KSTN/19Co/104/2015


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/104/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114217091 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3114217091.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu P., zastúpeného Y. proti žalovaným 1) Y., 2) Z., obaja zastúpení H., o neúčinnosť právneho úkonu, na odvolanie žalovaných 1), 2) proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. decembra 2014, č.k. 18C/172/2014-58, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd svojím rozsudkom určil, že kúpna zmluva, uzavretá dňa 29.09.2011, ktorej vklad bol povolený pod V XXXX/XX dňa 18.10.2011 Správou katastra O. medzi Y. W. ako predávajúcim a žalovanými 1), 2) ako kupujúcimi, ktorou predávajúci previedol na kupujúcich vlastnícke právo k pozemku registra C KN parc. č. XX, záhrada o výmere 293 m2, pozemku registra C KN parc. č. XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 22 m2, pozemku registra C KN parc. č. XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 483 m2, pozemku registra C KN parc. č. XX, záhrada o výmere 709 m2, stavbe so súp. č. XX, rodinný dom, postavená na pozemku registra C KN parc. č. XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 483 m2 a k stavbe so súp. č. XXXX, garáž, postavená na pozemku registra C KN parc. č. XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 22 m2, zapísaný Okresným úradom, katastrálnym odborom O. na LV č. XX pre k.ú. V., Obec O. je voči žalobcovi právne neúčinná. O trovách konania vyslovil, že rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Okresný súd konštatoval, že odporovať možno len platnému právnemu úkonu, preto predbežne posúdil platnosť právneho úkonu, ktorému žalobca odporuje - kúpnej zmluvy uzavretej medzi Y. W. a žalovanými 1), 2), na základe ktorej predávajúci previedol sporné nehnuteľnosti na žalovaných 1), 2) za dojednanú kúpnu cenu vo výške 135.000 Eur, ktorá podľa dojednania v zmluve mala byť vyplatená kupujúcimi pri podpise zmluvy. Dospel k záveru, že predmetná kúpna zmluva je platná, nakoľko obsahuje všetky podstatné náležitosti predpísané zákonom a neboli zistené ani iné dôvody, ktoré by mohli spôsobiť neplatnosť dotknutej kúpnej zmluvy. Podrobne sa zaoberal základnými predpokladmi odporovateľnosti: 1) existenciou právneho úkonu, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa, 2) vymáhateľnosťou pohľadávky veriteľa, 3) ukrátením veriteľa, 4) úmyslom ukrátiť veriteľa. Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že kúpna cena v dojednanej výške nebola žalovanými 1), 2) ako kupujúcimi vyplatená predávajúcemu tak, ako bolo medzi nimi dojednané. Z výpisu z účtu zo dňa 02.09.2011, z tvrdení žalovanej 2) a svedka Y. W. vyplynulo, že reálne bola zaplatená suma 88.400 Eur (68.900 Eur + 19.500 Eur). Zaplatenie zvyšku kúpnej ceny sa žalovaní snažili vysvetliť postupným splácaním kúpnej ceny počas rokov 2003 až 2014 formou pôžičiek predávajúcemu, ktoré potom mali byť započítané na kúpnu cenu. Z výpovede žalovanej 2) vyplynulo, že sa jednalo o príspevky na vedenie spoločnej domácnosti, úhradu trov právneho zastúpenia a pod. O jednotlivých úhradách predložila i výpis z kalendárov. Takýto spôsob splatenia kúpnej ceny potvrdil i svedok Y. W.. Okresný súd však tieto tvrdenia považuje za účelové, a to najmä s poukazom na rozporné uvedenie spôsobu zaplatenia kúpnej ceny v kúpnej zmluve, z ktorej vyplýva, že kúpna cena mala byť zaplatená pri podpise zmluvy, pričom v žiadnom z ďalších ustanovení zmluvy sa neuvádza, že časť kúpnej ceny bola zaplatená formou započítania pôžičiek z predchádzajúceho obdobia. Ak by tomu skutočne tak bolo, nič nebránilo účastníkom zmluvy pravdivo uviesť spôsob zaplatenia kúpnej ceny. Vzhľadom k tomu okresný súd ustálil, že žalovaní 1), 2) uhradili na kúpnu cenu len sumu 88.400 Eur (68.900 Eur + 19.500 Eur), pričom nemali úmysel zaplatiť predávajúcemu celú kúpnu cenu tak, ako bola dojednaná v kúpnej zmluve. Takáto cena nie je ekvivalentná hodnote predmetných nehnuteľností, ktoré podľa odvolania sa žalobcu na znalecký posudok mali hodnotu 137.800 Eur, ktorú sumu žalovaní 1), 2) nerozporovali. Preto mal okresný súd za to, že takýmto úkonom došlo k neopodstatnenému zmenšeniu majetku dlžníka. Vymáhateľnými pohľadávkami sú v danom prípade pohľadávky judikované rozhodnutiami tamojšieho súdu v konaniach, sp. zn. 27C/77/2010 a sp. zn. 22C/164/2012, pričom existencia týchto pohľadávok nebola zo strany žalovaných 1), 2) spochybnená. V danom prípade predmetným právnym úkonom, t. j. kúpnou zmluvou, došlo k takému zmenšenie majetku dlžníka, v dôsledku ktorého nie je možné pohľadávku veriteľa uspokojiť. Žalobca v konaní preukázal, že okrem uzavretia kúpnej zmluvy Y. W. zaťažil záložným právom i ďalšie nehnuteľnosti, čím zhoršil uspokojenie jeho pohľadávky i z tohto majetku a okrem toho už nevlastní žiaden iný majetok, ktorý by mohol byť použitý na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Keďže ide o právny úkon medzi blízkymi osobami (žalovaná 2) a Y. W. sú v postavení otec a dcéra), úmysel sa predpokladá, táto domnienka v konaní vyvrátená nebola. Odporcovia 1), 2) hodnoverne nepreukázali, že o tomto úmysle dlžníka nemohli vedieť. Sama žalovaná 2) potvrdila, že boli účastníkmi súdnych konaní vedených žalobcom, týkajúcich sa predmetných nehnuteľností, preto nemožno uveriť, že o takomto úmysle nevedeli. K argumentu žalovaných 1), 2), že v čase podpisu kúpnej zmluvy súdne konania ešte len prebiehali, okresný súd uviedol, že odporovať je možné i takému právnemu úkonu, ktorý bol urobený skôr, ako sa veriteľova pohľadávka stala vymáhateľnou. Žalovaní 1), 2) na podporu tvrdení o tom, že o úmysle predávajúceho ukrátiť žalobcu nevedeli, dôvodili aj tým, že predmetné nehnuteľnosti kúpili za účelom postavenia si vlastného domu, o čom predložili i stavebné povolenie. Okresný súd sa s týmto ich argumentom nestotožnil a mal za to, že kúpou všetkých dotknutých nehnuteľností žalovaní 1), 2) len potvrdzujú svoju vedomosť o úmysle predávajúceho ukrátiť veriteľa. Ak by totiž skutočnou pohnútkou ku kúpe dotknutých nehnuteľností bola stavba ich vlastného domu na pozemku vo vlastníctve predávajúceho, potom je celkom nelogické kúpiť pozemok i s už postaveným domom a vynaložiť tak podstatne vyššiu finančnú investíciu ako len pri kúpe časti pozemku, ktorý by na stavbu domu postačoval. S poukazom na uvedené okresný súd konštatoval, že všetky zákonom predpísané podmienky pre úspešné odporovanie právnemu úkonu boli splnené, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 42a ods. 1, 2, § 42b ods. 1, ods. 2, ods. 4 Občianskeho zákonníka, o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalovaní 1), 2) a domáhali sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobný návrh žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná im náhradu trov právneho zastúpenia. Uviedli, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ich názoru, z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že Y. W. ako predávajúcemu uhradili celú kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy vo výške 135.000 Eur, pričom táto suma je primeraná hodnote nehnuteľností. Kúpna cena bola vyplatená tak, že 68.900 Eur zaplatili za predávajúceho Y. W. P. W. na vyrovnanie jeho spoluvlastníckeho podielu na sporných nehnuteľnostiach, časť kúpnej ceny vo výške 19.500 Eur uhradili Y. W. v hotovosti v deň podpisu kúpnej zmluvy a zvyšnú časť 46.600 Eur započítali za poskytnuté pôžičky Y. W. v rokoch 2003 až 2011, pričom mu poskytli celkovo na pôžičkách sumu viac ako 50.000 Eur. Zdôraznili, že v čase, keď uzatvorili s