KSTN/19Co/782/2015


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/782/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110231094 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3110231094.2



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu 1) J., 2) H., obaja zastúpení. H. proti žalovanému G., zastúpenému G., o zaplatenie 7.746,76 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 04. mája 2015, č.k. 14C/10/2011-159, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobcovia majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie svojím, v poradí druhým rozsudkom, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1) sumu 3.873,38 Eur spolu s úrokom z omeškania: 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.03.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.04.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.05.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.06.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.07.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.08.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.09.2010 do zaplatenia a žalobcovi 2) sumu 3.873,38 Eur spolu s úrokom z omeškania: 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.03.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.04.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.05.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.06.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.07.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.08.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.09.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania 2.588,56 Eur (z toho súdny poplatok 464,50 Eur), do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám H.. Y. H.. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že platnou Zmluvou o nájme nebytových priestorov zo dňa 19.12.2006 žalobcovia 1), 2) ako prenajímatelia prenajali žalovanému ako nájomcovi „nebytový priestor, predajňu so skladom, nachádzajúcu sa na J., zapísané na LV pod pol. XX/XXXX podielov pre každého nájomcu, na LV č. XXXX“ s tým, že nájomca si prenajíma obchodný priestor za účelom hostinca. Nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 01.01.2007 do 31.12.2011. Výška dohodnutého nájomného bola podľa zmluvy 400.000,- Sk (13.277,57 Eur) ročne s tým, že nájomné sa bude poukazovať na účty oboch prenajímateľov v mesačných splátkach po 16.670,- Sk (553,35 Eur), vždy do 10. dňa v mesiaci. Uvedená časť bola daná do nájmu s písomným súhlasom ostatných piatich podielových spoluvlastníkov, súčet ktorých spoluvlastníckych podielov je 910/1632, ktorí súhlasili s tým, aby žalobcovia 1), 2) prenechali reálnu časť ich spoločného bytového domu súp. č. XX do nájmu a zároveň súhlasili, aby žalobcovia 1), 2) uzavreli na tento nebytový priestor nájomnú zmluvu, a aby bol tento priestor, nájomcom užívaný na účely zriadenia prevádzky (hostinca, kaviarne, resp. iného reštauračného zariadenia) so skladom. Bolo v konaní preukázané, že nájomné sa platilo v dohodnutej výške až do februára 2010. Súd prvej inštancie konštatoval, že so všetkými námietkami, uvedenými žalovaným v žalobe, vrátane údajnej neplatnosti nájomnej zmluvy (úplne totožnými ako vo veci, sp. zn. 15C/129/2010) sa už vysporiadal tamojší súd vo veci, sp. zn. 15C/129/2010 a tieto isté námietky súd nemôže preskúmavať znova, lebo sa o nich už právoplatne rozhodlo. Súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ je platná nájomná zmluva, ktorú uzatvorili strany sporu, sú žalobcovia 1), 2) ako prenajímatelia aj aktívne legitimovaní na podanie žaloby o vymáhanie dohodnutého nájomného. Súd prvej inštancie citoval z odôvodnenia rozsudku tamojšieho súdu, č.k. 15C/129/2010-106 zo dňa 04.11.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.01.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19Co/34/2011-131 zo dňa 08.12.2011 nasledovné: „Z hľadiska dôvodov neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy, ktoré uvádza navrhovateľ, je súd toho názoru, že nájomná zmluva, ktorú účastníci uzatvorili dňa 19.12.2006, je, pokiaľ ide o predmet nájmu, dostatočne určitá a zrozumiteľná. Označenie predmetu nájmu „nebytový priestor, predajňa so skladom, nachádzajúca sa na J., zapísaná na LV pod pol. XX/XXXX podielov pre každého nájomcu, na LV č. XXXX“ vychádza zo zaužívaného spôsobu vymedzenia tohto priestoru bytového domu súp. č. XX, ako o tom svedčia písomný záznam zo dňa 15.03.1991 o odovzdaní predmetného priestoru pôvodným užívateľom zo strany štátneho podniku, zaopatrovacia zmluva zo dňa 22.01.1993, písomný súhlas podielových spoluvlastníkov zo dňa 15.09.2007 i nájomná zmluva, ktorú mali odporcovia uzatvorenú s predchádzajúcou nájomníčkou, s P. J.. Okrem toho je potrebné pri výklade predmetnej nájomnej zmluvy vychádzať podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nielen z jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež z vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľ mal v úmysle užívať ako nájomca predmetné, jemu presne známe a vymedzené priestory bytového domu súp. č. XX, v ktorých sa vtedy nachádzala kaviareň G. prevádzkovaná P. J. a tiež odporcovia mali v úmysle tieto priestory prevádzky kaviarne prenechať do nájmu navrhovateľovi. Účastníci zmluvy presne vedeli, o ktoré priestory sa jedná, tieto boli po uzavretí nájomnej zmluvy aj navrhovateľom ako nájomcom po dobu viac ako troch rokov užívané, a to bez toho, že by medzi účastníkmi, či medzi nimi a tretími osobami vznikol preukázane nejaký spor o rozsahu užívacieho práva navrhovateľa ako nájomcu. Z hľadiska uvedeného musí súd vyjadrenie predmetu nájomnej zmluvy zo dňa 19.12.2006 hodnotiť aj za použitia výkladového pravidla stanoveného v § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako dostatočne určité a zrozumiteľné, a teda nie je daný dôvod neplatnosti tohto úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej je treba uviesť, že neplatnosť predmetnej zmluvy nespôsobuje ani skutočnosť, že predmetné priestory nie sú v katastri nehnuteľností evidované ako samostatný nebytový priestor. Uvedené neznamená, že sa nejedná o spôsobilý predmet občianskoprávnych vzťahov. Podmienky, ktoré sú vyžadované z hľadiska spôsobilosti byť predmetom právnych vzťahov, sa môžu odlišovať v závislosti od toho, o aký právny vzťah sa jedná. Je nesporné, že priestory bytového domu súp. č. XX, tak ako boli dané do nájmu navrhovateľovi, by nemohli byť samostatným predmetom právneho úkonu, ktorý by sledoval zmenu vlastníckeho práva k nim. Z tohto hľadiska sú nedeliteľnou súčasťou bytového domu súp. č. XX a nemôžu byť samostatne predmetom prevodu, či prechodu vlastníckeho práva. Na druhej strane ale súd nevidí žiadnu prekážku, aby takéto priestory, medzi účastníkmi i spoluvlastníkmi bytového domu presne vymedzené, boli predmetom nájmu. Predmetom nájmu môže byť i len časť veci, ak je spôsobilá na užívanie, čo je podstatou nájmu. V danom prípade predmetné priestory, ako presne vymedzená časť bytového domu súp. č. XX, sú spôsobilé užívania (tomu svedčí aj skutočné užívanie týchto priestorov navrhovateľom po dobu viac rokov), a preto môžu byť predmetom nájomného vzťahu. Súd nevidí dôvod neplatnosti ani v tom, že predmetné priestory prenajali navrhovateľovi odporcovi 1) a 2), ktorí sú menšinovými spoluvlastníkmi predmetného bytového domu súp. č. XX. Vykonaným dokazovaním (písomný záznam zo dňa 15.03.1991 o odovzdaní predmetného priestoru pôvodným užívateľom zo strany štátneho podniku, zaopatrovacia zmluva zo dňa 22.01.1993, písomný súhlas podielových spoluvlastníkov zo dňa 15.09.2007 a nepriamo i skutočnosť, že medzi podielovými spoluvlastníkmi nebol a nie je vedený na tunajšom súde žiadny spor týkajúci sa spoločnej nehnuteľnosti, teda aj jej užívania) totiž bolo preukázané, že medzi podielovými spoluvlastníkmi predmetného domu existuje minimálne konkludentná dohoda o spoločnom hospodárení a užívaní predmetného domu, v zmysle ktorej odporcovia 1) a 2) môžu predmetné priestory užívať a dať ich do prenájmu tretím osobám. Takáto dohoda zodpovedá ustanoveniam § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka a jej existencia potom nevyžaduje, aby predmetnú nájomnú zmluvu s navrhovateľom museli uzatvárať popri odporcoch aj ostatní podieloví spoluvlastníci alebo tí, ktorých podiely predstavujú väčšinu. Podľa názoru súdu tak nebol naplnený ani dôvod neplatnosti predmetného právneho úkony podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže nájomná zmluva zo dňa 19.12.2006 svojím obsahom, ani účelom neodporuje zákonu, neobchádza ho a ani sa neprieči dobrým mravom. Nakoniec súd uvádza, že nezistil ani dôvod neplatnosti predmetnej zmluvy podľa § 49a Občianskeho zákonníka, teda uvedenie konajúcej osoby do omylu. Navrhovateľ nemohol byť pri uzatváraní nájomnej zmluvy uvedený zo strany odporcov do omylu, jednak preto, že zo samotnej zmluvy je zjavné, že odporcovia sú len podielovými spoluvlastníkmi bytového domu súp. č. XX, táto skutočnosť je známa i zo zápisu predmetnej nehnuteľnosti na LV v katastri nehnuteľností a okrem toho, ako už súd uviedol, odporcovia mali právo prenechať navrhovateľovi do nájmu v zmluve vymedzené priestory bytového domu súp. č. XX, čo sa týka navrhovateľom uvádzaného dôvodu neplatnosti nájomnej zmluvy podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka (neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony), nemôže si súd dobre takto uplatnený dôvod neplatnosti vysvetliť. Ak sa zo strany navrhovateľa nejedná o chybu v označení príslušného ustanovenia Občianskeho zákonníka, možno len uviesť, že odporcovia uzatvárali predmetnú zmluvu ako fyzické osoby a v konaní nebolo preukázané, že by rozhodnutím súdu boli svojej spôsobilosti na právne úkony pozbavení alebo im bola obmedzená. Keďže súd vyhodnotil nájomnú zmluvu, uzavretú účastníkmi dňa 19.12.2006 ako platný právny úkon, navrhovateľ nemá právo domáhať sa vrátenia plnenia nájomného, ktoré podľa tejto zmluvy odporcom 1) a 2) ako prenajímateľom zaplatil, a preto súd jeho návrh, ktorým sa domáhal vrátenia tohto plnenia zamietol“. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobcovia 1), 2) dali žalovanému z predmetného nájmu písomnú výpoveď pre omeškanie s platením nájomného o viac ako 1 mesiac, ktorá výpoveď bola žalovanému doručená dňa 03.06.2010. Od 01.07.2010 začala žalovanému plynúť 3-mesačná výpovedná doba, ktorá uplynula dňom 01.10.2010 (nie 01.09.2010, ako je nesprávne uvedené v žalobe) a týmto dňom sa nájomný vzťah pre žalobcov 1), 2) skončil. Žalovaný neuhradil dlžné nájomné za dobu trvania zmluvy od marca 2010 do septembra 2010, teda za 7 mesiacov v celkovej výške 7.7.46,76 Eur, čomu zodpovedá mesačné nájomné 16.670,- Sk/553,35 Eur mesačne pre každého žalobcu. Vzhľadom k tomu, že dlh žalovaný neuhradil dobrovoľne, súd prvej inštancie ho k tomu zaviazal. Nájomné bolo splatné mesačne vždy do 10. dňa v mesiaci a dňom nasledujúcim po uplynutí dohodnutej doby splatnosti, vždy od 11. dňa v mesiaci bol žalovaný s platením dlhu v omeškaní. Tak žalobcom vznikol nárok požadovať popri plnení aj úrok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania súd prvej inštancie stanovil podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, pričom výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Výška úroku z omeškania predstavuje 9 % ročne (1 % + 8 percentuálnych bodov). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 663, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a), písm. c), písm. f) O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nedostatočne zistil skutkový stav a neprihliadol na niektoré jeho tvrdenia, čo má za následok nezákonnosť rozhodnutia. Konkrétne dňa 04.05.2015 na pojednávaní poukázal na nové skutočnosti, svedčiace v jeho prospech, pričom ide o tvrdenia: a) že v zmluve o nájme nebola riešená otázka služieb spojených s nájmom, hoci išlo o zmluvu uzavretú podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, pričom uvedená skutočnosť mala vplyv na výšku nájomného a zároveň tieto chýbajúce údaje majú za následok neplatnosť zmluvy, b) chýbajúci súhlas obce s výkonom podnikateľskej činnosti, ktorého absencia postačuje na určenie zmluvy ako neplatnej, c) skutočnosť, že žalovaný v spornom období nevykonával pohostinskú činnosť a žalobcovia tým pádom mali žiadať len napríklad skladné, čo je neporovnateľne iná čiastka než nájomné. K prvej námietke (a) poukázal na § 5 ods. 1 zákona o nájme nebytových priestorov, z ktorého vyplýva, že ak nie je dohodnuté inak, prenajímateľ je povinný odovzdať nebytový priestor nájomcovi v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie, v tomto stave ho na svoje náklady udržiavať a zabezpečovať riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené. V zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 19.12.2006 nebola otázka služieb poskytovaných s nájmom osobitne riešená, bolo ale povinnosťou žalobcov tieto služby poskytovať. Tvrdil, že uvedené služby mu poskytované neboli, preto, ak by nájomná zmluva bola zmluvou platnou, požadovaná výška plnenia z titulu neuhradeného nájomného by tak podľa § 8 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov mala byť nižšia než tá, ktorú požadujú žalobcovia. Bolo povinnosťou žalobcov poskytovať mu aj služby spojené s podnájmom, žalobcom by za tieto služby mala patriť odplata, ktorá je súčasťou nájomného a podľa § 3 ods. 3 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov by zmluva pod sankciou neplatnosti mala obsahovať tiež výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, no v rámci určenia výšky a splatnosti nájomného, nakoľko sa strany nedohodli inak, by mala byť určená aj výška a spôsob splatnosti služieb spojených s nájmom. V nájomnej zmluve však takéto určenie chýba, a preto je aj podľa jeho názoru zmluva o nájme neplatná podľa § 4 ods. 3 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov. K druhej námietke (b) uviedol, že uvedená nájomná zmluva mohla byť neplatným právnym úkonom aj pre chýbajúci súhlas obce s výkonom podnikateľskej činnosti, nakoľko v čase uzavretia nájomnej zmluvy nemal súhlas s výkonom podnikateľskej činnosti tak, že účel zmluvy, t. j. prevádzkovanie hostinca bol od počiatku nemožný. Naviac, zmluva nebola uzavretá s odkladacou podmienkou, ktorá by ju robila účinnou až získaním súhlasu obce, preto sa jedná o absolútne neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď žalobcovia mali žalovanému plniť prenechaním priestorov na účely prevádzkovania hostinca, pričom ale takto koncipované plnenie bolo od počiatku plnením nemožným, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Mal za to, že nie je rozhodné, či subjekty právneho úkonu vedeli, alebo nevedeli o tejto skutočnosti. K tretej námietke (c) uviedol, že v spornom období vôbec pohostinskú činnosť, ktorá bola účelom zmluvy, nevykonával, na predmete nájmu sa síce nachádzali veci v jeho vlastníctve, avšak, aj keby bola zmluva platnou, účel zmluvy nebol napĺňaný a z toho dôvodu je názoru, že žalobcovia od neho nemohli požadovať pohľadávku titulom nájomného, ale iba titulom skladného za uskladnenie hnuteľných vecí v jeho vlastníctve, čo je v podstate nižšia čiastka, ako si uplatňujú podanou žalobou. Dôvodil, že súd prvej inštancie zobral jeho námietky na vedomie a bližšie sa s nimi nezaoberal. Vytýkal rozsudku súdu prvej inštancie, že jeho odôvodnenie je totožné s odôvodnením zrušeného rozsudku, sp. zn. 14C/10/2011-117 zo dňa 21.01.2013, pričom jeho tvrdeniam nevenoval na pojednávaní dňa 04.05.2015 žiadnu pozornosť, čím mu odňal možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie súdneho rozhodnutia je nedostatočné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za nepreskúmateľné, nakoľko výrok rozhodnutia tamojšieho súdu v konaní, sp. zn. 15C/129/2010 neobsahoval určenie neplatnosti alebo platnosti nájomnej zmluvy, tamojší súd sa s otázkou platnosti a neplatnosti nájomnej zmluvy vysporiadal v konaní, kde ju posudzoval ako predbežnú otázku, preto nie je možné v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazovať na to, že o určitých námietkach už bolo právoplatne rozhodnuté. Nesprávne právne posúdenie veci videl v tom, že súd prvej inštancie posúdil, že nájomnú zmluvu je možné uzavrieť bez súhlasu všetkých podielových spoluvlastníkov, dôvody uvedené v rozhodnutí súdu, sp. zn. 15C/129/2010 považoval za nedostatočné, keď v tomto konaní uviedol niekoľko judikátov, ktorými sa snažil súd presvedčiť o správnosti svojich argumentov a súd sa v konaní, sp. zn. 15C/129/2010 nevysporiadal s existujúcou judikatúrou a nevysporiadal sa s ňou súd ani v tomto súdnom konaní. Ak by sa i pripustila platnosť nájomnej zmluvy bez existencie súhlasu spoluvlastníkov v čase jej uzatvorenia, resp. pre jej určitosť, je podľa jeho názoru kúpna zmluva (?) neplatná pre uvedenie žalovaného do omylu v otázke predkupného práva, keď v nájomnej zmluve mu bolo žalobcami 1), 2) garantované, že ak sa rozhodne predmet nájmu odkúpiť, bude mu tento za stanovených podmienok odpredaný a ako osoba neznalá práva sa domnieval, že takéto dojednanie mu bez ďalších komplikácií umožní nadobudnúť predmet nájmu a v kúpe mu nebude môcť byť zabránené. Pokiaľ by však vedel o tej skutočnosti, že predkupné právo je obmedzené predkupným právom ostatných spoluvlastníkov, ktorí majú podľa § 140 Občianskeho zákonníka právo na odkúpenie spoluvlastníckych podielov v prípade ich predaja, nikdy by uvedenú zmluvu nepodpísal. Práve neskoršie odkúpenie predmetu nájmu bolo rozhodujúcou skutočnosťou pre uvedený právny úkon, pričom žalobcovia ho na existenciu zákonného predkupného práva spoluvlastníkov nikdy neupozornili, čím ho uviedli do omylu v otázke uzatvorenia nájomnej zmluvy a za týchto okolností je tak neplatným právnym úkonom podľa § 49a Občianskeho zákonníka.

3. Žalobcovia 1), 2) vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. K prvej námietke žalovaného (a), že zmluva je neplatná s poukazom na § 4 ods. 3 zákona o nájme nebytových priestorov z dôvodu chýbajúcej špecifikácie jej výšky a splatnosti nájomného, poukázali na článok III. zmluvy, z ktorej vyplýva „výška nájomného bola dohodnutá dohodou podľa vyhlášky o cenovej regulácii č. 585/90 Zb., a to vo výške 400.000,- Sk ročne (slovom štyristotisíc slovenských korún). Nájomné sa bude poukazovať na osobné účty oboch prenajímateľov, a to v mesačných splátkach po 16.670,- Sk (slovom šestnásťtisícšesťstosedemdesiat slovenských korún) každému z nich vždy do 10. dňa v mesiaci“. Tvrdenie žalovaného, že v predmetnej zmluve chýba určenie výšky a splatnosti nájomného, považujú za neopodstatnené, keďže v zmluve je jasne a presne určená výška aj splatnosť nájomného. Poukázali tiež na skutočnosť, že neexistuje a nikdy neexistovalo žiadne ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o nájme, a teda odkaz žalovaného na neplatnosť zmluvy podľa tohto ustanovenia je zjavne irelevantná. K druhej námietke žalovaného (b) uviedli, že pre platnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov ako právneho úkonu dvoch subjektov občianskeho práva je príznačné, že ich platnosť nie je podmienená žiadnym individuálnym správnym aktom zo strany obce ako správneho orgánu a zo znenia zmluvy, ani zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť nájomcu - žalobcov zabezpečiť akýkoľvek súhlas obce, a to ani podľa § 5 ods. 1 zákona o nájme, keďže plnenie služieb s užívaním nebytového priestoru nezahŕňa zabezpečenie iných povolení. Za absurdnú považujú námietku žalovaného, že zmluva je absolútne neplatná podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že účel zmluvy, t. j. prevádzkovanie hostinca bol od začiatku nemožný, nakoľko podstatou zmluvy bolo prenechanie nebytového priestoru a nie zabezpečenie prevádzkovania hostinca zo strany žalobcov alebo žalovaného. Neplatnosť zmluvy v zmysle citovaného zákonného ustanovenia by bola naplnená iba vtedy, ak by predmetná nehnuteľnosť, či konkrétny nebytový priestor pred uzavretím zmluvy zanikol. Účel nájmu nebytového priestoru je obligatórnou náležitosťou každej zmluvy o nájme nebytových priestorov podľa § 3 ods. 3 zákona o nájme, pričom zmluvu o nájme koncipoval sám žalovaný a účel nájmu do tejto zmluvy aj sám zahrnul. Žalovaný neuvádza, aká konkrétna právna norma by mala stanoviť povinnosť žalobcov obdržať súhlas obce s podnikateľskou činnosťou žalovaného, keď z ust. § 3 ods. 2 zákona o nájme od 01.07.2004 vyplýva, že nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené. Preto nebolo žiadne povolenie obce na prevádzkovanie hostinca, či vo všeobecnosti súhlas s výkonom podnikateľskej činnosti žalovaného pre platnosť zmluvy vyžadované a nie je ani prípustné, aby sa žalovaný z tohto dôvodu domáhal neplatnosti v zmysle § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalovaný namietal arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, poukázali na skutočnosť, že Najvyšším súdom Slovenskej republiky bolo viackrát judikované, že princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí, nemôže sa to však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument a nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinností má byť odôvodnený súdom v jeho rozhodnutí podľa povahy jeho rozhodnutia. Vyslovili názor, že súdu prvej inštancie nič nebránilo poukázať na časť odôvodnenia iného súdneho konania, vedeného na tamojšom súde pod sp. zn. 15C/129/2010, v ktorom vystupovali rovnaké strany sporu, ale v opačnom procesnom postavení, v ktorom sa súd už s totožnými skutočnosťami, na ktoré v tomto konaní žalovaný opätovne poukazuje, vysporiadal. Exempli gratia súd poukázal na konštatovanie, že zmluva bola platne uzavretá. Poukázali na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 36/2010, ktorý konštatoval, že nezávislosť rozhodovania všetkých súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, jedným z týchto princípov, predstavujúcim časť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), spôsobom zakotveným v citovanom zákonnom ustanovení. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie sa týmto názorom riadil. Pokiaľ žalovaný spochybňoval nedostatočné zistenie skutkového stavu, resp. nesprávnosti odôvodnenia rozhodnutia v konaní, sp. zn. 15C/129/2010, táto jeho námietka obstáť nemôže, nakoľko v uvedenom konaní bolo právoplatne rozhodnuté a súd už nemôže tieto námietky preskúmavať opätovne. Mali za to, že súd konštatoval zásadu res iudicata vo vzťahu k platnosti zmluvy a námietkam opakovane predneseným žalovaným a odvolací súd sa už s týmito námietkami zaoberať nemôže. Konštatovali, že tvrdenia žalovaného sú neopodstatnené, právne nesprávne a z jeho strany ide o snahu účelovo predlžovať súdne konanie a oddialiť vymožiteľnosť ich nároku.

4. Žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobcov 1), 2) doručené (dňa 13.11.2015), žiadne stanovisko k vyjadreniu žalobcov 1), 2) súdu nepodal.

5. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalovaným došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, podľa ktorého súd prvej inštancie v danej veci procesne postupoval. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval rozhodnutie súdu prvej inštancie a dôvody podaného odvolania podľa ustanovení O.s.p., účinných v čase vydania rozhodnutia. Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP. 6. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

7. V danej veci súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom každému po 3.873,38 Eur s príslušenstvom titulom zmluvného plnenia - dlžného nájomného za obdobie od marca 2010 do septembra 2010 (sedem mesiacov), vyplývajúceho zo zmluvy o nájme, uzavretej medzi stranami sporu dňa 19.12.2006, potom, ako dospel k záveru, že zmluva o nájme, uzavretá medzi stranami sporu, je platným právnym úkonom.

8. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo možné v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016, odôvodniť len okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písm. a) až f).

9. Žalovaný podaným odvolaním spochybňoval platnosť predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 19.12.2006, uzavretej medzi stranami sporu z viacerých dôvodov a uplatňoval odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) (v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.), písm. c), písm. f) O.s.p., účinného do 30.06.2016.

10. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. účinného do 30.06.2016 spočíva v námietke strany sporu, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, ktorú žalovaný videl v tom, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že o jeho námietkach v súvislosti s neplatnosťou zmluvy o nájme už bolo rozhodnuté v inom súdnom konaní na tamojšom súde, sp. zn. 15C/129/2010 a nemôže už tie isté námietky preskúmavať.

11. O procesnú vadu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom, ide len vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil strane sporu realizovať práva, priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, účinným do 30.06.2016.

12. Z obsahu spisu vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín, sp. zn. 15C/129/2010 bol riešený peňažný nárok žalovaného proti žalobcom 1), 2), keď žalovaný sa v procesnom postavení žalobcu domáhal proti žalobcom 1), 2), v procesnom postavení žalovaných, titulom bezdôvodného obohatenia vrátenia platieb nájomného, ktoré zaplatil na základe neplatnej zmluvy o nájme nebytových priestorov, uzavretej medzi stranami sporu dňa 19.12.2006, súčasne sa domáhal i náhrady škody. Súd prvej inštancie sa ako prejudiciálnou otázkou zaoberal platnosťou predmetnej zmluvy, aplikujúc ust. § 663 Občianskeho zákonníka sumy (aplikáciu ust. zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov vylúčil, nakoľko predmetom nájmu nebol nebytový priestor, ktorý by bol ako miestnosť alebo súbor miestností podľa rozhodnutia stavebného úradu určený na iné účely ako na bývanie), vysporiadal sa so všetkými tvrdeniami žalobcu, ktorými odôvodňoval neplatnosť zmluvy uzavretej medzi stranami sporu a aplikujúc ust. § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 39, § 49a, § 139 ods. 2, § 420 Občianskeho zákonníka dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluva, uzavretá medzi stranami sporu dňa 19.12.2006, je platným právnym úkonom, žalobca preto nemá právo domáhať sa vrátenia plnenia nájomného, ktoré žalovaným 1), 2) zaplatil, a preto rozsudkom zo dňa 04.11.2010, č.k. 15C/129/2010-106 žalobu zamietol. Citovaný rozsudok súdu prvej inštancie bol rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08.12.2011, č.k. 19Co/34/2011-131 v napadnutej časti potvrdený, nadobudol právoplatnosť.

13. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že právoplatné súdne rozhodnutie zakladá stav právnej istoty, resp. odstraňuje stav právnej neistoty účastníkov konania, pričom dôsledok právoplatnosti súdneho rozhodnutia znamená, že rozhodnutie sa stáva pre účastníkov zásadne nezmeniteľným a záväzným. Právne vzťahy ním vyriešené je možno spochybniť len osobitne kvalifikovaným spôsobom - mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Účinky právoplatného rozhodnutia súdu sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané, jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil právoplatným súdnym rozhodnutím. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozhodnutím k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky týmto vyriešením viazaný (§ 159 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru, než ako o právnom vzťahu strán sporu už bolo právoplatne rozhodnuté. Vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je také, že súd v novom konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok iného právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach). Pri posúdení dosahu záväznosti právoplatného rozhodnutia (miery účinku na rozhodovanú vec, predmet sporu) nie sú pre súd určujúce hranice dané rozsahom nároku, nemôže iba prekročiť rozsah posudzovaného právneho vzťahu, z ktorého nárok vyplýva. Uvedený záver je vyjadrením princípu právnej istoty, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty v súdnych konaniach a rozhodnutiach tým, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri jej opakovaní za rovnakých podmienok dáva rovnaká odpoveď.

14. Pokiaľ súd prvej inštancie v danej veci oboznámil spis tamojšieho súdu, sp. zn. 15C/129/2010 na pojednávaní dňa 04.05.2015, pred vyhlásením svojho dokazovania za skončené, v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval závery právoplatných rozsudkov súdov v uvedenom súdnom konaní rovnakých účastníkov v opačnom procesnom postavení, ktoré podrobne riešili otázku platnosti zmluvy o nájme (totožné tvrdenia žalovaného ohľadne neplatnosti predmetnej zmluvy), uzavretej stranami sporu dňa 19.12.2006 (od ktorej odvodzujú svoj nárok žalobcovia i v tomto konaní ) a uzavrel, že predmetnú zmluvu považuje za platnú, nie je možné jeho záveru nič vytknúť a odvolací súd ho považuje za správny. Nie je potom ani dôvodná námietka odvolateľa, že týmto postupom súdu prvej inštancie došlo vo vzťahu k nemu k odňatiu možnosti konať pred súdom. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.06.2016) daný nebol.

15. Žalovaný uplatnil i odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., účinného do 30.06.2016 (súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), ktorého naplnenie spočíva v tej skutočnosti, že ak účastník (strana sporu) alebo jeho zástupca navrhol vykonanie dôkazov, ktoré boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ich nevykonal, vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktoré treba odstrániť.

16. Zo znenia ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., účinného do 30.06.2016, vyplýva, že citovaný dôvod na odvolanie nie je daný v prípade každého opomenutia vykonania navrhnutých dôkazov, ale len v prípade, pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, teda dôkazy, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej, čo nie je prípad danej veci.

17. Z obsahu spisu vyplýva (zápisnica o pojednávaní zo dňa 04.05.2015), že strany sporu boli poučené podľa § 120 ods. 4 O.s.p. tak, že sú povinné všetky dôkazy a skutočnosti predložiť a označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa konanie končí, a pokiaľ dôkazy nenavrhnú a neoznačia, odvolací súd nebude na ne prihliadať (č.l. 149 spisu), strany sporu uviedli, že návrhy na doplnenie dokazovania nemajú.

18. Vzhľadom na uvedené je odvolacia námietka, uplatnená žalovaným v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., nedôvodná, nakoľko žiadne dôkazy po poučení súdom podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účinného do 30.06.2016, nenavrhol.

19. Pokiaľ žalovaný videl nedostatočné zistenie skutkového stavu a naplnenie citovaného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. v tej skutočnosti, že súd prvej inštancie neprihliadol na niektoré jeho tvrdenia ohľadne neplatnosti nájomnej zmluvy, uzavretej medzi stranami sporu a neprihliadol na nové skutočnosti, svedčiace v jeho prospech, odvolací súd konštatuje, že uvedené nemá za následok dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., ako sa mylne žalovaný domnieval. Uvedené by mohlo mať za následok naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.

20. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., účinného do 30.06.2016, spočíval v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov, upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej.

21. Žalovaný považoval zmluvu, uzavretú medzi stranami sporu, za neplatnú z dôvodu porušenia ustanovení § 3 ods. 3, § 4 ods. 3, § 5 ods. 1 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, z ktorého právneho predpisu vyvodzoval, že z titulu neuhradenia nájomného v zmysle § 8 citovaného zákona by mohli žalobcovia požadovať nižšiu sumu, ak by zmluva bola platnou. Už na pojednávaní súdu prvej inštancie zo dňa 04.05.2015 namietal, že zmluva je neplatná, nakoľko nerieši problém so službami spojenými s nájmom.

22. Odvolací súd sa so závermi žalovaného nestotožňuje, nakoľko ust. zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov na zmluvný vzťah strán sporu nedopadajú. Zmluvný vzťah strán sporu bol v konaní, sp. zn 15C/129/2010, ako i v danej veci posudzovaný ako vzťah nájomný v zmysle § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko predmetom nájmu nebol nebytový priestor, ktorý by bol ako miestnosť alebo súbor miestností podľa rozhodnutia stavebného úradu určený na iné účely ako na bývanie. Zmluva, uzavretá stranami sporu dňa 19.12.2006, tak nie je zmluvou o nájme nebytových priestorov v zmysle zákona č. 116/1990 Zb. (napriek tomu, že ju zmluvné strany takto označujú), ale zmluvou o nájme, na ktorú dopadajú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov odvolacia námietka žalovaného dôvodná nebola.

23. Pokiaľ žalovaný neplatnosť zmluvy, uzavretej medzi stranami sporu dňa 19.12.2006, vyvodzoval zo skutočnosti, že v čase uzavretia zmluvy chýbal súhlas obce s výkonom jeho podnikateľskej činnosti a mal za to, že uvedená skutočnosť postačuje na určenie neplatnosti zmluvy v zmysle § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací súd sa s jeho záverom nestotožňuje. Predovšetkým je potrebné uviesť, že nie je právnou povinnosťou (a nie je ani v možnostiach) prenajímateľa zabezpečovať nájomcovi súhlas s výkonom jeho podnikateľskej činnosti pri uzatváraní zmluvy o nájme. Pokiaľ nájomca deklaruje účel nájmu, ku ktorému mu nesvedčí potrebné oprávnenie, táto skutočnosť nie je naplnením predpokladov neplatnosti právneho úkonu v zmysle citovaného ustanovenia, nejedná sa o plnenie nemožné, ako sa odvolateľ snaží súdu predostrieť. Predmetom zmluvy o nájme, uzavretej medzi stranami sporu, bolo prenechanie konkrétneho priestoru, nachádzajúceho sa v dome na J. prenajímateľom za odplatu nájomcovi, aby tento priestor dočasne užíval za účelom hostinca, ktorý predmet nájmu (právneho úkonu) bol nepochybne naplnený, priestory boli žalovanému ako nájomcovi prenajímateľom prenechané, tento ich užíval a platil odplatu za ich užívanie do februára 2010, nejedná sa preto o plnenie nemožné. Odvolací súd považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.

24. Argument žalovaného, že nevykonával v rozhodnom období pohostinskú činnosť a žalobcovia mohli žiadať len skladné, čo je neporovnateľná čiastka ako nájomné, námietka žalovaného, že žalobcovia mu neposkytovali v rozhodnom období služby, t. j. námietky týkajúce sa výšky žalobcami uplatneného nároku, odvolací súd nepovažoval za dôvodné, nakoľko žalobcovia v danej veci uplatňujú nárok vyplývajúci zo zmluvy o nájme, ktorá je nepochybne platným právnym úkonom. Jedná sa potom o nárok zo zmluvného plnenia, ktorého výška zo zmluvného vzťahu vyplýva, a ktorá uvedenými argumentmi a námietkami žalovaného nebola dôvodne spochybnená.

25. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám § 157 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016, keď súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, oboznámil výsledky vykonaného dokazovania, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia účastníkov mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, z ktorých vyvodil svoje právne závery. V plnej miere a dostatočne vyčerpávajúco vysvetlil, z akých úvah pri svojom právnom závere vychádzal.

26. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalovaného obsiahnutými v jeho odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky.

27. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovia 1), 2), ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

29. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).