KSTN/17Co/1220/2015


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/1220/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115205785 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3115205785.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobkyne: N. C., bytom T. - C., J. XX/XX, proti žalovanému: JUDr. Z.T., so sídlom v O. K., M. 816/100, správca úpadcu: E. C., bytom T. - C., J. XX/XX, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. júla 2015, č. k. 17C/120/2015-38, takto

rozhodol:

I. Návrh žalobkyne na prerušenie konania zamieta.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou pozemku parc. KNC XXX/X - orná pôda o výmere 601 m2, nachádzajúcom sa v k. ú. C. a rodinného domu so súp. č. XX postavenom na tomto pozemku, evidovanými na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Ilava, katastrálny odbor, s veľkosťou podielu 5/8-ín. Zároveň súd rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 80 O.s.p., § 48 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho zákonníka a na výsledky vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba nebola podaná dôvodne. Súd uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia jej spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Z ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky vyplýva, že ak sa zamieta žaloba pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu, je vylúčené sa súčasne zaoberať žalobou vo veci samej, preto sa súd v prvom rade zaoberal touto pre konanie podstatnou právnou skutočnosťou. Účelom podmienky existencie naliehavého právneho záujmu je zabrániť vyvolávaniu zbytočných sporov bez praktického významu pre ich účastníkov. Určovacia žaloba predovšetkým prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Ďalej sa uplatní v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky zodpovedá obsahu a povahe príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi účastníkmi. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto funkcií, nie je daný naliehavý právny záujem na určení. V judikatúre je takisto ustálené, že žalobca má vo všeobecnosti naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, ktorou sa domáha určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ak nie je zapísaný v katastri nehnuteľností ako jej vlastník. Rozhodnutím súdu v konaní na základe takejto žaloby sa môže zosúladiť faktický stav (nesprávna evidencia vlastníctva v katastri nehnuteľností) so stavom právnym. Žaloba o určenie v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak má požadované určenie len povahu predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo, a to najmä vtedy, ak takáto predbežná otázka nerieši alebo nemôže riešiť celý obsah alebo dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistota v jeho právnom postavení sa totiž v takomto prípade neodstráni iba tým, že bude vyriešená predbežná otázka, z ktorej bez ďalšieho vzťah významný pre právny pomer účastníkov ešte nevyplýva, ale až určením, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. V danej veci popri predmetnom konaní prebieha aj konanie o tzv. excindačnej vylučovacej žalobe na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty, ktoré je vedené pod sp. zn. 39Cbi/65/2013. Preto súd považoval za potrebné vyriešiť otázku, či žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, aj keď sa zároveň v inom konaní domáha vylúčenia predmetných nehnuteľností, resp. spoluvlastníckeho práva k nim zo súpisu konkurznej podstaty. Podľa existujúcej judikatúry výsledkom úspešného uplatňovania vylučovacej žaloby je vylúčenie určitého majetku zo súpisu podstaty a tým i straty správcovho oprávnenia nakladať s týmto majetkom a najmä možnosti speňažiť ho. Pokiaľ určitý majetok drží správca je zrejmé, že ho vydá tomu, kto bol úspešný v spore o jeho vylúčenie zo súpisu. Vylučovaciu žalobu je potrebné súčasne odlišovať od žaloby na určenie vlastníckeho práva. Zahrnutím majetku do konkurznej podstaty sa nikdy nemení skutočný vlastník tohto majetku, či ním bol úpadca alebo iná osoba. Zápisom majetku do súpisu konkurznej podstaty rovnako ako právoplatným rozhodnutím o jeho vylúčení zo súpisu konkurznej podstaty, nemôže byť nikdy určený vlastník takéhoto majetku. Zápis majetku do súpisu podstaty iba deklaruje navonok skutočnosť, že správca považuje tento majetok za majetok podstaty a nakladá s ním ako s majetkom podliehajúcim konkurzu. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva žalobcu nie je takou právnou skutočnosťou, ktorá by mala sama o sebe za následok vylúčenie tejto veci zo súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu. Ústavný súd SR v náleze pod sp. zn. III. ÚS 531/2012 konštatoval, že zo skutočnosti, že vec bola zaradená do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu, nemožno vyvodzovať, že by žalobca nemal naliehavý právny záujem na určení, že je spoluvlastníkom tejto veci. Obdobne Najvyšší súd v rozhodnutí 4Cdo/96/2008 uviedol, že sama skutočnosť, že prebieha konanie o excindačnej žalobe na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty, nezakladá bez ďalšieho nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, že je vlastníkom tejto veci. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie aj napriek prebiehajúcemu konaniu o vylúčenie predmetných nehnuteľností zo súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu konštatoval, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení svojho spoluvlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Preto sa zaoberal aj meritom veci, teda dôvodnosťou žaloby. Súd uviedol, že ponecháva stranou otázku prípadných vecnoprávnych účinkov odstúpenia od kúpnej zmluvy, na základe ktorej bolo prevedené spoluvlastnícke právo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam, pretože k riadnemu odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo dňa 11.12.2006 nedošlo. V prvom rade preto, že na odstúpenie od tejto zmluvy neboli dané dôvody a v druhom rade preto, že ak by aj bol daný dôvod na odstúpenie od zmluvy, toto právo by bolo premlčané. Na premlčanie súd prihliadal, pretože počas konania žalovaný vzniesol riadnu námietku premlčania práva na odstúpenie od zmluvy. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že tvrdenie žalobkyne o tom, že kúpna cena jej doposiaľ nebola zaplatená, je v rozpore s listinným dôkazom, ktorý sama predložila súdu, a to kúpnou zmluvou zo dňa 11.12.2006. V čl. III. kúpnej zmluvy je uvedené, že predávajúcej č. 1 N. C. (žalobkyni) vyplatí kupujúci sumu 900.000,- Sk v hotovosti pri podpise tejto zmluvy, čo predávajúca svojim podpisom potvrdzuje. Teda žalobkyňa svojim podpisom, ktorý bol naviac aj notársky overený, potvrdila vyplatenie sumy 900.000,- Sk v hotovosti. Preto ak dôvodom odstúpenia od kúpnej zmluvy malo byť omeškanie kupujúcich so splnením ich povinnosti zaplatiť kúpnu cenu, súd konštatoval, že takýto dôvod nebol daný, a preto aj odstúpenie od zmluvy nemôže vyvolať žiadny právny následok. Je pritom zarážajúce, že žalobkyňa mienila odstúpiť od kúpnej zmluvy po približne 6 a pol rokoch od porušenia tak podstatnej povinnosti kupujúcich, ako je zaplatenie kúpnej ceny. Aj vzhľadom k značnému času, ktorý uplynul medzi porušením zmluvnej povinnosti kupujúcich a odstúpením od zmluvy, je dôvodná námietka premlčania práva na odstúpenie od zmluvy, ktorú vzniesol žalovaný. Ak by bolo odstúpenie od zmluvy dôvodné, nemohlo by vyvolať žiadne právne následky pre jeho premlčanie. V danom prípade by premlčacia doba začala plynúť od 12.12.2006, t. j. prvý deň omeškania so splnením povinnosti kupujúcich na zaplatenie kúpnej ceny) a uplynula by dňa 12.12.2009, teda po troch rokoch v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Pritom k odstúpeniu od zmluvy malo dôjsť najskôr dňa 25.06.2013, kedy bol vyhotovený list, obsahom ktorého je odstúpenie od kúpnej zmluvy. Argumentácia žalobkyne spočívajúca v tom, že vlastnícke právo je nepremlčateľné, nie je dôvodné, pretože pri odstúpení od zmluvy nejde o samotné vlastnícke právo, ale o právo odstúpiť od zmluvy. Nie je správne zamieňať právo na urobenie právneho úkonu od následkov, ktoré tento právny úkon môže vyvolať. Aj podľa dlhoročnej a ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy sa premlčuje, a to v trojročnej premlčacej dobe. Súd dodal, že vo vyjadrení zo dňa 15.07.2015 žalobkyňa uviedla, že podľa zákona kúpna zmluva nemohla byť vôbec platne dohodnutá, keďže nedošlo k zaplateniu dohodnutej kúpnej ceny za predmet kúpy. V tomto vyjadrení teda žalobkyňa v podstate doplnila argumentáciu o novú skutočnosť, a to neplatnosť kúpnej zmluvy, pretože v žalobe platnosť zmluvy nespochybňovala, iba tvrdila, že od nej platne odstúpila. Uvedená argumentácia je však taktiež nesprávna a nedôvodná, keďže žalobkyňa priznáva porušeniu zmluvnej povinnosti (nezaplatenie kúpnej ceny) účinky neplatnosti zmluvy. Z týchto dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže si túto neuplatnil.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvej inštancie vec prejednal v jej neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď podľa názoru súdu neboli splnené podmienky na odročenie pojednávania. Uvedené nie je pravdou, keď ona na podklade predloženej lekárskej správy konajúcemu súdu preukázala, že v uvedenom čase bol jej zdravotný stav vážny, pričom samotný vyšetrujúci lekár jej neodporúčal sa zúčastniť nariadeného pojednávania v uvedený deň, t. j. 23.07.2015, keďže táto účasť mohla závažne zhoršiť jej zdravotný stav, vzhľadom na vysoké teploty v pomere k jej veku. Nemala tak právo osobne sa zúčastniť nariadeného pojednávania a riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, čo sa jej javí ako nespravodlivé. Ďalej uviedla, že súd v rozhodnutí tvrdí, že na jej využitie práva na odstúpenie od kúpnej zmluvy, ktorou sa mala previesť aj jej prislúchajúca časť spoluvlastníckeho podielu, neboli dané dôvody a v druhom rade aj to, že ak by aj bol daný dôvod na odstúpenie od kúpnej zmluvy, toto právo by bolo premlčané. Ďalej súd uvádza, že ona ako predávajúca potvrdila svojim podpisom na kúpnej zmluve, že prijala hotovosť v stanovenej výške. Pravdou však je, že ona žiadnu kúpnu cenu neobdržala, avšak klauzula o odovzdaní kúpnej ceny pri podpise samotnej zmluvy je štandardným ustanovením zmlúv, ale vôbec nemusí súladiť s realitou, čo bolo aj v danom prípade. Uvedenú skutočnosť je možné preukázať aj výpoveďou Q. W., ktorá bola prítomná pri podpisovaní kúpnej zmluvy. Pokiaľ súd uvádza, že dlhodobejšie neriešila vzniknutú situáciu, pramení to z toho, že v danom prípade sa jednalo o jej syna, aby bola presnejšia, zaplatenia celej kúpnej ceny sa pravidelne domáhala, ale vzhľadom na príbuzenský vzťah s kupujúcim vždy oddiaľovala riešenie situácie súdnou cestou. Nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že jej právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo premlčané. Vychádzajúc z ust. § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Definícia majetku a majetkových práv v našom právnom poriadku absentuje, pojem iné majetkové práva sú spomínané iba v Exekučnom poriadku, pričom za podstatné znaky sa považuje oceniteľnosť, prevoditeľnosť a nesmú patriť len tej konkrétnej osobe. Podľa jej názoru právo na odstúpenie z predmetnej kúpnej zmluvy patrí len konkrétnym osobám a tieto uvedené právo ani nemôžu postúpiť. S poukázaním na okolnosti prejednávaného prípadu jej podľa jej názoru vznikol nárok na využitie práva na odstúpenie, pričom ho aj využila. Môže sa ho domáhať iba ona osobne, pretože prislúcha výlučne jej a nie je dovolené ani možné toto previesť právnym úkonom.

