak. Pokiaľ v podanom odvolaní dôvodila tou skutočnosťou, že vzhľadom na to, že ide o malé dievčatko, prirodzeným ženským vzorom pre maloletú A. by mala byť v prvom rade jej matka, podľa názoru odvolacieho súdu to neznamená, že má k matke z emocionálneho hľadiska bližšie ako k otcovi. Podľa odvolacieho súdu sa tu matkin vzor nevylučuje ani s úpravou podľa rozsudku súdu prvej inštancie, pretože vzor matky môže matka realizovať i pri kontakte s maloletou, ktorý má zabezpečený cez úpravu styku.

16. Tým, že súd prvej inštancie maloletú zveril do osobnej starostlivosti otca, v zmysle zásady, že deti majú právo na oboch rodičov, určil styk matky s maloletou A..

17. Záujem na výchove maloletého dieťaťa vyžaduje súdnu úpravu styku rodičov s maloletým dieťaťom v zmysle § 25 v spojení s § 36 ods. 1 Zákona o rodine vždy, keď podľa okolností konkrétneho prípadu uskutočňovanie styku rodiča s maloletým dieťaťom spĺňa požadovaný účel (zabezpečenie spoluúčasti rodiča na výchove maloletého dieťaťa, udržiavanie rodičovského vzťahu a upevňovanie citového puta medzi rodičmi a maloletým dieťaťom), a keď chýba vôľa rodičov upraviť tento styk dohodou. Úprava styku matky s maloletým dieťaťom v zásade prichádza do úvahy, keď je vykonaná v záujme maloletej. Záujem maloletého dieťaťa totiž vyžaduje, aby sa vytvorilo, resp. udržiavalo citové puto k matke (teda nielen k jeho otcovi). Rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do výchovy, uplatňuje pri styku s ním svoju úlohu vo výchove dieťaťa v zmysle ust. § 36 ods. 1 Zákona o rodine. Úlohou druhého rodiča, ktorý má maloleté dieťa zverené do výchovy, je najmä, aby so zreteľom k záujmu dieťaťa na prospešnom styku s druhým rodičom vytváral priaznivé podmienky k styku tohto rodiča s maloletým dieťaťom.

18. Pri rešpektovaní práva maloletej A. na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov, ako i rešpektovaní práva maloletej na udržanie pravidelného rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi, sa tento bude realizovať prostredníctvom upraveného práva styku matky s dieťaťom, keď ani odvolací súd nezistil dôvody pre iné rozhodnutie o osobnej starostlivosti o maloletú. Pre zdravý vývoj dieťaťa je nevyhnutné zdôrazniť, že rodičia by mali pri výchove dieťaťa kooperovať a v záujme dieťaťa riadne komunikovať. Odvolací súd poukazuje v súvislosti s úpravou styku na vek maloletej, ktorá sa vyvíja a potrebuje pre svoj ďalší zdravý vývoj lásku a starostlivosť zo strany oboch rodičov. V zmysle zásady, že deti majú právo na oboch rodičov, odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadne úpravy styku, pričom rozsah určeného styku v porovnaní so súdom prvej inštancie určil v širšom rozsahu tak, aby maloletá nebola neprimerane zaťažovaná cestovaním a upravený styk poskytoval v súčasnej dobe dostatočný priestor ako pre matku, tak aj pre maloletú A. na postupné obnovovanie a budovanie ich vzájomného vzťahu s možnosťou ďalšieho rozširovania styku v budúcnosti, prípadne aj zmeny modelu osobnej starostlivosti. Ďalšie odvolacie argumenty matky odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi vysporiadať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu matky zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať.

19. Matka vo svojom odvolaní síce spochybnila aj výrok týkajúci sa zastupovania a správy majetku maloletej, vyživovacej povinnosti k maloletej, ako aj zameškaného výživného, avšak tieto odvolaním napádala len ako výroky súvisiace s výrokom o zverení maloletej A. do osobnej starostlivosti otca. Žiadne argumenty týkajúce sa nesprávnosti napadnutého rozsudku v týchto výrokoch neuviedla, tieto neboli zistené ani z obsahu spisu. Nebol ani podaný matkou odvolací návrh v súvislosti s iným rozhodnutím v týchto výrokoch. Matka naviac uviedla, že nemá výhrady k výške vyživovacej povinnosti ako ju ustanovil súd prvej inštancie. Uviedla, že súd prvej inštancie správne prihliadal na odôvodnené potreby maloletej A., ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery matky. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie ohľadne zastupovania a správy majetku maloletej A., vyživovacej povinnosti k maloletej a nedoplatku na výživnom za vecne správny, z ktorých dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto zostávajúcej napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 52 CMP.

21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza (§ 76 CMP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) alebo návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia u miestne príslušného súdu podľa zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok.

Rozhodnutie o peňažnej povinnosti vo vzťahu k maloletému možno vykonať cestou exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov a to exekúciou zrážkami zo mzdy a z iných príjmov, prikázaním pohľadávky, prikázaním pohľadávky z účtu v banke, prikázaním iných peňažných pohľadávok, postihnutím iných majetkových práv, exekúciou na obchodný podiel, predajom hnuteľných vecí, predajom cenných papierov, predajom nehnuteľnosti, predajom podniku, príkazom na zadržanie vodičského preukazu.

Rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému možno vykonať cestou súdneho výkonu rozhodnutia podľa zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, a to odňatím maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a odovzdaním tomu, komu bol podľa rozhodnutia zverený, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať.