KSTN/19Co/247/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/247/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114219543 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3114219543.1



Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu Q., zastúpenému I. proti žalovaným 1) C., 2) C., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných M., zastúpeného I., o zaplatenie 3.930,39 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 02. marca 2016, č.k. 19C/118/2014-106, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi (M.) náhradu trov konania vo výške 191,28 Eur, p o t v r d z u j e .

M. náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom uložil žalovaným 1), 2) povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1.706,46 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.706,46 Eur od 01.03.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti žalobu zamietol. Súčasne rozhodol, že žalovaným 1), 2) náhradu trov konania nepriznáva a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania vo výške 191,28 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám I.. J. I.. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že zmluvný vzťah, na základe ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok, je vzťah spotrebiteľský. Je nepochybné, že z tohto zmluvného vzťahu - zmluvy o úvere boli zaviazaní obaja žalovaní spoločne a nerozdielne. Bol im poskytnutý úver vo výške 5.000 Eur na nákup spotrebného tovaru a úver mali splácať v 60-tich mesačných splátkach po 135,81 Eur, vždy do 15-teho dňa v mesiaci a dlh uhradili len čiastočne. Predmetná zmluva o úvere, uzatvorená medzi stranami sporu, preukázateľne neobsahuje obligatórny údaj - konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru (§ 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Keďže však žalovaní 1), 2) podľa žalobcu dojednaný úver čerpali, absencia údaju o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch znamená, že úver je bezúročný a bezodplatný. Žalobca tak nemá právo na zaplatenie úrokov z úveru, ani žiadnych poplatkov, ale len na zaplatenie istiny čerpaného úveru. Všetky platby, ktoré už boli žalovanými na daný úver zaplatené, je potrebné započítať na zaplatenie istiny úveru. V dôsledku neplnenia zmluvných povinností žalovanými 1), 2), ktorí neplatili splátky dlhu riadne a včas, žalobca od úverovej zmluvy písomne odstúpil dňa 09.01.2012 a požadoval vrátiť dlžnú sumu aj s vyčíslenými poplatkami. Žalovaní odstúpenie od zmluvy prevzali dňa 13.01.2012, čím sa zmluva od začiatku zrušila. Občiansky zákonník v ust. § 48 ods. 2 umožňuje dohodnúť sa na inom zrušení zmluvy než od jej počiatku, však túto možnosť nemožno chápať izolovane bez nadväznosti na ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Zmluvné podmienky, upravené spotrebiteľskou zmluvou, sa podľa ust. § 54 Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ani zhoršiť svoje zmluvné postavenie a v pochybnostiach v prípade obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší . Keďže dôsledkom odstúpenia od zmluvy podľa ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jej zrušenie od počiatku , odstúpením od zmluvy zo strany žalobcu sa zrušili aj ustanovenia zmluvy, upravujúce úrok za poskytnutie úveru, poplatky, poistné a zmluvnú pokutu. Tým, že sa zmluva zrušila v dôsledku platného odstúpenia od nej od začiatku, každý bol povinný vrátiť to, čo na jej základe dostal, podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení. Žalovaní 1), 2) boli teda povinní vrátiť len rozdiel medzi reálne poskytnutou čiastkou úveru 5.000 Eur a žalovanými 1), 2) dovtedy uhradenými splátkami v sume 3.293,54 Eur, teda čiastku 1.706,46 Eur. Námietku premlčania dlhu, vznesenú vedľajším účastníkom, súd nepovažoval za dôvodnú. Odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušila od začiatku a od 14.01.2012 (dňom nasledujúcim po doručení odstúpenia od zmluvy žalovaným) mohol žalobca uplatniť svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia na súde vo všeobecnej 2-ročnej premlčacej dobe, ktorá uplynula dňa 14.01.2014. Premlčacia doba však spočívala počas konania na Rozhodcovskom súde v Bratislave, sp. zn. 5322/12 od 24.05.2012 (podanie návrhu) do 16.07.2012 (právoplatný rozsudok, sp. zn. 5322/12), kde sa žalobca pokúšal získať exekučný titul po dobu 53 dní a v období priebehu exekučného konania, prebiehajúceho na základe tohto rozhodcovského rozsudku pod sp. zn. 60Er/3225/2012 na Okresnom súde v Trenčíne od 12.11.2012 (podanie návrhu na exekúciu) do 27.02.2014 (právoplatnosť uznesenia o zastavení exekúcie) po dobu 1 rok a 107 dní. Žaloba bola podaná dňa 27.08.2014, teda včas. Žalovaní 1), 2) prevzali odstúpenie od zmluvy dňa 13.01.2012 a dňom nasledujúcim, t. j. od 14.01.2012 boli žalovaní 1), 2) s plnením dlhu v omeškaní. Preto ich súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť žalobcovi popri plnení sumy 1.706,46 Eur aj úrok z omeškania v zákonnej výške podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 01.03.2012 (od dátumu uplatneného žalobou) až do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého súd priznal úspešnejším žalovaným pomernú časť náhrady trov konania. Žalobca si žalobou uplatnil celkovú pohľadávku vyčíslenú ku dňu vyhlásenia rozsudku (ku dňu 02.03.2016) vrátane úrokov v sume 7.994,19 Eur a súd priznal 2.322,04 Eur, teda v 71 % mal žalobca neúspech, v 29 % úspech a pomer úspechu a neúspechu je 42 % (71-29), teda žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi patrí 42 % z uplatnených trov. Žalovaní 1), 2) si trovy neuplatnili, preto im súd žiadne nepriznal. Vedľajší účastník si uplatnil trovy konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby po 141,09 Eur u žalovaného 1) (príprava a prevzatie veci v roku 2014 - plná moc založená pod Spr 1032/2014, písomné vyjadrenie k žalobe dňa 27.01.2015) a 2 x po 70,55 Eur za 2 úkony právnej služby u žalovanej 2) + 4 x 8,04 Eur paušál, spolu 455,44 Eur uplatnených podľa ust. § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a), c), § 13 ods. 2, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoríších predpisov. Z týchto trov mu súd prvej inštancie priznal len 42 % za čiastočný úspech v konaní, v sume 191,28 Eur. 2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, a to výlučne proti výroku IV., ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných (do 30.06.2016). Vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci. Mal za to, že trovy konania sú priznané vedľajšiemu účastníkovi neoprávnene a nejde o účelne vynaložené trovy konania, nakoľko vedľajší účastník je združením na ochranu spotrebiteľa a prioritne sa predpokladá jeho pomoc z jeho strany a nie zo strany zvoleného zástupcu. Podľa údajov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky samotné združenie má v radoch členov, ktorí majú právnické vzdelanie a účelom tohto združenia je podľa stanov kolektívna ochrana práv spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľov, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov, pričom využívajú i podporu ministerstva. Preto, ak sa združenie rozhodne využiť pre zastupovanie v konaniach pomoc advokátov, musí ich hradiť z vlastných prostriedkov. Odôvodnené právne zastupovanie môže byť len v mimoriadne ťažkých právnych veciach, v opačnom prípade sa vytvára dojem účelovosti konania združenia, ktorého činnosť spočíval len vo vstupe do konania spolu so splnomocneným advokátom s cieľom dosiahnuť odmenu. V danom prípade účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nie je daná. Domáhal sa aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Poukázal na znenie ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a uviedol, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že okrem miery úspechu je pre priznanie náhrady trov konania podstatným kritériom účelnosť vynaložených trov konania. Zdôraznil, že vyjadrenie vedľajšieho účastníka k návrhu z hľadiska jeho obsahu je rovnaké ako vyjadrenie v ostatných spotrebiteľských veciach, čo znamená, že na jeho vypracovanie nevynaložil žiadnu mimoriadnu námahu spojenú s právnym rozborom danej veci, pričom jeho vyjadrenie nemalo žiaden význam pre rozhodnutie súdu. Poukázal na znenie rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn. 6Mcdo/5/2013. 3. M. (do 30.06.2016 vedľajší účastník na strane žalovaných) sa k podanému odvolaniu, ktoré mu bolo doručené, písomne nevyjadril.

4. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom, došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v predmetnom spore. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval otázku dôvodov na priznanie, nepriznanie, alebo krátenie trov konania (vrátane otázky účelnosti vynaložených trov) podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie. Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP.

5. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovaným 1), 2) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 1.706,46 Eur s príslušenstvom, výrok, ktorým bola v zostávajúcej časti žaloba zamietnutá a výrok, ktorým žalovaným 1), 2) náhrada trov konania priznaná nebola, neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť a odvolací súd ich nepreskúmaval.

6. Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v napadnutej časti, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uplatňoval voči žalovaným zaplatenie sumy 3.930,39 Eur so 17,99 % úrokom zo sumy 3.529,53 Eur od 03.01.2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.930,39 Eur od 01.03.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania. Súd prvej inštancie jeho žalobe vyhovel v rozsahu o zaplatenie 1.706,46 Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 01.03.2012 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Podaním zo dňa 12.09.2014, doručeným súdu prvej inštancie dňa 17.09.2014, vstúpilo do konania M., ako vedľajší účastník na strane žalovaných. Dňa 27.01.2015 vedľajší účastník doručil súdu prvej inštancie vyjadrenie, v ktorom (okrem iného) poukázal na skutočnosť, že žalobca svojím listom zo dňa 09.01.2012 odstúpil od zmluvy ku dňu 29.02.2012, zmluva bola zrušená (§ 457 Občianskeho zákonníka) s tým, že poukázal na premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka. Vzniesol námietku premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukázal na znenie ust. § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 6 ods. 3 zákona č. 634/1992 Zb., § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb., § 2 písm. b) zákona č. 258/2001, § 48 ods. 2, § 457, § 107 Občianskeho zákonníka.

8. V občianskom súdnom konaní (civilnom sporovom konaní) sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. Princíp zodpovednosti za výsledok (princíp úspešnosti) bol zakotvený v ust. § 142 ods. 1 O.s.p. (účinnom do 30.06.2016), v dôsledku ktorého účastníkovi (strane sporu), ktorý mal vo veci plný úspech, súd priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

9. Čiastočný úspech vo veci zakladal nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania alebo na to, že žiadny z účastníkov (strán sporu) nemá právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. 2 O.s.p., účinný do 30.06.2016). Rozhodovanie o náhrade trov konania podľa čiastočného úspechu predpokladalo, že sa predmet konania dal vyčísliť v peniazoch. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, bolo potrebné, aby išlo o prevažujúci úspech, t. j. aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažnom úspechu jedného z účastníkov sporu, pričom nesmie ísť o pomerne nepatrnú časť. Súd však i v tomto prípade mohol vysloviť, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo. V prípade neúspechu účastníka (strany sporu) v pomerne nepatrnej časti, alebo ak rozhodnutie súdu o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, mohol súd priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi (strane sporu), aj keď mal vo veci úspech len čiastočný (§ 142 ods. 3 O.s.p. účinný do 30.06.2016). 10. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania týmito zásadami riadil, pričom správne dospel k záveru, že priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných, ktorí boli v konaní úspešnejší, pomernú časť náhrady trov konania, ktoré v konaní vynaložil. Správnosť aplikácie týchto zásad žalobca v podanom odvolaní nespochybňoval.

11. Odvolacie námietky žalobcu spočívali na právnom posúdení otázky, či právo na náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, priznané podľa § 142 O.s.p., účinného do 30.06.2016, sa vzťahuje i na vedľajšieho účastníka, podporujúceho v konaní procesne úspešnejších žalovaných (spotrebiteľov). Žalobca v podanom odvolaní namietal predovšetkým, že vedľajšiemu účastníkovi nie je možné priznať náhradu trov konania podľa § 142 O.s.p., spochybňoval jeho zastupovanie zástupcom z radov advokátov a účelnosť vynaložených trov vedľajšieho účastníka. Domáhal sa aplikácie ust. § 150 O.s.p., účinného do 30.06.2016.

12. Odvolací súd uvádza, že so zavedením inštitútu vedľajšieho účastníka, vystupujúceho na podporu účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016), nedošlo k žiadnej takej zmene ustanovení O.s.p. o náhrade trov konania (§ 142 až § 150 O.s.p., účinného do 30.06.2016), ktorá by reagovala na nový inštitút. Súčasne ani samotná právna úprava uvedeného inštitútu problematiku náhrady trov konania neupravuje. Nie je tak daný žiaden zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia pred zavedením vedľajšieho účastníctva podľa ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016, ktorá priznávala náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi. Právo na náhradu trov konania, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania, vyplývala z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., účinného do 30.06.2016, v zmysle ktorého mal vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, konal však iba sám za seba. Pokiaľ teda O.s.p., účinný do 30.06.2016, nevyhradil práva a povinnosti v konaní iba niektorému z účastníkov, teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom), alebo žalovanému (napr. súhlas so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka. Pretože ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., účinného do 30.06.2016, aplikované aj v danom prípade, neviaže právo na náhradu trov konania výslovne na žalovaného, ale vo všeobecnosti na účastníka, zakladá uvedené ustanovenie povinnosť, ako aj právo na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p., účinného do 30.06.2016, aj vedľajšiemu účastníkovi v zmysle zásad zodpovednosti za výsledok konania, prípadne za zavinenie alebo za náhodu. Z uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník, hoci v konaní zostáva treťou osobou, mal rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na stranu ktorého vstúpil podľa § 93 ods. 4 O.s.p., účinného do 30.06.2016, a preto pre prípad úspechu ním podporovaného účastníka v súdnom konaní má rovnako ako úspešný účastník právo na náhradu trov konania. Správne preto súd prvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia s poukazom na § 142 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016.