Y. W. kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti, tak všetky súdne konania, z ktorých vyplývajú vykonateľné pohľadávky žalobcu, prebiehali a neboli skončené a stali sa vykonateľnými až dva roky po uzatvorení kúpnej zmluvy. Nepopreli, že vedeli o existencii uvedených súdnych konaní, v ktorých aktívne vystupovali, ich presvedčenie a ich právny názor bol taký, že nárok žalobcu nebol dôvodný a verili v úspech týchto súdnych konaniach. Tvrdili, že uzatvorenie kúpnej zmluvy nemalo súvislosť s prebiehajúcimi súdnymi konaniami, nakoľko kúpnu zmluvu uzatvorili z dôvodu, že chceli stavať nový rodinný dom na pozemkoch, na ktorých sa nachádzal pôvodný rodinný dom Y. W.. Za nesprávne skutkové posúdenie daného sporu považujú záver súdu prvej inštancie, keď uviedol, že kúpou všetkých dotknutých nehnuteľností len potvrdili svoju vedomosť o úmysle predávajúceho ukrátiť veriteľa. Ak by totiž skutočnou pohnútkou ku kúpe dotknutých nehnuteľností bola len stavba ich vlastného domu na pozemku vo vlastníctve predávajúceho, potom je celkom nelogické kúpiť pozemok i s už postaveným domom a vynaložiť tak podstatne vyššiu finančnú investíciu ako pri kúpe časti pozemku, ktorý by na stavbu domu postačoval. Dôvodili, že pôvodný rodinný dom bol vo veľmi zlom stave a bola potrebná jeho komplexná rekonštrukcia, aby spĺňal požiadavky dnešnej doby na bývanie, čo by bolo nákladnejšie ako výstavba nového rodinného domu. Z tohto dôvodu začali v roku 2012 vedľa pôvodného rodinného domu stavať nový rodinný dom, v ktorom plánujú bývať s Y. W. a jeho manželkou (rodičmi žalovanej 2/). Pôvodný rodinný dom bude odstránený a k jeho odstráneniu nedošlo len z dôvodu, že doposiaľ v ňom bývajú. Preto kúpa všetkých nehnuteľností vôbec nebola nelogická, iné konanie by bolo možné považovať za nelogické. K uzavretiu kúpnej zmluvy došlo výlučne z dôvodu, že vyriešili dlhodobé problémy s vlastným bývaním a umožnili Y. W. s manželkou, aby mohli zostať bývať na rovnakom mieste, aj keď nemali finančné prostriedky na vyplatenie spoluvlastníckeho podielu žalobcu a zároveň si výstavbou rodinného domu vyriešili otázku vlastného bývania. Z týchto dôvodov mali za to, že súd prvej inštancie neposúdil správne okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy, pričom nebral do úvahy skutočné dôvody, ktoré viedli k jej uzatvoreniu a ani jedna zo zmluvných strán pri uzatváraní kúpnej zmluvy nemyslela na nejaké prebiehajúce súdne konania, ktorých výsledok nebol jasný. Je preto nesporné, že úmyslom uzatvorenia kúpnej zmluvy nebolo ukrátenie akéhokoľvek budúceho veriteľa, čo bolo v konaní preukázané. Zdôraznili, že kúpna cena nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, bola totožná s ohodnotením podľa znaleckého posudku, čo znamená, že predávajúci Y. W. nebol nijakým spôsobom ukrátený, nakoľko dostal za nehnuteľnosti rovnakú majetkovú hodnotu v peniazoch a v iných nárokoch (pohľadávkach). Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21Cdo/12/2008, ktorý sa zaoberal obdobnou problematikou, a v ktorom je uvedené, že pokiaľ dlžníkov právny úkon nemal za následok zmenšenie jeho majetku, lebo za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty obdržal ich obvyklú cenu, alebo mu za ne bola poskytnutá nejaká primeraná rovnocenná náhrada, nemôže dôjsť k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky, i keď má dlhy, nenastalo v dôsledku tzv. ekvivalentného právneho úkonu zmenšenie dlžníkovho majetku. Vytýkali súdu prvého stupňa, že považoval ich tvrdenie, že časť kúpnej ceny bola zaplatená započítaním na vrátenie pôžičiek z obdobia rokov 2003 - 2011, za účelové, keďže takýto spôsob zaplatenia nebol dohodnutý v kúpnej zmluve, na druhej strane nemal súd problém uznať, že časť kúpnej ceny vo výške 68.900 Eur bola skutočne zaplatená, pričom išlo rovnako o započítanie pohľadávky, keďže namiesto Y. W. a po dohode s ním uhradili za neho náhradu za spoluvlastnícky podiel žalobcu, ktorá bola vyplatená pred uzatvorením kúpnej zmluvy, čo rovnako v kúpnej zmluve nie je uvedené. Súd prvej inštancie tak mal k jednotlivým úhradám kúpnej ceny dvojaký prístup, keď časť kúpnej ceny považuje za preukázateľne uhradenú, aj keď v takomto spôsobe zaplatenia kúpnej ceny nie je v kúpnej zmluve ani zmienka a zároveň na druhej strane považuje tvrdenie o zaplatení inej časti kúpnej zmluvy za účelové iba z dôvodu, že nie je tento spôsob obsiahnutý v kúpnej zmluve, napriek tomu, že svedecké výpovede Y. W. a žalovanej 2) toto zhodne potvrdili. Z citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky vyplýva, že v prípade, ak má dlžník ďalší majetok, ktorý postačuje na uhradenie dlžníkových pohľadávok, pričom rozhodujúci deň na posúdenie je deň, kedy sa stalo právoplatné rozhodnutie Okresného úradu O., katastrálny odbor o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech ich ako kupujúcich, t. j. v októbri 2011, pričom poukázali, že pohľadávky žalobcu predstavujú sumu 7.873,60 Eur, Y. W. uhradili pri podpise kúpnej zmluvy v hotovosti sumu 19.500 Eur, t. j. viac ako sumu dvojnásobnú, ktorej uhradenie potvrdil i okresný súd vo svojom rozsudku. Vzhľadom na túto skutočnosť mali Y. W. ako dlžník v rozhodnom čase majetok v dostatočnej výške na úhradu pohľadávky žalobcu, a tak ani z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k ukráteniu pohľadávky žalobcu. Záverom zhrnuli, že v rámci konania nad všetky pochybnosti vyvrátili domnienku, že uzatvorením kúpnej zmluvy sledovali ukrátenie pohľadávky žalobcu, t. j. vyvrátili domnienku existencie úmyslu ukrátiť uzatvorením kúpnej zmluvy žalobcu. Rovnako bolo preukázané, že uzatvorenie kúpnej zmluvy bolo tzv. ekvivalentným právnym úkonom, kedy predávajúci dostal za nehnuteľnosti primeranú náhradu, ktorá bola skutočne a nesporne poskytnutá. K ukráteniu dokonca nemohlo dôjsť ani v prípade, ak by sa do kúpnej ceny zarátavali iba čiastky, ktoré uznal za dôvodné Okresný súd O., nakoľko dlžník mal v rozhodnom čase preukázateľne majetok prevyšujúci výšku pohľadávky žalobcu. Ďalej uviedli, že Y. W. navrhoval žalobcovi splácanie dlžnej čiastky v splátkach bez toho, aby bolo potrebné celú záležitosť riešiť prostredníctvom exekútora, s čím žalobca nesúhlasil a je zrejmé, že nemá záujem o uspokojenie svojej pohľadávky, ale jeho cieľom je škodiť Y. W. a jeho rodine a riešiť týmto spôsobom nezhody z minulosti. 3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vyslovil názor, že na úhradu kúpnej ceny žalovaný 1), 2) Y. W. zaplatili len čiastku 68.900 Eur, o ktorej platbe existuje výpis z účtu. O úhrade finančnej čiastky 19.500 Eur nepredložili v priebehu konania žalovaní žiaden relevantný doklad napriek tomu, že sa jedná o sumu, ktorú človek bežne doma nemá, nepreukázali, z akého účtu túto vybrali, a že ju poukázali Y. W. na účet, pričom výpoveď Y. W. a žalovanej 2) sa rozchádzala ohľadne finančnej sumy, ktorá mala byť vyplatená v hotovosti. Rovnako pochybné je aj poskytnutie finančných príspevkov Y. W. a jeho manželke, ktoré mali byť započítané na úhradu kúpnej ceny, keď ani k jednej zo súm, ktoré boli predložené v kalendároch alebo vo vypracovanom zozname, neboli predložené žiadne relevantné doklady, ktoré by vyplatenie týchto súm skutočne preukazovali. Spochybnil tzv. „bežné výdavky“, ktoré mali byť vyplatené za obdobie od roku 2003 do roku 2011 vo výške viac ako 10.000 Eur, pričom nikto nešpecifikoval, čo vlastne bežné výdavky sú. Naviac, žalovaní 1), 2) žili v spoločnej domácnosti s Y. W. a jeho manželkou, z čoho vyplýva, že ak sa bežné výdavky viazali k chodu domácnosti, nemohli byť pôžičkou na úhradu kúpnej ceny, pretože náklady na 4-člennú domácnosť žalovaných nemal povinnosť hradiť otec žalovanej 2) Y. W.. Ďalšie príspevky menovite na liečenie 17.000 Eur, čo prestavuje na jeden rok čiastku 6.925 Eur bez akéhokoľvek dokladu, ktoré mali byť vynaložené na liečenie komplikovanej zlomeniny Y. W., nie sú vôbec zdokumentované , pričom je nesporné, že liečbu a rehabilitáciu hradí poisťovňa a tieto výdavky sa javia ako nereálne. Rovnako nereálna je položka zo dňa 06.05.2010 vo výške 3.650 Eur, ktorá mal predstavovať opravy na dome, keď v tom čase už prebiehal súdny spor o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva medzi žalobcom a Y. W. a je nepravdepodobné, že do opráv domu by investoval uvedenú sumu, ktorú žiadnym spôsobom nešpecifikoval. Naviac, v priebehu konania žalovaní nepreukázali, kedy pôžičku uzatvorili, ani akú finančnú sumu Y. W. požičali, kedy, akým spôsobom sa zaviazal túto pôžičku vrátiť, pričom, ak by skutočne existovala takáto pôžička, uviedli by to v kúpnej zmluve. Je potom nesporné, že právnym úkonom, t. j. kúpnou zmluvou došlo k takému zmenšeniu majetku, ktorým sa ukrátilo uspokojenie veriteľovej pohľadávky, o ktorej vymáhateľnej pohľadávke žalovaní vedeli. Žalovaní priznali, že vedeli o tom, že má voči Y. W. vymáhateľné pohľadávky, i keď sami udávali, že sa domnievali, že budú v súdnych konaniach úspešní, čo len potvrdzuje, že ako blízke osoby vedeli o úmysle Y. W. robiť všetko pre to, aby on ako veriteľ bol ukrátený pri uspokojení svojej pohľadávky. V priebehu konania bolo bez akejkoľvek pochybnosti preukázané, že Y. W. na základe kúpno-predajnej zmluvy previedol na nich nielen stavebný pozemok, na ktorom chceli stavať dom, ale aj svoj rodinný dom, súpisné číslo XX. Zo zmlúv o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok zo dňa 26.08.2011 ďalej vyplýva, že ešte pred uzatvorením tejto kúpno-predajnej zmluvy zriadil Y. W. záložné právo na nehnuteľnosti v k.ú. J. v prospech manželov X., čím znemožnil uspokojenie jeho pohľadávky. Žalovaní žili s Y. W. a jeho manželkou v spoločnej domácnosti a je zrejmé, že veľmi dobre poznali pomery v rodine, a teda mohli rozpoznať aj to, že tým, ako nakladá so svojím majetkom, ho ukracuje ako veriteľa. Pretože sa jedná o úkon medzi blízkymi osobami, úmysel ukrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa sa v danom prípade predpokladá a jedná sa o vyvrátiteľnú domnienku, ktorú žalovaní nevyvrátili. K tvrdeniu žalovaných, že Y. W. mal ďalší majetok vo výške 19.500 Eur, ktoré mu v hotovosti vyplatili, uviedol, že žalovaní nepreukázali, že reálne mu takúto sumu odovzdali, nakoľko nepreukázali výpismi z účtov, z ktorých by uvedenú sumu vybrali, ani to, že by ju Y. W. vložil na svoj účet, čím sa tiež ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky, pretože sa ako veriteľ o tomto úkone nemohol dozvedieť a exekúciu nie je možné viesť na peňažnú čiastku, ktorú má niekto napríklad uloženú v šuplíku. Hore uvedené skutočnosti len potvrdzujú to, že žalovaní o úmysle dlžníka ukrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa vedeli a boli s týmto konaním dlžníka uzrozumení. Y. W. sa zbavoval všetkého majetku napriek tomu, že nemal dôvod na to, aby prevádzal svoj dom, v ktorom býval a býva dodnes so svojou manželkou, pretože nový dom, ktorý si postavili žalovaní, mohli stavať i bez toho, aby im Y. W. previedol svoj dvojpodlažný rodinný dom. Pokiaľ žalovaní tvrdili, že dom Y. W. kúpili z dôvodu, že je v zlom technickom stave a plánujú ho po dostavaní nového domu zbúrať, toto tvrdenie je v rozpore so znením kúpnej zmluvy, uzavretej medzi žalovanými a Y. W., podľa ktorej bola dohoda, že Y. W. s manželkou budú môcť užívať nehnuteľnosti aj po prevedení do vlastníckeho práva žalovaných, a to doživotne. Aj z uvedeného vyplýva, že tvrdenia žalovaných nie sú vierohodné, a preto ich súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako účelové.