3. K podanému odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Má za to, že predmetná žaloba bola v celom rozsahu nedôvodná, účelová, bez právneho základu. Poukázal na rozhodnutie R 22/1995, podľa ktorého právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote. V zmysle uvedeného aj vzniesol námietku premlčania a žiadal konajúci súd, aby vzhľadom na prebiehajúce konkurzné konanie, vedené Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 28K/30/2012, vytýčil v uvedenej právnej veci pojednávanie a žalobu zamietol ako nedôvodnú, aby správcovi konkurznej podstaty nebolo zamedzené účelovo podanou žalobou speňažovať majetok konkurznej podstaty a aby mohol postupovať podľa príslušných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácií. Dal do pozornosti jednoznačnú skutočnosť, ktorou je, že dosiahnuť vylúčenie majetku zo súpisu inými právnymi prostriedkami ako napr. určovacou žalobou, bráni ustanovenie § 78 ods. 8 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Žalobkyňa môže právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu uplatniť iba spôsobom ustanoveným zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií, a to žalobou o vylúčenie majetku zo súpisu podľa § 78 tohto zákona, čo žalobkyňa aj využila, pričom predmetná žaloba o vylúčenie majetku zo súpisu je vedená na súde prvej inštancie pod sp. zn. 39Cbi/65/2013.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 379 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza nasledovné:

5. V prvom rade je potrebné uviesť, že s účinnosťou od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (CSP), ktorým bol zrušený dovtedy platný procesný predpis - Občiansky súdny poriadok. V zmysle intertemporálnej úpravy v ust. § 470 ods. 1,2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Vychádzajúc z uvedených ustanovení odvolací súd posudzoval žalobkyňou uplatnené dôvody podľa zákona účinného v čase podania odvolania, teda podľa vtedy platného procesného predpisu - O.s.p.

6. Odvolací súd sa najskôr zaoberal návrhom žalobkyne zo dňa 30.07.2015 ( doručeným súdu prvej inštancie po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie ) na prerušenie predmetného konania o určenie vlastníckeho práva. Žalobkyňa tento návrh odôvodnila tým, že na Okresnom súde Trenčín prebieha pod sp. z. 39Cbi/65/2013 konanie, ktoré súvisí s prebiehajúcim konaním a ktorého je tiež účastníčkou, týka sa vylúčenia majetku - rodinného domu - so súpisu majetkovej podstaty a je vedené proti správcovi konkurznej podstaty JUDr. Z. J.. Žiadala konanie prerušiť až do konečného rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn. 39Cbi/65/2013.

7. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

8. Návrh na prerušenie konania bol teda žalobkyňou podaný podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorého znenie korešponduje s ustanovením § 164 Civilného sporového poriadku. Ide o fakultatívnu možnosť súdu prerušiť konanie. Rozhodnutie súdu, či konanie preruší závisí od konkrétnych okolností prípadu. Pri uplatňovaní procesného postupu citovaného ustanovenia sa súd riadi požiadavkou, ktorá je zakotvená v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia, umožňujúce prerokovanie napadnutej veci bez zbytočných prieťahov a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z uvedeného aspektu preto prerušenie konania bez náležitého zákonného dôvodu by bolo v rozpore s citovaným ustanovením Ústavy, ako aj § 6 O.s.p., podľa ktorého v konaní súd postupuje v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

9. V predmetnej veci, ktorou sa žalobkyňa domáha určenia vlastníctva k nehnuteľnosti v príslušnom podiele, žiadala konanie prerušiť do právoplatného skončenia konania, vedeného na súdu prvej inštancie pod sp. zn. 39Cbi/65/2013, v ktorom sa domáha žalobkyňa voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu vylúčenia veci (predmetnej nehnuteľnosti) z konkurznej podstaty.

10. Vylučovaciu žalobu je potrebné odlišovať od žaloby na určenie vlastníckeho práva. Zahrnutím majetku do konkurznej podstaty sa nikdy nemení skutočný vlastník tohto majetku, nech ním bol úpadca alebo iná osoba. Zápisom majetku do súpisu konkurznej podstaty, rovnako ako právoplatným rozhodnutím o jeho vylúčení zo súpisu konkurznej podstaty, nemôže byť nikdy určený vlastník takéhoto majetku. Zápis majetku do súpisu konkurznej podstaty iba deklaruje navonok skutočnosť, že správca konkurznej podstaty považuje takýto majetok za majetok podstaty a nakladá s ním ako s majetkom podliehajúcim konkurzu.

11. Odvolací súd s poukazom na uvedené skutočnosti nepovažoval návrh žalobkyne na prerušenie konania v danej veci do právoplatného skončenia incidenčného konania za dôvodný. Rozhodnutie v uvedenej veci nemá taký význam pre predmetné konanie, že by boli splnené podmienky pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Preto návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol.

12. Odvolací súd sa ďalej zaoberal preskúmaním veci z dôvodu podaného odvolania žalobkyňou a zistil, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 132 až 135 O.s.p. (teraz ust. § 191 až 194 CSP). Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.

13. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď súd prvej inštancie vec prejednal v jej neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O.s.p., pričom mal súd za to, že neboli splnené podmienky na odročenie pojednávania. Ona iba kvôli zdravotným problémom sa nemohla zúčastniť pojednávania a riadne brániť svoje práva.

14. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že vo veci bol nariadený termín pojednávania na deň 16.07.2015, žalobkyňa sa z neúčasti na tomto termíne ospravedlnila dňa 13.07.2015 zo zdravotných dôvodov, požiadala o odročenie pojednávania a priložila aj správu o zdravotnom stave zo dňa 10.07.2015, doplnenú 14.07.2015, podľa ktorej existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, ktorým je nevyhovujúci zdravotný stav žalobkyne. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie pojednávanie odročil na termín 23.07.2015. Žalobkyňa dňa 21.07.2015 doručila súdu v predmetnej veci správu od lekára zo dňa 21.07.2015, v ktorej okrem iného lekár uviedol, že „naďalej bez účasti na pojednávaní dňa 23.07.2015“. Súd prvej inštancie pred začatím pojednávania dňa 23.07.2015 konštatoval, že podanie žalobkyne neobsahuje návrh ( žiadosť) žalobkyne o odročenie pojednávania, ako tomu bolo pri predchádzajúcom termíne pojednávania, pričom ani vyjadrenie lekára spred dvoch dní nezakladá dôvod na odročenie pojednávania v zmysle ust. § 119 O.s.p. Súd preto pojednával v neprítomnosti žalobkyne podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

15. Odvolací súd sa za daných okolností plne stotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý vec prejednal v neprítomnosti žalobkyne podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď žalobkyňa, hoci zaslala súdu správu lekára, nepožiadala o jeho odročenie. Doručenie tejto správy možno vyhodnotiť ako ospravedlnenie žalobkyne z neúčasti na nariadenom termíne pojednávania, avšak nie ako žiadosť o jeho odročenie. Súdu prvej inštancie teda nič nebránilo dňa 23.07.2015 vo veci pojednávať a rozhodnúť. V danom prípade preto nedošlo u žalobkyne k odňatiu možnosti konať pred súdom a naplneniu dôvodu na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Aj judikát (R 31/1995), na ktorý žalobkyňa poukazuje vo svojom odvolaní, zdôrazňuje povinnosť účastníka požiadať o odročenie pojednávania, aby mohlo byť odročené z dôležitých dôvodov( pre chorobu) žiadateľa.

16. Pokiaľ ide o ďalšie námietky žalobkyne v odvolaní, týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvej inštancie podľa nej nesprávne konštatoval, že neboli dané dôvody na využitie jej práva na odstúpenie od kúpnej zmluvy a ak by aj bol dôvod na odstúpenie od kúpnej zmluvy, toto právo by bolo premlčané, odvolací súd tieto námietky nepovažuje za dôvodné.

17. V danej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáha určenia vlastníctva k pozemku a domu na ňom stojacom v príslušnom podiele. Ohľadne týchto nehnuteľnosti žalobkyňa spolu s ostanými spoluvlastníkmi ako predávajúcimi uzatvorila dňa 11.12.2006 kúpnu zmluvu so synom E. C. a jeho manželkou ako kupujúcimi, pričom kupujúci podľa článku III. bodu 1. kúpnej zmluvy vyplatili žalobkyni sumu 900 000,-Sk pri podpise tejto zmluvy, čo predávajúca potvrdila svojim podpisom. Vklad tejto zmluvy bol povolený správou katastra dňa 17.01.2007. Pokiaľ žalobkyňa až po viac ako 6 rokoch od podpisu zmluvy od nej odstúpila z údajného dôvodu nevyplatenia kúpnej ceny, ako správne uviedol súd prvej inštancie, takéto odstúpenie nevyvolalo žiadne právne účinky. Rovnako správne súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade dôvodného odstúpenia žalobkyňou od kúpnej zmluvy je toto právo premlčané. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka uvádza, že premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Skutočnosť, že toto právo je právom premlčateľným nepochybne preukazuje aj ustálená judikatúra súdov, (správne uvedené rozhodnutie aj súdom prvej inštancie R 22/1995- „Právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote“), preto ani námietka žalobkyne ohľadne tejto skutočnosti nie je dôvodná. 18. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne právny potvrdil, pričom v ostatnom poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie. ( § 387 ods. 1,2 CSP).

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal náhradu týchto trov v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).