13. Pokiaľ žalobca namietal, že trovy konania v prípade, ak sa vedľajší účastník nechá zastúpiť advokátom, nemožno považovať za účelne vynaložené na uplatnenie, alebo bránenie práva, odvolací súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Tak ako žalobca, tak aj každý iný účastník súdneho konania, má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, pričom toto právo, garantované Ústavou Slovenskej republiky, môže využiť za podmienok, ktoré v danom prípade bližšie upravuje Občiansky súdny poriadok (§ 18, § 24, § 25 ods. 1, § 93 ods. 4 O.s.p., účinného do 30.06.2016). V ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016, zákonodarca zvýšil ochranu spotrebiteľov, keď umožnil na strane spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Skutočnosť, že účastník konania je (alebo by mal byť) sám dostatočne právne kvalifikovaný (napríklad má právnické vzdelanie, alebo zamestnáva právnikov), nie je dôvodom na to, aby sa takémuto účastníkovi nepriznali trovy právneho zastúpenia. Obdobne v danom prípade žalobcom namietaná skutočnosť, že predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je ochrana práv spotrebiteľov, preto by mal byť dostatočne odborne a personálne vybavený na realizáciu tejto činnosti, sama osebe neznamená, že takýto subjekt nemá právo na právne zastúpenie. Ani Občiansky súdny poriadok, a ani zákon o ochrane spotrebiteľa nevylučujú, a ani neobmedzujú vyššie uvedené ústavné právo relevantných subjektov v procesnom postavení vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. S právom na právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na náhradu trov právneho zastúpenia v prípade procesného úspechu daného účastníka (resp. vedľajšieho účastníka) za predpokladu, že išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie, alebo bránenie práva. Trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nie je preto možné považovať za neúčelné len preto, že vedľajší účastník mohol hájiť práva žalovaného spotrebiteľa sám, bez advokáta.

14. K námietke neúčelnosti trov konania, vynaložených vedľajším účastníkom v tomto súdnom konaní, odvolací súd konštatuje, že vedľajší účastník vstúpil do konania podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 17.09.2014 a dňa 27.01.2015 doručil súdu prvej inštancie vyjadrenie k žalobe, v ktorom poukázal - ako bolo uvedené vyššie - na odstúpenie žalobcu od spotrebiteľskej zmluvy ku dňu 29.02.2012, znenie ust. § 457 Občianskeho zákonníka, namietal premlčanie uplatneného nároku v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka. Prirodzene, niektoré formulácie sa vo vyjadrení vedľajšieho účastníka, podávaných vo viacerých veciach, opakujú, je to však spôsobené tým, že takisto rovnaká je v týchto veciach právna argumentácia žalobcu a opakujú sa aj samotné zmluvné podmienky v zmluvách uzatváraných žalobcom. Podanie vedľajšieho účastníka, doručené súdu prvej inštancie, nebolo iba všeobecným vyjadrením, ale bolo vecné, obsahovalo konkrétne vyjadrenia, vzťahujúce sa na predmet daného konania a konkrétnu právnu argumentáciu. Je tak nesporné, že vedľajší účastník na strane žalovaných vyvinul aktivitu v záujme „pomoci v spore“ účastníkom, na strane ktorých v konaní vystupoval. Trovy vedľajšieho účastníka, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia - pomernej odmene právneho zástupcu vedľajšieho účastníka za dva úkony právnej služby, a to (1.) prevzatie a príprava právneho zastúpenia, (2.) vyjadrenie k žalobe, vrátane režijných paušálov v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. preto nie je možné považovať za neúčelne vynaložené. Tieto trovy súd prvej inštancie správne priznal a správne aj vypočítal podľa pomeru úspechu strán sporu v spore.

15. Pokiaľ sa žalobca domáhal v danej veci aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p., odvolací súd konštatuje, že neboli splnené predpoklady pre aplikáciu citovaného zákonného ustanovenia.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že M., so sídlom J. - D. C. náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že mu žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

17. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).