4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. 5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalovanými vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku , na ktoré odôvodnenie v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie dodáva odvolací súd nasledovné:

6. Žalovaní v podanom odvolaní uplatnili odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d), O.s.p. (účinného do 30.06.2016), v súčasnosti § 365 ods. 1 písm. f), CSP a dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

7. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaných zákonných ustanovení spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potreba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 191 CSP (§ 132 O.s.p). Podľa citovaných zákonných ustanovení hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovaným zákonným ustanoveniam. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

8. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že pokiaľ žalovaní poukazovali na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky pod sp. zn. 21Cdo/12/2008, je potrebné uviesť, že uvedené rozhodnutie nesúvisí s danou vecou a neobsahuje závery uvedené v odvolaní žalovaných.

9. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky však vyplýva, že o ukracujúci právny úkon v zmysle ustanovení § 42 Občianskeho zákonníka sa nejedná vtedy, ak obdržal dlžník za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty od nadobúdateľa skutočne (reálne) ich obvyklú cenu, alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21Cdo/4333/2007). Odvolací súd uvedený právny záver žiadnym spôsobom nespochybňuje.

10. Spornou otázkou v danej veci bolo, či žalovaní ako kupujúci zaplatili Y. W. ako predávajúcemu kúpnu cenu dohodnutú v kúpnej zmluve. Súd prvej inštancie tvrdenia žalovaných o zaplatení kúpnej ceny za nehnuteľnosti Y. W., presahujúcej sumu 88.400 Eur, spočívajúcej v započítaní pôžičiek z rokov 2003 až 2014, poskytnutými žalovanými Y. W. na kúpnu cenu, považoval za účelové, a to najmä s poukazom na rozporné uvedenie spôsobu zaplatenia kúpnej ceny v kúpnej zmluve. Z dojednania zmluvných strán v predmetnej kúpnej zmluve vyplýva, že kúpna cena mala byť zaplatená pri podpise kúpnej zmluvy vo výške 135.000 Eur, pričom v žiadnom z ustanovení zmluvy sa neuvádza, že časť kúpnej ceny bude zaplatená formou započítania pôžičiek z predchádzajúceho obdobia. Podľa znaleckého posudku nehnuteľnosti Y. W. mali hodnotu 137.800 Eur, dohodnutá kúpna cena bola 135.000 Eur, pričom preukázané mal súd prvej inštancie zaplatenie kúpnej ceny vo výške 88.400 Eur. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že týmto právnym úkonom - kúpnou zmluvou a nevyplatením kúpnej ceny došlo k podstatnému zmenšeniu majetku dlžníka a vymáhateľnosti pohľadávky veriteľa. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie stotožňuje. Zhodne so súdom prvej inštancie neuveril tvrdeniu žalovaných, že k zaplateniu zvyšku kúpnej ceny došlo započítaním pôžičiek za obdobie od roku 2003 do roku 2014. Žalovaní, ktorých v konaní dôkazné bremeno preukázať existenciu zmlúv o pôžičkách zaťažovalo, toto neuniesli a existenciu zmlúv o pôžičkách pred súdom nepreukázali.

11. Právny vzťah zo zmluvy o pôžičke, upravený v ustanoveniach § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka, vzniká dohodou zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke peňazí, ktorými je dohoda veriteľa a dlžníka o výške pôžičky, o reálnom odovzdaní a prenechaní dohodnutej sumy, o povinnosti dlžníka vrátiť veriteľovi rovnakú sumu a určenie času vrátenia peňazí. Medzi podstatné náležitosti tejto zmluvy nepatrí písomná forma, takže zmluva o pôžičke peňazí môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. V tomto prípade však výlučne veriteľa (v danej veci žalovaných) zaťažuje dôkazné bremeno preukázať existenciu dohody účastníkov zmluvy o jej podstatných náležitostiach.

12. Pokiaľ v danej veci žalovaní bez akýchkoľvek pochybností nepreukázali, že bola medzi nimi ako veriteľmi a Y. W. ako dlžníkom uzavretá ústna zmluva (resp. zmluvy) o pôžičke peňazí, že došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí i dohode o vrátení požičanej sumy, neuniesli dôkazné bremeno, následkom čoho je záver súdu, že existencia zmlúv o pôžičkách, ktoré mali byť v rokoch 2003 až 2011 uzavreté, preukázaná nebola a nemohlo potom dôjsť ani k zaplateniu časti kúpnej ceny započítaním nepreukázaných pôžičiek peňazí. Správny bol potom i záver súdu prvej inštancie, že tvrdenia žalovaných o započítaní časti kúpnej ceny s pôžičkami poskytnutými Y. W. boli účelové a kúpna zmluva, uzavretá medzi Y. W. a žalovanými, je právnym úkonom ukracujúcim veriteľa (žalobcu), nakoľko dlžník žalobcu (Y. W.) za prevedené nehnuteľnosti neobdržal primeranú (rovnocennú) náhradu, čím došlo k podstatnému zmenšeniu jeho majetku.

13. Správny je i záver súdu prvej inštancie, že odporovať je možné i takému právnemu úkonu, ktorý bol urobený skôr, ako sa veriteľova pohľadávka stala vymáhateľnou, ktorý záver vyplýva z ustálenej súdnej praxe a judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

14. Pokiaľ žalovaní dôvodili a snažili sa vyviniť z úmyslu ukrátiť veriteľa s tým, že nehnuteľnosti kúpili z dôvodu, že mienili stavať svoj vlastný rodinný dom, o čom predložili stavebné povolenie, je skutočne nelogické a odporujúce princípu rozumnosti, aby kúpili všetky dotknuté nehnuteľnosti, vrátane rodinného domu Y. W. a dôvodili, že tento po výstavbe nového domu zbúrajú (čo by predstavovalo ďalšiu značnú investíciu), keď na stavbu ich rodinného domu im stačil výlučne stavebný pozemok, ktorý by v danej lokalite zabezpečili za neporovnateľne nižšiu cenu. Je všeobecne známou skutočnou, že v okrajových lokalitách Mesta O. možno za cenu 135.000 Eur kúpiť nehnuteľnosť, ktorou mohli žalovaní svoju bytovú otázku vyriešiť. Odvolací súd preto tvrdeniam žalovaných neuveril.

15. Žalovaní uplatnili i odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.( § 365 ods. 1 písm. h) CSP) z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd konštatuje, že odvolatelia síce uvedený odvolací dôvod uplatnili, žiadnym spôsobom ho však nekonkretizovali a z obsahu ich odvolania odvolací súd nezistil, v čom videl dôvodnosť tohto uplatneného odvolacieho dôvodu a nesprávnosť právneho posúdenia danej veci súdom prvej inštancie podľa ust. § 42a ods. 1, 2, § 42b ods. 1, ods. 2, ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré právne posúdenie danej veci považuje odvolací súd za správne.

16. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keď dospel k záveru, že odvolacie dôvody uplatnené žalovanými 1), 2) dané neboli.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

18. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).